Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Opravím, prepáč, stratila som sa v tom fighte tu :D napíš to aj do cboxu v prehľade chytení čo pridala skyl

<- Tundra cez Stepnú pláň

Z rýchleho behu pred zimou a tuhým vetrom som nanešťastie musela prudko spomaliť. Nie len, že sa terén začal divoko vlniť, zavše mi laba na okamih uviazla v jednom z kríkov! Ale no tak pohni sa už! POhni sa, nemôžem tu trčať, lebo ma nejaká kostnatá príšera chytí! Napokon moje nadávky a šomranie nezostalo len v mojej mysli, plašila som všetko vtcátvo v okolí, kým som krovie jednoducho neprepálila s totálne diabolským pohľadom.
Moja vrodená mágia ma naštartovala a hnaná s adrenalínom som len letmo vnímala moje prírodné prekážky, ktoré mi boli veľkou pardubickou po ceste do bezpečia, ktoré sa stále nikde neukazovalo. Začala som sa báť, že ma predsa len dostanú. Ale no tak. Zaber vlčica, nech si aspoň obrúsia riadne tie kostnaté laby, kým ťa lapia!

-> Zrádcuv remízek cexz v.hustie

<- Ľadové pláne

Mojím prvým dojmom bolo, že sa možno ocitnem v nejakom tom mini závetrí od stromov. Bola som však na veľkom omyle. Ono to bol len lepšie vyrastený ker. Na pľac, kam som ako duchovlčica doletela bolo množstvo kríkov. Nebolo tu ani živej duše, ktorú by som aspoň mohla vydesiť na smrť, keď už ma teda hlad netrápil. Ale ani duše. Ešte aby som sa aj čudovala, ten severný víchor nebola len historka z detsva, naozaj existuje, napadlo mi, keď ma zase odfúklo préíliš doľava namiesto opačným smerom. Potichu som zanadávala a pokračovala v intervalovom obrazaní sa a točení hlavy. Moje oči ešte nikdy neboli tak ostré, cítila som sa tu však bezpečnejšie. Dokonca aj v magických podobách sa vlci očividne radi združovali pri jazere.

-> Cez stepnú pláň krovinatý svah

<- doleteli sme cez tajgu od úzkej rokle

Bola som celkom rada za prítmie stromov, ktoré ma skryli ako som postupne videla na korunách stromov ten vietor, ktorý intenzívne pridával na sile. Vypľul ma ten vetrisko na obrovskej ploche, ktorá bola od lesa čím ďalej, tým viac pokrytá ľadom. S obdivom som vypískla, hoci aj to písknutie mi vzalo vetrisko z úst. Ani nestačilo vyletieť do éteru. Tragické, aspoň ma tu nikto nebude počuť, pomyslela som si a fascinovane sa rozletela naprieč pláňou kamsi južnejšie. Síce mi zima v takomto skupenstve ducha nevadila, no vietor môj smer značne menil podľa jeho vlastných, zlomyseľných úmyslov. Nespokojne som tľoskla jazykom blížiac sa však k ďalšiemu zxoskupeniu stromov, kde by som dokázala byť ešte viac neviditeľná, ako som už ako duch beztak bola. By ma zaujímalo, ako je možné, že ma tu hentí tak ľahko nájdu, keď som vlastne priesvitná... či ani nie?
Nechám to na potom, ale na túto planinu sa ešte raz musím vrátiť. Určite v lete, ale je to fakt nádhera, pomysklela som si, ako som sa naposledy obzrela na ligotavú pláň pokrytú ľadom. Na to som sa vnorila medzi stromčeky.

-> Tundra

<- Západné lúky

Lúky boli síce priestranné, no zachytila som zase zvuk rieky. Niekto vylieval kýble vody, určite tá zmija Smrť, teraz bude voda všade, zafŕkala som a dovolila si ešte zopár paranoidných otočiek hlavou na všetky smery, či ma tu náhodou niečo neprenasleduje.
Postupne som sa dostala k obrovskej jame, v ktorej - aké šokujúce - tiekla rieka, ktorá si to za stáročia vyryla, také pekné korýtko. Nevidela som na šedom kameni však možnosť tam zostúpiť a naveky sa schovať pred všetkými kostlivlkmi. Nedalo sa to.
Namiesto toho som zvolila jeseň, ktorý ihral všetkými farbami a ja som mohla zatiaľ len letieť niekam a vdychovať atmosféru jesene.

