Gallirea - Příspěvky uživatele

Artyom sa striasol keď Jasnava spomenula, že okrem rýb jej ide aj lovenie myší. „Eto snáď radšej tie ryby,“ poznamenal a nechuť v jeho hlase znela dosť presvedčivo, no dúfal že bolo jasné, že len žartuje. Myš nebola na zahodenie, ak nebolo dostupné nič iné. Neopovrhoval Jasnavou len preto, že uprednostňovala ich lov. „U meňa eto skôr naopak. Kak vĺča som sa učil loviť a začal som od myší i iných glodavcov. No oni tak... Rýchle a malé. Premýšľal som kak ich uloviť i oni zatiaľ ušli.“ Pousmial sa, no veľa veselosti v tom úsmeve nebolo. „Až keď som trochu vyrástol i začal stopovať vysokú a nagaňať ju s ostatnými som začal v love byť lepší.“ Spomenul si na časy, keď bolo všetko jednoduchšie. Náplňou jeho života bol lov, konečne našiel trochu sebavedomia a jeho telo bolo stále zdravé a úplné.
Vzdychol si a rozohnal opar spomienok. „No ja vyrastal na pláňach. Tam jesť lov veľkých zvierat ľagší než v lese. Pre odnogo vlka v hustom lese je lepšie loviť malú korisť.“ Spomínal si, že Jasnava mu rozprávala ako vyrastala s rodinou v lese. Dvaja dospelí vlci ktorí učili loviť vĺčatá si nemohli trúfnuť na nič veľké, preto bolo prirodzené že ich vĺčatá sa takisto naučia loviť menšiu zver. Jasnava navrhla, že na príčinu dymu a hlasného zvuku by sa mohli pozrieť už čoskoro. Artyom prikývol. „Jesli prestane pršať, môžeme vyraziť. V etom daždi by ale puť na sever bola ťažká.“ Na jej ďalšie slová odvetil po chvíli premýšľania. „Mne tože njet.“ Keď si spomenul na Aurona, napadlo mu, že ho tam možno stretne. Ak si pamätal správne, Auron by mohol tiež byť zvedavý na to, čo sa dialo na severe krajiny. „Možno tam Aurona vstretime. Alebo niekogo inégo, kto sa to tože rozgodne preskúmať. I možno bude vedieť viac než my.“ Stretnutie s cudzím vlkom nebolo niečo, na čo by sa Artyom tešil. Kontakt pre neho bol stále ťažký, no rozhodol sa, že by sa aspoň pokúsil od vlka ktorého stretnú, zistiť niečo viac.
„Da, kogda zdes žijú dlgšie, asi už vedia o všetkom. Ili skoro o všetkom.“ Artyom by rád jedného dňa oplýval rovnakou znalosťou krajiny. Vedel by, kde hľadať zver a kam sa uchýliť ak by nechcel byť videný. Poznať každý strom, kameň a rieku. To však bolo stále ďaleko. Od Jasnavy sa dozvedel o Borievkovej svorke. „Vlčica menom Bianca mi govorila o svojej svorke, no uže nepomňu, kak sa eta svorka volá. Ili kde leží.“ Ani po pátraní v pamäti si na jej meno a polohu nespomenul. „No vlastne by som eto potreboval znať len aby som tam tomu územiu mogol vygnúť. Vlka kak ja by v žiadnej svorky neprivítali s otvorenou náručou, i ja by som sa tam tože negrnul.“ Jasnava mu prišla ako viac spoločenský typ, nevedel však odhadnúť, či si svorku už našla, alebo či by do nejakej chcela patriť. Keď vlčica uprela zrak k vetvám nad ich hlavami, Artyomovým telom sa rozlial chlad. Strnul ako vyplašený králik. „Ty eto tože počuješ? Myslel som, že eto len v mojej glave.“ Jasnava to sledovala so záujmom, Artyom sa však desil toho, že porozumie šepotu stromov... A bude si želať aby to nikdy neurobil.

// Ústie

Vošli do lesa s príchodom noci. Artyom počul hlasné hromy priamo nad ich hlavami. Vetvy stromov našťastie zachytili časť dažďových kvapiek a tak sa obom vlkom darilo zostať aspoň trochu v suchu. Keď im Jasnava našla vhodné miesto pod stromom, Artyom sa posadil kúsok od nej a svoju rybu si položil k predným labám. Odhryzol si hlt mäsa a ani nestačil vychutnať na jazyku jeho chuť keď ho zhltol. Zvyšok ryby ho krátko nato nasledoval a čoskoro zostala iba kostra. Artyom sa oblizol. Nebolo to veľa, najhorší hlad ale ryba zahnala. „Kogda si lovila tie dve ryby, šlo ti to veľmi dobre,“ pochválil Jasnavinu zručnosť. „Mne by eto trvalo omnogo dlgšie i neulovil by som možno ni odnu.“ Bola to pravda – malé a vrtké zvieratá boli pred Artyomom v bezpečí. „Govorila si, že ty njet zdatný lovec, no mne sa zdá že si. Aspoň kogda ide o ryby.“ Nesnažil sa jej lichotiť ani zdvihnúť sebavedomie, šlo o vyjadrenie uznania jedného lovca druhému. No napadlo mu, že ak by ti slová Jasnave pomohli získať trochu dôvery v jej lovecké schopnosti, neuškodilo by to. Vedel, že jej bude musieť vynahradiť to, že mu dala jeden zo svojich úlovkov. Je jeseň, vysoká zver bude vyčerpaná po období párenia. Ak by sme našli starší kus, uštvať ho by nebolo tak zložité. Museli by sme ale zamieriť severnejšie a to je stále nebezpečné.
Jasnava potvrdila, že k rokline by ich stále dokázala priviesť. Artyom krátko prikývol. „Ja z etogo tiež nemám najlepší pocit,“ súhlasil s obavami vlčice. „No podľa meňa jesť lepšie vedieť, čogo sa vlastne bojíš, než si to iba domýšľať. Veci s ktorými dokáže prísť myseľ sú často goršie než skutočnosť.“ Povzdychol si. „Nerozdelíme sa,“ sľúbil Jasnave a mienil to aj dodržať. Spolu prečkali všetky hrôzy doteraz a spolu aj zistia, čo ich spôsobilo. Neuvedomoval si to úplne, no niekde vnútri sa chcel postarať o to že sa jej nič nestane kým bude v jej blízkosti. I tak sa jedného dňa vaše cesty znovu rozdelia, pripomenul mu uštipačný hlas a Artyom ho zahnal. Mal pravdu, no ten deň zatiaľ nenastal. Prítomnosť bola dôležitejšia než úvahy o vzdialenej budúcnosti. Zvlášť teraz.
Predstavil si, ako obrovský ohnivý blesk z neba udrie na zem a zanechá po sebe roklinu pripomínajúcu jazvu. „Eto znie pravdepodobnejšie než tekutý ogoň vytekajúci spod zemli,“ odvetil zamyslene. „Choču vedieť, čo to vlastne je. No najradšej by som bol, keby eto bolo niečo... Normaľnoje. Známe. Niečo, čo sme obaja uže videli a poznáme to, alebo sme o tom aspoň počuli. Auron, vlk ktorégo som tu už stretol, by o etom mogol vedieť viac. Škoda, že uže neznaju, kde on jesť. Nepoznáš go tiež?“ Ľahol si vedľa Jasnavy pod strom. Chvíľa oddychu im obom prospeje. „Jesli o tom budeme govoriť a myslieť na najgoršie, nepomôže nám to. Počkať až to uvidíme na vlastné oči budet lepšie.“ Položil si hlavu na vystreté predné laby. Vedľa Jasnavy už sa cítil dosť bezpečne na to aby poľavil v ostražitosti. Obklopilo ho lesné šero, zvuk dažďa a šum listov. Na chvíľu sa mu zazdalo že v ňom začul niečí šepot. Srsť na jeho šiji sa zdvihla a Artyom na okamih stuhol. Len vietor. Je to len vietor. Poobzeral sa, no vyzeralo to však, že tu boli rovnako sami ako predtým pri mori. „Mne kažetsja, že všetci vlci niekam zmizli. Nevidel som nikogo pri vode ani zdes v lese, i necítim žiadne pachy.“ Zavetril a uistil sa o tom. „Mogli nájsť iné, bezpečnejšie úkryty,“ rozhodol sa pre zmenu pre optimistický smer myšlienok. „Jesli sú zdes svorky, určite musia mať miesto kam sa v nebezpečí skryjú aspoň vĺčatá.“ Spomenul si na Biancu a jej svorku. Dúfam, že je v bezpečí aspoň ona.

