Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Mušličková pláž

Cupitala som si po pláži a užívala si vlny, ktoré narážali na breh. More bolo fakt hrozne super. Potriasla som hlavičkou a ako taký natešený kôň začala poskakovať sem a tam. Ako som šantila a užívala si prítomnosť mora, takmer som prehliadla menšie úlomky pevniny, ktoré sa tiahli na more. No predsa len neunikli môjmu bystrému zraku! Zastrihala som ušami a pozrela sa na ostrovčeky. Hustý, prebehlo mi mysľou a zamrzla som v pohybe. Dívala som sa na menšie otrovčeky, ktoré sa predo mnou ocitli. Spozornela som a pokračovala po pevnine, až kým sa predo mnou neocitol menší zráz. Pozrela som sa na hladinu, kde dopadli úlomky skaly. Prešla som si jazykom po tesákoch a pohľad pomaly nasmerovala na druhú stranu. Bála som sa prekonať tú vzdialenosť, i keď voda určite nebola v týchto miestach príliš hlboká. Rozhodla som sa, že by bolo najvhodnejšie, keby som sa sem vrátila cez leto s Nicosom.
Presne tak! Pokývala som u toho hlavou a rozhodla sa presne takto. Pôjdem najskôr za bratom a o všetkom mu porozprávam a potom sa spoločne vydáme na nejaké dobrodružstvo. Azda nájdeme i nejaké nové územia a možno i magické prvky. Ako je napríklad naša hmla alebo tá hovoriaca vydra, o ktorej netuším, či je pravdivá. Lenže v tomto svete verím už pomaly všetkému, čo mi kto povie. Potriasla som hlavičkou a svoje zraky upriamila späť na cestu, kadiaľ som prišla. Pomaly som sa vrátila smerom na pláž, kde som zoskočila na zem a otriasla sa. Rubín som stále držala pevne v papuľke. Chcela som si užiť ešte chvíľku mora, no potom som vedela, že musím ísť tak, aby mi bolo k chrbtu. Predsa Sinéad hovorila, že more je na západe. Vydýchla som si a rozišla sa teda ešte trochu na juh, aby som si more ešte užila. A potom sa určite už vydám domov, nech si o mňa nerobia starosti. Oblaky nebo čoraz väčšmi halili a tak som si bola istá, že do noci chcem byť doma, aby som sa vyhla prípadnej prehánke, ktorá bola vo vzduchu.

//Prímorské pláne

//Ústí

Dobehla som až na pláž, na ktorú narážali v pravidelných sekvenciách vlny, hnajúce sa priam zo srdca oceánu. Avšak pre mňa to bolo len veľké jazero. To najväčšie, ktoré som kedy videla vo svojom živote. Prešla som zlatými zrakmi po horizonte. Skutočne nikde nebolo nič, čo by nasvedčovalo prítomnosť pevniny. Povzdychla som si. Škoda, že som nevedela lietať ako vtáci na oblohe. Zašvihala som chvostom a pozrela sa na čajky, ktoré leteli smerom k útesom na severnej časti mora. Ach, ako by som si priala mať pár krídel na chrbte! Možno sa mi to raz podarí. Až navštívim Smrť, možno ich získam, hihi. Ale najskôr musím tých kamienkov nájsť viac, premýšľala som v duchu, keďže som sa rozprávať nemohla nahlas. I keby som nemala v papuli kameň, tak by som sa nahlas rozprávať sama so sebou nemohla. Čo by si o mne pomysleli vlci, ktorí by ma u toho videli? Teda, nikde som nikoho nevidela za celú dobu, ako som putovala. Takže by to až tak veľký problém byť teda nebol.
Zastrihala som ušami a zrakmi sa vrátila na hladinu mora. Pomaly som sa vydala k vlnám, ktoré narážali na breh. Jedna z nich mi dočiahla až k labkám a piesok okolo nich sa mi začal presýpať pomedzi prsty. Bol to fascinujúci pocit, ale voda bola tak chladivá! Až ma striaslo. Musela som však skloniť hlavu a skúsiť vodu ochutnať. A neuveríte, čo sa stalo! Pustila som kameň z papule úplne a zaksichtila sa. Tá voda bola odporná! Cúvla som. Čo som to sakra okúsila? Chvíľu mi trvalo, než mi došlo, že išlo o slanú vodu, ktorú spomínala Sinéad. More. Zastrihala som ušami a pozrela sa ešte naň. Preto som nevidela druhý breh. Nebolo to veľké jazero, ale more bez konca! Užasnuto som na to hľadela. Ja to dokázala, našla som ono more! Ale mala pravdu. Voda na kúpanie bola ešte príliš studená. V tom som si však všimla, že ako sa voda sťahovala späť do mora, vtiahla i rubín, ktorý som našla u rieky. To snáď nie! Rýchlo som sa za ním rozbehla a sklonila hlavu, aby som ho uchmatla do pysku. Zase som sa zaksichtila, keďže bol celý od soli. No nič, čoskoro to prejde určite. Pomaličky som sa rozklusala po pláži viac na juh. Nech si to more užijem!

