Objavil sa dážď. Artyom to na začiatku ocenil. Myslel si, že trocha vlahy im pomôže schladiť sa, keďže horúci vzduch a teplo ohňa (alebo niečoho podobného ohňu) v diaľke vietor priniesol aj k nim a jeho hrubá srsť mu v ničom nepomáhala. Zohriala sa dokonca aj voda, v ktorej bol teraz ponorený do polovice nôh. Ale dážď nič také neurobil, naopak, kvapky ho na spálenej strane tváre nepríjemne pálili a keď sa mu jedna dostala na jazyk, s odporom ju vypľul. „Ten dožď... Niečo na ňom njet normálne. Nie je obyčajný.“ Artyom na pár sekúnd zdvihol zrak k oblohe akoby sa snažil určiť, čo presne je inak. No to jeho tvár len vystavilo ďalším kvapkám a neprinieslo to žiadne nové odhalenie, takže ju zasa rýchlo sklonil k vodnej hladine. „Dožď by mogol ten požiar skôr ugasiť. No nepáči sa mi, ako štípe i zapácha.“ Zamyslene zvraštil tvár. Ak sa skryjú pred dažďom, uniknú pred nepríjemným pálením a kto vie čím ešte, no bude ich ohrozovať požiar. A ak zostanú, vyhnú sa síce ohňu no zostanú napospas dažďu. Artyom vzdychol. Je to ako vyberať si medzi chorým živým zvieraťom a zhnitou zdochlinou. Na prvý pohľad sú rozdielne, no či si vyberieš jedno alebo druhé, obe sú rovnako zlé.
Ani Jasnava si nebola istý tým, čo ten dážď vlastne bol zač. Zdalo sa, že aj veci od ktorých by nečakali nič nebezpečné, sa mohli nebezpečnými stať, alebo sa aspoň tak tváriť. Vlčica ale rozhodne nepotrebovala ďalší dôvod na strach a aby bol Artyom úprimný, nepotreboval ho ani on. Posledné dni im týchto dôvodov priniesli viac, než bolo zdravé. A tak sa vrátil k téme rozhovoru, ktorú načali pred chvíľou. Rieky a jazerá. „Takže jesli si budeme musieť uloviť ryby, budeš vedieť, kak na to,“ odvetil vlčici, snažiac sa znieť čo najpokojnejšie. „Možno sa od tebja pár vecí i naučím. Kak vĺča som vedel, ako ich uloviť v rieke ili na morskom brehu, no dnes lovím väčšinou iba na súši. Eto jesť ľahšie.“ Na lov rýb pod hladinou vlk potreboval zorné pole, ktoré Artyomovi chýbalo a tak sa o to radšej nepokúšal. „A kogda sa požiar skončí a odídeme od sjuda, ulovíme niečo väčšie,“ vyhlásil s predstieranou istotou. No tým, že bol hladný, si bol istý úplne. Zopár rýb by bodanie hladu síce na chvíľu zahnalo, naozaj naplniť žalúdok však mohol iba pekne vypasený králik. Alebo srna. Alebo... Artyom sa prinútil vrátiť do skutočnosti. „Da,“ prikývol Jasnave, „pomôžeme odin drugomu.“ A po prvý raz odkedy spoločne unikali pred ohňom mu napadlo, že by bolo možno lepšie snažiť sa prežiť než sa len bezhlavo vrhnúť do nebezpečia pretože i tak nemal čo stratiť. To už aj tak nebola pravda. Či sa mu to páčilo alebo nie, Jasnava sa stala niečím bližším než bol len obyčajný cudzí vlk a Artyom pochopil, že by ju tak mal začať brať. Je načase.
