Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Poprosím RIVENETH a LAUNEE napísať sem, či chcú šutríky alebo 1*.

Skontrolovať si odmeny, zúčastnení.

//Morfeus: áno Lucy kým sa pripojí k skupine a potom podľa poradia nižšie ako písal Sigy.

//Lotéria 17

<- Nad kopci

Na rozhovory nebolo moc času a vietor, ktorý vytrvalo a silno fúkal nám tiež dvakrát nepomáhal. Nevedel som si predstaviť, že by som prehovoril čo i len meno vlčice, ktoré bolo krátke, keďže ani nadýchnuť som sa poriadne nemohol. Trasa cez les bola naozaj zdĺhavá a vyčerpávajúca. Posilovala ma na duchu ešte stále mierne teplá krv srnca, či skôr teda jeho nohy, za ktorú som ho vliekol. Len sem tam som si pomohol chmatnutím ho za šiju, no nechcel som úlovok príliš dotrhať - lepšie ťahať jeden kus ako ďalších desať, len čo je pravda. Aj tak je to dosť.
Mágia zeme stále spĺňala úlohu, no nestihol som sa však obrániť pred suchým konárom, ktorý s praskotom zletel a udrel ma do boku. Trošku som sa zapotácal a vyrazil mi dych, no napokon s nahnevaným šomraním si popod nos som palicu odhodil stranou. Cítil som miernu, tupú bolesť medzi rebrami, kde ma drevo zasiahlo, mno nedbal som a posledný úsek cez prechodnejšiu časť lesa som vytrvalo pomáhal Lune. Blížili sme sa pomaly k šumu rieky, ktorá už bola rozvodnená a na môj vkus až príliš hlboká. Potichu som zanadával. Kto mal dopredu vedieť, že rieka sa medzitým roztopí! V hlave mi šrotovalo na plné obrátky, no nedokázal som vymyslieť nič narýchlo. "Nejaký plán, Luna?" oslovil som ju tichým hlasom, no vôbec som nebol bezradný. Začínal sa mi v hlave rodiť nový plán, no potreboval si si beztak trochu odpočinúť. Tiež som chcel počuť, na čo príde vlčica, ktorá sa s tým bremenom teperila so mnou a stále vyzerala ako krvavá príšera.
Medzitým som sa uvelebil vedľa nejakého starého kmeňa stromu a oddychoval, kým sa dalo. Kmeň poskytol aspoň minimálne závetrie, za čo som bol rád. Díval som sa na vlčicu a po očku sledoval mraky, ktoré postupne plávali po oblohe kamsi preč.

//Ahoj len malá rada - myšlienky vyznačuješ tlačítkom chat bubliny vedľa M XY ...
A v texte sa používajú odstavce... O:)

//Lotéria 16

<- Trávnaté výšiny

Hoci cez trávnatú pláň sme museli zdolávať pahorky a ťahať zver aj do kopca a do labiek sa nám bolestivo zabodávali úlomky kameňov, bolo to nič oproti tomu, čo nás malo čakať teraz. Nemým pohľadom smerom k Lune som vyhlásil prestávku a unavene som zviezol svoje pozadie na zamrznutú zem. Čert mi to bol dlžný, hundral som v duchu a s vyplazeným jazykom čakal, kým sa trochu ochladím. Nebolo to ani nič tragické, no predsa len sme stáli obaja na nohách veľmi dlho a šli a bežali s vypätím síl - a to aj dna zásob vytrvalosti. Ale je šikovná na to,
že to bol jej prvý lov vysokej, pomyslel som si v dobrom pri pohľade na bielu vlčicu a unavene sa pousmial a ukázal ňufákom na les pred nami. "Nepočítajúc rieku tento hustý les bude katastrofa. Mám však nápad, hoci budeš veľakrát ťahať aj sama," riekol som s dodatkom pre ňu a takmer ospravedlňujúcim pohľadom. Tiež nie som supervlk, dodal som si v duchu pre seba, drapol rozhryzenú šľachu srnca a s novou vervou sa pustil do ťahania.
Akonáhle sme narazili na prvý, pokrútený kmeň stromu, ktorý sa cez husté krovie nedal ani len obísť, pustil som úlovok, veľavýznamne pozrel na spoločníčku a kríky aj korene stromu sa rozostupovali, tvorili nám cestu. Každý jeden konár, ktorý zavadzal, či trčiaci koreň sa zmenšil,
ohol alebo inak otočil, len aby sme mali voľný tunel. Hneď na to som korisť drapol a zase ťahal. Nemohol som si dovoliť používať mágiu a zároveň sa vyčerpávať, keď už aj tak som bol vysilený. Preto zakaždým, keď sa ocitla pred nami prírodná prekážka bola pomocou mojej vrodenej mágie odstránená. Náročný postup pokračoval.
"A nehundri si pre seba nahlas, som starší, ale počujem dobre," zahriakol som mierne Lunu pri spomienke na jej slová na pláni.

