Příspěvky uživatele

< návrat zpět

<- Zrádcův remízek

Ryšavá tlama sa mi v dlhých zívaniach sama otvárala a to hneď niekoľko ráz, kým som sa spomedzi tých najrôznejších tráv a krov dostala na čistinku pri lese. Užívala som si jarného slnka a vystavovala mu tvár zakaždým, kým moju postavu neprekrýval nejaký tieň. To je fakt moc moc príjemné, cítiť aj slnko, nie len bolesti hlavy z divného počasia, žiadna voda z nebies, no krása, tešila som sa v duchu a zrýchlila do mierneho poklusu, v ktorom som prehľadávala čistinu, či tu nenájdem nejaký alternatívny zdroj vody, než len rieku.
Mala som však šťastie, pretože intenzívne dažde vytvárali bárs kde jazierka, ja som si našla priehlbinu pri kameni, kde bola mierne kalná voda a trsy trávy. Zaujímať ma to nemalo prečo, stačilo len skloniť hlavu a hltavo piť aj kalnú mláku, bolo to určite lepšie ako nič. A kam teraz? Pôjdem zase spať? Nechce sa mi zase spať, ale zas bezcieľne poflakovanie sa svetom začína byť nuda... No nebudem už otrokom druhých a pre druhých loviť žrádlo, už by sa niekto mohol starať aj o ňa, vyslovila som v duchu tichú túžbu a olízla si z tlamy kvapky vody, keď bol smäd uhasený. Nebola som si moc istá, či chcem byť na voľnom priestranstve, a preto som sa vybrala klusom k sympatickému lesu, ktorý, ako som vedela, hraničil so Zlatavým.

-> Vŕbový lesík

Útočisko som nenašla síce zrovna ideálne, no obaja sme boli premočení a nikto nepotreboval ku všetkej tej vode a blatu na pláňach aj podchladenie vlastného organizmu. Spala som tvrdo, sotva som zachytila Morfeove slová predtým, než si ľahol na zem, blízko mňa. Jeho telo mi pripadalo ako zdroj tepla, ktoré napriek mokrej srsti sála a ohrieva ma, preto som sem tam v spánku spokojne zafunela a pretočila sa.
Čierny vlk sa však nemohol dlho zdržovať, pretože ma prebudil jeho teplý dych v mojom uchu. Pošepol mi, že je rád za exkurziu, no bude musieť ísť. Zamumlala som mu čosi na súhlas, hoci jeho cesta naozaj nezávisela odo mňa a mojich rozhodnutí. Ja som si ešte hodnú chvíľu dobre pospala, pretože s príchodom rána liať prestalo a pomedzi kôru a konáre kríkov bazy na mňa svietili slnečné lúče.
Spokojne som mľaskla a pretočila sa, otvoriac pomaly oči. Nehýbala som sa, kým pretrvával pocit dezorientovanosti, pretože nikto by nechcel, aby po prebudení sa zo snov vykročil labkou rovno do nejakej jamy, či sa napichol na šípkový ker, ktorého tŕne sa vedeli dostať aj cez vlčiu srsť. Nahlas na hulváta som zívla a ponaťahovala sa. Pozrela som sa na vyležané miesto v stále mokrej tráve, kde bol čierny vlk a visela na mojom chrbte ešte jeho vôňa ako sa opieral. Tak to vyzerá, že si rozširujeme okruh známostí. Aké to šťastie a náhoda, že ten vlk je celkom kus, pomyslela som si a potichu sa zasmiala. Necítila som sa už dlho tak spokojná, no najprv to chcelo uhasiť smäd a postarať sa o žalúdok. Rebrá mi divoko trčali na spľasnutej, mokrej srsti, takže keby sa vyrútim z týchto krovín na nejaké mláďa, infarkt by tam bol istý.
Vysúkala som sa z pelechu a natiahla sa s úsmevom na jarnom slniečku. Obloha bola konečne modrá, takže som sa rozhodla vykročiť na juh s dobrou náladou.

-> Magický palouk

<- Krovinatý svah (skrz húštie)

