Gallirea - Příspěvky uživatele

Zvráštila som tvár a ohrnula ňufák. To, čo povedal brat sa mi absolútne nepáčilo. "Nad tým ani nepremýšľaj! Marion sa mi nepáči, je viac detinská než ty a to je od nás určite staršia. Vôbec nechápem, prečo je z nej učiteľ, ja môžem učiť práveže ju," riekla som a pokrútila nad tým hlavou. Bola to hlúposť! Nuž, nevadí. Zastrihala som ušami a pozrela sa na brata. "Niekoho ti nájdeme braček! Ale keby chceš i vlkov, stačí povedať!" zasmiala som sa ako som ho podpichla a zamávala chvostom zo strany na stranu. Veď brat vedel, že si z neho robím maximálne tak srandu. Pousmiala som sa a pozrela sa do lesa. Nasala som pachy, ktoré sa tu rozliehali a premýšľala, čo teraz. "To ti neviem povedať, ale čas ukáže. Rada by som však stretla aj ďalších mladých vlkov! Ideálne niekoho ryšavého, aby sme mali pekné deti," zachichotala som sa. Dosť som si potrpela na svoj kožuch, to bola pravda. "Ale skôr než nájdem svojho vysnívaného vlka, mala by som navštíviť boha, keď je nám tu za chrbtom. Nejaké kvetinky som našla i mušličky, tak snáď mu to bude stačiť," povedala som s povzdychom a nastražila uši, ked som začula skotačenie vtákov, ktoré sa prehňali lesom takto z rána. "Musíme sa viac s členmi baviť, to je pravda. Možno sa sem i niekto nový pridal, to by bolo fajn. Už vieš inak akú funkciu by si tu chcel zastávať?" opýtala som sa ho, keďže u mňa to bolo viac než priamočiare. Bola som tak namotaná na prírodu a pomáhanie druhým, že to bolo jasné!

//uhelny

Musela som sa zasmiať nad bratovou reakciou na moju otázku. Bol vtipný a roztomilý zároveň. "Na frajerku si i dosť veľký! Možno i na vlcata. Netuším ako sa k nim vôbec má vlk dopracovať ale," riekla som ešte stále nevinná i keď môj inštinkt by mi určite napovedal, až by som sa k tomu dostala eventuálne. "Dlho som ho nevidela úprimne, na jar pôjdem pozrieť k jeho svorke, či ho tam nenájdem," povedala som rozhodne a usmiala sa. Určite by to bolo skvelé! Zastrihala som ušami, keď sme prechádzali konečne do lesa, ktorý bol môjmu srdcu tak blízky. Minimálne začínal byť, keďže tu budeme žiť určite dlhšie, než je jedna zima. "Fakt? O kom si počul? Joj mne všetky tieto drby úplne vykĺzli!" posťažovala som si, no mohla som si za to jedine sama, pretože som tam nebývala tak často. Potriasla som hlavou. "Pfff myslíš? Vždy príde niekto mladší! A čo inak tie ďalšie vlcata? Bavil si sa s nimi nejako viac? Či vôbec?" otazala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie, aby mi odpovedal.

//savana

Pokývala som hlavou, u slov svojho brata. Mal pravdu. Nové tváre boli vždy super. Lenže bola tu tá jedna vec. "To by bolo skvelé, ale myslím si, že je tam dosť vlkov, ktorých ešte nepoznáme. Ale aj noví členovia by boli super! Alebo také vĺčatá," zatiahla som a musela sa nad tým zachichotať. Bolo to však zvláštne. Kto by tam tak mohol mať vĺčatá? Aspoň ja som o žiadnom páre nevedela, ale tak... veľa času som tam predsa len netrávila tak úplne. Povzdychla som si a usmiala sa na brata. "Počuj Nicos, ty si si už nejakú frajerku našiel? Keď už spomínam tie vĺčatá," opýtala som sa ho a musela sa zasmiať. Bolo to zvláštne sa ho to pýtať, ale tak už sme neboli najmenší. Čoskoro i my budeme zakladať vlastnú rodinu, ak teda na to dôjde. Ja sama som však zatiaľ nepoznala nikoho, s kým by som sa chcela dať dohromady. Aká to škoda. Povzdychla som si a zašvihala chvostom. "Áno! Star sa volal nie? Nemal tam i nejakých súrodencov? Mohli by sme ho pohľadať potom vo svorke," dodala som k jeho slovám a zavrtela chvostom, keď sme pomaly prechádzali k lesu v diaľke. Už to bolo len na skok od domova! Určite! Hory, pomyslela som si a kukla sa na hory. Boli zvláštne. "Fíha, je tu viac podivností, než by som si chcela priznať. Hm. No nič sa neboj, hneď sme doma a všetko skontrolujeme!" riekla som, keďže som si veľmi nepamätala, že by tu nejaké tie hory predtým boli. Zvláštne. "Kto by ich však mal? Nikto tam moc taký nie je," riekla som a stále sa snažila prísť na to, či je tam niekto v partnerstve. No nejako mi to nedávalo zmysel. Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu.

