//Borovicová školka

Zarazila se brzy po svém odchodu. Následovala malého vlčka, ale ten... byl u jiné. Teda, ne že by žárlila, spíše je sledovala z dálky a čekala, co se bude dít. Draven se k ní měl, ona ho nevyháněla. Ona smrděla stejně jako on. Jo, mlaskla si smutně pro sebe. Je doma, uznala, otočila hlavu do strany a jako ne poníženě šla pryč dřív, než si ji mohli všimnout. Neměla tam co dělat a hlavně tam vůbec nechtěla nic dělat.
Mohla se otočit zpátky k lesu, tam se utábořit a neřešit, ale místo toho se pohla dál. Možná byl blbý nápad se o něco pokoušet a bude lepší prostě zůstat na vlastních nohách někde mimo, tak to taky dělala.
Šla, dokud hlavu nezabořila mezi houštiny, kam už jednou vlezla, ale tentokrát tu neměla žádnou společnost. Obklopili ji větve, ticho, chlad a... melancholie?

// Roh hojnosti

Pokračoval jsem dál, aniž bych se zastavil. Přemýšlel jsem o tom, jak bezvýznamný život jsem vlastně měl. Z čeho jsem měl mít radost? Z toho že jsem měl ještě nějakou rodinu? Kdo ví co právě teď dělá, někde hluboko v hlavě mi to šrotovalo. Nedokázal jsem se ale na nic plně soustředit. Spíše jsem jen kráčel tam, kam mě nohy nesly.
Z ploché dráhy se stalo nějaké houští. Nával vzpomínek, co jsem tady zažil se začali kupit v hlavě, ale všechny vzpomínky byly mlhavé a bez tváří. Začínalo pomalu pršet, rozhodně to nepřipomínalo letní teploty, při kterýcj jsem vloni dováděl jako malé vlče. Všechny ty zážitky, kdy jsem byl malý jsem ale eliminoval. Snažil jsem se soustředit na přítomnost a jak zlepšit moji momentální situaci. Půjde to? Zachvěl jsem se, uslyšel jsem tok řeky, ke které jsem mířil.

// Mahtaë (jih)

// Ohnivé jezero I think

Pláň představovala menší problém. Jak už byly teploty nad nulou, což jsem poznal až po nějaké době (delší, než jsem si chtěl připustit), všechen sníh začal tát a já se musel brodit břečkou. Měl jsem hned mokré nohy a špinavé byly taky, což bylo snad jještě horší. Byl jsem zvyklý na to, že jako pozemní tvor se prostě země dotýkám a zašpiním si nohy, ale některá období (přesně tohle) pro mě byla více nepříjemná než jiná.
Po cestě jsem minul místo, odkud jsem vzal roha. Tak nějak jsem tušil, že tím směrem je Rowena. Nedokázal jsem ale myslí dosáhnout až k ní, na takovou úroveň jsem se očividně ještě nedostal. A kdo ví, jestli dostanu. Prozatím jsem si vystačil s tím, co jsem uměl a znal.
Začal jsem se brodit křáčím kolem sebe a postupně postupoval dál. Neměl jsem přesný cíl, ale hledal jsem společnost.

// Ranský les

Kam ďalej? Treba ísť vobec ďalej? Kam? Kam? Sem tam sa mi mihla hlavou myšlienka, no nedávala nikdy význam. Len sa objavila a bola fuč. Ja som mal medzitým pohľad očí uprený na zjazvené laby,.kde som mohol len bez pohybu skúmať cestičky starych poranení. Ani jedno sa rozhodne nemohlo rovnať tej ohyzdnej smrti, ktora ma postihla. Kolko to uz je, ako?
Strácal som absolútne pojem o čase a pomaličky aj o priestore. Vnímal som studený sneh pod bruchom, no skor som mal registrovať zachrupčanie snehu pod niečími labami. Pochopil som, ze to bude vlčica či vlk, no nič viac. Pach mi bol povedomý, nieco v mojej hlave sa ma snažilo presvedčiť, nech vstanem, zobudím sa, privítam vlka.
Namiesto toho som sa strhol a reflexívne skočil do boku sivej vlčice, ktorá sa ma dotkla nosom. Nemal som toľko síl ju zhodiť, nanajvýš vyviesť z rovnováhy.
Na tvári sa mi zračil pár tichých minút zmätok. Stojac, nohy naširoko, som sa díval do znamych očí, videl som ustarostený výraz. Ale neprehovorila. Na krku sa jej leskol decentný náhrdelník s kamienkom... Nevedel som akým, pretože som mal v.hlave ozajstné prázdno. Priepasť, do ktorej som denne padal, por sa.zpbudil a.znova padal .
"N..." pokúsil som sa prehovoriť, no zadrhol sa mi hlas. Inokedy hlboký, silný, dnes len chraplák spôsobený zapalenym hrdlom, ktore ma posledne dni trápilo. "N
ym. Si Nym?" Potreboval som sa uistiť akonahle jazyk zacal spolupracovať. Nerozlišoval som priveľmi realitu od bludov, ktore moja hlava tvorila celkom slušné množstvá tuto zimu.

