Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Veľké húštie (cez Str.pl.)
//hello everyone, idem spestriť dej, keby nereagujem, kopnite do mna na fb

Za posledné roky som tento svet veľmi nespoznával. Krajina sa menila a pripomínala mi, že som snáď starší, než okolité lesy a planiny, ktoré som počas ciest vôbec nespoznával. Ako tá rieka, ktorá sa vinula časťou kraja, kde kedysi ležal Klímový les. A mnoho Ďalších území.
Stavil som na istotu a po pamäti, ešte s mlžiacim sa zrakom, vydal sa naprieč pahorkatine šakalov, aby som našiel znovu a zas útočisko, kde prebýval zvyšok mojej roztrúsenej rodiny.
Obrovskú pláň som poznal snáď spamäti. S pohľadom pevne upretým k zemi som opatrne kráčal a snažil sa rozhýbať strnulé telo a svaly. Hoci som bol o pár rokov mladší (//9 rokov má), moja duša mala azda aj nekonečno rokov, tak som sa aspoň cítil.
Keď zelené zraky zbadali prvé stromy hustého, svahovitého hvozdu, srdce slabo zaplesalo. Emócie mi dovolili pobehnúť aspoň do vytrvalého poklusu, ktorým som kedysi vedel uraziť nekonečné vzdialenosti, obrazne. Nejaká energia ma tam ťahala. Nad lesom sa sťahovali mračná, ktoré som prisúdil nejakým zvláštnym okolnostiam, intuitívne som vytušil, že niečo nebude v poriadku. A pritom sa jednalo o nejaké búrky z tepla. pretože kým som sa konečne dostal do tieňa prvých stromov, jazyk som skoro ťahal pozemi. Doprial som si osvieženie v podobe ľadového vánku, ktorý mi prečesal srsť a zároveň sa prehnal lesom v podobe prudkého, studeného vetra, ktorý nepatril k tomuto obdobiu. Bolo to len neudržanie mocnej mágie pod kontrolou, nemal som na to sily, tak bolo dosť možné, že to niekoho zrazilo z nôh alebo minimálne potrápilo myseľ, čo sa to zas deje za čary.
Aj tu som to poznal skoro ako domov, takže som sa bez váhania nad nejakými mladými, napichanými ochrancami vydal lesom k úkrytom, kým som nedostal do nosa odozvu pachov. Mrcha... tu?!
V momente som sa obrátil na zadnej nohe a odrazil sa, chvíľu som poklusával, chvíľu bežal nechajúc sa unášať gravitáciou z kopca. Arcanov pach prebil všetko, len nie tej šedej zloby. Adrenalín ma okamžite nakopol k životu, hoci som v kúte podvedomia vedel, že ako to opadne, zrejme padnem aj ja, minimálne zas do mdlôb. Ppomohlo to však k tomu, aby som sa dopravil do epicentra hurhaja, zavše ma naviedol zvuk lámania sa konára - a nie maličkého vzhľadom na intenzitu.
Došiel som na scénu v momente, kedy vetva padala do priekopy, ktorá tu rozhodne nebola sama od seba. Na vetvi šedá čmuha a ja som dúfal v niečiu smrť, no to by musela byť asi sakramentská hlbina, aby sa zabila. Na okraji, pri nalomenom strome, stál svetlučký vlk, s ktorým som sa už stretol, keď bol omnoho mladší a márne sa ma pokúšal vtedy dostať z údolia. Bez váhania som sa narovnal, tváriac sa, že vôbec mentálne neumieram, a následne podišiel našikmo k pravému plecu Parsifala. "Ahoj," ozval som sa zachrípnuto svojim hlbokým hlasom, "čo tu robí tá mrcha? Arcanus...?" Nedopovedal som ani otázky, len sa naňho zamračil a opatrne podišiel k okraju praskliny.

Chvíľami som mal pocit, že je moja myseľ kdesi úplne inde. Nedošlo mi, v akom stave sa vlastne nachádzam. Reálne som padol do mdlôb krátko po tom čo som ju oslovil menom, čo som videl aspoň smietko nádeje, čo ma spasí. Ale nestalo sa.
Keď mdloby pominuli, vlčica pri mne nestála. Dokonca som mal dojem, že som sa ocitol v inej časti, pretože som nebol v tom udupanom úseku, kde sa dalo nejako narovnať. Ostal som zakliesnený v spleti rastlín, z nich niektoré sam i tŕňmi ryli do kožuchu. Ako by som asi mohol umrieť pričinením rastlín, pomyslel som si uvažujúc nad vrodenou mágiou, s pomocou ktorej sa mi podarilo sa bezbolestne vykliesniť a vyňuchať nejaké tie pachy vlkov, ktorí prešli dávnejšie, no zároveň mi bol jeden z nich natoľko povedomý, že ma to celkom prebralo. Bolo jediné miesto na tomto magickom svete, kam som sa chcel pobrať a už sa viac nevrátiť. Aby som sa tam však dostal, musel som nájsť toho pravého, kto mi s tým pomôže.