//sarumen

//Koniec sveta

Poskakovala som vedľa Nicosa a nechápala, čo sme to vlastne zažili. Ale... keďže som bola mladá, veľmi rýchlo som na to zabudla. Usmiala som sa a pozrela sa na Nicosa. "Už sa teším, až prídeme do Sarumenu. Myslíš, že tam bude Maple? Dlho som ju nevidela," riekla som, no chápala som, že alfa je určite časovo vyťažená a nemá na nás dvoch veľmi veľa času. I tak som však chcela sa s ňou trochu pozhovárať, nech sa nepovie. Potriasla som hlavičkou a pokračovala po trávnatej pláni. Nerozumela som tomu protredí, ktoré sa tu v obkolesení hôr a lesov nachádzalo. Prišlo mi to zvláštne. "Prečo tu asi tak nesneží?" opýtala som sa brata, ale určite nevedel viac než ja. Bolo to podivné, ale keďže v tejto krajine vládla mágia, asi sa nebolo ani čomu pomerne čudovať. Nechala som to preto tak a radšej hľadala nejaký náznak lesu, kam sme vlastne mierili. "Wow, ale je to super, že priamo za lesom máme takúto vec. Aspoň sa sem môžeme chodiť ohriať, keď nám bude cez zimu zima, že? Je to hrozne cool," povedala som nadšene a vrtela som chvostom zo strany na stranu. Bola to pecka. Ale tak čo... nie vždy to bolo perfektné a rozumné. Nemusela som chápať všetkému a preto som ani nechápala tomu, prečo tu sneh nie je. No to nevadilo. Dobre to bude.

//Uhelný hvozd

15. Najít bílého rysa

//Ježčí mýtina

Pokračovali sme lesom, ktorý bol podivne bez snehu. Tieto končiny nevyzerali moc normálne, keďže všade inde vládla zima. Nastražila som uši a pozrela sa na Nicosa. "Neviem ako ty, ale ja netuším, kam vlastne ideme. Hm. Možno sme už preč z krajiny? Žeby snežilo len tam?" opýtala som sa ho, no napokon som pokrútila hlavičkou. Bolo to zvláštne. Pohľadom som prešla po okolí a rozmýšľala, kam to vlastne putujeme. Pomaly sme sa dostávali k horám. Ani na nich sa nenachádzal žiaden sneh, no z nejakého dôvodu mi prišli veľmi povedomé. zastrihala som ušami a prehliadala si štíty hôr, hľadajúc niečo, čoho by som sa mohla chytiť. "Cítim tu nejak veľa pachov, kam sme sa to dostali, Nicos?" zamumlala som smerom k nemu a zachmúrila sa. Napokon som predsa len pokračovala ďalej a premýšľala, čo tu vlastne robíme a ako sa dostaneme späť do Sarumenu? Zastavila som sa. "Nicos počkaj, stoj, ticho," zabručala som smerom k bratovi a strhla ho späť, aby počkal kus, keďže sa mi zdalo, že som niečo v horách zahliadla. Bolo to biele, ale snehová kopa to skutočne nebola. Nastražila som uši a vyzerala onú vec, ktoru som tam videla. Marilo sa mi to snáď? Bolo dosť pravdepodobné, že ma môj mozog len šálil. Predsa len som dlho nespala, ale nie... určite som tam niečo videla! "tam," zopakovala som a ukázala tým smerom. Bolo tam skutočne niečo! A nezdalo sa mi to!!! Srsť na zátylku sa mi naježila. Prisahala som bohu, že to bol rys. Veľmi bledý rys. Strihla som pohľadom na inú končinu, kde som ho ale nevidela. Takto som v panike behala pohľadom po štítoch. Zaťala som tesáky. A v tom som ho uvidela v plnej kráse. Stál na skale, ktorá sa týčila nad nami. Pozoroval nás. Zamrzla som na mieste, dívajúc sa na neho. Nemohla som ani uhnúť pohľadom, natož sa pohnúť. Boli sme pre neho ľahkou korisťou. Keby chcel. Avšak skôr, než som tu stihla chytiť mŕtvicu, biely rys zmizol rovnako rýchlo ako sa objavil. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v krku, prečo som vlastne i nekričala... a kukla sa na brata, či je v poriadku. "Mali by sme odtiaľto odísť, späť do Sarumenu," riekla som smerom k nemu a zabručala. Bola som celá roztrasená z tohto stretnutia, až som mu nechcela ani vôbec veriť. Zamračila om sa a ťahala brata preč, aby na nás opäť tá mačka nenarazila. Rozhodne som ňou nechcela mať nič spoločné. Ešte by som sa vrátila do Sarumenu sama a čo potom? Potriasla som nad tým hlavičkou. To boli zlé myšlienky. Radšej som kráčala vpred ďalej.

