Příspěvky uživatele

Húština >
,,Huh, bohužiaľ," odpovedala jednoducho. Tundra nikdy nejako nepochopila príťažlivosť vzťahov medzi vlkmi. A teda, rozhodne si momentálne nebola ochotná priznať, že by sa to niekedy mohlo stať aj jej. Samozrejme, jej predstava vzťahov bola taktiež trochu iná. ,,Ale neboj sa. Som si istá, že tých správnych vlkov nájdeme," pokračovala. Zdalo sa, že Mine skutočne záleží na tomto ich malom pláne či si spoločne vysnívali. Tundre na ňom záležalo taktiež, samozrejme... Tundra bola ochotná urobiť takmer čokoľvek. ,,Myslela som, že ju niekto zabil no. Nemala som úplne možnosť to ísť v tom momente skontrolovať," uškrnula sa, no na tvári jej mohol byť vidieť smútok. Čím lepšie sa so smútkom bojovalo ako so smiechom? ,,Ale asi je to skutočne moja chyba, že som tomu verila, mám dojem," pokračovala v sťažovaní sa a až v tomto momente si uvedomila, že by to možno mala prestať robiť. Keď k Mine sa akosi veľmi jednoducho otváralo, čo Tundra nedokázala úplne jednoducho pomenovať.
Akonáhle jej vlčica ukázala smer, ktorým sa mala pozrieť. ,,Znie to ako vlk s ktorým by sa oplatilo kamarátiť," poznamenala a na Mininu chválu sa takmer začala červenať, ak by to bolo možné. ,,To bolo nič. Som len šla za nosom," povedala so sklonenou hlavou, no na tvári jej hral široký úsmev. Toto sa jej páčilo. ,,Tak to sme už teda za chvíľu tam. Musím ale povedať, že mám od toho vresoviska vysoké očakávania podľa toho ako si ho opísala."
> Esíčka

Mušle prosíme ♥ a ďakujeme

Sekvojový les >
Počúvala čo jej chcela Mina povedať a popri tom uvažovala čo asi robí zle. Nie žeby nemala dosť možností urobiť si kamarátov, Tundra počas svojho života stretla dosť vlkov. S každým z nich strávila nejaký čas, no nikdy sa ich vzťah neniesol ďalej ako len o pár zdieľaných nocí. Vždy potom odišla bez toho aby sa obzrela za svoje vlastné rameno. Mohlo to byť, že si tieto problémy robila v skutočnosti sama a nie preto, že by na ňu svet bol nahnevaný? ,,Hej, budem si ich mená pamätať a keď tak ich aj navediem k nášmu novému domovu," uškrnula sa, snažiac sa mená vlčíc si zapamätať. Ak nie pre nič iné, tak preto aby mohla Minu uistiť, že ju skutočne počúvala. Alebo sa o to aspoň snažila. Pravda bola taká, že Minin hlas sa jej veľmi dobre počúval a keďže ona sama nebola úplne zhovorčivá, bola veľmi rada, že pri nej bol niekto kto to ticho vyplní. Tundra by dokázala počúvať jej rozpravám o ničom a o všetkom snáď donekonečna.
,,Rue," povedala napokon, aj keď jej jej meno nešlo úplne cez tlamu. Povedala to skôr preto, aby na ňu Mina nepozerala ako na osamelú a stratenú existenciu, než preto aby sa s Rue skutočne stretla. Aj keď.. možno by to za niečo stálo? ,,Vraj by tu niekde mala žiť aj ona, ale popravde? Netuším. A za jej slová by som úplne labu do ohňa nedávala," povzdychla si a pozrela smerom na svoju spoločníčku, očakávajúc, že ju bude zaujímať prečo niečo také hovorí. ,,Verila by si tomu, že som si niekoľko rokov myslela, že je mŕtva?"
> Stredozemka