Svetlá vlčica premýšľala o tom, že to pred čím unikali možno ani nebol požiar. Artyom si pri jej slovách spomenul na hlasný zvuk ktorý sa na začiatku rozľahol krajinou a pach dymu, ktorý ju krátko nato zaplavil. Jeho spomienky boli hmlisté, neurčité, v tom okamihu mu chýbala jasná myseľ a schopnosť si dobre uložiť všetky vnemy. V duchu sa za tú skutočnosť zahanbil. „Zemľa sa občas trasie. Eto nie je až tak nezvyčajné, aspoň tam odkiaľ pochádzam. No kogda je to spojené aj s ogňom a výbuchom...“ Nenapadlo mu nič, čo by tú ranu mohlo spôsobiť. Ani keď si v mysli premietal príbehy starých vlkov ktoré počul ako vĺča či všetky možné miesta na ktoré narazil keď putoval. Obrátil sa k Jasnave. „Što presne si mala na mysli? Nemusíš o tom govoriť, no jesli vieš niečo viac, mogli by sme byť trochu múdrejší.“ Zatiaľ im zostávalo dúfať že to prežijú a neskôr možno zistia viac. Artyom nastavil tvár vetru. Dážď medzitým ustal a zostávalo len nechať silný vietor aby vysušil posledné kvapky na jeho tvári.

Vzduch sa náhle stal ťažkým a horúcim, keď vchádzal do Artyomových pľúc rýchlymi nádychmi, pripadalo mu to akoby dýchal horúcu paru. Zakrátko sa rozhorúčilo i jeho telo. Bol to úplne iný pocit než zohriatie na slnku. Pred lúčmi slnka sa dalo schovať, no nemohol predsa prestať dýchať. Cítil, ako jeho srdce v hrudi zbesilo tĺklo. Jazva na jeho tvári ho nepríjemne pálila. Skúsil sa toho pocitu zbaviť ponorením hlavy do vody, zdalo sa ale, že horúci vzduch zohrial aj ju.
Artyom potriasol hlavou a odfrkol. Myšlienky mu bezcieľne vírili v hlave ako srna obkľúčená svorkou vlkov. Bez seba od strachu, ochotný k zúfalým činom, no bez jedinej možnosti úniku, presne tak sa cítil. Chcel urobiť niečo, čokoľvek, len nie stáť na mieste a čakať na to, čo príde. No zároveň mu nič iné nezostávalo, nemohol opustiť jediné ako tak bezpečné miesto a riskovať. Navyše, bola s ním Jasnava. Vlčica sa stala jediným putom so skutočnosťou, ktoré Artyomovi zabraňovalo úplne stratiť úsudok. Mohol pochybovať o všetkom, no Jasnavu si nevymyslel. Bola ozajstná, nebola výplodom jeho mysle. Preto ju nemohol nechať len tak za sebou.
Začul jej slová a mierne sa uškrnul navzdory tomu, že ho strach pevne zvieral vo svojich pazúroch. „Mám pocit, že na mojej žizni viac záleží vlkom ktorých stretnem, než mne samému,“ pokúsil sa o zľahčenie situácie, no bol to žart iba napoly. K vlastnému životu vždy pristupoval ľahostajne, ak by ho vtedy Bianca nenašla napoly premrznutého, možno by teraz jeho kosti ležali niekde v zemi. No tvárou v tvár obrovskému požiaru alebo tej veci, ktorej práve čelili, úvahy o živote a smrti naberali iný rozmer. „Predtým mne bolo všetko rovno. Na žizni mi tak nezáležalo. No...“ urobil krátku pauzu aby sformuloval slová, čo nebolo práve najľahšie keď polovicu jeho mysle zamestnávali predstavy o tom, že sa k nim možno práve valí obrovská stena plameňov. „Nechoču umrieť, ak ti môžem pomôcť prežiť. No zároveň nechoču prežiť, ak by to znamenalo, že ty sa nezachrániš.“
Možno je takéto vysvetlenie vhodnejšie, napadlo mu. Tým, či je to naozaj tak si ale nebol istý. Pravdou bolo, že keď blízko seba nemal nikoho na kom by mu záležalo, nemusel premýšľať o tom, ako naloží so svojím životom. No akonáhle sa objavil niekto iný a Artyom sa pre toho vlka stal dôležitým, jeho život prestal patriť iba jemu. Nechcel spôsobiť Jasnave ďalšiu bolesť tým že bude konať neuvážene, zároveň o ňu ale nechcel prísť úplne vinou ohňa. Stál na rozcestí, každá cesta viedla k bolestivému rozhodnutiu a tesne za jeho chrbtom horeli plamene. Trúfal si povedať, že pred podobným rozhodnutím ešte nestál a tak nemal tušenie, ako sa zachovať.
