Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mahtae juh cez Bukovku >
Tundra sa zachechtala nad predstavou Mininho brata, ako si nos rozrazil o kamene hneď ako sa pokúsil skočiť do snehu. Nie len, že si to dokázala živo predstaviť, ako krv strieka všade naokolo jeho nosa, ešte si vedela predstaviť aj výraz na jeho tvári so slovami - ,,Takto som si to vôbec nepredstavoval." ,,Niekedy mám dojem akoby jediný cieľ vĺčat bolo sa prizabiť čo najviac krát ako sa len dá," krútila hlavou zo strany na stranu. Ona si nebola úplne istá, či mala nejaké spomienky nad ktorými by sa rada pousmiala v tento moment. Ale nič jej neprichádzalo na myseľ ak sa chcela vyhnúť aj nepríjemným spomienkam na sestru. Ktorá jej veľmi chýbala. ,,Snáď mi to nie je vidno aj na tvári," labou si prešla nos, kde sa sivé chlpy na vlkoch ukazovali čo najskôr. ,,Zatiaľ čo tebe vidno bielu len na čele," uškrnula sa nad ňou, no to už prišli na hranicu nejakej svorky, ktorú možno poznali? Z rozprávania. ,,Okay teda, poďme na to," zhlboka sa nadýchla. ,,Úsmev a bežíme, nie?" zasmiala sa a nasledovala hnedú vlčicu s pocitom úzkosti narastajúcom v žalúdku. ,,Musíme urobiť dostatočne dobrý dojem."
> Les Stratených duší

Gaštanový les >
Tundra sa veľmi snažila myšlienkami nevracať späť k ich konverzácii v lese. Ak bola v niečom dobrá, bolo to zametanie minulosti pod koberec, len aby na ne narazila v ten najmenej vhodný moment. ,,Hej, bol pekne plný rečičiek," zasmiala sa pri spomienke na vĺča, ktoré ani poriadne nevedelo ako svet funguje ale bolo si isté, že mu všetko patrí. Alebo minimálne tak Tundre vyzeralo.
Akonáhle sa jej Mina začala pýtať na minulosť, Tundr sa musela uškrnúť. Akoby nad tým práve nepremýšľala, samozrejme! Minulosť sa k nej vždy vrátila, bohužiaľ sa jednalo o niečo, od čoho sa jeden nedokázal úplne oddeliť. Bohužiaľ. Tundra by si skutočne užila nový život ak by mohla, ale bohužiaľ to tak nefungovalo. ,,V mojej svorke som bola len ja, moji dvaja súrodenci a mama," pozrela na Minu. ,,Otec sa niekedy ukázal, hlavne na to aby nám vynadal, na toho ho vždy bolo. Potom sa raz nepohodol s bratom a svorka sa rozpadla," nechystala sa zatiaľ zachádzať do nejakých väčších detailov, čo bolo asi pochopiteľné. ,,Už to je zopár rokov popravde. Toto nie je moja prvá zima, čo by som bola sama. Ale popravde po minulé roky sa mi darilo viac," dokončila a kývla hlavou smerom k Mine aby pokračovala. Tundra vedela, že hnedá vlčica už niečo ohľadne svojej rodiny spomínala, no ak chcela doplniť ešte niečo viac, mala na to príležitosť. ,,Asi už začínam byť stará," vyplazila jazyk.
> Tetivový potok cez bukový zráz