//Stredozemna plan

Akonáhle som došiel k záveru, že ďalej má nohy neponesu, pretože skôr ma vietor odveje, zamieril som žmúriac oči proti vetru kamsi k malému kopcu. Bolo to skôr navrsie zaviate snehom, ktorý z neho odfukovalo na strany. Mal som dojem, že tieto končiny ešte stále poznám, a preto som sa bez zaváhania zamieril ku kopci.
Po priblížení sa boli potvrdené moje domnienky na základe spomienok, že tu niečo takéto bolo. Kus zeme, prerastený malými i veľkými krovinami, popinavymi kríkmi a podobne. Žiadne romantický krásne miesto, no pre tuláka v tomto mraze ideálne.
Nikdy s nebol príliš mohutný či vysoký vlk obalený svalmi, taký by sa azda nevošiel pomedzi prvú strbinu konárov, na ktorých som nechal kúsok svojej srsti. Natesno som sa kliesnil húštinou, z ktorej koruny na mňa padali veľké kusy snehu. Často som tak stratil zrak a videl len tmu, cítil len sneh na tvári a očiach. Možno to má doviedlo do priestoru, kde som doslova vpadol, zapotacal sa a napokon sa aj zvalil na zem do snehu. Otriasol som si zvyšok vločiek, ktoré bránili videniu a spokojne som mlaskol pri pohľade okolo seba. Kry tu vytvorili väčšiu kupolu, závetrie, nánosy snehu sa držali na korunách a pôsobilo to pre mňa ako prírodná jaskyňa. Mať viac energie, upravím si to tu, zasnil som sa, v snahe odpútať sa od myšlienok, ktoré nastupovali na myseľ. Ktoré ma matali dlhé mesiace.
Nebol som už ani toľko vládny, aby som si všimol, že mám tesne pred sebou pár konarikov posiatych trnmi, ktoré ma delia od reálneho úkrytu. Moja hlava bluznila únavou, mnohé zo zmyslov prestali automaticky fungovať. A preto som nemohol vidieť, že tesne pred sebou mám niekoho, kto by mohol pomôcť. Kto by ma možno vytrhol z depresie a rezignácie nad životom. Proste som ležal v snehu, divajic sa na predné laby, v duchu lietal neznámo kde v čase.

Pri jej slovách Nicos nasucho prehltol a pozrel na ňu takmer vystrašene. ,,Uh-um," prestúpil z nohy na nohu a razom sa cítil akoby už taká veľká zima nebola. ,,To neznie úplne dobre, nebudem klamať. Som rád, že som tu vtedy nebol a snáď nabudúce ani nebudem," zakrútil hlavou a pricupkal ku sestre. Nie len že sa mu vôbec nepozdávalo čo sa okolo nich mohlo diať najhoršie na tom bolo, že on sám ešte nikdy neobjavil svoju mágiu. A dokonca ani teraz, keď mal mágiu ohňa takmer na dosah, nedokázal ju vo svojej mysli dočiahnuť. Samozrejme za predpokladu, že by to šlo, čo Nicos nevedel, že by skutočne nešlo. Jediné čo ho nakoniec potešilo, aj keď nemalo, bol fakt, že oheň neovládala ani Danie. Keď už v niečom boli spolu, tak v niečom boli spolu a to bolo hlavné. Odfrkol si a s naježenou srsťou dovolil sestre aby tentoraz viedla ich výpravu späť do Sarumenu práve ona. Noci ktorá sa na nich dovalila sa už aj tak nevyhnú a tým pádom im nezostávalo nič iné ako len ďalej kráčať za nosom aby sa z nich nakoniec nestali nejaké ľadové sochy. Ryšavý vlk mal pred sebou ešte dosť veľa toho čo chcel zažiť a tým pádom sa nechystal umrieť, zobral si teda radu od sestry viac ako len k srdcu a stal sa pre tentoraz jej skutočným nasledovateľom. ,,Myslíš, že do ďalšej noci sa dostaneme späť do svorky nie?" pýtal sa, aj keď mu bolo viac-menej jasné, že áno. Už mohli byť až tak ďaleko! Nicos radšej teda pridal do kroku a vrhol sa do snehu akoby nemal nijakú inú možnosť!
> Stredozemka

