Za predpokladu že vo vás stretnutie s Artyomom zanechá nejaký dojem, zrejme si ho zapamätáte ako učebnicový príklad introverta. Veľa toho nenahovorí a štýl jeho reči je pomerne strohý. Väčšinou sa od neho dočkáte len suchého konštatovania bez prímesi emócii. Občas medzi svoje slová zamieša sarkastickú poznámku ktorá by sa dala považovať za žart. Pochopia ho však iba tí vlci, ktorí sami používajú podobný humor. Iným sa môže zdať neslušná či nemiestna. Navyše ho obklopuje akási melanchólia, akoby ho všade prenasledovalo tmavé mračno a nedovolilo mu vymaniť sa z jeho tieňa.
Keď si tieto veci spojíte s Artyomovým tichým, chripiacim hlasom, zrejme vám bude jasné že to nie je najlepší partner na konverzáciu. Asi s ním zo slušnosti prehodíte pár slov, prinútite sa držať na tvári silený úsmev a vydýchnete si keď toho mlčanlivého vlka so spálenou tvárou a nepríjemne upreným pohľadom jediného zdravého oka necháte za sebou.
Keďže je pre Artyoma ťažké nadväzovať hlbšie vzťahy s ostatnými príslušníkmi jeho druhu, väčšina vlkov si ho pamätá presne takto. No obsah knihy sa nesmie posudzovať podľa jej obalu a to isté platí o vlkoch a ich povahách. Poďme si teda bližšie rozobrať to, čo sa skrýva za Artyomovým zovňajškom.
Ak označíte tohto vlka za introverta, nebudete sa mýliť. Odmalička inklinoval k spôsobu života samotára a zostalo mu to i v dospelosti. Na začiatku rozhovoru s niekým neznámym sa bude Artyom správať ticho, dokonca nesmelo. Druhému vlkovi to môže pripadať zvláštne – ten vlk, ktorý vyzerá akoby prešiel horiacim lesom a prežil, je hanblivý? Pravda je však taká, že Artyomovo vyhýbanie sa spoločnosti pramení skôr z jeho vlastného nedostatku sebadôvery a strachu z blízkeho kontaktu než z odporu voči ostatným. Jeho ostych sa prejavuje o niečo výraznejšie pri vlčiciach než pri vlkoch.
Nízke sebavedomie občas prerastie až do všetko pohlcujúcej sebanenávisti. Tresty a urážky jeho otca, bratov výsmech a osamelosť v ktorej prežil väčšinu svojho života, sa zhmotnia a uhniezdia sa v Artyomovej mysli. Jeho najhoršie spomienky sa znovu stávajú realitou a Artyom je opäť bezbranným vĺčaťom či tulákom s čerstvou ranou na tvári a mnohými ďalšími na duši. V tých chvíľach by sa najradšej skrútil do klbka v tmavej jaskyni. Avšak, podobnú slabosť si nedovolí. Len pevne zatne čeľusť a snaží sa dostať svoje dýchanie a bitie srdca pod kontrolu. Nestáva sa mu to pričasto. Pohŕda samým sebou väčšinou po zlyhaní pri nejakej činnosti, či ak nechcene ublíži vlkovi, ktorého si váži. Preto sa snaží zapojiť všetky svoje sily pri každej veci, s ktorou začne a dáva si pozor aby jeho slová a skutky nezranili tých, na ktorých mu záleží.
Z Artyomovej tváre väčšinou nevyčítate nič okrem pokojného výrazu. Pri detailnejšom pohľade si ale všimnete, že táto kamenná tvár nie je ničím iným než pracne udržiavanou maskou, takmer nerozoznateľnou od reality. Ako vĺčaťu mu bolo vtĺkané do hlavy že okrem tvrdosti a ľahostajnosti nesmie prejaviť vôbec nič. Spočiatku tým Artyom trpel, no časom sa pre neho skrývanie toho, čo cítil stalo únikom pred realitou. Za hrubou stenou oddeľujúcou Artyomovo vnútro od vonkajšieho sveta sa skrýva vír úvah, myšlienok a emócii. Každý zo svojich pocitov, či je to sklamanie, nádej alebo smútok, Artyom prežíva hlboko a dlho. Navonok však pôsobí zmierene so všetkým čo sa okolo neho deje. Javí sa, že okrem sardonických komentárov nemá k udalostiam vo svojom okolí vôbec čo povedať.
