Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Január | 4 | Mordecai
Tundra sa mračila, čo v ich konverzácii nebolo vôbec vzácne. Jeden by si mohol myslieť, že jej tie vrásky z čela snáď nikdy nezmiznú a bude ich tam mať permanentne ako známky krásy. Teda, v tomto momente mala od krásy skutočne ďaleko, skôr ako známku starosti. Vlčica sa pevnejšie zahryzla do mäsa aby sa s ním nehádala. Nemalo to zmysel, to ona vedela no nejeden by mohol povedať, že svoje múdrosť v tejto situácii už dávno zahodila. V okamihu ako povedal presne to čo si myslela v jej kroku, ktorý bol doteraz nerušený sa objavil akýsi zásek. Pohľad jej v rýchlosti preskočil na škeriaceho sa vlka (Ah, ako veľmi rada by mu vyrazila tie zuby z tváre!) len aby sa jej vrátil späť a jej kroky pokračovali ako doteraz. Vyšinutý, fakt vyšinutý - ale pokiaľ stále rozprával bolo dobre. Možno ak ho bude ignorovať dostatočne dlho, prestane ho baviť a nechá ju napokoji? To bola Tundrina stratégia o ktorej si myslela, že bude fungovať.
Nejaký čas sa jej dokonca zdalo, že jej to vychádza. Nakoniec ako veľký mohol byť ten les? V nejaký okamih musel predsa len skončiť a vlk by pochopil, že to nemá zmysel a šiel by domov. Tak ako ona. Akonáhle sa jej ale na jazyku začala rozprestierať nepríjemne kyslá chuť, tvár sa jej sama skrivila do kyslej grimasy proti ktorej najskôr celkom jednoducho bojovala. Najskôr jej to začalo na špičke jazyka, prechádzajúc ku koreňu, pričom jej pohľady na Mordecaia začínali byť o to častejšie. Až do okamihu kedy to nevydržala a mäso skončilo v snehu na zemi.
Odpľula si. ,,Vieš čo. Končím. Je to tvoje, zaslúžil si si to. Namakal si sa, hej?" prešla okolo nohy, pud sebazáchovy sa v nej asi konečne nakopol na plné obrázky. ,,Odchádzam. Nenasleduj ma," rázne sa vykročila pomedzi stromy.

Priberám si ešte 7. Kopretinku :D

Nakoniec im ich plán vyšiel, aj keď možno trochu inak ako by na prvý raz predpokladali. Jediné čoho sa nemuseli báť, bolo že ďalšie dni pôjdu spať v zime. Siku im vyrozprával, že o úkryt sa báť nemusia, čo v Tunriných ušiach znelo pomaly ako rozprávka. ,,Ďakujeme teda ešte raz," vlčica mierne sklonila hlavu v ďakovnom geste. ,,Asi vás necháme nech si to vyrozprávate a my si zatiaľ pôjdeme oddýchnuť?" navrhla s otázkou v pohľade, no úkosom sledovala aj Minu. Nebol to len Siku s Ivarom, ktorý si určite chceli niečo spoločne prejsť, ale aj oni dve sa mali tiež o čom porozprávať. A ako sivý vlk naznačil, evidentne by bolo najlepšie ak by sa naučili ako to v tomto lese vyzerá. Pre svoje vlastné dobro.
,,Ideme si niečo nájsť?" pohodila smerom k hnedej vlčici a bradou naznačila smer hlbšie do lesa. Oddych pred lovom asi bol najlepší nápad aký by mohli mať.

