Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//lot 10

Nemusel som sa ani len na ňu dívať a cítil som mierne rozpaky, ktoré pramenili isto z obáv nasledujúceho diania. Ticho som si povzdychol a zmohol sa na povzbudivý úsmev. Pár krát som zavetril, zastrihal ušami a díval sa do diaľky, či nezmenili smer, či nás nezapočuli, no našťastie sme sa od nich vzdialili dostatočne ďaleko.
Bol som rád, že prikývnutím naznačila, že rozumie, no jej nepokojné pohyby chvostom začínali znervózňovať aj mňa. Zamračil som sa a venoval jej chvostu škaredý pohľad. "Máš pravdu.
Pokazíš to. Akonáhle si to takto krásne priznáš," povzdychol som si vytýkajúc jej znamenite vážnym hlasom. Nechcel som jej nejako nič vyčítať, ale cítil som sa ako pri výchove vlastných vĺčat a vo mne bublala mierna netrpezlivosť, ktorá však na povrch už nevyšla. Premeral som si len vlčicu skúmavým pohľadom. "A ak budeš dosť šikovná, keď bude srnča unavené, skoč mu po krku, prehryzni hlavnú tepnu. Jedna je aj na stehne, ale tou nohou by ťa mohlo škaredo odkopnúť," dodal som sa nosom ukázal smerom, odkiaľ sme sa odplazili.
Pprikrčil som sa obiehajúc jeden z pahorkov a skupinu kríkov, na to som sa za kríkmi capol na brucho a pomaly sa plazil. Snažil som sa narobiť čo najmenej hluku, preto som svedomito z cesty odstránil aj náhodnú suchú halúzku, ktorá sa mi priplietla pod laby. Na Lunu som ešte raz povzbudivo žmurkol. Až sa mi sliny zbiehali pri predstave úspešného lovu - a na rozdiel od bielej som si veril. Dôveruj si, adrenalín ti pomôže prekonať strach aj vlastné možnosti, pomyslel som si a dostal sa stále po vetre tesne pod vrchol menšieho kopčeka, ktorý nás oddeľoval od stáda.
Počkal som si, či je vlčica pri mne a potichu štekol. Samozrejme nás zvieratká počuli a ja som stihol Lunu tľapnúť len chvostom, preskočil som vrchol kopčeka a rozbehol sa smerom na stádo s vycerenými zubami. Až teraz som si všimol,že je tu aj dosť kameňov a bola fuška vyhýbať sa ešte aj nástrahám terénu. Zahnal som sa po najbližšej srne, ktorá chcela utekať s mladými a štekol krátko po Lune, nech ich obehne zľava, aby nezdrhli medzi stromy. Svaly sa mi napínali námahou a mal som aj čo robiť, aby som potlačoval kašeľ, ktorý sa už celkom dlho neprejavil. Stádo sa začalo rozdeľovať.