//ostrůvky

//Velké houští

Rieka ma tiahla ďalej a ďalej. Netušila som, kam smerujem, ale čím ďalej som bola, tým väčšmi som videla rozsiahle jazero v diaľke. Bolo fakt obrovské! Ani som mu druhý breh nevidela. Bolo však ešte ďaleko, najskôr som musela prejsť na koniec pevniny. Tam, kde sa rieka vlievala do jazera. Hm, škoda, že tu so mnou nie je Nicos, mala by som sa po neho vrátiť a vytiahnuť ho na dobrodružstvo so mnou! pomyslela som si a usmiala sa s kameňom v papuli. Teraz som však musela trafiť hlavne domov, ale cesta bude určite zložitá. Vzhľadom na to, že som absolútne netušila, kde vlastne som, no vôbec mi to nevadilo. Odfrkla som si a cupitala povedľa vody ďalej, až som sa dostala takmer k jazeru. Zastrihala som ušami. Tá voda skutočne nemala konca kraja. Musela to byť skutočne i dlhá rieka, keďže som ju nasledovala peknú dobu a ešte predtým sa ťahala väčšmi na sever. Táto krajina bola plná nástrah a zaujímavostí, ktoré som musela preskúmať! Len keby sa na mňa niekde vyvalilo i nejaké prekvapenie magické, to by bolo skvelé! Na to som však momentálne nemala možnosti, že. Alebo šťastie. Ale ja na niečo určite narazím a možno stretnem i tú hovoriacu vydru, o ktorej nám hovorila Amnesia! pomyslela som si a pokývala nad tým hlavou. Tak, tak. Usmiala som sa. To bol môj plán. Zašvihala som chvostíkom a zastavila sa na jednom vyvýšenom mieste. Mala som odtiaľ najlepší možný výhľad na celé dianie. Usmiala som sa a švihla chvostom. Bolo to skvelé. Mohla som sa dívať na celé šíre jazero! Kde bol však druhý breh? Nikde som žiaden nevidela, okrem severne ťahajúcich sa útesov. Naklonila som hlavu na stranu. Musela som to ísť preskúmať! A tak som sa rozbehla smerom k pláži nižšie, kam narážali vlny.