Otázka Jasnavy mu pripadala prostá, akoby prišla od vĺčaťa. Artyom sa spoliehal na logiku, chladné fakty mu vždy priniesli viac istoty než prázdne slová útechy, no už stihol pochopiť že pre Jasnavu je to naopak. Utešovať iných mu nikdy nešlo, vlastne to ani nikdy neskúšal, no bol ochotný sa do toho pustiť len aby z Jasnavinej tváre zmizla aspoň časť toho strachu a neistoty. „Njet, neumrieme,“ uistil ju. „Do vody sa ogoň nedostane. Môžeme tu zostať i pár dní a neumrieť od smädu. Možno sa nám podarí i uloviť rybu, jesli budeme mať šťastie.“ Zamyslel sa. „Požiare občas trvajú dolgo, no raz začne pršať, ili uže nezostane viac stromov ktoré by mogli zgorieť. Ja uže odin lesný požiar prežil. Vtedy som skočil do mora, aby som mu unikol.“ Do svojho výrazu vložil čo najviac optimizmu a povzbudivosti čo bol priam nadvlčí výkon v podmienkach, v akých sa práve nachádzali. Síce pre neho nebolo jednoduché vracať sa k svojim spomienkam, na druhú stranu by mu ale mohli pomôcť prežiť. Premýšľal nad niečím, čo by pomohlo odviesť Jasnavinu pozornosť od bezprostredného nebezpečia. Keď spomenula svoj domov, vyzerala o trochu pokojnejšie. Nebolo to síce nič moc, Artyom ale lepší nápad nemal. „Boli v tvojom rodnom lese rieky ili jazerá?“ spýtal sa. Síce si nesľuboval od toho rozhovoru veľa a nemal takmer žiadnu vieru v to, že jeho prítomnosť Jasnave dodá odvahu, nič lepšie ho ale nenapadlo.

Jasnava očividne nezdieľala Artyomov názor týkajúci sa jej konania v prípade, že by sa mala zachrániť a neobzerať sa za ním. Unikol mu tichý povzdych. Nemyslel si, že niekedy bude musieť riešiť niečo podobné, dokonca sa nad tým ani zamýšľať. Nedúfal v to, že niekedy bude mať vlka ktorý by pre neho bol tak dôležitý, že by Artyom kvôli jeho záchrane podnikol tak rozhodujúce kroky. To však nebolo to najviac prekvapivé – ešte viac ho zarážalo, že Jasnava s jeho návrhom nesúhlasila.
Artyom na jej tvár uprel najvážnejší pohľad akého bol v tej chvíli schopný. „No ak ty prežiješ, aspoň odin z nás sa z togo dostane živý. Eto lepšie, než jesli by sme umreli obaja.“ V duchu ho vlastné slová desili rovnako ako Jasnavu, jedna jeho časť ktorá stále verila v dobro v ostatných sa však už rozhodla. Život Jasnavy mal v Artyomových očiach vyššiu cenu než ten jeho. To platí pre väčšinu životov ostatných. Majú rodiny a priateľov, ku ktorým sa môžu vracať. A čo máš ty?
Ani Jasnava rozhodne netúžila po bližšom preskúmaní toho, čo spôsobilo ten výbuch a všetky ostatné nezvyčajné a nebezpečné veci. V Artyomovom vnútri sa síce skrývala zvedavosť, často ju však uhasila jeho obozretnosť a nedôvera. A po nepríjemnej skúsenosti so zvláštnou vodou ktorej sa napil krátko po príchode sem, či s okruhom spálenej zeme, už netúžil po ničom čo sa vymykalo normálu. Vesmír, osud, bohovia alebo čokoľvek čo stálo za nedávnymi udalosťami, však malo iné plány. „Da, ani mne,“ prikývol. „Nepogneme sa odtiaľto, kým... Kým eto celé neskončí.“ Nebol si istý aké slová zvoliť na dokončenie tej vety, tieto mu ale prišli najvhodnejšie. Bolo jasné že Jasnavu sužoval rovnaký strach ako jeho, no ironicky práve vďaka tomu mu Artyom zatiaľ nedovolil prebrať úplnú vládu nad jeho telom. Nesmiem byť sebecký, tentoraz nie. Jeden z nás musí byť pripravený zareagovať ihneď, nech sa stane čokoľvek.