Skutočnosť je však iná než zdanie, ako to u Artyoma často býva. Je to premýšľavý typ, hraničiaci až s filozofom. Počas svojho života si prešiel mnohými vecami. Bolestivé a trpké obdobia striedané krátkymi zábleskami nádeje ktoré zhasli ako svetluška na konci svojej krátkej životnej púte. Každá z jeho skúseností ho niečím obohatila a poznamenala. Povedať iným vlkom čo len o časti svojej minulosti je pre Artyoma skoro nemysliteľné. Je to právo vyhradené pre vlkov, ktorým sa podarilo cez jeho mnohé bariéry preniknúť až do samotného Artyomovho srdca. A takí vlci by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.
Byť pre Artyoma niekým dôležitým je ťažké. Získať si jeho dôveru vyžaduje veľa času a úsilia. Nebude vás považovať za priateľa po prvom týždni strávenom vo vašej spoločnosti. To ale neznamená, že je chladný či zatrpknutý. Každú pomoc a podporu si váži a snaží sa zavďačiť sa rovnakou mincou. Nemá voči iným predsudky. Jeho názorom je, že vnútro je dôležitejšie ako zovňajšok a dobré vlastnosti u väčšiny vlkov prevyšujú tie zlé. No aby sa pre neho vlk stal niečím viac než len obyčajným známym, chce to oveľa viac než iba chvíľu spoločného cestovania či pár rozhovorov.
Skutočných priateľov spoznáte v ťažkých chvíľach – to je zásada, ktorou sa Artyom riadi. Ak ste ho neopustili ani v tom najtemnejšom období, môžete sa spoľahnúť, že i on vám bude kryť chrbát v nebezpečenstve. Zázračne sa nezmení na veselého a zhovorčivého, no s narastajúcou dôverou vám postupne odhalí svoje vnútro a nebude sa tak snažiť skrývať každú myšlienku a pocit. Jeho dôvera je však krehká a ak ju zradíte, Artyom vám nikdy nebude veriť tak ako predtým.
Čo na ostatných vlkoch Artyomovi imponuje najviac? Na začiatok sú to vlastnosti, ktorými oplýva i on. Rád trávi čas s inteligentnými vlkmi, s ktorými sa môže rozprávať celé hodiny a nemať pritom pocit, že ich rozhovor nesmeruje nikam a nie je plytký. Paradoxne, Artyom uprednostňuje pred tichými vlkmi tých, ktorí sa neostýchajú rozprávať. Nevadí mu ich počúvať a zároveň sa tak vyhne nepríjemnému tichu, ktoré by nastalo ak by bol v spoločnosti vlka ako je on sám. Taktiež na ostatných obdivuje sebavedomie a rozhodnosť – to, čo jemu samému chýba. Keď trávi čas s takými vlkmi, má pocit akoby časť ich sebadôvery prešla i na neho a dodala mu silu.
Zároveň nie je jednoduché v ňom vzbudiť nenávisť. Artyom vidí svet sivo. Vie, že každý má svoje vlastné motívy a dôvody na svoje konanie a správanie. Preto väčšinu času neodsudzuje ostatných a nemá im za zlé ak mu niečím uškodili. Pokiaľ sa nejedná o extrém, Artyom je schopný zniesť provokovanie či naschvály. Ak sú však ich obeťami jeho najbližší vlci, neváha a zakročí. Preferuje však slovné riešenie problémov, nie boj. Zatiahnuť ho do fyzického konfliktu sa podarí iba málokomu. Od cudzích sporov sa snaží držať čo najďalej. Nerád sa necháva zatiahnuť do čohokoľvek čo sa netýka jeho samého a o klebety nemá najmenší záujem.
Artyomova povaha sa nehodí pre svorku. Je to individualista. Nemá rád keď sa vo svojom konaní musí prispôsobovať komukoľvek inému. Sloboda je pre neho dôležitou časťou života. Vo svorke by sa cítil zviazaný zodpovednosťou a povinnosťami k vlkom, s ktorými ho spája iba členstvo v nej. Rád sa spolieha sám na seba. Nechce byť nikomu príťažou, preto volí osamelý tulácky život. Jedného dňa by však chcel mať vlastnú rodinu. Je to však stále iba snom, na míle vzdialeným od reality. Ak by sa mu jedného dňa naskytla možnosť založiť si rodinu, pridanie sa do svorky by pre neho už nebolo takou prekážkou.

