Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zostane ešte na 2 posty s Blueberrym/Duncanom a potom zmizne

Přespat v 3 ukrytoch 3/3

Šiel som stále do kopca sprevádzaný divný i myšlienkami a Lennie. Na vrchu kopca, keď som dopomohol zmeniť smer vetra a rozohnal najhoršie mraky, som si dovolil zastaviť pri skupine prvých kameňov, ktoré tvorili pôdorys jaskyne. Otočil som hnedú hlavu a pozoroval vlčicu, ktorá s odhodlaným výrazom šla do kopca, hoci som postrehol na jej rebrá h zrýchlené dýchanie, ktoré znacilo aj rýchly tep, co pre teba vôbec nie je dobré ak nechceš porodiť predčasne (//Btw dobrý nápad celkom, alebo že by prenášala a bol pôrod dráma :DD) s povzdychom som sa jej nastavil tak, aby sa o mňa mohla oprieť, keď sme vchadzali postupne Mo mokrých skalách dovnútra, kde nás zahalila úplná tma.
Přesunul som sa viac do zadnej časti a obzeral si to tu, pretože tento komplex skál a jaskyne som poznal a pamätal si povodne inak. Pri vchode sa zdalo, že došlo k nějakému zosuvu skal a pôdy, pretože bol vstup zasypany. (//Jenna tu bola so Zakarom, ktorého pichol amor do zadku vtedy :D) Pobral som sa do zadnej časti a nechal škálu ešte viac obrast machom s drobnými sedmokraskami. Tie tam vznikli tak nejako samovoľne, no skraslilo to ponuru jaskyňu, kým sme si lahli do mäkkého. Blaho som zafunel do machu a pritulil sa k vlčici, pričom som si skrz jej plece prehodil hlavu s hunatym krkom. Mokru sme mali len srsť po oslabení dažďa, takže som jej mohol poslúžiť celkom dobre ako ohrev. Nemal som v hlave už ani miesoo na myšlienky, za ľahol som tvdym spánkom...

... Z ktorého má zobudil o až hukanie sovy, ktorá určite musela sedieť na rimse úkrytu. "Ale no tak vtáky, prestanem vás mat rad," zamumlal som si ospalo a zivol si, pričom som začal vlčici umývať čelo a rozospatu tvar. Je tuším krajšia a nežnejšia, keď vstáva, ešte nemá toľko energie metat blesky, to bude tým, pomyslel som si usmevne, keď dom sa k nej ešte tulil ako som si ponatahoval labky a postavil sa. Čakala nás ešte celkom slušná cesta, najviac som sa stále bal hôr.

//Neprebadany les

Extra6

//Narvinij

"Kde si sa vlastne zas túlala? Nemienis ísť zase za Smrťou?" Pozrel som na ňu mierne vycitavo a snažil sa z jej výrazu tváre vyčítať, či mi zataji nejaké dôležité detaily jej výletu, alebo to bude úprimná pravda, s ktorou by som sa uspokojil a neriešil nič ďalej.
Rieku som prekonal rovnakým miestom, ktorým šla ako prvá aj Lennie ešte večer, len s tým rozdielom, že teraz bola tma a hlboká noc s prehankami. Ešte sme si mohli užiť pár nadychov čerstvého, borovicového vzduchu, kým sme sa vydali na postup do kopca, kde, ako som vedel, by sa mala nachádzať aj sopka. V takom ukryte je teplo! Ale... Nech ovládam mágiu najviac ako sa dá, alebo nedá, sopku asi nevytvorim a nedonutim vyrásť... Ci? Ako pretransformujem kopec na sopku a ohrievač jaskyne? Začal som uvažovať trosku z cesty a bluznit o blbosti ach. Nie, nebola to divoká a divná voda, ktorá obsahovala zrejme halucinogeny tak ako rieka Tenebrae na juhu. Proste som len túžil maz aspoň pohodlné miesto na spanie, keď už nič iné. Asi naozaj starnem alebo sa mojou novou záľubou stalo spanie a driemanie, kde sa dá, myslel som si a začal stúpať do kopca, pomedzi rozličné stromy. "Aši si to dám ako záväzok, že ti nájdem nejaké veľké zviera kvôli kozusine," povedal som Lennie s uskrnom. Teda, aspoň som dúfal, že ma naozaj nasleduje, lebo ako sme začali v teréne stúpať, vietor sa otočil a vial nám dážď do tváre, nemal som sa ako moc obzerať, aby sa mi nepodvrtla noha na klzkom povrchu. " Akosi začínam oblubovat spánok," poznamenal som zamyslene, no nemohol som práve povedať, že by som sa cítil nejako zle ci staro. Dokonca som mal pocit, že už nemôžem byť ani len tak strhany, ako som býval po rozpade svorky. Bolo to dosť zle obdobie, ktoré som nezvládol a zanevrel aj na vlcata... Nie, ony zanevreli vlastně na mňa, lebo Mico s Aimiel vtedy na nich nestačili a ne zadržali ich, keď počuli stekot, vzdychol som si a krátko nabral nostaligcku náladu. To bolo asi tým, že môj mozog bol zahalený v hmle spánku, z ktorého som sa neprehral. Až prekvapivo dobre sa mi spalo v tom svetluskovom lese. Záhada?
Aši náhoda, ale na tie som moc nevěřil a nič sa bezmebilo ani s výstupom k úkrytu.

