EXTRA 6
//Kamenný mys
Hormonálne výlevy evidentne utichli. Počul som za sebou len nastvane kopanie do kamienkov, ktoré sa nám kotulali pod nohy, akonáhle skalnatý mys klesal k rieke a my taktiež. Sem tam som v poryve vetra zachytil nejaké to protivné slovo či ohyzdnu nadávku z papule vlčice, ktorú sa mi podarilo očividne nahnevať do takej miery, že prestala komunikovať úplne. No dobre, veď teba to raz prejde, povzdychol som si a rezignoval. Nemalo cenu sa s Lennie handrkovat, ako sa napokon ukázalo. V jej momentálnej nálade mi neuznala akékoľvek slovo a miesto odpovedí, ktoré by aj boli zrozumiteľne, si zakaždým len niečo zahundrala. Z toho celého tichého rozhovoru pri zostupe zo skál som rozume akurát tak to, že ona nie je Siana. "To je očividne, keď nie si biela a si živá," podotkol som mrzuto a naschvál mal posledné slovo. Nikdy som ju s bielou, mrtvou vlcicou neporovnaval, veď ako by som mohol. Zrovna spomienky na bielu vlčicu som sa roky snažil vytesnit z hlavy a aj by sa mi to podarilo, keby mala troj farebná možno kus empatie voči bolestivým spomienkam. Veď každý vlk vedel ze to, čo bolelo a boli len tak ľahko neprestane, zavše ak mi niekto pripomenie niečo v súvislosti s takou spomienkou.
Povzdychol som si do kvilenia vetra, ktorý nám aj tak neumoznoval pohodlný rozhovor. I keby som jej niečo povedal, nepočula by ma. Alebo áno a len zas vracala, tak to nemalo zmysel.
Počúval som teda radšej iba okolie. Nezdalo sa, že by aj iní vlci boli tak dobrodruzni, že by sa vydali na výpravu za tohto hrozného počasia. Počul som len vytrvalé bubnovanie kvapiek dažďa o kameň, ktorý vystriedala postupne hlina a blato, pretože som cestu k ustiu rieky našiel len na okraji bukového lesa. V najstrmšom úseku som prudko spomalil, pretože som si na klzkom blate skoro podvrtol labu. Ak bola Lennie príliš zahlbena vo svojich myšlienkach, pripadne nepozorna, mohlo sa ľahko stať, že ju naraz o mňa mohol spomaliť v pohybe.
Priblížili sme sa k ustiu rieky do oceánu. Aj skrz dážď bolo vidieť rôzne druhy modrej až tyrkysové, čo sa sfarbenia rieky týkalo, ako sa spájala s oceánom. Chvíľu som sa na ten výjav díval, pretože som tu priamo predtým nebol. A roky netušil, že práve rieka Mahtae sa vlieva do mora.
Ozvala sa poznámka ohľadom toho hloupého Duncana. Vraj bola ako duch počas tej magickej sarady na jeseň a on s nou, tKze som si z toho vyvodil, že jednoducho cestovali spolu. "Ja by som tie jeho reči nemohol zniesť," priznal som úprimne, pomerne neutrálnym a pokojným hlasom.
Ostala tu však otázka, ako prejdeme skrz rieku, ktorá bola statočne rozvodnena. "Aši môžem márne dúfať, že by si mala mágiu vody?" povzdychol som si a ani neočakával odpoveď. Tak to vyzerá, že buď sa necháme splachnut, alebo niečo zas vymyslím, zamyslel som sa a chvíľu zmenil smer, šiel naspäť na sever pri koryte, ktorého vyliať voda mi na brehu macala laby od blata.
Napokon sa mi podarilo nájsť užšiu časť rieky, ktorá sa rýchlym tempom zlievala s morom. Na tomto mieste začalo z jedného aj opačného brehu rásť rastlinstvo a korene, ktoré sa postupne spojili v strede rieky a prepletli do niečoho ako siete, takže vznikla zábrana, v ktorej sa začal zachytávať všetok prírodný neporiadok, ktorý so sebou rieka usilovne ťahala až od severu. Nějaké kusy dřeva, konárov, nějaká mŕtva ryba, ktorá prežila ako skamenelina predtým pod ľadom.
Opatrne som položil laby do vody až po členky stále stojac brehu a opatrne sa pokúsil rybu vysloviť. Necítil som, že by smrdela viac ako obyčajne ani sa nedala byť dlho mŕtva. Položil som ju na žltú trávu, ktorá ešte nebola pod vodou s veľa významným pohľadom na Lennie. Ak chceš, je tvoja, prehodil som len v hlave plne si uvedomia, že si rozprávam sám pre seba. Chvíľu som pozoroval prúd a náhle si uvědomil, že vlčica by sa nemala pod chladiť a ani úplně ponoriť. Spleť rastlín a koreňov mi nevzala takmer žiadnu energiu, takže som sa s pvzdychom rozhodol pre lepšie a viac rafinovane riešenie, hoci nič iné mi na um neprišlo. Pôda pri koryte sa začala droliť a ponarat pod hladinu vodnú, ktorá sa rozšírila o niekoľko desiatok metrov. Zem sa prepadla na miestach mimo nás, takže som rozšíril celé koryto v jeho pôvodnom obdlzniku tak voda klesla aspoň na chvíľu na úroveň sotva brucha. Překvapene som zalapal po dychu, pretože až takýto masívny prepad pôdy vzal naozaj citeľne energie. "Rýchlo, kým voda nestupne," vyludil som zo seba chraplavo tlmiac kašeľ a počkal, kým vlčica s rybou ebo bez prejde prvá.
Napil som sa kalnej vody, ktorá nižšie chytala taky pekný odtieň a skripajuc zubami vošiel do rieky, ktorá má hneď strhla, až ma zachytila zábrana z konárov a koreňov, takže popri nej som zabral a plával, ignorujúc fakt, že na vetre vonku mi bude potom zima na kost. Ak sme sa chceli dostať bezpečne na pláž, nebolo na výber. Voda sa totiž po prechode Lennie vracala na svoju púť do mora namiesto mojej zátoky, ktorá tomuto územiu po novom pribudla.
//Mahtae juh
