Gallirea - Příspěvky uživatele

Vlčica počula kroky ktoré sa pohybovali smerom k nej, zo začiatku sa ich snažila ignorovať. Snažila sa príliš nedýchať a naschvál sa predtým vyhýbala pohľdu do jeho tváre - na nej sedel jediný jedinečný znak, že sa skutočne jedná o jej vlastnáho brata. Čiernych vlkov ste mohli nájsť na každý jedno laby minimálne dvoch, pomaly všade kde ste sa otočili. Ale čierny vlk s bielym fľakom presne na tom správnom oku? Nie, tých ste až toľko stretnúť nemohli. Akonáhle sa k nej dostali jeho slová, Tundra s trhnutím zastala na piesku. Uvedomovala si ako chladný bol, akoby razom teplota klesla o minimálne desať stupňov. ,,Prečo by som to preboha robila?" zhrozila sa. ,,Dúfala, som, že sa už nikdy nestretneme," odpovedala jednoducho, uši sa jej sklonili k zátylku. Bola to pravda? Skutočne nechala mať so zbytkom svojej rodiny nič spoločné? Nikdy nesnívala o tom, že sa znovu stretnú, pre ňu zomrel vtedy spoločne so všetkými ostatnými a Tundra mala dostatočne dobrý život na to aby nemusela túžiť po jeho prítomnosti.

Máj 5
Tundre bolo viac menej jedno kedy spala - či sa jednalo o deň alebo noc, každá denná doba ponúkala svoje pre a proti a ako aj nebezpečenstvá tak aj bezpečie. Momentálne bol večer - slnko sa pomaly prehupovalo do noci aj keď obloha bola ešte stále bledá. Tundra ani nemohla vidieť žiadne hviezdy, čiže sa jednalo o skutočne najlepší čas na spánok. Skrútila sa pod jeden zo stromov v očakávaní, že sa jej podarí zaspať takmer okamžite ako zatvor oči, alebo ešte predtým ako položí hlavu na zem. To sa však nestalo a aj napriek tomu, že jej svaly boli unavené, hlava z nejakého dôvodu nechcela aby sa presunula do dimenzie medzi nebom a zemou. Bola nútená prekrútiť očami, keďže so zaspávaním zase až tak často problém nemala. Už dávno sa naučila ako ovládať myšlienky, ktoré sa jej objavovali v hlave. Zdalo sa, že dnešný deň bol skutočne výnimkou.

Máj 4
Akonáhle si bola viac ako len istá, že je v bezpečí, prišiel čas na to aby si našla miesto na odpočinok. Vlčica nebola náročná, stačil jej kus trávy alebo kríky dostatočne husté na to aby ju nebolo zo všetkých strán vidno. Veľmi rada si kosti uložila aj na čistú zem ak nebolo inak - síce vedela, že to nebol príliš dobré na jej kĺby, ale o seba sa prestala báť už veľmi dávno. Nie žeby úplne vyhľadávala seba deštruktívne cesty, avšak keď už na jednej stála tak jej bolo jedno kde s nahádzala. Teraz však mala pred sebou pomerne pekné miesto a aj tráva vyzerala byť pekne zelená. Všetko čo si mohol jeden želať pri svojom cestovaní a Tundra bola ešte dostatočne pri zemi, že si svoje šťastie uvedomovala.

Máj 3
Už to bolo veľmi dávno kedy Tundre naposledy tuláci znepríjemnili život. Síce aj ona sama bola tulákom, no aj tak sa najradšej od tejto skupiny vlkov dištancovala. Ona sama sa za tuláka nepokladala - aj keď čisto systematicky bola ich slovníkovým príkladom. Tundra by bola najradšej neviditeľná, žiť sama pre seba, to pokladala za úplné bezpečie. Aj napriek tomu, že jedla príliš nemala, mala ho dostatočne na to aby dokázala fungovať. Nikdy nechcela viac ako potrebovala, nikdy nerozumela vlčej chamtivosti, ktorá chcela mať viac ako bolo nutné.
Ticho prechádzala lesom a s ušami pevne postavenými na hlave, aby dokázala určiť či je niekto v okolí. Dávala pozor na akékoľvek náznaky prítomnosti, či už pohyb na tráve alebo lámanie konárikov, dych vo vzduchu alebo pach mokrého psa. Nič, všetko vyzeralo byť viac ako len okay a Tundra si konečne mohla aspoň trochu oddýchnuť.

Máj 2
Prvým krokom aby sa Tundra v lese cítila bezpečnejšie bolo, aby zistila či sa niekto nachádza v jej bezprostrednej blízkosti. Fakt, že sa nenachádza na území žiadnej svorky vedela, pachové značky sa naučila čítať už pred veľmi dlhou dobou a preto si bola viac ako len istá, že tento problém sa jej pred nosom neukáže. Tuláci sa ale nedali odhaliť tak jednoducho a preto sa vlčica najskôr rozhodla porozhliadnuť po okolí. Les sám o sebe vyzeral viac ako len dobre, preto veľmi dúfala, že sa jej nepodarí na nikoho naraziť. Jediné čo v tomto momente skutočne chcela bolo zvaliť sa do vysokej trávy a pospať si aspoň na niekoľko hodín bez toho aby sa musela báť, že na ňu bude niekto hľadieť. Už len pri tejto predstave jej prebehla husina po chrbtici. Tundra rada zostávala anonymná.