//Savana

8. Vytvořit sněhovou sochu

//Stredozemná pláň

Z Nicosových otázok som sa len musela zapremýšľať do seba. Niečo málo si pamätal, to bolo fajn. Otázkou ostávalo, či tu boli rovnaké súhviezdia ako u nás doma. To bola dobrá otázka, na ktorú som však nemala odpoveď. "To zistíme, až sa rozplynú mraky, ale zdá sa mi, že aspoň nejaké hviezdy sú rovnaké, čo som ich za tie noci pozorovala kde-tu, ale moc som sa tomu nevenovala," riekla som úprimne, ale predsa len nemohlo ísť o úplne iný svet, no nie? Obloha musela byť rovnaká, veď tak ďaleko to od môjho domova nebolo, aby som pravdu povedala. Zazubila som sa a strčila do neho labou. "Nebuď hlúpy, tie hviezdy nemajú opisovať presný tvar, ale pri troche predstavivosti to tam vieš vidieť. Mojou obľúbenou je veľká medvedica. Tie hviezdy sú tak krásne," povedala som a povzdychla si, keď sme kráčali po ďalšej zasneženej lúke. "Mohli by sme ju skúsiť postaviť?" riekla som smerom k Nicosovi a v očiach sa mi zablýskalo. Trochu sa zabaviť! Začala som preto ňufákom dávať na hromadu sneh z okolia, aby som urobila základ pre našu úžasnú medvedicu. Uťapkávala som ju labkou, aby bol sneh tuhší a pri sebe, nech drží. Zastrihala som ušami, keď som si však uvedomila, že neviem, ako urobíme hlavu. Natočila som tú svoju na bok a kukla sa na Nicosa. "Pomôž mi s jej hlavou," riekla som smerom k nemu a začala formovať hromadu snehu na jednom mieste, kde sme spoločne s Nicosom riešili rozumné črty medvej guľatej hlavy a uší. Telo... laby... všetko to bolo také krivé, ale podobne ako súhvezdie. Keď si vlk zapojil do premýšľania predstavivosť, dalo sa v tom vidieť medveďa! "No, ešte by to chcelo niečo na nos a oči," povedala som a zazubila sa. Prešla som sa po pláni, aby som našla nejaké predmety, ktoré by mohli byť k tomu vhodné. Blízko lesa som našla nejaké kamienky a tak som sa s nimi vrátila. Pichla som mu ich do ksichtu a vytvorila tak oči. Bol strašne super, ale nemal ňufák. Kukla som sa na Nicosa, či nejaký našiel. Potom som ho ešte trochu doupravovala labkami, aby jeho telo nebolo tak krivé. "No čo povieš, není to super? Podobá sa aspoň trochu nie? I keď toto je skôr malá medvedica než veľká," riekla som a zasmiala sa nad tým. Ale pokus to pol dobrý. Boli sme predsa len vlci a nie nejaké ľudoopy. Potriasla som hlavou a pozrela sa niekam do diaľky. "Ten les, kde som našla tie skalky. Pozri, on nemá toľko snehu ako iné," riekla som a kývla smerom k nemu. Chcela som to ísť preskúmať a tak som vyskočila na labky a vydala sa tým smerom preč.

//koniec sveta cez eukalyptový les

10. V noci pozorovat zimní oblohu

//velká houština

Zastrihala som ušami a pozrela sa na Nicosa. "Ja si myslím, že hej. Veď sme takmer pri ňom," riekla som, i keď som bola mierne zmätená z krajiny. Pred časom som ňou prechádzala, ale zdala sa mi nejaká iná. Alebo som si ju len zle pamätala? To bolo tiež možné. Odfrkla som si a zdvihla hlavu k nočnej oblohe, ktorú sme mohli pekne krásne vidieť ako na dlani, keď sme prechádzali po pláni. Z nebies padali snehové vločky, ktoré sa mi lepili na celý ksicht. I tak kde tu sa mraky roztrhli a ja mohla vidieť aspoň kus čiernočiernej oblohy, posiatej hviezdami, ktoré boli však nanešťastie ukryté pod hromadou mrakov. "Myslíš, že vlci môžu mať krídla ako vtáky? Chcela by som vyletieť tam nad tie mraky, aby som videla hviezdy, ktoré sú za nimi ukryté dnes," povedala som zasnene a pokračovala ďalej, stále sa snažiac uvidieť aspoň kúsky oblohy, ktoré miestami trčali. Lenže... "Dúfam, že ďalšia noc bude jasnejšia, aby sme sa mohli dívať na hviezdy poriadne. Aspoň ťa niečo naučím o hviezdach a súhvezdiach!" zasmiala som sa, keďže som mala určite bohatišie skúsenosti ako on, čo sa snažil furt skôr na otca podobať. Tak či onak som pokračovala v ceste. Netušila som, kam nás pláň povedie, ale svoj čas som si skracovala práve tým, že som sa dívala na oblohu a nechala si užívať tú krásu mrakov, z ktorých padali snehové vločky. Bolo to tak nádherné! Pousmiala som sa. Zima nebola až tak zlá, ako by sa mohlo zdať. No nie? "Pochytáš viac vločiek než ja?" zachichotala som, keď som pridala do kroku a začala ich chytať do papule. Bola to sranda, no po chvíli ma z toho celého studil celý ňufák. Potriasla som hlavičkou a pozrela sa na brata, pretože za mnou celkom pekne zaostával. Zamračila som sa. Mohol si trošku pohnúť teda! "Prečo je v noci obloha čierna inak? Lebo slnko ide spať? Ale ako to, že je cez deň modrá?" riekla som nahlas, keď som sa zase dívala k nebesiam a žmúrila, aby mi sneh nepadal priamo do očí. Bolo to celé zvláštne. Nechápala som niektorým veciam, ktoré mi mali byť snáď jasné? Neviem. Mnoho vlkov sa nad takýmito vecami asi ani nezamýšľalo, ak som mala pravdu povedať. Aspoň mi to tak prišlo. Prešla som si jazykom po tesákoch a cupitala v snehových závejoch ďalej. I keď to nebolo nič jednoduché, my s bratom sme sa chceli dostať domov! A nič ani nikto nám nebude stáť v ceste! Presne tak. Pokývala som u toho hlavou a pokračovala ďalej na juh.

