Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tundra sa až potešila, keď im Zest oznámil, že jeho staro-nový kamarát dokáže stopovať, rýchlo si však uvedomila, že im to predsa aj tak nakoniec nepomôže. Stopovať dokázala aj ona, rozhodne aj Minehava, nakoniec život tuláka bol založený skoro primárne len na tom aby si vedel kde sa čo okolo teba nachádza. Nechala ale vĺčatá aby si nadšene okolo seba poskákali a nechcela im kaziť radosť. Nakoniec si nie tak úplne užívala ničenie snov mladých vlkov, napriek tomu aby na niekoho mohla pôsobiť. Povzdychla si. Skutočne sa nemali od čoho odraziť. ,,No dobre drobizg, dáme si teda na pár hodín pauzu, čo vy na to?" pozrela smerom na Minu, ktorý mala momentálne svoju chvíľku, tak Tundra znova na chvíľu prebrala iniciatívu. ,,Tak sme zistili, že tento les nie je ten čo hľadáme. Čo urobíme teraz?" snažila sa ich prinútiť k rozmýšľaniu. Aj keď ona sama nikdy nebola rodičom, netúžila po tom a verila, že sa do takej pozície ani nikdy nedostane, cítila momentálne akúsi povinnosť nad dvomi mladými vlkmi. ,,Ešte je vonku aj tma, hmm čo taak - Nie ste náhodou hladný? Smädný?" pokračovala. ,,Akonáhle vyjde slnko mohli by sme sa vrátiť na lúku a zistiť či nestretneme niekoho kto by vedel ktorým smerom ďalej. Alebo vyskúšame ďalší les v poradí. Jeden to predsa len musí nakoniec byť, nie?" usmiala sa, no jej úsmev nebol zase až tak veľmi srdečný. Boh vie koľko lesov sa tuna nachádzalo a ako ďaleko vlastne Zest prechádzal. ,,Hm, v tomto lese sa mi moc nepáči," povedala nakoniec celkom zadusene. Z nejakého dôvodu jej vstávala srsť dupkom a nevedela prečo. Niečo jej pod širokými listami týchto stromov nepasovalo.

Tundra sledovala vĺčatá ako si vymieňali svoje životné zážitky a po pár chvíľach i ona sama pochopila, že sa skutočne nejedná o súrodencov. Ticho si povzdychla ako sa jej sny tak trochu rozplývali. Chcela ich mať tak trochu už z krku, no zdalo sa, že sa ich zase až tak rýchlo nezbaví. ,,Škoda," povedala sklamane, no vĺčatá sa nezdali byť zase až tak nervózne, možno ako sa ona cítila. Evidentne si užívali svoju prítomnosť, čo bolo asi fajn. Staršie vĺča sa začalo predstavovať, na jedno malé pískla malo až priveľmi dlhé meno čo Tundru zase až tak veľmi neohúrilo. ,,Princ? Zaujímavé," uškrnula sa a jemne sklonila hlavu, trošku si ho doberala, ale to bol len detail. ,,Ešte som sa nikdy nerozprávala s princom," pozrela smerom na Minu, aby sa uistila ako sa i ona cíti v tejto situácii. Napokon, nestávalo sa príliš často aby sa niekto stretol s tak významným vlkom, nie? ,,Ja som Tundra. Len Tundra. A toto je Minehava," ukázala labou na hnedú vlčicu neďaleko nej. ,,Momentálne cudzinci, sme tu nové," pokračovala. ,,A snažíme sa zestovi pomôcť dostať sa domov. Ale ako sa zdá, tak ani princ nám zatiaľ nedokáže pomôcť, nie?" nadvihla obočie, možno z tohto napokon niečo vzíde, aj keď si nebola úplne istá.