Pri jej slovách si hlasno a teatrálne povzdychla. Cítila sa akoby sa rozprávala s matkou - alebo skôr ako si svoju interakciu s matkou predstavovala, ak by sa správala akoby by mala. Tundra nemala rada tento pocit, nemala rada premýšľanie o svojej rodine. ,,Hej, som v pohode, okay?" odpovedala možno až priveľmi rýchlo a rovno sa aj stavala na laby. A popravde? Trochu ju aj tá noha bolela, tá ktorou kopla do konára, no to by radšej skôr skutočne zomrela než aby to Mine prezradila. ,,Môžeme skúsiť tú svorku, ktoré spomínal Ezekiel.." zamyslela sa, snažiac sa zmeniť konverzáciu k niečomu inému ako k jej nohe, ktorú nasilu tlačila do zeme, aby nebolo vidno, že na nej nestojí v plnej váhe. ,,Alebo radšej niečo kde nás úplne nikto nepozná? To by sa mi asi páčilo o niečo viac, ale neviem koľko máme času kým začne úplne snežiť," zavrčala popod nos s hlavou vyvrátenou k oblohe. Až tak dobre v počasí čítať nedokázala, no nevyzeralo to, že by sneh na seba nechal dlho čakať. Ustarostene pozrela na svoju spoločníčku a pohodila hlavou aby sa pohli ďalej - postávaním na jednom mieste svorku nenájdu.
> Mahtae juh

Tundra zazrela na Minu akonáhle ju nazvala hlupaňou a ticho zavrčala. Nie preto, že by s ňou nesúhlasila, práve naopak. Presne tak sa cítila a na moment si aj myslela, že ak by sa teraz otočila a odišla všetko by mohlo byť okay. Nesťahovala by hnedú vlčicu na svoju úroveň, ktorá v poslednom čase nebola úplne najlepšia. Prichádzajúca zima z nej dostala to najlepšie a najhoršie zároveň. A ešte aj tá pokašlaná choroba! Jaj bože! ,,Som veľmi rada, že sa tak zaujímaš o moje zdravie," zachechtala sa s krútiacou hlavou. Vážila si to viac ako bola ochotná priznať si a rovnako veľa sa jej to aj páčilo. Aj napriek tomu, že si veľmi dobre uvedomovala, že si to nezaslúžila a najlepšie by bolo utiecť skôr ako- ,,Uhm.." pozrela späť na Minehavu tak trochu ublížene. Ale popravde? Klamala by ak by povedala, že nad tým sama predtým nerozmýšľala. Bola ale príliš hrdá na to aby to povedala nahlas prvá. ,,Myslela som, že sa tomu vyhnem," povzdychla si. ,,Ale hej, asi máš pravdu. Ak bude táto zima zlá, tak by to dávalo asi najlepší zmysel," pritakala napokon. ,,Ale ako si vyberieme? Máme vôbec nejakú možnosť?" pýtala sa. Ona vedela len o jednej svorke. Teda o dvoch ak to, čo vravel Ezekiel o svojom domove bola pravda.

November 10
Tundra si zložila nohy pod seba a zvalila sa ku koreňu stromu tak, aby dokázala sledovať Minehavu. Ak chceli byť v bezpečí, jedna z nich musela dávať pozor a tentoraz padol los práve na ňu. Neplánovala spať, aspoň zatiaľ nie a myšlienky jej to popravde teraz ani nedovoľovali. Možno o pár desiatok minút keď sa budú meniť, tak sa k nej únava dostane bližšie.. Mala by, ak chcela byť svieža na ďalší deň plný pokazených lovov, Tundra skutočne nepatrila najviac pozitívnym vlkom pod slnkom. Vedela to o sebe, no momentálne nevedela čo s tým má robiť. Možno sa jej to nejako podarí vymyslieť, keď sa svet okolo nej nejako zastabilizuje, no tak ďaleko do budúcnosti bledá vlčica nevidela. Ak vôbec. Popravde si nikdy nemyslela, že sa vo svojom živote dostane tak ďaleko ako sa dostala! A to je čo povedať.