Prestalo byť neznesiteľne horúco. Artyom sa otriasol aby sa zbavil zvyškov dažďovej vody, to mu ale nepomohlo. Znovu a znovu sa liala z neba a viazla mu v srsti, spolu so studeným vetrom útočila na jeho vyziabnuté telo a ani jeho severský kožuch už neslúžil ako brnenie proti všetkých vrtochom prírody. Malo by byť stále leto, sťažoval sa v duchu, ale zdá sa, že jeseň sa ojavila trochu predčasne. Alebo to možno súvisí so všetkými tými zvláštnosťami ktoré sa tu odohrali. Predpokladal, že druhá možnosť bude asi bližšie k pravde.
Jasnave sa na tvári mihol smútok a a Artyom pochopil, že jeho slová v nej asi oživili spomienku na niečo bolestivé, čo v duchu oľutoval. Keď však ten smutný výraz nahradilo odhodlanie uloviť im nejaké ryby, rozhodol sa nevracať sa k tomu. Ak by Jasnava chcela, povedala by mi o tom sama. Každý má veci, ktoré by najradšej nechal ležať niekde hlboko vnútri a nevyťahoval ich na svetlo sveta. Nie som jediný, koho sa to týka. Zdržiaval sa mimo ostatných vlkov tak dlho, že si neuvedomoval, ako podobný im stále je. A prišiel na to až pri bližšom kontakte s Jasnavou. „Mnogo šťastia,“ zaželal jej Artyom. Zostal bez pohybu stáť aby ryby nevyplašil a po chvíli sa jedna naozaj objavila. Sledoval, ako ju Jasnava zdanlivo bez veľkej námahy chytila do zubov a priniesla naspäť na breh. Radovala sa ako malá, no Artyomovi to neprišlo hlúpe. Naopak, jej šťastie zapríčinilo, že i na jeho tvári sa zjavil drobný úsmev. „Jesli sa zdes už odna taká priepasť nachádza, možno sa niečo podobné stalo v minulosti,“ uvažoval nahlas. „Zdá sa mi, že iz severu prichádzal i ten dym a žiara na obloge.“ Zamyslene sa zamračil. „Až bude znovu bezpečné cestovať, zvládla by si nás k tej priepasti zaviesť? Nemusíš, jesli nechočeš. Ak by nám niečo grozilo, vrátime sa naspäť sem. No chcel by som znať, što za tým všetkým stojí.“ Stále mal rešpekt pred nebezpečím, jeho zvedavosť bola čím ďalej silnejšia. Chcel vedieť, čo spôsobilo otrasy a záblesky na nebi, zároveň ale chápal že Jasnava možno nebude zdieľať jeho názor.
„Nie som si istý,“ pokrútil hlavou na otázku o ohni. „No odkiaľ by sa mogol vzať? Padal by z neba?“ Pozrel k oblohe,odkiaľ sa stále znášal dážď. „Uže by som sa nedivil vôbec ničomu. No kogda sa zdes nachádajú trgliny v zemi, napadlo mi, že by ich mogol vytvoriť ogoň.“ Trochu zahanbene sklonil hlavu. „Eto jesť asi glúposť, znaju, no na nič lepšie som neprišiel.“ Dohady bolo to jediné čo mali, až kým všetko neuvidia na vlastné oči. Čo ich na severe bude čakať? Spálená pustatina alebo roklina plná tekutého ohňa? Artyom zažmurkal. Opäť sa mu zdalo, že v myšlienkach natrafil na niečo dôležité. Tekutý oheň... „Spasibo,“ poďakoval Jasnave za rybu ktorú mu prenechala. S jedením však počkal až kým si neulovila vlastnú. „Da,“ súhlasil. „Akoby príroda ochorela. Nepáči sa mi to, no myslím, što ona znovu vyzdravie. I les ktorý zgorel znovu zakvitne,“ vyslovil, vedel to už z vlastných skúseností. „Škoda len, že o tvoroch iz mäsa i kostí eto neplatí.“ Našiel v sebe trochu humoru. Temného, no sebe vlastného. S rybou v tlame nasledoval Jasnavu k blízkemu lesu a kým mu darovaná korisť zabraňovala rozprávať, premýšľal nad riekou ohnivej kvapaliny ktorá roztrhla zem a vyvalila sa z nej ako záplava. Hrozná predstava ako z nočnej mory... Ale čo ak bola skutočnosťou?

// Les stratených duší

Silný vietor neustával, naopak, jeho intenzita sa ešte zvyšovala a ani pre vlka zo severu akým bol Artyom už nebolo ľahké mu čeliť. Hlavne nie po dlhom čase bez jedla a poriadneho odpočinku. Artyom vyzeral takpovediac ako chodiaca kostra s hustou srsťou a napadlo mu, že je zázrak že ho vietor ešte nezhodil z nôh do vody. „No, uže prestalo pršať,“ povedal a vrhol ešte jeden pohľad na nebo aby sa o tom uistil. „Kogda už nám nepraje nič iné, aspoň ten dožď netrval dolgo.“ Aspoň sa mu to tak javilo. Vnímať čas bolo oveľa ťažšie ak vlk čakal príval ohňa každú chvíľu a nesmel sa pohnúť z jediného bezpečného miesta na okolí. Začul tichý zvuk ktorý vydala Jasnava. Zastrihal ušami aby sa započúval lepšie, no vtedy vlčica stíchla. Opäť prehovorila keď odpovedala na jeho otázku o love rýb a jej odpovedi sa Artyom potešil. Odrazilo sa to i na jeho výraze, i keď len nepatrne. „Myslím, že jesli zvládneš uloviť len jedno ili dve zvieratá, no vieš ich loviť dobre, nikogda ťa nebude trápiť glad. Teda ak zostaneš niekde kde je tých zvierat dostatok.“ V jeho prípade to bolo podobné – väčšinu svojho života lovil vysokú zver a keď potom prestal žiť so svorkou a lovil drobné zvieratá v lese, na začiatku sa nažral len zriedka.
Jasnava navrhla, že by mohla skúsiť uloviť nejaké ryby aj hneď. „Da, bol by to dobryj nápad,“ prisvedčil Artyom a nielen kvôli pálčivému hladu ktorý ho trápil už dosť dlho. Ktovie kedy budú mať obaja znovu príležitosť nájsť si potravu. Pripomenul si aby Jasnavu pri love pozorne sledoval a všímal si každý jej pohyb. Možno to niekedy využije. „Zemľa by sa mogla otvoriť? Akoby tam vznikala roklina?“ Artyom si uvedomil, že vlastne nevie nič o tom, prečo je zem niekde rovná a inde sú naopak hory alebo priepasti. Doteraz to bral ako prirodzené veci ktoré skrátka existovali, ale keď Jasnava spomenula otrasy, utvoril si medzi tými dvomi vecami súvislosť. „Takže by sa odin kus zeme mogol rozpadnúť na viacero... Ostrovov?“ Artyom si uvedomoval, že jeho hlas znie neisto a môže iba hádať. „Nikde nevižu nijaké zmeny.“ Spýtavo pozrel na Jasnavu. Všimla si niečo, čo mne uniklo? „No kde by do togo vstupoval ten ogoň?“ Jeho myseľ začínala pracovať, sústredila sa na premýšľanie o tom, čo sa mohlo naozaj diať. Predtým sa sústredil hlavne na to, ako pred tým uniknúť. Artyom však vždy patril k vlkom, ktorí chceli vedieť o svete čo najviac a hlboké úvahy nad zdanlivo nezmyselnými vecami im neboli cudzie. „Napadlo ti, že jesli sa zemľa otvára a rve na kusy... Niečo by sa spod nej moglo dostať na povrch?“ Mal pocit, že narazil na niečo dôležité? Alebo naopak len táral hlúposti? To nezistím ak to neuvidím na vlastné oči. A po tom netúžim teraz ani v budúcnosti.
Artyom uprel pohľad na sever, kde na horizonte zazrel husté mračná ktoré akoby sa premiešavali s tmavým dymom. Blížili sa k nim a on privrel oko a odfrkol keď ho dym popálil v nose i v oku. Po spálenej polovice tváre mu stieklo niekoľko sĺz. „Dožď prichádza naspäť,“ poznamenal nevrlo a otriasol sa. „Eto akoby mraky nasali dym a v doždi ho nechali pršať na zem.“ Dýchame dym vo vzduchu, pijeme ho z vody... Odporné. Artyomova tvár sa skrivila. Obrátil sa k Jasnave. „Mali by sme zostať, ili sa pred ním schovať?“ Poobzeral sa. „Dym, teda aj ogoň, prichádza iz severu. Jesli nájdeme na jug odtiaľto úkryt kam neprší, mali by sme byť v bezpečí.“ Čakal len na Jasnavinu odpoveď. Ak bude chcieť zostať, zostane i on. Už sa nikam nerozbehne na vlastnú päsť.