//jazvečí plácek

9. Uspořádat táborák s alespoň 1 dalším vlkem

//Mahtae juh

Nakrčila som svoj ňufáčik. "To preto, že tu tá zima nie je úplne obyčajná. Určite v tom bude mágia," riekla som, pretože tu fakt bola kosa. "Jeden vlk mi hovoril, že pred časom tu bola tak náročná zima, že nemali čo jesť a každý schudol ba či umrel hrozne moc," riekla som a pokrútila hlavou. Ešte, že sme v tej dobe sem neprišli. Inak by sme hneď pošli! Až také padavky sme boli. Zastrihala som ušami a pozrela sa niekam na les, ku ktorému sme kráčali. Vedela som kam ideme. Na juh... Ale zvečeriavalo sa a bolo na čase sa na moment zastaviť, aby sme sa trošku nadýchali a oddýchli si. Cesta bola náročná. "Hej, to by sme mali. Škoda, že neovládame oheň. Pretože je chladno, večer... mali by sme si oddýchnuť, než budeme pokračovať ďalej. Aspoň na kus," povedala som bratovi a zamračila sa. Možno sme oheň ovládali, len sme o tom nevedeli? Asi. Kukla som na brata. Nasvihla som spýtavo obočie. Stálo to za to aspoň skúsiť. Aj keď som to pred časom skúšala, znova za skúšku nič predsa nedám! Šla som rovnako ako brat hľadať nejaké konáriky, ktoré by sme mohli zapáliť. Aby sme sa aspoň trochu zahriali. I keď som neverila, že sa nám to podarí, za pokus som nič nemohla dať. Bolo to namáhavé v tom snehu a hustom lesíku, ale po nejakej dobe sa mi to podarilo. Došla som za Nicosom, hodila svoju papečinu na kopu. Ale išla som sa ešte po nejakej pozrieť. Nicos medzi tým niečo robil, o čom som nevedela. Ael to bolo jedno. Keď som sa vrátila, hodila som na zem zvyšné papeky a prešla si jazykom po ňufáku. "Počkaj, skúsim, či neovládam náhodou ten oheň ja," navrhla som s úškrnom a začala sa sústrediť na konáriky, ktoré sme tu nahromadili. Všetko som vyskúšala tak, ako mi vlci napovedali. Ale nech som sa sústredila na vzplanutie ohňa... nevyšlo mi to. Len ma z toho hlava rozbolela. Povzdychla som si. "No nič, bude nám asi zima," riekla som, ale v tom ma niečo ešte napadlo! Skúsila som inú techniku sily! Kameňom o kameň. Držala som skalu v papuli a kresala o druhú, ale kto by to čakal! Úplne mi z toho rezonovalo v hlave, ao mi zaškrípalo v zuboch. "Hej, zamrzneme," povedala som a odhodila kameň niekam do preč. Potriasla som hlavou a odfrkla si. Pozrela som sa na Nicosa. "Oheň nezaložíme takto... mali by sme sa teda pustiť ďalej, nech sa trochu rozhýbeme! Aby sme sa zahriali," povedala som bratovi a štuchla do neho ňuákom, aby sme sa pustili ďalej.

//stredozemka

//kvitnúce lúky

1. Předstírat, že jsem zimní upír s tesáky z rampouchů

Zvráštila som tvár do podivnej grimasy. Žltý sneh bol vážne nechutný. Odfrkla som si a rozhodla sa, že si budem naň musieť dávať pozor. Zastrihala som ušami a pohľadom prešla na Nicosa, ktorý sa dostavil až k brehu rieky povedľa ktorej sme následne putovali južnejšie. "Bože Nicos, prečo je táto krajina tak veľká? Ja sa neviem dočkať, až bude zase jar alebo leto! To mám najradšej. Nebaví ma sa tu promenádovať v tejto zime. Brrr. Tebe sa zima páči?" opýtala som sa svojho brata a nastražila uši, aby som sa na neho pozrela, čo mi na to odpovie. Srsť sme mali rovnakú, nech mi nehovoril, že mu nie je zima! Ale komu by v tomto počasí zima nebola. Nicos si k vode odbehol, ale mne sa dva krát z tej rieky piť nechcelo. Bola určite ľadová tá voda. Ešte by mi zuby zamrzli. Ale keď na mňa Nicos vyskočil s tými ľadovými tesákmi z cencúľov, musela som sa nad tým pobavene zasmiať. "Wow, to je sranda, aj ja si to chcem vyskúšať!" nadšene som zvolala a sama som si vzala svoje vlastné cencúľové tesáky, ktoré som si narvala do papule. "Pofui sfa na mfa," zamumala som a doširoka sa usmiala. "Wrrr wrrr vysajem ti kfv," riekla som a išla za Nicosom, ktorého som chcela polapiť, aby som mu mohla vysať jeho krv! Určite by bola veľmi fajnuvučká a sladučká. Lenže brat sa tu nechcel hrať večne. Povzdychla som si. Prečo mal potrebu stále niekam ísť? Prečo sme sa nemohli niekde proste čo ja viem... zastaviť? "Ja ťa váfne vysajem! Pof semf," vyhŕkla som a pobehla, aby som brata dobehla a oprela si do jeho hustej srsti svoje ľadové špicáky. ľad ma už v papuli vcelku slušne chladil. Chcela som ho niekam vypluť, ale ešte chvíľku som sa s bratom takto hrala. Bolo to milé. A aj keď sme boli také veľké hebedá, ktoré mali byť dospelé, stále som sa cítila skôr ako nejaké šteňa. Nicos ale nebol k zastaveniu. Vypľula som teda ľadové tesáky do snehu a pozrela sa na Nicosa. "Veď už idem," zamumlala som a ešte raz kukla na svoje ľadové tesáky, ktoré sa už začali pomaly rztápať v miestach, kde som ich mala v papuli. Pobehla som, aby som dobehla brata, ktorý mieril k zasneženému lesu. Kam nás asi zavedie? Táto krajina bola naozaj čarovná. Ani sama som nevedela, čo tu ešte zažijem a rozhodne som nechcela ešte ísť domov. najskôr som si myslela, že je to môj jediný cieľ, ale začínalo sa mi tu páčiť aj keď som si to nevedela zo začiatku priznať. Potriasla som hlavičkou, aby som sa zbavila snehových vločiek a pokračovala za bratom.