September | 2 | Kulihrášek
Tundra sledovala vĺča a pozorne počúvala v očakávaní aké slová sa mu dostanú z úst. Tak trochu cítila ako sa jej zoviera srdce popri tom, no jeho slová ju uvoľnili. Takmer mohla počuť ako jej padol kameň zo srdca, že sa nebude musieť starať o ďalšie vĺča. O tretie! Za posledný mesiac! Na to, že nemala rada vĺčatá a ani ich prítomnosť nejako nevyhľadávala, bolo to na ňu dosť veľa. Ale nemala zase ani dôvod to nikomu zazlievať. To bol len a len jej problém. ,,Ah, tak to rada počujem. Lebo len pred pár dňami som už nejaké zatúlané šteňa riešila, a popravde?" uškrnula sa, ,,Nechcelo by sa mi to robiť ešte raz."
Presunula sa k vode aby sa mohla napiť, dávala si pozor aby sa jej nestratil z pohľadu. Pre istotu aspoň. ,,Ty si z akého lesa, hm?" spýtala sa. Nevedela koľko jej na okolí svoriek, vedela teda len o dvoch - o Sarumene a svorke z Javorového lesa. Možno bude aj tento z jednej z nich alebo sa dozvie o nejakej novej?

Tundra s nadvihnutým obočím pohliadla na Minehavu, aby sa uistila čo si o rozprave Zesta myslí ona. Nejako sa však nevyjadrovala, takže sa do toho nehrnula ani ona sama. Získať nejaké informácie ale nemohlo byť na škodu, ak to bola skutočne pravda a ak by niekedy mohla takúto pomoc potrebovať? Jeden nikdy nemohol vedieť čo sa mohlo stať, nie? ,,Na severe si hovoril, že táto vlčica existuje, hej?" pýtala sa. ,,Nejaké presnejšie smery alebo záchytné body? snažila sa od neho čo to dostať ešte, zatiaľ čo sa pozerala po stromoch aby zistila aké to sú. Zest ale, ako sa zdalo, dobre vedel, že to nie je jeho les a Tundra si nemyslela, že bol až tak hlúpy aby nepoznal svoj les. Verila mu teda a tak trochu im nezostávalo nič iné ako sa len otočiť na päte a skúsiť iný les, ktorý videli na horizonte. Čo by jej aj celkom vyhovovalo, keď jej tento les ježil srsť na chrbtici.
Minehava ju upozornila na niečo čo si všimla, Tundra už v tom momente bola dostatočne nervózna na to, aby mierne poskočila pri tom ako sa medzi stromami objavilo bledé vlča, ktoré kútikom oka vyzeralo ako duch. ,,Aaahh," vyhŕkla so zodvihnutou prednou labou, akonáhle si ale uvedomila, že sa jedná o skutočne živé vĺča a nie o ducha, ticho si odkaľala, akoby sa nič nestalo. Tundre obaja pripadali pomerne rovnaký, tak podobný ako súrodenci môžu byť. Žeby ho napokon tá Zurri predsa len nechala vstať z mŕtvych? ,,Vy ste bratia?" pýtala sa so záujmom, keďže evidentne sa vĺčatá navzájom poznali. Čo bolo rozhodne pre ňu pozitívne k tomu aby čo najskôr našli cestu do toho javorového lesa, ktorý hľadali. ,,Povedz mi, že ty poznáš cestu domov, hej?" zacvakala ušami v očakávaní, že už sú snáď na konci svojho hľadania.

