Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Strana:  1 2   další »

Stále som hrabal do zeme. Nešlo to vyhrabať, ani za nič. Ten koreň musel byť veľmi hlboko pod snehom. Do šľaka. Lucy stála a sledovala, ako hrabem. Vyhlásila, že ma považuje za svojho priateľa. Prestal som s hrabaním a pozrel som sa jej do očí. "Ja vďačný za eto, že ty si to myslíš," povedal som vlčici úprimne. "Mogla by si mne pomôcť, prosím? Noga sa mi zasekla pod nejakým konárom, a nejde dostať von."
Poobzeral som po okolí, aby som si bol istý, že tu nie je nikto cudzí a či nás niečo nesleduje. Kto vie, čo sa môže potulovať po okolí. Skúsil som trhnúť labkou, no nepomohlo to, skôr sa stal pravý opak. Ešte viac ma to zabolelo. "To nevadí. Vĺčatá nie sú zrovna to pravé orechové, a čo pre teba?" Povzdychol som si a dal sa do kopania. "Kak sa ti podarilo dostať nogu von z toho kmeňa dereva, kogda si získala tú ozdobu?" Práve vtedy som si spomenul na to, čo mi Lucy predtým rozprávala o tom, že mašľa na jej nohe bola v nejakom kmeni, a vlčica tam strčila labku, a musela ju odtiaľ dostať. Mohlo by to pomôcť. "U meňa jesť gustá srsť. A aj kogda mi časť z nej vypadá, nepomôže to, aspoň njet veľmi. V lete sa vo vlastnej srsti voždy skoro uvarím." Zahrabal som do snehu ešte viac, a mal som pocit, že moja labka konečne narazila na koreň. Super, je to konečne ono?
Zabral som ešte viac, a zazrel som pod snehom na pár okamihov koreň. Vedel som, že som blízko. "U vás šťastie, jesli máte zásoby. Njet všetkým sa podarí niečo uloviť v tejto zime." Pousmial som sa. "Ale my sme tože mali šťastie, celý diviak, to sa nevidí každý deň." Konečne sa mi hrabaním podarilo koreň odhrabať a zahryzol som sa doňho. Chcelo to pár pekne silných stiskov čeľustí, ale napokon drevo prasklo a moja noha bola opäť voľná. "Uf." Otriasol som sa a pozrel na Lucy. "Možno sa ešte uvidíme, jesli sa rozgodnem pridať sa k vám. Kak spoznám, že som na vašom území?"

// Orlí dráp (cez Jašteriu lúčinu)

Snehu postupne ubúdalo. Keď sme vošli do lesa, bolo to vidieť najlepšie na konároch stromov, z ktorých padali kvapky vody. Jarné slnko bielu hmotu postupne likvidovalo. "Posmotri, o chvíľu už nebudet žiadnego snega." Čoskoro malo prísť teplé obdobie. Veľmi som sa na to netešil. Jar, alebo prelom jari a zimy, by mohol trvať celoročne. Zima, ale nie príliš veľká, a občas slnko, ale nie priveľmi horúce. Pre mňa tak akurát.
Lucy bola zvedavá na to, ako sa u nás povie kamarát. "Drug, a kamaráti sú druzja," odvetil som bez premýšľania. Sledoval som okolie, napoly stratený v myšlienkach. Do Asgaarskej svorky by som sa mohol pridať. Mal by som aspoň výhodu, že by som tam už niekoho poznal. "Starať sa o malčikov?" pousmial som sa. "To by mi asi nešlo tak kak tým, u ktorých na eto talent." Smrť a Život, tí dvaja sa ale musia nenávidieť, pomyslel som si.
"Ja rád, že ty ideš so mnoj. A... Spasiba za pomoc pri love, i za vysvetlenie togo, kak to zdes chodí. Raz ti eto oplatím." Určite to urobím, aj keď ešte neviem, kedy aako. Lucy je jedná z tých, ktorí poradia sami vždy. Odhodlane som vykročil vpred. "U meňa eto presne naopak. Ja by sa nesťažoval, keby sneg trval celoročne." Pomaly som kráčal lesom, snažil som sa o vysoké kroky, aby som nohy zbytočne nezabáral do snehu. Bol stále celkom hlboký. Vtom som pocítil, ako sa mi zadná noha do niečoho zasekla a nešla vytiahnuť von. Skúsil som to silnejšie, ale bezúspešne. Musí tam byť nejaký koreň stromu, alebo čo. Bolo mi trochu trápne. Urobil si skvelý dojem, najlepší. Zaseknúť si nohu niekde pod snehom, dokonalé.
Pokúsil som sa voľnou nohou odhrabať sneh, aby som videl, do čoho som sa to zakliesnil. Ak to bude koreň, a nie veľmi hrubý, môžem ho prehrýzť. To by malo byť ľahké. "Što máš v pláne, kogda sa vrátiš domov?" spýtal som sa vlčice, pri hrabaní snehu. Snažil som sa znieť tak vyrovnane a normálne, ako sa len dalo. O nič predsa nejde. Môže sa to stať každému, nielen tebe.