//Mušličková pláž

//kamenná pláž

Pokračovala som smerom na... Ani sama som netušila, akým smerom som vlastne napredovala. Tak či onak som si myslela, že niekde už skončiť musím! Preto som si tým nerobila príliš veľkú hlavu. Povrch sa postupne menil na piesočnatejší. Aspoň zo strany od rieky, kade som kráčala. Ach, voda nie je nakoniec až tak hrozná, pomyslela som si, keď som sa zadívala na rieku, povedľa ktorej som kráčala. Cítila som sa fajn. Dokonca mi na moment v hlavičke napadlo, že čo je skutočné mojou mágiou element vody? Bolo by to hrozne cool! Oblizla som si ňufák a pozrela sa na druhý breh. Obe strany boli porastené húštinou. I keď toto, okolo ktorého som kráčala, bolo pomerne husté. Aspoň som cezeň nevidela prechádzať skoro žiadne svetlo. Zastrihala som uškami a zastavila som sa niekde v polovici. Nazerala som do lesiku, ale nehodlala som sa do neho vybrať. Prišiel mi príliš náročný na prekročenie.
Radšej som sa na brehu otočila k rieke a sledovala jej splav. Bola som pripravená sa vydať ďalej. Chcela som si oblizat ňufák ale to by som najskôr musela pustiť kameň, ktorý som držala v papuli. A to som nechcela dopustiť. Nemohla som ho nikde stratiť, ak som ho chcela zaniesť do Sarumenu a ukázať môjmu bratovi. Avšak predtým, než by som sa domov vydala, musela som ešte nasýtiť moju potrebu po poznaní. Preto som pokračovala ďalej pozdĺž rieky, ktorá má ťahala ďalej a ďalej. Až ma to už i prestávalo baviť!

//Ústí

//Náhorná plošina

Na mojej ceste ma spočiatku privítali len menšie kamienky alebo väčšie skaly pohodené kde-tu v tráve. Čím ďalej som však pokračovala, tým bol povrch skalnatejší, až som sa po ničom inom neprechádzala. Skalky mi pod labkami vrzali a z diaľky som počula i dunenie vody. V hrdle mi razom vyschlo ako na Sahare a žiadonivo som si oblizla suchý ňufák, ktorý bol ešte stále od krvi. Voda. Hm, aké skvelé by bolo ju vedieť vyčarovať, aby som sa za ňou nemusela takto trepať a hľadať ju všade, pomyslela som si a z nepozornosti sa mi podarilo na jednej vlhkej skale pošmyknúť. Hodila som peknú držku medzi ostatné skaliská a trošku som sa i doobíjala. Na brade sa mi urobil menší červený fliačik v mieste, kde sa mi podarilo rozseknúť kožu. Au, to teda bolelo. Potriasla som hlavičkou a poobzerala sa okolo. Bolo naozaj náročné sa po týchto skalkách hýbať! Hlavne pre takú nemotoru akou som bola ja. Povzdychla som si a povedala si, že aspoň to nikto nevidel! Pozviechala som sa na rovné labky a ponaťahovala si stuhnuté svaly.
I zadná labka ma trošku pobolievala, ale nevyzeralo to na nič vážne. Aspoň som si nič nezlomila. V tom som však niečo zahliadla. V lúčoch slnka sa akoby niečo zalesklo. Otočila som tým smerom k hlávku a naklonila ju na stranu. Čo to asi tak bolo? Privrela som zraky a opatrne sa vydala oným smerom. Hm, čo to? prebehlo mi mysľou, keď som sa sklonila k onej veci, ktorá sa na slnku leskla. Zahrabla som do hromady kamienkov labkou a nestačila som sa čudovať. Medzi skalkami som uvidela lesklý, červený kamienok. Začala som vrtieť chvostom zo strany na stranu. Vyzeral fakt úžasne! Sklonila som sa, aby som ho vytiahla. Bol fakt super. Vyzerá luxusne, možno to je jeden z kameňov, ktoré by mohla chcieť Smrť! pomyslela som si nadšene. Musela som ho priniesť ukázať Nicosovi, aby ho obdivoval spolu so mnou a potom som ho mohla zaviesť i sem, nech mi pomôže hľadať ďalšie! Napokon som ho vzala do papuľky a vybrala sa ďalej k rieke. Zastavila som sa u vody a položila si kamienok vedľa seba. Napila som sa vody a potom som vzala kamienok, aby som sa rozcupitala viac na juh. Nechcela som ísť cez rieku na druhú stranu. Vyzerala byť širšia a búrlivejšia než tá pri našom lese. Preto som chcela skôr zistiť, kam tečie!

