Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tajga cez rokľu

Prostredie ihličnatých stromov sa náhle zmenilo. Už od konca lesa mohla vidieť, že je pred ňou posledný kus zeme, ktorý sa strmo zvažuje dole. Rokľa bola dlhá a na jej koniec nedovidela, takže obísť ju nemohla. Zostávalo jej sa len držať dobrý kus pred okrajom. Dovidela na lúku a zdalo sa, že sa ku nej môže dostať, preto si ju stanovila ako momentálny cieľ. A hlavne - určite tam bude niečo pod zub. Nič extra, ale takouto potravou sa živila od opustenia svorky. Zdalo sa to tak dávno a Zarraya netušila, koľko času ubehlo. Poslednú dobu bola dosť mimo. Postupne sa jej prestával páčiť zmysel života ako je vyspať sa a najesť sa. Niečo tomu chýba. Lenže spoločnosť vlkov ju tiež nejako nelákala. Sama nevedela, čo chce. Možno len objaviť niečo nové?
S takýmito myšlienkami sa dostala až ku svojmu cieľu. Keď si uvedomila, kde je, prebudila sa a urobila prvý krok lovenia - nasávala pachy a nasledovala ich. Štastie sa na ňu usmialo a mala uloveného prvého zajaca. Takto to išlo s druhým aj tretím a konečne mala pocit, že nezomrie od hladu. Že bude mať od teraz len pokoj? Omyl. Tesne nad hlavou jej preletel kŕdeľ čiernych vtákov. To by si nevšímala, keby sa to neopakovalo a nezačalo by to byť dotieravé. Dokonca jej jeden ďobol do hlavy a tu stratila trpezlivosť - brechla po ňom. Nevyvolalo to žiadnu reakciu, naopak, akoby sa ešte viac odvážili. Vstala a prešla sa, aby ju už nechali. Samozrejme, že ju nasledovali...

//Zafírové jazero cez Snežné hory

Vlčica otvorila oči. Naskytol sa jej pohľad na vysoké kmene ihličnatých stromov a ich koruny, cez ktoré presvitali lúče poobedňajšieho slnka a na nebi nebolo ani stopy po mráčiku. Pamätala si len hory, sneh, nejaké jazero a potom sa ocitla tu. Nevedela, či tu mala namierené, prečo sa vôbec pohybovala po takých nebezpečných miestach. Neutekala pred niečím? Spomienky sa jej rýchlo vracali. Utekala pred nejakým dymom do hôr, kde nedošiel. Áno, už jej to dávalo zmysel. Viac neriešila. Vstala a porozjliadla sa. Bolo tu ticho ako v hrobe, nebolo tu cítiť žiadne pachy vlkov. Kto je a čo tu robí? Volá sa Zarraya. A čo tu robí? No, nič. Žije ako tuláčka.
Zahodila tieto filozofické otázky za hlavu a radšej venovala pozornosť svojmu hladnému bruchu. V tomto lese cítila len medvede a losy. Tie samozrejme nepripadali v úvahu, keď bola sama a bez sily. Navyše dosť pochudnutá a v kombinácii s jej výškou to nevyzeralo dobre. Ale kam má ísť? Vsadiť na náhodu? Vydala sa teda takým smerom, aby sa vyhla medveďom a rysom.