OSUD - úloha č. 8 (2)

Jedným okom som sledoval Lucy a druhým okolie. Chcel som to mať pod kontrolou. Napadlo ma, že by pach mäsa mohli zacítiť nejakí tuláci, a pokúsiť sa priživiť sa na ňom. To by som nedovolil, ale nie som si istý, ako dlho by so im dokázal vzdorovať. Všetka sila sa mi ešte nevrátila. Vyváľal som sa v snehu, aby som zbavil svoju srsť krvi z diviaka. Prikývol som, keď po mne Lucy zopakovala dve slová. Jej výslovnosť nebola až tak zlá.
Lucy sa rozbehla a k nejakému stromu. "Strom... Derevo," povedal som a sledoval, ako sa vlčica premiestnila ku kameňu. Chvíľku som rozmýšľal, no potom ma to napadlo. "Kameň jesť kameň, eto rovnaké kak u vás." Zaskočila ma otázkou na najdlhšie slovo.
Zalovil som v pamäti. Možno niečo, čo mi robilo problém vysloviť, keď som bol ešte vĺča. "Severnoje sijanie. Tak sa u nás govorilo farebným svetlám na obloge, počas zimných nočej. A gornyj pereval znamená miesto medzi dvoma gorami, kadiaľ sa dá prejsť bez šplgania." Kriticky som si prezrel svoju srsť, zdalo sa, že väčšina už bola takmer úplne čistá. Spokojne som prikývol hlavou. Zamyslel som sa nad ďalším slovom, ktoré by som mohol Lucy prezradiť. "Ja vspomnil ešte na niečo. Eto njet odno slovo, skôr veta."
Na chvíľu som sa odmlčal. "Legendy nikogda ne umirajut. Eto značit, že kogda vlk urobí niečo veľké, budú si eto pamätať i po jego smerti." Počul som to už dávno. Keď nám ako vĺčatám rozprávali o tom, že svoju svorku a územie musíme brániť proti tulákom všetci, bez rozdielu a zaistiť tak budúcnosť pre ďalšie generácie. Potom mi vysvetlila niečo o chode a funkciách u nich vo svorke. "Eto znie dobre," kývol som na jej slová. Ochranca... To by mi asi šlo. Lucy mi porozprávala, ako to tu chodí z mágiami. Nedokázal som skryť prekvapenie. "Duncan, on mne govoril o Smerti. Govoril, že Smerť jesť vlčica, a žije niekde... Na tomto území." Malo to niečo spoločné s tými bohmi?
No ani som si to neuvedomil, ale slnko bol už celkom vysoko a sneh sa začínal veľmi pomaly topiť. Bolo ho menej, než predtým. "Zdá sa, že uže začína jar. Vesna, tak sa u nás govorí jari." Snažil som sa nadviazať na nejakú tému. No neviem či úspešne. Radšej som sa postavil a urobil pár krokov. Mal som v pláne sa trochu prebehnúť, aby mi nestuhli svaly a neskôr nebolo ťažké sa hýbať. "Myslím, že sa vydám ďalej. Vrátiš sa k svorke, ili...?" Obzrel som sa spýtavo na Lucy a nemo sa jej spýtal, či vyrazí ďalej so mnou.

// Nad kopcami (cez Jašteriu lúčinu)