//Velké houští

//Stredozemná pláň

Pustatina po ktorej som napredovala nemala konca kraja. Nedokázala som si predstaviť, že by som ňou putovala počas leta. Veď by som sa určite roztiekla ako taká kocka ľadu! Potriasla som hlavičkou. Táto predstava bola viac než desivá, len čo bola pravda. Bola som preto rada, že som vychytala taký dobrý čas na skúmanie okolia. Zastrihala som uškami a pokračovala v cupitaní medzi trávnatými steblami, ktoré sa pomaly prebúdzali po zimnom spánku a rástli späť do svojej pôvodnej výšky. Počas roka tu musela byť tráva skutočne vysoká. Zavrtela som chvostíkom a pohľadom zamierila pred seba. Konečne som v diaľke videla niečo, čo nebolo tak extrémne ďaleko a mohla som sa k tomu vybrať. Potešila som sa. "Hm," zamumlala som u toho, keď som sa zahľadela na jedného zajačika, ktorý si to spokojne poskakoval neďaleko v trsoch trávy. Mohla som si ho uloviť, aby som sa najedla, ale zvládla by som to sama? Mala som o sebe mierne pochybnosti, ale musela som to vyskúšať!
Preto som sa prikrčila k zemi a pomaly sa začala plaziť smerom k ušiakovi, ktorý sa snažil na trávnatých steblách pásť. Vyhľadával čerstvé stebielka, na ktorých by si pochutnal. Taký bol vychcaný. Sklonila som sa o to viac, keď som bola k nemu na dosah labkou a v momente, kedy to najmenej čakal, som vyštartovala. Ušiak na moment strnul, no hneď sa dal na útek. Bežala som za ním ako o preteky. Smiala som sa u toho, pretože som si celý ten beh i lov s adrenalínom užívala. Čoskoro som ho dobehla a mohla som sa mu zakusnúť do krku. Zvalila som sa i s ušiakom k zemi. Labkou som si ho pridržala, aby mi nikam neunikol a spokojne zavrnela. V rannom slniečku som si spokojne vylihovala v tráve a trhala zajačie mäso, ktoré sa mi podarilo si uloviť. Bola som spokojná. Samostatná! Čím dlhšie som bývala sama, tým väčšmi som si na ten pocit samoty zvykala. Musela som sa postarať hlavne sama o seba. Začalo to vtedy, keď som odišla zo svorky. Z môjho domova. Mala som však stále rada spoločnosť a pozornosť druhých vlkov. Potrebovala som sociálny kontakt, za čo som bola rada, že som našla rovnako skvelú rodinku i tu v tejto krajine, ktorú som hodlala celú spoznať skôr, než z nej odídeme spoločne s bratom. Oblizla som si teda zakrvavený pysk a pozbierala sa na rovné labky. Otriasla som sa a vydala sa ďalej za ňufákom, nechávajúc rozožraté ostatky zajaca za chrbtom. Supy si určite pochutnajú.