//Ostružinová lúka

//Snežné hory

Zarraya zanedlho zišla zo strmého kopca, bez ďalšieho zranenia. Teraz jej výhľad zakrývali hory a kopce, medzi ktoré presvitalo zapadajúce slnko. Oblaha bola ružovo - oranžová, čistá bez oblakov. Ľad pokrývajúci jazero mal od oblohy jemný ružový odtieň. Na brehu jazera sa povaľovalo zopár blyštiacich sa kamienkov, no vlčicu zaujal malý ostrovček uprostred jazera. Nevyzeral byť veľký, a pri pozornejšom pohľade naň sa nezdalo, že by tam bolo niečo zaujímavé. Len bahno a štrk. Ale neblyští sa tam čosi? To budú len obyčajné kamienky... Nechápala, čo ju tak na tom upútalo.
Radšej sa rozhodla ľahnúť si a pozrieť sa na tú ranu. Len škrabanec. Ťažkú hlavu si z toho nerobila, a ani nemusela. Skôr ju viac trápilo, kam sa podel ten zvláštny dym. Čo to vlastne bolo a odkiaľ to prišlo? Čo by sa jej stalo, keby tam ostala dlhšie? Aj tak sa to asi nikdy nedozvie. Vlastne môže byť rada, že tak rýchlo zmizol.
Zdvihla sa a kráčala okolo jazera, až nakoniec sa nerozhodne postavila na ľad a opatrne po ňom pochodila. Vyzeral byť pevný, no neriskovala to a zišla na bezpečnú zem.
Napriek jej hrejivej kožušine začínala pociťovať chlad. Nechcela sa tu zdržiavať dlho, išla tu len kvôli dymu, ale teraz, keď zmizol, sa môže vrátiť... Rozlúčila sa s jazerom a ako rýchlo sem prišla, tak aj odišla.

//Tajga cez Snežné hory.

//úzka rokľa cez dlhú rieku

Vzduch sa citeľne ochladzoval, no Zarrayina hustá srsť nedovolila chladu preniknúť dnu. Mrzli jej jedine labky, ktorými sa vnášala čoraz do hlbšieho snehu a vegetácia postupne mizla, až mohla dovidieť len na sneh a vysoké špice okolitých hôr. Niektoré boli nepriechodné, no na Zarrayino štastie sa našli aj malé, na ktoré by nemal byť problém vyjsť a porozhliadnuť sa. Vybrala sa teda na cestičku, ktorá viedla na najmenšiu horu. Cesta sa strmo kľukatila cez horu, a končila kdesi za polkou, medzi skalami. Odtadiaľ vyzerala byť cesta náročnejšia, ale aj tak nič, čo by nemala zvládnuť. Ešte pred cestou sa však obzrela. Už teraz mala celkom slušný výhľad na miesta, odkiaľ prišla.
Cesta skutočne nebola taká náročná. Niekoľkokrát sa síce šmykla, vďaka čomu si urobila zopár modrín a odrenín, nebolo to však nič,pre čo by nemala pokračovať. Po pár minútach si pripustila, že cestu za druhou polkou podcenila. Vrchol už nebol ďaleko, no na zadnej nohe si spôsobila už väčšiu a škaredšiu ranu. Odmietala sa však zastavovať len kvôli nej. Tvrdohlavo pokračovala ďalej, až kým sa jej to neodplatilo - zošmykla sa a takto mohla vystupocať odznova. To ju však len naštvalo a dodalo viac odvahy.
Konečne. Sadla si na vrcholček a dopriala si krásny pohľad z výšky na miesta, z ktorých sem prišla. Ale kde bol ten dym? Pred chvíľou to bolo celé nim zamorené, ale teraz po ňom nezostalo nič. Prižmúrila oči a pozrela sa pozornejšie. Vzduch bol čistý. Zdalo sa jej to? Nie, dobre si pamätala, ako sa dusila.
Na druhej strane bolo jazero tmavomodrej farby, čo znamenalo, že voda bude čistá. A tiež studená, ale kúpať sa v ňom samozrejme nechcela. Začala teda pomaly schádzať dole.