Delta >
Tundra zacvakala ušami a nadvihla obočie, po ďalších slovách Mini. ,,Hej, to znie ako dobrý nápad," odpovedala. Snažiac sa prehryznúť ,,Určite áno," uškrnula sa na hnedú vlčicu, klamúc. Nepoznala nikoho ku komu by sa mohla pridať, zabúdajúc, že kdesi v týchto končinách mala byť jej sestra a brat. Nezáležalo jej však na nich dostatočne hlboko na to aby ju zaujímalo čo robili. Ale to nebolo podstatné - nejakú spoločnosť si nájde ak bude potrebovať. ,,Máš nejakú predstavu na ktorú stranu sa budeš chcieť ísť pozrieť?" spýtala sa jej, tentoraz presúvajúc pohľad na vlčicu s otázkou v tvári. Strávili spolu dostatok času, niekoľko posledných mesiacov sa od seba ani nepohli. Z nejakého dôvodu si Tundra už nepamätala aké to bolo byť v lese úplne sama. Ani si nestihla všimnúť kedy sa všetko tak veľmi zmenilo. ,,Ja sa asi vyberiem viac na sever. Teraz keď je už viac menej teplo, uvidím pokiaľ zasahuje na tomto území sneh," pokračovala, skôr len preto aby rozprávala. Popravde príliš veľa myšlienok svojej budúcnosti nedávala. Nakoniec sa jej at ka všetko podarí rozhodnúť na poslednú chvíľu - a na koľko táto stratégia fungovala, Tundra ju neplánovala zmeniť. ,,Aspoň budeme vedieť, ktorým územiam sa vyhnúť."
> Veľká húština

Ďakujeme za akciu!! :D Tundra si prosí 3 krištáli za 10bodov a ďakuje!

Vyřízeno

Akonáhle sa jej podarilo dostať na laby, pohľadom prebehla ich malé zhromaždenie. Bobri sa bavili a rovnako aj vlci. Viac menej. Ona sa len premávala popri návštevníkoch až do momentu kedy sa k nej znovu pridala hnedá vlčica. ,,Hej, však aj tebe to išlo dobre. Si bola skoro stále prvá, len blbé šťastie na konci," jemne šťuchla nosom Mine do ramena aby ju potešila, no zdalo sa, že hnedá vlčica potešenie tak veľmi nepotrebuje. Tundra sa netajila tým, že jej na výhre nezáležalo a popravde bola celkom rada, že to vyhral mladý vlk - aspoň to nevyhral Ivar, aj keď by dala labu do ohňa, že tak či onak podvádzal. Nevedela ako a rozhodne nemala ako to dosiahnuť. A ani jej na tom nezáležalo dostatočne na to aby s týmto problém niečo robila. ,,Čím ďalej od vody sa dostaneme, tým spokojnejšia v tomto momente budem," uškrnula sa na svoju spoločníčku akonáhle si obe uvedomili, že ani poriadne nevedia kde sú. Porozhliadla sa, aby určila ktorým smerom by sa mali vydať a popravde... nevidela príliš veľa možností. ,,Do lesa?" spýtala sa a mykla hlavou k vysokým sekvojám, ktoré sa nachádzali na hranici delty kde sa predtým vylodili. Len aby sa napokon pohla presne tým smerom.
> Sekvojový les

Tundra sa vykotila z ich pňa, ktorý sa držal na vode len vďaka fyzike. Vlčica už pri konci nijako nepomáhala a nechala Lisku aby ich zaniesla smerom k brehu. Fakt, že skončila predposledná si všimla až potom, čo po nej k brehu vybehla Mina - jediné čo ju v tom momente zaujímalo bol fakt, že už mala pod labami pevnú zem a nemusela sa ďalej báť, že sa obúcha o nejaký kameň. Zvalila sa na zem ako akýsi balvan a nechala aby jej jemný vánok prečesal srsť. Žila, to bolo hlavné. Všade naokolo seba mohla počuť radostné nadšenie bobrov, ktorí im venovali svoju pozornosť. Tundre však trvalo ešte niekoľko ďalších sekúnd kým bola pripravená sa k oslavám pridať. S Liskou si najskôr ešte vymenilo zopár slov, no bolo pomerne jednoduché poznať, že ani jedna z nich neplánuje na ich vzťahu ďalej pracovať. Stačilo.

Akcia bola určite super, ja som si ju veľmi užila, aj keď Tundra by asi veľmi nesúhlasila :DD
Poprosila by som mušle + vytrvalosť a sila

Ďakujem!!