Objavil sa dážď. Artyom to na začiatku ocenil. Myslel si, že trocha vlahy im pomôže schladiť sa, keďže horúci vzduch a teplo ohňa (alebo niečoho podobného ohňu) v diaľke vietor priniesol aj k nim a jeho hrubá srsť mu v ničom nepomáhala. Zohriala sa dokonca aj voda, v ktorej bol teraz ponorený do polovice nôh. Ale dážď nič také neurobil, naopak, kvapky ho na spálenej strane tváre nepríjemne pálili a keď sa mu jedna dostala na jazyk, s odporom ju vypľul. „Ten dožď... Niečo na ňom njet normálne. Nie je obyčajný.“ Artyom na pár sekúnd zdvihol zrak k oblohe akoby sa snažil určiť, čo presne je inak. No to jeho tvár len vystavilo ďalším kvapkám a neprinieslo to žiadne nové odhalenie, takže ju zasa rýchlo sklonil k vodnej hladine. „Dožď by mogol ten požiar skôr ugasiť. No nepáči sa mi, ako štípe i zapácha.“ Zamyslene zvraštil tvár. Ak sa skryjú pred dažďom, uniknú pred nepríjemným pálením a kto vie čím ešte, no bude ich ohrozovať požiar. A ak zostanú, vyhnú sa síce ohňu no zostanú napospas dažďu. Artyom vzdychol. Je to ako vyberať si medzi chorým živým zvieraťom a zhnitou zdochlinou. Na prvý pohľad sú rozdielne, no či si vyberieš jedno alebo druhé, obe sú rovnako zlé.
Ani Jasnava si nebola istý tým, čo ten dážď vlastne bol zač. Zdalo sa, že aj veci od ktorých by nečakali nič nebezpečné, sa mohli nebezpečnými stať, alebo sa aspoň tak tváriť. Vlčica ale rozhodne nepotrebovala ďalší dôvod na strach a aby bol Artyom úprimný, nepotreboval ho ani on. Posledné dni im týchto dôvodov priniesli viac, než bolo zdravé. A tak sa vrátil k téme rozhovoru, ktorú načali pred chvíľou. Rieky a jazerá. „Takže jesli si budeme musieť uloviť ryby, budeš vedieť, kak na to,“ odvetil vlčici, snažiac sa znieť čo najpokojnejšie. „Možno sa od tebja pár vecí i naučím. Kak vĺča som vedel, ako ich uloviť v rieke ili na morskom brehu, no dnes lovím väčšinou iba na súši. Eto jesť ľahšie.“ Na lov rýb pod hladinou vlk potreboval zorné pole, ktoré Artyomovi chýbalo a tak sa o to radšej nepokúšal. „A kogda sa požiar skončí a odídeme od sjuda, ulovíme niečo väčšie,“ vyhlásil s predstieranou istotou. No tým, že bol hladný, si bol istý úplne. Zopár rýb by bodanie hladu síce na chvíľu zahnalo, naozaj naplniť žalúdok však mohol iba pekne vypasený králik. Alebo srna. Alebo... Artyom sa prinútil vrátiť do skutočnosti. „Da,“ prikývol Jasnave, „pomôžeme odin drugomu.“ A po prvý raz odkedy spoločne unikali pred ohňom mu napadlo, že by bolo možno lepšie snažiť sa prežiť než sa len bezhlavo vrhnúť do nebezpečia pretože i tak nemal čo stratiť. To už aj tak nebola pravda. Či sa mu to páčilo alebo nie, Jasnava sa stala niečím bližším než bol len obyčajný cudzí vlk a Artyom pochopil, že by ju tak mal začať brať. Je načase.
Svetlá vlčica premýšľala o tom, že to pred čím unikali možno ani nebol požiar. Artyom si pri jej slovách spomenul na hlasný zvuk ktorý sa na začiatku rozľahol krajinou a pach dymu, ktorý ju krátko nato zaplavil. Jeho spomienky boli hmlisté, neurčité, v tom okamihu mu chýbala jasná myseľ a schopnosť si dobre uložiť všetky vnemy. V duchu sa za tú skutočnosť zahanbil. „Zemľa sa občas trasie. Eto nie je až tak nezvyčajné, aspoň tam odkiaľ pochádzam. No kogda je to spojené aj s ogňom a výbuchom...“ Nenapadlo mu nič, čo by tú ranu mohlo spôsobiť. Ani keď si v mysli premietal príbehy starých vlkov ktoré počul ako vĺča či všetky možné miesta na ktoré narazil keď putoval. Obrátil sa k Jasnave. „Što presne si mala na mysli? Nemusíš o tom govoriť, no jesli vieš niečo viac, mogli by sme byť trochu múdrejší.“ Zatiaľ im zostávalo dúfať že to prežijú a neskôr možno zistia viac. Artyom nastavil tvár vetru. Dážď medzitým ustal a zostávalo len nechať silný vietor aby vysušil posledné kvapky na jeho tvári.

// Preferované miesto nemám, planinu môžete dať kamkoľvek sa bude hodiť, teda ak bude použitá

Názov územia: Prevrátená planina

Stručný popis:

Na prvý pohľad úplne obyčajná mierne zvlnená planina. Tráva, kvetiny a pár kameňov. Nič na nej nie je prevrátené, tak odkiaľ sa vzal ten názov? To je záhada ktorá priam volá po vyriešení nejakým zvedavým a odvážnym vlkom. Ale počkať... Ten kameň sa práve pohol?
Pri návšteve prevrátenej planiny po chvíli zistíte, že ste dorazili na skutočne nezvyčajné miesto. Je to spôsobené hlavne tým, že na planine je gravitácia oproti iným územiam trochu pozmenená. Nejde o nič prevratné, no vidieť ako sa kameň sám od seba začne gúľať do kopca tiež nie je niečo, čo by ste videli každý deň. Rovnako ako to, že beh do kopca je zrazu ľahší a naopak zostup z neho vás vysilí. Nie je ničím zvláštnym, že po dlhšom pobyte na planine sa môžete na nejaký čas prestať orientovať podľa čuchu, či pociťovať dunivú bolesť hlavy. Nezvyčajné nie sú ani problémy s pohybom – v jednej chvíli môžete sa cítiť ľahký ako pierko a krátko na to sa vám zdá, že jedna vaša noha váži snáď tonu a nemôžete ju zdvihnúť.
Na Prevrátenej planine nežije žiadna lovná zver. Natrafíte tam maximálne na hmyz či plazy, ostatné zvieratá sa jej vyhýbajú alebo cez ňu len rýchlo prebehnú. Sú zvláštne javy na tomto území ilúziou, anomáliou zemskej príťažlivosti, alebo v nich majú prsty nadprirodzené sily?