V rýchlosti a najmä lejakú som ani len netušila, kadiaľ sa skôr vydať, len aby tých dvoch sivých podivínov nenapadlo nás sledovať, hoci som v to nepredpokladala. Ani že sa Norox po sile Morfea preberie tak rýchlo, pomyslela som si a plahočila sa naspäť cez tunel pod húštím, kde na nás aspoň chvíľu nepršalo.
Moju pozornosť však po vylezení na otvorenú pláň strhol na seba zas Morfeus, pretože mi venoval významný pohľad s poznámkou o jeho oku. Bola som sadistická? No možno trošku, keďže som naňho vystrúhala ohromený úsmev a zavrtela mokrým chvostom. "Tak potom už len druhé," zaradovala som sa mierne škodoradostne. Nech si to vezme ako chce, žiadny mladý blbec si tu nebude na mne testovať svoje zuby, pomyslela som si a prestala sa škeriť ako slniečko, pretože na otvorenom priestranstve mi skoro vietor vzal aj dych. Čierny vlk sa však stále čudoval nad tým., ako takí vlci môžu chodiť po svete. "Možno mali ťažké detstvo, no nedáva im to právo brať život na jeho počiatku," podotkla som úprimne skrúšeným hlasom a len zavrtela hlavou. Pochybujem a veľmi silno, že by bol čo i len jeden z nich ochotný sa o tom rozprávať. Zaujímalo by ma však, komu sa podarilo jej utrhnúť ucho, dúfam, že tomu dotyčnému raz pogratulujem ak nemá po Styx trvalé následky, zamyslela som sa a sotva si všimla, že sa o moje boky odrazu obtierala mokrá tráva, v ktorej by som sa účinne mohla aj vyššiemu Morfeovi stratiť. Obzvlášť teraz, keď moja srsť nabrala tmavohnedý odtieň, dokonca aj krv z nohy, ktorou som tlačila po hlavej sivej, sa rýchlo zmyla. Náramok nehorel, búrlivé emócie vyprchali.
Začala som sa obzerať po území, na ktoré sme vošli, keď začal zároveň aj monológ čierneho spoločníka. Donútil ma prekvapene zastaviť a uchránil ma tak pred porezaním sa o tŕne kru ruže, ktorý sa len tak hockde na gallirei nevidel .
Podozrievavo som si ho premerala pohľadom, no na to sa rozpačito odvrátila na chvíľu s pohľadom medzi stromy v diaľke, pretože očividne sa tu nachádzal aj nejaký lesík. Z určitých, divných príčin sa mi tam práve moc nechcelo a vystačila som si s krovím a dlhočiznou trávou. Morfeus mi zatiaľ opísal zranenia, ktoré spôsobil vlkovi, pretože jeho útok na mňa odhalili vraj jeho myšlienky. Venovala som svojmu spasiteľovi obdivný pohľad a nesmelo sa usmiala, na čo som skoro vyprskla, keď to celé zahladil tým, že je radšej ak som živá a nestraším ho ako duch. To malo tuším ohromnú silu, tá moja hrozba, smiala som sa v duchu a emocionálne rozhodená som sa vydala k nemu a obtrela si tvár o jeho huňatý, premočený krk. Na to som však cúvla a len sa uškrnula tým svojím typickým spôsobom stelesnenia sarkazmu, pretože som nechcela dávať najavo, že ma vie tak ľahko niečo vyviesť z rovnováhy. Taktiež som sa po jednom zásadnom incidentne v mojom živote stranila akéhokoľvek fyzického kontaktu, či silnejšieho prejavu pozitívnych emócií.
"Ďakujem, možno to ako duch prehodnotím, lebo tí dvaja prídu na to ako zosilnieť a nájdu si ma," podotkla som len, no v mojich zlatých očiach sa nečrtalo ani smietko strachu. Bola som na nich pripravená a aj so sotva zahojenými končatinami, z ktorých mi jedna stále kolabovala, som dokázala spôsobiť vlčici hlbokú bolesť. A spôsobím znova, len ma skús nájsť.
Poobzerala som sa a vydala sa naprieč územím. Cítila som divinu, no netušila som, kde sa skrývajú. Pohľad mi však padol na zoskupenie starých kmeňov stromov, ktoré pod svojím bodom prekríženia sa tvorili priehlbinu, pod ktorú sa dalo ako tak skryť. Beztak tie kmene obrástli vekom od pamuch, prerástla ich dlhá tráva a akonáhle som sa po bruchu vsúkala pod, citeľne ubudlo dažďa, vietor som cítila len na tvári. Uložila som sa čo najviac ku kmeňom, aby vzniklo nejaké miesto pre Morfea v kupole teplého vzduchu, ktorý zapríčinil vyparovanie vody z kmeňov a zeme, vznikla tak slabá para okolo úkrytu. Nezmohla som sa na úplné vysušenie si srsti, bola som unavená a so zívnutím som si hlavu položila na laby. "To mi je teda exkurzia aj s adrenalínom zadarmo," zafunela som si na labky a počkala, či sa Morfeus pridá k drichmaniu a prečkaniu dažďa, alebo sa vydá počas noci domov.