-> Rieka Kierb

//Lotéria 15

Behom dňa sme napriek doráňaným labám a tak ďalej vytiahli úlovok z jamy a trochu s ním pokročili naspäť smerom na západ. Luna prehodila nejakú drobnú poznámku na svoj účet, na čo som sa len slabo uškrnul a držal ďalej papuľu zovretú. Pripomína mi výjav, ktorý už nechcem nikdy vidieť, nenápadne som sa odvrátil a zavrtel hlavou, otriasol som si aj celý kožuch od prachu, krvi, snehu no asi všetkého možného. "Daj si niečo málo, zvyšok večere bude s celou svorkou," dodal som a sám som načal plece srnca, len aby bol ešte v nejakom takom stave, v ktorom ho bolo možné odtiahnuť. Mechanicky som si odtrhával a žul, kým som si napokon len oblizol papuľu a čakal na vlčicu kým sa nasýti.
V hlave mi mierne dunelo a už teraz som vedel, že noc a prípadný spánok - hoc krátky - nebude príjemný. Nnebolo mi dobre, vietor mi bral nádychy z pľúc zas preč a cítil som sa pomerne nesvoj. Vôbec nie vo svojej koži, ako sa vraví. A zavše nás so srncom čakala celkom, dlhá cesta naspäť do lesa. Ppravdepodobne aj cez rieku, ktorú nebude pokrývať ľad, povzdychol som si a namrzene zaškrípal zubami. Ak bolo niečo, čo som neznášal tak vodu. A druhá vec bola teperiť so sebou ešte niekoľko desiatok kíl ťažké telo úlovku. Aj som trochu bedákal, že sme nenalovili proste rodinu ušatých zajacov. Život by bol ľahší.

-> Nad kopci

//Každý zvlášť, každý vlk je osobitá jednotka :) čiže za deň môžeš napísať s 2/3/4 vlkmi a o týždeň zas