Zaujímavosti: Pokrivená zemská príťažlivosť

Nebezpečie: Dezorientácia, bolesť hlavy, závrať

Lovná zver: Žiadna

Vzduch sa náhle stal ťažkým a horúcim, keď vchádzal do Artyomových pľúc rýchlymi nádychmi, pripadalo mu to akoby dýchal horúcu paru. Zakrátko sa rozhorúčilo i jeho telo. Bol to úplne iný pocit než zohriatie na slnku. Pred lúčmi slnka sa dalo schovať, no nemohol predsa prestať dýchať. Cítil, ako jeho srdce v hrudi zbesilo tĺklo. Jazva na jeho tvári ho nepríjemne pálila. Skúsil sa toho pocitu zbaviť ponorením hlavy do vody, zdalo sa ale, že horúci vzduch zohrial aj ju.
Artyom potriasol hlavou a odfrkol. Myšlienky mu bezcieľne vírili v hlave ako srna obkľúčená svorkou vlkov. Bez seba od strachu, ochotný k zúfalým činom, no bez jedinej možnosti úniku, presne tak sa cítil. Chcel urobiť niečo, čokoľvek, len nie stáť na mieste a čakať na to, čo príde. No zároveň mu nič iné nezostávalo, nemohol opustiť jediné ako tak bezpečné miesto a riskovať. Navyše, bola s ním Jasnava. Vlčica sa stala jediným putom so skutočnosťou, ktoré Artyomovi zabraňovalo úplne stratiť úsudok. Mohol pochybovať o všetkom, no Jasnavu si nevymyslel. Bola ozajstná, nebola výplodom jeho mysle. Preto ju nemohol nechať len tak za sebou.
Začul jej slová a mierne sa uškrnul navzdory tomu, že ho strach pevne zvieral vo svojich pazúroch. „Mám pocit, že na mojej žizni viac záleží vlkom ktorých stretnem, než mne samému,“ pokúsil sa o zľahčenie situácie, no bol to žart iba napoly. K vlastnému životu vždy pristupoval ľahostajne, ak by ho vtedy Bianca nenašla napoly premrznutého, možno by teraz jeho kosti ležali niekde v zemi. No tvárou v tvár obrovskému požiaru alebo tej veci, ktorej práve čelili, úvahy o živote a smrti naberali iný rozmer. „Predtým mne bolo všetko rovno. Na žizni mi tak nezáležalo. No...“ urobil krátku pauzu aby sformuloval slová, čo nebolo práve najľahšie keď polovicu jeho mysle zamestnávali predstavy o tom, že sa k nim možno práve valí obrovská stena plameňov. „Nechoču umrieť, ak ti môžem pomôcť prežiť. No zároveň nechoču prežiť, ak by to znamenalo, že ty sa nezachrániš.“
Možno je takéto vysvetlenie vhodnejšie, napadlo mu. Tým, či je to naozaj tak si ale nebol istý. Pravdou bolo, že keď blízko seba nemal nikoho na kom by mu záležalo, nemusel premýšľať o tom, ako naloží so svojím životom. No akonáhle sa objavil niekto iný a Artyom sa pre toho vlka stal dôležitým, jeho život prestal patriť iba jemu. Nechcel spôsobiť Jasnave ďalšiu bolesť tým že bude konať neuvážene, zároveň o ňu ale nechcel prísť úplne vinou ohňa. Stál na rozcestí, každá cesta viedla k bolestivému rozhodnutiu a tesne za jeho chrbtom horeli plamene. Trúfal si povedať, že pred podobným rozhodnutím ešte nestál a tak nemal tušenie, ako sa zachovať.
Otázka Jasnavy mu pripadala prostá, akoby prišla od vĺčaťa. Artyom sa spoliehal na logiku, chladné fakty mu vždy priniesli viac istoty než prázdne slová útechy, no už stihol pochopiť že pre Jasnavu je to naopak. Utešovať iných mu nikdy nešlo, vlastne to ani nikdy neskúšal, no bol ochotný sa do toho pustiť len aby z Jasnavinej tváre zmizla aspoň časť toho strachu a neistoty. „Njet, neumrieme,“ uistil ju. „Do vody sa ogoň nedostane. Môžeme tu zostať i pár dní a neumrieť od smädu. Možno sa nám podarí i uloviť rybu, jesli budeme mať šťastie.“ Zamyslel sa. „Požiare občas trvajú dolgo, no raz začne pršať, ili uže nezostane viac stromov ktoré by mogli zgorieť. Ja uže odin lesný požiar prežil. Vtedy som skočil do mora, aby som mu unikol.“ Do svojho výrazu vložil čo najviac optimizmu a povzbudivosti čo bol priam nadvlčí výkon v podmienkach, v akých sa práve nachádzali. Síce pre neho nebolo jednoduché vracať sa k svojim spomienkam, na druhú stranu by mu ale mohli pomôcť prežiť. Premýšľal nad niečím, čo by pomohlo odviesť Jasnavinu pozornosť od bezprostredného nebezpečia. Keď spomenula svoj domov, vyzerala o trochu pokojnejšie. Nebolo to síce nič moc, Artyom ale lepší nápad nemal. „Boli v tvojom rodnom lese rieky ili jazerá?“ spýtal sa. Síce si nesľuboval od toho rozhovoru veľa a nemal takmer žiadnu vieru v to, že jeho prítomnosť Jasnave dodá odvahu, nič lepšie ho ale nenapadlo.