OSUD - Úloha č. 8

Sadol som si vedľa Lucy. Vyzerala zasnene, a tak som počkal, kým sa znovu nevráti do reality. Zatiaľ som rozmýšľal nad nejakými slovami, čo by sa jej hodili. Po chvíľke sa Lucy zdvihla aby si vzala další kus mäsa. Mal by som začať s jednoduchými slovami, povedal som si v myšlienkach.
Avšak, Lucy chcela začať s ťažšími slovami. Zamyslene som sa zamračil. "Da, komunikácia by bola jednoduchšia. No rozgovor ľagšie začneš s niečím jednoduchým." Na jej tvári sa objavil úsmev. Vnútri som sa cítil trochu poctený tým, že chcela pochopiť, čo znamenali slová z mojej domoviny. A nerobila si z nich žarty, ako istý tmavý vlk. "Tak naprimer, „privjet“ skažeš, keď chočeš niekogo pozdraviť. „Spasiba,“ tým niekomu poďakuješ." Veľmi som nevedel, čo ešte pridať. Preto som sa rozhodol, že najlepšie to bude nechať na Lucy. "Budet lepšie, ak mi sama skažeš, ktoré slovo chočeš vedieť." Musel som si priznať, že predstavivosť veľmi nepatrila medzi moje silné stránky.
Lucy sa zase vrátila medzi myšlienky. Ten výraz poznám až moc dobre, povedal som si v duchu. Nezostávalo mi nič iné, než ju v tom nechať. Ale netrvalo dlho, a dočkal som sa odpovede, prečo sa mi tak uprene dívala do očí. Prikývol som. "Mágiu ešte veľmi neovládam, vlastne vôbec," povedal som vlčici. "A neznaju, či vôbec choču, po tom što sa stalo." Na chvíľu som odvrátil pohľad. "No u teba už jesť mágia," poukázal som na jej zelené oči. "Vlk nemožet mať dve mágie, ili njet?" Ešte som nepočul o spôsobe, ktorým by sa dali ovládať dve rôzne mágie.
"Možet byť," zareagoval som na otázku Lucy. "No njet gneď. Musím si to dobre premyslieť. A... choču to tu viac spoznať, než sa usadím." Vlčica sa opäť usmiala, a tak som jej úsmev opätoval jemným zdvihnutím kútikov. Bola vraj v poriadku, krv bola len z našej koristi. Odľahlo mi, našťastie nebola zranená. Ale aspoň by sa o ňu mal kto postarať, ak patrí do svorky.
"Kak to u vas vo svorke chodí?" Položil som vlčici otázku. "Už eto jesť nejaký čas, čo som bol členom." Nechcem robiť chyby, ako kedysi, ak sa niekedy niekam pridám a nebudem tulákom, ktorý si môže robiť, čo chce. Nabral som do papule trochu snehu a nechal ho rozpustiť sa na mojom jazyku. Horskému prameňu sa to síce nevyrovnalo, ale v zime to bola často krát jediná možnosť, ako do seba dostať vodu.

Korisť sme stále naháňali. Kedy to konečne vzdá? zavrčal som si v duchu. Sviňa začala pomaly strácať na rýchlosti. Lucy ju stále neúnavne hrýzla. To je ono, zabi ju, pomyslel som si. Sem tam sa pozrela či neuvidí malého, ale bez výsledku. Asi niekde zaliezol, alebo zdrhol niekde preč. Zamyslel som sa.
Keď Lucy zoskočila z diviaka, sústredil som útok na jej hlavu a rypák. Odmietal som sa pustiť, a Lucy sa takisto činila, až kým diviačica konečne nepadla na bok. Až vtedy som ju pustil a zadýchane sa zvalil do snehu vedľa nej. "Da... Dalo nám eto zabrať... No my eto zvládli." Dych sa mi pomaly dával do normálu. Zdvihol som sa na nohy a podišiel k úlovku. Prisunul som sa bližšie ku diviakovi a chystal sa do neho zakusnúť. "Dáma pervaja," pokynul som Lucy, aby začala žrať ako prvá. Bez nej by som neulovil nič, predsa len. I tak som bol hrdý i na seba, že som takto unavený a vyhladovaný dokázal spolu s vlčicou uloviť niečo tak veľké a mocné. Načal som diviačicu na boku, prehrýzol som sa srsťou a kožou a dostal sa k mäsu. Musím jesť pomaly. Tlamu a hrdlo som mal čoskoro umazané od krvi, ale v tej chvíli ma to veľmi netrápilo. Aj Lucy sa do nej bezhlavo pustila. "Stále platí, že sme jeden drugého mogli naučiť nejaké novyje slová?" otočil som sa k trojfarebnej, keď som utíšil prvotný hlad. Bok diviaka bol takmer ohlodaný až na kosť. Napadlo ma niečo, čo som sa jej chcel spýtať už pred lovom. "Než my začali loviť, dolgo si sa na mňa dívala. Po čemu?" Zaujímal som sa prečo ma sledovala tak uprene a zaujato. Nebolo na mne nič tak zvláštne, a vtedy som ešte mal srsť ako-tak čistú, tak prečo? Snáď som ju niečím nenahneval, prebehlo mi hlavou
Zaujímalo by ma čo budeme robiť ďalej. Mohol by som ju naučiť moju reč, a potom by sme si možno mohli obzrieť nejaké ďalšie miesta. Ale lepšie by asi bolo zostať pri diviakovi a načerpať sily. Lucy si ľahla vedľa a sťažka oddychovala. Posadil som sa vedľa nej. Adrenalín sa mi pomaly odplavoval z tela a i ja som začal cítiť únavu. "Nie si zranená, da?" ubezpečoval som sa. Nikde na jej tele som rany nevidel, ale pri tom zápase s korisťou sa mohlo stať všeličo.

