Příspěvky uživatele

< návrat zpět

-> Z. remízek

Vzďaľoval som sa, terén mi pod labkami klesal. S poryvom vetra som sa mohol akokoľvek snažiť vetriť, vlčicu som viac necítil. To bolo znamenie, že sa naše cesty na nejaký ten čas rozdelili a osobne som predpokladal, že sa pri Sarumenskom hvozde stretneme tak niekedy v noci. Netušil som, či toto len pár hodinové odlúčenie sa jeden druhému nejako pomôže, no akonáhle som nemal v nose jej vôňu, hlava a roj myšlienok sa triedil a čistil efektívnejšie a rýchlejšie. Dokonca som napriek počasiu začínal mať dobrú náladu, čo bolo až neobvyklé na to, že som vlastne vytáčal partnerku, na ktorej mi záležalo. A jej asi na mne, keď ju neustále rozčuľuje niečo so mnou, moje negatívne vlastnosti a tak, veď som len kožuch na spanie, sama to povedala tu neďaleko na plošine po tej celej afére s mágiou, duchmi, kostlivcami. Boli to zaujímavé týždne. Povzdychol som si a začal sa vlastne rozhliadať, kde som sa to ocitol.
Od ostrého a studeného ľadu, cez nepríjemné skaly a piesok mi konečne labky šteklili šišaté, žlté hlavy púpav. Bolo ich tu snáď mnohonásobne viac ako som si pamätal na Východnom Galtavare, kde Nym našla púpavu, ktorú poctivo doniesla až jemu priamo do hôr. Sem by ju mohla Lennie zobrať až si zase vymysléí nejakú šialenú výpravu, ktorá vždy a nutne je čo naj)ďalej domovu a úkrytu, uškrnul som sa a hravo poskočil. Zaboril som sa do púpavového koberca. Vlastne tá jaskyňa v horách stojí fakt za prd, je tam vlhko, tečie tam voda, to nie je miesto na spanie a asi budem spávať s nebohou, pod zemu ukrytou Carmen, než by som mal byť s Falionom v spoločnom priestore, chudák mučedník, čo jeho časť jaskyne je tá najzatuchlejšia, po dlhej dobe som sa nahlas a stroho zasmial. Bol som škodoradostný a hnedej alfe nedoprial ani dobrej myšlienky, proste mi prišlo komické to celé jeho vedenie svorky aj výber úkrytu. Keď si moje ubolené svaly spomenuli na ten výstup cez horské hrebene a sedlá, nechápavo som krútil halvou. Chudera Haruhi, na nej už sa naozaj podpísal vek a ona žije tam... Má extrémne spôsoby života zjavne rada, pomyslel som si a ešte dodatočne usúdil, že v Narvinijskom lese by sa im všetkým naozaj žilo lepšie. Bolo v ňom dostatok potravy vrátane okolitých území, les križovala čistá rieka, mali sme tam horský úkryt, keby niečo.
Dosť bolo však fantazírovania, začal som ísť po kľukatej cestičke blata a púpav, ktorá sa zvažovala prudšie dolek naplavenému jazierku po odmäku snehovej prikrývky, ktorá aj tu v južných oblastiach bola znamenite vysoká.

-> Vrbový lesík

<- Magický palouk

Po ceste z malej lúčku pri lese som zavoňal vo vzduchu bylinkovú vôňu. Niektoré som poznal a najmä, odkedy som svoj vrodený živel ovládal stopercentne, mágia mi sama našepkávala, ktoré rastliny sú dobré, no nie vždy som vedel určiť, na čo ich použiť. Ktorú použiť na rany, ktorú zas na boľavý žalúdok. To mi pripomína to pokazené mäso daniela, asi prehodnotím svoj nápad ísť loviť v týchto južných končinách, pomyslel som si a uchechtol sa. Mal som za sebou nepríjemnú skúsenosť s boľavými črevami, takže sa mi nejako podvedomím ozvali aj teraz, aktuálne. Rozhliadol som sa po lúke, na ktporej začali pribúdať vysoké trávy a kríky, dokonca som zahliadol aj nejaké kvety. Na juhu to žije životom, napadlo mi a po zachytení cudzieho pachu som si to otočil a držal sa prevažne na južnej časti remízku (//na to nie je slovo v slovenčine omg), kde som si prešiel do menšej priekopy, ktorej brehy lemovali krovie plné tŕňov a zakrpatené stromy. Trnky, neznášam ich, povzdychol som si, keď som sa okolo jednej takej ošuchol a šiel si čupnúť kamsi do súkromia vykonávajúc si svoje potreby, ktoré boli k fyzickému zdraviu a pohodliu tak potrebné.
Na mieste som sa však nezdržoval a poklusom pomedzi vysokú trávu sa pokúšal vysnoriť niečo jedlé. Hoci sa však oteplilo,m príroda priniesla pre rastlinnú ríšu a celú flóru priaznivý dážď a trocha slnka, nič. Faune sa preberať moc nechcelo, ale vidieť púpavy a také veci, či materinu dúšku, no , to bolo asi normálne. Darilo sa tým rastlinkám, keď ich vlastne nemalo ani čo žrať. A ja som sa tu brodil vo vysokej tráve, len čo mi sem tam zapadla laba do nejakej jamy a premýšľal, prečo to tu nie je vykosené od zubov bylinožravcov. Zabili sme snáď základnú populáciu jeleov, že sa iní nevrátili? Uvažoval som sa nasledoval gterén, ktorý sa zvažoval mierne z kopca do nejakého údolíčka. Cestu mi po celý čas lemovali nejaké kvety, trávy a byluny, ktorými som sa mohol kochať.
Brucho bolo už definitívne prázdne, takže mohlo sa celým územím rozliehať divoké šk´vrkanie. Dokonca pri prechode skrz ďalšiu z priekop a skok cez padnutý strom vyplašil párik prepelíc, ktoré mi doslova ušli pred nosom. S kamenným výrazom som sledoval ich plieskanie operených krídel a panický únik do bezpečia, kam som sa , logicky hladom, mal ponáhľať za nimi. No v tlame som stále cítil pachuť rybiny, ktorá mi totálne pokazila chuť. Stačilo si len teda predstaviť, že musím ošklbať perie z toho vtáka a padlo rozhodnutie, že to sa loviť nebude. Tie perá im totiž veľmi dobnre držali ako som mal skúsenosť.

