Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Na pláži nebola sama, čo by pre ňu asi nemalo byť žiadnym prekvapením. Tundra sa ich snažila ignorovať, aj keď jej už bolo lepšie a nemusela pri nadýchnutí ešte stále zatvárať oči. Zhlboka sa nadýchla, len aby si všimla ako si to k nej šinie vlk. Akoby si ju ani nevšimol. Toto bolo po druhý krát čo sa k nej niekto priblížil bez toho aby si ho všimla dostatočne skoro na to aby nejako zareagovala. Nepáčilo sa jej to a nevedela čo sa jej dialo. Veľmi rýchlo si ale uvedomila, že s ním nie je niečo úplne s kostolným poriadkom.
Takmer do nej vrazil vlk. Vlk s krídlami. Krídlami, ktoré vyzerali ako tie od netopiera. Tundra sa zamračila a zadkom sa po piesku presunula o kúsok ďalej od samca. ,,Hej," ,,Čo to máš na sebe?" pýtala sa viac ako len podozrievavo. Popravde, ak by ju vlk nezaujal, pravdepodobne by sa od neho rovno pratala preč. Tundra nikdy nejako neprejavovala záujem o vlkov, nech sa jednalo o takmer kohokoľvek. Na čele jej však momentálne hrala vráska a po tom čo videla brata s rohami na hlave, asi bolo načase aby aj ona sama dostala nejaké odpovede. A ak nebudú od jej brata, o to lepšie.
Už otvárala tlamu, že sa ho spýta ešte niečo iné, no v tom sa od mora ozvali hlasy a zvuky chôdze mnohých vlkov. To Tundru vystrašilo o niečo viac ako jej momentálny spoločník. ,,Si to počul?" pýtala sa ho prekvapene. Nakoniec sa prikrčila sa za jeden z opadaných kríkov čo sa na pláži nachádzali.

Mahtae sever cez deltu >
Tundra nespokojne držala tlamu zavretú a stískala zubami aby nejako dostala zo seba von frustráciu. Nestávalo sa jej príliš často, žeby sa jej medzi prsty dostával piesok a ona tomu bola rada. Vôbec sa jej to nepáčilo a popravde ani nevedela prečo sa rovno neotočila a nevykašlala sa na celý svoj plán. Už sa cítila lepšie, čiže aspoň niečo jej v tomto momente vyšlo. Čo však nebolo úplne najlepšie, bolo, že si uvedomovala všetky problémy, do ktorých sa teraz dostala. Nemohla odísť, to bolo mimo otázok, samozrejme. Nemohla nechať sestru len tak znovu. Musela si vyžehliť to čo urobila predtým, aj keď si uvedomovala, že to nebola jej chyba. Kdesi vzadu v hlave však vedela, že bola. A aby si mohla skutočne odpustiť, musela to najskôr prijať a posunúť sa so svojim životom ďalej. Ale tuna. Blízko toho obrovského jazera, alebo kdekoľvek sa nachádzala svorka jej sestry.

VVJ cez Mahtae sever >
Tundra sa držala rieky, išla priamo za nosom a snažila sa akýmkoľvek spôsobom spracovať čo sa jej práve stalo. Bolo toho veľa, aj keď sa jednalo len o jedno stretnutie. Teda.. dve stretnutia, no bolo veľmi jednoduché povedať, ktoré z nich Tundru skutočne vykoľajilo. Nakoniec o Corvusovi vedela, že je živý, alebo bol keď sa naposledy videli. Ale Rue? Rue bola duchom, ktorý razom ožil a Tundrin mozog túto informáciu ešte nebol tak úplne ochotný spracovať. Presúvala sa pomaly a ani poriadne nehľadela pod svoje nohy. Načúvala pohybom rieky aby sa od nej nedostala príliš ďaleko, nakoniec rieka musela niekde končiť nie? Možno v tom momente sa už bude vlčica cítiť o niečo lepšie a rozmýšľanie jej pôjde prirodzenejšie.
> Mušličková pláž cez Deltu