//húština

//Vodopády

5. Nechat si zmrznout mozek

Zhíkla som pri reakcii môjho brata. Ako to myslel?! "Takže mi chceš povedať, že ja som hlúpa, keď som takú hlúposť urobila? Ale ja som to nespravila naschvál, to je hlavné," povedala som a odfrkla si. Dotknuto som sa odvrátila hlavou do strany a potriasla hlavičkou. Bolo to hrozné. Už sa mi v tom počasí nechcelo ďalej putovať touto krajinou. Ale na druhú stranu som tu bola so svojim bratom. Nastražila som uši do výšky. "Čo to robíš?" opýtala som sa ho a pozrela sa na neho. Čo to robil? Odfrkla som si. "Nicos však si ublížiš. Čo ak to nie je jedlé?" zabručala som smerom k nemu a zazerala, keď si nabral do papule sneh. "Hm, je to fajn?" opýtala som sa ho, no bez nejakej reakcie som sklonila hlavu a nabrala si sneh do papule i ja. Sneh som nechala v papuli rozpustiť. Bol ako voda! Wow. Nabrala som si do papule znova sneh a takto ho zožrala. Bola to sranda. Chytila som do papule ďalšiu hromadu snehu a vyhodila ju do vzduchu. Bola to sranda. Zacvakala som tesákmi. "Puečo nie žltý," zamumlala som, no v tom som i ja pocítila bolesť v spánkoch, ktorá ma poriadne paralyzovala. Au, au, au!!! Zaskuvíňala som. Zvíjala som sa na zemi v snehu a labou si chytala hlavu, ktorá ma príšerne bolela. Vnímala som niekde na pozadí, že podobne to má i Nicos. Zabručala som a prevalila sa. Bolelo to. Tak hrozne to bolelo! Čo som komu urobila? Sneh sa jesť určite nemal. Nemohla som nad ním premýšľať. Môj mozog akoby so mnou vôbec nespolupracoval. Bolo to dosť namáhave udržať sa v nejakom poriadku. Ak ma táto bolesť opustí, určite to už nikdy nebudem chcieť takto cítiť. Sneh nikdy v živote do papule nedám, len čo bude pravda. Zabručala som a zastrihala ušami, keď som pohliadla hore. Bolesť pomaly ustupovala a môj mozog sa pomaličky rozpúšťal. Začínala som pomaly premýšľať a vedome si uvedomovať, že to žranie snehu nebol žiaden dobrý nápad. Prevalila som sa na brucho a celá ubolená sa pozrela na svojho brata, ktorý sa z tejto bolesti viac než dosť preberal i on. Pohliadla som do jeho očí. "Nicos si v poriadku?" opýtala som sa ho a potriasla hlavou. Bolelo ma to. Stále. Ale bolo to značne slabšie a netrpela som tou otrasnou agóniou. "Už nikdy by sme nemali sneh žrať. Alebo nie toĺko," zamumlala som a pozrela sa na brata, ktorý bol pripravený pokračovať v ceste ďalej rovnako ako ja. Pozviechala som sa teda na rovné labky a otriasla sa. Hlavu som stále cítila, ale bolo to značne lepšie. Rozišla som sa smerom za bratovým chvostom vpred.