-> Skrz Tajgu na Ľadovú pláň

<- Kamenná pláž
Odrazu mi bolo hneď veselšie, jeden mal aj chuť zavýjať od veselosti. Asi sa vo mne prebúdzal aj nejaký ten zákerný pocit, pretože adrenalínový hon na čarodejnice sa mi začal až prílišne páčiť. Mohla som si dovoliť nosiť úsmev na tvári. Ďalšie dôležité zistenie bolo, že ma kostlivlci nemohli zamraziť večne tým ich mohutným dychom. Spätne som sa potom nad tým aj pozastavila, ako vlastne kostlivlk bez srsti a pľúc dokáže tak fúkať... Nemal krk len kosť? Tým, že kostlivlci nemali ani dýchacie potrubia či čo sme to mali, som zostala zarazená.
Paranoidne som sa okolo seba poobzerala, no v tejto chvíli som nevidela nič, len veľmi peknú plochu lúk, ktoré sa farbili do kožuch jesene. Bol to pekný pohľad a mne hneď napadlo, že by som sa mohla skryť pekne niekde v horách na severe, kde je strašná zima, lebo ja ju po prvý raz v živote ani neucítim.

-> Úzká rokle

<- Rieka Mahtae sever

Už som konečne mohla ísť preč. Samozrejme som si pri rieke ešte neodpustila malé postrašenie zamilovanej dvojice, ktorej vyhovoval zvuk neustáleho špliechania vody. A teraz budem určite najbližšie dni počuť ten zvuk aj v spánku, povzdychla som si, no na druhú stranu som sa tešila, že voda utíchla. Postupne som poobchádzala zátočiny a začal ma otravovať hmyz, ktorý mnou však v tejto podobe len prechádzal. Pobavene a nahlas som sa zasmiala, kým teda prišli nadávky na to, že toto miesto tak zamorené hmyzákmi vôbec existuje.
Celkovo som sa vlastne nemohla sťažovať na fakt, že ako duch ma netrápili klzké kamene, ktoré som mala pod sebou. Toto miesto či pláž som navštívila prvý raz a imnpozantné bolo najmä ústie rieky. Moju pozornosť to však nezískalo dlhodobo. Moje oči zbadali špicatý, bledý klobúk. Hnusoba bola síce na odchode, no jej sa laby kĺzali po kameňoch do všetkých svetových strán. Víťazoslávne som zvýskla a zavyla, na čo sa mi dokonca okolo hlavy zjavili malé, levitujúce ohníčky a zúrivým letom som skrz čarodejnicu //Kaleo) preletela, na čo zamrzla na mieste. "Nikam sa nedostaneš, no nikam! A ešte si po teba prídem!" zavyla som jej do tváre, z tej pasie, že som chytila hneď aj druhú z ich čarodejnej partie.
Neodvážila som sa však letieť smerom, ktorým tie dve utekali, pretože som cítila, že tam niečo nepríjemné bude čakať i na mňa.

-> Západné lúky

Soptila som, zúrila. Aj tak mi to vlastne vôbec nepomohlo, mohla som sa akurát tak dívať na vlny v rieke a na ten románik predo mnou. úprimne? Ak by duch mohol, vyvrátil by obsah žalúdka. Zatočila sa mi hlava a postupne som cítila, že sa mi vracia sila a budem môcť vyraziť zničiť nejaké tie čarodejnice. Ak budem môc...
Nestihla som totiž ani len žmurknúť poriadne či dokončiť tú myšlienku, ako budem môcť letieť a všetko môcť... keď kde tu sa, odrazu, zjavila koslivlčica a rozfúkala ma zase! "Ty jedna beštia! Čarodejnicu na teba!" zavyla som po nej. Netrvalo to ani tak dlho a objavili sa tu dokonca dva špicaté klobúky, ktoré ju rozložili na kostičky, aj keď sa - pre mňa našťastie - stihla presunúť bližšie k jazeru. Za to mne unikli dva úlovky. Takto som mala počas nečinnosti aspoň možnosť si tie dve obzrieť. Takže môj najbližší cieľ ude určite jedna s bleod modrým a druhá fialovým klobúkom. V mysli som si zatiaľ rátala a strategicky premýšľala, kadiaľ najlepšie pobežať tak, aby som stihla uniknúť, než ma napadne kostlivlk - pretože už som stretla dvoch. Nebola to vôbec ľahká úloha, tento hon... Ale mágia nás hnala tak, že spánok ani jedlo, no všetko odrazu prestalo byť potrebné. Beztak som si plánovala, ako prespím zvyšok jesene.
Ako som však plánovala, takmer som prehliadla špicatý krikľaklobúk. Hurónsky som sa začala rehotať, na čo som zrýchlila a preletela cez gebuľu a naspäť skrz brucho čarodejnice. (//Cynthia) Bol to super pocit, no desila som sa, že sa sem vráti tá, čo ma rozfúkala, preto bolo nevyhnutné zdúchnuť sa ako duch.