//Kamenná pláž

//Trešňový háj

Krásne ráno, prebehlo mi mysľou, keď som sa zadívala na planinu predo mnou. Bola naozaj rozsiahla, až som ani na jej koniec hádam poriadne nevidela. Zastrihala som ušami a rozhliadla sa po okolí. Bolo to tu skutočne veľké a dosť chaotické. Musela som sa rozhodnúť, ktorou stranou sa vydám a rozhodne som sa nechcela niekde stratiť. Ako keby som už nebola stratená, že. "Tak kam?" povedala som potichu a nastražila ušiská. Všade som na horizonte videla v diaľke nejaké náznaky, že by sa tam mohol nachádzať nejaký les. Ak by som však nasledovala rieku, priviedla by ma späť k lesu. Lenže za tú noc som po prechádzaní lesom stratila i ju. Mohla som sa otočiť, ale... Pre tento moment som bola čiastočne zmätená a na druhú stranu som si povedala, že šak viem akých bodov sa mám držať. Určite sa teda do lesa vrátim. Nebola som preč ešte nejako dlho, takže sa o mňa určite nikto nebude strachovať. Ja som však nechcela len tak v lese vysedávať. Sľúbila som Nicosovi, že tu zostaneme kým poriadne si neprezrieme celú túto krajinu. Bála som sa, že by sa mu mohlo niečo stať, keby sa ju vydá skúmať on, preto som ju chcela najskôr vlastnolabkovsky prehliadnuť. Pokývala som hlavou a vydala som sa vpred. Nemala som čo stratiť. Aspoň spoznám niečo nové a možno konečne aj narazím na nejakých vlkov, ktorí sa mi pripletú do cesty! Žilo tu viacero svoriek, určite na nejakého vlka narazím. Preto som sa rozhodla, že sa budem po krajine túlať hore dole, kým si ju celú nezmapujem a neobjavím každý jej kút.

//Náhorná plošina

Sledovanie hviezd ma unavilo natoľko, že som predsa len upadla do spánku, zatiaľ čo som čakala na východ slnka. Spokojne som si u jedného zo stromov odfukovala. Snívalo sa mi o Nicosovi a našich veľkých dobrodružstvách, ktoré v krajine sme mohli zažiť. Tie sny boli zaujímavé. Zapletené a chaotické. Avšak, nebolo to nič extra lákavé. Nemohli sme v tom sne nájsť niečo, čo by naše potreby uspokojilo. Až o nejaký čas neskôr! Konecne sme našli tú bajnu slanú vodu. Spokojne sme sa do vĺn hádzali a užívali si vibrácie. Zo spánku som až labkami kopala ako moc som sa z toho tešila. Jedna z vĺn sa mi však dostala i do ňufáku, takže som začala prskať. Čochvíľa som sa zo anu prebrala a mohla vidieť, že pri mori skutočne nie som. Odfrkla som si a pozviechala sa na rovné labky. Otriasla som sa a dala si rannú rozvičku. Šťastne som sa dala dokopy a bola pripravená na ďalšie veľké dobrodružstvá, ktoré mi toto nevinné ráno prinesie. Pre tento moment som však vedrla jedno. Musím vyliezť na otvorené priestranstvo a zistiť, kde to vlastne som! To bol skvelý nápad. Preto som sa ho i zhostila! Spokojne som vykročila vpred a nasmerovala sa ku koncu lesu, aby som z neho pomaly vyšla von a zastavila sa až v momente, keď som si uvedomila, že som celkom daleko!

//Stredozemna plan

Ešte raz musím pochváliť akciu, ktorá ma skutočne bavila a aspoň mal človek spestrenie hry, kedy sa mohol zblížiť s členami svorky :> Ďakujem krásne i za odmeny

Za kategórie poprosím:
- mágiu od života Zem
- 2* obratnosť, 1* rýchlosť ^^

Za 47 bodov si poprosím:
- 10b = 5 kryštále
- 17x 1b = 51 oblázkov (17*3)
- 5b = 23 kvetín
- 5b = 23 kvetín
- 5b = 23 kvetín
- 5b = 23 kvetín
DOKOPY = 92 kvetín, 51 oblázkov, 5 kryštálov