Začínalo pomaly svitať. Lucy sa rozhodla kľučkovať. Naša korisť si začala všímať hlavne ju a tak som mal možnosť chytiť dych a premyslieť si svoj ďalší krok. Sledoval som Lucy a bol som pripravený zaútočiť, keby sa niečo pokašľalo. Lenže sviňa sa len tak ľahko nedala. Zatiaľ nám to išlo dosť dobre. Takto ju za chvíľku máme, pomyslel som si.
Keď sa diviačica vzdialila, vlčica mi ukázala kde je mláďa. Vydal som sa k nemu, aby som ho rýchlo ulovil. No v tom sa matka mláďaťa vrátila. V duchu som utrúsil niekoľko podráždených slov, ktoré bolo lepšie nehovoriť nahlas. Už som sa jej chystal ísť pomôcť, no Lucy si s tým hravo poradila. Je ozajstne dobrá. Nakoniec som sa rozhodol ísť po diviakovi. Len počkaj, prasiatko. Dobehol som ku koristi a, kým bola zamestnaná vlčicou na svojo chrbte, zubami som jej roztrhol kožu na krku. Podarilo sa mi pekne jej roztrhnúť šiju, no musel som sa pritom vyhýbať jej výpadom. Už začínala byť uťahaná. Ale ani ja som už nemal veľa síl.
"Len tak ďalej!" zavolal som na Lucy. Pobiehal som okolo svine, uskakoval pred ňou a snažil sa nájsť najvhodnejší čas na útok. A ten prišiel. Pribehol som k jej nestráženému boku a uštedril jej pohryznutie do oblasti rebier. V ústach som cítil krv. Kým poranené zviera stihlo zareagovať, už som bol na jeho druhej strane. "My dolžni dostať ju k zemli," povedal som si, viac pre seba než pre kohokoľvek iného.
Neustále som sa snažil zamestnávať pozornosť koristi, aby sa čo najmenej sústredila na Lucy a vlčica mohla získať čas, a pritom spôsobiť diviačici zranenia na vrchu krku. Zviera, aj keď som ho už niekoľkokrát zasiahol zubami, malo stále silu a bolo nebezpečné.
Vtom vyšlo slnko, osvietilo krajinu a tak som znovu videl o niečo lepšie. Napadlo mi využiť to. Postavil som sa chrbtom k východu slnka a čakal, kým sa ku mne korisť rozbehne. Slnko ju oslepilo a tak presne nevidela moje pohyby.
Zahryzol som sa jej pevne do rypáka, najcitlivejšieho miesta na tele, a držal. Začala prudko hádzať hlavou a kvičať od bolesti, ale nepoľavil som, aj keď som mal pocit, že som sa zrútil dole kamenistým svahom, tak otlčené bolo moje telo. Ak sa to podarí, bude po nej. Stisol som čeľuste ešte pevnejšie a skúsil nájsť pohľadom Lucy. Cítil som teplú krv v papuli a bolo jasné, že zviera stráca na sile. "Pomogi mne ju zvaliť," zamumlal som so zovretými čeľusťami a dúfal som, že cez kvičanie prasnice ma Lucy počula. Pomocou váhy svojho tela som sa snažil korisť stiahnuť za hlavu k zemi, no vedel som, že bez pomoci to veľmi nepôjde.

Lucy tma zrejme nevadila. Koniec koncov, keď si na ňu oči zvyknú, až taký problém to nebude. Ja som sa snažil nehýbať a nevydávať žiadne zvuky. Aj Lucy uznala, že učiť sa moju reč pri love nebude moc dobrý nápad. Asi by sme toho veľa neulovili, a zbytočne by nás to rozptyľovalo. Bola to vlastne komická predstava, na ktorej som sa v duchu pousmial.
Lucy si prezerala kroviny a uvažovala, koľko ich tam môže byť. Kývol som na jej slová, šetril silami a dychom, presunul som sa na pozíciu a čakal. "Ja nadejus, že sa nám podarí niečo uloviť." Zašepkal som a zaľahol. Tak som mal najlepšiu pozíciu na skok po koristi a zároveň ma nebolo vidieť. Lucy sa už chystala, no v tom sa zarazila a nejakým divným výraz sa mi dívala do očí. Prečo sa na mňa tak čudne pozerá? Mám na tvári nejakú špinku? Uvažoval som čo to mohlo byť. "Što slučilos?" Radšej som sa opýtal, než to potom ľutovať.
Ja som sa pomaličky plazil, pokúsil som sa nájsť si ešte lepšie miesto. Nakoniec som si pod jedným z kríkov vyhrabal v snehu malú jamu a skrčil som sa tam. Pozoroval som Lucy, ako obchádza húštinu. Vyzerá neisto. Pozrela sa mojim smerom, ale nespozorovala ma. To znamená, že môj úkryt funguje, povedal som si v duchu a ďalej som pozoroval situáciu. O nedlho v húštinách niečo zasvišťalo. Zbystril som zrak a hľadal niečo, čo by to mohlo spôsobiť. Nevidel som však nič.
Začul som ako sa lámu vetvičky. Už som skoro ani nedýchal. Šľachy sa mi pod kožou sťahovali a zase uvoľňovali. Uvidel som malého diviaka a už som sa chystal skočiť na neho. No hneď za ním vybehla Lucy a samica diviaka. Poriadne nahnevaná samica diviaka. Tá bude teraz naším hlavným cieľom. Vedel som, že bude ťažké skoliť ju, ale šanca tam bola. Musím pomôcť Lucy. Hneď, ako to bolo možné, som pribehol k svini a pokúsil sa zaryť zuby do jej tela. Ohnal som sa čeľusťami, strhol z jej tela kus kože so srsťou, a tesne odskočil, keď sa ku mne otočila, aby zaútočila svojou veľkou hlavou. Ak by ma ňou poriadne ovalila, asi by som už nevstal.
Snažil som sa zachytiť Lucy a jej polohu bez toho, aby som si prestal všímať diviaka. Len chvíľka nepozornosti by ma mohla stáť život. Lapal som po dychu, moje svaly protestovali. Už to nesmie trvať dlho. Ešte pár takých záhryzov, a mohli by sme ju strhnúť na zem a nechať vykrvácať, ak všetko pôjde hladko. Držal som sa od koristi ďalej, krúžil okolo nej, ceril zuby a hrdelne vrčal. Nemohol som si udržiavať priveľký odstup, bránil mi v tom hlboký sneh všade okolo. Teraz je Lucyina chvíľa, musím načerpať sily na ďalší útok. Uhol som sa pred bežiacou samicou, opäť to boli iba centimetre. Keď ma obehla, otočil som sa, aby som k nej za každých okolností zostal otočený tvárou a mohol sa brániť. "Mi dolžni ju umoriť," zavrčal som, aby to Lucy počula. Bola škoda, že nás nebolo viac. Ale i teraz by sa nám mohlo podariť ju zložiť, ak budeme spolupracovať.