<- Bukový zráz

Nemohla som si v podstate ani len sťažovať. Vyviazla som len s minimálnym škrabnutím od jej tesáku na krku, v hustej srsti, čo mi aj tak voda vymyla a ja som nemala fyziologické možnosti na to, aby som si také miesto akokoľvek skontrolovala. Nechcelo sa mi už ani plytvať mágiou či pokúšať sa usušiť, pretože ani k večeru liať neprestalo.
Ocitla som sa čochvíľu za bielou špičkou Morfeovho chvosta, prešli sme z nádherného, veľkého lesa na šikmú strminu, ktorá sa zvažovala pomerne prudko k rieke. Brodili sme sa burinami, ktoré sa ešte nepozviechali po zime. Čľapkala som sa blatom v tichosti za čiernym vlkom, ktorému som už nie len znepríjemňovala život, ale dlžila mu záchranu svojho. Nemala som sa rada za tú vlastnú nepozornosť, že som nerátala s tým ich súrodeneckým putom, ktoré bolo asi jedinou kladnou vecou, ktorú tí dvaja mohli mať.
Zastavili sme sa po spleťou nejakého vyššieho krovia, abšak aj tak na nás padala voda z lístia. Krv z jeho rán sa vymyla z bielych odznakov a inak vyzeral, že bude v poriadku. "Budem v pohode, až Noroxovi vypichnem oko a jeho psychopatická sestra sa nebude zaujímať o žranie vĺčat, lebo ho bude opatrovať," odvetila som so sarkastickým podtónom bez vedomosti, že Morfeus už môj plán na päťdesiat percent vyplnil. Mala som čo robiť, aby som si strážila svoje hrdlo, kým sa táto šou vlastne diala. "Ako si ho omráčil, medveď?" Ozvala som sa už o stupeň milším hlasom a starostlivo si ho prezrela. Jeho poznámka ma však rozosmiala a dvojicu sivých súrodencov som vypustila z hlavy. "Očividne retard," zhodnotila som s priblblým úškrnom a zanadávala smerom k nebu, ktoré na nás chčilo stále vodu.
Mám pocit, že už mám zmytú všetku krv aj po jej zuboch predtým, je to nevyhnutné? Asi áno, možno ak tu zostaneme ešte chvíľu, zarastú naše telá do burín, pomyslela som si a krívajúc dobehla Morfa. Ovládla som svoj výraz, pretože nohy začínali zlyhávať od vyčerpania a presilenia najmä. "Hlavne mimo dážď a pelech prosím niečo iné ako rozbahnený íl, ktorým sa šmykneme do vody," podotkla som súhlasne na jeho návrh a ujala sa pre zmenu vedenia ja, pretože možno alfa poznal svoj hrozný a rozmanitý hvozd, no inde bol zrejme trošku stratený. Aj tak mi prišlo, že ho rozhodil jeho útok na toho hlupáka, napadlo mi, keď som sa obzrela, či ide za mnou. Beztak som sa vliekla.

-> Zrádcův remízek (skrz Velké houští)

Od znechutenia a zlosti z tých dvoch indivíduí mi prskala elektrina stále v srsti, no s nádychmi som sa upokojila a po dlhe dobe otriasla srsť. Cítila som, že mi možno zubom škrabla kožu na krku, no bolo to zanedbateľné s jej ranou na hlave. "Mala by si byť vďačná, že ešte žiješ a ranu som si čiastočne zoškvarila, hoci nie s dobrým úmyslom," precedila som skrz vycerené zuby. Ako je možné, že sú tu? Museli im iní tuláci povedať, aký je tu život, to sú obaja tak nehorázne blbí asi alebo čo, odfrkla som si a zastrihala ušami, pretože som od chrbta počula čľapnutie laby do mláky a následne Morfea a jeho zničený výraz.
Podozrievavo som si ho premerala a vzdychla si, keď na mňa tá sivá prehovorila. "Vy sa nepribližujte k vĺčatám a žite si svoj život, mrcha, pretože nabudúce už budem spolupracovať s mágiou, bez ohľadu na tvoje nezaujímavé názory," vyštekla si po nej a ako ju obchádzala, odpľula jej k nohám. "Odpad, čo si neváži život," sykla som ešte a krívajúc sa dala do poklusu nasledujúc čierneho vlka.
Nepočula som ich za sebou, a to bolo dobré znamenie. V daždi a pološere lesa sa mi však Morfeus čochvíľa zdal neviditeľný.

-> Křovinatý svah

Neuvedomila som si hneď, že môj živel by jej mohol ranu na uchu za zvárať. Oheň ustúpil, no čo bolo pre mňa novinkou, počas včania a stískania jej hnusného, mokrého krku mojou srsťou začali prebleskovať slabé výboje elektriny, ktoré tá sivá vlčica už určite na Gallirei videla. Samozrejme, že jeden taký malý výboj jej dal parádnu pecku do krku, no dostalo som aj ja a len slabo štekla, pričom som uvoľnila stisk.
V daždi a počas tej blatovej mely som nedokázala posúdiť, ako je na tom Morfeus a bastardí brat tejto hnusnej, ktorej som kmásala krk. Snažil sa ma odsotiť veľmi, labu mi dať dole zo svojej hlavy, no ja som sa plnou váhou o jej zranenú hlavu zatlačila. Užívaj si to, veď tú tu len zaprdení bohovia, ktorí ťa aj tak uzdravia, no nie? Sama sebecky využívaš mágiu, to je tvoja filozofia, tak prečo to popierať? Bola som nahnevaná, no inak pokojná. Neriadila som sa slepo, s vyhladovaným žalúdkom a zatemnenou hlavou, ktorá už od hladu blúznila. Nie.
Riadila som sa taktikou lovu a rozumom, na ktorý som mala teraz čas. Avšak brat hridnky sa rozhodol po mne skočiť, takže som len natočila jeho sestru jeho smerom, kým tu zčista jasna priskočil čierny vlk a zubami ho odstoil bokom. Nestačila som sa diviť, čo sa stalo, no Noroxovo vrčanie ustalo.
Pocítila som však do rebier kopanec, ktorým m čiastočne vyrazila dych. Padli sme na zem, no našťastie som sa stihla mrsknúť, aby zem schytala ona. Po kopanci som povolila stisk a odkopla sa od nej, hoci sa mi zatmelo pred očami kvôli zadným ranám. Iste ju zaujímal jej brat, no ja som sa zdvihla na nohy a v očiach sa mi až príliš nebezpečne blýskalo. Ak aj v lese bolo šero a tmav kvôli lejaku, tak moje vycerené zuby vidieť musela.
Zahatila som jej cestu k bratovi. "Keby si nebola a on nebol magor, nič by sa mu nestalo, nechaj ho, nech si odpykáva svoju sprostosť," slová som po nej takmer vypľula s hlbokým pohŕdaním. "Ste len dve špiny, ktoré kým nepochopia, že majú taktiež mágie a sú rovnakí,tak nemajú medzi vlkmi čo robiť." Môj hlas bol proti môjmu temperamentu a ohnivej mágii studenší ako ľad na ľadovej pláni. Nervózne som švihla chvostom a nepustila z nej oči, pretože som odmietala pripustiť, aby si šla zachraňovať brata. Aj tak ho dal dole Morfeus, háveď netreba zachraňovať, prebehlo mi mysľou očakávajúc od Styx všeličo. Veď nemali pud sebazáchovy.