//močiare

Preplietla som sa pomedzi posledné stromy a zistila, že to nebolo všetko. Ďalšie stromy! Nastražila som ušká a pomaličky prechádzala pomedzi stromčeky, ktoré ešte neboli úplne rozkvitnuté, či rozrastené, keďže išlo o listnaté stromy. Vyskočila som na jednu z pevných vetví jedného zo stromov a dívala sa k oblohe. Pomedzi pahýle som mohla vidieť hviezdnatú oblohu. Pohrávali na nej tisíce hviezd. Bolo to krásne. Obloha bola tak jasná, že som na ňu mohla skvele vidieť. Mávala som u toho slabo chvostíkom. Ach, keby tu bol so mnou tak Nicos alebo Atsumu. Cítila som sa osamelo. Nechcela som vyť sama, ale čo sa dalo robiť. Bola som ďaleko od Sarumenu, aspoň som si to myslela, že som sa už úplne stratila. Musela som však pokračovať ďalej, i keď... nie. Bude najlepšie, keď tu prečkám noc. Ak by som blúdila v noci viac, azda by som sa dopracovala i na opačný koniec krajiny, odkiaľ by som sa už vôbec nevedela vrátiť a to som nechcela. Potriasla som hlavou a pozrela sa na les okolo mňa. Ani v tomto lese nebola stopa po žiadnom vlkovi. Minimálne nie čerstvá. Povzdychla som si. To sa mi naozaj všetci vyhýbali? Veď ja som sa chcela len kamarátiť! Zastrihala som ušiskami a pohľadom následne prešla späť k oblohe, ktorá bola pre mňa takým majákom. Hviezdy mi dodávali odvahu a pocit, že sa na ne určite niekde pozerá i moja rodina. Aspoň takto sme mohli byť spolu. Spokojne som si tak vysedávala a hľadela na neho, hľadajúc rôzne kombinácie bodiek, ktoré by utvárali nejaký väčší zmysel pre mňa. Podobne ako sme to robili s Nicosom u oblakov!

//Zarastený les

Nakrčila som ňufák. Niečo mi tu dosť nevábne voňalo. Zlatými zrakmi som hľadala pôvodcu tohto odporného zápachu. Ale nič som nevidela. Azda to bolo tak lepšie. Tma v lese bola neúprosná, ale vďaka korunám stromov skrz ne dopadali odrážajúce sa lúče od mesiacu na hladinu vodných plôch. Celé to tu bolo rozmočené. Prečo je ten les tak povediac na vode? pomyslela som si a zamračila sa. Bola som nervózna. Labky som mala špinavé a mokré. Otrasné to bolo, keby sa ma niekto opýtal na názor. Zavrčala som až, keď som zdvihla jednu labku a videla, ako mi z nej kvapká voda a bahno. Povzdychla som si. No nič, mala by som kopnúť do vrtule, nech som z tadiaľto hneď preč. Čo najskôr. Zašvihala som chvostom a pohľadom sledovala okolie. Bola som tu sama. Netušila som, či je to dobre alebo zle, no prítomnosť nejakej vlčej bytosti mi už veľmi chýbala. Kde všetci zmizli? Nemali byť v tejto magickej krajine hromady vlkov? prebehlo mi mysľou, ako som sa brodila po členky zaborená vo vode a bahne. Nepáčilo sami to tu. Lenže ako som tadiaľto kráčala spomenula som si, ako mi Maple hovorila o svorke, ktorá sa nachádzala v močiaroch. Žeby toto boli tie isté močiare? O to viac som sa zháčila. A to tu niekto žil dobrovoľne? Zamračila som sa. Určite nie. Museli byť tu držaní násilím, inak som si to nevedela vysvetliť, prečo by tu niekto zdravý skutočne bol. Zívla som si. Ešte, že som už videla pred sebou otvárajúci sa les, ktorý ústil von z lesa na planinu. Vydýchla som si. Vďakabohu. Aspoň budem mať ďalšiu skúsenosť! Zašvihala som chvostom a pridala do kroku.