Přespat v 3 ukrytoch na Gallirei

<- Rieka Kiërb

Nechápal som, ako môže amt troj farebná náladu plnú elánu. Skákala si z kameňa na kameň a čoskoro sa mi stratila z dohľadu s tým, že si ide spomínať na chvíle minule do lesa. Niekomu sa chce byť nistalgickym, pomyslel som si a zhlboka sa nadýchol, akonáhle ma do čumáku udrela výrazná vôňa borovíc. Spokojne som sa usmial napriek tomu, že v tienoch lesa sa mi moja družka už dávno stratila a mohla sa gulat sama, koľko chcela a kam. Samozrejme som si priznáva, že asi budem mat o pár hodín o ňu šialený strach, keď už je mojou rodinou, pretože Lennie si to podla môjho názoru často neuvedomovala. Alebo si to uvedomuje, len o tom neviem. Potom však nerozumiem jej počínání, veď keď už pre nič iné, tak aspoň pre svoju veľkosť zostanem ležať a užívať si. Síce... Ležať bude asi veľa a ja asi behať, keď nad tým premýšľam. Povzdychol som si a opatrne, pazurmi sa zachytiac som prekonal kamene skrz rieku, ktorá mi nárazmi vlniek zmacala celé brucho. Beztak to bolo jedno, lebo aj dažďové kvapky sa mi vytrvalý, mokrým počasím klzali po srsti až na brucho, kde voda stiekla zas na zem. Naozaj nepomohlo ani len otriasanie sa, proste nič.
S tým ukrytom to budeme musieť prebrať, ako prídeme do hôr, ideálne za mňa sa vyhnúť yvedavym očiam aj ušiam, fakt sa mi nechce riešiť tie pohľady a otázky... Ešte by sme natrafili na Haruhi a ta by sa vypytovala isto až donekonečna, ak je jej ešte dobre zdravotné. Ale hádam jej Falion ulovil za ten čas niečo, čo by jej pomohlo nabrat sílu, no nie? uvažoval som a připadal si, že moje myšlienky kričia. Les bol totižto celkom tichý, ozývalo sa len občasné zahukanie sovy, ktorá bola na vytrvalo love napriek dažďu,ktory trval donekonečna, hoc som tušil, že nás čaká pekný deň, skrz ktorý by som sa rad do hôr dostal.
Borovice začali postupne ubúdať a ja som sa vliekol so zvětšenou hlavou k hore Tire, kde bolo množstvo jaskýň, ktoré boli príjemné, dokonca do bývalej svorkovej vedelo svietiť slnko, ktoré kamene vyhrialo. Ja som si to vyšiel až do kopca, obišiel horu na severnú časť a vtesnal sa do pukliny, za ktorou som vedel o menšej jaskyni. Keby sme tu žili a mali jedinú dcéru, mala by to dobré útočisko pre samotu a proti súrodencom, bleslo mi samé od seba v hlave a prekvapene som ešte zazmurkal a udrel si čelo o skalný vycnelok v jaskyni. Aši je to radosť, pomyslel somm si s úsmevom a napriek boľavému čelu sa spokojne uložil a konečne odkvecol. Lennie som nechával stopu, aby ma tu našla.

Veď aj ma našla. Ucítil som na šíji jemný dotyk, keď ma budila. Rozospato som zivol a pritulil si k jej nohám hlavu, ktorú som zložil zas na kameň, ako spiace medvieda. "Uhm," zamumlal som na jej slová, že nasla úkryt a postavil sa, vyteperil z jaskyne a vrátil sa lesom smerom na sever.

-> Východný ukryt (cez Kiërb)

//Nad Kopci

Ako ju napadlo spomenúť Narvinij? Ach, že sa čudujem, sme blízko, uvedomil som si, keď sme prekonali ešte jednu lúku, ktorá bola našťastie skôr kamenistou pláňou (//Jašteria lučina tuším tam je), takže som nemal nohy o pol kila ťažšie, čo som na nich nosil niekoľko lesov blatové závažie, ktoré sa mi podarilo striasť viac menej až na pláni, kým sme sa zas vnorili do lesa za šumom rieky Kierb. V lese sa mi odrazu zdalo všetko tak povedomé a známe.
Čoskoro sme došli k rieke, ktorú na niektorých miestach križovali väčšie kamene. Aj tu sa rieka vylievala z koryta a v hlave som si prehrával jej bláznivý nápad s návštevou lesa, čo bude pod vodou. "Tak bojíš sa Styx, ale rozvodnená rieka je v pohode?!" Vyhŕkol som prekvapene a na to len nechápavo zavrtel hlavou. Počúval som radšej, aké mala plány. Zdalo sa, že sa rozhodla si zabrať jeden kúť z jaskyne, kde som nejako nevidel ten jeden raz niekoho ležať. Ak som si však vybavil jaskyňu, bolo to prijateľné, a preto som len prikývol. Mne je jedno, kde sa vlastne vyspím, kým tam nebude tiecť voda, napadlo mi, kým sme míňali metre koryta a vyhýbali sa oblúkmi zaplaveným oblastiam. Ale naozaj to nemôže myslieť vážne, ísť do toho lesa a teraz, nevidí, v akom stave sú rieky?! Hneval som sa v duchu na tú vlčicu, no rozhodol sa radšej nehovoriť nahlas, beztak si pobehovala ako sa jej zachcelo.
Jej reči o divných rituáloch by mi azda aj naježili srsť, keby je suchá a nadobúdal som dojem, že trojfarebná vlčica začína byť príliš paranoidná ohľadom bezpečnosti vĺčat.Ale keď sa utopíš ty, utopíš aj ich, povzdychol som si nešťastne, keď sa rozhodla zdolávať rieku. "Môžem ju od teba udržať čo najďalej," povedal som rezignovane, pretože ona nechápala, že som sa rozsýpal strachom, že sa utopí, zatiaľ čo si ľahkovážne skákala skrz rieku a ja nevoľky a neochotne za ňou. Vysvetlila mi, že si potrebuje zaspomínať čičosi také. "V tom prípade sa prespím v nejakej jaskyni pri hore, len na chvíľu, potom môžeme pokračovať k sopke a vyspať sa, aspoň do polnoci, kým sa zas pohneme," navrhol som vyčerpaným hlasom a nasledoval ju do lesa plného spomienok.