//Zafírové jazero

//húštie

Hnedej a špinavá guľa so zlepenou srsťou sa nejako vytrmácala z húštin a po dlhej ceste narazila na les, aby si oddýchla. Štastie jej však neprialo. Ten odporný dym bol aj tu. Dopekla. Kde všade ten dym vlastne je? A koľko dymu sa musím nadýchať, aby sa mi niečo stalo? Takéto neštastné myšlienky jej kolovali v hlave a ona sa napriek tomu snažila zachovať chladnú hlavu. Behala čo jej nohy stačili, pričom kašľala čoraz horšie. A akoby to nestačilo, podarilo sa jej zakopnúť o vytŕčajúci koreň stromu, no okamžite sa zdvihla a pokračovala v zahmlenej ceste medzi stromami. Cesta akoby nemala koniec a Zarrayu to začínalo štvať. Neustále narážala do nejakého stromu alebo zakopávala. Kašľala a cítila, že pomaly stráca dych, ako z dymu, tak aj z bežania a nedarilo sa jej udržiavať si rýchle tempo. Motiváciou bolo, že sa nachádzala na konci území a hustota dymu slabla. Vtom jej napadla myšlienka - mala by čo najrýchlejšie nájsť nejaké hory, tam sa dym pravdepodobne neudrží. Takže ísť na sever, možno tam bude nehostinná krajina ľadu, ale jej zima nevadila. Ani keby jej vadila, musela by sa tam dostať a vyhnúť sa dymu.

//Snežné hory cez Dlhú rieku

Mám 31 bodov,
- 20 bodov vymieňam za bonus štastia
- za 10 bodov 16 oblázkov(2x 8 oblázkov)
- za 1 zvyšný bod 5 kvetov

Ďakujem :)

Přidáno!

//ústie cez rieku

Keď už si myslela, že sa len tak ľahko z dymu nedostane, dym povoľoval a redol. Dýchalo sa jej čoraz ľahšie, až sa mohla slobodne nadýchnuť a zastaviť. Zároveň jej spadol obrovský kameň zo srdca, že sa jej nič nestalo. Zatiaľ teda o ničom nevie.
Rozhliadla sa, aby zistila, kam vlastne došla. Bolo to tu vlastne takmer také isté, no breh bol širší. Sadla si a ešte stále naberala kyslík do pľúc. Vedela však, že ešte nemala vyhraté, dym ju môže stále dobehnúť. No malo zmysel kráčať ďalej? Horda dymu je omnoho rýchlejšia než nejaká vlčica. Najlepšie by bolo sa niekam skryť, ale vhodný úkryt tu nebol.
Alebo? Medzi kameňmi vyzeralo byť čosi ako vchod. Do nejakej jaskyne. Vnútorný hlas jej našepkával, aby tam šla... Zarraya vlastne ani nemala na výber. Dym by sa vlastne mohol dostať aj dnu, ale predsa je lepšie to aspoň skúsiť. Tak teda vliezla do úzkeho otvoru, nenápadne schovaného medzi húštinou. No ukázalo sa, že hnedej sa to nezdalo. Skutočne to bol vchod. Predierala sa cez húštinu rýchlym tempom. Spočiatku to nebolo až tak ťažké, ale hustlo to a čoraz ťažšie sa to prechádzalo, ale hnedú to neodradilo.
Predrala sa cez posledné husté kroviny a ocitla sa v nízkej chodbičke upletenej z vetvičiek a listov. Rozhodla sa vydať do tej naľavo. Prikrčila sa a kráčala. Vetvy ju pichali do labiek, ale vytrvalo pokračovala. Neustále to vyúsťovalo do viacerých tunelov, takže bolo jasné, že išlo o bludisko. Zarraya šla náhodne. Vedela, že sa môže stratiť, ale čosi vo vnútri jej hovorilo, že sa nestratí.
Tunel vyústil do veľkej a priestrannej kopule, opäť upletenej z vetiev a lístia. Zvonku presvitalo trocha slnečných lúčov , ktoré dopadali na malé jazierko uprostred. Zarrayu toto miesto uchvátilo, no napriek tomu sa tu nechcela kvôli dymu zdržovať.

