<< Náhorní plošina

Smrt mi funěla za zadkem, dokud jsem se dostatečně nenamávala hlavou. Konec měl přijít vždycky. Tak proč ne zrovna teď? Zavřela jsem oči, na moment, abych ty myšlenky definitivně odvála. Pomohlo to? Musela jsem v to věřit. Příštích pár kroků jsem měla v hlavě prázdno a slova, jež se mi formulovala na jazyku, tam rychle hnila. Vyhovovalo mi to. Vyhovovalo by mi to, i kdyby to bylo jinak. Protože by to tak prostě bylo a já bych s tím stejně nemohla nic udělat.
Oblízla jsem si čenich. Zrovna profesionální průzkumnice jsem nebyla, ale dovolila jsem si učinit pár poznatků. V tomhle absurdním světě, kde to všechno bylo naruby, měli tendence dělat veškerá místa tak, aby vás poškrábala. Ať už pichlavé kytky, keře nebo... další keře. Stála jsem na samém začátku houští, aspoň to tak jako začátek působilo, a pochybovala jsem, že pokud půjdu dál, nakrásně narazím třeba na vodu. Ani jsem nevěděla, jestli mám vlastně žízeň? Taky by mě zajímalo, jakou možnost jsem si nakonec vlastně zvolila. Teoreticky jsem šla rovnou za nosem, protože zrovna nějak zvlášť hodně pachů tu nebylo. Pach bratra jsem nenásledovala rozhodně, nemůžete následovat něco, o čem nevíte, že to existuje. Ten pach nebo bratr, pro mě to vyšlo nastejno. Raději jsem tedy zase svěsila pohled, prohnula se v ramenou a řekla si, že když už tu jsem, prostě půjdu dál a uvidím. Něco se přece přihodit musí.
„Čus, tady Nova,“ vypadlo ze mě nakonec šlusem. Asi jsem právě pozdravila něco, co mě každou chvíli píchne do zadku; křovisek tu k tomu bylo dostatečně. V koutku oka jsem si všimla pár nudných balvanů opodál. Možná jsem nakonec kdysi nebyla kostřička Nova, nýbrž balvan, a být nudným balvanem mi už zůstalo. To by vysvětlovalo, proč jsem zatím nepotkala živou duši (kromě supů) a proč mě všechno chtělo popíchat, každý mě raději obešel obloukem a občas se i zasmál. Na tváři se mi objevil nicneříkající výraz. Raději se nevyjadřovat.

//Řeka Mahtaë (jih)

I když byl proud celkem slabý, dalo Tay dost práce, než se dostala na druhý břeh. Tam se svalila a ztěžka oddechovala. Fuj, tohle už po druhé přeplavávat nechci...nebo spíš...musím se dát co nejrychleji do pořádku. I na tomto břehu bylo husté křoví a celkově se to tu od protějšího břehu moc nelišilo, jenom tu nebyl takový svah. Proč nikde není žádná pořádná kořist? Rozhlédla se kolem a zavětřila. Tentokrát měla štěstí a ucítila králíka, který se nezdál ani moc daleko. Vůně to byla lákavá, zvláště, když byl někdo tak vyhladovělý jako ona, a tak se co nejrychleji zvedla a vydala se po stopě.
Po chvilce opravdu spatřila králíka. Byl zamotaný v křoví, takže nemohl utéct a byl tudíž snadná kořist. To mám štěstí...až podezřelé štěstí...no nic...to neznamená, že ho nesním... S chutí se do králíka zakousla, ale brzy toho zalitovala, neboť jí žaludek udělal kotrmelec. Hromablesky, konečně mám něco k jídlu a stejně je to na nic... Avšak to jí nezastavilo a tak po chvilce králíka snědla, i když žaludek pořád protestoval a několikrát se vzbouřil, Teď je to lepší...o dost...ale chtělo by to ještě něco...však já ještě na něco narazím...