//Asgaarský hvozd (cez Stredozemnú pl.)

Kam ďalej? Treba ísť vobec ďalej? Kam? Kam? Sem tam sa mi mihla hlavou myšlienka, no nedávala nikdy význam. Len sa objavila a bola fuč. Ja som mal medzitým pohľad očí uprený na zjazvené laby,.kde som mohol len bez pohybu skúmať cestičky starych poranení. Ani jedno sa rozhodne nemohlo rovnať tej ohyzdnej smrti, ktora ma postihla. Kolko to uz je, ako?
Strácal som absolútne pojem o čase a pomaličky aj o priestore. Vnímal som studený sneh pod bruchom, no skor som mal registrovať zachrupčanie snehu pod niečími labami. Pochopil som, ze to bude vlčica či vlk, no nič viac. Pach mi bol povedomý, nieco v mojej hlave sa ma snažilo presvedčiť, nech vstanem, zobudím sa, privítam vlka.
Namiesto toho som sa strhol a reflexívne skočil do boku sivej vlčice, ktorá sa ma dotkla nosom. Nemal som toľko síl ju zhodiť, nanajvýš vyviesť z rovnováhy.
Na tvári sa mi zračil pár tichých minút zmätok. Stojac, nohy naširoko, som sa díval do znamych očí, videl som ustarostený výraz. Ale neprehovorila. Na krku sa jej leskol decentný náhrdelník s kamienkom... Nevedel som akým, pretože som mal v.hlave ozajstné prázdno. Priepasť, do ktorej som denne padal, por sa.zpbudil a.znova padal .
"N..." pokúsil som sa prehovoriť, no zadrhol sa mi hlas. Inokedy hlboký, silný, dnes len chraplák spôsobený zapalenym hrdlom, ktore ma posledne dni trápilo. "N
ym. Si Nym?" Potreboval som sa uistiť akonahle jazyk zacal spolupracovať. Nerozlišoval som priveľmi realitu od bludov, ktore moja hlava tvorila celkom slušné množstvá tuto zimu.

//Stredozemna plan

Akonáhle som došiel k záveru, že ďalej má nohy neponesu, pretože skôr ma vietor odveje, zamieril som žmúriac oči proti vetru kamsi k malému kopcu. Bolo to skôr navrsie zaviate snehom, ktorý z neho odfukovalo na strany. Mal som dojem, že tieto končiny ešte stále poznám, a preto som sa bez zaváhania zamieril ku kopci.
Po priblížení sa boli potvrdené moje domnienky na základe spomienok, že tu niečo takéto bolo. Kus zeme, prerastený malými i veľkými krovinami, popinavymi kríkmi a podobne. Žiadne romantický krásne miesto, no pre tuláka v tomto mraze ideálne.
Nikdy s nebol príliš mohutný či vysoký vlk obalený svalmi, taký by sa azda nevošiel pomedzi prvú strbinu konárov, na ktorých som nechal kúsok svojej srsti. Natesno som sa kliesnil húštinou, z ktorej koruny na mňa padali veľké kusy snehu. Často som tak stratil zrak a videl len tmu, cítil len sneh na tvári a očiach. Možno to má doviedlo do priestoru, kde som doslova vpadol, zapotacal sa a napokon sa aj zvalil na zem do snehu. Otriasol som si zvyšok vločiek, ktoré bránili videniu a spokojne som mlaskol pri pohľade okolo seba. Kry tu vytvorili väčšiu kupolu, závetrie, nánosy snehu sa držali na korunách a pôsobilo to pre mňa ako prírodná jaskyňa. Mať viac energie, upravím si to tu, zasnil som sa, v snahe odpútať sa od myšlienok, ktoré nastupovali na myseľ. Ktoré ma matali dlhé mesiace.
Nebol som už ani toľko vládny, aby som si všimol, že mám tesne pred sebou pár konarikov posiatych trnmi, ktoré ma delia od reálneho úkrytu. Moja hlava bluznila únavou, mnohé zo zmyslov prestali automaticky fungovať. A preto som nemohol vidieť, že tesne pred sebou mám niekoho, kto by mohol pomôcť. Kto by ma možno vytrhol z depresie a rezignácie nad životom. Proste som ležal v snehu, divajic sa na predné laby, v duchu lietal neznámo kde v čase.