//lot 9

<- Nad kopci

Pripadal som si pri nej akosi príliš staro. Bola ako roztopašné vĺča a ja už som si nepamätal, či som býval tiež taký. Ani nie, život bol závislý na každom kroku a možnom úlovku,
hoc aj myši, nebol na to čas, usúdil som sa len sa letmo obzrel, či ma nasleduje. V labách som cítil, že mierne stúpame a dostali sme sa na rozľahlú pláň, ktorej terén tvorili prevažne malé kopce a vyvýšeniny. Sneh bol takmer roztopený, hoci poľadovica bola všade a pri bližšom prieskume pôdy som si povšimol vysokých tráv, ktoré však boli teraz zmrznuté. V letných mesiacoch to musí byť skvelé miesto na lov, zasnil som sa a miernym klusom sa rozbehol po vetre, pretože som zacítil neďaleko pach niečoho väčšieho, ako boli len zajace.
V diaľke sa mihlo srnča, na to dospelý srnec a tak to pokračovalo ďalej. Obozretne som sa prikčil a následne pricapil bruchom o zem. Chvíľu som vnímal chlad zmrznutej zeme, no napokon som na to nedbal a pokynul Lune hlavou, aby sa plazila za mnou. Preplazil som sa za menší krík a zavše nás kryl pahorok. Pred nami bolo menšie stádo zložené z mladých sŕn, pobadal som aj veľmi malé mláďa, no u toho bola starostlivá matka. Premýšľal som, ako ich donútiť k pohybu. Jednoducho som zavyl a kým sa im zvuk dostal do uší, zvedavo a znepokojene dvíhali hlavy od chabej pastvy v podobe zmrznutého, čosi kopýtkami vyhrabali. Nedali sa síce na zbesilý úprk, no niekoľkí z nich popošli ďalej a moje oči sa zastavili na mladom srncovi, ktorý kríval. Mal poranenú nohu, čo mohlo hrať do karát. Obzrel som sa a našiel Lunine sivé oči, ktoré značili jej mágiu. Dúfal som, že myšlienky naozaj počuje. Tamten krívajúci. Bude silný, lebo je mladý, no oňho sa stádo nebude toľko starať ako o menšie srny, dokončil som sled myšlienok a uvažoval, či ho vôbec skolíme, keďže sa mi predtým vlčica priznala, že nemá skúsenosť s lovom.
Krátkym pohľadom a kývnutím som jej pokynul a odplazil sa trochu ďalej udržujúc smer, aby nás po tom silnom vetre zvery neucítili. "Nikdy nedrž nohu vysokej, kým je živá. Krátko poraň a okamžite musíš uskočiť. Treba ich trochu štvať a vybraného jedinca oddeliť od stáda, poraniť ako sa dá, zastrašovať... Pomôžem nám aj mágiou, keby bolo treba," venoval som jej veľavýznamný pohľad, či mi rozumie a trpezlivo načúval okoliu, či sa stádo nejak nepresúva, či sme tu sami.

<- Machový lesík

S mojím návrhom súhlasila, ako inak. Videl som vlčici v očiach zálusk na mladé mäso, ktoré sa tam motkalo pomedzi kríčky, no dobre som šípil, že tam bude aj matka. Totižto hneď ako sa otočil vietor som zavetril slabú stopu stáda, smerom od plání. A by nám mohlo byť osudným, pomyslel som si mierne skrúšene a štekol po spoločníčke, nech sa trošku hýbe. Stromy sa beztak snažili trochu rozostupovať, keďže nás čakala lúčka bez stromov a nasledoval les.
Už z diaľky som sa mračil a prešiel pozvoľna do klusu, pričom som si stále bedlivo dával pozor na nohy, aby som sa nepošmykol na nejako zamrznutom mieste, keďže nás takmer na jar uvítala treskúca zima. Do lesa som síce vhupol, no spomalil do kroku a rozhliadal sa. Nechcel som dať na sebe znať, že som tu vlastne prvý raz. Zavetril som pomerne veľa živočíšstva napriek zime, no pachy boli slabé. Najskôr len vyliezli z nôr, aby sa šli nažrať a rýchlo do tepla späť. Zavrtel som hlavou a obrátil sa na vlčicu. "Tento les je bohatý na zajace a iné malé potvory, no vyhrabávať si ich zo zeme sa mi moc nechce," dodal som a pretočil som očami, pričom som len tam mimochodom kopol do najbližšieho kríku, odkiaľ vybehla malá lasička. Zaškrípal som zubami, no napokon som len pohodil hlavou a preliezol pokrútený kmeň starého stromu. Na oddych pre tulákov to tu muselo byť isto skvelé miesto, no na lov... akurát naozaj malé živočíšstvo.
Kývol som vlčici, aby ma nasledovala po kraji lesa.

-> Trávnaté výšiny

//Calum, Amnesia, Luna, Carmen -> všetci máte za odmenu 1 krištáľ.