Brat tej harpye sa postavil pred ňu asi až po tom, čo sa mu Morfeus prekvapivým spôsobom vysmial. Obdivne som sa po čiernom vlkovi pri sebe pozrela. N, no takto sa mi tuším páčiš viac, konečne, usmiala som sa v duchu a zamračila sa na sivú, ktorá sa rozhodla, že mi dlží pomstu. Norox si ju chcel len brániť. To ti neberiem ty natrhnuté ucho, ale nebudeš prechovávať nenávisť proti rovnaké,mu druhu, bastard, sykla som v mysli a popri Morfeovej konfrontácií sivého som si nenápadne prezerala hlavu Styx. Už pri príchode som si všimla lístia a nejakého zábalu, plus jej noha tiež nevyzerala pekne.
Minúty ubiehali, vietor fučal, voda sa nám liala do tvárí z mohutných konárov bukov. Styx to zmylo však to, čo jej prekrývalo ohyzdné zranenie. To už som sa so záujmom natočila na ňu a prezrela si nedávno otvorenú ranu. Väčšina pravého ucha jej chýbala, ten zvyšok tam držalo asi len zopár chrupaviek. Venovala som jej široký a zlomyseľný úsmev, keď si zas hrala na hrdinku. "Radšej ti zapálim srsť, ako sa naťahovať so slabou, vychudnutou vlčicou, ktorá nevie, kde sú jej možnosti," podotkla som miernym hlasom bez známku agresie. Bol to len chladný fakt, ako sa veci mali. Bolo pod moju úroveň sa s ňou nejako viac tĺcť, nevedela ani svoju výšku dobre použiť.
Popriala mi, aby som zhorela v pekle, na čo oheň na mojom náramku vyšľahol v prúd iskier, napriek dažďu. "To bude raj," vyzvala som ju provokatívne a očakávala, že po mne skočí. Nechala som ju, nech mi stisne kožu pod krkom, no tým, že som sa pootočila som jej znemožnila vyhľadať môj hrtan a rozdrviť mi ho. Morfeus jej brat bude rovnaký ako ona. Dvaja pomätení, psychicky labilní vlci bez pudu sebazáchovy so sklonmi k násiliu, asi im tie rany robia dobre. Sivá kradne vĺčatá po krajine, žrala vlčicu, ktorú zabil jeden tulák, s ktorým sme zápasili o srnu, vtedy mi dotrhala šľachy, keď sa ma snažila zastaviť. Na nich netreba byť zhovievavý, snažila som sa poradiť čiernemu vlkovi, ktorému magicky začali svietiť znaky v srsti. Aj by som obdivne vypískla, keby sa po mne nevešala sivá, no ja už som mala plán.
Vystrelila som s labou s náramkom, ktorý stále oblizoval plameň a zaryla jej celou silou pazúry do kýpťa ucha, z ktorého sa začala znovu valiť krv. Pritlačila som a podvihla sa tlačením o jej hlavu vyššie tak, aby som sa zubami mohla zahnať po jej krku a držať ju, aby mne nenapáchala ostatné škody. Vlhkým vzduchom sa začal niesť pach spálenej srsti, pretože tá vlčicina začala chytať z náramku. Uži si to, pomyslela som si a obratne ešte poskočila tak, aby som rozkročila zadné, zaprela sa prednou a pazúrmi o jej rany a zosilila stisk čeľustí. Mohla ma nenávidieť kvôli mágiii, mohla ma ponižovať. No v duchu si priznať, že mám prekvapivo väčšiu silu čo sa týkalo aj stisku ako ona.