Január | 3 | Mordecai
,,Nechal?!" odfrkla si nespokojne. Mala toho toľko čo mu chcela povedať, no zdalo sa, že toho bolo až príliš a nevedela nájsť tie správne slová. Nechal? Nechal?! Tundra sa takmer cítila urazená jeho slovami, akoby to skutočne bolo niečo za čo by mu mala ďakovať. On tu úplne podvádzal proti normálnemu biologickému bitiu a potom takto? Bože do čoho si sa to zase dostala? Čo sú tu všetci neurotici? Bude niečo vo vode? ,,Som rada, že som zistila, že tuna už nebudem pýtať o pomoc," zašepkala si pomedzi zuby a začala ťahať svoje budúce jedlo. Najradšej by mu to tu nechala, no jej život nebol len jej. Teraz už nie. ,,Asi mám dojem, že ak by si mi chcel skutočne ublížiť, asi by som s tým aj tak nevedela niečo urobiť," mykla plecami, po tom čo sa jej spýtal či sa nebojí. Popravde? Hrozne sa bála, ale to sa Tundra bála takmer celý svoj život, keď videla ako sa k nej niekto blíži. U tohto vlka aspoň už vedela čo predpokladať. Viac menej.
A zdalo sa, že čo vlk skutočne chcel, bolo počúvať sa. A ona aj tak väčšine jeho narážok poriadne nechápala. Minehava by si jeho slová asi užila o niečo viac. Tundra sa nie príliš rada nazývala jednoduchou, no v určitom uhle slova tomu tak asi bude. ,,Zdá sa, že som v tom už aj tak úplne po uši."

Január | 2 | Mordecai
Takmer by mu aj bola uverila, že svoje slová myslel vážne a bolo mu ľúto, že sa mali rozlúčiť. Ak by bola o niečo viac zúfala alebo ak by si už nenašla svojho spoločníka na dlhé zimné večeri, možno by aj zapochybovala o svojom rozhodnutí odísť. Aj napriek tomu, že dobre vedela aký je vlk nebezpečný, možno by nebolo zlé ho mať na svojej strane? Na Tundru ale čakala Mina a staršia vlčica nebola ochotná riskovať niečo čo ani nebolo jej. ,,Alebo skôr príliš neskoro," zašomrala si popod nos, no bola si istá, že ju vlk počul.
Tundru takmer až naplo - síce krv a vnútornosti bolo niečo čo vídala často, keď sa jej konečne podarilo dostať sa k potrave, no takto? To čo sa dialo pred ňou bolo neprirodzené a kruté. A Tundra od predstavenie nedokázala odtrhnúť pohľad. Jej bok bol kompletne vystavený vlkovi a jej pozornosť na mŕtvom zvierati. Jediné čo ju mohlo tešiť bolo, že samec aspoň počkal na to kedy to so zvieraťom ukončí a to aspoň nemuselo trpieť omnoho viac ako tomu bolo normálne. Sklonila sa, no skôr ako chytila polovicu srny za ucho a začala ju ťahať kdesi do lesa, zastala. ,,Čo ešte dokážeš?" spýtala sa, dúfajúc, že to nebude brať ako pozvánku skúsiť si to ,,niečo" na nej. Možno sa ale dozvie niečo nové, čo by mohla využiť. Už sa ale veľmi ,,tešila" keď o tomto povie Mine.

