Příspěvky uživatele


< návrat zpět

// magický palouk
Priečna ulica č.2

Povedzme si to na rovinu, Zarraya je neskutočne vyčerpaná a tak len ledva kráča. Je smädná, hladná... lenže tu potrava nie je. Namiesto toho tu sú samé kery a nízke stromy, ktoré môže Zarraya využiť ako úkryt. Zachvíľu už nevládze a zvalí sa pod jeden strom. Zatvorila oči a okamžite zaspala.
Prudko otvorí oči a rozhliadne sa. Nevie, čo ju zobudilo, preto sa porozhliadne. Keď zaspávala, bol ešte jasný deň. No teraz už je hlboká noc. Počká, kým si jej oči privyknú na tmu a pomaly sa vyšplhá na nohy. Spánok jej dodal energiu, no aj tak bola vyhladovaná. Otrepe sa od drobných kúskov lístia, čo jej zostali prilepené na kožuchu a kráča hlbšie do lesa. Zrazu začuje trepot krídel. Pozrie sa na oblohu plnú hviezd a hneď vie, kto zvuk vydáva. Niesu to vtáky, ale húf netopierov. Tie Zarrayu zaujímajú a neodvracia zrak, naďalej ich pozoruje. Tieto zvieratá videla len málokedy. Asi... raz v živote. Vie o nich len to, že sa zdržiavajú v jaskyniach, to je všetko. Netopiere sa čoraz viac vzdiaľujú od Zarrayi a ona chce s nimi udržať krok, preto si cupitá ich smerom.
Nakoniec sa jej stratia z dohľadu. Sadne si a pozerá sa do diaľky. Otoči sa smerom na sever a vyrazí tam. Okolie sa postupne začína meniť. Stromy sú biele a tráva je ešte vyššia, než bola na tej lúke. No to ešte nie je všetko. Uprostred sa nachádza kráter, ktorý má šmykĺavý povrch a zle sa tu chodí, Zarraya má čo robiť, aby sa nenapichla do ostrých trčiacich kameňov. Avšak jej sa to páči. Miluje takýto adrenalín. Vie, že je to nebezpečné, ale je to pre ňu aj trochu zábava. Keď sa to pomaly stáva naozaj nebezpečné, Zarraya prestane a radšej sa vráti naspäť. Vlastne sa jej to miesto aj páči. No aj tak ide ďalej. Ale ešte sa tu vráti.
// stredozemná pláň(cez náhornú plošinu)

//minulosť
Priečna ulica 1.

Labka po labke, chvost jej švihá zo strany na stranu, avšak nie z radosti. Stále jej v hlave víria všetky tie nepríjemné spomienky a ona nie a nie sa ich zbaviť.  Zarraya si bezcieľne vykračuje už dlhšiu dobu naprieč krajinou. Okolie si nevšíma, veď je to len obyčajná nudná lúka. Avšak postupne si uvedomuje, že až taká obyčajná nie je. Každým krokom sú steblá trávy čoraz vyšie a vyššie. Medzi nimi sa ukrýva mnoho liečivých byliniek. Zachvíľu je už zeleň taká veľká, že šiaha Zarrayi takmer po hrudník. Mladá vlčica sa rozhliadne okolo a hľadá iných vlkov. Nikde nikto. Povzdychne si a spokojne sa zvalí do trávy. Tentoraz už vidí len oblohu plných mrakov a vysokú trávu ktorá ju zahaľuje.
Zarraya zavrie oči a premýšľa, no stále je v strehu. Konečne oddych. Už bolo načase. Asi by som si aj mala niečo uloviť. , pomyslí si. A veru, už bola naozaj hladná. Pri myšlienke na nejakého chutného zajačika sa oblízne. Nasáva okolité pachy, no všetky sú len vlčie a aj tie sú už dosť staré. No žiadne iné zviera. Zvláštne. Nuž, tak tu si pravdepodobne nič neuloví.
Vstane, otrepe sa a vydá sa na cestu, keď začuje divný zvuk. Preľakane sa otočí na stranu, odkiaľ ten zvuk vychádza. No bola tu sama, úplne sama. Opatrne pokračuje ďalej.

//zrádcův remízek

brucho. ,,,Zarr, nie...,"zašepkala jej vysilená matka blízko pri ich. No ona ju ignorovala. S pazúrikmi sa mu zaškrabla do brucha. Vlk vyprskol od zlosti a akási neviditeľná sila odhodila Zarrayu preč. Bola to jeho mágia – vzduch. Okrídlený sa vrhol po jej matke, ktorá bola tak slabá, že sa už ani nemohla brániť. Zarraya jej chcela, samozrejme, pomôcť, ale čosi jej v tom bránilo. S očami plnými sĺz sa dívala zomierajúcu Railee. Odvrátila pohľad a ako šíp vystrelila z územia. Už sa na to nemohla viac pozerať. Chcela na to zabudnúť. Radšej by o svojej matke nevedela nič, než by mala vidieť, ako zomiera.
Kráčala cez lúky, lesy... Sama nevedela kam mala namierené. Len preč, čo najďalej. Tých odporných čiernych vlkov už ani nechcela vidieť. Od tohto dňa sa jej povaha od základov zmenila. Už nebude dôverovať nikomu. Ako len mohla byť taká hlúpa?
Keď dorazila do jedného lesa, už nevládala a musela si odpočinúť. Pozrela sa na oblohu. Veľa mrakov už bolo tmavých a to bolo znamenie, že sa blíži búrka. Musela sa rýchle niekde schovať, dokým sa nespustí dážď. A zachvíľu sa už aj stalo. Prudký lejak naberal na sile. Zarraya zúfalo hľadala miesto, kam by sa mohla ukryť, pretože nechcela mať zmáčaný kožuch. Každé zviera vie, že to nie je nič príjemné. Pod stromy sa radšej neskrývala, pretože by do neho mohol udrieť blesk. Po pár minútach hľadania našla brloh. Nevyzeralo to, žeby tam ešte stále niekto býval. Pravdepodobne už bol opustený. V túto chvíľu to Zarraya ani neriešila a vošla dnu. Skrýš bola trochu tesná, ale lepšie ako nič.
Ako rýchlo dážď prišiel, tak aj odišiel. Onedlho už spoza mrakov vychádzalo slnko a ona vyšla von z brlohu. Pretiahla svoje stuhnuté telo a pomaly kráčala. Skúsila sa trochu porozhliadnuť. Bol to les ako každý iný, nebol ničím výnimočný. Celý deň strávila cupitaním po lese. Samozrejme, niekedy si dala prestávku a len tak oddychovala. Ku koncu dňa si začínala všímať, že všetky machy, huby a lišajníky v tomto lese začínajú jemne žiariť. Čím viac bola tma, tým viac svietili. Vskutku zaujímavé. Osvetľovali jej cestu, takže pokojne mohla preskúmavať les aj v noci. Nato už však nemala Zarraya energiu. Vrátila sa späť ku svojmu úkrytu a pomaly zaspala.
Další deň bol taký istý. Vstala, niečo si ulovila, pobehovala po lese a... ucítila pach iných vlkov. Cítila, že sa k nej približovali. ,,Hej, maličká, čo tu robíš?“ spýtal sa jeden z nich. Zarraya cúvala. ,,Práve si vstúpila na územie svorky, vieš o tom? Radím ti odtiaľto vypadnúť,“ zavrčal, odhalil svoje krvavé tesáky a uškľabil sa. Pomaly k nej kráčal čoraz bližšie a bližšie. ,,Noták, nestrašte ju,“ ozval sa hlas za Zarrayou. Tá sa prudko otočila a uvidela krémovo bielu vlčicu s náhrdelníkom. A ten bol z bielych a svetlomodrých perál. Usmiala sa. ,,Neboj sa. Títo dvaja ti neublížia,“ prehovorila ku Zarrayi. ,,A ich tesáky sú len špinavé od zajačej krvi,“ dodala a ešte raz sa usmiala. ,,Ah, takže som na území svorky? Prepáčte, tak potom radšej odídem,“ chladne odpovedala Zarraya a už sa chystala von z lesa, no potom ju béžová vlčica s tým náhrdelníkom zastavila. ,,Čože? Svorka? Ale prosím ťa. Tu sa nenachádza žiadna svorka, oni len srandujú,“ povedala vlčica a ešte raz sa usmiala, no keď pohľad otočila na tých dvoch vlkov, zamračila sa. ,, Som Heidi a toto je Rall,“ predstavila ho a hlavou kývla smerom k tmavohnedému vlkovi. ,,A toto je Nero“ dodala a tentoraz kývla k ryšavému vlkovi, no špičku chvosta mal čiernu.
Takto sa rozprávali, až kým béžová vlčica, Heidi neusúdila, že je načase spať. Sľúbili, že sa o Zarrayu postarajú.
Vonku príjemne svietilo slnko a tak sa Heidi so Zarrayou vydali na prechádzku. Z ničoho nič priletela do hlavy Zarrayi nepríjemná spomienka na boj a stratu blízkeho. Heidi akosi rozpoznala smútok v Zarrayinej tvári. ,,Čo sa deje?“ ustarostene sa spýtala. ,,Nič...,“ odvrkla Zarraya. Nakoniec vyrozprávala svoj príbeh. ,,Nezáleží na tom, aká ťažká bola minulosť, vždy môžeš začať znovu. Nesmúť, to ti tvoju mamu nevráti. Určite sa tam z hora na teba pozerá a je štastná. Nikdy na ňu nezabudni, pretože skutočne zomrie iba vtedy, ak na ňu zabudneš,“ povzbudila ju heidi. Tieto múdre slová Zarrayi navždy utkveli v pamäti.
Všetci sa stali kamarátmi a Zarraya už tak nežialila na smrť jej mamy. Jej život nebol nikdy nudný, naopak, naučila sa kopu nových vecí a nadobudla skúsenosti s lovom a bojom. Až v jeden deň sa to celé zvrtlo. Išlo o Heidi, ktorá zomrela. V tento deň sedeli Nero a Rall pred ležiacou Heidi. ,,Čo sa deje?“ položila otázku Zarraya a podišla bližšie. No všetci boli ticho. Zarr aj sama pochopila, že o čo ide. ,,Ale prečo?! Čo sa ti stalo?“ so smútkom v hlase sa spýtala. Na jej tele nevidela žiadnu ranu. ,,Už som stará. Tu sa moja cesta končí...“ ticho povedala a naposledy vydýchla. Že vraj stará. Vôbec tak nevyzerala. No čo sa už dalo robiť... Pochovali ju ku jednému starému stromu, chvíľu smútili a odišli.
Zarraya zvyšok dňa preležala celý deň v ich novej nore, ktorú nedávno objavili. Na druhý deň sa snažila toľko nesmútiť. Nikto za to nemohol a proste život ide ďalej.
No Nero a Rall sa o ňu prestali menej zaujímať a veľa vecí robili sami, akoby pre nich Zarraya neexistovala. Nakoniec aj sama odišla. Načo by sa mala zdržiavať pri nich, veď ju ignorovali. Už od začiatku sa jej nepozdávali a neboli jej až tak sympatickí.
A potom sa to zase začalo. Samota, strach, že ťa niekto napadne, nevieš čo ťa stretne pri každom kroku a ty pri sebe nemáš nikoho... Zatiaľ čo sa túlala o samote, ani nevedela, že došla do krajiny menom Gallirea. Vysilená a zúbožená, no verila, že tu začne svoj nový a štastný život.

vlastnosti
sila: 4/10
Rýchlosť: 5/10
Vytrvalosť: 4/10
Obratnosť: 3/10
Taktika lovu: 4/10
vzhľad: ID 31(postoj) a ako sfarbenie srsti by som poprosila niečo takéto: https://cdn.discordapp.com/attachments/710142841749373018/757209636997693531/Untitled221_20200920140035.png
+ utrhnutý kus ľavého ucha
farba očí podľa mágie: áno

Čo sa týka tých zlých y/i v tom odstavci o love, ospravedlňujem sa, ale našla som tam asi tak len dve chyby, a to som si celý text prečítala niekoľko krát, takže fakt neviem. A ešte ohľadom tých zle napísaných čiarok, tiež - našla som len dve, ktoré boli zle napísané... nie osem. Ale iné chybičky, ktoré si mi vypísala, som opravila, snáď som na nič nezabudla. Každopádne dúfam, že mi to už bude odpustné a ja by som mohla konečne do hry 3