-> Narvinijský les

//Les pod horizontem

Vstúpili sme asi do jedného z najstarších lesov Gallirei, ktoré tu vôbec rástli. Vstup sme zahájili prelezením pokrúteného kmeňa, ktorý bol aj prekvapivo široký. Akonáhle sme sa však začali predierať lesom, bolo z toho doslova predierať sa, nakoľko toto mi pripomínalo Východný hvozd, ktorí mnohí poznali ako extrémne hustý. Tu to bolo podobne, do studené kvapky padajúce z nebies sa nás odrazu na celkom dlhý prechod veľkým lesom netýkali. Bola to príjemná zmena a vietor, prefukujúci lesom nám mohol susiť srsť.
Lennie sa chytila nápadu s kožušinami, no jej mozog to samozrejme prekrútil. Skutočný plán bol uzurpovať si všetky kožušiny, ktorá v ragarských horách len môžeme násť, Povzdychol som si a zavrtel hlavou. "Ale žiadne jaskyne na končekoch hôr, kto sa tam má štverať," odfrkol som si pobavene a pokračoval. S úľavou som si mohol vydýchnuť, lebo mi tráva nečvachtala pod nohami a necítil som sa tak všetkému na očiach, Všetkému, čo v lese žilo i nežilo.
Nebol som prekvapený z jej dôrazného nie, ona to zvládne. Uškrnul som sa. "Ešte aby nie," prehodil som žartom, pretože už ma mala aj tak natoľko omotaného, že som sa stával fakt starším podpantoflákom pod nadvládou, kde som sa sem tam zo svojej pozície prebil na sekundu na vrchol.
Hryzol som si však do špičky jazyka, keď sa pokúsila na mne testovať jej zmysel pre humor spôsobom nemilým. Podpichovaním druhého, kým sa od neho nedočkala reakcie. "Máš divný vkus," vrátil som jej to s vecným oznámením.
Keby nespomenula divného vlka, s ktorým som sa zrazil pred chvíľou, ani by som na to už nepomyslel. Fakt bol divný, on mal bublinu! Otriasol som sa v snahe precitnúť, no žiaľ stretnutie so sivým vlčkom bolo realitou. "Utopí v piesku Duncana," predstavil som jej dôležitú výhodu toho stretnutia, hoci som si tým nebol istý, keďže on sa bavil s bublinou... a tú mohol tiež ľahko pomenovať Duncan.Vlci boli jednoducho divní. Nnedokázal som preto určiť, či sú slová o Styx a Lenniina teória niečím normálnejším či lepším. Vlčica si myslela, že biely vlk z Narrských kopcov by ju oživil a museli by sme jej čeliť znova a znova. "Kým mi nebudeš dôverovať, že sa snažím pre teba urobiť všetko, tak ti neviem asi zaručiť, že sa k tebe..." zháčil som sa, zastavil a sklonil ňufákom k jej bruchu, po ktorom som letmo prešiel. "... Teda k vám tá vlčica nedostane, ak bude chcieť zaútočiť," vydýchol som napokon vecne, bez nejakých farebných emócií. Tiež nie som nezdolateľný a na niečo má byť tá vzájomná opora, vraj ,ale čo sa ja vyznám, odfrkol som si napokon uvoľnene a zvažoval jej otázku. "Skôr by som šiel priamo od rieky cez les k sopke, do úkrytu, vyspať sa," podotkol som a premeral si ju zamračeným pohľadom. Priznaj už, že si unavená. Llebo ak nie, tak si priznám, že som teda asi fakt starý.