November 9
Po tak pokašľanom love sa Tundra na noc rozhodla utiahnuť inde. Minehava si odfukovala kdesi pod stromom a ona sama potrebovala chviľku pre seba. Cítila sa naprd, skutočne dosť na prd - aj napriek tomu si ale dávala pozor aby sa príliš nevzdialila a kdesi v kútiku oka videla na hnedú vlčicu. Tá skoro zanikala v tieňoch čo sa v živote tuláka veľmi často hodilo. Nakoniec to všetko aj tak bolo jedno a prežívali len zo dňa na deň. Alebo sa skôr tak cítila len Tundra, ktorej život nebol nikdy ničím špeciálnym. Možno mala trochu strach, že sa teraz veci zmenia, keď už sa ďalej nebude životom pretĺkať sama. A aj keď sa dalo predpokladať, že zmena bude dobrá, bolo to niečo nové a nové znamenalo nepreskúmané a desivé. Kto by bol povedal, že jedno jednoduché stretnutie dokáže tak veľa zmeniť tak rýchlo? Zimy predsa len bývajú kruté.

November | 8 | Lorna
Slová vĺčaťa ju zas a znovu zastihli nepripravenú. Z nejakého dôvodu v jej mysli vĺčatá vôbec nehovorili o smrti a správali sa teda úplne inak. Zase však, Tundra nemala s vĺčatami úplne skúsenosť, tak rozprávala len zo svojich predstáv. Prekvapenie na tvári však asi nezakryla úplne najlepšie. Hnedá vlčica si možno niekedy myslela, že bola na svete jediná s traumatizujúcou minulosťou.
,,Hmm," zamyslela sa nahlas a porozhliadla, akoby očakávala, že jej nápad skočí priamo pred oči. ,,Lístky, žerú ryby lístky?" pýtala sa, no miesto toho aby čakala na Lorninu odpoveď, rovno sa vydala na lov. Na konároch sa už veľa listov nenachádzalo, no nejaké zožltnuté sa jej podarilo dostať medzi zuby predtým ako ich odfúkol vietor. Capla ich rovno na vodnú hladinu neďaleko nich a čakala či sa niečo objaví. ,,Jeden musí byť trpezlivý," zašepkala, snažiac sa robiť čo najmenej hluku aby nevyplašili nič čo by sa o nich mohlo zaujímať. Zazdalo sa jej, že by sa jeden menší kaprík predsa len mohol približovať. ,,Necháš ho ísť bližšie a keď si budeš istá, že ho dostaneš, tak po ňom cvakneš, hej?"

Tundra si ešte zotierala rozpadnuté listy z tváre, keď sa musela nad slovami Mini uchechtnúť. Ak by práve nemusela lapavo dýchať ústami, možno by si skutočne odfrkla, no nechcela momentálne riskovať svoj prísun kyslíka. Ten beh jej dal zabrať omnoho viac ako predpokladala s cítila sa ako nejaká posledná starenka. Táto choroba vážne zanechala jej pľúcnu kapacitu úplne mimo hraníc na ktoré bola zvyknutá. ,,Ja neviem proste joooj," nasrane kopla jednou zo zadných láb do konára vďaka ktorému sa zrúbala na zem, len aby sa ponorila späť do záchvatu kašľania. Ani od konára jej neprišlo uspokujúci zvuk zlomenia sa, tak sa len zadkom zosunula na zem. ,,Fiasko úplné," pokračovala v trucovaní. ,,Chceš to skúsiť ešte raz, alebo si dáme oddych?" spýtala sa jej. Evidentne Tundra v poslednom čase nerobila úplne najlepšie rozhodnutia ako sa zdalo, možno bol čas aby prenechala kormidlo niekoho kto aj vedel čo robí. Niekedy sama neverila ako dlho dokázala prežiť v divočine sama - niekedy má proste jeden šťastie a niekedy pokazí všetko kam strčí nos. Škoda len, že to znamenalo, že obe vlčice zostali bez večere. ,,Som úplne vyšťavená, cítim sa ako stará babka."