Prímorské pláne >
Zest im začal vysvetľovať ako sa to všetko udialo a ona sa nezmohla na nič iné, len aby sa pozrela smerom na Minehavu a spýtavo nadvihla obočie. Akoby sa pýtala, či skutočne plánujú veriť tomu, čo im práve rozprával. Veď predsa len si vĺčatá celkom vymýšľali, nie? Nebolo by prekvapeným ak by to isté robil aj Zest, keďže Tundre chýbala pomerne dôležitá informácia. Teda tá, že Smrť bol skutočným vlkom a nie obyčajnou smrťou, ktorá ich nakoniec čakala všetkých. ,,A tá smrť, to je niekto nejaký veľmi mocný?" pýtala sa nakoniec, možno jej v hlase jemne hralo doťahovanie, no snáď nebolo počuť až príliš. ,,Niekto kto dokáže priviesť mŕtvych späť k životu, huh?" zaujímala sa, no popravde nikdy o ničom podobnom predtým nepočula a nebola si istá ako veľmi mohla vĺčaťu veriť. Ale táto Zurri... to už znelo ako iný príbeh, ktorých slovám by sa mohlo priložiť viacej dôvery.
Akonáhle sa im podarilo vojsť do lesa kam im viedla Minehava, Tundre bolo jasné, že ten správny les nenašli. Tento nemal s javormi nič spoločné a popravde sa Tundre ježili chlpy na chrbtici takmer okamžite ako sa im podarilo vstúpiť pod listy prvých stromov. Nepovedala však nič, nechcela pôsobiť ako vystrašené vĺča, avšak jej pozornosť bola venovaná tmavým škvrnám. ,,Ah, tak nejak. Odišla som z domova a odvtedy cestujem kade tade," nechala sa počuť a veľavravne zazrela na vĺča. ,,Nikdy nezostával moc dlho na jednom mieste, ale tuna som mala výnimku, lebo som stretla niekoho známeho," pokračovala bez vyzvania. ,,Tuna Zest by možno chcel byť tiež takým objaviteľom, nie?" uškrnula sa. ,,Potom by si si nemusel pamätať kde bývaš a nikdy sa nestratíš. Je to celkom fajn popravde."

September | 1 | Kulihrášek
Tundra sa objavila pri jazere po niekoľkých hodinách chôdze. Nehľadala ho, ani nebola smädná, no jeden nemal pozerať darovanému koňovi na zuby. Vlčica bola vždy ostražitá, dávala si pozor na to čo sa okolo nej dialo, preto si všimla vĺča sediace kdesi na zelenom machu takmer okamžite ako sa dostala dostatočne blízko. V hrdle jej navrelo hlasné vzdychnutie, ktoré však prehltla - prekúritenie očami už ale schovať nedokázala. Čo komu urobila, že sa okolo nej teraz motali samé vĺčatá? Čo bolo toto za krajinu? Skutočne tu bolo tak bezpečne, že za každým stromom mal niekto štence? ,,Ahoj," pozdravila sa, presne tak ako sa slušalo. Nakoniec nemohla novú generáciu nechať v domnienkach, že tá staršia nebola poriadne vychovaná. ,,Nestratil si sa, že nie?" spýtala sa a v tento moment jej na tvár prišiel úsmev. Úsmev a rovnako tak aj trochu smiechu, keďže by bolo veľmi vtipné ak by stretla dve vĺčatá za posledných pár dní a obe z nich by boli stratené.

Poďme na to!! : D

,,Za smrťou?" zhrozila sa rovno Tundra, tam kde Minehava len zanechala tichú myšlienku. Pozerala na vĺča s nadvihnutým obočím nevediac či sa smiať alebo začať mať strach. Tak trochu dúfala, že sa jedná o metaforickú formu slov, no nebola si príliš istá. Aj keď to mladík povedal všetko pomerne pokojne, Tundra si nebola istá vôbec ničím. Doteraz bola dokonca aj jej sestra mŕtva a odrazu už nebola. ,,Ja som zase Tundra. Už som tu dlhšie, ale nie zase až tak dlho aby som poznala každý les," predstavila sa aj ona. Akonáhle však Minehava spomenula, že by sa nemal strácať, Tundra ne neho veľavravne pozrela, aj keď Zest stále nechcel priznať, že bol stratený. Ale to sa poddá. ,,Ak si priznáš, že si fakt stratený, tak to prijmeš jednoduchšie, popravde."
,,Nie," Tundra si jednoducho odfrkla a pozrela smerom na Zestriana. ,,Však sa ani nepodobáme," jemne sa na neho uškrnula. Nepodobal sa ani na jednu z nich, túto konverzáciu už raz mali.
>Cáryles