-> Kamenná pláž

<- Neprebádaný les cez VVJ

Nech som sa pokúšala akokoľvek skrývať, nezadarilo sa mi. Síce som si pôvodne myslela, že ke´d už ja som ten duch, že mňa nebudú vidieť, no kde sa vzal, tu sa vzal kostlivlk, ktorý ma rozfúkol na viacero častí! Ten vetrisko tomu veru moc nepomáhal, preto jedna moja časť preletela inam. Konkrétne to bolo medzi dvojicu vlkov, očividne nejaký pár. "Zabijem ťa kostlivec!" vyla som ešte za tým útočníkom a premýšľala, ako sa dať dokopy.
To, že dvojici ryšavca a hnedej sa pred nosmi zjavila časť dušieho tela, a mohla ich vydesiť na smrť, to už nebol môj problém. Ale no, ono je to vlastne seriózny problém! Kto ma poskladá teraz? posťažovala som si a bezmocne sa vznášala v priestore neschopná pohybu. Bola som akurát tak priamy svedok nejakej milostnej drámy, z ktorej sa mi zdvíhal obsah žalúdka - mal duch vôbec žalúdok?
Ale tak na čo sa pozerať na iné? Na ten vír vzduchu, ktorý vyzeral, že rozmetá aj mňa už na doživotie? Na nálade mi to teda moc nepridávalo. Začala som si teda len popiskovať a v zavýjajúcom vetrisku to znelo ako ten najpríšernejší zvuk na svete.

//máš recht, my bad, nemaž

Všetko sa udialo v podstate veľmi rýchlo. Po pároch boli niektoré skupinky vlkov ukecaná, iné zase potichu. Svetielka ako bludičky lákali naše zvedavé oči, kým odrazu sa mi začal rozohmlievať zrak. Nie ale no tak! Zrovna o oči musím prísť?! hromžila som a zahnala sa labkou po vlastnej tvári.
Aké však bolo moje prekvapenie a následný údiv, keď som nepocítila ani len náraz labky, nie to bolesť zo škrabanca od pazúru. Cúvla som hľadajúc oporu nejaké kmeňa stromu, kým môj chrbát... nenarazil. Nadýchla som sa a klusom sa vydala za ostatnými a čuduj sa svete, aj im sa diala premena. Všetci prítomní vlci boli záhadnou tekvicou vybielení a premenení na duchov! Ale dobre, toto už je mimo aj gallirejsko - magickú realitu! Ako mám teraz fungovať? pomyslela som si, kým sa mi však do mysle nedostali úplne iné myšlienky a príkazy. "Zničím najprv všetky čarodejnice!" zavyla som a rozbehla sa viac menej maximálnym tempom na terén chytať špicaté klobúky.
Zamierila som si to podľa intuície rovno k veľkému jazeru, kde sa vlastne odjakživa zdržovali desiatky vlkov. Pevne som verila, že tam možno niečo nájdem. Plánovala som však ísť len po obvode, čiže akonáhle som jazero našla, držala som sa len u severných hraníc v kroví, aby ma nik nevidel. Ale však aj tak som duch.

-> Cez VVJ k rieke Mahtae (sever)