meno: Zarraya
dátum narodenia:
1.1.2017
matka: Railee otec: Darnus
súrodenci: Arya(† ) Liaren,Nairí( † )
mágia: myšlienky
povaha: Zarraya je iná než ostatní vlci. Odlišuje sa od iných vlkov hlavne tým, že nie je spoločenská. Čo je aj trochu čudné, lebo tieto stvorenia sú väčšinou sociálni tvorovia. Keď sa so Zarrayou raz stretnete, hneď uvidíte, že priateľská a milá veru nie je. Tie jej chladné oči, ktorými sa na Vás pozerá, jej postoj – chvost vysoko zdvihnutý, nehybné telo a prižmúrené oči, pripravená na všetko. A zistíte o nej veľa. Ako sa približne bude správať? Určite od Vás neutečie, práveže naopak, bude si Vás pozorne skúmať a obzerať, možno sa Vám to bude zdať až čudné, ako na Vás tak dlho zíza. Snaží sa odhadnúť, či ste milý, a neublížili by ste ani muche, alebo zlý a pomstychtivý. Neusmeje sa na vás, kľudne jej lichoťte koľko chcete, ona Vám dôverovať nebude. Môžete sa jej toho pýtať koľko chcete, vytiahnete z nej iba stručné informácie. Ako je napríklad jej meno a vek. A o tom, čo si prežila v minulosti, Vám už dupľom nič nepovie. A keď sa jej na to opýtate, popritom ju zastihnete v dobrej nálade, tak si vymyslí nejakú peknú historku. Nemá dobrú náladu, a nenapadá ju žiaden dobrý príbeh? Nevadí, ona si už nejakú výhovorku nájde. Nerada o tom rozpráva, lebo vždy sa jej v mysli vybaví spomienka na zomierajúcu matku.
Zarraya dostala dar od prírody - je to veľmi inteligentná a múdra vlčica. Vždy najprv premýšľa, a až potom koná. Často postrehne detaily, ktoré iní ani nestačia zaregistrovať. Celkom jej to uľahčuje život- často to využíva pri love a pri boji. Táto vlastnosť poľaví vtedy, keď je pri milom vlkovi, a vie, že nemá zlé úmysly. Naopak, väčší pozor si dáva vtedy, keď sa jej situácia nezdá a vie, že niečo nie je v poriadku.
Zaradila by som ju medzi melancholikov - tichá, trochu precitlivená, nespolečenská, vážna, pesimistická. Tiež je perfekcionistka, takže všetko musí mať dokonalé.
Je kľudná a vyrovnaná, nečakajte od nej, že ,,vybuchne“ od nervov. Ale rozhodne Vám neradím ju naštvať, lebo vtedy agresívna už môže byť. Ak by ste s ňou chceli boj, väčšinou odmietne. Nie, nie je to žiaden zbabelec, má na to dôvody. Napríklad: Možno sa Vám to bude zdať čudné, síce áno, je nepriateľská, ale necíti sa práve najlepšie, keď niekomu ubližuje. Teda pokiaľ na to nemá dôvod. V boji je celkom dobrá, aj keď sa ešte má v čom zlepšovať. Sama by dokázala zaútočiť len vtedy, keď by bola zahnaná do kúta a nebola by iná možnosť. Veď nejako sa brániť musí.
Takže áno, Zarraya city má. Je jej ľúto, ak sa niekomu ubližuje, a mnoho dalších vecí tiež. No málokedy to dáva najavo, tieto pocity skrýva. Snaží si zachovať svoju chladnú tvár. Ale nie vždy sa stane, že sa jej to podarí. Niekedy sa môže stať, že sa jednoducho rozplače pred cudzím, ale je to malá šanca.
Po chvíľke už pravdepodobne odídete, Váš rozhovor s ňou vás prestane baviť. Asi si pomyslíte: S takýmto vlkom sa nedá rozprávať. To však robíte chybu. Verte alebo nie, ona priateľská a milá dokáže byť. Len musíte mať veľkú trpezlivosť. A získať si jej dôveru, čo samozrejme nepôjde ľahko. Ale nehovorím, že to nie je možné... Nuž, keď sa Vám to podarí, gratulujem. Získavate najlepšieho priateľa do konca života. Bola by schopná sa za Vás aj obetovať. Všetky sľuby splní, tajomstvá nevyzradí.
A ako to má s partnerstvom? No, bola by vdačná, keby sa niekto taký našiel. Zatiaľ zvláda žiť sama. O tomto veľmi ani nepremýšľala. A čo vĺčatá? Ťažko povedať, či by ich chcela. Podľa toho, kto by bol ich otcom. S týmto si tiež nikdy nelámala hlavu. Má ich rada? Nikdy nehovorila, že ich nemá rada. No tiež nikdy nevravela, že ich má rada. Takže dajme tomu, že má na nich neutrálny názor.
Pridala by sa do svorky? Závisí od toho, aký je Alfa. Snaží sa uhádnuť, či by dokázal viesť správne svorku alebo nie. Keď zváži, že áno, aj tak nie je isté, či by sa pridala. Jednoducho tá svorka musí byť bez chybičky. To presne kvôli tomu, že je to perfekcionista. Ako ste už zistili, nie je spoločenská a nemá potrebu sa do svorky pridávať. Veľmi dobre vie, že členstvo vo svorke prináša dosť výhod. No aj tak skôr nie ako áno.
Jednou z jej najhorších vlastností je žiarlivosť. Žiarli skoro na každého, kto má ,,super“ život. To predsa nie je fér, nie? Tak tejto vlastnosti sa asi nikdy nezbaví.
Zarraya doslova nenávidí čiernych vlkov s mágiou ohňa, a to kvôli tomu, že jej to pripomína nepekný zážitok z jej minulosti. Bola svedkom, ako jej presne takýto vlci zabili rodinu pred jej očami. Vždy, keď niekoho takého uvidí, spomenie si na ten hrozný zážitok. Preto sa radšej takýmto vlkom vyhýba.
No a ako znie jej hlas? Hovorí ticho. Ale nie až tak, že ju nebude počuť, to nie. Ťažko opísať jej znenie hlasu. Niekto bude tvrdiť, že má hlas skôr ako vlk. Niekto zas bude hovoriť, že má hlas príjemný a pokojný, tak akurát.
Medzi jej záľuby patrí pozorovanie prírody. Hukot rieky, spievajúci vtáci, šelest lístí... to zbožnuje. Keď je sama, usmievavá sa váľa v tráve plných kvetov... Alebo radostne a slobodne beží po lúke. Takže energie má akurát dosť. Počas leta sa rada osvieži v chladnom jazierku alebo v rieke.

príbeh: Jedného chladného dňa sa betám Karniellskej svorky narodili štyri vĺčatá. Na túto chvíľu všetci no hlavne rodičia dlho čakali. Matka, Railee si zhlboka vydýchla a začala šťastne olizovať svoje malé. Mali veľké šťastie, pretože prežili všetky vĺčatá. Ich otec, Darnus, rýchlo pribehol k Railee. Neprešla ani chvíľka a už im začínali vymýšľať mená. Padlo mnoho návrhov, no stále neboli spokojní. Nakoniec im s výberom mena pomohla Aya, vlčica z ich svorky. Tá ich mala vychovávať, učiť loviť... Jednoducho pomáhala rodičom s ich výchovou.
Onedlho už mali vybrané mená: Zarraya, Arya, Liaren, Nairí. Zarraya bola tá tmavohnedá s béžovými fľakmi. Arya bola celá béžová, ale na ľavej zadnej labke mala čierny fliačik. Liaren a Arya, tie boli celé čierne ako havran, ibaže Arya mala svetlučko hnedú náprsenku a špičky uší. No a Nairí, ten bol tiež celý čierny, ale na špičke chvosta a na tlame mal béžovú farbu. Cez chrbát sa mu tiahol sivý pás.
Ubehol mesiac a vĺčatá začali vyliezať z nory. Ako prvá vyšla von Liaren, potom Zarraya a ako posledná išla Arya s Nairím. Všetko oňuchávali a skúmali. Aya, tá na nich dávala pozor spolu s rodičmi. Keďže Nairí bol trochu nemotorný, zamotali sa mu labky, takže spadol na zem a pekne si udrel ňufák. Aya k nemu hneď pribehla a pomohla mu vstať. Darnus dával pozor na Zarrayu a Aryu. Railee zase dávala pozor na Liaren.
Takto ubiehal čas a malé rástli ako z vody. Už mali dva mesiace, skoro tri. Začali sa zoznamovať s ostatnými členmi ich svorky. Ale sústreďme sa na našu Zarrayu. Tá si našla kamarátku menom Achillé. Síce bola od nej staršia, no Zarrayi to nevadilo. Boli to veľké kamarátky, ktoré bez seba nehli ani na krok. Zarraya ani netušila, že v skutočnosti nie je taká milá vlčica, za akú sa vydávala. Achillé ich len špehovala, bola z inej, tej najobávanejšej svorky v celom okolí. Jej svorka plánovala zaútočiť na Zarraynu svorku. Prečo ich špehovala? Je to jednoduché, skrátka mala o nich zistiť čo najviac. Achillé sa sama ponúkla. Lebo prečo nie?
Ten čas letel tak rýchlo. Vĺčatá už mali okolo šiestich mesiacov. Zarraya a Arya boli práve na love. Aya bola samozrejme s nimi a učila ich loviť myši a zajace. ,,Ten les je prekrásny,“ povedala Zarraya. ,,To teda je,“ súhlasila Arya. Aya sa len pousmiala a viedla ich ďalej. ,,Tento les nesie názov Amigronský les. Je bohatý na potravu - nájdete tu kopec myší, zajacov, vtákov a niekedy sa tu i zatúlajú srnky. Takže máte sa na čo tešiť,“ informovala ich. Aya zavetrila, ucítila myši. Boli tak blízko... ,,Zavetrite. To, čo cítite, sú myši. Určite o nich viete, hovorili vám o nich rodičia,“ povedala im Aya a pousmiala sa. ,,A teraz ma pozorne sledujte,“ ticho povedala a začínala sa plaziť k myši. Bum! Vyskočila a labkami padla na myš, ktorá sa snažila oslobodiť, ale strácala sily. Už jej len zlomila väz a dielo bolo hotové. ,,A teraz vy!" Pousmiala sa. Aryi sa to nepodarilo, no Zarrayi áno. ,,Nebuď smutná, toto ešte nie je koniec nášho lovu,“ utešila ju Aya.
Takto pokračoval ich lov. Tentokrát sa to podarilo Aryi aj Zarrayi. Sadli si a každý zjedol svoj úlovok. ,,A kde sú vlastne Nairí a Liaren?“ Spýtala sa Zarraya. ,,Tiež sú na love, ale s vašimi rodičmi,“ odpovedala jej Aya. Pomaly docupitali domov, späť ku svojej svorke. Slnko už pomaly zapadalo za mraky a naše dve sestry už pomaly zaspávali.
Čím viac sa toho Zarraya naučila a preskúmala, tým viac ju tento život prestával baviť. Málokedy sa stalo niečo vzrušujúce alebo dobrodružné. Skrátka obyčajná vlčica, v obyčajnej svorke, s obyčajným životom. Ráno – zobudí sa, napije sa, niečo si uloví, porozpráva sa s inými vlkmi, zájde si do lesa na prechádzku... toto sa opakovalo skoro každý deň. Ešte štastie, že svorkové lovy mali pomerne často. Tie Zarr naozaj bavili, aj keď nie vždy sa jej to vydarilo. No jeden lov bol naozaj zaujímavý. Nebol to tak úplne svorkový lov, to len Zarraya a zopár vlkov z ich svorky mali ísť loviť.
Boli štyria – Zarraya, sivý vlk, jedna biela vlčica s oranžovými znakmi na labkách a obyčajný čierny mladučký vlk, asi taký starý ako Zarr. Ich úlohou bolo nájsť a uloviť zlatého jeleňa Khara. Nebolo to nič ľahké, pretože tento jeleň nebol obyčajným jeleňom. Povráva sa, že kto ho zje, dostane prastarú a veľmi silnú mágiu. Zarraya o tom veľa nevedela. Keď bola ešte len malé klbko, matka jej o ňom rozprávala príbeh, no veľa toho zabudla. V ich svorke to bol zvyk. Tohto jeleňa chodili loviť každý rok, no zatiaľ sa im to ani raz nepodarilo. A teraz sa o to pokúšali znovu. Už len samotné nájdenie a nevyplašenie tejto zveri bolo náročné, nieto ešte ulovenie.
Všetci neúnavne a tichučko našľapovali cez strmý les. Zatiaľ žiadna sláva. Ani stopy po tomto tvorovi. Asi po hodinke to vzdali. Najčastejšie ho iní vlci vídali práve v tomto lese, ale buď tu dnes nebol, alebo ho jednoducho nevedeli nájsť. Členovia svorky, ktorý nelovili, napäto sledovali prichádzajúcich lovcov. Na niektorých bolo v tvári vidieť sklamanie, keď uvideli, že nikto nedoniesol žiaden úlovok. ,,Joj, aký ste neschopní,“ vykríkla čierna vlčica s nádychom modrej farby srsti. Túto vlčiu (doslova) dámu Zarr nenávidela. U nej vždy platilo pravidlo ,,čo na srdci, to na jazyku“. Jednoducho to bolo namyslené, nevychované a drzé čosi. Vlci, ktorí boli blízko nej, na ňu upriamili chladný pohľad. ,,Pardon,“ ironicky povedala a zaškľabila sa.
Väčšinu večera trávila Zarr pozeraním sa na nebo. Fascinovalo ju to už od mala, pretože vždy sa jej zdalo, že mraky na oblohe tvorili nejaký obraz. ,,Aha, a toto vyzerá ako zajac, nemyslíš?“ s nadšením sa opýtala Zarraya Achillé. ,,Že? a toto mi pripomína ihličnatý strom,“ odpovedala jej Achillé. Zarr nemo prikývla. Takto si takmer každý večer vymieňali vety. A keď im mraky nič nepripomínali, tak jednoducho sledovali aspoň západ slnka.
Jeseň nám skončila a začala sa tuhá zima. Počas niektorých dní vonku zúrila silná snehová víchrica, a tak všetci museli zostať v brlohu. Keď vonku až tak nemrzlo, tak sa Zarraya a Achillé šantili v snehu. Strkali do seba, hádzali do seba sneh... Jednoducho sa hrali ako malé vĺčatá, aj keď malé už neboli.
Raz, keď sa Zarraya zobudila do sychravého rána, ani netušila, čo sa jej v ten deň stane. Začalo to malou prechádzkou do lesa. Avšak Zarraya bola tak zvedavá, že sa rozhodla ísť oveľa ďalej, tam, kam ešte nikdy nebola. Jej zvedavosť premohla jej opatrnosť a vydala sa na cestu. Prešla cez ich les, lúku, malé hory (ktoré mali do výšky len niekoľko desiatok metrov, takže sa dali zvládnuť) a cez menšie jazierko. Bolo zamrznuté a ľad bol naozaj pevný. A pri ňom sa to všetko začalo. Ani nestihla položiť labku na zamrznutý povrch jazera a zaregistrovala cudzí, zvláštny pach. Zachvíľu sa spoza stromu vynoril tvor, akého ešte nikdy nevidela, len o nich počula. Mal dve zadné nohy, na ktorých chodil. Nemal srsť. Dvojnožci? Myslím si, že tak ich mama nazvala, pomyslela si Zarr, spomínala mi, že sú zlí a netreba byť v ich blíkosti. Dvojnožec sa pomaly približoval, zatiaľ čo Zarraya pomaly ustupovala. Spod snehu vytiahol kameň, hodil ho po Zarrayi a zasmial sa. No tá sa mu naštastie uhla. Zavrčala a trielila domov. Mama mala pravdu, dvojnožcom sa treba vyhýbať.
,,Kde si tak dlho bola?! Ani nevieš, ako sme sa o teba báli!“ pokarhala ju mama, keď sa Zarraya vrátila domov. ,,Prepáč...“ ospravedlnila sa. S týmto počítala, no akosi jej to bolo jedno.
Nasledujúce dni sa začínalo otepľovať a všetci vedeli, že už prichádza jar. No potom sa približne v strede tohto jarného mesiaca Achillé, priateľka Zarrayi, začínala čudne správať. Skoro každý deň sa kamsi vytrácala, no nechcela povedať kam. Zarraya to nakoniec nechala tak. Vedela, že nič z nej nevytiahne.
No raz sa jej to podarilo. V noci sa prebudila a už nevedela zaspať, tak nakoniec vyšla zo svorkového úkrytu a začula šuchotanie v kríkoch. Opatrne sa približovala a zistila, že je to vlk. To je Achillé! Kam má namierené v takej hlbokej noci? Prebehlo Zarrayi hlavou, ale z úst nevedela vypustiť ani slovo. Nezostávalo jej nič iné, len ju nasledovať. Achillé si ju napodiv nevšimla. Vyzerala byť zadumaná. Keď dorazili na miesto, Zarraya ucítila pachy. Veľa pachov, pravdepodobne svorka. ,, Alfa, som tu. Karniellská svorka nevie o nás vôbec nič. Budú veľmi prekvapení, ak zaútočime,“ dopovedala a tajomne sa zasmiala. Vlk čierny ako sama noc, so zaujímavými červenými odznakmi sa uškľabil. To bol ten alfa. Ladne zoskočil zo svojej skalky. ,,Zajtra ráno zaútočime. Dlho som čakal na túto chvíľu,“ ticho povedal a viac už Zarraya už viac ani nechcela vedieť. Karniellská svorka, veď to sme my! S búšiacim srdcom vystrelila ku svojej svorke. Naneštastie si ju cudzinci všimli a vybehli ku nej. Akonáhle dorazila do úkrytu, snažila sa zobudiť ich Alfu. Podarilo sa jej to, no cudzí vlci už boli tam. Potom si Zarraya uvedomila, akú veľkú chybu urobila. ,,Čo sa to deje, prečo ma...,“ ani nestihol dopovedať vetu a vyšvihol sa na nohy. ,,Calier? Čo tu ty robíš?“ opýtal sa tvrdým hlasom. ,,Ešte si na mňa pamätáš? Áno, som to ja. Prišiel som sa vám pomstiť,“ odpovedal, zdvihol labku a nezaujato si prezrel pazúriky. ,,Vieš, čo som ja prežíval?! Ignorovali ste ma. Bol som čierna ovca rodiny. Keď som urobil čo i najmenšiu chybičku, matka ma za to prísne pokarhala. No teba nie. Nikdy sa na teba nehnevala, nikdy. Dostal si všetko čo si chcel. A potom ste ma ešte v mladom veku stadiaľto vykopli, pretože ja ani niesom vlk a nepatrím tu. To ja som mal byť alfou a nie ty!“ rozzúrene povedal a vrhol sa na alfu Karniellskej svorky. Boj sa práve začal.
Zarraya sa otočila a hneď za sebou videla bežiacu vlčicu - čierna, ale biela náprsenka a biele ponožky na každej nohe. Bola to Achillé. Zarraya ničomu nechápala. Prečo sa k ním pridala? Len tam tak nehybne stála a čierno - biela vlčica ju zvalila na zem a zhlboka sa zasmiala. ,,Vážne si si myslela, že sme kamarátky? V skutočnosti som Vás, úbohých vĺčkov špehovala. No a teraz Vás všetkých čaká smrť. Maj sa!“ Povedala, vycerila tesáky a už - už sa jej chcela zahryznúť do krku, keď sa Zarraya stihla ako – tak spamätať. ,,Zradca“ vyštekla Zarraya, chňapla jej po papuli a zahryzla sa jej do ňufáku. Potom využila moment, keď Achillé odstúpila a sústredila sa na svoj boľavý ňufák. Postavila na nohy a vrčala. Achillé tam stála s kyslým výrazom na tvári, muselo ju to fakt bolieť. Zarraya sa približovala k nej. Mala sto chutí ju zabiť za tú zradu. Lenže ona nerada zabíjala, nedokázala by to. ,, Prežívala som to isté, čo on. Viem, aké to je, keď sa nikomu nedá veriť“ odpovedala. ,, Ale...,“ pošepkala Zarraya. Sama nevedela, že čo má povedať. Otočila sa a vypleštila oči. Uvidela svoju mamu, ako bojuje s okrídleným vlkom, no bolo jasné, že prehráva, aj keď sa snažila z celých síl. Okamžite jej pribehla na pomoc. Bránila svoju mamu zubami – nechtami, no nemala šancu. Vlk bol omnoho vyšší a mohutnejší než ona. Navyše, mal krídla. ,,Odíď, malá. Inak tvoja matka nedopadne dobre,“ povedal a výstražne zavrčal. Malá? Malá?! Ona už nie je malá! Už je dospelá vlčica a ak by mu to nestačilo, patrila medzi najvyšších vlkov z ich svorky. Toto ju naštvalo. Zbesilo sa ho snažila zhodiť na zem. Naštastie sa jej to podarilo. Vlastne jej k tomu dopomohol kameň, ktorý trčal zo zeme a vlk sa oň potkol. Odhalil svoje citlivé miesto, b...