Vlča jej veľmi rýchlo odpovedalo a Tundre sa tak potvrdili jej predpoklady. Zamračila sa. Popravde ani tak nechcela aby vlčica bola jeho mamka. (Teda samozrejme, že chcela, no.. vedeli, že nebola.) Tak možno aspoň mohla vĺča hodiť na krk jej? To by mohlo fungovať a Tundra by sa necítia tak zle z toho, že by ho nechala niekde samého. Čo zatiaľ urobiť neplánovala, no bola len otázka času ak sa jej nič nepodarí vymyslieť pre dobro každého člena ich malej skupiny. ,,Samozrejme, že myslím, že sa jej spýtame na les," odfrkla mu nespokojne. Nebola si úplne istá, či vyzerala tak blbo aby pochybovala o tom, že šteňa nepozná vlastnú matku. Ale viete čo? Všetko bolo možné a Tundra bola posledná, ktorá by to neakceptovala.
Akonáhle sa ale vlčica k nim pridala, krpec na ňu vypálil otázku a Tundra čakala v očakávaní. ,,Tak to nebola moc veľká pomoc," povzdychla si a oči vyvrátila k oblohe akoby očakávala, že sa na nej v tomto momente objaví nejaká šípka, alebo niečo podobné. ,,Tuto mladý sa totižto stratil a nevie cestu späť," ukázala labou na malé vĺča, akoby to nebolo jasné už z otázok, ktoré boli položené. Otázok, na ktoré zatiaľ nemali ani jeden z nich odpoveď. ,,Chceš začať s predstavovaním ty? Ja hádam, že sa nemáme moc kam ponáhľať," pozrela na vĺča, ktorého meno ešte taktiež nepoznala. Ak ho bude vedieť, možno sa jej za nejaký čas podarí skontrolovať ako sa mu darí? Alebo možno aj nie.

Ďakujem veľmi pekne za super akciu!!

TUNDRA 110 bodov
Špeciálna vlastnosť - Charizma = 110b

NICOS 30 bodov
3x 10 mušlí = 30b

SIBERIA 30 bodov
6x 10 kvetín = 30b

VERA 35 bodov
2x hviezda do mágie - blesky = 30b
10 kvetín = 5b

Připsáno, děkuji za účast :>

Na to, že sa pred ňou nachádzalo pomerne malé vĺča, jedno slová sa Tundre zdalo až zvláštne dospelé. Zacvakala ušami a veľmi musela ovládať mimiku svojej tváre aby nedala najavo v akej nepríjemnej situácii sa obaja ocitli. ,,Um a nebolo to náhodou tak, že vaši ti povedali aby si čakal a ty si zdrhoo?" tak trochu na neho tlačila aby sa dostala k odpovedi, ktorá jej vlastne ani nemala ako pomôcť. Vysvetlil jej pak ale, že to tak nebolo a ona sa neubránila nespokojnému zavrčaniu. ,,Ja to tu vôbec nepoznám, toto je popravde prvý krát čo som v týchto končinách," povzdychla si a narovnala sa, aby videla cez vysokú trávu a neušiel jej akýkoľvek pohyb, čo by sa okolo nich šustol - a to sa aj vyplatilo. Na planine sa objavila tmavohnedá vlčica, ktorá na zelenej tráve bola vidno pomerne jednoducho. ,,To asi nie je tvoja maminka, čo?" spýtala sa s nadvihnutým obočím počas toho ako si vĺča premerala pohľadom. Malo na sebe kus hnedej, čo mohlo prezrádzať nejaký vzťah ale Tundra nebola tak úplne presvedčená. ,,Čo keby sme sa jej šli spolu spýtať?"