-> Údolie morény

<- Ostrovy

Cesta po klzkých kameňoch, ktoré mi spoločne s labami sústavne obmývala slaná voda nebola veľmi jednoduchá. Stále som sa cítil mierne vykoľajený a unavený po použití mágie pri rieke, čo mi prišlo, že vlčica vlastne ani moc neocenila. Nemienil som sa však s týmto aj naďalej trápiť, sám som si dodával pocit menejcennosti v takýchto chvíľach a zhoršoval si náladu. Ako rozbuška, len stačilo zapáliť.
Ostrovy mohli byť iste pekným, romantickým miestom, nebyť aktuálneho počsia, ktoré aj na obed zostávalo zlé. Príval dažďových kvapiek sa síce mierne upokojil, takže som si dovolil po tisíci prvý raz sa otriasť a zbaviť sa tak aj posledných zvyškov piesku, ktorý sa mi šikovne a ľahko zachytil v hustej srsti, ktorá bola premočená a z diaľky vlastne čisto čierna, pretože som s vodou radikálne stmavol.
Spokojne som si vzdychol, keď moje laby konečne dopadali na rozmočenú zem. Hoc aj miestami doblata, kde ho nepokryla žltá tráva, ktorá sa snažila na týchto miestach už prebúdzať k životu, zatiaľ čo v Ragarských horách je stále sneh a my to máme mať ako ideálne podmienky na život. Možno by som aj mal zvážiť ten jej nápad, koniec koncov, keď sa narodia malé gule, bude nás dostatočný počet na vlastnú svorku, vpustil som do mysli aj nejaké tie úvahy o možnej budúcnosti. Na to som si však len vzdychol, pretože to boli úvahy tak vzdialené, videl som to zatiaľ len skepticky ako vzdialenú a najmä zamlženú budúcnosť.
Dostal som sa na akýsi pľac, nejakú čistinu pri lese. Teplota okolitého vzduchu bola odrazu omnoho vyššie a nebičoval ma tu otravný vietor. Dobrá poznámka do budúcna, celý západný okraj je pod nadvládou ľadového vetriska, pomyslel som si kyslo a pokúsil sa po tisíci druhý raz otriasť sa. Zo srsti mi divoko poodletovala voda. Posanžil som sa počas pklusu skrz lúčku aj vetriť v snahe nájsť niečo na lov, no napokon som len sklamane zafunel. Cítil som však čerstvý pach Lennie. Na to, že si mi chcela ujsť a byť osamote by si sa musela hýbať rýchlejšie, napadlo mi, no veselý úškrn vystriedal výžny výraz, pretože som si neuvedomil menší aspekt, že už sme nemuseli len filozofovať, či z nášho aktu lásky niečo bude alebo nie. Mal som v živej pamäti jej postavu, keď sa brodila riekou. Brucho nevláčila po hladine preto, že by som jej spravil brod príliš hlboký, ale preto, lebo život v nej rástol, vyvíjal sa a s ním priberala aj čiernosivá vlčica s béžovými fľakmi v srsti. (//Beriem to tak, že Lennie už má /1.5. bude mať/ polovičné brucho ako v čase pôrodu, keď dáme dohromady time fakta :D - že je to proste na nej už vidno) Zrazu som ju chápal, musela ísť pomalšie. Dal som jej však priestor utriediť si myšlienky, pretože ja sám som mal v hlave chaos, takže som trošku zmenil kurz.

-> Z.Remízek

<- Mušličková pláž

Síce som prvé sekundy váhal, či sa pustiť na nebezpečnú a neistú púť niekam, kde je príliš málo pôdy a prevažne len voda. Nemal som vodu rád, a preto ako som dobehol na dohľad kamenných zoskupení na mori, zastal som lapajúc dych.Síce ma chytil záchvat, dusilo ma, hlavu som silno tisol k hrudi, po chvíli to prešlo. Slaný, morský vzduch mi robil naozaj dobre a ja som úľavne vydýchol a vytriasol si zo srsti a labiek piesok. Pekne jednu po druhej. Hneď je to lepšie, možno tu v lete nebude až také horko, keby ma ovlaží vzduch. Ale nie tá voda. Voda je hrozná, čo je otom voda, ktorá je príšerne slaná? Pomyslel som si a jazyk mi takmer stŕpol, keď som si vybavil chuť tekutiny, ktorá sa narážaním o breh penila do bielomodrej peny, ktorú som pred útokom kraba predtým skúšal chutnať. Veď o tom mal byť ten život, žer skúšame nové veci, rôzne, aj nebezpečné.
Nebezpečné, bolo prvé slovo, ktoré mi prebleslo mysľou akonáhle ako tak prestalo pršať a zažmúril som na ostrvy. Začal som postupovať, zmáčal si nohy do polovice od morskej vody a vydriapal sa na klzké kamene, na ktoré sa lísali morské, hnedoslizké riasy. Nebolo to príjemné ani na dotyk, ani pre môj citlivý čuch.
Postupoval som opatrne, cítil som na jednej kope nahromadených rias pach vlčice, ktorý však extrémnou silou prebíjali morké pachy asi všetkého, samozrejme aj nejaký ten trus morských čajok či iného vtáctva, ktoré sa krikom ozývalo okolím,.Lennie ty si blázon, nemôžeš preplávať rieku, ale môžeš sa štverať po klzkých kameňoch v strede mora, ktoré ťa mohlo spláchnuť do vody a proste tam tvoje telo dotĺcť o skaly... Samozrejme, že toto je správna voľba! Bezpečná cesta pre tehuľky! Zavrčal som a špliechanec slanej vody, ktorý sa mi na tvár vyšvihol po skale ma prebral do reality. Nemohol som večne premýšľať len nad ňou, bolo jednoduchšie sa kochať prostredím.
Po kameňoch som sa dostal na pevnú zem, hoci toto územie vyzeralo byť celkom malé a dosť skalnaté. Zavše všade v tmavom mori vyčnievajúce skaliská, čiže som neveril, že by sa tu vlk vo vode nezabil. A ďalší dôvod, prečo nemám ten živel rád, vzdychol som si a poobzeral sa. Nebyť daždivého počasia a rozbúrených vĺn, bolo by to tu možno aj idylické a súkromné miestečko. Ale čo z toho, keď som tu bol vlastne sám?
Tak to aj dopadlo, nekochal som sa pohľadom dlho a opatrne sa po oblých kameňoch vrátil na pláž, z ktorej som zamieril zas na juh.