Sibír.
Zimy trvajúce polovicu roka a záblesky života medzi nimi v podobe kratučkých liet. Stepi bičované ukrutnými studenými vetrami, vysoké hory, o ktoré sa víchrice roztrieštia a rozbúrené more uspávajúce tamojšie tvory svojím šumom.
To bol svet, ktorý Artyoma privítal po jeho narodení. Samozrejme, čerstvo narodené vĺča nemohlo vedieť, akou krajinou bol jeho domov. Poznalo iba stiesnenú noru vyplnenú telesným teplom matky, jej hebkú srsť a svojich súrodencov pištiacich po každom jeho boku. Záležalo mu iba na tom, aby bol čo najbližšie ku zdroju potravy a tepla – matkinmu bruchu. Vonkajší svet a vlastne všetko, čo sa netýkalo jeho samého, ho ani v najmenšom netrápilo.
Samozrejme, obdobie sladkej nevedomosti u žiadneho vĺčaťa netrvá dlho. Ani Artyom nebol výnimkou. Najskôr skúšal svoje sily drobnými krôčikmi vnútri jaskyne. Keď dokázal otvoriť obe oči a videl viac než iba rozmazané obrysy, otvor v stene nory vedúci von ho lákal ako nočného motýľa láka svetlo.
Prvou vecou, ktorou jeho mladé oči vonku uzreli, bolo vrcholiace sibírske leto. Artyom nechal slnečné lúče aby zohriali jeho drobné telo vĺčaťa a vzápätí sa vyváľal v mäkkom bahne, aby sa schladil. Ochutnal mäso z uloveného jeleňa a pod dozorom dospelých vlkov sa so súrodencami čľapkal na plytkom piesočnatom brehu rieky. Život sa mu zdal byť nádherným a ľahkým, bez akýchkoľvek strastí. Artyom si plnými dúškami užíval všetko, čo mu mohol ponúknuť. Leto má však krátke trvanie, ak žijete v jednom z najchladnejších a najdrsnejších krajov nášho sveta. A keď sa z vášho života postupne vytratí slnko a jeho teplo, ostatné dobré a príjemné veci ho onedlho budú nasledovať.
Spolu s ostatnými vĺčatami a jeho súrodencami sa Artyom postupne začal učiť loviť. Začínali s drobnými živočíchmi. Artyom prišiel na to, že na rozdiel od iných vĺčat mu chýbajú rýchle reakcie a sebaistota. Nedokázal po unikajúcej myši prinesenej dospelým vlkom chňapnúť dosť rýchlo na to, aby ju chytil a zabil. Navyše, jej piskot a nepredvídateľné pohyby ho desili. Príliš sa sústredil na dokonalosť svojej loveckej taktiky, čo ho spomalilo a hlodavec utiekol z jeho dosahu. Zdalo sa, že zvyšné vĺčatá s tým problém nemali. To im dalo dôvod sa Artyomovi smiať a podpichovať ho.
Ich posmešky boleli a ešte bolestivejšie bolo to, že Artyomov brat Mikhail sa k nim rád pridával. Ako väčšie a silnejšie vĺča mal Mikhail nad Artyomom prevahu a navyše bol obľúbencom ich otca. Artyom, od prírody nesmelý a mierny, sa neopovážil mu vzdorovať. Nevzdoroval ani otcovi keď ho pred jeho matkou a súrodencami nazval „spomaleným zadubencom, hlúpejším a slabším od myši, ktorú nedokáže uloviť“. Artyom bojoval so slzami vopred prehratý boj. Začal ticho vzlykať a ustrašene sa skrútil do klbka, keď začul ťažké otcove kroky. „Žiaden môj syn nebude slabochom,“ zavrčal Leontiy a zubami stisol kožu na Artyomovej šiji. „Ak sa o teba nepostará samotná zima, urobím to sám.“
Príchod jesene zvestovali vtáky odlietajúce na juh. Počty zveri v lesoch značne preriedil sneh tým, že ich obral o zdroj obživy. Losy, srny a jelene Artyomovi pripomínali chodiace kostry obhrýzajúce kôru zo stromov. Po boku učiteľa lovu a ostatných mladých vlkov ich dlhé hodiny sledoval. Musel sa naučiť zostať nehybný, skrývať svoj pach a zároveň si nájsť príhodné miesto na číhanie na korisť. Musel mať prehľad o svojom okolí, jeho okolie však nesmelo ani len tušiť o jeho prítomnosti. Pre Artyoma to nebolo tak náročné ako pre zvyšok vĺčat vrátane jeho súrodencov. Nevadilo mu ticho čakať na korisť, prikrčený v úkryte. V tichu a samote, ďaleko od posmeškov Mikhaila a urážok otca sa cítil v bezpečí.