Nálada sa akosi upokojila a aj samotná Tundra sa cítila o niečo lepšie. Jej srdce ael ešte stále pumpovalo zostatočný adrenalín do celého jej tela a uši jej zostali nastražené. Pre istotu. Vlk s tmavou srsťou na očiach vyzeral byť omnoho prívetivejší až by vlčica možno aj zabudla akého vlka mal pod sebou. Ak sa ale dokázal tak jednoducho nechať spacifikovať, znamenalo to, že sa ho bojí? Čo tento vlk s jazvami na tvári skrýval, že sa ho ten druhý bál? Bolo to podozrivé. Konieckoncov podozrivé bolo pre Tundru už skoro všetko, aj keby si asi nikdy nahlas nepriznala, že bola paranoidná.
,,Jedlo. Hlavne jedlo," odpovedala mu a pozrela na Minu. Niekedy bolo veľmi ťažké odhadnúť čo si niekto ďalší myslel a Tundra mala momentálne veľké problémy. Mali len jednu možnosť ako si toto nepokašľať. Boli tu už niekoľko mesiacov. Niekoľko mesiacov pred zimou, mali náskok aby si našli miesto na život a aby dokázali prežiť chladné počasie. Aj napriek tomu sa počas ich potúlok podarilo naraziť len na dve svorky, čo pre ne nepredstavovalo úplne veľa možností. A predpoklad, že ak by teraz odišli, našli by ďalšiu - lepšiu, bol tiež na veľmi nízkej úrovni. ,,Môžeme to urobiť ako výmenný obchod, hm?" zamyslela sa. To jej znelo omnoho lepšie, nemala rada ak by musela zostať niekomu niečo dlžná. Ten vlk si to od nej mohol napokon vyžiadať v tej najmenej vhodnej chvíli. ,,Chceli by sme sa k vám pridať na love. Keď tak môžeme počas zimy pomôcť s čímkoľvek bude treba," navrhla, úkosom pozerajúc na Minu, či súhlasí s jej slovami, aby keď tak sklapla ak to bude treba. ,,A na jar sa uvidí čo ďalej. A budeme sa držať mimo aby sme sa vám neplietli pod nohy v tom čo si tu robíte," dokončila. ,,To znie fajn, nie?"

Tundra stála veľmi blízko svojej spoločnícky a s vycerenými zubami stále čakala čo sa bude ďalej diať. Bola pripravená asi skoro na všetko, už si vo svojej mysli predstavovala ako ho spolu s Minou zložia na zem a zoberú nohy na plecia. Predsa len to boli len jej myšlienky a bola otázka kto by s kým zatočil, no v Tundre momentálne vírilo dostatok adrenalínu na to aby si bola viac ako len istá, že by toto stretnutie prežila.
Všetko ďalšie sa odohralo v celkom veľkom náraze. Pocity, ktoré ju razom ovládli neboli jej, no aj tak ju pohltili viac ako by bola čakala. Stiskla zuby, nútiac sa aby neustúpila ani len o krok a držala sa boku hnedej vlčice. Boli v tom spolu, dostali sa do toho spolu a spolu sa aj dostanú von. Teda asi. Tundra toho veľa nechápala, toto bolo po prvý raz čo sa stretla s mágiou a aj tak ju nedokázala pomenovať. Bosoráctvo, to bolo presne to čo sa tu dialo! Sivý vlk s hnedými ponožkami ich ale po objavení toho ďalšieho sivého opustil a vlčica sa cítila o niečo pokojnejšie. Srsť na chrbte jej ale stále stála ako na pozdrav a zo Sivého nespúšťala oči. ,,Čo je toto za srandičky?"

Január | 1 | Mordecai
Tundra si čím ďalej tým viac uvedomovala, ako veľmi málo o svete vie. Nakoniec roky izolácie, ktoré na ňu boli najskôr hodené od jej otca, a napokon aj tie, za ktoré si mohla sama, na nej zanechali. Nie, toto fakt nemôže byť normálne! presviedčala sama seba, no tak isto ako tu teraz stála a cítila chladný vzduch na srsti, tak isto aj srna ležala pod koreňmi za ktoré mohol Mordecai. Žiadostivo pozrela na korisť, ktorá pred nimi ležala a cítila ako ju to k nej ťahá. Skutočne sa zdalo, že ona potrebovala jeho, no on ju ani zďaleka nie. Prečo jej teda teraz pomáha? Niečo za tým muselo byť a Tundra neverila skutočne nikomu. Či to už bol obyčajný vlk alebo skutočný démon. ,,Vezmem si svoju časť a odchádzam," nechala sa počuť no ako sa chcela pohnúť, jej laby ju nepočúvali. Trvalo niekoľko ďalších sekúnd, počas ktorých na ňu hnedý vlk uprene pozeral. Mala dojem akoby sa mala každú sekundu rozpustiť až kým sa neponúkla a pohla dopredu. Urobili dlhý okruh okolo vlk, stále sa snažiac držať na ňom pohľad - aj keď v tomto momente jej už bolo jasné, že nemôže nič urobiť ak by sa ju skutočne pokúsil omotať rovnako ako tú srnu. Jediné čo mohla urobiť je zobrať si pre to čo prišla a dúfať, že ju tento démon nechá napokoji a zostane v lese kde ho aj objavila.
Priblížila sa k srne aby ukončila jej utrpenie svojimi zubami. ,,Koľko je tu takých ako si ty?" spýtala sa akonáhle sa od srny odtiahla a na jazyku cítila krv. Jemne sa odklonila a pozrela na Mordecaia, ako to bude ďalej pokračovať.