-> Magický palouk

<- Veľké húštie (okolo Ústia)

To krovinaté územie naozaj nebolo veľmi dobre priechodné. Len čo som sa vnoril medzi kríky a postupoval do vnútra toho pľacu, kríky sa začali zmenšovať, niektoré zhlukovať mi nad hlavou. Bolo však napriek dažďu pomerne jednoduché objaviť skryté tunely a diery, ktoré si vytvorila zver a vlci, ak tu náhodou nejakí žili. Dva pachy mi tam zaviali do nosu, no nepoznal som ani jeden a radšej si vybral tunelovú chodbičku z konárov kríkov, kadiaľ sa nevanul žiaden vlk a nemusel tam ani nikto byť.
Na moje obrovské šťastie sa mi podarilo natrafiť zrejme na ten správny východ, ktorý sa ťahal popri rieke, pretože napriek hustým kríkom som počul šum vody. Ktovie, premýšľam, či už stihli tie bobry naspäť postavať hrádze. Prečo ich vlastne Lennie tak nenávidí? Uurobili jej niečo? Zamyslel som sa, pretože to už bola druhá rieka a druhá bobria hrádza, ktorej veľkoleposť nedokázala trojfarebná vlčica oceniť, proste im vyhubovala do všetkého možného, hnevali ju dokonca aj konáre. Ktoré nám kopec razy pomohli prejsť cez rieku a hrádze tak isto, nuž, vzdychol som si a otriasol sa. Potreboval som nejakú vzpruhu. Upadal som do letargie, z ktorej by nebolo cesty späť. A hlavne myseľ som mal načisto zamorenú vlčicou, čo mi až mierne prekážalo. Všimol som si toho však až teraz, keď sa vzdialila.
Dážď zmýval stopy aj pachy, hoci som zavetril a našiel nejakú poachovú stopu vlčice. Dokonca aj polovičný odtlačok labky v piesku, aknáhle sa mi tráva prestala objavovať medzi prstami a ja som vrkočil na pláž.
Bol som tu len jediný raz a ako dopadlo moje úbohé ucho, pomyslel som si a zastrihal ľavým uchom, takže strieborný lístok v ňom pichnutý zacinkal o ďalší, strieborný krúžok v uchu. Pamätal som si aj tú červenú potvoru miniatúrnej veľkosti, ktorá mala však takú moc, že sa na mňa zavesila a priscvakla mi ten darček k uchu.
Ponaťahoval som sa a spokojne vydýchol, keď mi konečne aj v chrbtici popraskalo. Pustil som sa postupne do klusu a napokon sa rozbehol. Piesok bol pod labami nepríjemný akurát tak v tom, že sa ľahko dostali jeho malé zrniečka kamienkov medzi prsty, kde to trochu rezalo, no rozhodne to tu nebolo tak zlé ako na skalnatom zráze pri mori tam hore, odkiaľ sme s vlčicou prišli . Bežal som a užíval si slaný vzduch, ktorý mi bičoval tvár aj so slabnúcim dažďom. Vyčistilo mi to perfektne myseľ, hoci mi nedalo aspoň to, sledovať jej pôvodnú stopu a ísť sám preskúmať miesta, kam aj ju zvedavosť zaviedla kus predo mnou.

-> Ostrovčeky

<- Rieka juh

Hodil som Lennie zvyšok ulovenej ryby s prosebným pohľadom. Aspoň na môj tichý nátlak napokon pristúpila a napratala do seba ten rybí trup. Bez jedla nepriberieš ani nič v tebe nebude rásť, nič sa nenarodí, prečo základnú existenčnú podmienku, či ako to nazvať, nemôže jednoducho pochopiť? Je to tak ťažké, keď to chápem ja ako samec? Asi ťažko. Zafunel som si pre seba.
Spokojne som vydýchol a odolal pokušeniu venovať jej aspoň jeden úsmev. Nestála by aj tak o to, pripomenul som si v duchu uvedomujúc si, že potrebujem naozaj od života nejaké nakopnutie a chuť žiť, pretože som ju márne posledné roky hľadal.
Chvíľu sme pokračovali spolu bok po boku. Chcela ísť na pláž, možno príde na iné myšlienky a bude veselšia, alebo ja som tu ten zlý? Nedokázal som nejako sám prísť na to, kde sa vlastne stala chyba, kým sa tešili na to, až budú mať tretnutie s hnedou alfou Ragaru za sebou, a vydajú sa na ďalšiu dobrodružnú výpravu. Napokon len leje celý čas, prestane tak na pár minút, kým si vlk akurát uľaví a čo v tomto počasí, možno nízky tlak alebo niečo nám pomotalo hlavy... alebo zase... zase iba mne? Frustrovane som hrabol labkou do zeme a po tisíci raz od opustenia hôr sa otriasol.
Blížil som sa po rozmočenej zemi a blate, kde už nebolo ani stopy po snehových vločkách, k nejakému kroviu. Bolo to skôr len zoskupenie kríkov rôznych veľkostí a veľmi sa mi nepozdával ten nápad, ísť skrz. Ostatne najskôr ani trojfarebnej Lennie, pretože sa rozhodla, že nám proste obom prospeje byť chvíľu o samote. Rozhodla za oboch, nad čím som si len podráždene vzdychol. "Ja som sa držal a chcel byť s tebou," šepol som si len pre seba, keď mi navrhla nasledujúce miesto stretnutia, slabo sa mi obtrela o bok a šla si po svojom na juh, zatiaľ čo ja som sa zatiaľ držal mierne smerom na východ. Viem kde ten hvozd je, nesídli tam svorka náhodou? Kam chceš ísť? Premýšľal som, kým som vyprevadil jej čierny chvost pohľadom a stratila sa mi z očí. Otriasol som sa a ako zafúkal vietor, náhle som pocítil úľavný pocit, ktorý zapríčinila náhla sloboda. Žiaden záväzok, žiadna partnerka, žiadna nutnosť rozxprávať a odpovedať.
O to spokojnejšie som sa preplazil pomedzi kroviská a stočil to smerom k pláži, kde sa možno aj ona zdržala na nejaký dlhší čas, keďže tam pôvodne veľmi chcela ísť a more na severe nebolo dostačujúce.