Keď sme dorazili k veľkej skale uprostred lesa, už bola tma. "Eto vygľadajut, že budeme loviť potme," uvedomil som si. Zaujímalo ma, či náročnejší lov zvládneme. "Budem sa snažiť. Vložím do togo lovu vsjo." Už aby to bolo za nami. Nebudem sa flákať, ale moje sily na tom nie sú dvakrát najlepšie. "Pervaja lekcija jazyka začne, až skončíme s lovom. Možet byť?" Spýtal som sa vlčice a pokúsil sa o milý tón. Zaujímalo by ma, čo si o mne vnútri myslí, no nechcel som sa na nič vypytovať. Začínal som byť trochu vysilený, a aj cez hustú srsť som pociťoval mráz.
Išli sme stále dalej a Lucy mi poďakovala za ten kompliment. "Charašo, že súglasíš." Vnútri mi odľahlo. Blížili sme sa k húštine, kde zrazu Lucy spozornela a začala vetriť. Sám som vtiahol vzduch do nosa a spoznal som diviačí pach. To nebude ľahké. Vlčica vymyslela plán lovu. Je dosť dobrá, určite musí mať skúsenosti. Bez námietok som prikývol. "Poňal. Ty go vyženieš z kríkov, a na mne bude skoncovať s ním." Povedal som vážnym tónom.
Navrhla mi, že by som sa mohol pridať do ich svorky. "Podumaju o tom. Choču sa niekam pridať, jednégo dňa." Prikrčil som sa k zemi a nabral som do papule sneh, ktorý som rozžul, aby diviaky neuvideli paru linúcu sa z mojich úst. Ešte som nezabudol nejaké staré triky, rozpomenul som sa na svoje časy vĺčaťa. Naši opatrovníci, i rodičia, nás naučili všetky lovecké taktiky, ktoré sa dali na chladnom severe použiť.
"Ja gotovij. Veľa šťastia," zaželal som svojej spoločníčke. šuchotanie suchých kríkov a zvuk dychu a chrochtania diviaka bol ako rajská hudba pre moje uši, po tak dlhom hlade. Skryl som sa za jeden z kríkov, odkiaľ som plánoval na mláďa skočiť, až ho Lucy vyženie von. Teraz je to na nej. Musím jej dôverovať. Tak ako ona dôveruje mne, že toho diviaka strhnem k zemi, až príde vhodná chvíľa. Aspoň som dúfal, že sa na mňa Lucy spolieha. Bolo to kľúčové, nepochybovať.