O Smrti Jasnava netušila nič. Artyoma sa zamyslene zamračil. Uvedomil si, že tie slová vlčicu rozrušili a vydesili ešte viac, čo rozhodne nemal v pláne. No i tak už svoje slová nemohol vziať naspäť. Nemal tušenie ako by ju mohol upokojiť, vôbec sa mu však nepáčilo to ako sa jej telo triaslo a každou bunkou dávalo najavo strach. Nie, nie strach, ale čistú hrôzu. Artyomovi pripomenula králika trasúceho sa vo svojej nore, kým vonku obchádza šelma. Prehltol nasucho a nadýchol sa.
„Ja ju tože nikogda nevidel. A ani ten vlk, ktorý mne o nej govoril. Eto jesť pravdepodobne len jedna z bájok. Niečo ako tie príbegy o strašidlách v tvojom rodnom lese.“ Bol to chabý pokus o upokojenie a ani Artyomov hlas neznel práve sebaisto, no kto by tak v tej chvíli znel? Jasnavin hlas vo chvíli keď prosila aby mohla ísť domov znel podobne ako Artyomove myšlienky – zúfalo a absolútne vydesene. Artyom ich našťastie dokázal držať skryté, s každým ďalším prejavom paniky vlčice po jeho boku sa ale predierali von. Snaha o pravidelný dych a pevné držanie tela bola skoro zbytočná.
„Znaju, Jasnava,“ prehovoril tak pomaly a pokojne ako len mohol. „No musíme zostať zdes. Nikde inde njet bezpečno. Nechoču aby si odišla a niečo sa ti stalo.“ Tak ako to pri jedinom údere hromu urobil on a Jasnave tak spôsobil poriadne nepríjemný zážitok. No vtedy ani jednému z nich nič nehrozilo a v tejto chvíli bolo riziko oveľa väčšie. Artyom neuhol pohľadom od Jasnavy ani na okamih. Ak na ňu dozrie a zaistí že neurobí nič nerozvážne, nič sa jej nestane. Opakoval si tie slová v mysli ako modlitbu.

// Veľké húštie

Noc ustúpila ránu. Alebo si to Artyom aspoň myslel, podľa nejasných slnečných lúčov prenikajúcich spoza hustých mrakov. Tie mraky mu pripadali ako hrubá vrstva snehu ktorá zakryje zem a zmizne až na jar s prvým teplom. No niečo také by sa nemalo objaviť na oblohe. Kedy to zmizne, ak sa to vôbec stane? Nervózne sa otočil k Jasnave a keď si bol istý že sa nerozdelili, svižne pokračoval ďalej. Na letné ráno vládlo až priveľké prítmie čo prispelo k pocitu nesprávnosti. Ten sa Artyoma držal od chvíle čo začul vzdialený hlasný zvuk a zacítil dym. „Spasibo,“ odvetil ticho Jasnave keď povedala, že mu dôveruje. Možno si to nezaslúžil, o to viac si tie slová od nej vážil. Ak jej predtým bol len na príťaž, teraz to môže napraviť. Alebo ešte zhoršiť. Potriasol hlavou a ticho zavrčal. „Jasnava,“ oslovil vlčicu o niečo hlasnejšie a znel oveľa rozhodnejšie než sa v skutočnosti cítil. „Ak sa mi niečo stane, alebo ak pred tou vecou nebudem môcť ujsť, musíš na meňa zabiť.“ Urobil menšiu pauzu aby sa mohol medzi jednotlivými vetami nadýchnuť. Strácal čoraz viac energie rýchlym pohybom a jeho telo zúfalo túžilo po potrave, teraz však nebol čas ju zháňať. „Musíš sa zachrániť, jesli budeš môcť. A nesnaž sa zachraňovať mňa.“
Mohol len dúfať, že vlčica jeho slovám porozumie. Smeroval jeho život celý čas k tomuto? Zahynie tu, v zemi ďaleko od domova, potom čo prežil požiar, zranenia a boje? Aspoň zomriem keď budem pomáhať niekomu inému. Nie osamote, niekde v bahne alebo snehu, obklopený len prízrakmi minulosti. Tá myšlienka mu pomohla sa lepšie sústrediť na to, o čo sa práve snažil. Konečne zazrel vytúženú vodnú hladinu. Bola sivá presne ako nebo nad ňou, stále to však bola voda a do tej oheň nesmel. Ak sa teda zákony prírody nezmenili. Čo sa v krajine ako je táto môže stať ľahšie ako inde. Artyom sa pokúsil rozohnať tie pesimistické myšlienky. More ho už pred ohňom raz zachránilo, hoci mu zostala jazva a hlboko zakorenený strach. Zastavil sa na brehu, kde nepokojne prestúpil z jednej laby na druhú a poobzeral sa. Nikde naokolo neboli iní vlci okrem neho a Jasnavy. Z hrdla mu uniklo tiché zaskučanie keď sa tŕň v jeho boku pohol. Bolesť mu však zároveň zamedzila myslieť na čokoľvek iné.