Podozrievavo som ju pozoroval, ako sa napokon rozhodla ísť až k tomu kru a lovila v ňom červené šípky. Netrvalo to ani tak dlho a na jej tvári sa zračila znechutená grimasa a ona krčila ňufák, na čo sa mi v očiach zablysli zlomyseľné iskierky a pobavene som sa uškrnul. Bolo jej to vôbec treba? Teraz ju môže akurát tak brucho týrať, pomyslel som si škodoradostne a obišiel vlčicu z boku. Len pre ten pôžitok z toho, ako s apokúša zahnať si hlad čímsi hnusným. Ja som radšej vytrval a bol rád, že práve môj žalúdok mal generálsky výcvik strpenia. A dokonca tak, že ani mi v ňom nezaškvŕkalo, neozval sa ani raz ten trápny zvuk.
Na jej slová som len prikývol, keďže celkom rýchlo to s plodmi vzdala. "Mmáš mágiu ohňa,
že roztopíš ľad? Či už sa tu tak vyznáš, aby si vedela, kde hľadať vodu?" pýtal som sa jej a jemne ju podpichoval, pretože ako sme obaja vedeli - rieka Kierb v lese zamŕzala. Nehovoriac o tom, že mám dejá vue a mám pocit, že sme práve na severe, moje podvedomie sa otriaslo zimou, no môj kožuch sám o sebe možno bol pretkaný šedinami - zato bol účinný a mne bolo teplo. Vydýchol som obláčik pary a pomaly sa rozklusal zľadovatelými zvyškami snehu smerom na východ, pretože na vysokú na pláňach som si s Lunou netrúfal. "Pôjdeme preskúmať územia na východe, možno sa nám pošťastí a prinesieme čosi aj ostatným," zabrblal som neurčito a premeral si vlčicu ľadovým pohľadom, pretože tu zázrakom objavila srnča.
Prebehol som po mláďati kritickým pohľadom a zavrtel hlavou. "Jeho matka sa ti páčiť nebude, zatúlalo sa sem z plání," zamietol som jej nápad a čosi si mrmlúc som sa naplno rozklusal daným smerom.

-> Nad kopci

Nad jej slovami som sa len uškrnul, nakoľko muselo byť iste náramne zábavné zasypať ma snehom, hoc ja som ju predtým predbehol. Máme zjavne odlišný zmysel pre humor, pomyslel som si.
Sklamala ma, že nevidela nič živé a jej sa šípkový ker očividne pozdával. Nahodil som znechutenú grimasu a teatrálne sa otriasol. "No fuj! Ako toto môže niekto jesť a ovocie a iné nezmysly..." brblal som si popod nos a nedôverčivo sledoval, ako sa biela priblížila ku kríku. Pozoroval som ju, ako skočila po kríku, ktorý sa najskôr len zachvel náporom nového snehu, ktorý naň spadol zo stromu. Nič tam však nenašla a podišiel som bližšie, keď žula šípku. Trpký výraz v tvári nevedela však zamaskovať. "S tým ksichtom si tak krásna, ako ryba v polovičnom štádiu hnitia," riekol som vlčici provokatívne lichôtku môjho rázu a zaškeril sa. "Mohli by sme sa niekam presunúť, možno snáď na východ do lesa, nejaké srnča nájsť," navrhol som zmierlivo, aby sa snáď na moje reči neurazila a spýtavo som kývol hlavou smerom k východu. Otriasol som sa a trošku sa vzdialil.

//1 k.

Vlčica sa spod snehu vyhrabala o čosi neskôr ako ja a len riekla, že som ju vystrašil. Premeral som si ju skúmavým pohľadom a 'zdvihol obočie'. "Vydesený vlk by prinajmenšom vykríkol a okamžite sa driapal na nohy, aby čelil hrozbe... Ty sa zdáš byť, hm, spokojná," zabrblal som si viac pre seba neurčito a len pohodil chvostom.
To som však nevedel, že ona treskne sebou o ten strom a posledná nehová nádielka bude venovaná len mne. Započul som slovo "karma" a Lune venoval len trpký úškrn. "Nie, to bola trápna pomsta a opakovanie po druhom," rýpol som do nej, celkom svižne na staršieho vlka vyskočil a neunúval sa viac sa otriasať. Keby viem, že spraví nejaký úskok, tak ju snáď priviažem alebo čo, pomyslel som si mierne škodoradostne a popri tom si uvedomoval fakt, že za túto náhlu roztopašnosť a i dobr náladu môže počasie. Vlastne som stále pôsobil nevrlo a podráždene, no v mojich zelených očiach bola iskra pobavenia. Prosto som len ustúpil od dosahu stromov a krátko sa rozhliadol. "Išla si preskúmať územie? Lebo ak áno, videla si aspoň niečo, čo by sa dalo jesť?" opýtal som sa a hodil nevraživý pohľad po kríku červených šípok, ktoré svietili neďaleko. Poznal som takých, čo im plody chutili, no ja som znechutene musel krčiť nos.