//Lúka vlčích makov (skrz Ronherák)

Nebyť od samotného narodenia navyknutý na mráz, asi by ma počasie položilo po prvých sto metroch. Riešil by som znecitlivené prsty na labách, v ktorých cit skutočne nebol. Nestresoval som sa však pre to, normálny jav, napokon. Vedel som, že na obrovskej pláni, zhruba uprostred tohto magického kraja, to nebude o nič lepšie. Do bokov sa mi oprel vietor, ktorý mohol byť snáď i prievanom v pustej krajine a mňa odhodilo do najblišej kopy snehu. Dosiaľ mi sneh siahal tak k bruchu, no ocitol som sa v ňom takto po uši.
Postupným hrabaním som prekrvil končatiny a striasolaj z hlavy snehovú čiapku. Toto nemá význam, nedôjdem tam, zúfal som si, žmúriac do lesklu snehovej prikrývky v kraji predo mnou. Tam niekde bol cieľ, no nemal som síl na to ísť. Zostalo sa len rýchlo rozhodnúť pre zarastené územie,. kde som veril, že bude aspoň to závetrie. A možno menej snehu.

//Veľká húština

Zima. Chlad. Vietor. Samota. Prežívanie.
Dni plynuli a neboli o ničom inom. Namiesto nabrania tukov na zimu som len blúdil a motal sa v kruhoch. Pôvodný plán bol dostať sa na sever, zaliezť do nejakej jaskyne a utápať sa v depresii, kým ma to neskolí. No keďže Život akosi chcel, aby som tu ešte bol, keďže mi dal druhú šancu - aj čas, len som si hľadal zdochliny, mŕtve malé vtáctvo a čosi, vďaka čomu bude srdce tĺcť a mozog každý deň vstane a donúti končatiny k pohybu. To úplne stačilo.
Nezostalo koniec koncov mnoho dôvodov k žitiu života, ktorý mi bol dopriaty o moc dlhší, ako ostatným priateľom n, ktorí boli dávno ktovie kde. Niekde na druhej strane, možno v útrobách Starej zrúcaniny. Potrebujem pomoc, vkĺzla mi dop hlavy naliehavá myšlienka, ktorá bola ako alarm. Vytriezvel som, opustil útočisko starých jaskýň po dávno zabudnutej vlčej svorke, dal sa na úmorný pochod snehom. Už ani len ten mi neprinášal radosť. Voľky nevoľky si vlk musel priznať, že je na tom naozaj vážne zle a bez druhých pomoci zimu nerozchodí.
Zasnežené pláne predoi mnou, akop som žmúril do vetra, nevyzerali vôbec ako dobré riešenie. Mráz sa zarýval pod srsť, no naprioek vedomiu, že sa doplazím z posledných síl - ak nie ja úplne posledných - som sa dal na dlhý pochod, v snahe chodiť najmú po vytunelovaných cestičkách po vysokej.

//cez Ronehrák na Stredozemnú pláň

//+ 1 kryštál

//Ahoj, hrať určite už môžeš, keď herne zahras, že mu život vyhovel a teda "Jerry obdivuje farebnú srsť" (nie doslova, chápeme sa). Neocakavaj potom ale, že každý hráč mrkne na tvoj profil,.že.uz ich akoze Jerry má, kým nebudú na obrázku, to je asi celé :)

//1 kryštál pre Tonresa:)

// 1 kryštál pre Nema :)

...a zároveň 23kryštáľov pre Crowleyho, za všetky príspevky (pozerám aj na dĺžku okrem obsahu), aktrivitu, vytrvalosť a moje omeškanie