Jasnava očividne nezdieľala Artyomov názor týkajúci sa jej konania v prípade, že by sa mala zachrániť a neobzerať sa za ním. Unikol mu tichý povzdych. Nemyslel si, že niekedy bude musieť riešiť niečo podobné, dokonca sa nad tým ani zamýšľať. Nedúfal v to, že niekedy bude mať vlka ktorý by pre neho bol tak dôležitý, že by Artyom kvôli jeho záchrane podnikol tak rozhodujúce kroky. To však nebolo to najviac prekvapivé – ešte viac ho zarážalo, že Jasnava s jeho návrhom nesúhlasila.
Artyom na jej tvár uprel najvážnejší pohľad akého bol v tej chvíli schopný. „No ak ty prežiješ, aspoň odin z nás sa z togo dostane živý. Eto lepšie, než jesli by sme umreli obaja.“ V duchu ho vlastné slová desili rovnako ako Jasnavu, jedna jeho časť ktorá stále verila v dobro v ostatných sa však už rozhodla. Život Jasnavy mal v Artyomových očiach vyššiu cenu než ten jeho. To platí pre väčšinu životov ostatných. Majú rodiny a priateľov, ku ktorým sa môžu vracať. A čo máš ty?
Ani Jasnava rozhodne netúžila po bližšom preskúmaní toho, čo spôsobilo ten výbuch a všetky ostatné nezvyčajné a nebezpečné veci. V Artyomovom vnútri sa síce skrývala zvedavosť, často ju však uhasila jeho obozretnosť a nedôvera. A po nepríjemnej skúsenosti so zvláštnou vodou ktorej sa napil krátko po príchode sem, či s okruhom spálenej zeme, už netúžil po ničom čo sa vymykalo normálu. Vesmír, osud, bohovia alebo čokoľvek čo stálo za nedávnymi udalosťami, však malo iné plány. „Da, ani mne,“ prikývol. „Nepogneme sa odtiaľto, kým... Kým eto celé neskončí.“ Nebol si istý aké slová zvoliť na dokončenie tej vety, tieto mu ale prišli najvhodnejšie. Bolo jasné že Jasnavu sužoval rovnaký strach ako jeho, no ironicky práve vďaka tomu mu Artyom zatiaľ nedovolil prebrať úplnú vládu nad jeho telom. Nesmiem byť sebecký, tentoraz nie. Jeden z nás musí byť pripravený zareagovať ihneď, nech sa stane čokoľvek.
O Smrti Jasnava netušila nič. Artyoma sa zamyslene zamračil. Uvedomil si, že tie slová vlčicu rozrušili a vydesili ešte viac, čo rozhodne nemal v pláne. No i tak už svoje slová nemohol vziať naspäť. Nemal tušenie ako by ju mohol upokojiť, vôbec sa mu však nepáčilo to ako sa jej telo triaslo a každou bunkou dávalo najavo strach. Nie, nie strach, ale čistú hrôzu. Artyomovi pripomenula králika trasúceho sa vo svojej nore, kým vonku obchádza šelma. Prehltol nasucho a nadýchol sa.
„Ja ju tože nikogda nevidel. A ani ten vlk, ktorý mne o nej govoril. Eto jesť pravdepodobne len jedna z bájok. Niečo ako tie príbegy o strašidlách v tvojom rodnom lese.“ Bol to chabý pokus o upokojenie a ani Artyomov hlas neznel práve sebaisto, no kto by tak v tej chvíli znel? Jasnavin hlas vo chvíli keď prosila aby mohla ísť domov znel podobne ako Artyomove myšlienky – zúfalo a absolútne vydesene. Artyom ich našťastie dokázal držať skryté, s každým ďalším prejavom paniky vlčice po jeho boku sa ale predierali von. Snaha o pravidelný dych a pevné držanie tela bola skoro zbytočná.
„Znaju, Jasnava,“ prehovoril tak pomaly a pokojne ako len mohol. „No musíme zostať zdes. Nikde inde njet bezpečno. Nechoču aby si odišla a niečo sa ti stalo.“ Tak ako to pri jedinom údere hromu urobil on a Jasnave tak spôsobil poriadne nepríjemný zážitok. No vtedy ani jednému z nich nič nehrozilo a v tejto chvíli bolo riziko oveľa väčšie. Artyom neuhol pohľadom od Jasnavy ani na okamih. Ak na ňu dozrie a zaistí že neurobí nič nerozvážne, nič sa jej nestane. Opakoval si tie slová v mysli ako modlitbu.

// Veľké húštie

Noc ustúpila ránu. Alebo si to Artyom aspoň myslel, podľa nejasných slnečných lúčov prenikajúcich spoza hustých mrakov. Tie mraky mu pripadali ako hrubá vrstva snehu ktorá zakryje zem a zmizne až na jar s prvým teplom. No niečo také by sa nemalo objaviť na oblohe. Kedy to zmizne, ak sa to vôbec stane? Nervózne sa otočil k Jasnave a keď si bol istý že sa nerozdelili, svižne pokračoval ďalej. Na letné ráno vládlo až priveľké prítmie čo prispelo k pocitu nesprávnosti. Ten sa Artyoma držal od chvíle čo začul vzdialený hlasný zvuk a zacítil dym. „Spasibo,“ odvetil ticho Jasnave keď povedala, že mu dôveruje. Možno si to nezaslúžil, o to viac si tie slová od nej vážil. Ak jej predtým bol len na príťaž, teraz to môže napraviť. Alebo ešte zhoršiť. Potriasol hlavou a ticho zavrčal. „Jasnava,“ oslovil vlčicu o niečo hlasnejšie a znel oveľa rozhodnejšie než sa v skutočnosti cítil. „Ak sa mi niečo stane, alebo ak pred tou vecou nebudem môcť ujsť, musíš na meňa zabiť.“ Urobil menšiu pauzu aby sa mohol medzi jednotlivými vetami nadýchnuť. Strácal čoraz viac energie rýchlym pohybom a jeho telo zúfalo túžilo po potrave, teraz však nebol čas ju zháňať. „Musíš sa zachrániť, jesli budeš môcť. A nesnaž sa zachraňovať mňa.“
Mohol len dúfať, že vlčica jeho slovám porozumie. Smeroval jeho život celý čas k tomuto? Zahynie tu, v zemi ďaleko od domova, potom čo prežil požiar, zranenia a boje? Aspoň zomriem keď budem pomáhať niekomu inému. Nie osamote, niekde v bahne alebo snehu, obklopený len prízrakmi minulosti. Tá myšlienka mu pomohla sa lepšie sústrediť na to, o čo sa práve snažil. Konečne zazrel vytúženú vodnú hladinu. Bola sivá presne ako nebo nad ňou, stále to však bola voda a do tej oheň nesmel. Ak sa teda zákony prírody nezmenili. Čo sa v krajine ako je táto môže stať ľahšie ako inde. Artyom sa pokúsil rozohnať tie pesimistické myšlienky. More ho už pred ohňom raz zachránilo, hoci mu zostala jazva a hlboko zakorenený strach. Zastavil sa na brehu, kde nepokojne prestúpil z jednej laby na druhú a poobzeral sa. Nikde naokolo neboli iní vlci okrem neho a Jasnavy. Z hrdla mu uniklo tiché zaskučanie keď sa tŕň v jeho boku pohol. Bolesť mu však zároveň zamedzila myslieť na čokoľvek iné.
Začul otázku Jasnavy. Pýtala sa ho, čo sa to dialo. Artyom však mlčal. Na to jej odpovedať nedokázal. „Myslel som, že eto jesť požiar. No nevidím nikde ogoň a požiare väčšinou vznikajú v búrkach, kogda blesk podpáli suchý strom, no...“ Zvraštil tvár. „Eto musí byť niečo iné. No mne sa veľmi nechce zisťovať, što za tým stojí. Zostať pri vode je lepší nápad.“ Spomenul si na to, čo sa od Aurona dozvedel o Smrti, ktorá tu vraj na seba brala podobu vlka. Prečistil si hrdlo odkašľaním. Mohla o tom Jasnava niečo vedieť? „Od odnogo tunajšieho vlka som počul o bytosti, ktorá si govorí Smerť. Myslíš, žogla by za týmto všetkým byť práve ona?“ Podišiel k hladine ešte o trochu bližšie. „Ak zazrieš ogoň, musíš sa ponoriť do vody. Jesť ťažké tam vydržať dolgo, no aspoň budeš v bezpečí pred ogňom. Štípanie slanej vody njet tak nepríjemné kak popálenina.“ Upieral zrak smerom odkiaľ prišli, okrem pachu dymu a tmavého závoja ktorý zahalil nebo však zatiaľ nevidel nijakú známku prítomnosti ohňa.