Hundral a vrčal som si popod nos. Nesnažil som sa už vlastne byť ani len potichu, veď načo, keď tu nebolo živej duše. Trvalo t o takto celkom dlho. Tu som narazil na pník, ktorý som obozretne radšej obišiel, tu som preliezol mierny pahorok dúfajúc, že to nie je len hromada práchnivého dreva, ktoré bolo pokryté snehom. Keby mi tam laba padla a uviazla, asi by ma tu nenašli. Ešteže nemám biely kožuch, pomyslel som si naoko vtipom a zoskočil z kopčeka dolu.
Ako sa mi nedarilo nájsť žiadne stopy, tak kde tu sa zrazu vzali vlčie. Preskúmal som stopu a cítil poveodmý pach, no vietor fúkal proti mne a nedokázal som len po citlivom čuchu určiť smer. Proste som ťapkal po tých stopách, ktoré boli o kúsok menšie ako moje. Zaviedli ma zas k rieke a onedlho som zaznamenal pohyb. Nedalo by sa povedať, že som uvidel vlka či vlčicu - to vôbec. No pohyb. Ak ste chceli byť nevidení lovcom, museli ste nehnute stáť, čo táto duša nerobila. Proste sa prechádzala po lese.
Múdro som zmenil smer, aby som sa dostal trochu bokom a vietor vial inak. Nejako som vedel, že snežiť vytrvalo bude neustále, že mráz zarezávajúci sa do kostí pretrvá, nuž som širokým oblúkom vľavo obišiel ten pohyb. Napokon som nehybne zostal stáť ja a zaznamenal som vlčicu, ktorú som nedávno spominal. Len sa ponevierala po lese. V hlave sa mi rodil zákerný plán - či už to bolo nedostatkom potravy alebo len krátkym poblúznením - to som nevedel, no prikrčil som sa a vydal sa za ňou. Nnašľapovať a pohybovať sa potichu mi nikdy nerobilo problém a aj preto som vyhrával súboje a roztržky medzi súrodencami. Vždy, keď bola mžonosť, som sa ukryl sa zasypané kmene stromov, kmeň zdravého stormu alebo skalu. Priblížil som sa, počkal, kým Luna nebude na voľnejšom priestranstve a na to som sa pár skokmi dostal za ňu. Skôr, kým mohla reagovať som jej skočil do boku a silou nárazu nás to oboch zvalilo do snehu, na čo som zrovna ja so zadunením narazil o storm, z ktorého na nás padla snáď lavína snehu. Vyhrabal som si spočiatku len hlavu a škodoradostne sa škeril na vlčicu, ktorú teraz už vôbec nebolo vidieť. "Si neopatrná," poznamenal som úkosom a vyhrabal sa spod snehu, pričom som si podozrievavo premeriaval strom, či nezhodí ešte čosi zo snehovej prikrývky.

<- Narvinijský les

Kým sa na mne príroda zabávala a ja som sa šmýkal po ľade ako pierko vo vetre, začalo ešte viac snežiť. Otrávene som sa odhodlal na posledný skok a dopadol rozpľacnutý na brehu v snehu, ktorý moje pokusy o nápadný pochod vpred vlastne účinne tlmil. Otriasol som sa asi snáď i po stý krát a rozhliadol sa. Lesík bol nenarušený votrelcami, sem tam sa ozvalo zaštebotanie nejakej sýkorky a po machu nebolo ani stopy. Luna na to ako nová členka vlastne nepríde snáď až do jari, zasmial som sa v duchu pri spomienke na bielu vlčicu, ktorú Alfa nedávno prijala do svorky. Cítil som tu v okolí slabý náznak jej pachu, ale či tu je alebo už odišla... tým som sa naozaj nezaoberal. Vydal som sa po stopách, ktoré nanešťastie nikde neboli a pokúšal sa zachytiť pach aspoň malej kuny, líšky - čohokoľvek. Aj som sa chytil na nejakú stopu, no stopy viedli do ničoho a ja som vlastne bezcieľne blúdil lesíkom v možno i márnej snahe nájsť niečo, čo by stálo za zabitie.