zašepkala jej vysilená matka blízko pri ich. No ona ju ignorovala. S pazúrikmi sa mu zaškrabla do brucha. Vlk vyprskol od zlosti a akási neviditeľná sila odhodila Zarrayu preč. Bola to jeho mágia – vzduch. Okrídlený sa vrhol po jej matke, ktorá bola tak slabá, že sa už ani nemohla brániť. Zarraya jej chcela, samozrejme, pomôcť, ale čosi jej v tom bránilo. S očami plnými sĺz sa dívala zomierajúcu Railee. Odvrátila pohľad a ako šíp vystrelila z územia. Už sa na to nemohla viac pozerať. Chcela na to zabudnúť. Radšej by o svojej matke nevedela nič, než by mala vidieť, ako zomiera.
Kráčala cez lúky, lesy... Sama nevedela kam mala namierené. Len preč, čo najďalej. Tých odporných čiernych vlkov už ani nechcela vidieť. Od tohto dňa sa jej povaha od základov zmenila. Už nebude dôverovať nikomu.
Keď dorazila do jedného lesa, už nevládala a musela si odpočinúť. Pozrela sa na oblohu. Veľa mrakov už bolo tmavých, a to bolo znamenie, že sa blíži búrka. Musela sa rýchle niekde schovať, dokým sa nespustí dážď. A zachvíľu sa už aj stalo. Prudký lejak naberal na sile. Zaraya zúfalo hľadala miesto, kam by sa mohla ukryť, pretože nechcela mať zmáčaný kožuch. Každý zviera vie, že to nie je nič príjemné. Pod stromy sa radšej neskrývala, pretože by do neho mohol udrieť blesk. Po pár minútach hľadania našla brloh. Nevyzeralo to, žeby tam niekto býval. Pravdepodobne už bol opustený. V túto chvíľu to Zarraya ani neriešila a vošla dnu. Skrýš bola trochu tesná, ale lepšie ako nič.
Ako rýchlo dážď prišiel, tak aj odišiel. Onedlho už spoza mrakov vychádzalo slnko a ona vyšla von z brlohu. Pretiahla svoje stuhnuté telo a pomaly kráčala. Skúsila sa trochu porozhliadnuť. Bol to les ako každý iný, nebol ničím výnimočný. Celý deň strávila cupitaním po lese. Samozrejme, niekedy si dala prestávku a len tak oddychovala. Ku koncu dňa si začínala všímať, že všetky machy, huby a lišajníky v tomto lese začínajú jemne žiariť. Čím viac bola tma, tým viac svietili. Vskutku zaujímavé. Osvetľovali jej cestu, takže pokojne mohla preskúmavať les aj v noci. Nato už však nemala Zarraya energiu. Vrátila sa späť ku svojmu úkrytu a pomaly zaspala.
Další deň bol taký istý. Vstala, niečo si ulovila, pobehovala po lese a... ucítia pach iných vlkov. Cítila, že sa k nej približovali. ,,Hej, maličká, čo tu robíš?“ spýtal sa jeden z nich. Zarraya cúvala. ,,Práve si stúpila na územie svorky, vieš o tom? Radím ti odtiaľto vypadnúť,“ zavrčal, odhalil svoje krvavé tesáky a uškľabil sa. Pomaly sa približoval. ,,Noták, nestrašte ju,“ ozval sa hlas za Zarrayou. Tá sa prudko otočila a uvidela krémovo bielu vlčicu s náhrdelníkom. Cez neho boli prevlieknuté perly. Usmiala sa. ,,Neboj sa. Títo dvaja ti neublížia,“ prehovorila ku Zarrayi. A ich tesáky sú len špinavé od zajačej krvy,“ dodala a ešte raz sa usmiala. ,,Ah, takže som na území svorky? Prepáčte, tak potom radšej odídem,“ chladne odpovedala Zarraya a už sa chystala von z lesa, no potom ju krémová vlčica s tým náhrdelníkom zastavila. ,,Čože? Svorka? Ale prosím ťa. Tu sa nenachádza žiadna svorka, oni len srandujú,“ povedala vlčica a ešte raz sa usmiala, no keď pohľad otočila na tých dvoch vlkov tak sa zamračila. ,, Som Heidi a týto dvaja... predstavte sa sami,“ kývla hlavou smerom k dvojici vlkov. ,, Nero,“
,, Rall“.
Predstavili sa. Nero bol ten ryšavý s čiernymi labkami a Rall tmavohnedý, no smerom k bruchu sa hnedá srsť zosvetľovala. Takto sa rozprávali, až kým béžová vlčica neusúdila, že je načase spať. Sľúbili, že sa o Zarrayu postarajú.
Vonku príjemne svietilo slnko a tak sa Heidi so Zarrayou vydali na prechádzku. Z ničoho nič priletela do hlavy Zarrayi nepríjemná spomienka na boj a stratu blízkeho. Heidi akosi rozpoznala smútok v Zarrayinej tvári. ,,Čo sa deje?“ ustarostene sa spýtala. ,,Nič...,“ odvrkla Zarraya. Nakoniec vyrozprávala svoj príbeh. ,,Nezáleží na tom, aká ťažká bola minulosť, vždy môžeš začať znovu. Nesmúť, to ti tvoju mamu nevráti. Určite sa tam z hora na teba pozerá a je štastná. Nikdy na ňu nezabudni, pretože skutočne zomrie iba vtedy, ak na ňu zabudneš,“ povzbudila ju heidi. Tieto múdre slová Zarrayi navždy utkveli v pamäti.
Všetci sa stali kamarátmi a Zarraya už tak nežialila na smrť jej mamy. Jej život nebol nikdy nudný, naopak, naučila sa kopu nových vecí a nadobudla skúsenosti s lovom a bojom. Až v jeden deň sa to celé zvrtlo. Išlo o Heidi, ktorá zomrela. V tento deň sedeli Nero a Rall pred ležiacou Heidi. ,,Čo sa deje?“ položila otázku Zarraya a podišla bližšie. No všetci boli ticho. Zarr aj sama pochopila, že o čo ide. ,,Ale prečo?! Čo sa ti stalo?“ so smútkom v hlase sa spýtala. Na jej tele nevidela žiadnu ranu. ,,Už som stará. Tu sa moja cesta končí...“ ticho povedala a naposledy vydýchla. Že vraj stará. Vôbec tak nevyzerala. No čo sa už dalo robiť. Pochovali ju ku jednému starému stromu, chvíľu smútili a odišli.
Zarraya zvyšok dňa preležala celý deň v ich novej nore, ktorú nedávno objavili. Na druhý deň sa snažila toľko nesmútiť. Nikto za to nemohol a proste život ide ďalej.
No Nero a Rall sa o ňu prestali menej zaujímať a veľa vecí robili sami, akoby pre nich Zarraya neexistovala. Nakoniec aj sama odišla. Načo by sa mala zdržiavať pri nich, veď ju ignorovali. Už od začiatku sa jej nepozdávali a neboli jej až tak sympatickí.
A potom sa to zase začalo. Samota, strach, že ťa niekto napadne, nevieš čo ťa stretne pri každom kroku a ty pri sebe nemáš nikoho... Zatiaľ čo sa túlala o samote, ani nevedela, že došla do krajiny menom Gallirea. Vysilená a zúbožená, no verila, že tu začne svoj nový a štastný život.

vlastnosti
sila: 4/10
Rýchlosť: 5/10
Vytvalosť: 4/10
Obratnosť: 3/10
Taktika lovu: 4/10
vzhľad: ID 31(postoj) a ako sfarbenie srsti by som poprosila niečo takéto: https://cdn.discordapp.com/attachments/710142841749373018/757209636997693531/Untitled221_20200920140035.png
+ utrhnutý kus ľavého ucha
farba očí podľa mágie: áno

meno: Zarraya
dátum narodenia: 1.1.2017
matka: Railee otec: Darnus
súrodenci: Arya(† ) Liaren,Nairí( † )
mágia: myšlienky
povaha: Zarraya je iná než ostatní vlci. Odlišuje sa od iných vlkov hlavne tým, že nie je spoločenská. Čo je aj trochu čudné, lebo tieto stvorenia sú väčšinou sociálny tvorovia. Keď sa so Zarrayou raz stretnete, hneď uvidíte, že priateľská a milá veru nie je. Tie jej chladné oči, ktorými sa na Vás pozerá, jej postoj – chvost vysoko zdvihnutý, nehybné telo a prižmúrené oči, pripravená na všetko. A zistíte o nej veľa. Ako sa približne bude správať? Určite od Vás neutečie, práveže naopak, bude si Vás pozorne skúmať a obzerať, možno sa Vám to bude zdať až čudné, ako na Vás tak dlho zíza. Snaží sa odhadnúť, či ste milý, a neublížili by ste ani muche, alebo zlý a pomstychtivý. Neusmeje sa na vás, kľudne jej lichoťťe koľko chcete, ona Vám dôverovať nebude. Môžete sa jej toho pýtať koľko chcete, vytiahnete z nej iba stručné informácie. Ako je napríklad jej meno a vek. A o tom, čo si prežila v minulosti, Vám už dupľom nič nepovie. A keď sa jej na to opýtate, buď si bude hľadať nejakú výhovorku, napríklad že sa ide napiť. A keď bude mať ,,vymýšľaciu“ náladu, tak si vymyslí nejakú peknú historku. Nerada o tom rozpráva, lebo vždy sa jej v mysli vybaví spomienka na zomierajúcich rodičov a súrodencov.
Zarraya dostala dar od prírody - je to veľmi inteligentná a múdra vlčica. Vždy najprv premýšľa, a až potom koná. Často postrehne detaily, ktoré iný ani nestačia zaregistrovať. Celkom jej to uľahčuje život- často to využíva pri love a pri boji. Táto vlastnosť poľaví vtedy, keď je pri milom vlkovi, a vie, že nemá zlé úmysly. Naopak, väčší pozor si dáva vtedy, keď sa jej situácia nezdá a vie, že niečo nie je v poriadku.
Je to tak trochu melancholik - tichá, trochu precitlivená, nespolečenská, vážna, pesimistická. Tiež je perfekcionistka, takže všetko musí mať dokonalé.
Je kľudná a vyrovnaná, nečakajte od nej, že ,,vybuchne“ od nervov. Ale rozhodne Vám neradím ju naštvať, lebo vtedy agresívna už môže byť. Ak by ste s ňou chceli boj, väčšinou odmietne. Nie, nie je to žiaden zbabelec, má na to dôvody. Napríklad: Možno sa Vám to bude zdať čudné, síce áno, je nepriateľská, ale necíti sa práve najlepšie, keď niekomu ubližuje. Teda pokiaľ na to nemá dôvod. V boji je celkom dobrá, aj keď sa ešte má v čom zlepšovať. Sama by dokázala zaútočiť len vtedy, keď by bola zahnaná do kúta a nebola by iná možnosť. Veď nejako sa brániť musí.
Takže áno, Zarraya city má. Je jej ľúto, ak sa niekomu ubližuje, a mnoho dalších vecí tiež. No málokedy to dáva najavo, tieto pocity skrýva. Snaží si zachovať svoju chladnú tvár. Ale nie vždy sa stane, že sa jej to podarí. Niekedy sa môže stať, že sa jednoducho rozplače pred cudzím, ale je to malá šanca.
Po chvíľke už pravdepodobne odídete, Váš rozhovor s ňou vás prestane baviť. Asi si pomyslíte: S takýmto vlkom sa nedá rozprávať. To však robíte chybu. Verte alebo nie, ona priateľská a milá dokáže byť. Len musíte mať veľkú trpezlivosť. A získať si jej dôveru, čo samozrejme nepôjde ľahko. Ale nehovorím, že to nie je možné... Nuž, keď sa Vám to podarí, gratulujem. Získavate najlepšieho priateľa do konca života. Bola by schopná sa za Vás aj obetovať. Všetky sľuby splní, tajomstvá nevyzradí.
A ako to má s partnerstvom? No, bola by vdačná, keby sa niekto taký našiel. Zatiaľ zvláda žiť sama. O tomto veľmi ani nepremýšľala. A čo vĺčatá? Ťažko povedať, či by ich chcela. Podľa toho, kto by bol ich otcom. S týmto si tiež nikdy nelámala hlavu. Má ich rada? Nikdy nehovorila, že ich nemá rada. No tiež nikdy nevravela, že ich má rada. Takže dajme tomu, že má na nich neutrálny názor.
Pridala by sa do svorky? Závisí od toho, aký je Alfa. Snaží sa uhádnuť, či by dokázal viesť správne svorku alebo nie. Keď zváži, že áno, aj tak nie je isté, či by sa pridala. Jednoducho tá svorka musí byť bez chybičky. Ako ste už zistili, nie je spoločenská a nemá potrebu sa do svorky pridávať. Veľmi dobre vie, že členstvo vo svorke prináša dosť výhod. Takže skôr nie ako áno.
Jednou z jej najhorších vlastností je žiarlivosť. Žiarli skoro na každého, kto má ,,super“ život. To predsa nie je fér, nie? Tak tejto vlastnosti sa asi nikdy nezbaví.
Zarraya doslova nenávidí čiernych vlkov s mágiou ohňa, a to kvôli tomu, že jej to pripomína nepekný zážitok z jej minulosti. Bola svedkom, ako jej presne takýto vlci zabili rodinu pred jej očami. Vždy, keď niekoho takého uvidí, spomenie si na ten hrozný zážitok. Preto sa radšej takýmto vlkom vyhýba.
No a ako znie jej hlas? Hovorí ticho. Ale nie až tak, že ju nebude počuť, to nie. Ťažko opísať jej znenie hlasu. Niekto bude tvrdiť, že má hlas skôr ako vlk. Niekto zas bude hovoriť, že má hlas príjemný a pokojný, tak akurát.
Medzi jej záľuby patrí pozorovanie prírody. Hukot rieky, spievajúci vtáci, šelest lístí... to zbožnuje. Keď je sama, usmievavá sa váľa v tráve plných kvetov... Alebo radostne a slobodne beží po lúke. Takže energie má akurát dosť. Počas leta sa rada osvieži v chladnom jazierku alebo v rieke.