Morfeus mi trošku priblížil jeho pohľad na húštie. "Moja hravosť sa vyparila asi s príchodom na Gallireu, ktovie, nikdy som nebola šťastné a hravé vĺča," podotkla som len a pretočila oči, keď ma vôbec nepochopil. "No, ty si mi ale kamarát, ani mi neveríš," ofrflala som jeho reakciu, no na to už reagovala na vlčie vytie a najmä objavenie dvoch sivých neandertálcov. Blbci, už by si mohli priznať, že tiež mágiu majú, neviem akým spôsobom sa chcú posilniť, ak tu mienia vlkov mordovať, prekukla som tých dvoch hneď a nechápavo sa zahľadela na čierneho vlka, keď zostal pozitívny. Až neprimerane, už len keby bral do úvahy to počasie.
Styx však na mňa prehovorila prvá, teda skôr našepkávala tomu pacholkovi, čo sme zač. Pri škaredej zmienke Morfea som sa zamračila a prednou do čierneho šťuchla. To asi akože necháš? Šľapať po sebe nejakou flundrou? Nechápavo som zavrtela hlavou a sladko sa na Styx usmiala. Najmä pri prezeraní si zarastenej diery a miestach po vpichu mojich zubov na jej nose. Pocit zadosťučinenia som pociťovala dosiaľ.
Jej poznámka ma nevyviedla z miery. "Naopak je to ešte lepšie, každý sa ti hneď venuje a chce ti pomáhať. Mala by si sa hanbiť, že si mi ten hnát neodtrhla, keď si o dosť väčšia odo mňa," zlomyseľne som sa zasmiala a ak by nelialo, tak by som sa aj naježila. Miesto toho moja srsť sa sfarbila do tmavohnedej.
Norox sa predstavil ako jej brat, na čo som zagúľala očami. "Nečakané, ďalší psychoš," mľaskla som a s úsmevom si ho obzrela. Ochranársky stál pred sestrou, ktorá očividne nemala až také sebavedomie a nemohla sa brániť. "Druhý raz ma nebude baviť držať sa a bojovať bez mágie, impulz nerátam," strelila som pohľadom po Styx skôr, než otvorí hubu a ohradí sa, že som jej spálila fasádu. "Styx aspoň si sa naučila, že keď pálim strom, radšej prihoď na oheň, lebo môže skončiť na tebe," zamrkala som na ňu a venovala krátky pohľad Morfeovi, či má zmysel sa tu s tými opičiakmi naťahovať.

<- Húštie skrz Mahtae (//cez ústie je to nereálne Morfí)

To predieranie sa tými kríkmi bolo priam hrozné. Zakaždým, po každých pár prelezených a poctivo preplazených centimetroch ma čosi bodlo do rebier. Odvšadiaľ jednoducho. Nadávala som tak, že aj vtáctvo zmizlo, ak tu nejaké bolo. A to som netušila čo ešte príde, lebo Morfeus si proste robil srandu a jeho nálada sa menila horšie ako samotné počasie. Cítila som síce na labách ochladenie, no netušila som, že dostanem mokrú facku.
Tak aj bolo. "Zmenili sa aj iní, na kostry a vlkov s špicatými onými na hlavách, ale podľa mňa to je moja superschopnosť!" Žmurkla som po ňom provokatívne. Na otázku, či som poznala niekoho, kto odtiaľ pil som sa zasmiala. "Moja priateľka Cora, verila, že keď jej môže horieť kožuch tak aj črevá," rozosmiala som sa pri peknej spomienke a zvážnela, keď prehlásil, že miesto krovia je skvelé. "Možno tak na intímne chvíle alebo spánok, ty ťululum," podotkla som a mľaskla.
Nečakalo nás však prekvapenie, keď sme vyliezli von? Zrak mi na chvíľu prestal fungovať, lebo moju távr prudko ošľahal vietor zmiesený s vodou, lebo usilovne lialo. Vylúdila som zo seba zúfalý vzlyk, ktorý uniesol vietor a s rýchlym pohľadom na vlka som sa vydala k lesu. Jedna zadná už ako tak fungovala vďaka rýchlemu ústupu infekcie, takže na troch nohách som zvládala celkom pobehnúť. Zavše les bol hneď pri rieke, takže čoskoro boli nad nami mohutné koruny bukov. Nevýhodou však bolo, že sa znížila viditeľnosť a ja som tak s čiernym klusala a šla pár stoviek metrov, kým som vlastne tak trochu omylom a kvôli dažďu narazila na dva pachy, z toho jeden mi takmer spáli nos zvnútra ako čpavok. Ty! Ty! Ty! Znelo mi v mysli a adrenalín sa mi zdvihol na veľmi vysokú úroveň. Napriek premočenej srsti som sa pokúsila naježiť a stiahla som uši. Bol s ňou sivý vlk s ohyzdným poranením či jazvou na prednej a tvári. Prebehol mi chrbtom mrazivý pocit, že tí dvaja sú rodina alebo svoji. "Tuto miláčik ti líže rany, hm? Pozri až sem si spadla," začala som neutrálne na pozdrav a zdalo sa, že oči venujem len jej. V skutočnosti som si dávala pozor na toho vlka. "A inak nádherné ránko vlci, to je múdre tu edieť v tom lejaku!" zvolala som optimisticky a zamávala chvostom. Nedalo sa cúvnuť nikam inam, lebo už o nás vedeli.