December | 7 | Mordecai
Klamala by, ak by povedala, že nechcela vlkovi skočiť do úsmevu. Zahryznúť sa mu do nosa a nechať mu zopár jaziev na perách, aby mu ten priblblý úsmev na tvári zostal už prinajlepšom navždy. Z krku sa jej vydralo hlboké zavrčanie, ak by sa nejednalo o jedlo, ktoré tak veľmi potrebovala, asi by už dávno bola preč a žiadna konverzácia by sa pred ňou nekonala. Hlavne po tom, čo jeho slová viac ako len okato naznačili, že sa mu páči - nech sa jednalo o akýkoľvek spôsob. Tundra sa nechcela páčiť nikomu a Mordecaiovi už vôbec nie. Nie, ona chcela svätý pokoj. Ak by existovalo miesto, kde by sa nemusela trápiť nad tak obrovskou korisťou, ona by bola spokojná aj keby už žiadneho vlka nikdy nestretla. Odfúkla si až v okamihu keď od nej odrthol svoj pohľad a ona zostala kdesi vzadu za ním. Trvalo jej niekoľko ďalších sekúnd, kým sa k nemu pri love znovu pripojila. Zviezla za na brucho a brodila sa len tak aby si ju žiadne zo zvierat nevšimlo. Tundra bola pripravená vyraziť za vlkom ihneď v okamihu ako vyrazí aj on. Svaly jej šklbkali očakávajúc akciu a pri predstave čo malo prísť po nej sa jej zas a znovu ozval žalúdok. Už len chvíľu, to vydrž-
Akcia však neprišla. Dokonca aj hlad v jej žalúdku pohasol po scéne, ktorá sa odohrávala na čistinke pred ňou. Zo zeme sa vyvrhli korene, obmotali srnu a tá nestihla ani poriadne zaručať. Ak by bolo na vlkovi možné znať, že sa jej všetka farba stratila z tváre, vlčica by bola bledšia ako sneh naokolo nej. ,,To.. ty?" zostala prikovaná k zemi akoby jej laby zamrzli na mieste. ,,Démon," vydýchla napokon, okolo jej tlamy sa kondenzovala vodná para z jej pľúc. ,,Vedela som, že s tebou nie je niečo v poriadku."

December | 6 | Mordecai
Nenávidela ako mal vlk pravdu. Aj keď bola stále dostatočne hladná na to aby jeho správanie prehliadala, nedokázala si pomôcť, no po labách sa len plazila úzkosť. Bola len otázka času, kedy sa jej zahryzne aj do žalúdka a bude po všetkom. ,,To, že potrebujem tvoju pomoc, neznamená, ži ti musím veriť," odpovedala, no nepáčilo sa jej ako sa stále viac menej točilo okolo toho isté. Pohľad jej v rýchlosti preskočil z vlka na stádo, respektíve na jej budúcu večeru, ak sa jej karty zohrajú poriadne. Chcela to jedlo. Tak hrozne chcela to jedlo. ,,Prečo toto vôbec riešime? Baví ťa aby som sa cítila nepríjemne?" zavrčala na neho aj keď sa pokúšala aby držala svoj hlas na tak nízkej úrovni ako sa len dalo. Stačil jeden zlý pohyb alebo ostrejší zvuk aby prišli o príležitosť a spolu s tým aj o celú večeru. ,,Chlapi majú prednosť, okay?" kývla hlavou dopredu k stádu. ,,Ja to jedlo fakt potrebujem," jej zúfalstvo sa predralo na povrch spoločne so zdvíhajúcim sa tepom jej srdca. Za tieto svoje slová si ešte bude najbližšie noci veľmi pekne nadávať.