//úzka rokľa cez rieku

Čas sa tiahol. Sekundy sa menili na minúty, minúty na hodinu. A potom Zarraya upadla do spánku, ani nevedela ako.
Zobudila sa na štipľavý sivý dym. Pred očami mala len rozmazanú sivú machuľu. Dezorientovane sa postavila a obhliadala sa. Všade naokolo nebolo nič, len dym a dym, cez ktorý sotva dovidela čo i len na rieku. Kašľala a ťažko sa jej dýchalo, preto nerozmýšľala čo sa deje, ale utekala ako o život. Vlastne, tu aj išlo o život. Dym ju vytrvalo nasledoval, no Zarraya sa nezastavovala. Behala popri rieke tempom, aké ešte nikdy nevyvinula. Cez húšťavu nič nevidela, ale bolo jej to jedno, jednoducho sa držala pri brehu. No zdalo sa, že to strácalo zmysel - dym bol všade, ani cez neho nedovidela ani sa nezdalo, že by sa pomaly strácal. Zarraya však ani raz nezastavila a ani sa neobzerala. Pľúca jej už horeli a srdce išlo z kože vyskočiť... obzrela sa. Len na sekundu. No jediné, čo uvidela, bol sivý dym. Vydýchla a a napriek nesúhlasu svojich svalov, ktoré sa menili na želatínu, bežala ďalej a modlila sa, aby tu bolo nejaké vyvýšené miesto, kde by sa dym nedostal.

//veľké húštie cez Rieku

Mám 450 bodov, a tie mením za:
- za 350 bodov mágiu príkazu s 5 *
-za 100 bodov 1x bonus štastia

Ďakujem

//Les duší

Najedená a dobitá energiou vyšla z lesa a ocitla sa na slnkom zaliatej trávnatej planine. Zo zavretými očami zdvihla hlavu k oblohe a počúvala vtáči spev aj šelest ich krídel. Potom sa pozrela na cestu pred sebou. Pláň nebola veľká, končila sa riekou a za ňou bol kamenný mys, takže ďalej sa už nedostane, bude teda kráčať popri rieke. Ale najprv sa v nej napije a vykúpe. Srsť mala zlepenú soľou z morskej vody.
Netrvalo dlho a zastala pri rieke. Jej šum takmer prehlušoval všetky ostatné zvuky. Vlievala sa do mora, v ktorom ešte ani nie tak dávno Zarraya plávala na malom drievku. Doteraz mala chrobáka v hlave z toho, že z toho ostrova tak zbabelo utiekla. Myšlienka, že jama s kostrami ich mal len odstrašiť. Och, ako rada by sa tam ešte raz vydala a plne preskúmala tento záhadný ostrov. Dobre však vedela, že to už nešlo. Minimálne nie takýmto spôsobom, ako predtým. Kto vie, možno sa tam niekedy vráti... Možno. Ale nakoniec, nevedela, čo od tejto krajiny čakať. Určite to nebolo posledné dobrodružstvo.
Takto sa snažila utešovať, zatiaľ čo prehĺtala vodu, hoc tomu sama neverila. Nepatrila medzi optimistických vlkov. A možno práve tá negativita jej tak sťažovala život a blokovala jej lepšie možnosti. Keď zmení svoje premýšľanie, zmení svoje konanie a tým zmení svoj život...
S hlavou plnou myšlienok pomaly vchádzala do vody hlbšie a hlbšie. Zobudil ju až silný prúd vody, ktorý ju takmer pobral, a ona sa len tak udržala na nohách. Nebolo to tu až tak vhodné na kúpanie, preto sa hnedá rozhodla vyjsť von. Otrepala sa a ľahľa si na najbližší balvan. A odpočívala.