(2)

Postup naspäť začínal byť zdĺhavý. Počiatok cesty som dlhodobo odkladal, pretože sa mi jednoducho nechcelo pri predstave rieky. Prostá predstava, že tá rieka snáď nebude zamrznutá a vlk sa bude musieť brodiť a plávať v tejto zime - i to ma tak dlho odrádzalo. Práve čas a dlhé pobývanie na jednom mieste však za mňa rozhodli. Pred samotným odchodom som sa ešte naposledy rozhliadol. Posadil som sa obdivujúc trblietanie sa snehových plání, no napokon bol čas ísť. Papuľa sa mi otvárala v dlhočiznom zívaní a moje labky sa skúsene brodili snehom. Predieral som sa občas aj cez obrovské záveje a les bol už bližšie a bližšie. Pohľad na stromy vo mne vyvolal zopár spomienok, no nezaoberal som sa tým a ani tým, že pôjdem okolo obydlia Smrti. Proste to bolo nevyhnutné a ja som to vedel.
Pokračoval som aj do tieňa prvých stromov a takto kľučkoval cez les a obozretne sa vyhýbal kopám, ktoré mohli predstavovať nejakú pascu. Prírodných pascí tu bolo snáď neúrekom. Pozrel som sa len tak doprava, doľava a všade zasnežené kmene stromov, snehom pokryté skaly, ktoré boli klzké a hrozilo, že si vlk podvrtne labu. Pravdupovediac som sa len kyslo zaškeril a predieral sa snehom viac a viac na juhozápad. Pretože na náhody som za tie roky aj celkom veril. Pravdepodobnosť, že vpadnem do nejakej rokliny, ktorú ukrýva sneh bola viac než vysoká a ja som nemienim riskovať, len čo som si dovolil preskočiť evidentne spadnutý strom, ktorý spadnutý aj naozaj bol.

V snoch sa menili tváre, miesta, tempo - raz bolo treba bežať a potom zas nie. Vlastne to moje podvedomie ani nestačilo vnímať. Proste sa mi zachveli viečka a postupne som otvoril oči do skorého rána - ako som si povšimol. Hneď na to mi zrak zastrela veľká, snehová vločka a ja som poplašene zavrtel hlavou. Keď som sa obzrel, nevidel som nič okrem snehu. Isto, keby som mladší, asi by ma vyľakalo, že mi zmizlo telo, no bolo skryté pod nánosom snehu až som si neodpustil nevrlé zavrčanie, pretože som nemal byť lenivý a ísť spať do jaskyne.
Ako som sa začal labkami odhrabávať ozval s aaj môj žalúdok, ktorý bol v stave spánku spokojný. Za to teraz protestne zaškvŕkal. Aj tak si myslím, že ak úlovok nezjedli, tak to mäso bude príliš tuhé, pomyslel som si skľúčene a dokončil poslednú časť hrabania tým, že som sa ťažkopádne zdvihol a otriasol sa. Podlomili sa mi pritom laby ako som ich mal stuhnuté a skrehnuté. Je načase sa trošku hýbať, pomyslel som si a ešte raz hlasno zívol. Začal som sa brodiť snehom a vracať na miesto, ktoré bolo neďaleko Scarity a jej sestry Haruhi. Tam sa nachádzal úlovok. Smutne som zistil, že je to vlastne len kopa snehu. Dve vlčice som si nevšímal a skusmo sa prehrabal ku skrehnutému mäsu a skúšal zubami s tým tuhým tkanivom zápasiť, či snáď hlbšie nebude čosi poživateľnejšie. Ani nie, prežúval som kúsok niekoľko minút a potom to vzdal. Nahlas som zanadával, že to snáď počuli aj na druhej strane lesa a s mojim typickým hundraním popod ňufák som sa vydal naprieč lesom a cez zamrznutú rieku niekam, kde možno bude aspoň chudý zajac, ak už nič iné.

-> Machový lesík

//Všetkým bol pridelený 1 krištáľ :)

//Na básničkové územie ste všetci zabudli? :D

//1 k. Písmeno sa nachádza na klávesnici, kde máte vy ů