Začul otázku Jasnavy. Pýtala sa ho, čo sa to dialo. Artyom však mlčal. Na to jej odpovedať nedokázal. „Myslel som, že eto jesť požiar. No nevidím nikde ogoň a požiare väčšinou vznikajú v búrkach, kogda blesk podpáli suchý strom, no...“ Zvraštil tvár. „Eto musí byť niečo iné. No mne sa veľmi nechce zisťovať, što za tým stojí. Zostať pri vode je lepší nápad.“ Spomenul si na to, čo sa od Aurona dozvedel o Smrti, ktorá tu vraj na seba brala podobu vlka. Prečistil si hrdlo odkašľaním. Mohla o tom Jasnava niečo vedieť? „Od odnogo tunajšieho vlka som počul o bytosti, ktorá si govorí Smerť. Myslíš, žogla by za týmto všetkým byť práve ona?“ Podišiel k hladine ešte o trochu bližšie. „Ak zazrieš ogoň, musíš sa ponoriť do vody. Jesť ťažké tam vydržať dolgo, no aspoň budeš v bezpečí pred ogňom. Štípanie slanej vody njet tak nepríjemné kak popálenina.“ Upieral zrak smerom odkiaľ prišli, okrem pachu dymu a tmavého závoja ktorý zahalil nebo však zatiaľ nevidel nijakú známku prítomnosti ohňa.

„Napadá mě, jestli je takhle někdo neovládá,“ přiznala. A sama sobě ale přiznávala, že nemá vlastně žádnou možnost zjistit, jak to ve skutečnosti je. A jestli je magická síla skutečně nějakým způsobem zákeřná, nebo prostě a jednoduše jen chaotická.
Styx její předchozí slova podle všeho alespoň trochu uklidnila. Rez napadlo, jestli se druhé při myšlence na další členy jejich malé skupinky vybavila i možnost, že by ji mohli zradit a přivést k ní členy Asgaarské smečky.
„Mohlo by být výhodný žít ve velkým počtu. Asgaarští by si nikdy netroufli,“ řekla. „Ale velká smečka toho hodně sní. A máš pravdu – komu důvěřovat.“
Krátce ji probleskla myslí vzpomínka na jednoho černobílého vlka – ten by jistě byl loajální. „Možná Meinere. A Norox. Ale oba jsem neviděla... věky.“
Pomalu se zvedla a zavětřila, aby se ujistila, že jsou v okolí samy, pohled jí sklouzl k východnějším krajům, které se pomalu topily v naoranžovělém světle zapadajícího slunce. „Tak vyrazíme,“ pousmála se. „Docela se divím, že jsme tak dlouho vydržely nepodnikat žádný předlouhý cesty. Kdysi jsme spolu oběhly celej tenhle kraj! Teď to asi bude složitější, když si budeme hlídat úkryt.“

//Mušličková pláž

Trochu se zamračila. „To je ale docela znepokojující,“ odpověděla. „Protože ten jezerní had taky prostě jenom… zmizel. Nezabili jsme ho. Bylo to u toho jezera s červenou vodou. Od tý doby jsem tam párkrát byla, ale to se to monstrum už neukázalo. A vůbec nevím, co tyhle věci přivolává: jestli maj nějakou vlastní zlovůli, mrchy, nebo jestli je ovládá něco vyššího. Nepůsobily moc… inteligentně.“
Spíš jen uvažovala nahlas, ale zajímalo ji, co si o tomhle myslí Styx. Alespoň teď měla Rez pocit, že jsou se sivou konečně na stejné straně a že se na magii dívají stejným způsobem. Jako na něco, čeho není škoda zneužít, ale co samo o sobě není příliš hezké, a co v nesprávných tlapách působí jen zkázu a zmatek. Naneštěstí tlapy, do kterých se magie dostávala, nejspíš byly vždycky nesprávné.
