Vera je fracek. Už od prvého pohľadu, cez prvé slová až po názory, ktoré veľmi nevšímavo pohadzuje okolo seba. Vychovaná v samozvanej vyššej spoločnosti, veľmi rýchlo pochopila ako to v ich rodine chodí. Vlčica skutočne verí, že svet jej leží pri nohách a môže si s ním robiť čo chce. Od narodenia do nej bola vštepovaná akási bezočivosť, ktorá sa veľmi rýchlo ukázala pri jej správaní sa k ostatným vlkom. Týchto vníma len ako nejaké vedľajšie postavy v jej živote, ktoré boli ku nej poslané z nejakého dôvodu, ktorý ju už aleže vôbec nezaujíma. Povedať, že ostatných vníma ako prekážky by bolo asi príliš silné slovo – lepšie prirovnanie snáď by bolo, že ich používa ako schodíky ku tomu čo chce dosiahnuť.
Pravda je však taká, že Vera ešte nemá úplne určený svoj vlastný cieľ. Ešte teda presne nevie čo chce, no je rozhodnutá urobiť to problémom každého naokolo nej. Svojimi blbými rečami ohľadne toho ako je jej rodina super, alebo dokonca lepšia než ktokoľvek iní si vlkov na svoju stranu získava len veľmi zložito. To je aj najväčším dôvodom prečo má mladá vlčica problémy získať kamarátov a jej okruh známostí je značne obmedzený. Čo ju ale nikdy neomrzí sú jej súrodenci, ktorých spoločnosť vyhľadáva nad prítomnosťou kohokoľvek iného. Práve z tohto dôvodu nie je Vera ani príliš silným tímovým hráčom. Teda, hlavne v okamihoch kedy musela spolupracovať s niekým iným ako so svojou rodinou. Skutočne sa na ňu nemôžete spoľahnúť, lebo jediné čo ju zaujíma je ona sama.
Na druhú stranu si Vera dokáže pekne upraviť chodníček k veciam ktoré chce. V tom momente jej nevadí ani klamať, aj keď niektoré veci sa núti hovoriť cez zuby. Dáva si však pozor aby nestratila vlastnú tvár, rozhodne by si pred niekým neľahla na chrbát aj keby dostala modré z neba. Potom by sa nedokázala pozrieť do svojich vlastných očí a už vôbec nie do očí svojho otca alebo matky. Oni dvaja sú asi jediné osobnosti, ktoré uznáva, keďže Vera len veľmi ťažko uznáva autority. Už len z princípu má problém počúvať povely a rozkazy. Život vo svorke ako radový člen skutočne nie je niečo pre ňu. Je však dostatočne hrdá na to aby dokázala prežiť sama v divočine ako tulák. Príliš hrdá a dostatočne tvrdohlavá na to aby si nepriznala, že niečo nezvládne.
Bol to ten najlepší deň v ich živote. Aj napriek tomu, že Vera bola ešte malým vĺčaťom, čo nevedelo, že existuje nejaký svet – už vtedy vedela, že jej narodenie bolo darom pre svet naokolo nej. Cédrové kráľovstvo nikdy nebolo tak trochu obyčajnou svorkou a preto ani vĺčatá v nej neboli ako každé druhé! Kráľovská rodina na počiatku zimy privítala tri nové vĺčatá: dve princezné a jedného princa. Už od začiatku bolo o nich postarané ako v bavlnke. Ako inak ste nakoniec chceli osláviť život novej kráľovskej generácie?
Od narodenia Vera patrila k nezbedníkom a na prvý pohľad bolo jasné, že sa absolútne vyžíva v pozornosti. Najviac sa jej vždy žiadala tá od maminky, s ktorou si Vera veľmi rýchlo vytvorila pomerne silný vzťah. Silný a tak trochu majetnícky. Samozrejme, ak nebola k dispozícii maminka, tak bol dobrý aj otecko. Najmä v momentoch kedy jej venoval svoju nehynúcu pozornosť a páčilo sa mu, ako ho napodobňuje. V neposlednom rade boli v pohode aj jej súrodenci, pričom si Vera najviac obľúbila Thyru. Nakoniec snáď neexistuje pevnejší vzťah, než ten medzi dvomi sestrami. Alebo také niečo.