Lov vysokej zveri sa líšil od lovu hlodavcov. Artyom si uvedomil, že je pre neho ľahší. Dokázal si zaradiť jednotlivé pachy k stopám zvierat v snehu, odhadnúť ich vek, veľkosť a zdravotný stav. Vyberal si staršie, oslabené a zranené kusy a zakrádal sa lesom ako duch aby ostatných vlkov priviedol ku koristi. Samotný lov nechával na skúsenejších, silnejších vlkov. Nikdy nevynikal v hrubej sile. Jeho silnou stránkou bola skôr taktika a obratnosť. Vďaka svojim schopnostiam stopára si získal medzi mladými vlkmi trochu rešpektu. Mikhail však vo svojom podpichovaní nepoľavil. „Ak nedokážeš bežať za korisťou a strhnúť ju, čo si za lovca? Vyňuchať sa dá aj zdochlina, na to nepotrebuješ byť silný ani odvážny.“
Artyom stále nemal dostatok sebadôvery na to, aby sa Mikhailovi a otcovi vzoprel. Každý deň znášal ich urážky. Naučil sa nedať na tvári najavo ani zlomok z bolesti, ktorú mu spôsobovali. Jeho tvár sa stala skalným útesom a slová ostatných morskými vlnami, ktoré sa o ňu roztrieštili na tisíce neškodných kvapiek. Nestal sa obrancom územia ako Mikhail, ani nechodil na dlhé hliadky na hranice svorkového teritória ako jeho brat Alexei. Namiesto toho odchádzal aby hľadal migrujúce stáda zvierat a naviedol k nim lovcov. Jeho skupina sa vždy vracala aspoň s jedným uloveným zvieraťom a tak pomohla slabým vlkom prežiť nejedno ťažké obdobie. Artyom dosiahol dospelosť a už nezávisel od rodiny. Jeho život síce bol osamelý, no okrem spoločnosti ostatných mu nechýbalo nič. Niežeby po spoločnosti túžil. Predstavoval si, že svoj život strávi prenasledovaním zvieracích stád a prinášaním úlovkov domov. Ak bude mať šťastie, zomrie na starobu a nie pod kopytami zúrivého losa.
Osud mal ale iné plány. Po návrate z jednej z loveckých výprav Artyoma a ostatných lovcov neprivítal zvyčajný pohľad. Ich domov zachvátili plamene a preživších vlkov pohltila panika. Snažili sa utiecť či nájsť svojich blízkych ktorých stratili v ohni. Posledných pár obrancov sa zúfalo pokúšalo odohnať útočiacich tulákov. Artyomovi chvíľu trvalo kým na neho doľahla celá váha situácie. Všetko čo poznal bolo nenávratne preč. Jeho doterajší život akoby sa menil na popol unášaný vetrom. A čo mal robiť on? Nájsť nikoho známeho a schovať sa pred tulákmi? Utekať niekam ďaleko? Pomôcť s obranou územia? Napokon sa nemusel rozhodovať sám. Jeden z tulákov to rozhodnutie urobil za neho keď na neho s vrčaním zaútočil. Artyom pred ním uskočil, tulák sa však nevzdal. Bol väčší a silnejší. Keď Artyoma zvalil na zem, nenarazil takmer na žiaden odpor.
Artyom sa pokúšal oslobodiť, tulákova laba na jeho hrdle však nepovolila. Keď vlk do zubov uchopil horiacu vetvu a nachýlil ju k Artyomovej tvári, pochopil, že jeho chabé pokusy o únik nevedú nikam. Privrel oči a pevne stisol zuby. I tak vykríkol od bolesti keď oheň zoškvaril polovicu jeho tváre spolu s pravým okom. Ktovie, koľko popálenín by ešte utŕžil, ak by tulák nemusel odskočiť a vyhnúť sa padajúcemu horiacemu konáru. Artyom sa z posledných síl pozviechal na nohy a rozbehol sa, ani poriadne nevediac kam. Poháňal ho iba adrenalín a bolesť pohlcujúca jeho telo. Praskanie horiacich stromov, teplá krv stekajúca po jeho tvári a pach spálenej srsti boli jedinými vecami, ktoré dokázal vnímať. Až kým mu do nosa neudrel čerstvý, slaný morský vzduch. Artyom si pomyslel, že more vonia ako nádej. Dokráčal k okraju útesu na unavených nohách a zoskočil do mora. Na jazyku zacítil chuť morskej vody – posledný vnem predtým než stratil vedomie.