//mahtae juh

//Ageron

#2. Jít se podívat na zamrzlý vodopád

Zazubila som sa na brata. "Ale nebuď takýto, buď trochu emotívny Nicos!" zakričala som na neho a cupitala po snehu ďalej za bratom. Bola zima. Ale keď sme boli v pohybe, moje telo ma vcelku dobre zahrievalo. Počúvala som ho, čo mi hovoril a len som prikyvovala. Mal pravdu, bolo by fajn, keby sme mali nejaké ďalšie stretnutie, kde by sme sa mohli s ostatnými členmi svorky zoznámiť. Nastražila som ušká a pozrela sa niekam do diaľky. "Wow, ten je úžasný a veľký Nicos, poďme k nemu," riekla som bratovi a s úžasom hľadela na vodopády, ku ktorým sme prišli. Boli nádherné!!! Pamätala som si ich ako tečúce, ale bola taká kosa, že oni dokonca zamrzli. To som dlho nevidela. Mohla byť tak obrovská zima? Asi. No hrôza. "Keď zamrzla padajúca voda, prečo my nie?" riekla som, čo mi prišlo zvláštne, keďže som určite bola ľahšou obeťou než kdejaký masívny vodopádik. "Mali sme sa po vodopáde šmyknúť a nie z tej hory, bola by to väčšia sranda, len by sme si asi viacej nabili ňufák čo," povedala som bratovi a zamyslene si to predstavovala. Hej. určite by sme nedopadli najlepšie. Uškrnula som sa však nad tou predstavou. No čo, rozhodla som sa tie ľadové vodopády aspoň preskúmať. Nemala som čo stratiť. Opatrne som i stupila labkou na kus ľadu, či ma udrží. Ale držal. Wow. Šmýkalo to ako šľak. Zamračila som sa a cúvla. Nechcela som tie svoje slová splniť. Pomaly sme zišli dole a mohli sme sa na tie vodopády pozrieť z dola. Boli ešte masívnejšie, než by sa zdalo. Strihla som uchom a pohliadla na brata. "Len ho neolizuj, mne sa tak podarilo na jazere prilepiť jazyk. Bolo to fakt nepríjemné a nechcem teba od toho odlepovať," vystríhala som brata, ale vedela som, že t určite jedného dňa pokašle. Ale nevadí, ja mu pomôžem. To len on ma nechal prilepenú na tom ľade. Ale čo. Posledný raz som prešla pohľadom po zamrznutej mase vody. Dotkla som sa jej i labkou. Bol to úžasný pocit, ale bála som sa, že sa začne ten ľad topiť alebo rozbíjať a vytryskne odtiaľ voda. Preto som to nechala radšej tak a kukla na brata, ktorý chcel pokračovať ďalej. Mal pravdu. Bola tu zima. Ale keď som myslela zimu, tak to bola fakt kosa. Museli sme sa hýbať, aby sme sa trochu zahriali. Mohli sme sa i niečo zahrať! Naháňačku alebo také niečo. To by sa nám krv trochu rozbúrila a začala nám zvyšovať teplotu ach. Potriasla som hlavičkou a premýšľala, čo vymyslíme! Najskôr sme museli niekam prísť. Ako taký zajac som ďalej poskakovala za Nicosom.

//rozkvitnuté lúky

//VVJ

#16 vyznat nekomu svou naklonost pod jmelim

Pokračovala som za Nicosom až do samého lesa. Nastražila som uši, keď sme prechádzali cez húštinu. V tomto lese som už predtým bola! Pamätala som si to. Ako sme však kráčali hlbšie do lesa, začínala som vnímať niekoľko pachov, ktoré sa v lese nachádzali. Zavetrila som, no moje myšlienky sa stočili späť k Nicosovi, ktorý poukázal na podivné rastliny, ktoré boli na vetvách stromov. Imelo. Pousmiala som sa, no napokon vcelku prekvapene pozrela na Nicosa. Musela som sa nad jeho slovami usmiať. "Ani nevieš, čo znamenáš ty pre mňa. Mám ťa hrozne rada a preto som šla i za tebou, keď si sa stratil. Chcela som ťa nájsť, pretože si pre mňa veľmi dôležitý," riekla som smerom k nemu a usmiala sa. Bolo to pre mňa tak jednoduché vysloviť! Svojho brata som ľúbila celým svojim srdcom. Bol pre mňa všetkým. Dokonca i keby som niekedy si našla nejakého partnera, láska pre moju rodinu bola oveľa väčšia, než ku ktorémukoľvek inému vlkovi. Veď predsa on tu bol pre mňa vždy. Mohla som mu plne veriť a povedať mu všetko, čo ma trápilo. Aj by ma ochránil pred všetkým, čo by mi chcelo ublížiť. Potriasla som hlavou a usmiala sa. "Keby sa ti niečo stalo, nevedela by som, čo si počať. Tvoje otravné reči by mi tak chýbali, že by som skonala v žiali," riekla som a sťažka si povzdychla. Drgla som do neho ramenom a oblizla mu jazykom líco. Ľúbila som svojho brata a nebolo na tom nič zlé. Súrodenecká láska až za hrob! Zatiaľ čo niektorí súrodenci sa medzi sebou naťahovali, nenávideli, či si robili prieky... my dvaja sme sa mali neskutočne radi. Dúfala som, že sa to nikdy nezmení a budeme si tu vždy jeden pre druhého. "Budem tu vždy pre teba Nicos, dúfam, že aj ty pre mňa," dodala som napokon a zamračila sa. Nechcela som si predstaviiť ani len na okamžik, že by tomu bolo inak. Povzdychla som si. Lenže život vedel zmeniť svoj tok času. Bála som sa to však priznať. Potriasla som hlavičkou. Bolo na čase pokračovať ďalej. Toto imelo ma len nejako rozcítilo, len čo sa dalo tak povedať. "Ach Nicos, ľúbim ťa strašne, ale poďme niekam inam. Som voľáka citlivka," povedala som a zasmiala sa. Zamávala som chvostom a vykročila ďalej. Chcela som sa od tadiaľto vzdialiť. Nebolo to tak, že by som sa hanbila za to, čo som povedala alebo za svoje city... jednoducho to nebolo... spoločnosti normálne? Ja neviem. Ale ešte som sa nikde nestretla s tým, že by súrodenci takéto veci vyslovovali nahlas. No i tak som brata mala rada a bola som rada, že to má rovnako. Postupne sme sa posúvai ďalej. Bolo na čase zamieriť späť domov. Tam ďaleko na juh z tohto severu.