//Zlatak cez Nahirnu plosinu

Zlatavý les sa nám ku koncu prechádzky v ňom ukázal v plnej kráse. Čierne vlcisko podo mnou sa zastavilo. Medzi koruny stromov, z ktorých padali zvyšky snehu presvitalo svetlo zobudzajucwho sa slnka a ja som spokojne mlaskla.
Ó to viac mi pridalo na spokojnosti, keď sa ukázalo, že z mojej podoby ako ducha by mal vážny strach. Zachichotala som sa mu do srsti za ušami. "A to vieš, že ja už som bola raz duch a naháňala vlkov?" vykvakla som nadšeně a pohrozila mu tak. "Aši mam špeciálnu schopnosť a viem sa na ducha premeniť," filozofovala som, kým on mi potvrdil, že vodu z červeného jazera nikdy neokusil. "Keď som bývala v Sarumene, medzi tulakmi sa šírila historka, že kto sa riadne napije, toho Život obdaruje mágiou ohňa," řekla som zamyslene, pretoze ani po rokoch som takej historek moc nevěřila.
Postupně sme sa však dostali na plan, kde som sa kochala výhľadom. Morfeus sa pýtal, či sa mi cestuje príjemné. " Veľmi poh-" stačila som vyhrknut, kým sa ta masa tuku a svalstva madhodila a mne zaklapla čeľusť. Za trest som ho potiahla za práve ucho tak, ako kázal, len možno trochu silnejšie. "Rozhodně nie, keď ma niekto potrebu mi mixovať žalúdok, ale Morfeus má asi rád extrémy a budu sa mu páčiť zvratky, ktoré budú tiecť po čelé," zlomyselne som sa zasmiala a naklonil hlavu tak, aby mu na čelo pomaly stiekla moja slina.
Nemohol ma však stihnúť ani obviniť, pretože sa vynoril medzi prerastenej kriky, kde sa mu na zadok spustil kus snehovej prikrývky, ktorý mne sotva postudil chvost, ktorý som nechala volne na jeho boku. Cestu však vybral prisernu, preto keď sme dorazili k časti, kadiaľ sa nedalo inak ako po bruchu. Posteklila som ho teda na slabíne chvostom, aby mi umožnil sa predierat tunelom niekam ďalej.

// Bukový sráz (přes mahtae jih)

//Kopretinova (okolo OJ)

Nad jeho samolubou a sebavedomou vetou o kráse som okato prevrátila oči. "Jasne, ide jar, tak sa musíš páčiť nie," zabrblala som mu na to sarkastický, kým sme sa dostali k hnusne, tmavej rieke. Mierne sa mi zjezila srsť, keď som si predstavila, že ľadových kryh je tu minimum a budeme to musieť vziať cez vodu. Skoro som si tak rozhryzla jazyk, keď sa do mňa zabodla ľadová voda a ja som sa namocila vyše brucha, keď tu odrazu hladina klesla. Podozrieva som sa pozrela na vlka a odfrkla si pri jeho sarkastickej poznámke o mojom zabití.
"Neznášam by si ma viac po smrti, ver mi," zazubila som sa naňho. Tak ja nemám potřebu premýšľať nad tým, ako čo najrýchlejšie vlka usmrtim, to fakt nie, povzdychla som si pre seba a chcela sa otriast, nech mi rýchlejšie schne srsť.
Počúvala som akurát, že Morfeus pozná aspoň to jazero. "Skúsil si niekedy z neho piť? Alebo poznáš niekoho takého?" spýtala som sa zvedavo, no sotva som naňho pozrela a priblížila sa k lesu, on ma poslúchol.
Sam usúdil, že takýto presun bude rychlejší, a preto keď ma podobral som rozculene vystekla a chnapla sa mu srsti na krku, hoci on ma navigoval na jeho uši. Pohodlné som sa teda usadila a opatrne sa ho chytila. Zvrchu suchá srsť prijemne hriala. Dovolila som si nacapit sa naňho, keď prišli prvé stromy. "A čo ak by proste pohryzla to ucho, ktoré už am za vhodne, keď zabludis?" šepla som mu do ľavého ucha provokatívne, no steklil ho na uchu zatiaľ len môj dych. Ešte som nemala dôvod použiť zuby a upraviť mu ich.
Nad jeho otázkou som sa musela zamyslieť. C e ka by som tak žiť? "Nemám dôveru v alfy, môj rodný les sa spamätal pred katastrofou kvôli nim neskoro, druhá alfa odtiaľto zmizla. Mimochodom, ráno a večer je les nádherný, zastav sa tu niekedy na jeseň, padne ti tlama," odporučila som mu kým som premýšľala, kam pôjdeme. Nechala som to však na jeho neznalosti juhu, veď čo, bude sranda.

// Velké houští (přes náhorní plošinu)

<- Ježia mýtina (skrz Tenebrae)