príbeh: Jedného chladného dňa sa betám Karniellskej svorky narodili štyri vĺčatá. Na túto chvíľu všetci, a hlavne rodičia dlho čakali. Matka, Railee si zhlboka vydýchla a začala šťastne olizovať svoje malé. Mali veľké šťastie, pretože prežili všetky vĺčatá. Ich otec, Darnus, rýchle pribehol k Railee. Neprešla ani chvíľka a už im začínali vymýšľať mená. Padlo mnoho návrhov, no stále neboli spokojný. Nakoniec im s výberom mena pomohla Aya, vlčica z ich svorky. Tá ich mala vychovávať, učiť loviť... Jednoducho pomáhala rodičom s ich výchovou.
Za chvíľku mali vybrané mená: Zarraya, Arya, Liaren, Nairí. Zarraya bola tá tmavohnedá s béžovými fľakmi. Arya bola celá béžová, ale na ľavej zadnej labke mala čierny fliačik. Liaren, tie boli celé čierne ako havran, ibaže Arya mala svetlučko hnedú náprsenku a špičky uší. No a Nairí, ten bol tiež celý čierny, ale na špičke chvosta a na tlame mal béžovú farbu. Cez chrbát sa mu tiahol sivý pás.
Ubehol mesiac a vĺčatá začali vyliezať z nory. Ako prvá vyšla von Liaren, potom Zarraya a ako posledná išla Arya s Nairím. Všetko oňuchávali a skúmali. Aya, tá na nich dávala pozor spolu s rodičmi. Keďže Nairí bol trochu nemotorný, zamotali sa mu labky, takže spadol na zem a pekne si udrel ňufák. Aya k nemu hneď pribehla a pomohla mu vstať. Darnus dával pozor na Zarrayu a Aryu. Railee zase dávala pozor na Liaren.
Takto ubiehal čas a malé rástli ako z vody. Už mali dva mesiace, skoro tri. Začali sa zoznamovať s ostatnými členmi ich svorky. Ale sústreďme sa na našu Zarrayu. Tá si našla kamarátku menom Achillé. Síce bola od nej staršia, no Zarrayi to nevadilo. Boli to veľké kamarátky, ktoré bez seba nehli ani na krok. Zarraya ani netušila, že v skutočnosti nie je taká milá vlčica, za akú sa vydávala. Achillé ich len špehovala, bola z inej, tej najobávanejšej svorky v celom okolí. Jej svorka plánovala zaútočiť na Zarraynu svorku. Prečo ich špehovala? Je to jednoduché, skrátka mala o nich zistiť čo najviac. Achillé sa sama ponúkla. Lebo prečo nie?
Ten čas letel tak rýchlo. Vĺčatá už mali okolo šiestych mesiacov. Zarraya a Arya boli práve na love. Aya bola samozrejme s nimi a učila ich loviť myši a zajace. ,,Ten les je prekrásny,“ povedala Zarraya. ,,To, teda je,“ súhlasila Arya. Aya sa len pousmiala a viedla ich ďalej. ,,Tento les nesie názov Amigronský les. Je bohatý na potravu - nájdete tu kopec myší, zajacov, vtákov a niekedy sa tu i zatúlajú srnky. Takže máte sa na čo tešiť,“ informovala ich. Aya zavetrila, ucítila myši. Boli tak blízko... ,,Zavetrite. To, čo cítite, sú myši. Určite o nichnviete, hovorili vám o nich rodičia,“ povedala im Aya a pousmiala sa. ,,A teraz ma pozorne sledujte,“ ticho povedala a začínala sa plaziť k myši. Bum! Vyskočila a labkami padla na myš, ktorá sa snažila oslobodiť, ale strácala sily. Už jej len zlomila väz a dielo bolo hotové. ,,A teraz vy!" Pousmiala sa. Aryi sa to nepodarilo, no Zarrayi áno. ,,Nebuď smutná, toto ešte nie je koniec nášho lovu,“ utešila ju Aya.
Takto pokračoval ich lov. Tentokrát sa to podarilo Aryi aj Zarrayi. Sadli si a každý zjedol svoj úlovok. ,,A, kde sú vlastne Nairí a Liaren?“ Spýtala sa Zarraya. ,,Tiež sú na love, ale s vašimi rodičmi,“ odpovedala jej Aya. Pomaly docupitali domov, späť ku svojej svorke. Slnko už pomaly zapadalo za mraky a naše dve sestry už pomaly zaspávali.
Čím viac sa toho Zarraya naučila a preskúmala, tým viac ju tento život prestával baviť. Málokedy sa stalo niečo vzrušujúce alebo dobrodružné. Skrátka obyčajná vlčica, v obyčajnej svorke, s obyčajným životom. Ráno – zobudí sa, napije sa, niečo si uloví, porozpráva sa s inými vlkmi, zájde si do lesa na prechádzku... toto sa opakovalo skoro každý deň. Ešte štastie, že svorkové lovy mali pomerne často. Tie Zarr naozaj bavili, aj keď nie vždy sa jej to vydarilo. No jeden lov bol naozaj zaujímavý. Nebol to tak úplne svorkový lov, to len Zarraya a zopár vlkov z ich svorky mali ísť loviť. Bolo ich presne štyri – Zarraya, sivý vlk, jedna biela vlčica z oranžovými znakmi na labkách, a obyčajný čierny mladučký vlk, asi taký starý ako Zarr. Ich úlohou bolo nájsť a uloviť zlatého jeleňa Khara. Nebolo to nič ľahké, pretože tento jeleň nebol obyčajným jeleňom. Povráva sa, že kto ho zje, dostane prastarú a veľmi silnú mágiu. Zarraya o tom veľa nevedela. Keď bola ešte len malé klbko, matka jej o ňom rozprávala príbeh, no veľa toho zabudla. V ich svorke to bol zvyk. Tohto jeleňa chodili loviť každý rok, no zatiaľ sa im to ani raz nepodarilo. A teraz sa o to pokúšali znovu. Už len samotné nájdenie a nevyplašenie tejto zveri bolo náročné, nieto ešte ulovenie.
Všetci neúnavne a tichučko našľapovali cez strmý les. Zatiaľ žiadna sláva. Ani stopy po tomto tvorovi. Asi po hodinke to vzdali. Najčastejšie ho iný vlci vídali práve v tomto lese, ale buď tu dnes nebol, alebo ho jednoducho nevedeli nájsť. Členovia svorky, ktorý nelovili, napäto sledovali prichádzajúcich lovcov. Na niektorých bolo v tvári vidieť sklamanie, keď uvideli, že nikto nedoniesol žiaden úlovok. ,,Joj, aký ste neschopní,“ vykríkla čierna vlčica s nádychom modrej farby srsti. Túto vlčiu (doslova) dámu Zarr nenávidela. U nej vždy platilo pravidlo ,,čo na srdci, to na jazyku“. Jednoducho to bolo namyslené, nevychované a drzé čosi. Vlci, ktorý boli blízko nej, na ňu upriamili chladný pohľad. ,,Pardon,“ ironicky povedala a uškľabila sa.
Väčšinou večera trávila Zarr pozeraním sa na nebo. Fascinovalo ju to už od mala, pretože vždy sa jej zdalo, že mraky na oblohe tvorili nejaký obraz. ,,Aha, a toto vyzerá ako zajac, nemyslíš?“ s nadšením sa opýtala Zarraya Achillé. ,,Že? a toto mi pripomína ihličnatý strom,“ odpovedala jej Achillé. Zarr nemo prikývla. Takto si takmer každý večer vymieňali vety. A keď im mraky nič nepripomínali, tak jednoducho sledovali aspoň západ slnka.
Jeseň nám skončila a začala sa tuhá zima. Počas niektorých dní vonku zúrila silná snehová víchrica, a tak všetci museli zostať v brlohu. Keď vonku až tak nemrzlo, tak sa Zarraya a Achillé šantili v snehu. Strkali do seba, hádzali do seba sneh... Jednoducho sa hrali ako malé vĺčatá, aj keď malé už neboli.
Raz, keď sa Zarraya zobudila do sychravého rána, ani netušila, čo sa jej v ten deň stane. Začalo to malou prechádzkou do lesa. Avšak Zarraya bola tak zvedavá, že sa rozhodla ísť oveľa ďalej, tam, kam ešte nikdy nebola. Jej zvedavosť premohla jej opatrnosť a vydala sa na cestu. Prešla cez ich les, lúku, malé hory (ktoré mali do výšky len niekoľko desiatok metrov, takže dali sa zvládnuť) a cez menšie jazierko. Bolo zamrznuté, a ľad bol naozaj pevný. A pri ňom sa to všetko začalo. Ani nestihla položiť labku na zamrznutý povrch jazera, a zaregistrovala cudzí, zvláštny pach. Zachvíľu sa spoza stromu vynoril tvor, akého ešte nikdy nevidela, len o nich počula. Mal dve zadné nohy, na ktorých chodil. Nemal srsť. Dvojnožci? Myslím si, že tak ich mama nazvala, pomyslela si Zarr, Spomínala mi, že sú zlí a netreba sa k nim približovať. Dvojnožec sa pomaly približoval, zatiaľ čo Zarraya pomaly ustupovala. Spod snehu vytiahol kameň, hodil ho po Zarrayi a zasmial sa. No tá sa mu naštastie uhla. Zavrčala a trielila domov. Mama mala pravdu, dvojnožcom sa treba vyhýbať.
,,Kde si tak dlho bola?! Ani nevieš, ako sme sa o teba báli!“ pokarhala ju mama, keď sa Zarraya vrátila domov. ,,Prepáč...“ ospravedlnila sa. S týmto počítala, no akosi jej to bolo jedno.
Nasledujúce dni sa začínalo otepľovať a všetci vedeli, že už prichádza jar. No potom sa približne v strede tohto jarného mesiaca Achillé, priateľka Zarrayi, začínala čudne správať. Skoro každý deň sa kamsi vytrácala, no nechcela povedať kam. Zarraya to nakoniec nechala tak. Vedela, že nič z nej nevytiahne.
No raz sa jej to podarilo. V noci sa prebudila a už nevedela zaspať, tak nakoniec vyšla zo svorkového úkrytu a začula šuchotanie v kríkoch. Opatrne sa približovala a zistila, že je to vlk. To je Achillé! Kam má namierené v takej hlbokej noci? Prebehlo Zarrayi hlavou, ale z úst nevedela vypustiť ani slovo. Nezostávalo jej nič iné, len ju nasledovať. Achillé si ju napodiv nevšimla. Vyzerala byť zadumaná. Keď dorazili na miesto, Zarraya ucítila pachy. Veľa pachov, pravdepodobne svorka. ,, Alfa, som tu. Karniellská svorka nevie o nás vôbec nič. Budú veľmi prekvapený, ak zaútočime,“ dopovedala sa a tajomne sa zasmiala. Vlk čierny ako sama noc, so zaujímavými červenými odznakmi sa uškľabil. To bol ten alfa. Ladne zoskočil zo svojej skalky. ,,Zajtra ráno zaútočime. Dlho som čakal na túto chvíľu,“ ticho povedal a viac už Zarraya už viac ani nechcela vedieť. Karniellská svorka, veď to sme my! S búšiacim srdcom vystrelila ku svojej svorke. Naneštastie si ju cudzinci všimli a vybehli ku nej. Akonáhle dorazila do úkrytu, snažila sa zobudiť ich Alfu. Podarilo sa jej to, no cudzí vlci už boli tam. Potom si Zarraya uvedomila, akú veľkú chybu urobila. ,,Čo sa to deje, prečo ma...,“ ani nestihol dopovedať vetu a vyšvihol sa na nohy. ,,Calier? Čo tu ty robíš?“ opýtal sa tvrdým hlasom. ,,Ešte si na mňa pamätáš? Áno, som to ja. Prišiel som sa vám pomstiť,“ odpovedal, zdvihol labku a nezaujato si prezrel pazúriky. ,,Vieš, čo som ja prežíval?! Ignorovali ste ma. Bol som čierna ovca rodiny. Keď som urobil čo i najmenšiu chybičku, matka ma za to prísne pokarhala. No teba nie. Nikdy sa na teba nehnevala, nikdy. Dostal si všetko čo si chcel. A potom ste ma ešte v mladom veku stadiaľto vykopli, pretože ja ani niesom vlk a nepatrím tu. To ja som ja mal byť alfou, a nie ty!“ rozzúrene povedal a vrhol sa na alfu Karniellskej svorky. Boj sa práve začal.
Zarraya sa otočila a hneď za sebou videla bežiacu vlčicu - čierna, ale biela náprsenka a biele ponožky na každej nohe. Bola to Achillé. Zarraya ničomu nechápala. Prečo sa k ním pridala? Len tam tak nehybne stála a čierno - biela vlčica ju zvalila na zem a zhlboka sa zasmiala. ,,Vážne si si myslela, že sme kamarátky? V skutočnosti som Vás, úbohých vĺčkov špehovala. No a teraz Vás všetkých čaká smrť. Maj sa!“ Povedala, vycerila tesáky a už - už sa jej chcela zahryznúť do krku, keď sa Zarraya stihla ako – tak spamätať. ,,Zradca“ vyštekla Zarraya, chňapla jej po papuli a zahryzla sa jej do čumáku. Potom využila moment, keď Achillé odstúpila a sústredila sa na svoj boľavý čumák. Postavila na nohy a vrčala. Achillé tam stála s kyslým výrazom na tvári, muselo ju to fakt bolieť. Zarraya sa približovala k nej. Mala sto chutí ju zabiť za tú zradu. Lenže ona nerada zabíjala, nedokázala by to. ,, Prežívala som to isté, čo on. Viem, aké to je, keď sa nikomu nedá veriť“ odpovedala. ,, Ale...,“ pošepkala Zarraya. Sama nevedela, že čo má povedať. Otočila sa a vypleštila oči. Uvidela svoju mamu, ako bojuje s okrídleným vlkom, no bolo jasné, že prehráva, aj keď sa snažila z celých síl. Okamžite jej pribehla na pomoc. Bránila svoju mamu zubami – nechtami, no nemala šancu. Vlk bol omnoho vyšší a mohutnejší než ona. Navyše, mal krídla. ,,Odíď, malá. Inak tvoja matka nedopadne dobre,“ povedal a výstražne zavrčal. Malá? Malá?! Ona už nie je malá! Už je dospelá vlčica a ako ak by mu to nestačilo, patrila medzi najvyšších vlkov z ich svorky. Toto ju naštvalo. Zbesilo sa ho snažila zhodiť na zem. Naštastie sa jej to podarilo. Vlastne jej k tomu dopomohol kameň, ktorý trčal zo zeme a vlk sa oň potkol. Odhalil svoje citlivé miesto, brucho. ,,Zarr, nie...,“ zašepkal...