//Vodopady

#6 prilepit sa jazykom k ľadovému povrchu

S Nicosom sa nám podarilo uloviť si kaprov. Ryby som nikdy nemala rada. Prišli mi ako vážne hlúpym zvieraťom, ktoré som ani nehcela pokladať za zviera. Už i tie srny mali viacej rozumu než ryby. Ale prsvdou bolo, že som ich nemala rada hlavne skrz to, že mali plno kostí v tele. Zamračila som da a pozrela sa na Nicosa, ktorý sa chcel vydať ďalej. No dobre. Prikývla som a bola pripravená vyraziť. Skôr než som da však stihla za bratom vydať, sklonila som sa k pozostatkom kapra, že ich niekam odnesiem. Nech tu po sebe nezanechávam bordel. Nastražila som uši a pozrela sa na zem. Keď som chcela zdvihnúť hlavu, nešlo mi to. Ako som si chcela vziať kapra, vyplazila som jazyk a ten sa podarene prichytil na ľadovom povrchu. Zamračila som sa. Čo sa to sakra dialo? Potiahla som, aby som ho odlepila, ale ono to jednoducho nešlo! Začala som mierne panikáriť, keďže Nicos sa mi vzďaľoval. Nemohla som takto na neho ani zakričať, pretože som skôr mumlala, než niečo poriadne hovorila. Pociťovala som skluceny pocit, ktorý vo mne pomaly narastal. Sakra, veď ja tu ostanem primrznuta tým jazykom do smrti! Nemohli ma tu nájsť takto ostatní vlci. Veď by sa mi ešte vysmiali aká som nemotorna. Pohľadom som prechádzala po okolí a sledovala, či sa tu nejakí vlci nenachádzali alebo nebodaj nešli ku mne! To by bola hanba, ktorú by som neprežila. Pomedzi to som sa snažila ten primrznuty jazyk nejako oslobodiť. Ale ten jazyk na tom ľadovom ľade jednoducho držal. Zamračila som sa. A teraz čo? Nicos mi nepomôže. Má ma na háku. Zamračila som saaaa este viacej. Aj vrásky sa mi na tvári porobili. Nadýchla som sa a vydýchla. Chcela som sa dostať z tohto pekla nech ma to bude stáť neviem aké úsilie. Začala som viac a viac ťahať. Labkami som sa zaprela do ľadu. Nevadilo mi, že ma to bude bolieť. Už som len chcrla mat svok jazyk na slobode. Ťahala som a ťahala. Zapietala som sa a hľa! Po mojej umornej snahe sa mi to podarilo. Trhla som sa a padla na zadok. Jazyk má štýl a ani som si ho poriadne vďaka chladu necítila. Posúchala som si ho labkou. Odfrkla som si. Toto už nikdy nebudem skúšať! Radšej som na túto záležitosť, ktorá bola pre mňa veľmi trápna, chcela čo najskôr zabudnúť. Preto som zaostrila na ryšavý zafok môjho brata a rozbehla sa za ním, aby mi náhodou niekam ďaleko neutiekol. Zamieril fo lesa. Ktovir kam mal namierené. Ale chcela som tráviť čas s ním s nikým iným. Chýbal mi a i v tejto krajine som bola len kvôli nemu.