-> Rieka Kierb

//Les pod horizontom

Slnko bolo pred nami, niekde za mračnami a podľa ubúdajúceho svetla som usúdil, že u bude dosť neskorý večer. Mali by sme sa urýchlene dostať do jaskyne niekam alebo čo, zaspím na nohách, pomyslel som si, hoci som to myslel len obrazne. V skutočnosti by mi ochabli reflexy, tak isto krok, čo by ma stálo desiatky možných zakopnutí o kamene a dopadol by som na čumák. Či už by ma čosi napadlo, alebo proste by som ja napadol zem, ktorá nie všade bola rozbahnená.
Okrem lesa, z ktorého sme práve vyšli. Zablatení z lesa, unavení sme sa dostali na kopcovitejší pľac, no za to podmáčaný a na dlhých trávach sa mi akúrát tak šmykla noha. Nedokázali sme ísť potichu, pod labami mi čľapkala voda, no reálne z trávy mi na brucho zas prskalo bahno. Po tisíci ôsmy raz som otriasol huňatý kožuch a trošku pobehol vpred. Bude príjemná asi aj hnusná jaskyňa s potokom rovno dnu, oproti tomuto počasiu a čím ďalej, tám náročnejšiemu presunu skrz rozbahnené územia, a tie jamy! Akoby som ich privolal lúčkou sa razom z lesa začalo hnať stádo srniek. Prekvapene som zažmurkal, bolo to len štvorpočetné stádo, no takto na severe? Očividne sa tu veľmi dobre darilo vegetácii. Mal som vôbec niekedy dobrú príležitosť, ako ísť niekam len tak medzi les, zvaliť sa do trávy napriek kliešťom a rozmýšľať? O takých kravinách, ako druhy trávy a prečo sú kde srny? Ničm loviť zvládam, až taký mudrlant byť zas nemusím, uškrnul som sa pre seba a schuti sa nadýchol vlhkého vzduchu, ktorý robil mojim pľúcam dobre. Tie tiež uplynulé roky dostsli extrémne zabrať. A to je jednou z vecí, ktoré by alfa vlk mal vedieť o svojom členovi, no tomu to kvôli nedôvere nepoviem, ani sa mu nemusím spovedať, že mu túry na ďaleké územia celkom prospievajú, mierne pohŕdavo som si musel odfrknúť, keď sa mi vybavil obraz vlka. Asi mi ho znechutila aj Lennie, lebo jej som proste veril o dosť viac, ako jemu. Nestihol mi dať ani tú príležitosť. Medzitým sme sa aj tak začali blížiť k ďalším stromom. Zažmurkal som a pokúsil sa utrieť si do seba tvár, najmä oči, pretože mi do nich stekala dažďová voda, ktorá nás ustavične máčala. Tu pribudlo aj pár vločiek, ktoré boli príjemnou zmenou na pozorovanie.

//Nad kopci

// Nedá mi to, Newlin v Sarumene nájde v písku 8 opálov, takých minimini :))

EXTRA 6

//Severný hvozd

Stretnutie so sivým vlkom a jeho kvetinovou korunou, z ktorej som nárazom mohol ochutnať, ma vykoľajilo dostatočne z miery na to, aby som sa neovládol a len si odfrkol, keď mi aj tak musela pripomenúť, že hory sú "chladné". Zagúľal som očami. No nie, to vážne, to je mi novinka, zavrtel som hlavou a otriasol tak zo seba vodu, aby som zahnal ironické myšlienky, ktoré sa mi nenápadne začali rojiť v hlave. "Kožušiny, veľa, mach, hocičím sa to dá upraviť, ak je na dobrom mieste..." Nesúhlasil som tak celkom s ňou a snažil sa byť len úprimný, ako vždy priamočiary, bez ohľadu na to, či ju to ranilo, pretože som si teraz proste za slovom stál. Ostatne ako vždycky, keď som bol reálne presvedčený a proste som vedel, že mám v tomto malom detaile pravdu ja. "Zlato, napadlo ti vôbec, že s tvojím... mimoriadne príťažlivo guľatým pupkom," láskyplne som jej olízol líce, na dôkaz svojich slov, že si myslím len to najlepšie,..." nebudeš pravdepodobne sama schopná vyliezť skrz niekoľko sediel a úbočí do "úkrytu"? A to už teraz? Zosmutnel som v myšlienkach, pretože hoc sme sa sem dostali rýchlo, obaja sme sa chladili v zasneženom lesnom pásme jazykmi a museli aj tak ubrať. Chýbalo dosť spánku a držali nás asi proteínové zajace z juhu pri tom živote.
"Mne sa v horách dobre dýcha, mám rád hory," zamračil som sa, aby som až tak netrval na svojich slovách o mizernosti územia a Faliona. Moja tvár sa mi hneď vyjasnila, ako som úprimne priznal obľúbený typ miest. "Voda vo mne zapne repertoár všetkých nadávok sveta, takže nie, naozaj sa nezabávam, kým ty sa na mňa úškŕňaš počas každého nutného namáčania sa," odfrkol som sii s pobaveným úškrnom a priateľsky zavrtel mpokrým chvostom.
Jej nasledujúca nálada ma vykoľajila, potkol som sa o kameň a s tichou nadávkou ledva stihol obísť v kluse strom. O obskočení sa budeme baviť, až obskočená nebudeš, začal som si spracovávať jej dlhý, typicky samičí monológ. Zvesil som však smutne uši, keď jej antiromantická časť pochovala nádej na rast tej mojej, znova, no nejako si z rtoho akj tak hlavu napokon nerobil. Prišlo jej veľmi komické, že sa mi môže pozdávať počúvanie vtáctva, ktoré bolo naozaj zjavne pestré. Sekundu som sa tváril naozaj ublížene. "Rád počúvam, ako spievajú," zamumlal som už totálne nesmelo, ba ani som asi nechcel, aby to počula. Srandičky, aspoň som ťa nejako rozosmial, napadlo mi, pretože toto mohlo byť určite dobré pre upokojenie rozbúrených hormónov tehotnej Lennie. Pre mňa bolo niečo ako vtáčí spev a vietor upokojujúca balada, nakoľko mojou vrodenou mágiou v žilách bola práve ona zem, čo som myslel, že by napadlo aj Lennie okamžite, takže ma mierne mrzelo, že sa mi v tomto ohľade smiala, inak to nebolo nič osobné. Vonkajšiu, nepriepustnú, nevrlú vrstvu živilo niečo tak prirodzené a živé, ako zem. Paradoxy sa dejú.
Veľmi zaujato, napriek ublíženej dušičke, som počúval jej obľúbené veci. Trošku som sa musel uškrnúť, keď s tou búrkou bola protiklad, no na druhú stranu som to chápal. Blesky patrili k temperamentu a koniec koncov, iskry elektriny mávala vlčica často a bolo to jej prirodzenosťou, akú vlk nevídal práve u všetkých v tomto kraji. Podotkla však celkom skeptické veci o sivej, nenávidenej zlodejke mláďat. "Problém je, ty moja partnerka pre každý zločin," pošteklil som jej bok mokrým chvostom, keď som trochu pobehol lesom, "že ona z toho stretnutia vzíde mŕtva, len čo vkročí tlapou na územie," zavrčal som hrdelne a pousmial sa, keď mi vyjavila jej plnú podporu v našich zvrátenejších pohľadoch na život.