meno: Zarraya
dátum narodenia: 1.1.2017
matka: Railee otec: Darnus
súrodenci: Arya(† ) Liaren,Nairí( † )
mágia: myšlienky
povaha: Zarraya je... iná než ostatný vlci. Odlišuje sa od iných vlkoch hlavne tým, že nie je spoločenská vlčica. Čo je aj trochu čudné, lebo vlci sú väčšinou spoločenský tvorovia. Keď sa s touto mohutnou vlčicou raz stretnete, hneď uvidíte, že to priateľská a milá vlčica veru nie je. Tie jej chladné oči, ktorými sa na Vás pozerá, jej postoj - a zistíte o nej skoro všetko. Ako sa približne bude správať? Určite od Vás neutečie, práveže naopak, bude si Vás pozorne skúmať a obzerať, možno sa Vám to bude zdať až čudné, ako sa na Vás tak dlho pozerá. Snaží sa odhadnúť, či ste milý vlk, čo by neublížil ani muche, alebo zlý a pomstychtivý. Nepozdraví sa Vám, ani sa na Vás neusmeje, môžete jej lichotiť koľko chcete, ona Vám dôverovať nebude. Môžete sa jej toho pýtať koľko chcete, vytiahnete z nej iba stručné informácie. Ako je napríklad jej meno a vek. A o tom, čo si prežila v minulosti, Vám už dupľom nič nepovie. Keď sa jej o tom spýtate , buď si bude hľadať nejakú výhovorku, napríklad že sa ide napiť. A keď bude mať ,,vymýšľaciu“ náladu, tak si vymyslí nejakú peknú historku.
Zarraya dostala dar od prírody- je to veľmi inteligentná a múdra vlčica. Vždy najprv premýšľa, a až potom koná. Často postrehne detaily, ktoré ostatný ani nestačia zaregistrovať. Celkom jej to uľahčuje život- často to využíva pri love a pri boji. Táto vlastnosť poľaví vtedy, keď je pri milom vlkovi, a vie, že nemá zlé úmysly. Naopak, väčší pozor si dáva vtedy, keď sa jej niečo nezdá a vie, že niečo nie je v poriadku.
Je to tak trochu melancholik - tichá, trochu precitlivená, nespolečenská, vážna, pesimistická. Tiež je perfekcionistka, takže všetko musí mať dokonalé.
Je kľudná a vyrovnaná, nečakajte od nej, že ,,vybuchne“ od nervov. Ale rozhodne Vám neradím ju naštvať, lebo vtedy agresívna už môže byť. Ak by ste s ňou chceli boj, väčšinou odmietne. Nie, nie je to žiaden zbabelec, má na to dôvody. Napríklad: Možno sa Vám to bude zdať čudné, síce áno, je nepriateľská, ale nerada niekomu ubližuje. Teda pokiaľ na to nemá vážny dôvod. V boji je celkom dobrá, aj keď sa ešte má v čom zlepšovať.
Takže áno, Zarraya city má. Je jej ľúto, ak sa niekomu ubližuje, a je jej mnoho vecí ľúto. No málokedy to dáva najavo, tieto pocity skrýva. Snaží si zachovať svoju chladnú tvár. Ale nie vždy sa stane, že sa jej to podarí. Niekedy sa môže stať, že sa jednoducho rozplače pred cudzím, ale je to malá šanca.
Po chvíľke už asi odídete, Váš rozhovor s ňou vás prestane baviť. Asi si pomyslíte: S takýmto vlkom sa nedá rozprávať. To však robíte chybu. Verte alebo nie, ona priateľská a milá dokáže byť. Len musíte mať veľkú trpezlivosť. A získať si jej dôveru, čo samozrejme nepôjde ľahko. Ale nehovorím, že to nie je možné... Nuž, keď sa Vám to podarí, gratulujem. Získavate najlepšieho priateľa do konca života. Bola by schopná sa za Vás aj obetovať. Všetky sľuby splní, tajomstvá nevyzradí.
A ako to má s partnerstvom? No, bola by vdačná, keby sa niekto taký našiel. Zatiaľ zvláda žiť sama. O tomto veľmi ani nepremýšľala. A čo vĺčatá? Ťažko povedať, či by ich chcela. Podľa toho, kto by bol ich otcom. S týmto si tiež nikdy nelámala hlavu. Má ich rada? Nikdy nehovorila, že ich nemá rada. No tiež nikdy nevravela, že ich má rada. Takže dajme tomu, že má na nich neutrálny názor.
Pridala by sa do svorky? Závisí od toho, aký je Alfa. Snaží sa uhádnuť, či by dokázal viesť správne svorku alebo nie. Keď zváži, že áno, aj tak nie je isté, či by sa pridala. Jednoducho tá svorka musí byť bez chybičky. Ako ste už zistili, nie je spoločenská a nemá potrebu sa do svorky pridávať. Veľmi dobre vie, že členstvo vo svorke prináša dosť výhod. Takže skôr nie ako áno.
Jednou z jej najhorších vlastností je žiarlivosť. Žiarli skoro na každého, kto má ,,super“ život. To predsa nie je fér, nie? Tak tejto vlastnosti sa asi nikdy nezbaví.
Zarraya doslova nenávidí čiernych vlkov s mágiou ohňa, a to kvôli tomu, že jej to pripomína nepekný zážitok z jej minulosti. Bola svedkom, ako jej presne takýto vlci zabili rodinu pred jej očami. Vždy, keď niekoho takého uvidí, spomenie si na ten hrozný zážitok...
No a ako znie jej hlas? Hovorí ticho. Ale nie až tak, že ju nebude počuť, to nie. Ťažko opísať jej znenie hlasu. Niekto bude tvrdiť, že má hlas skôr ako vlk. Niekto zas bude hovoriť, že má hlas príjemný a pokojný, tak akurát.
Medzi jej záľuby patrí pozorovanie prírody. Hukot rieky, spievajúci vtáci, šelest lístí... to zbožnuje. Keď je sama, usmievavá sa váľa v tráve plných kvetov... Alebo radostne a slobodne beží po lúke. Takže energie má akurát dosť. Počas leta sa rada osvieži v chladnom jazierku alebo v rieke.

príbeh:Railee bola nepokojná. Vedela, že každú chvíľu jej vĺčatá budú chcieť na svet. A aj sa tak stalo. O chvíľu už začala rodiť.
Bolo po všetkom. Matka šťastne olizovala svoje malé. Mali veľké šťastie, pretože prežili všetky vĺčatá. Ich otec, Darnus, rýchle pribehol k Railee. Neprešla ani chvíľka a už im začínali vymýšľať mená. Padlo mnoho návrhov, no stále neboli spokojný. Nakoniec im s výberom mena pomohla Aya, vlčica s ich svorky. Tá ich mala vychovávať, učiť loviť... Jednoducho pomáhala rodičom s ich výchovou.
Za chvíľku mali vybrané mená: Zarraya, Arya, Liaren, Nairí. Zarraya bola tá tmavohnedá s béžovými fľakmi. Arya a Liaren, tie boli celé čierne ako havran, ibaže Arya mala svetlučko hnedú náprsenku. No a Nairí, ten bol tiež celý čierny, ale na špičke chvosta mal béžovú farbu.
Ubehol mesiac a vĺčatá začali vyliezať z nory. Ako prvá vyšla von Liaren, potom Zarraya a, ako posledná išla Arya s Nairím. Všetko oňuchávali a skúmali. Aya, tá na nich dávala pozor spolu s rodičmi. Keďže Nairí bol trochu nemotorný, zamotali sa mu labky, takže spadol na zem a pekne si udrel čumák. Aya k nemu hneď pribehla a pomohla mu vstať. Darnus dával pozor na Zarrayu a Aryu. Railee zase dávala pozor na Liaren.
Takto ubiehal čas a malé rástli ako z vody. Už mali dva mesiace, skoro tri. Začali sa zoznamovať s ostatnými členmi ich svorky. Ale sústreďme sa na našu Zarrayu. Tá si našla kamarátku menom Achillé. Síce bola od nej staršia, no Zarrayi to nevadilo. Boli to veľké kamarátky, ktoré bez seba nehli ani na krok. Zarraya ani netušila, že v skutočnosti nie je taká milá vlčica, za akú sa vydávala. Achillé ich len špehovala, bola z inej, tej najobávanejšej svorky v celom okolí. Jej svorka plánovala zaútočiť na Zarraynu svorku. Ale nepredbiehajme.
Ten čas letel tak rýchlo. Vĺčatá už mali okolo šiestych mesiacov. Zarr a Arya boli práve na love. Aya bola samozrejme s nimi a učila ich loviť myši a zajace. ,,Ten les je prekrásny,“ povedala Zarraya. ,,To, teda je,“ súhlasila Arya. Aya sa len pousmiala a viedla ich ďalej. ,,Tento les nesie názov Amigronský les. Je bohatý na potravu - nájdete tu kopec myší, zajacov, vtákov a niekedy sa tu i zatúlajú srnky. Takže máte sa na, čo tešiť,“ informovala ich. Aya zavetrila, ucítila myši. Boli tak blízko... ,,Zavetrite. To, čo cítite, sú myši. Možno už to aj viete, určite Vám o nich hovorili rodičia,“ povedala im Aya a pousmiala sa. ,,A teraz ma pozorne sledujte,“ ticho povedala a začínala sa plaziť k myši. Bum! Vyskočila a labkami padla na myš, ktorá sa snažila oslobodiť, ale strácala sily. Už jej len zlomila väz a dielo bolo hotové. ,,A teraz vy!" Pousmiala sa. Aryi sa to nepodarilo, no Zarrayi áno. ,,Nebuď smutná, toto ešte nie je koniec nášho lovu,“ utešila ju Aya.
Takto pokračoval ich lov. Tentokrát sa to podarilo Aryi aj Zarrayi. Sadli si a každý zjedol svoj úlovok. ,,A, kde sú vlastne Nairí a Liaren?“ Spýtala sa Zarraya. ,,Tiež sú na love, ale s vašimi rodičmi,“ odpovedala jej Aya. Pomaly docupitali domov, späť ku svojej svorke. Slnko už pomaly zapadalo za mraky a naše dve sestry už pomaly zaspávali.
Achillé, priateľka Zarrayi, sa začínala čudne správať. Skoro každý deň sa kamsi vytrácala, no nechcela povedať kam. Zarraya to nakoniec nechala tak. Vedela, že nič z nej nevytiahne. Ale ak by vás to zaujímalo, Achillé špehovala ich svorku a všetky veci, ktoré sa tu dozvedela, oznámila svojej svorke – Lamironskej svorke.
Spolu s rodinou a ich svorkou prežívali šťastne, ale niekedy i smutné dni. Jednoducho žili v šťastí a pokoji. Naučili sa dobre loviť, bojovať a dokonca sa aj prejavila ich mágia. Až nadišiel ten osudný deň. Lamironská svorka plánovala o chvíľu zaútočiť. Schovávali sa v hustých porastoch kríkov. Zarraya, ako prvá zacítila cudzí pach a bežala ku Achillé. Počkať, kde je Achillé? Pomyslela si. V tom momente sa spoza kríkov vynorilo kopu čiernych vlkov. Skoro všetci boli čierne, málokto bol svetlohnedý alebo biely. Ich vodca sa zazubil a zaútočili na nich. Zarrayina svorka sa ani na boj nestihla pripraviť, takže boli v šoku. A presne tak to Laimarská svorka chcela. Zarraya už mala 3 roky, takže bojovať už vedela.
Otočila sa a hneď za sebou videla bežiacu vlčicu - čierna, ale biela náprsenka a biele ponožky na každej nohe. Bola to Achillé. Zarraya ničomu nechápala. Prečo sa rúti na ňu? Veď sú kamarátky! Len tam tak nehybne stála a čierno - biela vlčica ju zvalila na zem a zhlboka sa zasmiala. ,,Vážne si si myslela, že sme kamarátky? V skutočnosti som Vás, úbohých vĺčkov špehovala. No a teraz Vás všetkých čaká smrť. Maj sa!“ Povedala, vycerila tesáky a už - už sa jej chcela zahryznúť do krku, keď sa Zarraya stihla ako – tak spamätať. Chňapla jej po papuli a zahryzla sa jej do čumáku. Zarraya využila moment, keď Achillé odstúpila a sústredila sa na svoj boľavý čumák. Postavila na nohy a vrčala. Achillé tam stála a usmievala sa, pripravená opäť zaútočiť. Zarraya sa približovala k nej. Mala sto chutí ju zabiť za tú zradu. Lenže ona nerada zabíjala, nedokázala by to. Vtom začula prenikavý výkrik a otočila sa smerom k tomu zvuku. Bola to jej mama! Niekto ju zabil! Zarraya sa rozzúrila a pribehla ku svojej mŕtvej matke. Achillé za ňou nešla, ani moc nemala v pláne ju zabiť. Vykašľala sa na ňu a bežala smerom k inému vlkovi. Kto to bol? Pomyslela si Zarraya, plačúc pri svojej matke. No nikto pri nej nebol... Rozhliadla sa a uvidela otca, ako bojuje s vlkom s krídlami. Samozrejme mu pribehla na pomoc, ale už bolo neskoro. Boli v značnej nevýhode, pretože ich protivník vedel lietať. Jej otec, Darnus bezvládne padol na zem. Zarraya zúfalo zavyla. Pustila sa do boja s okrídleným vlkom, no nemala šancu. Len prišla o kus ucha a dostala pár pekných škrabancov. Nie, nikto jej nepribehol na pomoc, veď každý mal čo robiť, aby vôbec prežil. Nemohla sa na to viac pozerať, ako umiera jej rodina. Utekala, čo najďalej. Aj tak je už všetko stratené. Dúfala, že aspoň jeden s jej súrodencov prežil. No stále nechápala, odkiaľ vzali takú silu.
Kráčala cez lúky, lesy... Sama nevedela kam mala namierené. Len preč, čo najďalej. Tých odporných čiernych vlkov už ani nechcela vidieť. A tak došla na Gallireu.
vlastnosti:
sila: 4/10
Rýchlosť: 5/10
Vytvalosť: 4/10
Obratnosť: 3/10
Taktika lovu: 4/10
vzhľad: ID 31 a ak by to bolo možné, bola by som rada, ak by sfarbenie jej srsti vyzeralo približne takto:https://images-wixmp-ed30a86b8c4ca887773594c2.wixmp.com/f/357137ef-62cd-4a55-97e9-821f5ca2b949/dchn7km-f534d170-120c-426d-b42c-aa2edfdb50b4.png/v1/fill/w_970,h_824,strp/_ref__sinatra___sold_by_dergenn_dchn7km-pre.png?token=eyJ0eXAiOiJKV1QiLCJhbGciOiJIUzI1NiJ9.eyJzdWIiOiJ1cm46YXBwOiIsImlzcyI6InVybjphcHA6Iiwib2JqIjpbW3siaGVpZ2h0IjoiPD04NzAiLCJwYXRoIjoiXC9mXC8zNTcxMzdlZi02MmNkLTRhNTUtOTdlOS04MjFmNWNhMmI5NDlcL2RjaG43a20tZjUzNGQxNzAtMTIwYy00MjZkLWI0MmMtYWEyZWRmZGI1MGI0LnBuZyIsIndpZHRoIjoiPD0xMDI0In1dXSwiYXVkIjpbInVybjpzZXJ2aWNlOmltYWdlLm9wZXJhdGlvbnMiXX0.wg9cIPOumzulwkZ2cpBmrm9HwjKSOQAaAu-R4j7h9Pw
+ utrhnutý kus ľavého ucha
farba očí podľa mágie: áno
snáď už to bude ok.