Tundra sa ešte ani poriadne nerozbehla a už lapala po dychu. Nie žeby vyvinula nejakú astronomickú rýchlosť, to určite nie. Upchaté dutiny si na ňu ale pekne zasadli a ona nedokázala dýchať inak ako cez tlamu. Našťastie však jej oči už zostávali suché a pohľad sa jej nezahmlieval slzami ako pred niekoľkými chvíľami. Možno si to mali obe lepšie premyslieť. Vymyslieť si lepšiu taktiku alebo vyčkať na lepší čas alebo nebyť tak hrozne zúfalí-
Bledá vlčica sa snažila ako mohla, no veľmi rýchlo si uvedomila, že nie je v takom stave aby chytila niečo viac ako chrípku, ktorú už mala. Srny sa od oboch vlčíc pomerne jednoducho vzďaľovali , čo Tundra pripisovala ich dlhým nohám, čo iné by mohlo byť za problém, nie? Listy ani konáre neboli úplne najlepším podkladom pre lov taktiež. Vlčice skutočne nemali šťastie - a akonáhle Tundra cítila, že skutočne stráca odhodlanie, nevšimla si konár a tlamou vrazila priamo do hromady lístia na zemi.
Nakoniec to aj tak prišlo k tomu, že šťastie praje pripraveným. Alebo také niečo. ,,Ale božee-" vypustila zo seba v snahe dostať sa na späť na laby a utrieť si nudlu z nosa.

November | 7 | Lorna
Lorna skutočne nebola spokojná s tým, že sa jej nedarilo na prvý raz. Popravde, Tundra bola rovnako prekvapená, že jej sa to podarilo. Aj napriek tomu sa ale malá nevzdývala, čo bolo dobre. Ak jej skutočne život vo svorke neprischne, jedna z najdôležitejších vlastností ktoré využije vo svojom život bola psychika odolnosť. ,,Život tuláka je plný sklamaní a je celkom dosť o šťastí," stavala sa znovu do pozície učiteľky, cítila sa akoby mala čo odovzdať a v tomto momente sa veľmi dlhom čase cítila dôležito. Čo sa u nej veľmi často nestávalo. ,,Ale ide ti to dobre," pokračovala a nechala vĺča aby sa trápilo a skúšalo - nakoniec kedy by sa mala učiť ak nie za mlada? Išlo jej to dobre, teda až do momentu kedy už nie. ,,Oh. Hej. Lorna," prikmotrila sa k nej vlčica, akonáhle mala mladá hlavu pod vodou až príliš dlho. Nebolo jej úplne jasné, či sa nalogala vody, alebo sa len zasekla. Aj neprieč tomu, že nemala akúkoľvek skutočnú zodpovednosť za jej život, rozhodne ju neznechcela nechať utopiť sa. ,,Siláčka, takto to asi nepôjde," nechala sa počuť, akonáhle jej bolo jasné, že Lorna nevyťahuje obrovského sumca - čo by bolo popravde celkom perfektné. ,,Ale ten koreň tam rozhodne nemá čo robiť, čiže dobrá práca," snažila sa držať pomerne seriózne, aby neznela akoby si z nej otvorene robila srandu. Nakoniec stať sa môže čokoľvek. ,,Čo keby sme skúsili nejaký iný spôsob nakoniec? Možno sa ti niečím iným podarí lepšie hm? Čo keby sme rybky prekabátili a prinútili ich prísť k nám?"

,,Pche," Tundra sa uškrnula nad poznámkou Mini a hodila na ňu takmer až urazený výraz, v rámci všetkej početnosti, samozrejme. Svoju konverzáciu ale museli obmedziť na minimum, najmä preto ak nechceli svoju budúcu korisť vyplašiť ešte skôr ako sa k nej dostanú. Bledšia vlčica kývla tej tmavej a prikrčila sa. Jej kroky ju niesli k nižšiemu porastu, ktorý im hatal cestu - pohybovala sa pomaly, dávali si pozor aby jej laby nevydávali žiaden zvuk. A napokon predsa len, niekoľko metrov pre nimi sa vyhrabávali spod listov dve srny niečo... čokoľvek čo srny žrali, to momentálne nebolo vôbec dôležité a Tundre to bolo jedno. ,,Ideme?" naznačila ústami Mine akonáhle ju uvidela kdesi v loveckom okruhu, hlas jej však zostal v hrdle, nechcela ich vyplašiť.
Bledá vlčica čakala, snáď nie na spasenie. Skôr na tú najlepšiu príležitosť aby vyrazila dopredu a hneď sa aj mierne pošmykla na kope listov, čo sa jej pre tentoraz podarilo ešte vyrovnať. Začiatok ale nie úplne úžasný a ešte jej aj zalahýňali v ušiach kvôli zapchatým dutinám. Nádhera.