-> Mušličková pláž (okolo ústia)

//Si to šetrí na Lennie až začne revolúcia :D :D

<- Ústie

Očividne to patrí k plnému rozsahu tej mágie, aj keď kedy by si vlk pomyslel, že zrovna prepadliny a vytváranie priekop bude také nárčné, polemizoval som si pre seba v duchu, pretože som cítil reálny úbytok energie po tom, čo som riečne koryto tak dvojnásobne rozšíril a voda začala okamžite vymieľať bokom malé zátočiny, kde sa isto časom usadí kopec rýb a iného, vodného života. Alebo obojživelného, to je jedno.
Sledoval som bedlivo Lennie, ktorá len po mne šmarila rybu s tým, že ja budem tej energie potrebovať viac. Povzdychol som si len. Akože viac? Áno, ja nás nejako v prípade núdze musím dostať cez tieto zaplavené územia, ale ty máš živiť aj mladé, potichu mi ušlo vrčanie. Neakceptoval som jej ponuku, takže keď sa jej podarilo prebrodiť skrz breh, ani som neriešil, že ma strhla vlna a oprela o moju záchrannú barieéru, ktorá sa postupne začala strácať vo vlnách a trieštiť.
Preplával som na druhý breh, kde som sa otriasol a pomyslel si, že ak už v ničom nebude výhoda ten premočený kožuch tak aspoň v tom, že som prestal cítiť dopad dažďových kvapiek na tvár a chrbát. Procedúru som zopakoval, chytil si pazúrmi rybu a zubami trhol tak, aby väčšina trupu zostala vlčici. "Neviem, či je toto z tvojej strany truc, no zjedz ten kúsok hnusu aspoň kvôli malým," povedal som, kým som sa k nej presunul a hodil po nej prosebný pohľad. Smutný, no viac som sa jej neplánoval doprosovať. Sama je dospelá, mala by byť dostatočne rozumná a ak chce, aby mláďatá alebo nejaké neprežilo kvôli podvýžive a minimum živín v jej tele,tak prosím, vzdávam to! V hlave sa mi vírili myšlienky, ktoré mne samotnému prišli extrémne hlasné. Kričali, no moja tvár bola len skleslá, premáčaná od počasia a rieky, po ktorej sme sa vydali mierne na sever, no len naozaj kúštik.
Zožral som zadnú časť trupu ryby s hlavou vytvárajúc pritom na tvári asi všetky znechutené grimasy sveta, pretože rovnako ako vode , tak aj rybám som moc neholdoval. Dodalo mi to však pocit spokojného (dočasne) žalúdka, takže sme moihli využiť ešte biely, zamračený deň a ísť. Krylo nás tu zopár stromov a vietor nebol rozhodne tak ľadový ako pri horách a rozhodne nie tak ostrý, ako medzi skaliskami.
Zastavil som a s úškrnom si prezeral bobriu hrádzu neďaleko. "Tak preto som nestihol prebrodiť aj ja, kým zatopilo koryto," poznamenal som si pre seba, pretože som sa zmieril s tým, že náš dobrodružný výlet o samote bude skôr o tom, že si Lennie posledný raz natiahne nôžky na dlhú dobu a bude držať bobríka mlčanlivosti. Hrádza sa však bobrom snažila rozpadať, hoci makali o sto šesť, ako keby mali pár tisícové výplaty a termín o chvíľu. Práve preto sa lialo viac vody, než normálne. Tu sa aj tak neskryjeme a je to zbytočne nebezpečné, zafunel som a odvrátil sa od bobrov, pričom som pokračoval na dohľad do akéhosi zoskupenia kríkov, skrz ktoré som sa chcel vrátiť k moru a na pláž.