Pomaly začal prichádzať o relatívny pokoj a vyrovnaný stav mysle ktorý získal v Jasnavinej spoločnosti. Alebo aspoň niečo, čo sa vyrovnanej mysli blížilo. V Artyomovom prípade bolo aj to nevídaným úspechom. No s pachom dymu, čoraz štipľavejším a bližším, sa v jeho vnútri opäť rozmohla neistota a panika ako ropná škvrna na hladine mora. Jasnava odvetila, že i ona ho rada spoznala a bola mu vďačná čo ho na okamih odpútalo od strachu a Artyom vlčici venoval drobný, len mierne nútený úsmev. Nenašiel slová aby nimi vyjadril svoju vďačnosť, no dúfal že i tým drobným gestom dá Jasnave najavo, ako si váži to že aj po všetkých jeho chybách a nedostatkoch stále stála po jeho boku. Zasa tak dlho sa nepoznali, Artyom si ale bol dosť istý že ak by niekedy túžil po tom vyhľadať pomoc alebo by len chcel aby ho niekto vypočul, Jasnava by bola vlčicou za ktorou by s touto prosbou prišiel. Nikdy predtým nikoho takého nemal, v jeho duši sa ale práve uvoľnilo jedno miesto presne pre takého vlka. Artyoma napadlo, že jedného dňa Jasnave povie i toto. No práve teraz na to nebola tá pravá chvíľa. Mal pocit, že všetky slová vyčerpal na poďakovanie svetlej vlčici.
A tak si vychutnával možnosť len v tichu počúvať Jasnavu a pokúšať sa nemyslieť na možné hroziace nebezpečie. No bolo čoraz ťažšie tomu odolávať. Navyše nebol sám. Ak nastane situácia v ktorej bude musieť rýchlo uvažovať, dokáže zaistiť aby sa Jasnave nič nestalo? Na sebe samom mu toľko nezáležalo, ale ak sa nebude vedieť dostatočne rýchlo rozhodnúť a rozhýbať, ublíži tým im obom. Prehltol nasucho a hoci sa snažil o hlboké, pravidelné dýchanie, tlkot jeho srdca a trhavé pohyby hrude už na ňom boli jasne viditeľné. Jasnave sa v očiach mihol strach keď sa k nemu obrátila. Cíti to tiež. Takže nie si blázon. Aspoň nie úplný. Na druhej strane, práve teraz sa k tebe a Jasnave možno blíži požiar. A ak začnú všetky okolité stromy horieť, môžeš seba i ju považovať za mŕtvych. Jasnavin pohľad a tá myšlienka bola tým, čo Artyoma prinútilo začať konať, alebo aspoň sa pokúsiť dostať ich do bezpečia. Potriasol hlavou akoby zaháňal vlastné myšlienky. Nadýchol sa a zavetril. Okrem dymu cítil ešte niečo. Vôňu slanej morskej vody. Breh mora musel byť niekde blízko nich. V duchu pocítil nesmiernu úľavu a ak by bol sám, možno by ju i dal najavo vydýchnutím, no nesmel strácať čas. „Idi za mnoj. Musíme sa dostať lesa skôr, než ogoň dorazí sem.“ Prosebne uprel zrak na Jasnavu. „Znaju, že mi možno neveríš. I nedivím sa tomu, po všetkom što ja už sdelal. No tentoraz to myslím vážne. Jesli zdes zostaneme, možno už nikdy pred ogňom neutečieme. Pri mori jesť bezpečnejšie.“ Rozprával rýchlo a prestávky medzi slovami využil len na lapanie po dychu. Hoci si to neuvedomil, jeho výraz prezrádzal, že vie o čom hovorí. Že to nebolo prvý raz čo musel čeliť niečomu podobnému. Artyom vyrazil klusom k okraju lesa a každých niekoľko krokov sa obzeral aby sa uistil, že Jasnava s ním drží tempo a nezaostáva. Rýchlejšie, rýchlejšie, poháňal svoje svaly k vyššiemu výkonu. Ešte chvíľu a strach nad ním preberie nadvládu úplne. Nesmie sa to stať kým nebudú na dohľad k moru. Artyom prudko zmenil smer tam, odkiaľ cítil vôňu slanej vody. No keď sa otáčal, do boku sa mu zabodol tŕň na jednom z kríkov. Zaťal zuby, no hoci tŕň zostal zapichnutý pod jeho kožou, nespomalil.

// edit: Ústie

S príchodom nového dňa sa vrátilo aj horúce sparné počasie. Artyom našťastie zotrvával v najhlbšom tieni húštiny a slnečné lúče na neho nedopadali priamo, neznesiteľné teplo však prenikalo aj cez stromy a nútilo ho k rýchlejšiemu dychu. Občas pootvoril tlamu a vystrčil špičku jazyka aby sa ochladil, keďže ale nebol sám, dával si pozor aby nedychčal ako kojot niekde uprostred púšte. V rozhovore s Jasnavou sa cítil čoraz pokojnejšie a viac uvoľnene, aspoň natoľko ako to v jeho prípade šlo. Stále mal určité pochybnosti o tom, či je dobré zdôverovať sa jej keď sa jedného dňa budú tak či tak musieť oddeliť. Kto vie, za akých okolností to bude. Kto vie, či sa ešte znovu uvidia. Bude si Jasnava pamätať na toho vlka so zjazvenou tvárou, ktorý jej vyjavil to najtemnejšie zo svojho vnútra? Vedel, že on na ňu nezabudne. A nebolo nakoniec dôležité práve to? Ak spomienka na ich spoločne strávený čas zostane v jeho mysli a bude mu prinášať šťastie aj po Jasnavinom odchode, Artyomovi to bude stačiť. Nebude žiadať o nič iné. Jasnava bude môcť tráviť čas s inými vlkmi, ktorí jej dobrosrdečnosť potrebujú viac ako on.
Bodnutie smútku pri tej myšlienke sa pokúsil vo svojom vnútri udusiť ako páliacu iskru. Namiesto venovania pozornosti úvahám ktoré mu prinášali iba ďalšiu bolesť sa obrátil k Jasnave aby mohli pokračovať vo svojom rozhovore. „No oni sa dajú nájsť,“ odvetil, mysliac tým dobré stránky na prvý pohľad zlých vecí. „Toľko sa nesmieme gneď vzdať.“ Povzdychol si. „Musím si na eto spomenúť, kogda nabudúce natrafím na niečo podobné. Nadejus, že tak skoro eta chvíľa nenastane.“ Bol vďačný za to, čo mu Jasnavin prístup priniesol. Vidieť svoje vlastné chyby nebolo tak jednoduché, keď vlk trávil väčšinu času osamote a utápal sa v nich bez toho aby poznal čokoľvek iné. No stačila iba chvíľa v spoločnosti niekoho s úplne odlišným myslením a Artyomovi sa odrazu zdala predstava boja so samým sebou oveľa ľahšia. Vedel, že to nevydrží dlho ale sľúbil si, že vyvinie snahu. Viac ani urobiť nemohol, nie práve teraz.
Jasnava navrhla, že by si svoje vlastnosti mohli rozdeliť medzi seba tak, aby každý mal rovnaký podiel. Zamyslel sa. Tá predstava v ňom vyvolala protichodné pocity – niekto ako Jasnava že by sa chcel podobať jemu? Jeho prvou myšlienkou bolo, že to mal byť nejaký krutý vtip. Tej domnienky sa zbavil. Šlo predsa o Jasnavu, ona by si z neho žarty nerobila. Ako si môžeš byť tak istý? Hlas v jeho hlave sa plazil do popredia ako had, potom sa však Jasnava usmiala a Artyomove obavy sa stiahli naspäť. Šlo o žart, no podľa pohľade vlčice spoznal že nemal byť krutý ani zlomyseľný. Artyom sa sám mierne usmial a pokrútil hlavou. „Da, možno by eto bolo pre nás oboch tak lepšie,“ odpovedal. „No možno njet. Jesli by všetci vlci boli rovnakí, nemuseli by sme odin drugoho spoznávať. Stačilo by stretnúť odnogo vlka a poznali by sme každogo. No kogda viem, že ďalší vlk ktorégo spoznám bude možno lepší než ten pred ním, nemám taký strach z rozgovoru s ním.“ Všetky myšlienky sa z neho opäť vysypali naraz a Artyom len dúfal, že im Jasnava porozumie. Nadýchol sa, urovnávajúc si v hlave slová ktoré chcel povedať ako ďalšie. „Ja tebja rád stretol. Myslím, že... Že si mi pomogla. S mnogým.“ Ako Bianca keď ho našla napoly zapadaného snehom a pripraveného na to, že tam umrzne. A Jasnava sa objavila krátko po tom, čo Artyom nechal za sebou Kasiusa a rozhovor ktorý na začiatku vyzeral nádejne, no nakoniec neviedol nikam. „No i ja rád pomogol tebe. I keď myslím, že väčšinu si i tak zvládla sama.“
Tými slovami vystúpil zo svojej komfortnej zóny. Odvykol si od spoločnosti vlkov tak, že pre neho bolo zložité vyjadriť niekomu vďaku. Sklonil zahanbene pohľad a dúfal, že tým zo seba pred Jasnavou neurobil hlupáka. Pre niekoho ako ona bolo vyjadrenie svojich pocitov určite jednoduchšie, bola ale zároveň chápavá a tak sa Artyom utešoval tým, že v najhoršom prípade svoje pobavenie aspoň skryje. Od Jasnavy prišla otázka týkajúca sa strašidiel, ktoré mali vraj žiť v jej rodnom lese. Artyom pokrútil hlavou. „Bojím sa mnogych vecí. No príbegy a povesti medzi ne nepatria. Jestvujut skutočné veci, ktoré sú omnogo nebezpečnejšie.“ Vyriekol to vážne, no ich rozhovor sa krátko potom vrátil naspäť k ľahším témam. „Poznáš gorské kozy a kamzíky ktoré živjut na skalách?“ spýtal sa Jasnavy. „Srny vyzerajú trochu kak oni. Možno preto sa im v našom jazyku tak govorí.“ Jasnava povedala, že nebola dobrou lovkyňou. Artyom pokrútil hlavou. „Zvládol by som uloviť slabšie malé zviera i sám. Nemusíš mne pomágať, jesli nechceš. No neznaju, kde by sme našli...“ Artyom stuhol a zavetril. Vo vzduchu sa vznášalo niečo štipľavé a dusivé. Dym. Nie, to nemôže byť. Jeho myseľ sa snažila hľadať racionálne vysvetlenia. Nemohol začať panikáriť, znova už nie. No boli v lese. Ak by celé húštie vzplanulo, nikdy by sa z neho nedostali. Artyom celou silou potláčal chvenie tela a pomaly sa otočil na Jasnavu. „Cítiš to tiež?“ Napätý ako struna čakal na jej odpoveď. Ňou sa potvrdí, či ide len o jeho predstavy alebo či ho čuch neklamal a naozaj niekde horelo.