Nespoznal som za život azda žiadneho jedinca, ktorý by dobrovoľne žral gumové huby. Nie to ešte takýchto neprirodzených farieb. A teraz tu jedného takého máme... jednu, opravil som sa zadumane pozorujúc tú "jednu", ako sa napcháva. Tými divnými hubami.
Striaslo ma a znechutene som nakrčil nos, na čo som sa radšej odvrátil kamsi do lesa, sledujúc koryto potoka, ktoré sa strácalo v diaľke medzi stromami. Voda začínala byť pomerne hlučná, keď po upršanej noci konečne prestalo liať zhora. A ja som tu musel proste trčať s niekým... proste celá situácia bola zlá.
Po nekonečných hodinách, čo aj dožrala vlčica huby sa čosi zmenilo. Rýchly nával pocitu slobody a po pár skusmých krokoch som vedel, že mágia bez pôvodcu nás prepustila. Vyhľadal som na to hnedú ešte pohľadom, no ona nestála za ten pozdrav. Proste sa odpoklonkovala preč, bez slova, ako jazvec do nory. Akurát tu zmizla za kmeňmi stromov. Vysala životnú energiu, posťažoval som si a zároveň si vydýchol, keď som mohol slobodne kráčať niekam, kde bude dýchateľnejšie. V lese začínalo byť po tej sprške dosť dusno.

//Lúka vlčích makov (cez ZL)

Na to, že nemá vlčica bola pomerne aj utiahnuta sama do seba, jej vobec nevadilo čeliť nečakaným výzvam. Tu cnela v machu pri potoku vyzva v podobe farebnej huby, ktoru bez váhania musela ist hneda okúsiť svojou tlamou. Zvrastil som čelo a nechapavo zavrtel hlavou. "Nevidíš uz od hladu, ze do seba cpes neznámu vec..." Skonštatoval som len akoby mimochodom a siel si este namočiť tlamu do studeného potoka.
Musel som sa vsak zase obrátiť, pretože som zacitol na sebe pohlad prenikavych očí modrej farby. Nukala mi časť toho hribu. Zatal som sa, aby som sa nerozosmial a len razne zavrtel hlavou. "Som masozravec," podotkol som len a pre istotu o dva kroky cúvol, leby ju nahodou napadlo čosi nečakane

///uplne v pohode, ja som stratila pojem o čase a az teraz cidim, ako dlho to je... Prepáč, na discord prakticky nechodím, život mi momentálne neumožňuje tu byť

Potok bol trošku hlbší a voda kalnejšia po zime a roztopení sa snehovej prikrývky, no neprekážalo mi to v danej chvíli. Smäd bol smäd. Pil som pomaly, nakoľko voda bola stále značne ľadová a nepotreboval som si spôsobiť nejaký zápal v krku či čosi podobné. Hnedá vlčica sa vlastne pridala, ako inak, než bez slov.
Pohľad mi však padol na opačný breh malého, vodného toku, pretože z hliny trčala namodralá hlávka akejsi huby. Za život som nič také nevidel, a to moje oči uzreli už mnohé druhy húb a tejto flóry v lesoch. Mali akúkoľvek podobu, no takáto farba? Čo je zas toto za výmysel? Nikdy celkom nebudem vedieť pochopiť vlkov, ktorým tieto gumovité rastliny chutia a žerú ich, už len od pohľadu to vyzerá jedovato, usúdil som s podozrievavým pohľadom upretým pevne na hríb. Po očku som škúlil na hnedú, ako zareaguje ona. Mala snáď taký hlad, že by to zožrala?

//Vŕbový lesík

Trochu ma vnútorne zamrzelo, že môj hlas akoby Rowena ani nepočula. Nevyčítal som si, že som mal snahu ju pozdraviť -hoci odozva neprišla naspäť. Má aspoň priateľov alebo koho okolo seba, možno si našla lepšiu rodinu a rodičia sú už pre ňu zabudnutí, potichu som si povzdychol a nadýchol sa vlhkého vzduchu okolo nás. Po snehu už nebolo pamiatky a nám sa laby zabárali do rozmočenej zeme so zmesou zvädnutej trávy, ktorá sa len kde tu preberala k životu.
Po obídení posledných ohnutých stromov s dlhými konármi som zachytil v diaľke šum vody. Proti búrlivým riekam to bol veľmi jemný a nepatrný zvuk, no mohol som asi len životu ďakovať za vylepšený sluch, ktorý ma často viedol. Tentokrát k vode.
Dorazili sme aj ku zoskupeniu skál, odkiaľ potok vyvieral. Nemal som však v úmysle piť hneĎ pri zdroji, takže som drcol do hnedej, ktorá bola na mne ako nalepená a prešiel k prvému ohybu, kde som sklonil hlavu.

//+ 7 kvetín