Prvé kroky mimo úkrytu v ktorom sa narodili boli pre Veru viac ako len krásne. Keďže sa narodili pomerne neskoro na jeseň, prvý pohľad na svet malého vĺčaťa bol plný snehu. Razom okrem maminho huňatého kužúška a chutného mliečka existovalo aj niečo iné. Chladný pocit na labkách a snehové vločky na nose, jednoducho neexistovalo nič lepšie ako zaraziť bratovi hlavu do snehu (Čo Vera urobila niekoľko krát a rozhodne s tým neplánovala skončiť.). Mladá vlčica využila každú príležitosť kedy sa jej podarilo vytiahnuť sa von z nohy a cvičiť si nožky na inom podklade než bola udusaná pôda alebo kožušiny v ich komfortnej nore.
Nebolo to viac ako len niekoľko mesiacov kedy sa traja súrodenci zúčastnili prvého lovu. Ešte keď ich laby ešte ani pomaly neuniesli ich plnú váhu. Aj napriek tomu, že sa rozhodne jednalo o zážitok na celý život, podľa Veri sa rozhodne jednalo o sklamanie. Rodičia si dovolili nechať ju len tak sedieť kdesi v kríkoch miesto toho aby pomáhala s akoukoľvek dôležitou časťou lovu. Pomerne urážlivé, ak by ste sa spýtali čo si o tom Vera myslela.
Jedinou záchranou sklamania z lovu bol však nevlastný brat Reonys, ten vĺčatám navrhol, že ich naučí stopovať. A kto by bola Vera, že by nevyužila príležitosť ohurovať vlkov naokolo seba? Hlavne keď nie všetci jej súrodenci príležitosť využili a Vera ľúbila byť špeciálna. Niekedy v tomto období mladá vlčica zistila ako veľmi miluje tráviť čas pri vode a jediné šťastie, že jazero sa im nachádza priamo za hranicami svorky. Vera veľmi rýchlo našla svoje nové obľúbené miesto a aktivitu, ktorú si mohla užívať s bratom s ktorým by sa inak asi ani príliš nezblížili.
Ak by mala Vera porovnávať, jej druhý lov v živote bol omnoho lepší ako ten prvý. Už nemusela sedieť v kúte a už vôbec nemusela pozorovať čo sa okolo nej deje. Tento raz boli aj spoločne so sestrou v centre diania, aj keď ešte stále pomerne ďaleko od koristi. Vlčica si ale tentoraz nechala namalovať medové motúzy okolo tlamy a od mamky sa ukecať, že ich práca bola skutočne veľmi dôležitá. A Vera sa hrdo ujala vedenia, snažiac sa zaobstarať tú správnu dráhu po ktorej sa mali zvieratá rozbehnúť – všetko išlo viac ako len po masle, až do okamihu ako sa Thyra rozhodla pre freestyle a miesto bežania rovno sa rozbehla priamo do skupiny zvierat. Vera síce prišla o všetku drámu ktorá sa stala, no následky jej zase až tak jednoducho neutiekli. Sestra dostala od rodičov metaforicky po nose a Vera využila mamkinu slabú chvíľku aby sa s ňou vydala na výlet.
Nina sa pripravovala k Životu a Vera chcela ísť s ňou. Nasledovala ju niekoľko území preč zo svorky, len aby sa jej stratila z dohľadu a Vera sa ocitla sama na mieste, ktoré ani zďaleka nepoznala. Vedela, že by sa mala otočiť a vrátiť sa so stiahnutým chvostom späť domov, to by však nebola Vera ak by sa nechcela vrátiť domov s niečím čo by jej všetci závideli. Pokračovala teda ďalej do neznámych lesov a bolo len zázrakom, že sa jej podarilo dostať domov bez jediného problému. Viacej šťastia ako rozumu, ako sa hovorí.