-> Veľké húštie

//Kamenný mys

Hormonálne výlevy evidentne utichli. Počul som za sebou len nastvane kopanie do kamienkov, ktoré sa nám kotulali pod nohy, akonáhle skalnatý mys klesal k rieke a my taktiež. Sem tam som v poryve vetra zachytil nejaké to protivné slovo či ohyzdnu nadávku z papule vlčice, ktorú sa mi podarilo očividne nahnevať do takej miery, že prestala komunikovať úplne. No dobre, veď teba to raz prejde, povzdychol som si a rezignoval. Nemalo cenu sa s Lennie handrkovat, ako sa napokon ukázalo. V jej momentálnej nálade mi neuznala akékoľvek slovo a miesto odpovedí, ktoré by aj boli zrozumiteľne, si zakaždým len niečo zahundrala. Z toho celého tichého rozhovoru pri zostupe zo skál som rozume akurát tak to, že ona nie je Siana. "To je očividne, keď nie si biela a si živá," podotkol som mrzuto a naschvál mal posledné slovo. Nikdy som ju s bielou, mrtvou vlcicou neporovnaval, veď ako by som mohol. Zrovna spomienky na bielu vlčicu som sa roky snažil vytesnit z hlavy a aj by sa mi to podarilo, keby mala troj farebná možno kus empatie voči bolestivým spomienkam. Veď každý vlk vedel ze to, čo bolelo a boli len tak ľahko neprestane, zavše ak mi niekto pripomenie niečo v súvislosti s takou spomienkou.
Povzdychol som si do kvilenia vetra, ktorý nám aj tak neumoznoval pohodlný rozhovor. I keby som jej niečo povedal, nepočula by ma. Alebo áno a len zas vracala, tak to nemalo zmysel.
Počúval som teda radšej iba okolie. Nezdalo sa, že by aj iní vlci boli tak dobrodruzni, že by sa vydali na výpravu za tohto hrozného počasia. Počul som len vytrvalé bubnovanie kvapiek dažďa o kameň, ktorý vystriedala postupne hlina a blato, pretože som cestu k ustiu rieky našiel len na okraji bukového lesa. V najstrmšom úseku som prudko spomalil, pretože som si na klzkom blate skoro podvrtol labu. Ak bola Lennie príliš zahlbena vo svojich myšlienkach, pripadne nepozorna, mohlo sa ľahko stať, že ju naraz o mňa mohol spomaliť v pohybe.
Priblížili sme sa k ustiu rieky do oceánu. Aj skrz dážď bolo vidieť rôzne druhy modrej až tyrkysové, čo sa sfarbenia rieky týkalo, ako sa spájala s oceánom. Chvíľu som sa na ten výjav díval, pretože som tu priamo predtým nebol. A roky netušil, že práve rieka Mahtae sa vlieva do mora.
Ozvala sa poznámka ohľadom toho hloupého Duncana. Vraj bola ako duch počas tej magickej sarady na jeseň a on s nou, tKze som si z toho vyvodil, že jednoducho cestovali spolu. "Ja by som tie jeho reči nemohol zniesť," priznal som úprimne, pomerne neutrálnym a pokojným hlasom.
Ostala tu však otázka, ako prejdeme skrz rieku, ktorá bola statočne rozvodnena. "Aši môžem márne dúfať, že by si mala mágiu vody?" povzdychol som si a ani neočakával odpoveď. Tak to vyzerá, že buď sa necháme splachnut, alebo niečo zas vymyslím, zamyslel som sa a chvíľu zmenil smer, šiel naspäť na sever pri koryte, ktorého vyliať voda mi na brehu macala laby od blata.
Napokon sa mi podarilo nájsť užšiu časť rieky, ktorá sa rýchlym tempom zlievala s morom. Na tomto mieste začalo z jedného aj opačného brehu rásť rastlinstvo a korene, ktoré sa postupne spojili v strede rieky a prepletli do niečoho ako siete, takže vznikla zábrana, v ktorej sa začal zachytávať všetok prírodný neporiadok, ktorý so sebou rieka usilovne ťahala až od severu. Nějaké kusy dřeva, konárov, nějaká mŕtva ryba, ktorá prežila ako skamenelina predtým pod ľadom.
Opatrne som položil laby do vody až po členky stále stojac brehu a opatrne sa pokúsil rybu vysloviť. Necítil som, že by smrdela viac ako obyčajne ani sa nedala byť dlho mŕtva. Položil som ju na žltú trávu, ktorá ešte nebola pod vodou s veľa významným pohľadom na Lennie. Ak chceš, je tvoja, prehodil som len v hlave plne si uvedomia, že si rozprávam sám pre seba. Chvíľu som pozoroval prúd a náhle si uvědomil, že vlčica by sa nemala pod chladiť a ani úplně ponoriť. Spleť rastlín a koreňov mi nevzala takmer žiadnu energiu, takže som sa s pvzdychom rozhodol pre lepšie a viac rafinovane riešenie, hoci nič iné mi na um neprišlo. Pôda pri koryte sa začala droliť a ponarat pod hladinu vodnú, ktorá sa rozšírila o niekoľko desiatok metrov. Zem sa prepadla na miestach mimo nás, takže som rozšíril celé koryto v jeho pôvodnom obdlzniku tak voda klesla aspoň na chvíľu na úroveň sotva brucha. Překvapene som zalapal po dychu, pretože až takýto masívny prepad pôdy vzal naozaj citeľne energie. "Rýchlo, kým voda nestupne," vyludil som zo seba chraplavo tlmiac kašeľ a počkal, kým vlčica s rybou ebo bez prejde prvá.
Napil som sa kalnej vody, ktorá nižšie chytala taky pekný odtieň a skripajuc zubami vošiel do rieky, ktorá má hneď strhla, až ma zachytila zábrana z konárov a koreňov, takže popri nej som zabral a plával, ignorujúc fakt, že na vetre vonku mi bude potom zima na kost. Ak sme sa chceli dostať bezpečne na pláž, nebolo na výber. Voda sa totiž po prechode Lennie vracala na svoju púť do mora namiesto mojej zátoky, ktorá tomuto územiu po novom pribudla.