//Trávnaté výšiny (resp. Nnad kopci)

//Švitorivý les

Nakoľko tieto lesy na východe boli prekvapivo celkom dobre prestupné, prispôsobil som sa Lenniinmu tempu, ktoré bolo na tehuľku pomerne rýchle. Nebol som ani veľmi zadýchaný, za tie roky som mal rozdýchané pľúca ako sa len dalo, laby zodrané a zahojené tak tisíc raz, počas nekonečných potuliek... a toto bola jedna veľmi dlhá skrz celú krajinu, ktorá bude na dlhodobo jedna z posledných, pretože sme sa mali usadiť. Ja a usadiť sa, no dobre, smial som sa pre seba, presne tak ako kedysi, keď to bolo v Klímovom lese, ktorý znenzazdajky spláchla rieka a zmizol z mapy, zostali len pozostatky skál, ktoré boli úkrytom. Možno by som sa tam niekedy vrátil, ale stačilo nostalgie, pripomenul som si, pretože jej hlas ma vrátil opätovne do reality, keď mi do nosa udrel výrazný pach ihličia.
A čo viac, pod labkami zachrupal sneh, pretože v ihličnatom lese sa nachádzali posledné zvyšky snehovej prikrývky, ktorá sa tu evidentne dlhodobo vedela držať.
Obtrelo sa o mňa vlčie, mokré telo, hoc tu na nás padala zmes vody a vločiek. Nestávalo sa často, že by sme si vzájomne vymieňali nejaké romantické gestá. Vlastne naposledy som bol ja ten roztopený láskou v úkryte a aj dlhšie po tom, čo jej hormóny tie moje pocity totálne zabili vrátane atmosféry a museli sme si dať od seba pauzu. No to sú mi veci, ako zabiť romantiku. Nnahnevajte armádu hormónov tehotnej vlčice, odfrkol som si a nežne jej prehrabol srsť na mokrom čele, kde sa miečala tmavohnedá s čiernou. Aj mi napadlo, že by som sa k tomuto možno niečo opýtal, či nadviazal na novú tému rozhovoru, no prišlo mi, že nie je ideálny čas. Zavše ma začali s príchodom noci rezať oči od únavy a nedostatku spánku.
Lennie vravela, že by sme asi museli nájsť nejaký prameň či iný úkryt vo vedľajšom lese, na čo som sa len zamyslel. "Stačila by jaskyňa, kam by neťahal prievan a netiekol vodopád,"podotkol som mrzutým hlasom. "Falion je blázon, asi aj šťastný blázon," zhodnotil som len mračiac sa a obiehajúc ihličnan, ktorého mokrý konár mi prečesal srsť na chrbte. Cítil som na okamih chlad a aj sa pokúsil si na chrbát dovidieť, keˇmi došlo, že mokro zo stromu a to studeno mi trafilo lysé miesto na kohútiku, ktoré zdemolovali Lenniine zuby už dávnejšie, v zrúcanine.
Vlčica mi však nadhodila, či vlastne nemám strach o naše mladé, keďže po krajine behá také čosi ako vlčica Styx. Nedovolil som si pred ňou zachmúriť sa. "Myslím, že ona by sa mala báť mňa," utrúsil som strohým a sebavedomým hlasom, pretože ako trojfarebná mala česť zistiť, nemám žiadne problémy na počkanie morbídne a sadisticky pochovať mláďa zaživa či zabiť vlčicu, prípadne zmrzačiť niečo do extrémov. Mal som ťažkú históriu a mnoho takých chvíľ som mal vypísaných v podobe desiatok jaziev na predných nohách či inde po tele. A predsa som sa necítil zničený. Beztak mi Lennie mohla z mysli vyčítať, že mi jej otázka privolala značné chmáry, ktoré ovplyvnili aj moju náladu a potvrdili jej, že mám vnútorne o ňu obrovský strach a držím sa jej ako samotného života.
Zahĺbený v rozhovore som poľavil na ostražitosti a ani si nevšimol, že ide proti mne celkom hlučný, sivý vlk s hnedým žíhaním, ktorý mal na hlave kvetovú korunu. Čo do pek... Nestihol som ani len dokončiť myšlienku. Vlk si nevšimol mňa, alebo ja jeho? A omylom som doň vpálil, takže som ho zastavil v pohybem rovnako aj seba. Pustil som kôru plnú tekutého piesku, ktorú pracne ukrýval listový balíček na lianovej šnúrke a zmätene zažmurkal a vylúdil zo seba pozdrav. "Eeehm, prepáč, nevšímam si cestu. Ale vidím, že ideš na juh, mám v balíčku kôru plnú tekutého piesku, je magický totiž!" Presvedčivo som začal rozprávať a vyčaroval na tvári priateľský a šťastný úsmev, ktorý, ako len Lenin vedela, nebol u mňa absolútne prirodzený, no slniečkar to iste pochopí. "Vie veci pohltiť, tak nie, že to na niekho vysypeš! Ale na Duncana môžeš, ak takého poznáš," žmurkol som ešte po ňom zjazveným okom, zakýval chvostom na pozdrav a pokračoval po svojom. To bolo... divné.