//Třešňový háj

//Zubria vysočina

Hneď ako som vkĺzla medzi stromy, mohla som pocítiť, že tento les mi privodí klaustrofóbiu. Dobrou správou ostávalo, že ak by ma naháňala nejaká príšera, aspoň by mala rovnaké problémy ako ja. Uškrnula som sa nad tou predstavou a pomaličky napredovala niekam za ňufákom. Mohla som skončiť i na úplne opačnom kraji lesa, než som mala v pláne, ale tak chybami sa vlci učia! Povedala som si, že pokiaľ sa naozaj stratím, bude treba len nájsť nejakú živú dušu, ktorá by poznala Sarumen a zaviedla ma späť domov. Povzdychla som si a u jedného pahýľu niečoho, čo kedysi bolo strom, som sa posadila. Musela som si oddýchnuť, veď predsa som bola na ceste už niekoľko hodín. Moje labky na to neboli zvyknuté, preto som hodnú chvíľu odpočívala. Ako sa má asi Nicos a čo robia s Atsumu? Určite sa dobre zabávajú i bezo mňa, premýšľala som a mierne som sa hnevala, že som nebola s nimi. Prečo som mala potrebu si neustále niečo dokazovať? Mala som kdejaké ambície, len čo bola pravda. Strihla som uchom a pozrela sa za zvukom, ktorý ku mne prichádzal z hlbín lesa. No nič, bolo na čase sa pohnúť vpred, ak som nechcela skončiť ako krmivo pre nejakú beštiu, ktorá v tomto lese žila. Otriasla som sa a začala som sa ďalej prepletať pomedzi hustý porast. Ešte že som bola taká chudá a ohybná ako žížala. Inak by som sa zasekla v prvej medzere. To by neskončilo veľmi najlepšie! A tak som pokračovala ďalej, hľadajúc si čo najlepšie schodnú trasu, po ktorej by som sa dostala k nejakému môjmu cieľu, ktorý som presne vytýčený nemala. Nastražila som ušiská zakaždým, keď z hlbín lesu prišiel ku mne nejaký ten zvuk. Dúfala som, že sa mi nejaká príšera nezahryzne do zadku, inak to skončí veľmi zle! Čoskoro sa však les postupne začal meniť a naberala som pocit, že i pôda pod mojimi labkami...

//Močiare

//riečne Eso

Niečo mi tu nesedelo. Čím ďalej som pokračovala za ňufákom k lesu, tým väčšmi som si uvedomovala, že idem k úplne inému lesu. Zamračila som sa a zastavila v pohybe. "A toto je čo zase?" povedala som i nahlas, pretože som sama tomu nemohla uveriť. Tma ma úplne zmiatla. Práve som kráčala k nejakému smeru, ktorý som nepoznala. To, že sa predo mnou roztiahla dlhá pláň po ktorej bokoch boli lesy... nebola rozhodne tá lúka, ktorá bola pred našim lesom. Odfrkla som si. Mala by som sa niekde skryť, kým vyjde slnko a potom snáď uvidím ten správny smer, ktorým by som sa mala vydať, premýšľala som v duchu, aby som samú seba uistila, že je to takto v poriadku. Oblizla som si ňufák od nervov. Následne som si vybrala jeden z lesov, kde som sa vydala, aby som sa skryla a nebola na otvorenom priestranstve. V tento moment mi bol teda les bližší, aspoň som sa tam mohla niekde skryť, keď už nič iné. Ach, mohla som sa ja takto stratiť? Pokrútila som nad tým hlavou. Nevadí, nezašla som ešte tak ďaleko, pravdepodobne budem schopná sa i vrátiť. Ale bude to trvať. Hádam nebudem príliš dlho preč, inak na mňa ešte aj zabudnú, že existujem! Zašvihala som chvostom a premýšľala, čo so sebou. Musela som prv prečkať noc. Nebála som sa nejako extrémne. Už som sama noc prečkala, ale bolo to hrozne nepríjemné. Stiahla som uši vzad. Tak či onak, pokračovala som k lesnému porastu, ktorý sa ku mne čoraz viac približoval.