//lotéria 14

K zavŕšeniu samotného lovu nám začalo pomaly ale isto aj svitať. Zdvihol som hlavu k oblohe, ktorá sa z tmavej menila na svetlejšiu a svetlejšiu a pomedzi mraky, ktoré postupne rozháňal vietor, sa nám ukázalo aj slnko a osvetlilo krajinu na červeno. Aspoň niečo pekné, hoci zima asi končí, mierne som posmutnel a na zlepšenie nálady sa hladovo pozrel na náš úlovok, ktorý som takmer pochoval za živa, ktorý som zmrzačil a tak ďalej. Á ozaj. A ktorému Luna celkom neelegantne rozhrýzla krk.
Pobavene som vzhliadol na vlčicu, ktorej papuľa bola celá červeno ružová nevraviac o náprsenke a predných nohách. "Myslím, že teraz by si naľakala nejedného nebojsu," riekol som a asi prvý krát sa krátko zasmial. Bolo to dávno, čo som s niekým - hocikým - trávil viac času a trošku som sa aj socializoval. Introvert šiel do úzadia. Ja som tiež konečne prekonal okrem iného - toho všetkého - aj dusivý kašeľ, naposledy som si odkašľal a len pochvalne kývol, pričom som sa ešte poobzeral, či ostatok stáda je rozohnaný. Viac menej som srny nevidel, no po vetre som cítil, ž sa pohybujú stále kdesi na východe územia. Nech tam aj zostanú, masaker si berieme, pomyslel som si a premýšľal, že som nám vlastne narobil aj trochu robotu, lebo musíme vyteperiť to telisko von z jamy. "Najprv ho vytiahneme z jamy, vydýchame sa a premýšľam, či to dovliecť najprv alfe..." zhodnotil som situáciu zadumane na čo som zavrtel hlavou. "Ale kde, my sme ulovili, vytiahneme ho a zaženieme hlad," dodal som, zoskočil do plytkej jamy, ktorá by mladému srncovi mohla byť vlastne aj hrobom a zovrel mu zadnú nohu mocným stiskom zubov. Zaprel som sa a začal ťahať.

//Kráľ kráľov... kráľ činčíl :D celkom ósom nápad! Calum je bohatší o 7 opálov :)

//Hlasujem za 4.a 6. :)

Bude sa ešte niečo robiť so zobrazením v hlavnom menu? Myslím či "pokec", "inzeráty" atď. dostanú tie rámčeky, ktoré ich trochu oddeľovali od seba alebo nie. Takto je defacto pokec s inzerátmi vedľa seba.

Edit : 11:57 Hej, už to mám ok, ale viac mi to nejde ako ide.
Za mňa názor asi toľko, že ma to deprimuje, aké je to tmavé, pretože chýba ten jarný design, ktorý bol vždy živou a príjemnou zmenou po tom studenom modrom v zime. Na druhú stranu mi to pripomína nočný vzhľad :D, že snáď na úsvite by boli farby iné.

//Lotéria 13

Samozrejme nebolo by na dennom poriadku, keby nenastali nejaké problémy. Okrem toho, že sa skoro okamžite zotmelo mi na nose pristála malá, snehová vločka. To snáď ani nie je pravda, zavrčal som si pre seba v duchu, skočil po jednom zablúdilcovi, ktorý sa náhle od pôvodnej skupinky oddelil a s hlbokým nádychom bežal za Lunou, ktorá mohla mať problémy.
Jej biely kožuch som rozoznal pomerne bez problémov, no zdalo sa mi, že mierne kríva - hoci to mohol byť len klam svetla či hra tieňov. Jej pozícia pred mladým srnčaťom nebola vôbec výhodná. A došiel som akurát včas. Stačilo len trošku zvoľniť tempo, sústrediť sa a nohu srny, ktorá sa práve chystala kopnúť vlčicu omotal silný koreň vyrastajúci zo zeme pod ním, zavše sa odrazu pod ním akoby prepadla zem a srna stratila rovnováhu. Srnček stratil pôdu pod nohami, proste sa rozsypala a on padol do plytkej jamy, kde sa divoko metal. Tam už ale nastúpili moje zuby, ktoré mu doráňali rýchlo šľachy na nohách a zviera sa už nedokázalo postaviť. Vyčerpane som dýchal, vrčal a pomedzi to sa dusil záchvatom suchého kašľa. "Doraz...hhho," zavrčal som pomedzi nádychy a dusenie sa, pretože pretvorenie zeme- a zvlášť takto tuho zamrznutej ma stálo dosť energie. A isteže aj to, že som nebol v stopercentnej kondícii. Na pláni som mohol bežať donekonečna, tu mi to sťažovali kopčeky a laby už som si od úlomkov kameňov snáď ani necítil.