Spoločne sa po nej prechádzali, zdalo sa, že jaskyňa nemá konca.Netrebalo nič hovoriť, len obdivovať.
Keď kráčali cestou naspäť, bolo načase si niečo uloviť.Heidi su ulovila vtákov a jednu veveričku.Zoria už zvládala uloviť myši.Keď ich uloví ešte tri(s prestávkou) dostáne za odmenu .....no, dalšie prekvapenie.Zoria túto úlohu sa podarilo splniť, avšak jednú myš až na druhý pokus.Heidi jej za odmenu ukázala jeden zaujímavý kvet.Naozaj bol zaujímavý a jedinečný.Bol troj- farebný, mal tieto farby:oranžová, červená, jemne ružová.Heidi jej ho dala za uško. ,,Je výnimočný, málo kde rastie, hovorí sa, že má liečivé účinky.No existuje ešte jeden, krajší a jedinečnejší než tento....Ale ten dostaneš až vtedy, až keď splníš jednu...úlohu“ dopovedala.
Takto čas plynul.Heidi jej ukazovala zaujímavé miesta, prežívali štastné i smutné chvíle, rozprávala jej rôzne príbehy, dokonca ju aj naučila základy boja, ale to až neskôr(kupodivo to Zorii perfektne išlo, oveľa lepšie než lov)......Až keď nastal jeden ten deň.Zoria bola dostatočne veľká, aby prežila sama. V ten deň jej Heidi povedala: ,,Budeš ma musieť opustiť a ty to vieš.Už si dostatočne veľká, aby si žila sama.Nájdi si svorku, alebo zostaň tulákom, založ si rodinu.....Moja cesta tu končí, ale začína tvoja.Veľa štastia.“ Usmiala sa a dúfala, že sa ešte niekedy stretnú. ,,Ďakujem za všetko čo si ma naučila.Neviem čo by som bez teba robila“ povedala Zoria a zberala sa na odchod. Vyšla von z brlohu a obzrela sa.Heidi tam bezhybne stála a pozerala sa na ňu.Posledný raz sa obzrela a vyrazila do sveta.
O 2 mesiace neskôr:
Dospelá Zoria spokojne ležala v tráve.Bola dostatočne najedená a napitá.Čo keby som si začala hľadať svorku?Tak teda vstala a kráčala, sama nevedela kde.Zastavila sa, cítila pach....iného vlka.Zrazu sa jej do cesty priplietol čierny vlk a ona sa zastavila.Pozrel sa na ňu svojimi červenými očami, ktoré doslova svietily. ,,Ehm...ahoj“skúsila sa pozdraviť.Z tváre vlka zmizol chladný pohľad, ten nahradil úsmev. ,,Zdravím.čo tu hľadáš?“ milo sa spýtal.Zoria podišla bližšie. ,,Nevieš, či sa tu nenachádza nejaká svorka?“ spýtala sa. ,,Ale iste, je ich tu mnoho.Zavediem ťa do jednej, práve tam som aj ja.“ Odpovedal a pomaly kráčal niekde na západ. ,,Super, ďakujem“ povedala Zor a nasledovala ho.
Bez žiadnych problémov tam došli.V strede sa nachádzalo menšie jazierko.Jeden vlk z neho práve pil.Ostatný sedeli okolo.Na vysokej skalke si spokojne ležal jeden dosť mohutný vlk.Určite to bol alfa. ,,Volaj ma Barnus“ povedal jej ten čierny vlk.Zor nemo prikývla. ,,Ten, čo sedí na tej skalke, je alfa, ako si už mohla uhádnuť.Nikto nevie jeho skutočné meno.Jednoducho ho volaj alfa“ prikázal Zorii.Potom podišiel ku Alfe a kývol na Zoriu.Pricupitala tam a pozrela sa na Alfu.Kde mám začať? Už chcela prehovoriť, ale predbehol ju Barnus. ,,Táto vlčica...“ začal. ,,Som Zoria“ skočila mu do reči a on pokračoval. ,,Zoria...no, chcela by sa ku nám pridať“ dokončil.Alfa bol chvíľu tiho, ale potom prehovoril: ,,Hm, prečo nie“ odsúhlasil.Zor sa usmiala. ,,Ale najprv by sme si ju mali poriadne preveriť.Zatiaľ zostane u nás, ale musíte na ňu dávať pozor.Veď ti veľmi dobre vieš, čo sa stalo pred dvoma rokmi.“ Dodal.Barnus prikývol a odviedol ju do svorkového úkrytu. ,,Toto je náš spoločný brloh“začal.Nechal Zoriu, nech sa porozhliadne a vyšiel z brlohu. ,,Tu okolo, je proste tábor“ hovoril.Zoria nič nehovorila, len ho počúvla a rozhliadala sa. ,,Ako si si už mohla všimnúť, v strede je jazierko, všetci z neho pijeme, a keď je dosť horúco, niekedy si tu i zaplávame.“ Povedal a zamieril ku konci tábora. ,,Tu je taký menší lesík, nájdeš tu myši, zajace,vtáky.... niekedy stretneš aj srnku“ povedal.Zašiel hlbšie do lesa.Kráčal až nakoniec, Zor ho nasledovala.Nakoniec vyšli na krásnu lúku.Bola celá posiata kvetmi rôznej farby. Na úplnom konci lúky sa týčila vysoká hora. ,, Tá lúka je užasná“ vydýchla Zoria. ,,A čo je za tou horou“? spýtala sa. ,,To teda je, a za horou....nevieme, ešte nikto cez ňu neprešiel.“ Odpovedal Barnus.
Vrátili sa do tábora a ľahli si.Zoria sa pozrela na ryšavú vlčicu, asi v jej veku.Vstala a podišla k nej.Chcela sa len zoznámiť, spriateliť. ,,Ehm, ahoj“ prehovorila Zoria.Vlčica sa zadívala na Zoriu. ,,Ahoj“ odvetila vlčica.Pousmiala sa alebo sa to Zorii len zdalo? ,,Ja som...“ už-už chcela povedať Zoria, keď v tom jej zišlo na um lepšie meno.Síce na toto bola zvyknutá, ale toto nové sa jej oveľa viac páčilo. ,,Zarraya“ dopovedala a cítila sa trochu trápne. ,,A ako sa voláš ty?“milo sa spýtala. ,,Môžeš ma volať Achillé“ teraz sa už naozaj usmiala. ,,Pekné meno“ pochválila ju Zoria.Achillé sa jej poďakovala. ,,Ty si tu nová, že?“ spýtala sa . ,,Áno, asi pred desiatimi minútami som tu prišla“ usmiala sa Zarraya a prisadla si. ,,Hm, akú mágiu ovládaš?“spýtala sa Achillé. ,,Ehm, no, žiadnu.“ Odpovedala ticho. ,,Vážne?Málokto sa narodí bez mágie“začudovala sa Achillé. ,,Ale to predsa nevadí“ usmiala sa. ,,Keby sa niečo také dalo, tak by som ti trochu podarovala z mojej mágie-modrého ohňa.“rozmýšľala. ,,Modrý oheň ?o takejto mágii som ešte nepočula.“ Povedala Zarraya. ,,Je to....špeciálnejšia mágia.Je to obyčajný oheň, ibaže je modrý a silnejší než normálny oheň, dokážem sa s ním teleportovať, ale zas nie až tak daleko, iba na územie, na ktorom som bola.A celkom ma to aj vyčerpá.Funguje to tak, že vyvolám oheň, vzplaniem a silno myslím na miesto, na ktoré chcem ísť, no a potom ma to teleportuje.“Dokončila. Zarraya jej aj trochu závidela.Ale nemohla za to, že dostala takýto menší dar.Veď aj sama sa ponúkla, že by jej tú mágiu akosi podarovala, keby to bolo možné.Takto sa rozprávali .Aj sa išli prejsť do lesa, kde jej Achillé ukázala, aké rastliny a huby tu rastú.Hneď sa z nich stali kamarátky.
Prišiel večer.Všetci vlci poodchádzali do svorkového brlohu.Zarraya si ľahla na prvé voľné miesto, čo našla.Achillé si ľahla k nej.Všetci zaspali.
Takto uplynul rok.Zarraya s Achillé sa stali veľké kamarátky, ktoré bez seba nehli ani na krok.Zarr už si na svorku zvykla a cítila sa tam dobre.Až na jeden deň.Vtedy sa to všetko pokazilo.Alfa im oznámil zlú správu.Svorka musela ísť do boja.Teda, mohli sa rovno vzdať a predať im ich územie, ale alfa sa nechcel vzdať bez boja.Preto im neostávalo nič iné, len bojovať.Zarr z toho nebola nadšená.Toto nedopadne dobre.Veď ani neovládala žiadnu mágiu.Vlci sa rozišli.Zarraya si sadla a napila sa.Rozhliadla sa.Kde je Achillé?Nebolo po nej ani stopy.Skúsila ju hľadať v lese.Ňuchala, ale jej pach nikde necítila.Zmizla.Vrátila sa do tábora. Možno sa vráti.Prešla hodina.Kde len môže byť?Pýtala sa skoro všetkých vlkov, no ani jeden netušil, kde je.Zoria začínala byť zúfalá.Čo keď sa jej niečo stalo?možno je niekde uväznená a treba jej pomôcť....alebo ju niekto zabil?na to nechcela na to ani myslieť.Zrazu sa pred nimi zjavil čierny vlk, ktorý sa podozrievavo podobal na Barnusa, a za ním kopa dalších vlkov.Zarr sa postavila na nohy.To tu prišli tak skoro?zavrčala.Alfa stál na čele svorky, no nevrčal, namiesto toho povedal: ,,Tento boj je zbytočný.Veľa pekného územia nemáme.Vráťe sa tam, odkiaľ ste prišli.Nechcem stratiť členov a ani vy.“kľudne povedal, ako keby sa nič nedialo.Čierny vlk sa len zasmial.Neprešla ani sekunda a zaútočil.No a už sa to začalo.Na Zarr zaútočil sivý vlk s akýsimi zelenými znakmi.Zvalil ju na zem a už sa jej chcel zahryznúť do krku, no Zarr ho pekne poškriabala na oku.Mrkal okom, Zarr to využila a hryzla mu do krku, vlk sa spamätal a, využil svoju mágiu, Zarraye obviazal papuľu pevnými lianami.Bola úplne bezmocná.Vlk jej pazúrami škrabal po bruchu, odtrhol jej kus ucha a poškrabal ňufák.A vtedy to prišlo.Na tele Zarr sa začali objavovať blesky.Jeden udrel do sivého vlka a odhodil ho asi 2 metre od Zarr. Bol v bezvedomí, ale zachvíĺu sa prebudí.Ku Zarr pribehol další vlk, ktorý bol naozaj malý a mal zrejme viac odvahy ako rozumu.Zarr sa podarilo ho poraziť, s pomocou jej mágie.Zarr sa veľmi nechcela púštať do iných, mohla by natrafiť na vlka trikrát silnejšieho než je ona....Cítila, že za ňou niekto stojí.Veď to bola..Achillé! ,,No konečne, všade som ťa hľadala!“ radostne vykríkla.No Achillé a len usmiala a vyvolala guľku z modrého ohňa.No a potom....hodila to na Zarr.Síce tá gulička bola malá, no zato silná.Zarraya sa bezvládne zvalila na zem a vyniesla sa hore , do veľej výšky.....Achillé ju ovládala!hodila ju na zem, Zarr tvrdo dopadla.Tak toto bolo na ňu veľa.Ako jej to mohla urobiť?Veď boli kamarátky......zradila ju....Zarraya nevedela, či má byť smutná alebo sa hnevať.V hlave nemala nič iné, len to, ako ju zradila.Achillé pribehla k nej a zahryla sa jej do krku.Zarr nemala silu sa brániť....Už bola skoro mrtva, no akýsi vlk jej pribehol na pomoc.Na krku mal ako keby talizman, ktorý rozbil a Okolo Zarr sa objaila dúhová žiara, a ona sa hneď cítila lepšie, avšak Achillé sa mu zahryzla do krku a bolo po ňom.Ako mohla byť taká silná?Veď vlka nejde zabiť len jednym zahryznutím!pomyslela si Zoria a bola jej toho vlka aj trochu ľúto, ale nič sa nedalo robiť.Postavila sa a bežala to povedať alfovi, o jej zrade. ,,Kamže kam?“uškrnula sa Achillé a postavila sa pred Zarr.Začala ju zase ovládať.Vyniesla ju do ešte väčšej výšky a hodila ju do krovia.Keď chcela Zarr vyjsť, zamotala sa tam.Cítila sa trápne.Som taká slabá, znechutene si pomyslela .Vzdala to, čím viac sebou hádzala, tým viac sa tam zamotávala.Zakričala na pomoc, no v tom hluku ju nikto nepočul.Nakoniec sa jeden vlk otočil za jej hlasom, no potom sa zase začal venovať boju s iným vlkom.Skúsila použiť svoju mágiu,jej blesky to pretrhli.Vyšla z krovia a celá v hneve sa vrhla na Achillé.Vyskočila čo najvyššie ako vedela a dopadla s labami na Achillé, tá spadla,bola zaskočená.Zavrčala a škrabla jej po tvári, urobila jej peknú jazvu.Zahryzla jej do hrudníka a vytrhla kus mäsa.Kto by to povedal, že najlepšie kamarátky sa raz budú chcieť navzájom zabiť.Potom Achillé ju pomocou svojej mágie skúsila odhodiť, no nepodarilo sa jej to.Skúsila vytvoriť ohnivú guľku, to sa už podarilo.Hodila to na Zarr, ktorú to riadne popálilo.Zakňučala, Achillé využila príležitosť a hryzla ju do chvosta.
Nakoniec vyhrala Zarrayina svorka.No Zarr a Achillé medzi sebou ešte stále bojovali.Zarr si to ani nevšimla, sústredila sa len na Achillé.Tá to využila a kričala o pomoc, takže to vyzeralo, že Zarraya je tá zlá. ,,Stop!!“zakričal Alfa.Obidve sa obrátili za hlasom. ,,Alfa, Zarraya sa ma pokúšala zabiť!Je zradca!Videla som, ako zabíjala vlkov z vlastnej svorky, viem, že zabila Sairu!“zaklamala Achillé. ,,Klame!Ona je zradca!Boli sme najväčšie kamarátky, ale zradila ma, pokúšala sa ma zabiť!“ zakričala Zarr. ,,Alfa, videli ste, ako ma teraz chcela zabiť.A navyše, mám aj svedka.Poď sem, Ronu“povedala Achillé. ,,Že je Zarraya zradca?Veď sám si to videl.“ Riekla a uškľabila sa. ,,A-áno“ prikývol vystrašene vlk. ,,Zarraya?Nevolala sa Zoria?To je teraz jedno.Zarraya, vyzerá to tak, že má pravdu Achillé.Za zradu budeš musieť odísť.“dopovedal Alfa.Zarraya vedela, že nemá šancu.Sama sa pobrala preč, preč čo najďalej. Nikomu sa nedá veriť, každý ta zradí.Ale prečo práve ja som musela mať také neštastie?Prišla som o rodinu, najlepšiu kamarátku a svorku.pomyslela si Zarr, keď už bola niekde v lese, ďaleko od svorky.Kráčala a kráčala, sama nevedela kde. Rozhodla sa,že už nebude nikomu dôverovať.
Skrátene:Zoria nikdy nepoznala svojich rodičov. Pamätá si len, ako ležala sama v brlohu, bez rodičov, bez súrodencov. Nakoniec sa jej ujme staršia vlčica, ktorá sa o ňu bude starať nasledujúce 2 roky. Potom sa dozvedá v sne, čo sa stalo rodičom, zabil ich medveď. Nakoniec ju Zoria opustí, chvíľu bude tulákom, no potom si nájde svorku a pridá sa. Nájde si tam(falošnú) kamarátku, ktorá ju neskôr zradí. Zoria svorku opustí a zase sa stáva tulákom. Nakoniec nájde nový svet-Gallirea.
vlastnosti:
sila: 4/10
Rýchlosť: 5/10
Vytvalosť: 4/10
Obratnosť: 3/10
Taktika lovu: 4/10
vzhľad: ID 31 a ak by to bolo možné, bola by som rada, ak by sfarbenie jej srsti vyzeralo približne takto:https://images-wixmp-ed30a86b8c4ca887773594c2.wixmp.com/f/357137ef-62cd-4a55-97e9-821f5ca2b949/dchn7km-f534d170-120c-426d-b42c-aa2edfdb50b4.png/v1/fill/w_970,h_824,strp/_ref__sinatra___sold_by_dergenn_dchn7km-pre.png?token=eyJ0eXAiOiJKV1QiLCJhbGciOiJIUzI1NiJ9.eyJzdWIiOiJ1cm46YXBwOiIsImlzcyI6InVybjphcHA6Iiwib2JqIjpbW3siaGVpZ2h0IjoiPD04NzAiLCJwYXRoIjoiXC9mXC8zNTcxMzdlZi02MmNkLTRhNTUtOTdlOS04MjFmNWNhMmI5NDlcL2RjaG43a20tZjUzNGQxNzAtMTIwYy00MjZkLWI0MmMtYWEyZWRmZGI1MGI0LnBuZyIsIndpZHRoIjoiPD0xMDI0In1dXSwiYXVkIjpbInVybjpzZXJ2aWNlOmltYWdlLm9wZXJhdGlvbnMiXX0.wg9cIPOumzulwkZ2cpBmrm9HwjKSOQAaAu-R4j7h9Pw
farba očí podľa mágie: áno