Rue bola stále opretá o jej hruď a Tundra si to užívala ako dlho len mohla. Rozprávala jej, Tundra sa však musela veľmi sústrediť aby sa k nej dostal aj význam slov, nie len hlas jej stratenej sestry. ,,Ah, to rada počujem, že si v bezpečí," vydýchla si a prestúpila z nohy na nohu, no cítila ako na ňu celá situácia dolieha. Necítila sa príliš dobre, svet sa jej rozsypával pod labami aj keď sa stalo presne to v čo veľmi dlho po smrti ich otca túžila. ,,Ja, nemôžem zostať dlho, musím sa pohnúť ďalej," povedala v rýchlosti. Srdce jej rýchlo bilo, cítila ako jej panika olizuje nohy. ,,Ja- prídem sa za tebou pozrieť. Aká svorka?" pýtala sa ďalej. Potrebovala vedieť kde má hľadať ak ju chcela skutočne niekedy nájsť. Akonáhle jej sestra oznámila meno svorky, prikývla a rozhliadla sa aby našla smer, ktorým by sa mala ďalej vydať.
,,Fajn," odpovedala bratovi. Aj on tu bol s nimi, samozrejme. Ich rozhovor sa však neniesol
v nejakých hlbokých témach, aj keď sa zdalo, že Corvus sa ku konverzácii celkom mal. Toľko sa o Tundre povedať nedalo. ,,Nech to tak pokračuje," Tundra sa s Corvusom nerozlúčila. Nepovedala mu ahoj ani dovidenia, venovala mu len dlhý pohľad, plný slov ktoré nedokázala vysvetliť ani vysloviť nahlas. Nech to mohlo vyzerať akokoľvek, Tundra mu nepriala do života nič zlé. Ale asi ani dobré... Iba také aké si zaslúžil, nech to znamenalo čokoľvek. S hlbokým nádychom sa pobrala popri rieke, zapisujúc si meno Ruinej svorky hlboko do mozgu. Táto informácia sa jej ešte bude hodiť.
> Mahtae juh cez sever

Hlásim sa!
Nicos na záhadu.
Siberia na hrozbu.
Tundra k pirátom.
Vera k vlčatám.

Jún 10
Páčilo sa jej aký pocit jej na srsti vyvolával vánok, ktorý sa medzi stromami nachádzal. Bol jemný ale veľmi príjemný a napriek tomu že bol pomerne teplý. Takto jej srsť usychala omnoho rýchlejšie a ona sa už mohla psychicky pripravovať na oddych. Na problémy o ktorých premýšľala predtým ako sa ponorila do vody už takmer zabudla a myšlienky sa jej k tomu vôbec nestáčali - čo bolo aj dobre, keďže jedno mentálne zrútenie na jeden deň viac ako len stačilo. Akonáhle uznala, že srsť je dostatočne suchá, zvalila sa medzi opadané listy z minulých rokov, ktoré boli teraz už pomaly rozpadnuté. Okolo jej bolo cítiť vôňu rozkladu, no tentoraz to bolo celkom príjemné. Taká obyčajná vôňa lesa, prirodzená. Nie ako zdochlina ponorená vo vode, ale ako dôverne známe objatie.

Jún 9
Tundra sa nemusí pozerať ďaleko pred tým ako nájde miesto kde by sa jej mohlo páčiť. Síce áno, našla ho pomerne rýchlo - krásny veľký strom so širokými koreňmi a miestom pre jedného vlka aby si tam zložil svoju ťažkú hlavu. Čakala však, chcela aby sa jej srsť aspoň trochu uschla predtým ako sa zloží medzi korene. Síce nemala srsť nikdy úplne krásnu, na druhej strane ani nechcela vyzerať úplne ako nejaký hastroš. Listy polepené z jednej aj druhej strany, kde tu vytŕčajúce ihlice z ihličnanov a zabahnené kusy zlepenej srsti. Nie, to sa jej fakt nepozdávalo a radšej sa teda bezcieľne prechádzala vo svojom najbližšom okolí. Takto mohla aspoň zistiť či sa niekde nachádza niečo zaujímavé alebo možno dokonca nájsť nejaké lepšie miesto (Aj keď práve o tomto dosť pochybovala.).