//Náhorní plošina

Pomaly začal prichádzať o relatívny pokoj a vyrovnaný stav mysle ktorý získal v Jasnavinej spoločnosti. Alebo aspoň niečo, čo sa vyrovnanej mysli blížilo. V Artyomovom prípade bolo aj to nevídaným úspechom. No s pachom dymu, čoraz štipľavejším a bližším, sa v jeho vnútri opäť rozmohla neistota a panika ako ropná škvrna na hladine mora. Jasnava odvetila, že i ona ho rada spoznala a bola mu vďačná čo ho na okamih odpútalo od strachu a Artyom vlčici venoval drobný, len mierne nútený úsmev. Nenašiel slová aby nimi vyjadril svoju vďačnosť, no dúfal že i tým drobným gestom dá Jasnave najavo, ako si váži to že aj po všetkých jeho chybách a nedostatkoch stále stála po jeho boku. Zasa tak dlho sa nepoznali, Artyom si ale bol dosť istý že ak by niekedy túžil po tom vyhľadať pomoc alebo by len chcel aby ho niekto vypočul, Jasnava by bola vlčicou za ktorou by s touto prosbou prišiel. Nikdy predtým nikoho takého nemal, v jeho duši sa ale práve uvoľnilo jedno miesto presne pre takého vlka. Artyoma napadlo, že jedného dňa Jasnave povie i toto. No práve teraz na to nebola tá pravá chvíľa. Mal pocit, že všetky slová vyčerpal na poďakovanie svetlej vlčici.
A tak si vychutnával možnosť len v tichu počúvať Jasnavu a pokúšať sa nemyslieť na možné hroziace nebezpečie. No bolo čoraz ťažšie tomu odolávať. Navyše nebol sám. Ak nastane situácia v ktorej bude musieť rýchlo uvažovať, dokáže zaistiť aby sa Jasnave nič nestalo? Na sebe samom mu toľko nezáležalo, ale ak sa nebude vedieť dostatočne rýchlo rozhodnúť a rozhýbať, ublíži tým im obom. Prehltol nasucho a hoci sa snažil o hlboké, pravidelné dýchanie, tlkot jeho srdca a trhavé pohyby hrude už na ňom boli jasne viditeľné. Jasnave sa v očiach mihol strach keď sa k nemu obrátila. Cíti to tiež. Takže nie si blázon. Aspoň nie úplný. Na druhej strane, práve teraz sa k tebe a Jasnave možno blíži požiar. A ak začnú všetky okolité stromy horieť, môžeš seba i ju považovať za mŕtvych. Jasnavin pohľad a tá myšlienka bola tým, čo Artyoma prinútilo začať konať, alebo aspoň sa pokúsiť dostať ich do bezpečia. Potriasol hlavou akoby zaháňal vlastné myšlienky. Nadýchol sa a zavetril. Okrem dymu cítil ešte niečo. Vôňu slanej morskej vody. Breh mora musel byť niekde blízko nich. V duchu pocítil nesmiernu úľavu a ak by bol sám, možno by ju i dal najavo vydýchnutím, no nesmel strácať čas. „Idi za mnoj. Musíme sa dostať lesa skôr, než ogoň dorazí sem.“ Prosebne uprel zrak na Jasnavu. „Znaju, že mi možno neveríš. I nedivím sa tomu, po všetkom što ja už sdelal. No tentoraz to myslím vážne. Jesli zdes zostaneme, možno už nikdy pred ogňom neutečieme. Pri mori jesť bezpečnejšie.“ Rozprával rýchlo a prestávky medzi slovami využil len na lapanie po dychu. Hoci si to neuvedomil, jeho výraz prezrádzal, že vie o čom hovorí. Že to nebolo prvý raz čo musel čeliť niečomu podobnému. Artyom vyrazil klusom k okraju lesa a každých niekoľko krokov sa obzeral aby sa uistil, že Jasnava s ním drží tempo a nezaostáva. Rýchlejšie, rýchlejšie, poháňal svoje svaly k vyššiemu výkonu. Ešte chvíľu a strach nad ním preberie nadvládu úplne. Nesmie sa to stať kým nebudú na dohľad k moru. Artyom prudko zmenil smer tam, odkiaľ cítil vôňu slanej vody. No keď sa otáčal, do boku sa mu zabodol tŕň na jednom z kríkov. Zaťal zuby, no hoci tŕň zostal zapichnutý pod jeho kožou, nespomalil.