// Rieka Kiërb

Potešilo ma, keď Lucy prikývla na to, že by som ju mohol niečo naučiť. "Eto njet problem." Pousmial som sa. "Jesli raz navštíviš Sibír, bude sa ti eto godiť." Vetril som a obzeral sa, či tu niekde nezachytím pach zveri, alebo neuvidím jej stopy v snehu. Také šťastie som ale nemal.
"Eto v porjadke, nemusíš sa ospravedlňovať," pokrútil som hlavou, keď sa trojfarebná vlčica zarazila. To by urobil asi každý, ak by si mu povedal, čo ťa stihlo len pred pár mesiacmi. A to ešte nepozná celé znenie. Potlačil som povzdych. Snažil som sa na to zabudnúť, no nešlo to. "Nechoču sa pred ničím skrývať. Ani pred minulosťou." Pohľad som smeroval priamo do očí vlčice. "Da, što sa stalo, stalo sa. Eto nemožno zmeniť. No vlk môže ovplyvniť svoju budúcnosť."
A ja sa postarám o to, aby tá moja bola lepšia, ako moja minulosť, dodal som pre seba. Prečo som bol zrazu tak filozofický? To bola otázka, na ktorú som nepoznal odpoveď. Usmial som sa na Lucy, aby som zmiernil ráznosť svojich slov.
Opravila ma - nezasekla si labku medzi kameňmi, ale v kmeni stromu. Zatváril som sa trochu zahanbene. Bolo zrejmé, že jazykové medzery sme mali obaja. "Odpusť mne chybu. Teraz už chápem." Ešte raz som si obdivne prezrel zelenú ozdobu na nohe vlčice.
"Podľa mňa sa ti tá šatka godí k srsti. I k očiam." To bol kompliment? Stretneš vlčicu, a musíš sa jej hneď tak podlizovať? pokáral som sa v mysli. Dúfal som, že to vezme v dobrom, a nebude si myslieť, že si z nej robím žarty. "Duncana ja vstretil v lese vostočno odtiaľto. Kam ale zamieril potom, eto uže neznaju." Potom sa ma Lucy spýtala, či sa vyznám v love. "Ja v love... Hm, priemerný. Mám silu, no mne chýba skorosť. Nejde mi bystro sa gýbať, znaješ?" ubezpečil som sa, že môjmu slovu porozumela.
"Kakoju taktiku lovu zvolíme? Jesli niečo nájdeme, uštveme to, ili obkľúčime?" Snažil som sa plánovať dopredu, aj keď to nevyzeralo, že tu na okolí niečo je. "Asgaarskaja.. Interesný názov pre svorku." Napadlo mi, že by som sa mohol o tej svorke niečo dozvedieť, aby som vedel, či by sa oplatilo stať sa členom. "Skoľko členov tam jesť?"

Vlčica so svojimi čudnými pohľadmi očividne stále nechcela prestať. Pozdvihol som obočie. Videl som, že o niečom premýšľa a keďže sa pritom tak udivene pozerala na mňa, došlo mi, že témou budem asi ja. Moje správanie? Stav? Reč? "Jesli chočeš, mogol by som ťa naučiť zopár slov. Potom by sme ľagšie rozumeli." Koho som to zase stretol? Ešte zo mňa urobí učiteľa iných jazykov, napadlo mi. "Ili sa ja môžem naučiť niečo od tebja. Asi sa mi to bude godiť, ak zdes nie je nikto, kto by mne rozumel." Na chvíľu som sa zamyslel. "Rozumiem takmer všetkému, čo skažeš, ale opačne to už nie jesť tak." Medzi našimi slovami až tak veľký rozdiel nebol, aspoň zväčša. Ale to sa zdalo iba mne.
"Da, môj domov jesť ďaleko." Mohol som o tom mieste vôbec hovoriť ako o domove, keď ľahlo popolom a všetci buď prišli o život, alebo utiekli neznámo kam? Nevedel som, ako veľa môžem trojfarbenej vlčici prezradiť. Rozhodol som sa, že zatiaľ stačí minimum. "Požiar. Naše územie začalo gorieť, a vlci utiekli, alebo...." Na okamih som sklopil zrak. Muselo jej byť jasné, čo sa stalo s tými ostatnými. Skúsil som nepríjemné spomienky vyhnať a sústrediť sa na niečo iné.
"Eto muselo byť bolestivé, zaseknúť si nogu... Teda, tlapku, medzi kameňmi." Opravil som sa, aby tomu vlčica, pochopila. "Jesli ti ale nezostal šrám, máš šťastie." Skúsil som ju tými slovami povzbudiť. Avšak, uvedomil som si, že to asi nebola najmúdrejšia voľba slov. "Ja nechcel byť neúctivý," ospravedlnil som svoje vyjadrenie a sklonil hlavu. Mohol si si spomenúť skôr na to, že na tvári jazvy má. Vlčica so šatkou povedala, že po celom území nie je ani stopy po jedle, ale vie o jednom mieste kde by mohlo niečo byť. Duncan mal pravdu. Ale ak máme aspoň malú šancu, mohli by sme ju využiť.
"Na Sibíri bola tento rok tože ťažká zima," povedal som, "mojej svorke chýbalo jedlo. Vsjo, što sme ulovili, šlo pre vĺčatá." Vlčica mi prezradila niečo o svojich rodičoch. Boli vraj alfy. Pri tom som zbystril pozornosť. "Poznáš vlka menom Duncan? Skazal mne, že je členom tunajšej svorky. No neznaju, jesli govoril o tvojej svorke, ili o nejakej inej. Je zdes viac svoriek?"
Vlčica ma vyzvala, aby som šiel za ňou. Vďačne som sa dal do rýchlejšieho kroku a modlil sa ku každému božstvu, aby tam niekde na nás čakal aspoň hlt mäsa. Hoci aj zmrznutého. "Teší ma," odvetil som s úsmevom, keď sa mi trojfarebná predstavila pod menom Lucy. "Spasiba za pomoc, Ljucy," poďakoval som ešte vlčici, a vyslovil jej meno s dosť výrazným prízvukom. Zamračil som sa nad tým a pripomenul si, že sa ho musím naučiť vyslovovať lepšie.