Pokúsil sa zrušiť ma tým, že on sa bojí len a len o svoju srsť. "No to by bola škoda, keby v tom medveďom kožuchu bola lysina, hm?" Hodila som po ňom záhadný pohľad a v duchu sa culila od ucha k uchu. Prijala som však jeho výhradu, že aj on je len vlk a nie je nesmrteľný a ani boh, aby dokázal nemožné. Prikývla som a snažila sa Morfeom rozptýliť od občasných vystrelení bolesti z nedávno zahojených rán. "To ti ani neberiem, ale ak si aj vnútorne šťastný, obvykle je to vidieť," zahundrala som si svoju vlastnú teóriu, ktorú som roky pozorovala na mojich spoločníkoch v praxi, hoci som len s malou hŕstkou osobností trávila viac ako jeden deň alebo noc.
A my sme sa tu s pomerne neznámym čiernym trepali skrz rieku kamsi na juh. (//strašne sa mi nechce p=ísať, ako prekonali rieku, niečo vymysli keĎ tak :D)
Hodil po mne snehovú guľu a svoj úmysel sa pokúsil zakryť za žiadosť, aby som sa zodvihla a viedla ho. Stihla som sa však uhnúť a vyplazený jazyk mu opätovať. "Mal by si viac trénovať, fakt ti chabnú tie svaly," podotkla som teatrálne vážnym hlasom a napokon sa zasmiala. "Nie je to ďaleko, je za červeným jazerom, to musíš poznať,"
dodala som ešte a jemne ho štuchla do pleca, keď som zmenila smer a on to nezaregistroval a skoro mi dupol na labku. Aspoň nejakú chcem zdravú, pomyslela som si nešťastne a ostražito si ho premerala. Morfeus si však začal veselo poskakovať a predbiehať ma. Potichu som zavrčala a na jeho návrh som len zlostne cvakla zubami. Som snáď charita alebo čo? Myslela som si ironicky a napokon, keď sa vlk náhodou obrátil dopredu aj s pohľadom, som si pomyslela, že nebudem ja tá zlá, keď on to vlastne sám navrhol. Morfeovi postupne došlo, že so mnou pôjde do lesa rok a ako som mu predtým prišla drobná, mal náhle nutkanie a potrebu mi pomôcť cestovať. Mágia sa aktivovala automaticky, pretože vo mne jeho zmeny nálad vírili emócie. Koniec koncov, ja som taktiež nebola úplne nevinne sladká, však.
Dostali sme sa postupne na veľkú lúku, kde sa v bažorinách snehu snažili kriesiť z mŕtvych nejaké tie rastlinky. Hoci som k niektorým zvedavo pričuchla, nič mi to nevravelo.
Po južnej hranici lúky sme napokon zahliadli jazero, ktorého brehy sme následne mohli kopírovať, aby sme sa dostali na druhú stranu.

-> Zlatavý les (okolo Ohnivého jazera)

Všimla som si, akú reakciu v ňom vyvolalo vzplanutie môjho náramku, na čo som zavrtela chvostom potešená nejakou pozornosťou naviac. "Mňa to nepopáli, nemusíš sa o mňa báť," odvetila som mu s úškrnom, kým on zrejme zatiaľ v duchu zvažoval ako mi má odpovedať.
Každopádne keď už nie trčiace panvové kosti, tak chvost sa mu páčil a pochválil mi ho. Kkeď už sú všetci južania tak vypelichaní, ale môj chvost je huňatý aj tak, pomyslela som si spokojne a potešene ním zavrtela. "Aspoň niečo," usmiala som sa o čosi milšie, menej sarkasticky.
Morfeus očividne nepochopil ani po takej dlhej chvíli so mnou môj zmysel pre humor. Zdivhnutý chvost som nechala sklamane padnúť, kým sa na mňa čierny vlk mračil. Iste, mala som aj nejaký ten pud sebazcáhovy, napríklad prestať, keď je to nutné, pretože v mojom aktuálnom zdravotnom stave by ma prizabil, a zavše by som nemala ani dobrý pocit z toho, žer som ublížila dostatočne aj ja jemu. Očividne nemá zmysel pre humor, ale veĎ sa pokúsil hrať, nie? Kam sa stratil tento vlk? Uvažovala som, kým mi prezradil, že jeho dcéra už je samostatná a on si môže ísť von kedy sa mu zachce. "Nevyzeral si moc šťastne, keď som ťa tu našla," dovolila som si krotko podotknúť a počúvala ho. Povedal však, že je to predsa len zodpovednosťou, ktorá ho viaže k lesu, no nebránil sa prechádzke. Ppre zmenu som sa mračila ja. "Je skoro spojený so Sarumenom, ako to, že ho nepoznáš?" Opýtala som sa ho opatrne a ponaťahovala si predné laby. So skriveným výrazom som pomaly skúsila natiahnuť aj zadné, prekonala hviezdičky, ktoré sa mi objavili pred očami a nadýchla sa, aby som bolesti zahnala. Už to bolelo len kvôli hojeniu rán, pre nič iné.
Bola som prekvapená, že mi vôbec odpovedal napriek jeho podráždenosti, preto som len mlčky prikývla. Po jeho otázke mohol vidieť v mojich zlatých zrakoch bodnutie bolesti, no to hneď zmizlo. Jeho narážku som však pochopila, preto som sa len zazubila. "Mám teraz teba na to, no nie?" Snažila som sa zamaskovať to, čo vo mne tá otázka vyvolala a s kývnutím hlavy som sa prevažne po troch nohách odhodlala krívať smerom na juh.