// edit: Ústie

S príchodom nového dňa sa vrátilo aj horúce sparné počasie. Artyom našťastie zotrvával v najhlbšom tieni húštiny a slnečné lúče na neho nedopadali priamo, neznesiteľné teplo však prenikalo aj cez stromy a nútilo ho k rýchlejšiemu dychu. Občas pootvoril tlamu a vystrčil špičku jazyka aby sa ochladil, keďže ale nebol sám, dával si pozor aby nedychčal ako kojot niekde uprostred púšte. V rozhovore s Jasnavou sa cítil čoraz pokojnejšie a viac uvoľnene, aspoň natoľko ako to v jeho prípade šlo. Stále mal určité pochybnosti o tom, či je dobré zdôverovať sa jej keď sa jedného dňa budú tak či tak musieť oddeliť. Kto vie, za akých okolností to bude. Kto vie, či sa ešte znovu uvidia. Bude si Jasnava pamätať na toho vlka so zjazvenou tvárou, ktorý jej vyjavil to najtemnejšie zo svojho vnútra? Vedel, že on na ňu nezabudne. A nebolo nakoniec dôležité práve to? Ak spomienka na ich spoločne strávený čas zostane v jeho mysli a bude mu prinášať šťastie aj po Jasnavinom odchode, Artyomovi to bude stačiť. Nebude žiadať o nič iné. Jasnava bude môcť tráviť čas s inými vlkmi, ktorí jej dobrosrdečnosť potrebujú viac ako on.
Bodnutie smútku pri tej myšlienke sa pokúsil vo svojom vnútri udusiť ako páliacu iskru. Namiesto venovania pozornosti úvahám ktoré mu prinášali iba ďalšiu bolesť sa obrátil k Jasnave aby mohli pokračovať vo svojom rozhovore. „No oni sa dajú nájsť,“ odvetil, mysliac tým dobré stránky na prvý pohľad zlých vecí. „Toľko sa nesmieme gneď vzdať.“ Povzdychol si. „Musím si na eto spomenúť, kogda nabudúce natrafím na niečo podobné. Nadejus, že tak skoro eta chvíľa nenastane.“ Bol vďačný za to, čo mu Jasnavin prístup priniesol. Vidieť svoje vlastné chyby nebolo tak jednoduché, keď vlk trávil väčšinu času osamote a utápal sa v nich bez toho aby poznal čokoľvek iné. No stačila iba chvíľa v spoločnosti niekoho s úplne odlišným myslením a Artyomovi sa odrazu zdala predstava boja so samým sebou oveľa ľahšia. Vedel, že to nevydrží dlho ale sľúbil si, že vyvinie snahu. Viac ani urobiť nemohol, nie práve teraz.