// Orlí dráp

Keď som k neznámej prehovoril, tak sa na mňa tak zvláštne pozrela. Urobil som niečo zle? Aha, ona mi predsa nerozumie, uvedomil som si. "Ja pochádzam zo Sibíri tam gavaria vsje tak, kak ja," snažil som sa jej to vysvetliť. "Neboj sa, nič mne nie je." Pokúšal som sa ju nejako ubezpečiť, no nevyšlo to. Prečo má tak veľký záujem o to, či mi nič nie je? Na toto som si nikdy veľmi nezvykol. Chápal som, že vlkom záležalo na ostatných, ale vždy som chcel svoje problémy skrývať presne z toho dôvodu. Nikto by ich nevidel a tak by sa o ne nikto nemusel zaujímať a mať kvôli mne starosti. V tomto prípade to ale nešlo. Stačí sa na mňa pozrieť a uvidí chodiaci problém, s tým, ako ma zriadila zima.
"Po čemu sa o mňa tak zaujímaš? Nedalo mi sa na to neopýtať. Keď som zívol, tak sa mi pozrela do tlamy. Čo to robí, to vyzerám až tak zle po tom menšom spánku? Nechápavo som pokrútil hlavou. Keď som sa jej pozrel na nohu a opýtal sa jej na šatku, znovu neporozumela, čo som jej hovoril. "Noga." Zdvihol som svoju prednú labku. "Eto jesť noga. Vidíš?"
Dúfal som, že tomuto by porozumieť mohla. Duncan a Izumi chápali aspoň niečomu, ale čo robiť v takomto prípade? Začali ma znova zneisťovať myšlienky. "Gavarju tak už od narodenia. Zmena jesť ťažká, a asi by som si nikogda úplne nezvykol." Potešilo ma že vie kde je úkryt, no úplne sa mi tam nechcelo. Dovedie ma k nemu a odíde?
"Eto jesť dobré, že sa tu vyznáš. Ja som dorazil toľka pred niekoľkými dňami." Skúsil som rozprávať pomalšie a jasnejšie, aby dobre počula všetky slová. "Odin vlk spomínal, že sa zdes nedá nájsť korisť, kvôli zime. No... Neznaš aspoň nejaké miesto, kde by sa dalo loviť?" Vyzerá, že sa tu orientuje, možno by sme niečo nájsť mohli. Pokúšal som sa myslieť na niečo pozitívne. "Ty narodilas vo svorke? Ili rodičia boli tulákmi?"
Možno sa na mňa konečne usmialo šťastie, napadlo mi. Aj keď bola všade okolo zima a môj žalúdok zíval prázdnotou, stretol som túto milú vlčicu (aspoň sa tak javila), a keďže sa tu vyznala, mohol som sa dozvedieť niečo nové o tomto mieste. Na cudzinku som sa usmial, nebolo to síce nič svetoborné, ale zdvihnutie kútikov si musela všimnúť. "Moje imja Alexei. A tvoje?" predstavil som sa a počkal, či mi to opätuje.