//Ageron

12. Jít chytit kapříka

Vypytovala som sa brata na svorku, keďže tam trávil viac času než ja. Bola som rada, že členovia svorky boli v poriadku. A už som sa nevedela dočkať, až sa na územie vrátim poriadne i ja sama. Naposledy som to tam bola len tak skontrolovať, no keďže som nenašla brata, šla som ho hľadať. Nicos však nebol pripravený na nejaké zdĺhavé rozhovory. Povzdychla som si a rozbehla sa za ním, Sledoval niečo pod vrstvou ľadu, čo som ja nevedela takto z diaľky rozlíšiť. Až po chvíli sa zastavil. Sama som spomalila a začala sa obzerať okolo. Labkou odhŕňala poprašok snehu a hľadala v tej tme niečo, čo by predstavovala toho fantóma, ktorého brat naháňal. V tom mnou myklo, keď som uvidela tieň, ktorý pod ľadom preplával. ”Nicos, tu je!” zhíkla som, no tieň plával i k nemu. Bežali sme ďalej, až sa nám podarilo doraziť k miestu, kde sa Nicos rozhodol urobiť do ľadu dieru. ”Dúfam, že vieš čo robíš,” riekla som a z diaľky som mu radšej patrne asistovala. Nechcela som, aby sa ľad podo mnou otvoril a vtiahol ma do tej ľadovej vody. Odfkla som si. Nicosovi sa podarilo urobiť v ľade dieru. Aj pár kvapiek na mňa doletelo. Studili. Otriasla som sa a kývla hlavou, aby striehol. Ja som sa mu pokúšala nahnať ten tieň k otvoru. Napokon sa mu to podarilo, vziať ho do tesákov a vyhodiť na ľad. Sledovala som rybu a zamračil sa. Aj ja som chcela byť taký dobrý lovec ako on. Preto som si odfrkla a urazene šla hľadať nejakú rybu, ktorú by som mohla uloviť i ja. Drepela som pri diere a snažila sa nemyslieť na to, ako mi zadok pomaly primŕzal k ľadu. Po nejakej dobe som mala ale šťastie. Ďalší kapor sa šiel nadýchnuť cez vytvorenú dieru von a ja som sa mohla po ňom ohnať. Avšak ušiel mi! Zavrčala som. Teraz som musela čakať oveľa dlhšie, aby ryby opäť získali dôveru. Tentoraz som čakala bližšie u diery a keď som uvidela pohyb, neváhala som toľko. Ponotila som pysky do vody a zakusla sa do slizkých šupín. Vyhodila som kapra na ľad a zasmiala sa. Podarilo sa mi to! Zavrtela som chvostom a zadívala sa na brata, ktorý hádam tú svoju rybu už dávno zahrdúsil i zjedol. Teraz som mala ale ja svoju! Labou som ju pridržiavala na suchu, aby mi náhodou neodskákala spät do vody. "Aha pozri, aj mne sa ho podarilo uloviť," riekla som a hrdo vypäla hruď. Potom som kapra klepla po hlave a skúsila nájsť nejakú normálnu časť jeho tela kde by som sa zbavila šupín a pokúsila sa mäso zjesť bez kostí. Neznášala som ryby!

//Východný hvozd

#3. Jít k ledovému jezeru

Pokračovala som za svojim bratom, ktorý ma niekam ťahal. Netušila som kam, ale nemala som dôvod mu neveriť, že mi nechce ukázať niečo zaujímavé. ”Kam to vlastne ideme? K tomu jazeru o ktorom si hovoril?” opýtal som sa jej a nastražila ušká. Dávalo by to logiku. Veď sme predsa k nemu šli, keď sme skúmali to podivné dymenie sopky! Aj som na to poriadne zabudla. Taká som bola svojou mysľou rozlietaná. Uškrnula som sa nad tým a zamávala chvostom. Počasie bolo vcelku pokojné, zatiaľ. Zvečeriavalo sa a tie mraky, ktoré sa na oblohe zbiehali, neveštili nič dobré. Až ma v kolenách bolelo! Ako sme vyšli spomedzi stromy, uvidela som to zamrznuté jazero. Vtedy, keď sme tu bolo, zamrznuté nebolo. Ale to bolo určite tým, že sme tu boli cez leto. ”Wow, ono celé fakt zamrzlo, to je aké super,” zasmiala som sa a pozerala sa na celé jazero, ktoré bolo skutočne obrovské. Ako také menšie more. Zastrihala som uškami a šla za bratom, ten mi rozprával svoju príhodu. Musela som sa nad tým zasmiať. ”Tak to je sranda, bola tam svorka?” opýtala som sa ho a dodala: ”Ako sa má vlastne tá naša a Maple?” Dlho som sa doma neukázala, ale nevadí. Určite sa tam pomaly vrátim, nech tam prezimujem a pomôžem im tam. Nastražila som ušká, keď brat šiel na ľad. ”Počkať, kam ideš? Čo ak sa pod tebou ten ľad prepadne?” skríkla som na brata, ale ten hlupách sa po ňom pohyboval ďalej. Povzdychla som si. Musela som ísť za ním, aby sa mu niečo nestalo. Opatrne som vrkočila na ľad. Bolo to dosť namáhavé. Bála som sa, že sa prepadnem a nepekne sa mi tam šmýkalo. ”Bože Nicos, ty zase hlúposti vymýšľal. Ešte tu obaja zahučíme! Už vieš ovládať nejaku mágiu, ktorá by nám pomohla?” opýtala som sa ho a povzdychla si. Šmýkalo sa mi ako takej čapatej vlčici. Cítila som sa vlvo, že sa mi tak šmýkalo, ale čo sa dalo robiť. Dobre, že som si ňufák nenabila. Zamračila som sa. ”Čo tam vidíš? Počkaj, nechoď tak ďaleko. V strede ten ľad taký hrubý nebude, Nicos,” varovala som brata, ale nie že by to malo nejaký efekt. Tiež som bola za kdejakú srandu. Ale toto mi prišlo hrozne nebezpečné, ja som sa o brata naozaj bála a teraz i o seba, veď som sa mohla i ja zraniť. Povzdychla som si. Panebože, prečo… prečo som ho musela furt strážiť? On mal dávať pozor na mňa! Nie ja na neho. Ale zjavne toto v našom súrodeneckom vzťahu nefungovalo. No čo mi ostávalo. JA som sa po jeho stopách vydala pomaly po ľade jazera.