Tundra stála neďaleko vĺčaťa, no pohľadom na neho narážala len letmo. Sledovala okolie, aby zistila, či je vĺča skutočne samo - možno len niekam odbehlo a nič sa vlastne nedeje. Tundra netušila, prečo sa vlastne vôbec zaujíma, no popravde čokoľvek bolo lepšie ako sa motať kdesi vo svojej vlastnej hlave, ktorá k nej nebola v tomto momente práve najlepšia. A tak sa starala do vecí, do ktorých by sa normálne možno nestarala, no teraz jej to zase ani tak moc nevadilo. ,,Oh, okay.." zamračila sa a svoje červené oči preniesla už úplne na vĺča, ktoré len potvrdilo jej domnienky. ,,Tak to si trochu viac stratený ako som čakala," povzdychla si a z úst jej vypadol jemný smiech, ktorý bol však viac smutný. Do čoho sa to dostala tentokrát? A úplne dobrovoľne? Urgh! ,,Tak to ti asi veľmi nepomôžem. Ja taktiež veľmi neviem kde som," žmurkla na neho s úsmevom, no zdalo sa, že vĺča nepotrebovalo až také veľké povzbudenie. Tundra by prisahala, že sa zdal byť vo svojej situácii pomerne okay, možno sa takéto veci v ich rodine stávali častejšie. Chudák. Vlčicu pichlo pri srdci, možno však len projektovala.
,,Nemyslíš si teda, že pre teba prídu?" začala sa znovu obzerať. Pre istotu, ak by náhodou predsa len nad ním nedržali ochrannú labu. Ak by som mala šteňa ja-

Her heart was hammering on her chest, while Tundra was feeling like her lungs are failing her. She was bolting though some unknown forest like any other time. Tundra never really spent time in one place, so the fact she didn't know the place she was in did not matter to her. What mattered was the fact, that she heard voices behind her back and she definitelly did not wanted to do that. Change of location was needed, right on time. What Tundra wasn't much sure about was why she was reacting so panicky. She was usually very calm and gathered, guarded even a interactions normally did not bother her. Much, at least. Breathing deep and long did not seem to work right know and she felt almost on the verge of panic. After those damned pirates that pinned her down to sand, she was not her usual self and she hated it so much. So much change in such a short amount of time, she was just not used to it. Most of the time in her life (after her father's death) she was in control of whatever was happening around her. Most of the time she just removed herself of whatever was making her uncomfortable and that was it. But now? Nothing was ever so simple as it used to be, Tundra did not like the change that happened in spite of her decision.

August 4
Uši jej klesli k zátylku, keď si prehliadala to majestátne zviera, ktoré sa páslo na malej čistinke medzi stromami. Nie žeby jej to vadilo, skôr závidela ako jednoduché mali jelene dostať sa k potrave. Ak by sa aj ona dokázala napásť trávy, razom by bolo niečo aspoň o trochu jednoduchšie, bohužiaľ ona ale musela žrať mäso, samozrejme. Nespokojne si v duchu zavrčala a otočila sa, aby si mohla nájsť niečo vhodnejšie pre svoju situáciu. Vo chvíľach ako boli tieto si tak trochu prijala mať svoju vlastnú skupinu, kedy by sa mohli do lovu ponoriť všetci spoločne. To by ale musela prijať, že bolo treba veriť cudzincom a na to sa popravde ešte tak úplne necítila. Veci sa síce v jej živote menili, no bolo potrebné uvedomiť si svoje hranice a nebolo úplne vhodné meniť všetko tak úplne naraz. Nechať si niečo aj na druhý deň bola rozhodne cesta tiež.

August 3
Akonáhle sa jej do uší dostal zvuk pohybu za kríkmi, spozornela. Jej prvá reakcia, ktorú si ani neuvedomila bolo naježenie srsti na chrbtici - veľmi dobre si uvedomovala, že sa môže jednať ako o korisť, tak aj o nepriateľa. A pokiaľ nebude vedieť viac, bolo by veľmi hlúpe zbytočne sa vystavovať akémukoľvek nebezpečenstvu. Prikrčila sa, ticho sa približujúc ku kríkom spoza ktorých by snáď mohla nakuknúť akú to má spoločnosť. Nevedela čo očakávala, samozrejme. Tundra nebola zrovna vlkom, ktorý by očakávala, že sa na ňu budú pozerať dobré veci spoza ďalšieho roku. Preto si spokojne vydýchla, keď si uvedomila, že za rastlinami sa nachádzala len obyčajný jeleň. Čo bolo asi jedno, aj napriek tomu, že bol nádherný, pre samotnú Tundru bol príliš veľký aby ho mohla uloviť. Mohla sa ale pozerať, samozrejme. To jej ale žalúdok nenaplní.