Nevedel, ako dlho trvalo, kým opäť prišiel k sebe. No uvedomil si, že more bolo jeho záchranou. Zachránilo ho pred ohňom. Slaná morská voda uľahčila hojenie jeho spálenej tváre. A vlny ho vyplavili na neznámom kamennom pobreží. Keď žmurkal jediným okom a neisto sa zviechal na nohy, cítil sa akoby sa druhý raz narodil. Za pobrežím mora sa rozprestieral hustý ihličnatý les, odlišný od stepi, v ktorej Artyom vyrastal. Pod jedným zo spadnutých stromov si našiel malý úkryt a prvé dni strávené v lese venoval oddychu.
Keď nabral dostatok síl, nastal čas hľadať si obživu. Taktika lovu v lese sa líšila od tej stepnej. Nemohol zviera uštvať naháňaním, v lese na to nebolo miesto. Musel ho čo najrýchlejšie dostať na zem a usmrtiť. Na ulovenie veľkého zvierať však stále nemal dosť síl. Navyše, videl iba na jedno oko a často sa mu stávalo že narazil do konára ktorý pokladal za vzdialený, či zdvihol labu aby prekročil kameň príliš neskoro. Než začal loviť, musel si zvyknúť na tento nový nedostatok. Preto, kým sa nenaučil dokonale odhadovať vzdialenosti, väčšinu jeho obživy tvorili zdochliny, lesné plody či vtáčie vajcia.
Trvalo to dlhý čas, Artyom sa však nakoniec dokázal prispôsobiť. O niekoľko mesiacov už pre neho život bez jedného oka nepredstavoval takú výzvu. Les sa stal jeho novým domovom a on bol jedinou šelmou, ktorá v ňom prebývala. Ak nepočítal občasného medveďa – tuláka ktorý v lese strávil nejaký čas než sa pohol ďalej, Artyom nenatrafil na žiadnu hrozbu. Podarilo sa mu nabrať silu a zároveň dorástol do svojej plnej výšky. Stále sa viac spoliehal na obratnosť a rýchlosť, už dávno však nebol tým krehkým mladým vlkom ako ho poznali v jeho svorke.
Preto, keď sa v lese objavila štvorčlenná skupina tulákov, Artyom sa rozhodol brániť územie ktoré pokladal za svoje. Tuláci neočakávali prítomnosť iného vlka, nieto ešte odpor. Artyomovi sa podarilo vyradiť z boja prvého z nich, zvyšní traja sa však pozoruhodne rýchlo spamätali z prekvapenia a sami zaútočili. Najstarší vlk využil fakt, že Artyom bol zraniteľný voči útokom sprava. Kým ho dvaja vlci zamestnávali výpadmi a úskokmi, starý vlk nepozorovane udrel z Artyomovej pravej strany a dal svojim dvom komplicom možnosť na útok. Keď do neho traja vlci zaborili tesáky, Artyom nemal inú možnosť okrem úniku. Podarilo sa mu vytrhnúť sa im a oni ho neprenasledovali, keď nechal les za sebou.
Po tejto skúsenosti sa Artyom viac nikde neusadil. Každé miesto, kde sa zastavil, po niekoľkých dňoch či týždňoch zasa opustil. Vyhýbal sa akýmkoľvek známkam prítomnosti vlkov. Ak natrafil na nejakého z nich, pokúsil sa ignorovať ho. To sa mu i darilo, až kým raz nenatrafil na mladého vlka menom Kolya. Tohto vlčieho mladíka nezaujímala Artyomova nechuť voči jeho spoločnosti, ani jeho večné mlčanie. Dokonca nebral do úvahy ani kyslý výraz na Artyomovej nezjazvenej polovici tváre, kedykoľvek začal rozprávať. Kolya sa rozhodol, že bude cestovať po Artyomovom boku a nenechal sa od svojho rozhodnutia nikým odhovoriť.