//lot 12

Nastal ten den, nebo-li spíše začátek jara, kdy jsem se každoročně vydával na pouť napříč Gallireou a to jenom z jednoho prostého důvodu. Prostě pro oživení vzpomínek, pro protažení si svalů, pro ten příjemný pocit, který nastoupil vždy, jakmile jsem překročil hranice západních lesů - vlastně teď hranici Ageronského lesa. Bydlela tu sice nedaleko Smrt, no já se jí nebál. Jjako každý jednoho dne mi bylo souzeno umřít, prostě každého život jednou skončí a pak tetu Smrt uvítá.
Každopádně ačkoliv bylo jaro teprve na začátku a počasí bylo opravdu studené - včetně silného, ledového větru - vypravil jsem se na cestu s poloprázdným žaludkem. U velkého jezera nebyl snad ani jen zbloudilý zajíc. Ne jako kdysi, vlk tam neměl soukromí, všude byli vlčci, na jaře mláďata, všude smích a vytí, zavzpomínal jsem si krátce a zatřepal hlavou, jelikož mi stejně vyhovoval klid více než-li rušné břehy jezera - jako kdysi. Snad jenom mé břicho strádalo.
Na severním konci jsem přebrodil potok a zárove¨se napil, pak už tady byla jenom pláň, kde se potulovali kousky vysoké, které mě stejně nijak nezajímali. Čekal jsem na vhodnou příležitost, která se mohla objevit právě v onom lese přede mnou.

//Bude na pokračovanie? Riveneth získala 2 krištále :)

//lot 11

Vlčica sa už cítila zaiste trošku lepšie, pretože aj tým bielym chvostom prestala mávať ako besná a atmosféra okolo nás sa upokojila. Ja som si len tíško vydýchol.
Terén pláne nebol práve najideálnejší, dlhonohé zvieratá zdolávali kopčeky pomerne ľahko, no beztak sa nemohli dať na zbesilý závod v rýchlosti, pretože na to tu kameňov, krov a bárs čoho bolo naozaj priveľa. Aspoň že to vetrisko bolo teraz na niečo užitočné, pomyslel som si a v tom si aj uvedomil, že som vlastne už na našom území vedel, že poveternostné podmienky na lov budú dobré. Žeby mágia počasia? Nechcel som inú? premýšľal som a vnímal biele telo Luny, ktoré sa mihlo bokom odo mňa. Samozrejme rozdelilo sa tak aj stádo a nastala chvíľková panika, na čo takmer okamžite som začul Lunino vytie. Bbolo normálne, že aj vlk zostal dezorientovaný. No na rozdiel od nej som mal stále cieľ v dohľade a ako sa srny rozostúpili, kútikom oka som bližšie k Lune zahliadol nepravidelný pohyb poraneného mladého samca. "Predbehni ho a zataras mu cestu za stádom!" znela priestorom jednoduchá odpoveď a dúfal som, že sa vlčica pokúsi naspäť koncentrovať natoľko, aby bola schopná oddeliť ho samostatne od zvyšku stáda. Stačí vyť, ceriť zuby, vrčať, trochu ho na bokoch poraniť, radil som jej v duchu, hoci sa práve nemusela sústrediť na mágiu. No ak bola na tom dobre, mala by počuť myšlienky automaticky.
Ja som sa zatiaľ rozbehol opačným smerom a vrčaním donútil zvyšok sŕn, aby sa neotáčali späť za mladým, ktorý zostal v ohrození. Na to som sa otočil a veľkým oblúkom obiehal mladého tak, aby som mu znemožnil útek do lesa. Museli sme proste skákať cez pahorky, preskakovať kamene, sem tam zanadávať, keď sa nejaký uvoľnený kameň zapichol medzi prsty laby. Ppretože napriek poraneniu na nohe mladému samcovi zvonil pud sebazáchovy a bežtal, hoci tú jednu nohu viac vliekol za sebou ako ju používal. Bolo to len o vytrvalosti a kto z koho - vydrží bežať dlhšie.