Jún 8
Trvalo jej ešte niekoľko ďalších minút kým sa prinútila postaviť. Voda jej cícerkami tiekla z hrubej srsti a ona bola rada že sa v chladnej vode mohla aspoň trochu ochladiť, keď všade naokolo bolo viac ako len teplo. Pod korunami stromov bolo ešte celkom príjemne, lúky ale boli niečo úplne iné - na ne pražilo slnko celý deň a nebolo ničoho čo by zachytilo jeho lúče. Tundra sa rozhodla radšej zostať schovávať v tieni, kým sa jej bude dať a na ďalšie miesto sa môže predsa len presunúť v noci. Svetlo mesiaca bolo omnoho príjemnejšie, keďže skoro vôbec neprialo - nebolo ani treba, zem zo seba sálala teplo ešte niekoľko hodín po Tom čo na oblohe už plávali hviezdy. Nezostávalo jej nič iné len aby si zatiaľ našla nejaké miesto na odpočinok a akonáhle les zahalí noc tak sa bude môcť vybrať kdesi ďalej. Ešte nevedela kde, no teraz keď vedela že je Rue živá, nechcelo sa jej chodiť ďaleko.

Jún 7
Tundre okolo ponorenych vo vode preplávala ryba. Všimla si ju len kvôli pohybu vo vode, ktorý narušil jej pokoj. Musela sedieť bez pohybu už nejaký čas, keď ryby zabudli že sa v chladivej vode nachádza predátor. Nezazlievala im to, bolo jej to jedno. Aj tak nemala najmenšej chute si znovu hlavu ponoriť pod hladinu aby mohla jednu z nich uloviť. Aj keď by ju tato aktivita zamestnala na nejaký čas, už teraz jej bolo jasné, že by ju to bavilo maximálne niekoľko desiatok minút. Pozitívom ale bolo, že už nemyslela na sestru a jej návrat a čo to mohlo znamenať pre jej ďalší život. Jej myseľ bola príťažlivo tichá a jediné čo počula bol zvuk žblnkotajúcej vody, ktorá kde tu narážala na kamene. Bolo to príjemné, upokojiť sa zase dostatočne na to aby ste nemohli v ušiach počuť svoje vlastné srdce. Tundra sa niekedy bála, že ho bude počuť ako sa zastaví.

Skôr ako sa k nej dostala akákoľvek odpoveď, razom zacítila srsť Rue na tej jej. Ani jej nenapadlo, že by ju sestra chcela napadnúť, ako to často bývalo keď sa k nej začali približovať akýkoľvek vlci. Rýchly nečakaný pohyb jej smerom často vyústil k vycereným zubom a vytrhanej srsti vo vetre. Tentoraz však len pohla hlavou na stranu aby sa Rue mohla zaboriť do jej srsti na krku. Nezmenila sa, nezmenila sa takmer vôbec, stále to bola jej malá, srdečná Rue, ktorá verila v dobro sveta. Naivná, samozrejme, to šlo ruka v ruke a Tundra si neuvedomovala ako jej veľmi za tie roky chýbala. Ani si poriadne nespomínala kedy naposledy dostala od niekoho objatie. ,,Neverila som, že by sme sa ešte niekedy mohli stretnúť," vysúkala napokon zo seba, snažiac sa premôcť slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Musela zostať ostražitá. ,,Si v poriadku? Ako sa cítiš? Myslela som si, že si-" vetu nedokončila, asi každému bolo jasné, čo chcela povedať. Pozrela napokon na Corvusa: ,,Dúfam, že ste k sebe milí."

Jún 6
Okolo láb je preplávala pomerne veľká ryba, čo sa zase tak často nestávalo. Tundra nemala vôbec žiadne skúsenosti s lovom rýb, nič jej to nehovorilo a ani ju život nejako k vode neťahal. Mala k nej viac-menej neutrálny postoj, nič viac ako len potrebu pre život v nej nevidela. V lese sa nachádzali omnoho jednoduchšie a výživnejšie zdroje potravy ako boli svižné ryby. A Tundra nebola taká ohybná ako by možno v tomto veku mala byť. Jej kĺby ju boleli, dalo sa to však vydržať, väčšinu času k nich akoby ani nevedela. Iné dni zase... Niekedy sa cítila ako stará babka, nad čím sa musela zasmiať. Jediná pravda bola, že sa o seba dostatočne nestarala a nechala sa spustnúť. Prečo by aj? Keď bola veľmi veľmi dlho vychovávaná v tom, že na nej nezáležalo. A vyhovárať sa na niekoho iného bolo omnoho jednoduchšie ako byť nahnevaný sám na seba.