-> Les pod horizontom

<- Studánky

Znovu som si popri cestovaní s ňou musel pripomínať, že som rád za samotu. Jej spoločnosť mi naopak nevadila, veď nás defakto sprevádzal len dážď a hudba kvapiek, ktoré dopadali na stromy a zem, plus v lesíku, kde boli jazierka aj na hladinu tôní. Bol som však rád, že sme odtiaľ odišli – a to celkom rýchlo. Dostali sme sa do zmiešaného lesíka a v duchu som sa tešil, že si Lennie naozaj nevzala do hlavy nápad, že bahno by mohlo mať pre jej nenarodené deti snáď blahodárne účinky, čiže by sme sa o tomto čase brodili vodu a blatom, zapadli v močiari, museli podstúpiť tú potupu ega od Skylieth, ktorá by nás (hádam) vytiahla a to proste nik nechce.
„Si si istá, že tá voda v tých jazierkach... nebola čudná tiež?“ Opýtal som sa jej zvedavo a trošku nedôverčivo, pretože po skúsenosti s riekou, ktorá mi vlastne omylom šplechla do tlamy, som bol neveriaci azda na všetko divné a neprirodezné. Voda mala byť tekutá, priezračná, pokojne s rybacinou ako príchuťou, no aspoň by bola zdravá. A aj ja by som bol zdravý a ona by si nerobila ešte ďalšie dva roky obrovskú srandu zo svojho partnera, dokončil som si pre seba a pokračoval s ňou. „Pri rieke sa zlomila vlna o tú bobriu hrádzu a šplechla mi rovno do tváre, takže som sa jej nalogal omylom, nikdy som sa to neodvážil piť dobrovoľne,“ priznal som jej a dúfal, že možno sa dočkám nejakého milého gesta pochopenia, miesto srandičiek, pretože som bol viac vzťahovačný a viac ma bolelo ego, ako by som sa smial s ňou sám na sebe. Hoci keď mi opísala, že som objímal tú palmu, neubránil som sa pobavenému úškrnu. Dokázal som si predstaviť, že aj keby neviem ako veľmi nechcela byť škodoradostná, asi sa to v danej chvíli ani nedalo, keď pred ňou obvykle mrzutý a vážny Savior skáče do jazierka v snahe chytiť neexistujúcu príšeru, ktorú si pomýli so stromom a takmer si na staré kolená vyláme zuby o kôru... well, pripustil som si aj sám pre seba, že to by stálo za to vidieť z jej pohľadu.
Prechádzali sme postupne lesom, ktorým sa ozývala vtáčia hudba, napriek ranej jari. „A čo melódie od vtáctva? Páči sa ti niečo také počúvať?“ Opýtal som sa jej celkom nevšednú otázku. Veď sme spolu skoro rok putovali, čakali potomstvo, boli vo svorke... a ja som netušil, čo sú jej obľúbené činnosti okrem metania bleskov do mojej srsti a zadkov iných vlkov.

