//kamenný mys (53. post +5 +4)
Zastavila som sa na kraji útesu a pohliadla na zráz, ktorý sa tiahol až k rieke. Za normálneho počasia by ma to vôbec nerozhodilo, ale v tejto chvíli som sa bála, že sa mi nepodarí zoskákať dolu. Nie v jednom kuse. Nervózne som prešlapla z laby na druhú labku. Vôbec sa mi nechcelo zostupovať dolu, ale nemala som na výber. Nemohla som totižto ostávať ani tu. Vydýchla som si, nadýchla sa a so všetkou odvahou, ktorú som nazbierala, vydala som sa opatrne zostupovať. Tŕpla som pri každom dopade labkou na skalu. Vedela som, že to nebude jednoduché, no nemyslela som si, že ten zostup mi potrvá tak dlho. Respektíve on dlho netrval, dokonca skončil i bez zranení. Avšak v mojej mysli to trvalo neskutočne dlho. Ak by sa vlk dokázal normálne potiť, bola by som mokrá ako myš. Svalstvo i kĺby ma už boleli, ale nemohla som prestať. Už mi chýbalo len tak málo!
Posledný skok som spravila dlhší, chcela som byť už čo najskôr dole. Dopad bol tvrdší, no vďaka hlbšiemu snehu sa mi stlmil. S úľavou som si vydýchla a otriasla zo seba všetok ten stres. Už som sa cítila oveľa lepšie. Spokojne som si oblizla ňufák a prešla pohľadom po krajine. Rieka bola neďaleko, o čom ma presvedčil i šum vody. Pomaly som sa k nej vydala, uužívala si ten príjemný pocit, že sa nachádzam na rovnej zemi. V zime už nelozím po skalách, pripomenula som si v mysli a dúfala, že už nebudem rovnako sprostá ako teraz. Keď som zbadala rieku, našla som miesto, kde som podišla priamo k vode. Sklonila som hlavu a napila sa ľadovej, bodavej tekutiny, ktorá však zahnala smäd. Zdvihla som hlavu, z papule mi ešte kvapkala krv. Naproti brehu som videla les, ktorý sa črtal v diaľke. Žeby som sa tam šla pozrieť? Spýtavo som sa pozrela pred seba, až som sa vydala nakoniec cez rieku na druhý breh.
//les stratených duší
Zastavila som sa na kraji útesu a pohliadla na zráz, ktorý sa tiahol až k rieke. Za normálneho počasia by ma to vôbec nerozhodilo, ale v tejto chvíli som sa bála, že sa mi nepodarí zoskákať dolu. Nie v jednom kuse. Nervózne som prešlapla z laby na druhú labku. Vôbec sa mi nechcelo zostupovať dolu, ale nemala som na výber. Nemohla som totižto ostávať ani tu. Vydýchla som si, nadýchla sa a so všetkou odvahou, ktorú som nazbierala, vydala som sa opatrne zostupovať. Tŕpla som pri každom dopade labkou na skalu. Vedela som, že to nebude jednoduché, no nemyslela som si, že ten zostup mi potrvá tak dlho. Respektíve on dlho netrval, dokonca skončil i bez zranení. Avšak v mojej mysli to trvalo neskutočne dlho. Ak by sa vlk dokázal normálne potiť, bola by som mokrá ako myš. Svalstvo i kĺby ma už boleli, ale nemohla som prestať. Už mi chýbalo len tak málo!
Posledný skok som spravila dlhší, chcela som byť už čo najskôr dole. Dopad bol tvrdší, no vďaka hlbšiemu snehu sa mi stlmil. S úľavou som si vydýchla a otriasla zo seba všetok ten stres. Už som sa cítila oveľa lepšie. Spokojne som si oblizla ňufák a prešla pohľadom po krajine. Rieka bola neďaleko, o čom ma presvedčil i šum vody. Pomaly som sa k nej vydala, uužívala si ten príjemný pocit, že sa nachádzam na rovnej zemi. V zime už nelozím po skalách, pripomenula som si v mysli a dúfala, že už nebudem rovnako sprostá ako teraz. Keď som zbadala rieku, našla som miesto, kde som podišla priamo k vode. Sklonila som hlavu a napila sa ľadovej, bodavej tekutiny, ktorá však zahnala smäd. Zdvihla som hlavu, z papule mi ešte kvapkala krv. Naproti brehu som videla les, ktorý sa črtal v diaľke. Žeby som sa tam šla pozrieť? Spýtavo som sa pozrela pred seba, až som sa vydala nakoniec cez rieku na druhý breh.
//les stratených duší