Jasnava navrhla, že by si svoje vlastnosti mohli rozdeliť medzi seba tak, aby každý mal rovnaký podiel. Zamyslel sa. Tá predstava v ňom vyvolala protichodné pocity – niekto ako Jasnava že by sa chcel podobať jemu? Jeho prvou myšlienkou bolo, že to mal byť nejaký krutý vtip. Tej domnienky sa zbavil. Šlo predsa o Jasnavu, ona by si z neho žarty nerobila. Ako si môžeš byť tak istý? Hlas v jeho hlave sa plazil do popredia ako had, potom sa však Jasnava usmiala a Artyomove obavy sa stiahli naspäť. Šlo o žart, no podľa pohľade vlčice spoznal že nemal byť krutý ani zlomyseľný. Artyom sa sám mierne usmial a pokrútil hlavou. „Da, možno by eto bolo pre nás oboch tak lepšie,“ odpovedal. „No možno njet. Jesli by všetci vlci boli rovnakí, nemuseli by sme odin drugoho spoznávať. Stačilo by stretnúť odnogo vlka a poznali by sme každogo. No kogda viem, že ďalší vlk ktorégo spoznám bude možno lepší než ten pred ním, nemám taký strach z rozgovoru s ním.“ Všetky myšlienky sa z neho opäť vysypali naraz a Artyom len dúfal, že im Jasnava porozumie. Nadýchol sa, urovnávajúc si v hlave slová ktoré chcel povedať ako ďalšie. „Ja tebja rád stretol. Myslím, že... Že si mi pomogla. S mnogým.“ Ako Bianca keď ho našla napoly zapadaného snehom a pripraveného na to, že tam umrzne. A Jasnava sa objavila krátko po tom, čo Artyom nechal za sebou Kasiusa a rozhovor ktorý na začiatku vyzeral nádejne, no nakoniec neviedol nikam. „No i ja rád pomogol tebe. I keď myslím, že väčšinu si i tak zvládla sama.“
Tými slovami vystúpil zo svojej komfortnej zóny. Odvykol si od spoločnosti vlkov tak, že pre neho bolo zložité vyjadriť niekomu vďaku. Sklonil zahanbene pohľad a dúfal, že tým zo seba pred Jasnavou neurobil hlupáka. Pre niekoho ako ona bolo vyjadrenie svojich pocitov určite jednoduchšie, bola ale zároveň chápavá a tak sa Artyom utešoval tým, že v najhoršom prípade svoje pobavenie aspoň skryje. Od Jasnavy prišla otázka týkajúca sa strašidiel, ktoré mali vraj žiť v jej rodnom lese. Artyom pokrútil hlavou. „Bojím sa mnogych vecí. No príbegy a povesti medzi ne nepatria. Jestvujut skutočné veci, ktoré sú omnogo nebezpečnejšie.“ Vyriekol to vážne, no ich rozhovor sa krátko potom vrátil naspäť k ľahším témam. „Poznáš gorské kozy a kamzíky ktoré živjut na skalách?“ spýtal sa Jasnavy. „Srny vyzerajú trochu kak oni. Možno preto sa im v našom jazyku tak govorí.“ Jasnava povedala, že nebola dobrou lovkyňou. Artyom pokrútil hlavou. „Zvládol by som uloviť slabšie malé zviera i sám. Nemusíš mne pomágať, jesli nechceš. No neznaju, kde by sme našli...“ Artyom stuhol a zavetril. Vo vzduchu sa vznášalo niečo štipľavé a dusivé. Dym. Nie, to nemôže byť. Jeho myseľ sa snažila hľadať racionálne vysvetlenia. Nemohol začať panikáriť, znova už nie. No boli v lese. Ak by celé húštie vzplanulo, nikdy by sa z neho nedostali. Artyom celou silou potláčal chvenie tela a pomaly sa otočil na Jasnavu. „Cítiš to tiež?“ Napätý ako struna čakal na jej odpoveď. Ňou sa potvrdí, či ide len o jeho predstavy alebo či ho čuch neklamal a naozaj niekde horelo.