Po dlhšom pobyte mimo dažďa Artyomova srsť vyschla úplne. Aj keď už vonku nepršalo a s prichádzajúcim večerom navyše zmizli horúce slnečné lúče, stále sa mu úplne nechcelo úkryt v húštine opustiť. Bol nevidený a v spoločnosti niekoho, s kým sa cítil v rámci možností bezpečne. To sa mu nestávalo často a preto sa snažil využiť čas na nabratie nových síl kým stále môže. Tak či tak budem raz musieť vyjsť von a vydať sa ďalej. Už len preto, aby som si zohnal potravu. Dlho bez nej už nevydržím. Jasnava vyjadrila svoj názor na jeho úvahu o dobre a zle. Očakával že odpovie podobne, hoci ju nepoznal dlho, začínal vidieť že vlčica sa naozaj snaží zamerať na dobrú stránku vo všetkom. Pre niekoho ako on síce bolo ľahké skĺznuť k opačnému extrému, na druhú stranu mu ale pozitívny prístup Jasnavy dodal trochu nádeje v to, že zlo ešte nepreniklo do myslí všetkých vlkov. Nie do všetkých, len do niektorých. Jedným viac, iným zasa menej. Mám tú smolu, že patrím do prvej skupiny. Na okamih sa zamračil. Sebaľútosť nič nezmení. Vedel to, no aj tak znovu a znovu premýšľal tým istým spôsobom. „U tebja dobryj prístup.“ Na jeho tvári sa zjavil nenápadný úsmev a tentoraz nezmizol po niekoľkých sekundách. „Možno by som sa mogol naučiť robiť to isté. I keď čas od času mne kažetsja, že na nekotorých veciach nenájdeš nič okrem zlých stránok.“ Jasnava mala podobný názor, no aj napriek tomu sa jej podarilo nestratiť svoj elán. A za to jej patril Artyomov tichý obdiv. Vyzerá tak jemne a krehko, a predsa je vnútri silnejšia, než som kedy bol ja sám. Ďalšie Jasnavine slová ho prinútili chvíľu premýšľať nad tým, ako zapadali do jeho života. Všetko zlé je na niečo dobré? Artyom si prečistil hrdlo krátkym odkašľaním. „Po nepríjemných zážitkoch sa naučíš dávať si pozor. No kogda ich máš za sebou príliš, veriť iným začne byť ťažké. Takže...“ Vydýchol a urobil menšiu pauzu. „Mne njet ľahko niekomu dôverovať. Aj keď si to iní vlci zaslúžia. Občas choču byť menej nedôverčivý, mať za sebou lepšiu žizň a menej pochýb o úmysloch drugých.“
Jednoduché pre neho nebolo ani to povedať nahlas inému vlkovi, i keď šlo o Jasnavu a tá už jeho horšie vlastnosti videla na vlastné oči. I tak však mal obavy. Začne si myslieť, že jej neverí a uvedomí si, že s ním stráca čas? Artyom sa prinútil myslieť na čokoľvek iné okrem vlastných obáv. Začal sa viac sústrediť na Jasnavino rozprávanie o lese kde vyrastala a hlas v jeho mysli sa vrátil do úzadia, kde jeho zvuk pripomínal tiché hadie syčanie. Neskôr, sľuboval, keď zostaneš sám, sa vrátim. Medzi tebou a mnou nebude stáť žiadna prekážka. Jemne sa striasol. Jasnava nie je žiadna prekážka. Prekážkou si ty. Musel sa svojim myšlienkam postaviť, ak jedného dňa chcel znovu nadväzovať bližšie vzťahy s inými vlkmi. Ten okamih bol ešte ďaleko, pre začiatok ale stačilo uvedomiť si, že utiahnutie sa do samoty nie je jediným riešením. „Tvoj otec sa rozgodol správne, kogda sa tam usadil. A tie povesti, kotoryje rozširoval po okolí, určite tože odstrašili zopár slaboumnych vlkov, veriacich na strašidlá.“ Zatváril sa trochu zahanbene, nechcel označovať vlkov ktorých nepoznal tak urážlivo. Navyše vďaka ich strachu zostala Jasnava a jej rodina v bezpečí, čo bolo určite lepšie než opačná situácia s odvážnymi vlkmi ktorí by sa do lesa aj tak vydali. Na názor Jasnavy že jej jazyk mu šiel zareagoval nesmelým kývnutím. Dohovoriť sa síce dokázal, stále ale používal niekoľko slov zo svojho rodného jazyka. Bolo to tak pre neho jednoduchšie a zároveň sa ho nechcel vzdať úplne. Jasnava sa ho spýtala na názvy zvierat. „Oni podobnyje vašim názvom, aspoň niektoré z nich. Medveď sa povie rovnako. Oleň znamená jeleň a kozulja znamená srna. Tie uže tak podobnyje nie sú.“ Vybavil si ešte pár názvov zvierat. „Lisica znamená líška a barsuk zasa jazvec.“ Dúfal, že slová na Jasnavu nevychrlil príliš rýchlo a nepomýlil sa v nich. Keď skončil, pocítil bodnutie hladu. „Nevieš jesli zdes ili niekde blízko žije zver? Ja uže dolgo nič nejedol. Ak sa mi podarí niečo uloviť, podelím sa o mjaso.“ Bol síce vyčerpaný, ale aj odhodlaný pozbierať zvyšky síl a využiť ich na zabezpečenie potravy.