Styx docela nakrkla představa smečky a Rez si až teď uvědomovala jak moc.
„Myslím, že se k nám další vlci zrovna nehrnou,“ odvětila. „Skoro nikdo o nás zatím neví. A je to přece náš les. Já se stejně nechci moc dělit. Ani o les, ani o tebe.“
Rez udělala pár dalších kroků k ní a posadila se na kamenitý břeh; na chvíli zamžourala do zapadajícího slunce. A matně jí to připomnělo, jiný večer, který strávily na pláži nedaleko odsud.
„Poslyš, nechtěla by ses někdy zase vydat k moři? Na tu pláž, kde jsme se zastavily kdysi?“

„Doufám, že z toho nebude nějakej problém,“ povzdechla si Rez – na Styx bylo vidět, že ji to pořád trápí. Když se Rez zkusila na magickou sílu víc soustředit, skutečně cítila, že je něco trochu jinak. Ale jakým způsobem, to už odhadnout nedokázala. Celé to bylo velmi zvláštní, a věděla, že má pravdu: v téhle magické zemi se děly podivné úkazy v jednom kuse. Mohly jen doufat, že tenhle nebude nebezpečný.
„Nemyslím ale, že má cenu se kvůli tomu trápit. Ať se stane cokoliv, zvládneme to.“ Přimhouřila trochu oči v úsměvu, aby svou družku uklidnila.
Styx ale vypadala, že jí toho v žaludku leží mnohem víc, měla trochu nepřítomný pohled. Rzi bylo jasné, že se teď dívá spíše na ty vzpomínky než na ni.
„No sakra. Jak to nakonec dopadlo?“ nastražila uši dopředu. „Jsi tady a naživu, takže se ti povedlo je nějak zabít?“
Na chvíli se odmlčela, než vytáhla vlastní zlé vzpomínky na magii. „Když jsem přišla na Gallireu, ještě předtím, než jsme se potkaly, tak na mě a nějaký další vlky zaútočil obrovskej jezerní had. A pak jsem narazila na ty nemrtvý v bažinách.“ Při té myšlence ji trochu zabolela jizva na zadku. „Ale o tom už jsem ti, myslím, říkala.“
Bylo to řečené s povzdechem, jako by ta zlovolná magická stvoření nebyla nic jiného, než jen otravný hmyz, který musí vlk odehnat packou.
„A alfa je přece každej, kdo vlastní les! My už ten náš značkujem,“ odpověděla pak. „Myslela jsem, že s tím tak nějak počítáš.“

Rez se zazubila, na jazyku znovu cítila krev toho tvora. Co se jí týkalo, byla by schopná cpát do sebe rybí maso téměř do prasknutí; bylo zatraceně výborné a trochu přibrat před zimou nikdy neškodilo. Ale rozhodně bylo důležité neztloustnout moc – to by ještě dopadla jako někteří zatraceně oškliví vlci, co za sebou málem tahali břicho. A to rozhodně dopustit nechtěla.
„Jestli se nudíš, máš návrh na nějakou… zábavnější činnost?“ mrkla na Styx, a chvíli nevnímala, co se s její rybou děje. Když ji o několik vteřin později nenašla u svých nohou, předpokládala, že ten ploutvatec smrt jen předstíral, aby sebou mohl doplácat zpátky do vody; zvláštní ovšem bylo, že Styxin úlovek zmizel taky.
„Jak to myslíš?“ zpozornila pak, když se Styx zmínila o problémech s magií. „Mám pocit, že se tu dějou magický neštěstí v jednom kuse.“
Přimhouřila oči, a pokusila se soustředit na keřík, který živořil kousek od říčního břehu. Větvičky se k ní trochu naklonily, keřík zamával lístky: jako by obě vlčice zdravil.
„Přijde mi, že s nima nic špatně není. I ty kvítky drží – řekla jsem jim magií, aby zůstaly na místě.“ Pohnula hlavou tak, aby si Styx mohla prohlédnout několik kopretinek, které se pořád držely jako klíště v srsti kolem Rziných uší.