A tak Artyom nemal na výber. Musel s tým mladým, bláznivým, polovičným vĺčaťom zostať ak nechcel, aby spadlo do rybníka alebo nechtiac vošlo priamo do nory tigra. Pokúšal sa odovzdať Kolyovi niektoré svoje znalosti, no väčšinu času sa iba snažil udržať ho v bezpečí. Zároveň sa dozvedel čo podnietilo tak mladého vlka, aby cestoval sám. „Narodil som sa bez otca. Moja matka sa stala členkou svorky a krátko na to som sa narodil. O otcovi mi nikdy nič nepovedala... A nedávno zomrela, keď privádzala na svet vĺčatá svojho nového druha.“ Artyom po prvý raz na Kolyovej tvári zazrel smútok. Pomyslel si, že na tak mladé vĺča dokázal žiaľ zo smrti matky skrývať dokonale. A Kolya pre neho prestal byť iba otravným mláďaťom. Artyomovi na ňom začalo záležať. Vedel však, že Kolya s ním nemôže zostať. Tulák ako on sa nemohol starať o vĺča.
Začal pátrať po svorke dosť veľkej na to, aby sa dokázali postarať o jedno vĺča. Keď jednu takú našiel, pred západom slnka s Kolyom zostal neďaleko hraníc jej územia. Počkal, kým vĺča hlboko zaspalo a potom sa nepozorovane vytratil. Bol si istý tým, že niektorý z členov svorky skôr či neskôr spiaceho Kolyu objaví. A dúfal, že ho nenechajú bez pomoci. Vedel však, že pre to vĺča urobil všetko čo bolo v jeho silách. Zamieril ďalej a nechal za sebou vĺča i všetky myšlienky naň.
Cesta ho zaviedla k vysokému pohoriu. Artom sa rozhodol prekročiť ho a zistiť, čo sa nachádza za tými vrchmi. Pri prekonávaní jedného z horských priesmykov zacítil pach, ktorý by na tom mieste nikdy nečakal. Známy pach, patriaci jednému z jeho bratov. Vlkovi menom Alexei. Artyom sa vydal po bratových stopách vedúcich cez pohorie do krajiny za ním.
Krajina sa nazývala Gallirea a Artyom, nasledujúc Alexeiov pach, sa stal jedným z jej nových vlčích obyvateľov.

Zaujímavosti:

Polovica Artyomovej tváre je pokrytá popáleninou. Popálenina nebolí, je však citlivá na dotyky a vodu či silnejší vietor.
O jedno zo svojich očí prišiel následkom popálenia ohňom. Zvykol si používať druhé z nich a jeho ľavé oko postupne začalo fungovať ako náhrada toho pravého. Viečko jeho pravého oka je väčšinu času nepohyblivé a mierne privreté. Zavrieť úplne sa však nedá. Pri kontakte s prachom a vetrom nepríjemne štípe. Na prvý pohľad to nie je znateľné, no skúsenejší pozorovateľ si všimne že Artyom uprednostňuje ľavú stranu ak sa chce na niečo prizrieť lepšie a občas ho prekvapí neočakávaný pohyb alebo dotyk prichádzajúci sprava.
Artyom nerozpráva často. Vďaka tomu je jeho hlas pomerne tichý a chrapľavý. Pri reči si musí často prečisťovať hrdlo odkašľaním. Čím dlhšie hovorí, tým je jeho hlas zachrípnutejší a ak nerobí prestávky, dostaví sa škriabanie v hrdle. Hovorí s ruským prízvukom a do reči pridáva slová zo svojho rodného jazyka. Počas pobytu mimo rodnej zeme sa naučil rozprávať ako ostatní vlci, nechce sa však vzdať svojej reči úplne a tak ju používa i v každodennej komunikácii, hoci obmedzene.
Má mimoriadne tichý dych a tep. Musíte sa naozaj sústrediť ak chcete začuť Artyomovo dýchanie a bitie jeho srdca, a to za predpokladu že ste na tichom mieste. Keď spí, vyzerá takmer ako mŕtvy – nehybne leží a jeho dýchanie sa spomalí a stíši ešte viac než je obvyklé. Napriek tomu je ale schopný sa behom chvíľky opäť prebrať a fungovať.
Chová výrazný odpor k hlodavcom všetkého druhu. Ich pach, piskľavé zvuky a dlhé chvosty bez srsti sú Artyomovi vyložene proti srsti. Pokúša sa im za každú cenu vyhýbať a nikdy by žiadneho nezjedol.