Úzka roklina cez Rozsiahle lúky >
Tundra v rýchlosti prikývla Minimim slovám, v tomto momente bola hladná, chorá a ešte aj naštvaná. Vlci zo svorky so svojim spokojným životom a teplým miestečkom na spanie boli veľmi jednoduchým cieľom na ktorý mohla preniesť svoj hnev bez toho aby sa k nej dostali akékoľvek následky. To bol jeden z dôvodov prečo úplne súhlasila možno aj keď si to úplne nemyslela. ,,Úplne. A my potom môžeme utrieť biedu," zavrčala si popod nos k téme. Uši sa jej stiahli k zátylku, aj napriek nadávaniu, ktoré im rozhodne dvíhalo morálku, si museli niečo uloviť ak nechceli ísť spať s prázdnym bruchom. ,,Mali no.. vyzerali byť celkom dobre živený," povzdychla si. Možno sa nemala tak ponáhľať preč a mala prehltnúť svoj žiaľ pri pohľade na Zesta. Neurobila to tak a teraz boli kvôli nej obe hladné. Skvelá práca Tundra, fakt skvelá. ,,Ale tento les vyzerá byť už o niečo lepšie," pozrela na Minu s nadvihnutým obočím. Snažila sa popoťahovať nosom aby sa jej na sliznicu dostal nejaký pach, no jediné čo získala bol hlien v hrdle čo ju prinútilo rozkašlať sa. Aby nevyplašila všetko v ich blízkosti, snažila sa labami zakryť si tlamu a zastaviť kašeľ. Až sa jej do očí nahrnuli slzy. ,,Cítiš niečo?" pýtala sa zatiaľ čo ona nastražila uši aby im neušiel žiaden zvuk. Bolo však počuť ako sa niečo pohybuje po zaschnutých listoch. Tundra ale ešte nevedela čo.

November | 6 | Lorna
Lorna vyslovila svoju nevôľu čo sa týkalo života vo svorke a Tundra sa príliš nečudovala. Ona by na tom asi bola rovnako ak by sa teraz rozhodla s niekým žiť na mieste ktoré nepozná. Nepoznala však čo všetko v Lorninom živote a už ďalej nechcela tlačiť na pílu. Aj keď jej chcela navrhnúť aby sa pridala k nim ak by chcela, no dospelá vlčica pochopila, že na to nebol ten vhodný priestor.
Hnedej vlčici sa ale podarilo spojiť zuby s nejakou korisťou, dokonca cítila ranu akú dostala do nosa - Tundra bola však posledným vlkom, ktorý by sa vzdal len pri pocite bolesti. V rýchlosti hodila hlavou do strany a mätajúca sa ryba sa razom ocitla vo vzduchu a letela smerom k zemi niekoľko metrov od jazera. Ona sama zostala mokrá snáď na celkom krku, hlave a aj predných labách, jediné šťastie bolo, že v tomto čase ešte úplne nemrzlo. Posledné čo chcela bolo chytiť nejakú pliagu a moriť sa s ňou ďalšie týždne. Rybie mäso za to skutočne nestálo. ,,Tak trochu nie ryba, ale aj tak dobrá práca," povedala, tentoraz si už svoje hravé šťuchnutie nechala len pre seba. ,,Ale to len preto, že som ti ich vyplašile predtým," pokračovala vrhnúc pohľad na menšiu rybu stále sa mátajúcu na vzduchu. Nemala im kam zmiznúť. ,,Chceš to skúsiť znovu?"