<- Řeka Kiërb

Pobyt v lese bol celkom krátky. Teda, ako sa to vezme. Ak som teda nemala negatívne počítať každé jedno z mnohých zakopnutí, klianí z mojich úst či prepadnutí sa do nejakej diery (hlodavce sú zákerné beštie!), tak som vlastne prešla na západ rýchlo. Vedela som, že niekde v týchto lesoch, ktoré už neboli takkopčaté a podobné spartan race, sa nachádza veľký a isto vetru odolný úkryt. S kým spom tu ja bola? Bolo to dávno. Povzdychla som sa a rozklusala sa lesom. Bezmyšlienkovito, možno v snahe zachytiť nosom nejaký ten pach, zrakom som len zbežne kontrolovala svoje okolie.
Zaflekovala som nohy zaboriac do hliny,. keď sa z jedného smeru ozývalo bučanie a podivné zvuky. To musia byť lesné kravy... nie, tie neexistujú, čo si, zavrhla som šialený nápad, prikrčila sa a nasledovala zvuky.
Zvuky ma účelne doviedli ku skupine vlkov, z ktorých som nepoznala ani jedného. Zostala som sa chvíľu dívať na objekt záujmu, podobnej farby ako som mala ja, hoci rastlina bola žiarivá. "Hypnotizáciou sa niekedy niečo vyriešilo?" poznamenala som sucho poukazujúc na ich bezduché zízanie na magické divadlo. Otrávene som tľoskla jazykom a posadila sa, spokojná sama so sebou. Síce hladná, drobná proti nim, s južanskou stavbou tela i srsťou a rovno na severe... Začala sm aj sama váhať, kto tu je to strašidlo či paranormálny jav, skutočne.

<- Nad kopcami

Cestou i necestou som si musela ponaťahovať labky, kvôli kŕčom. Putovali dlho, mali za sebou dlho i chodidlá. Vyhľadala som si preto úmyselne vhodné miesto pri rieke, kde ma prúd mohol strhnúť len s najmenšou pravdepodobnosťou, a umyla si tam labky, príjemne schladila pomliaždené časti a pomohla i vyprahnutému hrdlu. Nechala som si stekať kvapky po brade a našla si miesto so zvláštnym, ba až magicky nepravidelným zoskupením kameňov. Mala som z takýchto presunov srach i možno fobiu, no keď vlk raz na výber moc nemá, nemôže otáľať... Najmä, ak má za chbrtom ničivé tornádo. Vedela som, že aj tak s tým nemôžem nič spraviť. Zostala celá situácia na pude sebazáchovy, ktorý mal zabezpeiť - prvorade - aby sa jedinec šiel niekam skryť. Ja som hlad zvládalapretrpieť, no vedela som, čo je teraz prirorita a za tou som si šla.

-> Neprebádaný les

<- Trávnaté výšiny

Mali ste už niekedy pocit, že ste sa utopili v tráve? Lebo ja áno, teda ani neviem povedať, aká som bola vlastne v´dačná za úkryt stromov. Nešlo vlastne tak nai o to, že moja drobná postavička sa skryla medzi steblami či lopúchmi. Skôr o to príšerné vetrisko, ktoré okrem jesenných listov všetko vmietalo do očí!
Prišla tma a riadila som sa len hmatom, sluchom a čuchom. V živote ma asi neboleli očné viečka ako teraz. Vlastne, ako je to možné? Dá sa to, že bolia viečka? zamyslela som sa a s rýchlym úprkom pred hroziacim tornádom neďaleko som s úľavným výdychom privítala les, hoc bol tak lčenitý, že som ho preliezala po bruchu či kotúľmi pri skočení do nejakej prepadliny.

-> Kierb

<- odkiaľ to idem?

V nejaký náhodný moment mi došlo, že vlastne bezcieľne počítam dopady láb na zem. Presnejšie, počítala som od nuly po sto a potom sa opakovanie v mysli začalo odznova. Jeden. Ťap. Dva.Ťap.
Labky mi dopadali postupne do viac a viac zarastenú zeme všelijakou burinou a trávou. Až som sa na okamih zastavila, kde sa to vlastne nachádzam. Na hon za zverou, že aj pľúca kolabovali, som tam spadla a zamotala sa mi laba v podobnom bordeli, či vlastne spleti zelene. Len opatrne a všetko je v pohode. Tri. Štyri. Ale prestaň už rátať hlava, sakra, zanadávala som si a pre lepšie uvoľnenie napätia vyštekla popri chôdzi aj nahlas do éteru územia, po ktorom som lozila ako pavúk po hrboľatej zemi. Hore a dole, tu obísť, tu som sa sem tam stratila vo vysokej tráve aj ja. Ale tie kopčeky, ktoré mi prechádzali pod nohami boli vlastne aj celkom prospešné, bolo vidieť ďalej.
Akonáhle sa však začal zdvíhať otrasný a zlo veštiaci vietor, neváhala som a okamžite zamierila k zhluku stromov... alebo k nepriechodnej húštine?

-> Borovicová škôlka