//Severný hvozd

Extra 6

//Kaňon rieky

Prebrodili sme plytsiu časť a zamierili si to po kamenistej cestičke smerom von z kaňonu. Počasie sa tu samozrejme zhoršilo, oblohu zakryli tmavo sivé mračná, skrz ktoré neorenikli ani slnečné lúče, ktoré sme si chvíľu užívali v púšti. Teda ak sa tam dá vôbec niečo užívať si, príšera tam nežije, nie je tam sranda, odfrkol som si pre seba a lepšie pre chytil balíček piesku v kôre a listí.
Spočiatku sme šli po ostrom okraji skál a rieka hucala dole pod nami. Husté křoviny však ani vlčici a ani mne veru neulahodili ani na pohľad. Predstava, že sa vlk prediera znova hustými kroviskami, ktoré určite boli aj plné trnov by sa páčila azda len silnému masochistovi.
Právě preto sme křoviny obišli pomedyi pár, ktoré nerastli tak husto pri sebe a mierili k lesíku, o ktorom som si pamätal, že v ňom boli pitné jazierka.
Lennie sa pri takom jednom aj zastavila a napodobit som ju. Sklonil som halvu do divnej hmly, ktorá mi pripomínala tu zo Sarumen, ktorá kruzila vtedy okolo Morfea. Voda mala trpkú chuť a spočiatku som ju vyplul. "Tak ťa náramne bavili moje halucinácie, alebo to je náhoda, že ťa voda stojí za nic?" zahunsral som si pre seba a napokon neodolal možnosti uhasenia smädu z teplej púšte. Po pár duskoch to chutilo lepšie, takže som si len z tlamy zlizol posledné kvapky a podobným gestom obdaroval aj Lennie, ktorej voda kvapka la z tlamy. Nešlo samozřejmě o vodu.
Odôvodnila mi jej rozprávanie o tehotenstve tým, že si predsa nik nesmie myslieť, že je tučná. So záujmom som si ju prezrel a obtrel si o ňu hlavu. "Až budeš aj náhodou tučná, aspoň väčšia plocha, ktorá ohřeje mladé," poznamenal som a věnoval jej milý úsměv, pretoze som naozaj chcel, aby vedela, že ma túlanie s nou baví. Konečne som aj ja mal pocit slobody. Prechádzali sme listnatym lesikom, ktory nás uchranil aspoň pred vetrom. Akonáhle však zo seba dostala, že ju vzrušuje predstava trhania Duncana, podozrievavo som hodil po nej pohľad a slabo sa uskrnul "To aby som ho trhal pred pôrodom, lebo na mňa vybalis nějaký provokativny trik a skončíš tehotná zase," zasmial som sa a nežne jej prebehol jazykom po tvári, keď nás prestali oddeľovať stromy.
"Mohli by sme si nájsť svoju jaskyňu, inú, tých puklin v skalách je tam dosť," zamyslel som sa nahlas a sotva si všimol miernu obměnu vegetácie vôkol.

-> Švit, les

EXTRA 6
//Tekuty piesok

Šum rieky zosilnel. Na hlavy nám začali dopadat posledné slnečné lúče, pretože na modrej oblohe začali pribúdať mraky. Lennie som chápal v tom, že bolo iste veľmi nezazivne pre ňu putovať mŕtvym priestorom vybruseneho štrku a piesku, ktorý sa zaryval do labiek. "Už budeme zas v lesoch, hádam nebude rieka vyliata," podotkol som s miernymi obavami a nosil balíček piesku na liane v zuboch. Vďaka jej hrúbke sa mi dobre a zrozumiteľne rozprávalo. Neviem koľko riek bude na hraniciach, ale ak budeme všade musieť spoliehať na bobry, sme v háji. Všetci gallirejski už o Lennie musia vedieť a určite sa zbalili, napadlo mi s humorom a prekvapene si ju pre meral, keď mi uznala pravdu. Heuréka, napadlo mi s úsmevom a len som kývol na potvrdenie jej slov.
Piesok sa nám postupne strácal. Labky sa mi nezabarali a ani gulatej vlčici, co som bol vlastne stále prekvapený, že s takou radosťou oznamovala. "Nečakal som, že tak otvorené budeš rozprávať pred inými o mladých. Ja viem, že je to vidieť a tak, teda, nie ze by si nebola stále nádherná," zakryl som svoj mierny prešľap s úsmevom, "no aj tak, od teba by som ti nečakal. Aši som až moc introvert," podotkol som zamyslene a zavrtěl chvostom, keď moje laby a pazúry škrabli o prvé kamene a kamenistu cestíčku, po ktorej sme opustili púšť.
Počúval som ako žartovala, že bude Nym po nej, no nie až tak skvelá. Len som zamával chvostom a usmial sa na ňu. Bol som rád, že som piesok zabalil do kôry a lístia v podobe balíčku na popínavé rastline, s ktorou sa mi to v tlamě dobře nosilo. Lennie mi predtým nerozumela a nemohla ani tomu, prečo som sa začal smiať ako aj ona automaticky spomenula hnedého bllbca. "Hovorím, že to hodím Duncanovi do krku, nech ho to pohltí zvnútra," sepol som jej svoj diabolský plán, kým mi vietor nevzal slova od úst.
Mračien pribudlo, začalo kvapkat a začne nám macat kožuchy. Na jej poznámku o tom, že mladým prospeje bahno som pretocila oči. Im teda možno. Napadlo mi a pobehol som po štrku napřed hľadajúc možnost přechodu, ktorá sa dostavila až po dlhej chvíli "Ale mne sa blato a voda páčiť nebudu," dodal som ešte k jej nápadů, že by možno nebolo až tak zle ísť mokrymi lesmi pri mociaroch.
Nestihol som sa ani riadne nadýchnuť, kým ma tehulka odrazu predbehla a popohnala ma pohľadom. "To brucho ťa poháňa alebo co?" Zabrblal som si a zrýchlil do vytrvalé ho klusu. Chápal som ju, že sa ponáhľa "Ragar ma odporne miesto ako ukryt, vlhké, plus ta voda co to tečie na hlavu," vyslovil som úprimne svoje pocity voči výberu miesta na spánok. Ktoré vybral Falion.
Pýtala sa ma síce ešte na piesok, no to už som jej povedal, a keď sme našli brod po brucho, prebehli sme rýchlo vodou a stúpali z vodou vymletej jamy konečně hore, k stromom, ktorym začali rast prvé puky. Nebola to záchrana pred dazdivym počasím, no určite lepšie závětří ako byť tu.

-> kam že to ideme? Studánky?