Jún 5
Aj napriek tomu, že jedna z jej myšlienok bolo, že sa chcela s niekým stretnúť, dávala si pozor. Ak by teraz nechala kohokoľvek priblížiť sa k nej bez toho aby to nevedela, bolo by to na prd. Vôbec si nepomáhala aj keď voda na jej srsti budila veľmi príjemný pocit, až sa hnedá vlčica musela tak trochu zasmiať. Všetko, čo sa dialo od jej príchodu k obrovskému jazero, bolo akési sureálne, nepochopiteľné a ona nevedela ako inak reagovať, len sa zasmiať. Ani si nebola nejako extra istá kedy sa naposledy takto schuti zasmiala a bol to tiež celkom príjemný pocit. Nakoniec by tento deň urobilo lepším len ak by si nemusela sama uloviť večeru. To však asi bolo príliš čo od osudu žiadať, ale predstava to bol milá, klamala by k by povedala niečo iné.

Jún 4
Voda bola chladná aj keď nie studená. Už dávno taká nebola - slnko bolo silné, dostatočne na to aby nechalo vodu pomerne teplú aj napriek noci. Teraz však bola rada, že ju kvapky vody štípali na vankúšikoch láb a dokázali jej myšlienky upriamiť nejakým iným smerom než sa chceli ubiehať. Tundra sa dokázala sústrediť na svoje dýchanie, alebo na pohyb listov vo vzduchu, alebo teda väčšinou. Hlavne ak neboli jej myšlienky tak perzistentné ako teraz. Odpútať sa od niečoho čo bolo pre ňu tak veľmi dôležité nebolo vôbec jednoduché, aj keď sa veľmi snažila. Ponorila si hlavu do vody a zostala tam tak dlho ako jej to len pľúca dovoľovali. Akonáhle cítila ako jej na spánkoch pulzuje krv v žilách, tak sa vytiahla a nechala vodu stekať po svojej tvári.

Jún 3
Nechcelo sa jej premýšľať nad ďalšími scenármi v hlave, ktoré nakoniec ani vôbec nedávali zmysel. Musela sa dať do pohybu, aby rozprúdila krv v žilách a dostala sa jej aj niekam inam ako len do mozgu. Možno ak sa jej svaly začnú hýbať, hlava by sa dokázala sústrediť na niečo iné a ona by nemusela škemrať. Čo by jej snáď pomohlo mohla byť prítomnosť niekoho ďalšieho, kohokoľvek. To sa u nej nestávalo často, že by sa pozerala do každého tieňa pod akýmkoľvek stromom v očakávaní, že tam niekoho uvidí. Dokonca jej nevadilo ani keby ju niekto napadol - možno ak by ju poriadne obil o zem, aspoň by si mohla lízať rany a sústrediť sa na to ako ju boli rany. Pohľad jej však skôr padol na riečku, ktorá pretekala lesom. Ticho k nej prešla a rovno sa do nej aj ponorila.

Jún 2
Informácia, ktorá a k nej však dostala sa nedala zmeniť a taktiež si bola istá, že sa s ňou jej myseľ nezahrávala. Videla ju na vlastné oči a to sa zmeniť nedalo. Teda asi? Pri tejto myšlienke sa nespokojne posadila. Dalo sa to zmeniť? Nejako nafingovať? Ale prečo by to niekto robil a najmä kto? Corvus určite nie. Tundra nevidela dôvod prečo a aký by mal ďalší plán. Vlčica bola príliš ponorená v neexistujúcich scenároch aby sa z nich teraz dokázala sama dostať - bohužiaľ však práve proti tomuto pracovala už niekoľko rokov. Nikoho nemala a Tundra si doteraz myslela, že to tak bolo lepšie. Jej svet, ktorý tak dobre poznala, sa rozpadal od základov a veci o ktorých si mysleli, že sú objektívna pravda skutočne pravdou neboli.