//Mahtae juh

//ostré skaliska

Očividně som zahral na citlivú strunu, ktorá bola spúšťač jej hormónov, ktoré započal zas vojnu a hnev. Dokonca aj cez ustavicny a nepríjemný hvizd vetriska som ju počul. Obvinila ma, že som jej predložil len výhovorky. Zarazene som zastal na okraji skalnateho územia, ktoré končilo riekou a vodou, čiže pád odtiaľto by bol asi smrteľný. "Neuveritelne, vlk ti povie pravdu a úprimný názor a ja sa vyhováram? Premeral som si ju neveriackym pohľadom a zatriasol mokrou hlavou, či počujem dobre. "Vieš ako to skončilo posledne, celá rodina, celá svorka? Traumou u potomkov a mrtvou partnerkou, tak sa prestaň diviť, že som pesimista, predstav si, že tiež sa viem báť zvlášť o partnerku v druhom stave, ktorá mi ešte nakladá kvôli hormonom," dokončil som a ledva lapil dych, beztak som sa rozkaslal a s privretymi očami sa nadýchol. Po otvorení oči mohla Lennie vidieť už len smutný pohľad. Naozaj sa nemienim handrkovat pre nejaký sen, ktorý je mesiace ak nie aj roky daleko.
Vzdialil som sa k nebezpecnemu okraju a nechal chvíľu vietor, nech mi slaha vodu do očí. "Keď ti neodpoviem, nie si rada, to nechcem. Keď úprimne odpoviem, tiež je zle. Lennie prosím výběr si, co chceš počuť a co nie proste," povzdychol som si rezignovane a vrátil sa k nej opruc o ňu chvíľu čelo.
Mala kopec slov, kopec toho, co by mala na srdci. Zvládala tento výbuch aj napriek otrasnemu počasiu a pre očnej srsti. Nikde v dohľade však nebol vhodný ukryť.
Počúval som ju a chapavo prikývol, keď sme pokračovali opatrne ďalej a tu a tam som ju drcnutim nasmeroval, nech vyberie inú cestu kvôli ostrým skalam. "Nikdy som nepovedal, že sa o vlastné nepostaram a som rád za druhú možnosť byť otcom," podotkol som už pokojnom hlasom, pretože každý monológ ma teraz stal nepríjemný kašeľ, ktorý má naozaj dusil a bral mi z uč kyslík.
Lennie však aspoň priznala, že s ňou aj tie hormóny lomcuju, preto po mne chcela ďalšie odpovede na otázky, pri ktorých som si nebol istý, či je vhodné odpovedať. "Nie si slabá, si silná až moc," zasmial som sa do vetra a zaklapol tlamu. "Ale rovnako si myslím, že sem tam podceňuje š aj mňa a nepustíš ma k vlcatam, ak budeš mat zlu náladu alebo ich porodíš, tvoja povaha aj rozmýšľanie sa zmení," podotkol som niečo zo života a najmä astnych skúseností.
Na jej vycitku, že som ju sklamal so svojím pesimizmom som len zaklapol zuby a zvesil uši a hlavu. Posledne metre skál som nechal, nech sa vlečie teda kadiaľ chce, zatiaľ čo som vybral jedinú schopnú, no predsa nebezpečnú, cestu do nižších poloh k rieke. Medzitým mi spomenula akéhosi Starlinga, že ma jej prívesok a ako rozprávala aj o tom Duncanovi, ktorý bol naozaj idiotom zo Zlatavejesa, aj by sa mi naježila srsť, ak by nebola tak mokrá. "Mňa nezaujíma, že je idiot a ma to v povahe. Ak to bude nutné, vytrhnem mu jazyk z huby a necekne ani slovo už," odvetil som ľadovým hlasom a zoskocil z menšej skaly na štrk.

//Ústie

<- Kamenné pole

Vlčica mala plně zuby hor, ja zase týchto kameňov, medzi ktoré som veľmi neochotne kládol laby. Naš postup sa však aj tak spomalil, pretože ľahko hrozilo, že si niekto z nás rozreze mäkký spodok lab, od ktorých značne závislé nás pohyb. Dobre, ľad bol příjemnější, odvolává aj všetko, čo som si myslel, odfrkol som si pre seba a stiahol uši, keď sa spustila vedľa mňa lavína protivnych slov.
Lennie mi stroho odsekla, že nechce byť tulák. "Mňa aj tak neudrzis ničím na území dlhodobo, neznášal som to aj v Klimovom lese," zafunel som a asi po sty raz sa otriasol, pretože už nepadli vločky, ale znova dažďové kvapky. "Dokonca aj päť chlpatych gulí malo svojich pestunov, pretože ja som stále musel riešiť niečo iné a nedostal som sa z lesa,jedine ak na lov... Sú to vlastne už dlhé roky, čo sa trápim s pľúcami," zamyslel som sa nahlas a mierne odbočil od jej rozhorčenie nálady. Na druhu stranu som ochotný ti rozumieť aj ťa počúvať, dodal som si pre seba v duchu a rozhliadol sa.
Dostali sme sa na kopec, pravdepodobne samotný útes, pretože skály okolo bolí mimoriadne oslahane počasím a buď tak zaostrené, alebo jednoducho ich len niečo polamalo. "Ja ťa chápem, no okrem Asgaaru a južnej svorky nemajú ostatní ani plně uzemia, stojí ti to za risk, že príde robiť peklo nejaká alfa, ktorá má tak desať rôznych mágii? Keď budeš mat mladé?" Pokusil som sa ešte z jedného úhlu načrtnúť môj pohľad na celú vec. Vôbec by mi to nevadilo, na staré kolená vychovať nejaký podarenejsi vrh, ktorý by potom svorku viedol za nás. Ak neskončí ako Sigy, ktorý bude mať čoskoro desať rokov za sebou a nemá rodinu, pomyslel som si a cítil miernu ľútosť voči dobrému synovi.
Navrh na návštevu oceánu bola muslickova pláž, na čo som sa len uskrnul. "Ak máš rada náušnice, možno aj tebe dá nejaký červený klepetnik ozdobu," vystruhal som kyslú grimasu, pretože som skoro v ľavom uchu cítil, ako mi vtedy to zvieratko precvaklo tkanivo ucha. "Mimochodom, kam si zahodila ten prívesok?" ozval som sa prezerajúc si jej hunaty krk, či náhodou nepribudlo niečo od nášho spoločného času v jaskyni asgaaru, kde som si to všimol asi prvý raz.
Viedol som vlčicu po najviac schodnej ceste, kde bolo menej ostrých skál, o ktoré by sme si mohli roztrhať boky. Lennie mala sice náladu ako na vodě, měnila Ju ako počasie, no ja som mal dojem, že som sa staval čím ďalej tým viac starostlivejsim o jej pohodlie. Akurát ten jeden veľký sen som jej splniť nedokázal, hoci už by bol druhý, keďže pod srdcom nosila životy, ktoré chcela.
Akonáhle však spomenula Duncana, nechápavo som sa zamračil. "Nemyslíš toho idiota, ktorý sa pokúsil ukradnúť mladú?" Môj hlas nebol zrazu milý, mal som voči takym hajzlom veľmi negatívny prístup aj pocity. Zavše som nevedel, čo si mám o ich vzťahu myslieť.