December | 5 | Mordecai
Klamala by ak by povedala, že sa cítila viac ako len komfortne v prítomnosti hnedého vlka. Kecal z cesty, Tundre sa nepáčil ale chcela jeho pomoc. Jedným uchom dnu, druhým von - to mohlo stačiť aby si vlk urobil dobre, dal jej čo chcela a obaja sa rozišli a už sa nikdy nestretli. Boh jej pomáhaj, aby sa skutočne nikdy nestretli. ,,A čo potom keď tie hranice nájdeš? Budeš okolo nich tancovať? Alebo ich radšej rovno preskočíš?" pridala sa, bez nejakého väčšieho záujmu. Lebo úprimne? čas plynul akosi rýchlejšie keď medzi nimi nebolo ticho. Tundra nemala možnosť analyzovať a ticho na nej neležalo ako akýsi kovová deka. Vlk ale vyzeral ako niekto kto takéto nonsens otázky ocení. Nejaký filozof, alebo niečo. Nie niečo čo by Tundra ocenila.
Ako chceš uloviť niečo za čím nehodláš utekať? Vyskočila otázka v Tundrinej mysli ihneď ako boli jeho slová položené. Čo to je za hovadinu? svoje myšlienky ale nepovedala nahlas. ,,Pre môj pokoj určite nie," ohradila sa a zastala, presne tak ako ho doteraz nasledovala, odhodlaná nič o ich situácii nezmeniť. ,,Pardón kamoš, ale zdá sa, že ti neverím o nič viac ako veríš ty mne," pokračovala. ,,Za chvíľu povieš, že nie som vlk a zatneš mi zubami do spánkov."

December | 4 | Tundra
Tundra sa zamračí akonáhle príde odpoveď na jej otázku, ktorá je tak trochu úplne iná ako predpokladala. Jej hlava sa nakloní mierne na stranu, akoby jej to malo pomôcť porozumieť vlkovi viac - aj keď z jednej strany má dojem akoby sa ani nemusela pokúšať. Pre svoje vlastné dobro, možno? ,,Tak načo tá otázka predtým?" nedá jej to. Jeden sa proste nespýta na niečo také len tak, nie? Jeho doplnenie však dáva o niečo väčší zmysel akonáhle sa k nej dostane. Tundra si stále nie je úplne istá na akom mieste momentálne stojí, no zdá sa, že vlk je aspoň ochotný sa pohnúť. Či to bude pre ňu lepšie je len otázka času a ona sama si nie je úplne istá.
Na jej prekvapenia sa vlk ale ihneď zodvihol a pobral po stopách jelenej zveri, o ktorej len pred pár minútami vravel, že tam nebola. Hnedá vlčica by sa bola zamračila, ak by sa jej tvári v tomto momente už mračenie nenachádzalo. Našťastie však mohla vlka len nasledovať, mala ho na očiach a nemohol jej skočiť na chrbát bez toho aby o jeho pokuse nevedela. ,,Príliš filozofické otázky pred večerou," odpovedala mu jednoducho. Popravde? Nad takými vecami sa ona nezamýšľala. Možno patrila medzi tú viac ,,jednoduchšiu" časť populácie - zaujímajúc sa len o to, či si bude mať dať čo do úst alebo kde si zloží hlavu. Čo ju zaujímalo kto robil pravidlá, ktoré musela v živote preskakovať. ,,Veľa kecáš, málo beháš," popchla ho dopredu, snažiac sa vyhnúť odpovedi, držiac si od neho odstup ako len bolo možné bez toho aby sa z ich interakcie stalo niečo ešte viac divné.