Máj 1
Tundra bola v novom lese, čo u nej bolo viac ako len bežné. Nerada zostávala na jednom mieste príliš dlhú dobu a už sa to snáď stalo viac ako len životným štýlom. Akonáhle sa jej začalo zdať, že územie naokolo seba pozná príliš dobre, alebo keď jej už žiadne zákutia nepripadali zaujímavý - jednoducho sa zodvihla a zobrala preč. Žiadne vzťahy, žiadne miesta ju k sebe nepriviazali, Tundra sa bránila zubami a pazúrmi len aby sa nezačala cítiť akoby bola doma. Domov pre ňu nebolo niečo na čo by rada spomínala, aj napriek tomu, že už ubehlo viac len pár rokov odkedy odišla. Z nejakého dôvodu sa stále cítila ako malé vĺča, akoby vôbec nevyrástla a stále bola zaseknutá na jednom mieste v minulosti. A ona si nechcela dovoliť byť zaseknutá aj viac ako len metaforicky.

Tundra sa sústredila na seba a vodu pred vlastným nosom. Síce verila, že je vždy viac ako len obozretná, niekedy sa aj jej podarilo zostať vo svojich vlastných myšlienkach o niekoľko minút dlhšie akoby chcela. Väčšinou však boli dôsledky len také, že si sama sebe vynadala a život mohol pokračovať ďalej. Raz za čas sa ale zamyslela dostatočne hlboko na to aby sa k nej niekto prikradol a ona bola z jeho prítomnosti prekvapená. Tak ako aj teraz, čierna srsť vlka sa farbila v zapadajúcom slnku a ona si odfrkla. Nemala rada čiernych vlkov už len zo svojho vlastného sebeckého dôvodu a osobne sa im najradšej vyhýbala. Zaujalo ju čo to má biele na hlave, no nie dostatočne veľmi na to aby k nemu prebehla. Miesto toho si hltavo do krku presunula čo najviac vody a skôr ako sa k nej neznámi približil dostatočne blízko na aby mal nejaký blbý nápad, začala sa presúvať smerom od neho s ušami namierenými smerom dozadu.

Galtavar >
Neobzerala sa, aj keď mala uši stále tak trochu natočené dozadu aby sa ubezpečila, že ju nikto neprenasleduje. Teda, v skutočnosti neverila, že by ju ktokoľvek chcel prenasledovať, no niekedy sa v jej mysli vynorili myšlienky akoby ani priamo nepatrili jej. Na tvári sa jej v rýchlosti objavila grimasa a v odraze vody sama na seba vyplazila jazyk. Keď sa jej takéto myšlienky objavili v mysli, často sa k nim aj správala ako k úplne cudzím entitám - nenechala ich aby ju ovládali. Niekedy sa to darilo, niekedy nie. Vo vode mohla vidieť svoj vlastný odraz, ktorý príliš rada nemala. Tvárila sa, že v skutočnosti hľadí na kamene pod vodnou hladinou, no jazva cez polovicu tváre si stále pýtala jej pozornosť. Ďalšia vec s ktorou sa aj napriek tým rokom ešte stále nezmierila. Ešte že vlnky, ktoré na vode robil jej jazyk odraz vo vode rozmazal.

Svište >
Stromy na hôrkach boli vysoké ako by jeden očakával. Tundra z nich vyšla a rovno sa jej otvoril pohľad na pomerne veľkú planinu - Tundra nemala príliš v láske otvorené miesta, hlavne v čase kedy ešte tráva nebola dostatočne vysoká na to aby sa v nej dokázala skryť, ak by to niekedy potrebovala. Trvalo jej niekoľko minút kedy sa prehovárala aby vyšla zo zákrytu stromov, ktoré mala tak rada. Z pohľadu, ktorým ale prečesávala miesto sa zdalo, že aktivita sa držala mimo. Skupinu vlkov nebolo príliš ťažké zahliadnuť, Tundra vedela ako sa vyhýbať spoločnosti ak sa zrovna necítila úplne spoločensky. Čo dneska úplne nebolo. S hlavou pomerne nízko prechádzala po okraji planiny až kým si to nestočila priamo k vode a kdesi k podrastu.
> VVJ

Minulosť >
Tundra tiahla na juh. Aj keď nemala najmenšieho tušenia kam sa presúvala, pokiaľ stále kráčala dopredu, všetko bolo dobré. Pravda bola taká, že si nové miesta viac ako len užívala - aj keď pre niekoho by lesy všade mohli vyzerať viac menej rovnako, ak ste mal otvorené oči, bolo pomerne jednoduché nájsť všade niečo zaujímavé. Zaujímavosť síce nebolo niečo čo ju tak úplne poháňalo dopredu, no bol to krásny bonus, ktorý si so všetkým svojim voľným časom viac ako len užívala. Rada sa pozerala na rôzne listy, a ich tieň na svojej srsti, najmä v lete kedy sa pod stromami skrývala pred silnými slnečný lúčmi. Popravde, v poslednej dobe bola celkom spokojná. Už nejaký čas sa jej nevracali spomienky na minulosť, čo bola u nej neskutočná výhra a svet sa zdal akoby o niečo lepší. Alebo by to bolo len tým, že bolo konečne o niečo teplejšie?
> Severný Galtavar