//Zarastený les

//Ježčia Mýtina

Zastrihala som uškami a pozorne sledovala tok rieky. Koryto všade bolo neschodné a prúd rieky príliš silný. Keby som cez ňu chcela preplávať, určite by ma prúd strhol. Zamračila som sa. To tu hádam ani nikde neprejdem, pomyslela som si a zastavila som sa. Dupla som od nervov labkou do zeme. Tak ako som sa mala dostať na druhú stranu? Pohľadom som prešla naspäť na sever a potom na juh. Hm, mala som sa vrátiť alebo pokračovať proti prúdu ďalej? Možno sa na mňa usmeje ešte nejaké šťastie. Potriasla som hlavou a vydala sa ďalej vpred. Jaj, že som niekam šla. Takto som vedela, že to dopadne, ale nevadí, aspoň to tu troška viac spoznám premýšľala som ďalej a prikývla nad tým svojou hlavou. Pustila som sa ďalej na sever, nasledovala som riečne eso, ktoré sa ťahalo až k severným stromiskám. Ďalší les? Po minulej skúsenosti som už do cudzieho lesa sama ísť nechcela. Preto som dúfala, že nebudem musieť ísť. Oblizla som si ňufák. Keď som sa dostala k prvotným stromom, zastavila som sa. Zašvihala som chvostom a hľadela na hladinu. Chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo nájsť možný priechod. Prúd tu nebol taký silný. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Potom som skočila do vody, až zašpliechtala. Zasmiala som sa. Potom som pokračovala v brodení, voda mi bola niekam nad kolená, až mi bruško lízala. Ešte, že som bola tak vysoká. Na druhej strane som vyskočila na druhý breh a otriasla sa. Spokojná som bola. A že som len malé vĺča, pomyslela som si s hlavičkou hore a s mávajúcim chvostom som pokračovala ďalej. Bola som nadšená. Lenže... a teraz kam? Na moment som sa zastavila, aby som sa rozhliadla, ale potom som si povedala, že pôjdem proste nejako niekam, kam ma vietor zavedie!

//Zubria vyšočina

//Narrské kopce

Kamže kam teraz? pomyslela som si a až v tento moment som si uvedomila, že som sa mierne od lesu svorky vzdialila. Zastavila som sa na lúke, ktorá sa pomaly preberala k životu po zimnom spánku. Otočila som sa na kopce, od ktorých som prišla. Čo ak som sa stratila? prebehlo mi mysľou a začínala som mierne panikáriť, ale následne som uvidela les na juhu v diaľke, ktorý bol čoraz horšie vidieť, ako slnko zapadalo za horizont. Mala by som sa postupne vrátiť, nech sa v noci nestratím úplne, hmm... ale musím niekde prejsť cez rieku, pomyslela som si a zastrihala som ušami, keď som začula zurčanie rieky. Voda bola mojou orientačnou značkou, aby som trafila správnym smerom domov. Stačilo ísť pozdĺž jej koryta! tTak presne. Lili mala pravdu, musím si nájsť záchytné body, podľa ktorých trafím domov a postupne sa môžem vzďalovať ďalej a ďalej, premýšľala som nad tým a pokývala nad tým hlavou. Dobre. Nadýchla som sa a zadržala dych, keď som zrazu zachytila periférne pohyb. Otočila som sa oným smerom. Srnky! Nastražila som ušká a zdvihla chvostík do pozoru. Vyšli na večernú pašu, aby naplnili si svoje žalúdky. Zavrtela som chvostom. Chcela som sa ísť k nim kamarátiť, ale... asi by ušli a určite som im večeru kaziť nemienila. Povzdychla som si. No nič, takže nájsť miesto, kde prejdem rieku, zopakovala som si svoju úlohu. Rozklusala som sa preto pozdĺž rieky a pozorne sledovala, kde by som mohla prejsť cez rieku po plytčine.

//riečne Eso