Po dlhšom pobyte mimo dažďa Artyomova srsť vyschla úplne. Aj keď už vonku nepršalo a s prichádzajúcim večerom navyše zmizli horúce slnečné lúče, stále sa mu úplne nechcelo úkryt v húštine opustiť. Bol nevidený a v spoločnosti niekoho, s kým sa cítil v rámci možností bezpečne. To sa mu nestávalo často a preto sa snažil využiť čas na nabratie nových síl kým stále môže. Tak či tak budem raz musieť vyjsť von a vydať sa ďalej. Už len preto, aby som si zohnal potravu. Dlho bez nej už nevydržím. Jasnava vyjadrila svoj názor na jeho úvahu o dobre a zle. Očakával že odpovie podobne, hoci ju nepoznal dlho, začínal vidieť že vlčica sa naozaj snaží zamerať na dobrú stránku vo všetkom. Pre niekoho ako on síce bolo ľahké skĺznuť k opačnému extrému, na druhú stranu mu ale pozitívny prístup Jasnavy dodal trochu nádeje v to, že zlo ešte nepreniklo do myslí všetkých vlkov. Nie do všetkých, len do niektorých. Jedným viac, iným zasa menej. Mám tú smolu, že patrím do prvej skupiny. Na okamih sa zamračil. Sebaľútosť nič nezmení. Vedel to, no aj tak znovu a znovu premýšľal tým istým spôsobom. „U tebja dobryj prístup.“ Na jeho tvári sa zjavil nenápadný úsmev a tentoraz nezmizol po niekoľkých sekundách. „Možno by som sa mogol naučiť robiť to isté. I keď čas od času mne kažetsja, že na nekotorých veciach nenájdeš nič okrem zlých stránok.“ Jasnava mala podobný názor, no aj napriek tomu sa jej podarilo nestratiť svoj elán. A za to jej patril Artyomov tichý obdiv. Vyzerá tak jemne a krehko, a predsa je vnútri silnejšia, než som kedy bol ja sám. Ďalšie Jasnavine slová ho prinútili chvíľu premýšľať nad tým, ako zapadali do jeho života. Všetko zlé je na niečo dobré? Artyom si prečistil hrdlo krátkym odkašľaním. „Po nepríjemných zážitkoch sa naučíš dávať si pozor. No kogda ich máš za sebou príliš, veriť iným začne byť ťažké. Takže...“ Vydýchol a urobil menšiu pauzu. „Mne njet ľahko niekomu dôverovať. Aj keď si to iní vlci zaslúžia. Občas choču byť menej nedôverčivý, mať za sebou lepšiu žizň a menej pochýb o úmysloch drugých.“
Jednoduché pre neho nebolo ani to povedať nahlas inému vlkovi, i keď šlo o Jasnavu a tá už jeho horšie vlastnosti videla na vlastné oči. I tak však mal obavy. Začne si myslieť, že jej neverí a uvedomí si, že s ním stráca čas? Artyom sa prinútil myslieť na čokoľvek iné okrem vlastných obáv. Začal sa viac sústrediť na Jasnavino rozprávanie o lese kde vyrastala a hlas v jeho mysli sa vrátil do úzadia, kde jeho zvuk pripomínal tiché hadie syčanie. Neskôr, sľuboval, keď zostaneš sám, sa vrátim. Medzi tebou a mnou nebude stáť žiadna prekážka. Jemne sa striasol. Jasnava nie je žiadna prekážka. Prekážkou si ty. Musel sa svojim myšlienkam postaviť, ak jedného dňa chcel znovu nadväzovať bližšie vzťahy s inými vlkmi. Ten okamih bol ešte ďaleko, pre začiatok ale stačilo uvedomiť si, že utiahnutie sa do samoty nie je jediným riešením. „Tvoj otec sa rozgodol správne, kogda sa tam usadil. A tie povesti, kotoryje rozširoval po okolí, určite tože odstrašili zopár slaboumnych vlkov, veriacich na strašidlá.“ Zatváril sa trochu zahanbene, nechcel označovať vlkov ktorých nepoznal tak urážlivo. Navyše vďaka ich strachu zostala Jasnava a jej rodina v bezpečí, čo bolo určite lepšie než opačná situácia s odvážnymi vlkmi ktorí by sa do lesa aj tak vydali. Na názor Jasnavy že jej jazyk mu šiel zareagoval nesmelým kývnutím. Dohovoriť sa síce dokázal, stále ale používal niekoľko slov zo svojho rodného jazyka. Bolo to tak pre neho jednoduchšie a zároveň sa ho nechcel vzdať úplne. Jasnava sa ho spýtala na názvy zvierat. „Oni podobnyje vašim názvom, aspoň niektoré z nich. Medveď sa povie rovnako. Oleň znamená jeleň a kozulja znamená srna. Tie uže tak podobnyje nie sú.“ Vybavil si ešte pár názvov zvierat. „Lisica znamená líška a barsuk zasa jazvec.“ Dúfal, že slová na Jasnavu nevychrlil príliš rýchlo a nepomýlil sa v nich. Keď skončil, pocítil bodnutie hladu. „Nevieš jesli zdes ili niekde blízko žije zver? Ja uže dolgo nič nejedol. Ak sa mi podarí niečo uloviť, podelím sa o mjaso.“ Bol síce vyčerpaný, ale aj odhodlaný pozbierať zvyšky síl a využiť ich na zabezpečenie potravy.