// Náhorná plošina

Kým spoločne s Jasnavou dorazili k rozsiahlej húštine východne od jazera, prestalo pršať a obloha sa pomerne vyjasnila. V Artyomovej srsti sa ale stále držali zvyšky vody po silnom daždi a hoci ho hrubá vrstva kožuchu chránila pred vetrom dobre, no nie úplne. Občas zacítil studené zaštípanie na mieste, kde jeho srsť nebola úplne suchá. Pohľadom skontroloval, či je Jasnava stále v jeho blízkosti. Zdalo sa, že dážď ani vietor pre ňu neboli veľkou výzvou a kráčať zarovno s Artyomom takisto nie. Niet divu, poznamenal v duchu, práve teraz by ma predbehla aj ospalá korytnačka. Naozaj by si mal čoskoro zohnať potravu. „Eto jesť akoby... Stretnutia s dobrými vlkmi vyvažovali stretnutia s tými zlými,“ zamyslel sa nad slovami Jasnavy. „Dobro i zlo sú v rovnováge. I keď eto tak možno na pervyj pohľad nevyzerá. Uvedomíš si to až po dolgom čase. No v danej chvíli sa ti zdá, že odno iz nich prevažuje. Jesli je to dobro, obávaš sa niečogo zlégo. A jesli je to zlo, máš strach, že okrem nego už nezakúsiš nič iné. Uvažovala si nad tým niekedy?“
Možno si mal dávať lepší pozor na jazyk. Možno mal iba plané nádeje a vykladal Jasnave o niečom, bez čoho by sa pokojne zaobišla. No vďaka tomu, že to s ním nevzdala a zdalo sa, že jeho prítomnosť neberie ako príťaž alebo nutné zlo, Artyom stratil časť zábran. Bola to síce len malá časť a stále ho prenasledovala previnilosť a výčitky s každým slovom, ktoré vyšlo z jeho úst, no keď sa sústredil na Jasnavu a rozhovor s ňou, dokázal ich zatlačiť do úzadia kde ich takmer nepočul. Vedel, že neskôr keď zostane sám, sa vrátia v plnej sile akoby mu chceli vynahradiť ten čas kedy ich ignoroval. Jasnava mu prezradila niekoľko ďalších vecí o mieste, kde sa narodila. „Eto muselo byť bezpečné miesto pre malé vĺčatá. Jesli tam naozaj nechodili cudzinci, negrozilo vám od cudzích vlkov nič. Nebezpečie nemusí voždy groziť len od cudzincov, no...“ myšlienky nedokončil. Kto vie, ako na tom v tomto ohľade bola Jasnava. Nerád by v nej prebudil spomienky na niečo nepríjemné. A nechcelo sa mu vracať ani k vlastnému životu vo svorke, kde ako vĺča čelil rovesníkom, s ktorými musel zápasiť o rešpekt, bratovi, ktorý bol za každých okolností lepší a otcovi, ktorý v ňom videl neužitočnú príťaž.
„Straší?“ Zdvihol obočie a v hlase sa mu odrazili pochybnosti. „Aký dôvod ale mogli mať, aby si eto mysleli? No jesli tie reči o strašidlách udržali cudzincov mimo lesa, je jedno, skoľko pravdy na nich jesť. Vlci veria etomu, čomu sami veriť chcú. Pre niekogo je to strašidlo v lese, pre inégo smerť, ktorá chodí po zemi vo vlčom tele.“ Spomenul si na to, čo mu rozprával Auron. Ktovie, či už zistil, či to o smrti bola naozaj pravda. Jasnava sa spýtala, či pre neho bolo ťažké naučiť sa nový jazyk. Na chvíľu nad odpoveďou premýšľal. „Da i njet. Slová sú podobné, no nekotoryje znejú podobne a majú iný význam. Takže... Stále ju neovládam dobre.“ Dokázal viesť rozhovor za predpokladu, že druhému vlkovi nevadilo občasné použitie slov z jeho vlastného jazyka. Zatiaľ nenarazil na väčšie ťažkosti. Artyom sa posadil na miesto, ktoré vďaka hustej klenbe konárov a listov zostalo suché a pohybom hlavy naznačil Jasnave, aby urobila to isté. Jej záujem o naučenie sa nových slov ho potešil, čo sa prejavilo drobným zdvihnutím kútikov a jasnejším pohľadom oka. „I kakije slová ťa zaujímajú?“ Kým čakal na odpoveď, započúval sa do šumenia listov vo vetre. Chlad nebol nepríjemný, za predpokladu, že na neho nepršalo. Dúfal, že ráno nepríde náhle oteplenie. Podobné výkyvy teplôt vždy znášal zle.

// Medvedie jazero (cez Medvediu rieku)

Reakcia Jasnavy na Artyomov postreh o tom že vo svete sa vyskytovalo veľa zlých vlkov, bolo tvrdenie, že ani tých ktorí sa nesnažia druhým ubližovať nie je málo. Artyom jej slovám venoval chvíľu premýšľania, napokon krátko prikývol, dalo sa to ale vyložiť ako zamyslený pohyb, nie prejav súhlasu. „V konce koncov, eto o tom, na kogo máš šťastie natrafiť,“ odvetil. „Je len dobre, kogda stretávaš nápomocných a milých vlkov. No niekedy stačí odno stretnutie a...“ Znovu sa dopustil toho, že vypustil na povrch tie temnejšie zo svojich úvah. Teda tie, o ktorých okolie nemalo vedieť. Artyom zvraštil tvár, aspoň tú polovicu ktorá toho ešte bola schopná, a odvrátil od Jasnavy jej zjazvenú časť. Mal by si sa konečne začať ovládať. Už nemôžeš tvrdiť, že si strachom bez seba, tak sa podľa toho správaj.
Vysvitlo, že o jeho rodnej krajine Jasnava nevedela nič. Sama pochádzala z lesa menom Morhonský hvozd, o ktorom zase nemal ani tušenia Artyom. Jeho reakcia bola protichodná – na jednej strane sa mu uľavilo, že Jasnava nemohla vedieť nič o jeho minulosti a o tom, čo sa stalo s jeho svorkou. No na druhej strane... Počuť rodnú reč a cítiť s niekým spriaznenosť, hoci len na základe spoločnej krvi a pôvodu, by bolo príjemné. Ak by sa ho ten vlk hneď nato nepokúsil potrestať za zbabelý útek vtedy, keď ho svorka najviac potrebovala. „Myslím, že nemá,“ potvrdil jej slová. „Uže nejaký čas živu ďaleko od miesta, kde ja byl rožden. Neznaju, akí vlci tam živut dnes.“ A ani o to nestojím, dodal v duchu. „No ani na púti sem ja nevidel nikakogo lesa s menom Mor... Morgonský,“ vyslovil nakoniec názov s menšími ťažkosťami. Na písmeno H si ešte nezvykol a asi si ani zvyknúť nemal. Videl v Jasnavinom výraze zvedavosť, tá ale po čase zmizla keď sa vydala za ním po prúde rieky. Krátko na to sa vrátila a tentoraz ju sprevádzali otázky na jeho domov. Bývalý domov. Artyomovi nebolo práve príjemné naň spomínať, no odpovedať Jasnave bolo to najmenej, čo mohol urobiť. A tak sa prinútil poskytnúť jej aspoň nejaké odpovede. „Da, vsje tam govorjat kak ja,“ odvetil jej na prvú z nich. „Kogda ja odišiel, naučil som sa niečo iz jazyka, ktorým govoriš ty a ostatní vlci. No stále neznaju všetko.“ Artyom mávol chvostom po vzore Jasnavy. „Chočeš vedieť ešte nejaké slová okrem života i žizni?“ Dúfal, že tým zaujme jej zvedavosť a odvedie jej pozornosť od otázok týkajúcich sa minulosti, ktorých sa obával.

// Veľké húštie