Prímorské pláne cez Ostružinku >
Mina súhlasila s jej slovami, čo bolo fajn, aj keď si Tundra uvedomovala, že si možno trochu vymýšľa. Ten les bol v pohode, jediné čo sa vlčici nepáčilo bola reakcia matky na svoje vlastné vĺča. Prečo, keď jej reakcia bola taká sladučká a plná lásky? Možno práve preto, Tundra v srdci mohla cítiť maličkú ihlu, ktoré jej vravela, že takú reakciu na svoju prítomnosť si zaslúžila aj ona. Nechala tento pocit späť zarásť a snáď sa k nemu nebude musieť znovu vracať. Ha ha. ,,Hej, nechápem ako sa im tam páči," smiala sa Tundra, aj keď svoje slová až tak vážne nemyslela. Spoločný smiech bol ale niečo čo sa u nej v živote často nevyskytovalo a ona nebola ochotná o takéto zážitky len tak jednoducho prísť.
Jej laby sa nepohybovali tak rýchlo ako by si bola želala, kamene po ich stranách už vystupovali pomerne vysoko a nepomáhali ich pohybu vpred. Čo vlastne hladali? Nejaké miesto na dobrý lov? Zdalo sa ale, že v týchto končinách bolo tých správnych miest akosi málo. Obe vlčice si nevybrali veľmi dobré miesto na to kde boli hladné, čo bola dosť veľká chyba. A bledšia vlčica popri tom všetkom ešte aj nespokojne popoťahovala nosom. ,,Ja len dúfam, že nájdeme nejaké miesto kde sa dá loviť, lebo nechápem ako na takomto mieste dokáže prežiť akákoľvek svorka," nadávala ďalej, to jej išlo celkom dobre. V tom mala skúsenosti. Akonáhle si Mina kýchla, Tundra do nej štuchla labkou. ,,Už si alergická aj ty na mňa huh?" uškrnula sa. ,,Asi je to znak toho mali spoločne kopnúť," pokračovala so smiechom aj keď popravde? Vôbec by jej nevadilo ak by túto zimu netrávila hladná sama.
> Gaštanový les cez rozkvitnutú lúku

Márylouka >
Minehava sa zaujímala o to ako sa Tundra má, zatiaľ čo ona sama si pripadala akoby bojovala o svoj vlastný život. Nie žeby nikdy nebola chorá, to rozhodne nie, no do ďalšieho rázu vždy zabudla ako dobre to je, keď je jeden zdraví. Už mohla cítiť ako sa jej hlas stáča smerom k zachrípnutiu, takmer okamžite ako prehovorila na svoju spoločníčku. ,,Asi som len niečo blbé v tom lese vdýchla, mám dojem," snažila sa vyhýbať pohľadom hnedej vlčici, aby nevidela ako sa jej zo zapchatého nosa pomaly tlačia do očí aj slzy. Ešte nebola pripravená pôsobiť totálne exponovane.
Akonáhle sa jej opýtala na zvuky okolo nich, Tundra si uvedomila ako málo pozornosti svojmu okoliu venovala. Hlava jej razom vyskočila vyššie do výšky a uši zacvakali. Bolo to takto, že sa vlci cítili vo svorke? Že sa nemusia o seba tak veľmi strachovať, lebo sa môžu spoľahnúť na niekoho iného? Rozhodne sa nejednalo o Tundrino vedomé rozhodnutie, ona sama si nebola istá či mohla niekomu cudziemu ešte veriť no... pocit to bol príjemný. ,,Vodopády? Žeby?" ponúkla. Ona sama nikdy pri mori nebola, videla ho z diaľku len na planine, no to si mohla aj myslieť, že sa jednalo len o nejaké veľké jazero. ,,Mám viac skúseností s lesmi a horami než s vodou. Tá je nebezpečná hlavne na jar."
> Úzka roklina cez ostružinku