//Kamenný mys

//Tundra

Plahocili sme sa spoločne pustinou a keď pomaly končili posledné kríky obsypane snehovou nadidlkou, pazúry škrabli o kameň. Prekvapene som pozrel dole, pretože ľadová vrstva pod sebou ďalej očividne ukryvala len tmavo sivé skaly. Postupovali sme južnejšie dýchajúc pomerne slaný vzduch. Stále to tu nevyzeralo ako vyhliadka. "Ako by si si predstavovala výhľad na more? Z akého územia? Lebo ak sa mi zabodne ešte jeden kameň medzi prsty, skočím z útesu dúfajúc, že dole bude lepší terén," podotkol som s miernou dávkou humoru. Ako na zavolanie ma naozaj za bolelo odspodu, preto som len za triasol labkou a lahostajne sledoval kámen, ktorý odletěl a přidal sa na hromadu k ostatným, rôznych veľkostí.
Lennie sa však akosi zachcelo znovu vrátiť k predošlej téme z hôr. Naozaj ju to musí až tak štvát, povzdychol som si a len porazenecky kývol hlavou. "Ako chceš, môžeme byť aj tulaci s mladými, podotkol som nie veľmi nadšene, pretože som poznal svoj počiatok života a moji rodicia mali tiež existenčné problémy. Na druhu stranu Gallirea nech je magický zákerná a podobne, je tu hojnosť života a môžeme si spraviť zásoby. Nevadí, to dá bude riešiť až to bude aktuálne, ešte potrvá dosť dlho, kým flunndra dospeje, zamyslel som sa a zároveň si tak nějak v hlavě upratala, co jej na to asi povedať, nakoľko som pochopil dôraz v jej hlase. Chcela pocit odpoveď. "A čo spravíš, sk ich náhodou porodis viac ako by sme stíhali strážiť a kŕmiť?" pod pichol som ju, pretože keď mala toľko plánov, určite by sa našlo aj niečo na takúto situáciu.
K svorke mi dodala, že jej bratia sa mohli vrátiť jedine s partnermi, no učinil tak len právě omielany Blueberry, ktorý podľa všetkého nemá mozog v poriadku. Potichu v súhlase som zavrčal s jej poznámkou, že ona by sa tým neschválila A kto áno? Napadlo mi. "To je choré, jeho pud sebazáchovy nie je zdravý," podotkol som a zamračil sa.
S občasnými poryvmi vetra, ktorý nám vytrvalo slahal do tváre sa k nám dostal aj zvuk narážajú ich vĺn na skaliska pod nami. Toto územie sa mi vôbec nepáčilo a ne predstavoval som si takto hranicu tak peknej krajiny, teda až na pár miest ako zrúcanina v Jedlovom páse, však áno.
Nevidel som Lennie do hlavy, no viděl som, že nad niečím premýšľa. Pozrel som sa teda vpred a rozhliadol sa po kamennej pustině, kde by sa azda ani mysiam nechcelo žiť.

//Ostré skaliska

<- Ľadová pláň

Pocit pálenia vo svaloch mi aspoň pripomínal, že sme stále živí a takúto zimu sme prežili aj s mladou na krku. Labky naozaj cítili, že sme šli celkom dlho po ľade a keď som sa obzrel cez rameno, snežné hory sa nám naozaj začali zmenšovať za chrbta i. Až som zostal zaskočený, ako rýchlo sme sa sem dostali. Vadil mi akurát protivny vietor, ktorý som sa snažil ignorovať a ne míňať viac energie na nejaké čarovné a magické výmysly, ktorými sme tu oplyvali vďaka magickej krajine. V dohľade sme mali zhluky zasnezeneho krovia, kde som dúfal, že možno by sa našlo aj nejaké polárne zvieratko, hoci som sa v týchto končinách nesnažil byť príliš ny optimista. Tak dúfať třeba, keď tak ideme až na juh, tam určite ten Sarumen musí z niečoho žiť, zombie srna im nemohla stavit, zamyslel som sa a preto íl oči nad poznámkou vlčice.
"Prežijem aj bez zmyslu pre humor, ešte že ma spasil niekto ako ty," uskrnul som sa a snažil sa vetu povedať tak, aby to nevyznelo až příliš sarkastický.
Minal som prvé kríky, kým sa proste spýtala, či jej dám do budúcna nejaký dôvod na mňa zneužiť tu mágiu neviditelnost. Teda, ak by ju, samozrejme, Lennie od Smrti získala. "Aby som si ju nezaobstaral ja, až sa pred tebou a mladými budem chcieť skryť niekam do ticha," podotkol som s úsmevom a jemne do nej drcol, aby to nebrala vážně. Hoci ona ten typ veru nebola.
Zaujato som ju počúval. Vyrástla v malom, rodinnom kruhu. Aši je to aj lepšie aj pre tie mláďatá, keď ich vychovávajú známi vlci, napadlo mi a trosku som sa zarazil, keď podotkla, že jej bratov museli vyhostit. "Nebolo výhodnejšie nechať tam vyrásť dvoch ďalších samcov, ktorí by pomohli pri ochrane územia?" Opýtal som sa jej na názor a pre meral si ju. O jedno mznamom bratovi hovorila odmerane, tak pre ňu to aj mohlo být lepšie. "Tým pádom venovali všetku pozornosť teba hm?" Zamyslel som sa, pretože ak to bola pravda, možno sa takou výchovou princezny začal vyvíjať jej dnešný charakter.
Lennie bola taktiež skepticka, čo sa týkalo lovu. "Na juhu niečo nájdeme, tu budú len polárne líšky a to sa mi nechce naháňať," odvetil som a predierali sa snehom pomedzi kríky. Jeden mi zachytil chumac srsti z čoho mi došlo, že asi tieto rastliny budú parádne vyzbrojené trnim.