-> Kopretinová lúka (skrz Tenebrae)

Stiahla som uši, keď sa pokúsil ku mne priblížiť so smiechom, že na nohe nič nemám. "Nie na prednej, ty tupelo, ak si si nevšimol, sedkám si len tak pre srandu sveta v nechutnom, mokrom hnuse, lebo sa mi chce, hm?!" Začala som mierne sarkasticky, no na záver trošku hystericky vyštekla. Privrela som oči a pár krát sa nadýchla, aby som sa upokojila, pretože kvet na mojej labe vzplanul, a roztopil tak zvyšok snehu vôkol mňa, čo sa rovnalo ešte väčšej vode. Zožltnutá tráva toho teda veľa nevládala vypiť. "Tebe nikto hnát nepriškrtil," podotkla som už pokojným hlasom. "Ďakujem teda," dodala som ešte a pokúsila sa na troch odsunúť od neho ďalej, na mokrý sneh, ktorý bol iste lepšou alternatívnou ako bahno.
Morfeus sa ma pokúsil uzemniť, že do Sarumenu už lentak ľahko nevtrhnem, na čo som sa provokatívne usmiala a žmurkla po tej jeho živenej postave, ako to sám nazval. "Myslíš toho rebratého sivého, s fľakom na nose? Ten mi sotva doniesol normálnu večeru, pch," zahrala som veselým hlasom a spomenula si na vlka, nejakého na N, ktorého som donútila mi uloviť. Je to výborná schopnosť, mala by som to viac trénovať, zasmiala som sa pre seba v duchu a venovala pozornosť čiernemu, keďže škodoradostný Nox utiekol preč. "Ale ja mám pozadie a chvost pekný, sám si to priznal, dík," uškrnula som sa ešte na jeho poznámku o slovnej, drobnej výhružke, že sa do jeho lesa nedostanem. Nepotvrdil, že je to jeho les, pripomenula som si a na krátko v myšlienkach vzhliadla k večernej oblohe.
Morfeov neprirodzený úsmev ma však uviedol do reality. Nakoľko som sa sama vyžívala v klamstvách, niečo sa mi na celom jeho monológu nezdalo, preto som len zavrtela hlavou a teatrálne mu venovala ľútostivý pohľad. "Ach, ty chudák, si uviazaný s deckami na krku v lese, keď si dobrodruh, ako vravíš, čo keby si mi tu poukazoval okolie a ja ti môžem potom ukázať lesm kde bola kedysi Zlatavá? Alebo ho poznáš?" Stratila som sa v spomienke na ten les a ticho vzdychla. Bolo to dlho.
On však vyzvedal zase čosi málo z môjho života. S úškrnom som zavrtela hlavou a tľapla do vody pred sebou v snahe ho oprskať. "Sestra neviem či žije, ja som len dušička, ktorá sa potuluje na juhu, na sever chodím nerada, je tam na mňa príiš chladno. Aj to príšerné, veľké jazero, bŕŕ, kto by tam trávil dni," rozhovorila som sa trošku v snahe zapôsobiť naňho s vlastnou dôveryhodnosťou, kým som sa otriasla od topiaceho sa snehu. "Kde si spoznal partnerku?" brnkla som trošku aj do jeho života a zvedavo naklonila hlavu s nevinným úsmevom. Snažila som sa, nech vyklopí trochu pravdy.
Zakara, ktorý bežal tiež niekde po čistine som ignorovala. Neozval sa, nezavyl, bola som neviditeľná a tak aj on. Aspoň, kým sa znovu stretneme.

Zaznamenala som jeho po směšný úškrn, keď som sa pokúsila len obyčajnou silou a zubami vyslobodiť z nepríjemnej situácie, ktorá bola zapríčinená hnedým, bývalým spolubojovnikom zo Zlatavej svorky. Teraz som však dokázala premýšľať len nad tým, ako mu to oplatim niekedy v budúcnosti, až ho uvidím. Len z toho špásu, tak ako on nás zaviazal.
Morfeus podotkol, že ostatným v lese by som nevadila ako prídavok ich vodcu, bety, či čímkoľvek on vlastne bol, preto som si len vzdychla. "Ešte by si ma zalahol a potom aj tak tvrdil, že nie si tučný," odvetila som kyslo a sklapla, akonáhle sa mu zmenili oči. No ukáž sa, teda.
Už som Vedela, že to nebude bežný jav, pretože jeho kukadla boli doteraz absolutně v poriadku, hoci vysoko nado mnou. Pomocou nejakej mágie sa zväčšil a mne prudko stiahlo útle končatiny, na čo som podráždene sykla ako nahnevaný strkac.
Avšak vlkovi sa tak nejako podarilo zovretie uvoľniť a koreň zlikvidovať.
Podlomili sa mi labky a div, že som sa nezosypala ksichtom do snehu, pretože žádné nohy sa honili a já som vedela, že ešte minimálne mesiac budem kripel a invalid. Močiare neboli dobre útočisko, podotkla som si pre seba a vďačne kývla, keď sa aj on vzdialil.
"Daleko na juhu," odvetila som mu na otázku, ohľadom miesta narodenia. "Tu som žila so sestrou v Sarumene, dlho a dávno pred nejakou svorkou," podotkla som a na to sa zlomyselne uskrnula. "Takže až sa rozhodnem ťa spehovat, mam výhodu, poznám tam tiež každú příkopu," zasmiala som sa, ako keby bolo pravdepodobne, ze budem plánovať útok. "Ty si teda len na prechádzke, nech máš pokoj od druzky a vlcat, alebo len ta hmla?" zviezla som sa zas do nechutne mokrej zmesi snehu a mohla si ho tak obzerať z diaľky, čakajúc na odpoveď