December | 3 | Mordecai
Vlk pred jej labami bol zvláštny. Zo svojho sedoviska sa ani nepohol a usmieval sa na ňu úplne zvláštnym spôsobom, ktorý ani nedokázala opísať. Nemala z neho dobrý pocit, preto bola rada, že sa od neho zastavila až tak ďaleko - mala dosť priestoru, keby náhodou. Jeho ďalšia otázka, spojená s prázdnym lesom a podivnou atmosférou prinútila srsť na jej chrbte sa naježiť. Mala ona pekne zostať s Minou kdesi zalezaná pod koreňom stromu a počítať koľko krát za minútu jej zaskučí brucho. ,,Nie?" odpovedala, snažiac sa pôsobiť nenútene. Obyčajný otázka, nič iné. ,,Nebodaj tvoj áno?" spýtala sa počas toho ako sa narovnala. Uši držala pevne napnuté, snažiac sa mať rozhľad naokolo seba. Možno bola trochu paranoidná, no zatiaľ jej to vždy pomohlo prežiť. ,,Myslím, že ak by si mi trochu pomohol, o hlade by sme byť nemuseli," mykla ramenami. Možno by sa mu potom mohla stratiť v lese a mala by pokoj? ,,Tundra."

Tundra stála za hnedou vlčicou a dvoch sivých vlkov si obzerala s odmeraným pohľadom, aj keď sa snažila nepôsobiť tak odťažito. Obe dobre vedeli, že potrebujú svorku aby prežili zimu, no ako veľmi boli ochotné, to bola otázka na niekedy inokedy. Akonáhle ale jeden spred nich zmizol, druhý akoby úplne stratil hlavu, Tundra urobila krok dozadu a nadvihla obočie. ,,My sme nič neurobili," odpovedala jednoducho, no srsť na chrbtici sa jej naježila aj tak. Jeho vystupovanie sa jej nepáčilo - tak veľmi sa jej nepáčilo. Bola prekvapená, že sa hnedá vlčica rovno neotočila na päte a neodišla. Ale svorka. A jedlo! Sakra práca! ,,Mina, toto asi nebude to miesto, ktoré sme chceli nájsť," pošepkala hnedej akonáhle sa jej postavila k boku a oprela sa jej o rameno. Nie, nenechá ju v tom samu a rozhodne len tak neutečie.
,,Ešte raz opakujem, že my sme nič neurobili. Prišli sme sem hľadať útočisko na zimu," vycerila zuby. Aj napriek tomu, že až tak veľa svalov po týchto zimných mesiacoch na sebe nemala, ona sa biť vedela. Alebo si to aspoň myslela, samozrejme, ak mohla z konfliktu radšej odišla. ,,Možno maju besnotu?" pošepkala znovu svojej spoločníčke s otázkou v očiach.

December | 2 | Mordecai
Tundra opustila Minú svojim vlastným rozhodnutím. V tomto momente by ale bola rada ak by predsa len bola s ňou. Nie žeby jej až tak chýbala, ale aj napriek tomu, že sa im spoločný lov predtým nepodaril, možno teraz by im vyšiel? Vlčica odviedla dobrú prácu so stopovaním a bola si istá, že tentoraz by im to mohlo krásne vyjsť. Čo ale jeden neskúsi, nikdy nemôže vedieť skutočnú odpoveď. Vlka si všimla najskôr len kútikom oka, jeho srsť nebola príliš rozdielna od tej jelenej, najmä ak sa jeden presúval z miesta A na miesto B vo vysokej rýchlosti.
Trhlo ňou, bola pripravená po ňom skočiť, neochotná prepásť príležitosť na jedlo. Ak srna ležala, možno bola zranená - ešte väčšia pravdepodobnosť, že by ju Tundra mohla dať dole. Po kroku k nemu ale zabrzdila, pohľad jej prešiel na vlka. ,,Aaah, sakra. Myslela som, že si korisť," zanadávala, no po jeho slovách jej vyskočilo obočie kdesi až na oblohu. ,,Oh?" kývla hlavou smerom k stopám, ktoré doteraz sledovala. ,,Vážne?"