// Náhorná plošina

Kým spoločne s Jasnavou dorazili k rozsiahlej húštine východne od jazera, prestalo pršať a obloha sa pomerne vyjasnila. V Artyomovej srsti sa ale stále držali zvyšky vody po silnom daždi a hoci ho hrubá vrstva kožuchu chránila pred vetrom dobre, no nie úplne. Občas zacítil studené zaštípanie na mieste, kde jeho srsť nebola úplne suchá. Pohľadom skontroloval, či je Jasnava stále v jeho blízkosti. Zdalo sa, že dážď ani vietor pre ňu neboli veľkou výzvou a kráčať zarovno s Artyomom takisto nie. Niet divu, poznamenal v duchu, práve teraz by ma predbehla aj ospalá korytnačka. Naozaj by si mal čoskoro zohnať potravu. „Eto jesť akoby... Stretnutia s dobrými vlkmi vyvažovali stretnutia s tými zlými,“ zamyslel sa nad slovami Jasnavy. „Dobro i zlo sú v rovnováge. I keď eto tak možno na pervyj pohľad nevyzerá. Uvedomíš si to až po dolgom čase. No v danej chvíli sa ti zdá, že odno iz nich prevažuje. Jesli je to dobro, obávaš sa niečogo zlégo. A jesli je to zlo, máš strach, že okrem nego už nezakúsiš nič iné. Uvažovala si nad tým niekedy?“
Možno si mal dávať lepší pozor na jazyk. Možno mal iba plané nádeje a vykladal Jasnave o niečom, bez čoho by sa pokojne zaobišla. No vďaka tomu, že to s ním nevzdala a zdalo sa, že jeho prítomnosť neberie ako príťaž alebo nutné zlo, Artyom stratil časť zábran. Bola to síce len malá časť a stále ho prenasledovala previnilosť a výčitky s každým slovom, ktoré vyšlo z jeho úst, no keď sa sústredil na Jasnavu a rozhovor s ňou, dokázal ich zatlačiť do úzadia kde ich takmer nepočul. Vedel, že neskôr keď zostane sám, sa vrátia v plnej sile akoby mu chceli vynahradiť ten čas kedy ich ignoroval. Jasnava mu prezradila niekoľko ďalších vecí o mieste, kde sa narodila. „Eto muselo byť bezpečné miesto pre malé vĺčatá. Jesli tam naozaj nechodili cudzinci, negrozilo vám od cudzích vlkov nič. Nebezpečie nemusí voždy groziť len od cudzincov, no...“ myšlienky nedokončil. Kto vie, ako na tom v tomto ohľade bola Jasnava. Nerád by v nej prebudil spomienky na niečo nepríjemné. A nechcelo sa mu vracať ani k vlastnému životu vo svorke, kde ako vĺča čelil rovesníkom, s ktorými musel zápasiť o rešpekt, bratovi, ktorý bol za každých okolností lepší a otcovi, ktorý v ňom videl neužitočnú príťaž.