meno: Zarraya
dátum narodenia: 1.1.2017
matka: Railee otec:Darnus
súrodenci: Arya(† ) Liaren,Nairí( † )
mágia: myšlienky
povaha: Pozri sa do jej očí.Hneď zistíš, že to nie je priateľská vlčica.Skrýva mnoho tajomstiev.Je veľmi ťažké si získať jej dôveru, skoro nemožné. Preto sa radšej sa skrýva pred ostatnými, nenávidí spoločnosť.Má rada tmavé miesta,ako sú jaskyňe atď....Chcete ju oklamať? Nemáte šancu, aj tak vždy na všetko príde, vďaka jej chytrosti. Je múdra a rozvážna, najprv premýšľa a až potom koná.Boj jej ide veľmi dobre,ale aj tak nerada bojuje, zabíja len vtedy keď musí.Na to že je vlčica , je dosť mohutná.Nebojí sa urobiť to, čo je potrebné urobiť.
Prečo je taká nepriateľská ku každému? Kedysi dávnejšie prišla o svoju najlepšiu (a jedinú) priateľku a svorku. Skoro každú noc sa jej dookola opakuje sen o tom, ako ju zradila a smeje sa jej do tváre. Dokonca niekedy i kvôli tomu nespí.Zaujímavé je, že má odpor ku vode. Kvôli tomu, čo sa stalo jej rodine v minulosti.Napriek tomu aká je......verte či nie, ona dokáže byť milá.Len jej niekto musí ukázať, že byť dobrá a milá sa vyplatí.Niekto, kto ju uteší, bude ju mať rád.Vtedy prestane byť tou nepriateľskou vlčicou.Začne rozdávať úsmevy, bude milá a ochotná pomôcť.No stane sa to niekedy? Asi nie.
Približne takto sa bude správať ,keď k nej prídete:ona na vás zavrčí,nedôverivo si vás prezerá,cúva dozadu, rozmýšľa či ste pre ňu hrozba alebo nie.Ak ste hrozba,odíďe preč.Nie je to zbabelosť.Síce v boji je dobrá, nepúšťa sa len tak bezhlavo do bojov. Ak ste len milý, priateľský vlk, bude sa tváriť že odchádza.No neodchádza,len sa skryje a ticho ako myš Vás pozoruje.Možno ju zaujmete.Vyjde z ,,úkrytu´´ a len ticho povie:Čo chceš?Ale stále je opatrná.Bude Vás skúšať.Po nejakom čase , keď zistí že jej nechcete ublížiť, nechcete ju oklamať, začne byť o troochu milšia (ale stále si dáva pozor).A ak sa Vám len predsa podarí získať jej dôveru(šanca 1%) zistíte, že dokáže byť milá.
Zvykla si na samotársky život.Ale.....chcela by sa pridať do svorky.Sama nevie prečo,veď sa pred ostatnými skrýva.Potrebuje priateľov....Síce vie, že Aileen (tá priateľka, čo jej zomrela) nikto nenahradí, ale aj tak.
Medzi jej záľuby patrí objavovanie a skúmanie.Keď sa nudí , tak sa len tak prechádza po lese, a dúfa že zbadá niečo zaujímavé.Ak áno,ide sa objavovať.Teda, ak to nie je príliš nebezpečné.
Zhrnutie jej povahy:Je to nie príliš priateľská vlčica,ktorá sa skrýva pred ostatnými.Boj jej ide celkom dobre na vlčicu, avšak nerada sa púšta do zbytočných bojov.Zabila by iného vlka,len vtedy keby musela.Verte či nie, dokáže byť milá,len si ju musíte ,,získať´´, čo pôjde veľmi ťažko.Rada objavuje a skúma.Bojí sa smrti.Často rozmýšľa, že by mala prestať byť taká.
minulosť:Malé vlča ležalo samé v brlohu.Zobudilo sa, bolo jej zima,celá sa triasla.Nemala odvahu vyjsť von.Tak len vstala a prechádzala sa,hľadala svojich rodičov.,,Má...mí?“ volala ju,, kde ssi?“Nenašla ju.Ľahla si a čakala na nich.Možno niekde išli.Určite sa vrátia,pomyslela si a spokojne zaspala.Na druhý deň ráno sa zobudila,hneď vstala a poobzerala sa keď zistila....že tam nie sú.Začala sa obávať.Kde sú?Veď už sa mali vrátiť! Vyšla von,rozhliadla sa okolo seba.Ani von neboli.Tisli sa jej slzy do očí.Kde teda sú?Pomyslela si v strachu.Rozhodla sa,že ich pôjde hľadať.Vydala sa doprava.Ani netušila, aké je to pre ňu nebezpečné.Pomaly a odvážne kráčala po lese .,,Mámi?o-oci?“volala ich.Najprv musela nájsť rodičov, potom súrodencov.Zrazu v tráve niečo zašuštalo.Zľakla sa a otočila sa za tým zvukom.Rozbehla sa za ním,myslela si,že to sú jej rodičia,možno ju tiež hľadajú.No bolo to len malé čierne stvorenie.Myš.To nič,hľadala ďalej a neustále ich volala.Nakoniec to vzdala.Sadla si do hustej trávy.Predsa ma nemohli len tak opustiť,pomyslela si a slzy sa jej tisli do očí,ale nechcela plakať.Chcela sa vrátiť ku brlohu, ale zistila že zablúdila.Potom sa už naozaj rozplakala.Behala po lese ako šialená,no vedela,že to nemá význam.Sadla si a čakala.Sama nevedela načo vôbec čaká.Prešlo asi 10 minút, keď začula niekoho prichádzať.Zahliadla bielu vlčicu so zelenými očami.,,Mami?“spýtala sa a myslela si že je to jej mama.,,Ach, nie, ja nie som tvoja mama“odvetila tá biela vlčica.Zoria zosmutnela.,,Kde máš rodičov? je nebezpečné pre malé vlča sa tu potulovať samo“povedala tá vlčica,a usmiala sa.,,Ja...ja neviem,hľadám ich“ odpovedala Zoria. „Poď,postarám sa o teba,sama by si tu neprežila“navrhla jej vlčica.Zoria len prikývla,cítila sa dobre v jej prítomnosti.
,,Volám sa Heidi“ predstavila sa jej vlčica,,a ty asi nevieš ako sa voláš, že?“,,Nie“povedala zoria.,,Budem ťa volať Zoria“pousmiala sa Heidi.Zoria sa usmiala, to meno sa jej páčilo.
Keď došli k brlohu Heidi, Zoria sa rozvalila na zem.Stále myslela na svojich rodičov, ale čo mala robiť? Sama v lese by neprežila.Niekto ju predsa musela naučiť loviť a chrániť sa.No to ju určite naučí Heidi.Nakoniec zaspala.
Na druhý deň ráno sa zoria zobudila do nepekného počasia.Bolo zamračené a pršalo.Vstala a videla Heidi ako vychádza von z brlohu. ,,Kde ideš?spýtala sa Zoria Heidi.,,Idem niečo uloviť“odpovedala Heidi,,hneď som späť“povedala a vyšla von.Zoria si sadla a čakala.Začínala sa nudiť, preto išla preskúmať brloh.Na zemi boli položené rôzne bylinky.Už chcela jednu zjesť, ale potom si uvedomila, že niektoré z nich môžu byť jedovaté, odtiahla sa.Išla preskúmať tie záhadné chodby, kam vedú?Vydala sa do prava.Kráčala až došla na koniec, no tam zase trebalo odbočiť, bolo to samé bludisko,radšej sa vrátila späť, nechcela predsa zablúdiť.No Heidi tam stále nebola, tak si len znudene ľahla a čakala.
Vykukla von a uzrela bielu vlčicu, ktorá v tlame nesie 2 králiky.Heidi vošla dnu a jedného králika položila na zem a posunula to ku Zorii.Zjedla to a bola Heidi vďačná za takú pochúťku.Zrazu zahrmilo a Zoria vyjakla.,,Neboj sa, tu sme v bezpečí, nemusíš sa báť“utešovala ju Heidi.Nič sa nedalo robiť, ani von ísť nemohla, tak si len Zoria ľahla a o chvíľu zaspala.
O 4 mesiace neskôr:
Máme tu dalši deň, slnečný.Zoria nám už vyrástla.Je čas sa naučiť loviť.Heidi zobudila Zoriu jemným štuchnutým do ňufáka.Zoria si niečo zašomrala, nechcelo sa jej vstávať.,,Je čas sa naučiť loviť!“povedala Heidi a usmiala sa.Zoria s neochotou vstala.Heidi ju viedla von a kývla hlavou, chcela tým Zorii naznačiť, nech ju nasleduje.Poslúchla a kráčala za ňou.,,Kedy ma naučíš boj?“ spýtala sa zoria.,,Ešte je priskoro“ odpovedala jej Heidi.,,Sústreď sa ,hovorila Heidi, snaž sa zachytiť pach koristi“.,,Cítim.....myši“ odpovedala zoria. ,,Rob to čo ja“ povedala jej Heidi.Začala naozaj pomaly kráčať ku myši, Zoria poslúchla a opakovala po nej.Heidi jej povedala, nech ju pozorne sleduje.prikrčila a bum! Vyskočila z úkrytu,spadla s labami rovno na myš a hotovo!myš ulovená.Heidi tú myš zjedla a polovicu dala aj Zorii.,, A teraz sa pokús uloviť myš aj ty“ povedala Heidi a odstúpila.Zoria bola pripravená.Zacítila pach myši a pomaly našľapovala až ju uvidela.Prikrčila sa a.....vysoko vyskočila a s labamy dopadla na myš.Potešila sa, toto bol jej prvý úlovok! Chytila ju do papuľe a hrdo ju niesla ku Heidi. ,, Výborne“ pochválila ju a usmiala sa.Takto to skúšali aj ďalej.Raz sa jej to podarilo, raz nie.Potom už Zoria vysmädla, preto sa išli napiť ale potom sa ešte nevrátili do brlohu, išli preskúmať les.Heidi jej ukázala zaujímavé miesta, napr. malé jazierko:Heidi smerovala na východ, Zoria sa rozbehla za ňou.Uzrela krásne malebné jazierko.Podišla bližšie a zadívala sa na svoj odraz vo vode.,,O tomto jazierku sa hovorí, že musíš povedať zaklínadlo a budeš obdarená starou vodnou mágiou, no to nikto nevie“ povedala Heidi.Zoriu to zaujalo.,,A dostal niekto tú mágiu?“spýtala sa.,,To nikto nevie“ odpovedala Heidi a odmlčala sa. ,,Ale ktovie........“ dopovedala.Zoria rozmýšľala.Musím doňho vojsť a preskúmať ho.Heidi sa otočila a mierila naspäť do brlohu.,,Ako to, že to tu tak dobre poznáš?“spýtala sa Zoria.,,Žijem tu celý život“ odvetila Heidi a trochu sa pousmiala.
Keď dorazili k brlohu, už sa stmievalo.Celý deň preskúmavali okolie a Zoriu to náramne bavilo.Bola unavená, ale štastná.Ľahla si, stočila sa do klbka a zaspala.Nasledujúci deň tiež preskúmavali.Heidi tvrdila, že sa tu musí vedieť orientovať.Zoria sa cestou začínala nudiť, už jej neukazovala také zaujímavé miesta.Je čas na otázky, pomyslela si Zoria a uškľabila sa.,,Heidi?“ spýtala sa Zoria Heidi cestou. ,,Áno?“povedala Heidi a otočila sa za Zoriou.,,No....mám také otázky“ hovorila Zoria a spustila prvú otázku. ,,Prečo niesi vo svorke ale žiješ sama ako tulák?“No Heidi ju ignorovala a chcela jej ukázať jedno miesto,no Zoriu to nezaujímalo, ona len chcela odpoveď na otázku.Heidi si povzdychla a sadla si. ,,No dobre teda, vidím, že moju odpoveď rozhodne chceš“ povzdychla si a začala rozprávať. ,,Bola som vo svorke.Ale alfa bol krutý, namyslený, jednoducho sa ku nám správal hrozne.Žiadny alfa by taký byť nemal.Všetko sa to začalo, keď sa alfa páru narodili vlčatá,ale bohužiaľ prežilo len jedno.Rodičia sa oňho starali najlepšie ako mohli.Ale prišli zlé časy, svorka musela bojovať.Amranus (vlča, budúci alfa) už bol dosť veľký, mal 2 roky a jeho rodičia museli ísť boja a on tiež.Už vtedy bola jeho povaha hrozná: sebecký, namyslený, myslel si že je dokonalý a všetko zvládne.Keď sa už dobojovalo, stala sa hrozná vec.Alfovia boli mrtvy. Všetci si mysleli, že zahynuli v boji.Takže náš namyslený Amranus sa stal alfou.Vrátim sa k bývalému alfovi.Pravda bola, že nezahynuli v boji.On sám ich zabil!A samozrejme všetku vinu hádzal na boj, že tam zomreli.Ako sme sa to dozvedeli?Sám nám to povedal.Boli sme rozhodnutí utiecť.No nedarilo sa nám, všetkých nás strážil aj s tými jeho ,,sluhmi“ ktorý mu boli oddaní, lebo sa ho báli.A predsa sa nám to podarilo.Utiekli sme v noci, jeden z nás dal alfovi do jedla otrávené bobuľe, ktoré ho nezabili, len omráčili.Utiekli sme a každý sa vydal svojou cestou.“dopovedala a pozrela sa na Zoriu.Zoria začala rozmýšľať.Každý alfa je taký?To muselo byť hrozné.No, asi sa nepridám do svorky.....to radšej zostanem tulákom.Akoby jej Heidi čítala myšlienky, rýchlo povedala: ,,Ale nech ťa to neodradí.Neboj, nie všetky svorky sú také“.odmlčala sa. ,,Ešte máš nejaké otázky, alebo už môžeme pokračovať? Usmiala sa.,,Áno, akú mágiu ovládaš“? Spýtala sa Zoria. ,,Zem“ odpovedala Heidi.,,Vážne?Ukáž mi, čo s ňou vieš“? zase sa spýtala Zoria a poškrabala sa za uchom.Heidi jej ukázala slabé zemetrasenie, ako omotala liany okolo stromu,nechala do vysoka narásť kvet,ako vytvorila sochu z hliny.....,,Tak to bolo super!“ povedala zoria a prekvapilo ju to, najmä tie sochy z hliny.Heidi sa pousmiala a poďakovala jej. ,,A ja? Akú mágiu ovládam ja?“spýtala sa Zoria. ,,No, podľa farby očí.....netuším, budem ta musieť sklamať, neovládaš žiadnu mágiu.“povedala.,,čože?!prečooo?to nie je fér!“? nahnevane vykríkla Zoria.Heidi sa zasmiala“ neboj sa, možno sa to časom ukáže, si ešte malá“odpovedala.Zoria zosmutnela.,,Ale ja ju chcem teraz!“dodala Zoria.,, Tak to bohužiaľ nefunguje“ povedala jej Heidi.Zoria mala ešte jednu otázku. ,,Mala si niekedy vlčatá“?spýtala sa a čakala na odpoveď.Heidi táto otázka trochu zarazila.Neodpovedala, tvárila sa, akoby to nepočula. ,,Poď, pokračujme ďalej“ vstala a začala sa prechádzať po lese, Zoria sa rozbehla za ňou. ,,Neodpovedala si na moju otázku!“ zakričala na ňu.No Heidi ju ignorovala .Ako kráčali ,vyšli na lúku plnú kvetov a byliniek.Zorii sa to páčilo.Začala radostne behať a vietor jej ovieval srsť.Konečne niečo iné než les.Heidi jej začala rozprávať o zvieratách, ktoré tu žijú.Potom o kvetoch a liečivých bylinkách.Zoria ju pozorne počúvala, už aj zabudla na svoju otázku.Vydali sa do stredu lúky a tam zazreli rieku.Zoria sa rozbehla a trochu sa napila.Na konci lúky boli stromy, išli ku nim,keď vyšli..........bola to hrôza.Spálený les.Popol bol všade, zlomené stromy ležali na zemi.Nebol to pekný pohľad, na zničenú prírodu.Heidin úsmev sa z jej tváre vytratil.,,Čo.....čo to je?nie je to pekný pohľad.“ Vystrašene sa opýtala Zoria. ,,Požiar to spôsobil.Zaujímavé, že sa ku nám nedostal.“odpovedala Heidi a otočila sa. ,,Poď , tu sa nie je načo pozerať.“ Smutným hlasom dodala. ,,Kto za to môže?“ spýtala sa Zoria. ,,Neviem, no mohli to byť dvojlabý“ odpovedala Heidi. Zoria hneď spustila dalšiu otázku. ,,A kto sú dvojlabý?. ,,Zlé stvorenia.Dávaj si na nich pozor.Ale nemuseli to byť práve oni, mohol to byť i nejaký vlk, ale pochybujem že by mal takú silu, a prečo by to vôbec robil?“vysvetlila Heidi.
Za chvíľu došli do brlohu.Zoria si unavene ľahla na zem, Heidi tiež.Obe nejak stratili chuť do preskúmavania.Po chvíľke Zoria upadla do spánku.Snívalo sa jej o neznámej vlčici, ktorá nadšene olizovala svoje malé.Jeden vlk sa pritúlil ku nej a usmial sa.Všetci boli štastní.Až nato začuli rev.Rev nahnevaného medveďa.Zúrivý medveď vyšiel spomedzi stromov a vlci rýchlo vstali.Matka sa postavila pred svoje malé a vrčala, druhý vlk tiež.Medveď mávol mohutnou labou a prudko odhodil vlka. ,,Loki!“ zdesene vykríkla vlčica.Nevedela či má ku nemu ísť, alebo chrániť vlčatá, nakoniec sa k nemu rozbehla. ,,Si v poriadku?“vystrašene sa spýtala, zatiaľ čo sa medveď približoval k nim, naštastie nemal záujem o vlčatá. ,,Bež za vlčatami....ja sa o seba pos........Shay!“ vykríkol, no bolo neskoro.Medveď odhodil vlčicu akoby to bola mucha.Vlčica tvrdo dopadla do jazierka, nemohla dýchať, snažila sa plávať, ale bola oslabená, lebo to jazierko bolo veľmi studené.Nakoniec sa utopila, nemala šancu prežiť.Vlčatá sa vystrašene túlili ku sebe, zatiaľ čo jedno kamsi zmizlo, zatúlalo sa.Dalšie 2 tiež zmizli, no len sa skrývali za stromom.Loki sa rozbehol (kríval) ku Shay, no bolo neskoro.Shay bola veľmi krehká, ale zato rýchla a obratná, no tentoraz nemala štastie.Utopila sa, a už ju ani nebolo vidno.Vedel, že nemá význam skákať do vody.Veľmi dobre vedel, aká je tá voda príšerne studená. Loki sa rozplakal, keď si spomenul na vlčatá, rýchlo sa za nimi rozbehol, a zistil že tam nie sú,a už ani medveď tam nebol, ako rýchlo prišiel, tak i zmizol.Vlčatá začal hľadať a volať.Prvé 2 našiel.Ale kde boli dalšie 2?Tie už nemohol nájsť, napokon to vzdal.Určite sa niekam zatúlali alebo....ich zabil medveď.Zrazu ho niečo ako keby ostré pichlo do krku.Tá hlboká rana, čo mu spôsobil medveď.Neuvedomoval si, aké to bolo vážne.Škoda, že boli tuláci, keby boli vo svorke boli by ošetrení, teda aspoň on, shay už nebolo pomoci.Kríval ku jazierku, kde sa utopila Shay a plakal.Musel sa postarať o vlčatá, doviesť ich do brlohu, vedel, že čas sa mu kráti, zomieral.Zobral jedno do papule a odniesol ho do brlohu.Druhé kráčalo ku jazierku....Nie!Nie!Nemohol prísť aj o vlčatá.....Neskoro.Vlča sa potklo, spadlo do vody a utopilo sa.Keby nekríval, možno by ho stihol zachrániť.....Vyčerpane sa zvalil na zem a zomrel.Prečo práve ich postihlo také neštastie?
Zoria sa náhle zobudila a dychčala.Celá sa triasla.Takže toto sa im stalo.....Rozplakala sa ako ešte nidky predtým.Nemohla ďalej spať.Chcela sa vrátiť ku svojmu brlohu, ale kam má ísť?Pôjde tam radšej cez deň.V noci to nebolo bezpečné.....Takto tam preležala dalšiu časť noci.Konečne nastalo ráno.Vonku bolo prekrásne počasie, nehodilo sa na Zoriinu náladu, bola by radšej keby bolo zamračené.Heidi otvorila oči a vstala. ,,Zori, prečo si vstala tak skoro?“spýtala sa.Zoria neodpovedala. Heidi sa zamračila. ,,Čo sa stalo?“ ustarostene sa spýtala. Zoria už to nevydržala a rozplakala sa. ,,Ja....ja už viem čo sa stalo mojej rodine“ povedala a pozrela sa na Heidi. Heidi si k nej prisadla a olízala jej uško. ,,To mi je ľúto, ale už s tým nič neurobíš“ povedala potichu. ,,Ale prečo práve my sme museli mať také neštastie?!“ nahnevane sa spýtala Zoria. ,,To osud“ odpovedala Heidi. ,,Čo ti vždy zlepší deň?“ prešla ku inej téme. Vtom dostala nápad. ,,Poď za mnou“ povedala jej a Zor ju ochotne nasledovala.Prešli cez les,pole a došli až ku dalšiemu lesu.Bol veľmi hustý, ´tažko sa tu chodilo. ,,Nemám náladu na toto“ zavrčala Zor. Heidi sa len usmiala. Zastavili sa.V zemi bola vyhlbená diera.Heidi tam opatrne vošla, Zor nie.Povzdychla si a nakoniec vošla. Oplatilo sa.Bola to jaskyňa, ale nie hocijaká.Bola to krištáľová jaskyňa.Doslova magické miesto.Všetky krištály svietily a boli plné farieb.Od najsvetlejšej modrej až po najtmavšiu fialovú.Zorii hneď zmizla zlá nálada, bola tímto miestom očarená.(viac sa mi nezmestí,pošlem další príspevok)