-> Kamenné pole

//Kry

Přidal som akonáhle sa zem vyrovnala a nerezal ma ľad do labiek. Videli sme síce z toho ľadovca aj na tmavý oceán, no romantickou idylkou by sa ten výhľad nedal nazvať. Potreboval som si u triediť trochu myšlienky po jej nečakanom vyhlásení. A bola tak sebavedomá, mal by som sa k tomu vrátiť, povzdychol som si a zadíval sa pred seba.
Dostali sme sa na rozľahlé plane, kde bola teplota stále pod nulou. Pripomenulo mi ti tu až príliš domovinu. "Ak by ťa zaujímalo, aké bolo moje detstvo, tak si predstav život tu." Ozval som sa do vetra v krátkosti. Všade mráz, ľad a vlka ani nemohlo napadnúť, že by tu mohol čokoľvek k žrádlu Uloviť. Nehostinna krajina ponúkala možnosť len bežať a uniknúť vetru, ktorý nám vhanal malé úlomky ľadu do očí. Nevedel som si znovu predstaviť život tu, videl som lepšie časy s vlčicou po boku.
Chvíľu som na ňu nedbal len po nej zmurkol zjazvenym okom a zabral, zrýchlil. Oči som orivrel a užíval si niekoľko desiatok metrov ľadovej plane v plnej rýchlosti. Vedel som, že hoci je Lennie vlčica, ktorá je schopná ma zvaliť na zem, nebude schopná ma predbehnúť. A preto som postupne spomalil a vyrovnal s nou tempo. Asi som to potreboval, po naťahovať sa a cítiť pálenie pliec a zadných nôh.
Lennie zostala dobre naladená, hoci som vedel, že moja mlčanlivosť ju občas pekne štve. Pred par minútami nahnevaná na celý svet, teraz už krotka? Tak fajn, zafunel som a premýšľal nad jej otázkou mágie "Ani neviem, asi ešte oheň a vodu, proste užitočné veci," odvetil som zamysleným hlasom a za racil sa, keď mi Lennie prezradila, že by túžila po mágii neviditelnosti. Ze by bola ako špión a mohlo by to být dost fajn. Já som bol skôr skeptický. "Ani neviem, či povedať, že by to bolo fajn. Ja neverím, že by si tu mágiu nezneuzila aj pri mne," odfrkol som si a pozrel na ňu. Stále som sa cítil mierne rozhodene, no vietor mi natoľko ošľahal pri behu tvar, že všetky negatívne emócie boli fuč.
Lennie nebola spokojná s takýmto výhľadom na more a na jej otázku, kam by som chcel ísť som len svihol chvostom. "Aši ani neviem, niekam, kde ulovime čosi výnimočne, co nejeme bezne?" Zamyslel som sa a prešiel do vytrvaleho klusu, keď nás čakali kilometre tundry, v ktorej bola tak isto nízka pravdepodobnosť, že by sme našli niečo k ulovku. "Aký bol tvoj rodný les? Patrila si s rodičmi do svorky?" Začal som sa opatrne pýtať, aká bola vlastne jej minulosť pred jej dlhým príbehom v tomto kraji.

//Tundra

<- Tajga

Nerozumel som celkom jej nápadom. Ani som nevedel čo sa v nej prebudilo, že si pred pár mesiacmi tak strašne Nym na seba naviazala. Pripomína jej azda niečo? Niekoho? Alebo prečo proste, mala len tikanie biologických hodín v hlave, keď si ju privlastnila...? Prudko som vydýchol, pretože aj na niečo tak dôležité ako je dýchanie, sa dá zabudnúť. Sledoval som môj dych v podobe obláčika pary a počúval chrupanie snehu pod našimi labami. Akonáhle sme sa dostali na otvrenú pláň, pridal som do vytrvalého poklusu, ktorým sme mohli napredovať dlho a najmä celkom spoľahlivo rýchlo, pretože som sa v skutočnosti bál, že budem musieť unavenú a guľatú Lennie niesť naspäť na chrbte, alebo nejako.
Dostali sme sa však na divné územie, kde sa zdalo, že je zem samá trhlina. Snehu ubúdalo a pribúdal čistý ľad, na ktorom bol len poprašok. Tento terén mi začal pekne rezať labky zospodu. Dobre, toto nie je idylická prechádzka, ale aspoň mám priestor rozmýšľať, keď mi toho toľko dala, ako výber tém, vzdychol som si a započúval sa vo výskaní vetra do jej slov.
Rozhodla sa proste, že by bolo vlastne ideálne mladej nič nepovedať. Pretočil som oči. Ale ty si to nepochopila, ako ju asi tak ,ôžem mať rád, povzdychol som si a nemienil to s ňou už ďalej riešiť. "Nezabúdam," odvetil som jej kyslo na to. A presne preto som radšej teraz nadával na ľadové hrby a priepasti, čo som sa aj trikrát šmykol, než by som zostával ďalej v snežných horách.
Asi prvý raz sa mi zmienila niečo bližšie o jej rodnom lese, na čo som sa trochu upokojil a prikývol. Z tohto hľadiska som ju dokázal pochopiť. Taktiež som si bol vedomý, že počas zimy s Nym sa jej celkové premýšľanie trošku zmenilo, možno aj prehodnotenie doterajšieho života, ktovie. Vybafla na mňa však hádam ešte väčšiu novinku ako to, že ma chce na splodenie potomstva. Nad jej poznámkou, že mám premýšľať som sa uškrnul. "Akoby to bolo také jednoduché, všetko je teraz zaplavené alebo bude," povedal som len niečo ako dočasný názor a zahľadel sa do diaľky. Ani na to asi nemôžem myslieť, prebehlo mi v hlave, len čo som do ľadu zaťal pazúry, aby som sa neskĺzol. Sledoval som aj vlčicu, aby som jej keď tak mohol pomôcť, keby jej šmykne nohou niekam do preč.
Premieľal som si v hlave dôvody Lennie, s ktorými jej nápad argumentovala. Mal som túto vlastnosť na nej rád, preto som počúval. Chápal som jej frustráciu na nízkej pozícií s jej temperamentom a povahou, no nebol som si istý, ako by som zvládal viesť zas svorku a krotiť jej charakter, preto som neodpovedal a prižmúril oči na lesknúce sa pláne pred nami. S krátkym vyšteknutím som zrýchlil z poklusu, začal bežať pomaly, po okraji studeného územia, kde vládla zima, zatiaľ čo zvyšok krajiny prežíval prudký odmäk a záplavy.

-> Ľadové pláne