„Straší?“ Zdvihol obočie a v hlase sa mu odrazili pochybnosti. „Aký dôvod ale mogli mať, aby si eto mysleli? No jesli tie reči o strašidlách udržali cudzincov mimo lesa, je jedno, skoľko pravdy na nich jesť. Vlci veria etomu, čomu sami veriť chcú. Pre niekogo je to strašidlo v lese, pre inégo smerť, ktorá chodí po zemi vo vlčom tele.“ Spomenul si na to, čo mu rozprával Auron. Ktovie, či už zistil, či to o smrti bola naozaj pravda. Jasnava sa spýtala, či pre neho bolo ťažké naučiť sa nový jazyk. Na chvíľu nad odpoveďou premýšľal. „Da i njet. Slová sú podobné, no nekotoryje znejú podobne a majú iný význam. Takže... Stále ju neovládam dobre.“ Dokázal viesť rozhovor za predpokladu, že druhému vlkovi nevadilo občasné použitie slov z jeho vlastného jazyka. Zatiaľ nenarazil na väčšie ťažkosti. Artyom sa posadil na miesto, ktoré vďaka hustej klenbe konárov a listov zostalo suché a pohybom hlavy naznačil Jasnave, aby urobila to isté. Jej záujem o naučenie sa nových slov ho potešil, čo sa prejavilo drobným zdvihnutím kútikov a jasnejším pohľadom oka. „I kakije slová ťa zaujímajú?“ Kým čakal na odpoveď, započúval sa do šumenia listov vo vetre. Chlad nebol nepríjemný, za predpokladu, že na neho nepršalo. Dúfal, že ráno nepríde náhle oteplenie. Podobné výkyvy teplôt vždy znášal zle.

Tasa si sice vymýšlela, že by něco chtěla dělat, ale co, to ji zas nenapadalo. Stín si povzdechl a sám se zkusil zamyslet, ale cožpak on věděl? Obvykle se prostě poflakoval kolem, dokud nenarazil na nějakého ubožáka, který vypadal, jako by potřeboval pokazit den. Nakonec se ale ve Smrtihlavky hlavě přece jen nějaký nápad zrodil. Asi stejně dobrý, jako kterýkoliv jiný. Jemu to bylo jedno. "Fajn. Můžem se tam porozhlídnout," přikývl a zapátral v paměti, kde ta smečka vůbec sídlí. "Mají území u té propasti, že?" Ach, jasně, to muselo být ono. To místo, kde se na něj vrhla ta černohnědá fúrie a div, že mu neurvala čumák. Hned vedle té druhé smečky, kde to zase hlídal ten neschopný zajíček. Jenže už to bylo tak dlouho že kdoví, možná z toho trouby konečně vyrostl opravdový vlk.
Vstal a začal se z křoví štrachat ven. Mraky stále kryly oblohu, už ale nepršelo. Ve vzduchu se však vznášelo cosi podivného, zvláštní atmosféra, příslib... něčeho. Zavětřil, jako by snad mohl příčinu toho vyčenichat, ale pochopitelně se mu tímhle způsobem žádných odpovědí nedostalo. Potřásl hlavou a nechal to být, nevadilo mu to. "Hádám, že lepší plán asi nevymyslíme," pronesl, i když si byl jist, že by na něco přišel, kdyby se jen trochu snažil. Lepší by možná bylo říct, že to byl dostačující plán. "Jdeme," vykročil a chtěl si to namířit podél řeky, když se ušklíbl a změnil směr svých kroků: "A možná bude lepší se vyhnout tvý ségře a Natrhouškovi." Vzal to tedy trošku oklikou po pláni a rozhlížel se přitom kolem, jestli na nějakého blbečka, co si říká o seznámení, nepotkají už tady.

//Náhorní plošina