Dával som si zabrať a moja bláznivá hlava vymyslela proste ďalší nápad, ako treba vliecť kus kôry v snahe nájsť hnedého drzáňa, ktorý mi pil krv, len čo som si naňho spomenul. Ani neviem, kde sa vo mne vzala tá zášť, či to je nejaký oneskorený vplyv Smrti? Alebo nejakého jedu, prečo je tá rieka čiernej farby? Boli to ťažké otázky, takže osm sa rozhodol hrať sa chvíľu na milého v snahe urobiť si lepší image a nahrabať plusové bodíky od vlčice.
Prirodzene, že sa trojfarebná zaujímala hlavne o dlvod, prečo som zašiel až sem. "Chcela si ísť po hraniciach, či? Plus som chcel, aby sme sa niekde usušili a ohriali, lepšie miesto nenájdeme, zavše ju žné oblasti pri močiaroch budú pod vodou, chce sa ti brodiť a plávať bahnom až na sever?" Vychŕlil som zo seba prakticky celé moje myšlienkové pochody.
Prišlo mi však, že začína byť sentimentálna alebo čo, chýbala jej mladá vlčica. "No áno, so starým stelesnením negativity je to celkom nezáživné," zasmial som sa krátko, pretože som si vymyslel z korienkov a listov tráv balenie, z ktorého piesok nevypadne a viem ho niesť aj tak, aby sa mi dalo rozprávať. "Bola to mladá energia, jej vytrvalosť je obdivuhodná," uznal som a potešene pobehol, keď som počul ozvenu rieky, ktorá burácala neďaleko. Štrku pribúdalo, piesku ubúdalo a pridávali sa trsy tráv.
Lennie sa síce na mne smiala, no rozpačito som jej úsmev opätoval a nevedel, čo na to povedať. Na jrj návrh spomaliť som len privrel oči. "Musíme nájsť jaskyňu, nejaké zlomené stromy na sebe, niečo, lebo pršať bde aj túto noc," povzdychol som sia vlastne odmietol lákavá návrh a pozmenenie plánu.

-> Kaňon rieky

<- Púšť Ararat

Dalo by sa povedať, že sme sa dostali na niečo podobné hrebeňu hôr. Akurát to bola piesočná dun. Mali sme odrazu výhľad a moje pľúca už ani nevedeli, akým zázrakom sa sem dostali. Asi je to jediné šťastie v tejto situácii, že slnko zapadá, stále máme celkom dosť svetla, neprší tu toľko...
a je fajn, že jar len započala a nebude tu horko tké, ťže sa udusíme vo vlastnom kožuchu, povzdychol som si a zastrihal ušami, keď som začul Lennie rozprávať. Automaticky sm aj skontorloval, kde sa asi nachádza, pretože po pravici opodiaľ sa mi zdala púšť neprirodzene tmavá, akoby tam bol kráter a jama, napadlo mi. Zneistel som a s pár nádychmi hľadal stratrenú sebadôveru, že to tu nie je nebezpečné viac ako v zrúcanine. Teda na minimálne podobnej úrovni.
Jej slová ma však odpútali. Vlastne vďaka jej dobrej nálade sa mi z mysli vytrácali aj bludné myšlienky o Lochneskej príšere, ktorá bola v jzierku, ktoré sa samovoľne zväčšilo. Na starobu je vraj normálne blúzniť, takže som si pomaly, no iste začínal nepripúšťať si to k telu. Bavil som sa, hoci som zostal v duchu rozrušený z tej náhlej skúsenosti. Ani som nevedel, čo ju zapríčinilo.
Tmavá časť púšte pod našou úrovňou ma však priveľmi zaujala a so zvedavým pohľadom a pridvihnutým chvostom som pobehol napred. Samozrejme dal to vedieť vlčici aspoň pohľadom, že to len preskúmam, kým ona môže pozvoľna kráčať a nenaháňať sa. Je to nevídaný jav? Nemôže byť... Teda kde, ja to nemôžem vedieť, odkiaľ by som aj mohol...? Ako má vyzerať po správnosti púsť? Boli tu niekedy stromy? Začal som sa obzerať a totálne sa zah=lbil do seba. Voda z rieky stále opantávala moje zmysly, kým ja som upustil od mojej typickej a prehnanej ostražitosti. Blúdil som, klusal v lhbokom piesku.
Ocitol som sa na okraji jamy, ktorá bola tmavá. Piesok však vyzeral ako mokrý, no pri pohľadena nebo som túto možnosť zavrhol. Moja ostražitosť sa vrátila a rozhliadol som sa, chmatnúc do zubov prvý úlomok nejakého suchého konára, ktorým som šiel prehrabnúť divný, tmavý piesok v jame. Drevo som pustil a po chvíli sa zarazene skokom späť vrátil, pretože t´drevo sa začalo prepadať. To si musím v ničom zobrať a nasypať to na Duncana, až ho stretneme! Uzmyslel som si, kým som sa vydal k pichľavému, divnému sromu, kde som našiel rozlámané kusy drevenej kôry. Vvzal som jednu do papule ,ktorá mala najviac miskovitý tvar a vrátil sa, krčiac sa nad jamou, sktorej som si zobral piesok. Spokojne s chvostom hore som dobehol vlčicu. "Uftopim ftm Dfncana!" Zahuhlal som s kôrou plnou tmavého piesku v tlame a opatrne zrýchlil v snahe dostať sa preč.