Tundra už mohla vidieť ako sa kdesi pred nimi končí rieka a vlieva sa do mora. Vlčica nemala síce vôbec žiadnu predstavu ako vyzeral bobrí závod, no dala by labu do ohňa za to, že toto bol koniec. Najmä teda preto, že more vyzeralo byť omnoho pokojnejšie ako rieka a prisahala by, že by to bobrov inak nebavilo. Vďakabohu. Ak by bolo na nej, už by ďalej ani nepokračovala - v tomto momente by to nadšene vzdala, zvalila sa na raft a dotiahla sa do cieľa s pomocou matky prírody. To by však ale bolo príliš jednoduché a Líska rozhodne nebola v rovnakom rozpoložení ako ona. Líska by ju snáď radšej uhryzla do chvosta ako to v tomto momente vzdať. Nech už bola odmena za výhru v tomto závode akákoľvek, bobrica ju nebola ochotná len tak premrhať. Vlčica preto radšej svoje myšlienku nedávala najavo nahlas, svoj chvost si chcela zatiaľ nechať pre seba.
Tundra si hľadela svojho, avšak až do okamihu kedy sa jej láb nedotkla voda. Čo teda nebolo pre vlčicu až také zarážajúce, až na to, že sa jej veľmi rýchlo šplhala ku členkom. Stačil jeden rýchly pohľad aby zistila, že to vôbec nie je niečo čo by sa malo diať. ,,Potápame sa!" panikárila vlčica, zatiaľ čo bobrica pokojne ďalej pádlovala na jednom z hrubých kmeňov a držala stabilitu viac ako len dobre. Tundra sa nemala k čomu pricapnúť, natiahnuť nohy a zmenšiť svoje ťažisko ,,Hej, čím menšie tým rýchlejšie," nechala sa počuť Líska a popravde - jedno poleno sa skutočne pohybovalo o niečo rýchlejšie ako ostatné. Teraz len sa ho udržať. Tundra sa napokon hrudníkom oprela o kôru stromu a začala bobrici pomáhať s pádlovaním smerom k moru.

Ich hra pokračovala a Tundra nebola úplne pripravená sa vzdať. Ťažko by sa kedysi nazvala súťaživou, no dnes sa zdalo, že skutočne žila pre hru. Určite sa jej to niekedy vráti a uhryzne ju do zadku, ale dnes nebol ten čas, kedy sa nad tým bude musieť zamýšľať. Teraz už viac nemala náladu nad premýšľaním čo všetko sa jej môže pokaziť, nie po tom ako sa jej podarilo stretnúť Minehavu. Už teraz sa cítila omnoho viac plná energie a jej nálada sa pohybovala kdesi v oblakoch. Hlavné predsa len bolo aby sa dobre zabavila. A aj napriek tomu, že dostávala rany šiškami takmer z každej strany, celkom sa jej darilo. Od jednej rany sa jej podarilo pekne vyhnúť, ďalšiu chytila do tlamy a ako za odmenu ďalšiu ranu dostala priamo na nos. Sykla a podarilo sa jej vypľuť z tlamy hrudky zrazenej krvy. ,,Isto pekná rana, pekné mierenie," ešte sa jej na tvári objavila nepekná grimasa ako sledovala chichotajúcich sa svišťov. Verila, že to neurobili naschvál, no za túto myšlienky by rozhodne nedala labu do akéhokoľvek ohňa. Akosi si jeden nemohol byť úplne istý čo sa v ich malých hlavách dialo. Oh, a v tomto momente to Tundru ani nejako extrémne nezaujímalo. O niečo by sa ale stavila, že vlastne ani tieto svište nevedeli o čo sa hrá a hrali sa len pre to aby sa hrali. Iste, s tým nemala veľký problém, vlastne si na výhre vôbec nepotrpela. Avšak možno ak by sa jej podarilo zožrať všetky šišky a nemali potom s čím hádzať, možno potom by sa niečo dalo zmeniť. Tak ale chcela aby sa niečo zmenilo?

Night was surprisingly warm for it being spring and Tundra couldnt sleep anyway. She had her legs stretched in front of her nose, while her head rested on top of them. Stars sparkled in her orange eyes as she watched, almost without moving. Except breathing, everything around her was silent. Tundra had lived through many nights like this before, it was nothing new for her - the peaceful sounds of night, hooting of owls and distant howls of wolves she sould not like to meet and hopefully would never meet in the future as well. Tundra was quite content with her momentary situation. Why to change it when things worked for her anyway? Her and her little group of renegades, they were doing quite alright for themselves. A new life and new friends and a new world that would open the moment you step out of your comfort zone. And out of her comfort zone Tundra went! Her younger self would not be able to recognize her now. This thought made Tundra smile a wide grin with all her teeth out. One would think she was mad if they seen her, but in the end that did not really matter either. Because they all knew she was weird already and there was no way to deny it.