na oprave sa pracuje, už to skoro mám hotové, preto mi prosím ešte dajte pár dní času, ďakujem :)

pohlavie:samica
dátum narodenia:1.1.2017
matka:daileen otec:argo
súrodenci:brat:castor (mŕtvy † ), sestra Liaren (samotárka),
mágia: ilúzia
povahaNa prvý pohľad sa zdá mrzutá, nepríjemná, drzá. Keď jej niekto povie,, ahoj"odfrkne si a ide radšej preč.
Prečo je taká? Keď sa dozvedela že brat zomrel.... Zo smútku sa úplne zmenila. Akoby to nestačilo, rodičia zomreli v boji. Začala sa nenávidieť, vyčítala si to, že nestihla ich zachrániť.
Ale predsa dokáže byť i milá.... Len si ju treba získať. Ak si nájde kamaráta, dokáže mu byť verná.
Rada loví, aj jej to ide, ale má sa ešte v čom zlepšovať.
Nikdy sa nevzdá, stále sa bude o to snažiť, nech je to hocičo.
Bojí sa smrti.
Miluje dobrodužstvá, ráda všetko preskúmava a objavuje.
príbeh:Zoria sa narodila 1.1.2017.Rodičia boli členmi svorky. . Matka sa volala Daileen a otec Argo. Mala aj brata, (ten sa volal Castor) a sestru(Liaren). No Liaren svorku opustila, chcela byť samotárom.
Zoria si našla niekoľko kamarátov, život vo svorke jej vyhovoval. Ale potom prišli zlé časy. Svorka musela bojovať. Zoria mala vtedy asi 7 mesiacov.
Protivníci boli príliš silní, svorka nemala šancu. Bohužiaľ, matka zomrela v boji, otec mal tažké zranenia, o 4 dni zomrel tiež. Ako by to nestačilo, brat sa stratil, bez stopy.(vlastne bol mŕtvy, ale ona o tom nevedela). Zoria bola smútkom taká posadnutá, že sa úplne zmenila. Už nebola tá dobrá vlčica, čo bola ochotná pomôcť. Niekoľko krát porušila pravidlá, museli ju zo svorky vyhnať, nikto nechápal čo to s ňou bolo.
Stala sa tulákom, pripojila sa ku svojej sestre. Hľadala inú svorku, kde by sa mohla pripojiť. Našla túto. Povedala si:veď prečo nie? (Prepáčte, že je to také krátke, ale verte alebo nie, ja som to prepisovala po 3.raz :/ )
vlastnosti: sila:4/10
Rýchlosť:5/10
Vytvalosť:4/10
Obratnosť:3/10
Taktika lovu:4/10
vzhľad:Farba jej tela je taká oranžovo-hnedá, ALE LABKY, PAPUĽU A CHVOST MÁ ČIERNY. Má jednu jazvu okolo pravého oka. http://gallirea.cz/upload/vzhledy/30.png niejak takto ale trochu chvosta, labky a papuľu má čiernu.
farba očí podľa mágie:Áno.



Všechna práva vyhrazena ©
Zákaz kopírování. Veškerý obsah je chráněn autorským právem.
Obrázky a texty náleží jejich právoplatným autorům.