//Mušličková pláž

Po krätkom výlete bola vyčerpaná, už sa len tak vláčila, predné labky si z pádlovania ani necítila a celkovo na ňu padala únava. Keď došla do lesa, vyhliadka si miestečko pod stromom, schúlila do klbka a rozhodla sa pospať si, aj keď bol deň. Vedela, že to s jej spánkom nebolo ľahké, mala ho príliš slabý, a pri svetle sa jej zaspávalo ťažko, ale bola taká unavená, že by to tentokrát vyjsť mohlo. Preto zatvorila oči a čakala na spánok. Ten na seba nenechal dlho čakať a jej sa podarilo konečne sa vyspať.
Zobudilo ju hlasné praskanie dreva. Rozospatá vyskočila na nohy a poobzerala sa, ale nikde nikto. Bol deň a už aj jesenné lúče slnka sa drali pomedzi medzery v listoch a konároch. Po pár sekundách jej však až také ostré neprišli, len ona bola vyrušená zo spánku. Ale kto to bol? Okrem šuštania lístia vo vetre mohla počuť aj nejasné hlasy nejakých vlkov, boli len pár metrov od nej. Zarraya na nich kašľala, chcela si ešte pospať. Ľahla si do svojej príjemnej polohy a pokúšala sa ešte zaspať, ale spánok už neprichádzal. Tak len ostala lenivo ležať a dívať sa až ku korune stromu nad ňou. Po výlete taktiež vyhladla, ale vstávať a namáhať sa lovením sa jej vôbec nechcelo. Škoda, že tu nie je nejaký potok, uľahčilo by jej to prácu a nemusela by ho hľadať. Odkedy je taká lenivá?
Po niekoľkých minútach sa zdvihla a zavetrila. Opäť zacítila len zajace, ale to nebolo vôbec zlé. Natiahla sa a ako rozcvičku si dala beh cez les. Mala plno energie, ideálne na lov zajacov. Vyhliadla si svoj kúsok, a začala postupovať sbojim klasickým postupom. Pozorovať, vyskočiť z krovia, zadržať zajaca a usmrtiť ho. Zanedlho mala v bruchu svoj prvý úlovok, ktorý jej nerobil problémy, ale za druhým a tretím si musela zabehať. Zadýchaná sa zvalila na zem a dojedla svoje úlovky. Tento les ju pomaly začínal nudiť, okrem húb, ktoré sa ale bála zjesť, tu nič zaujímavé nebolo.

//Ústie

//Západ od Gallirei

Ráno sa blížilo. Z neba pomaly mizli hviezdy a mesiac. Kus kmeňa so Zarrayou sa zastavil na blate a vlčica z neho vyšla. Po Odinovi a Tati nebolo ani stopy, ale hnedej to bolo jedno. Potrebovala sa vyspať, najesť a načerpať nové sily. Potrebu spánku potvrdilo zívnutie.  Pretiahla si telo a než sa vydala odtiaľto preč, ešte sa pozrela na ostrov v diaľke. Bola z neho iba úzka zelená škvrna. No, chcela dobrodružstvo, tak ho aj dostala. Ale nečakala, že to takto dopadne. Síce zo seba urobila blbú, ale zistila, čo je na druhej strane.
Otočila sa a pozrela sa na lastúry rozhádzané po pláži. Boli pre ňu úplne neznáme, preto ani netušila, čo to vlastne je. Sklonila sa a ňufákom popchla do lastúry.
Sadla si a chvíľu ešte pozorovala jemné vlnky na mori, pričom rozmýšľala nad tým tajomným ostrovom. Trochu ju mrzelo, že z neho tak zbabelo utiekli, čo keď sa tam ešte niečo skrývalo? Nejaký poklad? A tie kostry a vtáky mali len odstrašiť vlkov? To by dávalo zmysel, pretože videla, že z ostrova neodchádzali jediný... Hnedú prepadla túžba sa tam znova vydať a už len tak neutiecť, ale to sa už jednoducho nedalo. Určite sa tu skrývajú ešte nejaké zaujímavé miesta. Vstala a ticho vyšla z pláže.