Tundra si robila čo chcela a aj keď bol nesúhlas Lísky veľmi výrazný, pri hučaní rieky sa pomerne jednoducho ignoroval. Prvých zopár skokov jej vyšlo viac ako len dobre a klamala by, ak by povedala, že jej to nepridalo na odvahe. Pridala teda do kroku a preskákala ešte ďalej, teda až do momentu kedy sa jej podrazili nohy a nohy sa jej vyšmykli hore. Zadok sa jej zachytil o voľný konár a trvalo len niekoľko ďalších sekúnd, kedy mohla vo svojich očiach vidieť všetky hviezdičky sveta. Tlamu jej zaplavila krv avšak nemala úplne čas nad tým príliš premýšľať. Nos ju bolel extrémne, no razom mala zadok vo vode a dokázala si predstaviť, že by sa obúchala omnoho viac v momente kedy by sa skutočne ocitla vo vode. ,,Sakra práca!" nadávala hlasnejšie než najskôr chcela, ale už ju celá táto akcia začínala srať omnoho viac než by chcela priznať. Líska jej pomohla ako mohla, zatiaľ čo musela dávať pozor na to aby to so sebou nenarvali do prvej prekážky, ktorá by sa pred nich dostala. Tundra evidentne nebola úplne najlepšia spoločníčka a Líska snáď svoje rozhodnutie už dávno prehodnotila. Vlčica si robila čo chcela a absolútne nepočúvala akékoľvek rady, ktoré jej mohla bobrica hádzať k ušiam. ,,Si zo mňa robíš prču?!" pokračovala v nadávaní lebo ich cesta veľmi jednoducho nekončila. Ešte toho mali pred sebou niečo čo sa jej skutočne nepáčilo. ,,Ja už sa ani nepohnem!" otočila sa na bobricu a pričapila sa na vor. ,,Viac mi ani nehovor!" nadšene zapísala Líska a nasmerovala ich malú skupinu doľava.
> Delta

Mahtae sever >
Tundru zasiahla spŕška hliny na ktorú jej pomohlo len privretie viečok. Nechcela dostať trsom trávy do oka a prísť o zrak. Hlavu teda držala dolu a dávala pozor aby sa nezosunula do vody. Líska pracovala na kormidlovaní akoby to bola je skutočná práca a Tundra bola pripravená to akceptovať. Nechala celé riadenie na bobrovi, zatiaľ čo ona vykúkala dopredu a hlásila možné problémy, ktoré sa im mali dostať a dostávali do cesty. Ich cesta ale šla až prekvapivo dobre - aj napriek tomu, že nevyhrávali, čo sa Líske vôbec nepáčilo, no Tundre nevadilo. Po zosuve pôdy sa však po ich boku objavil Ivar, na ktorého sa Tundra nadšene uškrnula. Nie preto, že by bola rada, že sa znovu stretli, no hlavne preto, že bola Minehava v závode pre ním. A to bolo dobre!
,,Pred nami polená!" zahučala napokon vlčica, no jej bobor nevyzeral byť touto informáciou tak prekvapený ako ona. Evidentne vedela čo ich čaká - nakoniec bola to ich tradícia, ktorú poznali. Samozrejme. Liska sa zdala mať pred sebou odpoveď na ich problém jasnú, Tundra z nej však nadšená nebola. ,,Ja to radšej preskáčem," odpovedala bobrici skôr ako zaznela otázka, akékoľvek zastavovanie teraz by ich omeškalo omnoho viac ako by si jeden mohol myslieť. Po niekoľko desiatok minút na mokrom brvne si už akosi verila vo svojej stabilite na všetkých štyroch nohách. Myslela si, že by sa jej to mohlo podariť bez toho aby si zaplánovala a tak stavila na svoje silné nohy a zopár skokov, ktoré ju snáď priniesli na to správne miesto na vore, než aby ju dostali priamo do vody.

It's something i guess (Mušle a krištály ak by sa dalo :> ♥)



Připsáno

Apríl | 2 | Islin
Pozorne počúvala vlčicu a zapisovala si trasu aby si ju zapamätala. S trasami jej to išlo celkom dobre, prípadne by však vedela využiť pomoc Minehavi, ktorá snáď dostala rovnaké inštrukcie ako ona, keď sa po prvý raz stretla s ich alfom. Nech to bolo ale akokoľvek, zima bola ešte veľmi ďaleko a leto toho mohlo priniesť viac ako len dosť. Možno sa im skutočne podarí dať dohromady nejakú bandu vlčíc a všetko bude v pohode. Ale ako už bolo povedané.. Mať záložné vrátka nebolo nič čo by sa niekomu nevyplatilo. ,,Som ti veľmi vďačná za všetky informácie a nezabudnem ti to," vydýchla napokon. Už dostala snáď všetko čo potrebovala a možno ešte o niečo viac. Mohla Islin skutočne len ďakovať, že jej dala viac menej iný pohľad na mágiu. Aj keď si na ňu ešte bude aj tak musieť zvyknúť. ,,Ak by si niekedy niečo potrebovala, som tu pre teba," uškrnula sa na svoju spoločníčku . Aj keď si nebola úplne istá ako sa ešte niekedy stretnú, ale to bolo jedno! Niekedy mali slová snáď dostatočnú váhu.