9. Uspořádat táborák s alespoň 1 dalším vlkem

Mahtae juh >
Nicovi sa od tlamy do vzduchu dostávali obláčiky pary. Skutočne im pritužovalo a už ani úkryt v lese opadaných stromov im nepomáhal. Sledoval sestru ako sa spoločne s ním klepala pod nepríjemným počasím. Odfrkol si so smiechom. ,,Na to, že sme sa obaja narodili v horách sme pekné citlivky na zimu," smial sa pod slovami svojej sestry a krútil pritom hlavou zo strany na stranu. Keby sa na nich teraz pozrel jeden z ich rodičov, možno by si mysleli ako veľmi patetické ich decká sú. Ryšavý vlk by klamal ak by povedal, že nemal leto radšej. Vo vysokých teplotách ste si vždy mohli nájsť nejakú jaskyňu kde prečkať deň, alebo kaluž plnú chladnej vody. Avšak v zime či bol deň alebo noc, vždy bola zima alebo ešte zimšie. Srsť na chrbte sa mu nepríjemne naježila, jej reakcia sledovala jeho myšlienky až sa zatriasol. ,,Čo keby sme si zaobstarali nejaké teplo?" spýtal sa Danie a mrkol smerom na ňu so smutným pohľadom. Aj jemu bola zima, aj jej bola zima. A všade naokolo nich bolo drevo. Keby ho len dokázali vzplanúť presne tak ako to na jeseň urobila Jenna! Ani jeden z nich by sa nemusel báť ako v noci dopadnú. Keďže mladému vlkovi bolo jasné, že hneď ako sa slnko skryje za obzor začne tá skutočne nepríjemná časť dňa. ,,Možno by sa nám mohlo podariť nejako založiť oheň?" štuchol sestru labou do ramena a kývol jej. Najskôr keď sa chceli dostať do stavu žeby mohli skutočne oheň založiť, museli si zhromaždiť čo na ten oheň potrebovali. A keďže sa nachádzali v pomerne hustom lese, nebol problém nájsť popadané konáre. Nicos v rýchlosti prečesal pohľadom svoje okolie, no veľmi rýchlo si uvedomil, že to asi nebude také jednoduché ako si na prvý pohlaď myslel. Všetok ten hlboký sneh úplne zahatal jeho plány pozbierať konáre - najskôr ich predsa len bude musieť vykopať a až potom sa budú môcť použiť. Kývol ešte raz na sestru, hej toto musel dať, alebo sa o to aspoň nejako pokúsiť. Zima bude skutočne v noci drsná, to už vlk vedel teraz. Niekoľko konárov našiel spod prvého stromu, ktorý si vybral. Zopár im predsa len stačilo, nepotrebovali mať na začiatok hromadu. Potom keď sa im oheň chytí tak nájdu viac! Nicos to pritiahol na čistinku kde sa s Danie rozdelili a zopár sekúnd premýšľal čo ďalej. Čo robila Jenna predtým ako sa to v lese rozhorelo? Hlboko sa zamyslela, zavrela oči a čo ešte? To bolo všetko. Rýchlo sa poobzeral či ho sestra vidí a následne pevne zavrel oči až sa mu na čele vytvorila hlboká vráska. Nemal najmenšieho tušenia nad čím mal premýšľať a tak prvé čo mu napadlo bolo samozrejme oheň. Predstavil si ako hŕba konárov pred ním horí, v mysli si vykresloval každý plamienok ako olizuje kôru konárov pod jeho labami a takmer až cítil jeho teplo na svojej hrudi. Sklamanie prišlo ale ihneď ako si dovolil otvoriť oči. Úsmev mu pohasol. ,,Ah..." zavrčal si popod nos a nakopol hrudu snehu do vzduchu. ,,Nejaký iný nápad?"