//Les stratených duší

Odin a Tati sa vydali za ňou, Zarraya bola prvá a tak aj prišla ku jame s kostrami. Chvíľu tam nečinne postávala, ale rýchlo sa spamätala a zaklipala očami. Pocit neistoty sa v nej zväčšoval. Z lesa vychádzali divné zvuky, všetko tu bolo pre ňu tak neznáme a k tomu našla túto jamu, čo neznamenalo nič dobré a nútilo ju tento ostrov opustiť čo najviac. Medzitým vyšla z lesa aj Tati, keď na ňu zaútočil nejaký vták, a vtedy mala hnedá dosť. Netušila, čo tu ešte môže čakať, preto sa porozhliadla a začala kráčať pozdĺž pláže na miesto, odkiaľ prišli. Každým krokom zrýchľovala. V tom okamihu jej bolo všetko jedno, chcela odtiaľto vypadnúť, ako každý normálny vlk, ktorý v tej jame nechcel skončiť tiež. Škoda, až na tú jamu a útočiacich vtákov by to bolo krásne miesto.
Miestami jej pripadalo, že zablúdila, pretože jej cesta trvala akosi podivne dlho, preto zač8nala panikáriť. Uľavilo sa jej však, keď konečne došla ku brehu a našla svoju plť. Už v diaľke videla tých dvoch na svojich pltiach, preto nečakala ani ona, nastúpila do tej svojej, odrazila sa a začala pádlovať, dokonca ešte usilovnejšie ako predtým. Cesta jej šla rovnako rýchlo ako predtým, možno aj rýchlejšie. Čím viac sa od brehu toho ostrova vzdiaľovala, tým viac bezpečnejšie sa cítila. Zanedlho mohla na obzore vidieť pláž, z ktorej prišla.

//Mušličková pláž

//Mušličková pláž

Pomaly prestávala pádlovať, keď sa blížila k pevnine. Nadšenie v nej stúpalo, bola rada že sa tu nakoniec podarilo doplaviť bez problémov. Vyšla z vody a drevo z nej vytiahla tiež, na cestu späť. Následne sa otočila a kráčala do lesa, keď sa k nej ozvala tmavohnedá vlčica, ktorá sa predstavila ako Tati. ,,Myšlienky,"ticho jej odpovedala, venovala vlkom ešte jeden pohľad a vyrazila do lesa. Už v prvom okamihu, keď doňho vstúpila, ju ohromil. Bol to les, aký ešte nikdy nevidela a pravdepodobne tak skoro ani neuvidí. Všetko tu hralo pestrými farbami, boli tu rôzne druhy kríkov, bobúľ, vtákov, stromov, no všetkého. Cesta sa tu naozaj oplatila.
Zastala a priňuchala k jednému kvetu s výraznou vôňou. Nová krajina, ale opustený ostrov? Žije tu niekto? Hnedá zavetrila. Ucítila tu pachy niekoľkých vlkov a neznámych zvierat.
Zrazu však sa musela opäť zastaviť - pred nohami jej ležal had, ktorý sa rozpínal cez celú cestu, preto ho prekročila. Pridala do tempa a zanedlho sa ocitla na kraji lesa, kde sa opäť začínala pláž, no a za ňou opäť more. Samozrejme ju zaujímalo, čo by bolo za ním, ale tak ďaleko sa už vydať nechcela. Rozhodla sa len chodiť okolo lesa, trochu si to tu ešte užiť, než sa vráti, pretoże to môže byť jej prvá a zároveň posledná návšteva tohto miesta.
Po pár minútach chôdzy ju upútalo čosi nezvyčajné - z diaľky to vyzeralo, že to budú kosti. Neváhala a šla sa presvedčiť. Jej zrak ju neoklamal, skutočne to boli kosti všemožných zvierat v jame. Prehnal sa v nej pocit neistoty. Asi to tu nebude také bezpečné, ako to vyzerá.

//nemohla, Zarraya nemala drevo, na ktorom by doplávala na ostrov, a len tak plávaním by sa tam cez takú diaľku nedostala, či?

//Edit Tati: Myslím, že by sa tam nemal dostať nikto, ale ja sa riadim tým, že keď sa ostatní na logiku vyprdli a neprišiel žiaden skazonosný osud, tak je to v poho tak ako tak nech sa proste pridá k Odinovi a Tati, nech to stihneme, len do zajtra do 8:00