Zacítil som vlčí pach. Vlk? Čo by tu robil? To sa mi asi iba zdá, hodil som to za hlavu. Lenže pach sa približoval. Už bolo počuť praskanie vetvičiek a kroky v snehu. A potom na mňa niekto neznámy zvýšil hlas. Trhlo so mnou. Hneď som sa otočil, vystrčil hlavu spoza kmeňa stromu a uvidel pred sebou vlka. Vlastne vlčicu. Zaujímalo ju, prečo tu len tak ležím. „Bol som unavený. A nenašiel som ničego lepšiego.“
Prečo sa vôbec tak zaujímala? „Ja v porjadke,“ uistil som tú vlčicu pokojným hlasom. „Trocha snegu mi neublíži.“ Síce to nebola tak úplne pravda, vyčerpanie a hlad ešte neustúpili, ale to ona vedieť nemusela. Zazíval som na neznámu. Rozmýšľal som čo tu môže hľadať. Jej tón mi pripomenul Izumiho. Teda, ten starostlivý tón, nie to okríknutie, ktorým ohlásila svoju prítomnosť.
Neopýtal som sa až moc otázok na raz, snáď to nezobrala nejak zle. Na chvíľku som zablúdil do svojich myšlienok. Buď opatrný Alexei, vieš ako to skončilo minule, keď si sa tu s niekým začal baviť. Odišli, jeden po druhom. Ale ani im to nemám veľmi za zlé. Niečo vo mne mi napovedalo, aby som si dával pozor a zostal ostražitý.
Vlčica vyzerala byť v pohode. Zaujali ma jazvy na jej tvári. Vyzerali, akoby ich tam zanechali pazúry. Ako k nim asi prišla? „Što jesť eto na tvojej noge?“ Moju pozornosť som upriamil na zelenú vec zauzlenú okolo jej prednej labky. Hodila sa k farbe jej srsti. Kde ju asi našla? Svoju prílišnú zvedavosť som radšej zarazil hneď v zárodku.
Dúfal som síce, že budem môcť stráviť chvíľu osamote, ale spoločnosť tejto vlčice mi nejak nevadila. Aspoň zatiaľ. Teda, dúfam, že sa z nej nevykľuje nejaká nepríjemná oštara. „Choču sa niečo spytať,“ nechcel som ju síce zaťažovať svojimi ťažkosťami, ale zároveň som nechcel premeškať šancu na zistenie niečoho o tejto zemi. „Vlk, ktorý mne pokazal úkryt sa niekam vytratil. Vyznaš sa zdes?“ Váhavo som sa opýtal. Už ani nie je taká zima ako keď som sem šiel. Ešte že som tu, a nie niekde vysoko na severe. Nakoniec som sa aspoň postavil, striasol zo seba sneh a čakal na odpoveď. Nebolo by slušné vyvaľovať sa, kým ona stála.

// Kopce Tary

Uvidel som pred sebou zamrznutú rieku. Prišiel som bližšie k ľadovej ploche. Zatúžil som napiť sa vody, no jediné, čo som mohol urobiť, bolo nabrať si do papule sneh a počkať, kým sa roztopí.
Porozhliadol som sa po okolí a pomyslel som si, že je tu vlastne celkom pekne. Mohol by som tu načerpať nové sily a vydať sa zase ďalej. Možno by som tu mohol nájsť aj nejakého nového spoločníka, ale to má ešte čas.
Okolie sa zdalo byť z pachového hľadiska čisté. Konečne na chvíľku sám, pomyslel som si radostne. Spoločnosť mi vôbec nechýbala. Preskúmal som okolie, či tu náhodou nenájdem úkryt. Strašne fúka vietor, musím rýchlo niečo nájsť.
Nakoniec sa mi podarilo nájsť strom s celkom hrubým kmeňom, za ktorý som si ľahol do klbka. Začínala mi byť zima, ani moja hrubá srsť nedokázala bojovať s mrazivým vetrom.
Slnko bolo stále celkom vysoko. Avšak, musel som si nájsť niečo na obživu. No nikde nič, musel som počkať kým sa niekde niečo objaví. Ako tu prežijem keď tu nieje nič na jedenie? S tou krajinou bez potravy mal Duncan pravdu zneistene som si uvedomil nepríjemnú skutočnosť. Napadlo ma, že by som tu mohol počkať, či okolo nepôjde nejaká zver. Napríklad... Králik. Alebo nejaká vycivená srna.
Skrútil som sa do ešte pevnejšieho klbka a vystrčil som hlavu spoza stromu, aby som mal dobrý výhľad na breh, a už som len čakal. Snažil som sa udržať svoje telo v čo najväčšej ostražitosti a byť schopný rýchlo reagovať. Ale ani po oddychu v nore som nebol tak odpočatý, ako by som chcel byť.

Obaja vlci pomali zmizli v diaľke. Najprv Izumi, o trochu neskôr Duncan. Videli, že si unavený. Radšej šli popredu, a teba nechali za sebou. Vlastne som to svojím spôsobom chápal. Nechcel som nikoho zdržovať, ani byť na príťaž. Bolo to tak lepšie.
Ale predsa som trochu ľutoval, že sme sa rozdelili tak rýchlo. Duncan toho o tomto kraji vedel veľmi veľa, a jeho znalosti by mi ešte mohli byť užitočné. A Izumi bol príjemný spoločník. Nezostávalo mi ale nič, len sa zložiť k spánku a načerpať sily.
V hlave som si opakoval všetko, čo som za čas strávený s dvoma vlkmi zistil. Vlčica - Smrť, mágie a čary, šialený kraj. Kam som sa to dostal? Oči sa mi privreli, a už sa neotvorili, keď som upadol do dlho očakávaného spánku.

Ráno bolo vcelku chladné. Keď som sa trochu prebral, vyliezol som von z úkrytu. Chvíľku som rozmýšľal, kam sa vydám. Bolo by dobré dostať sa do nejakej svorky, ale do akej? Ani to tu poriadne nepoznám, pomysel som si sklamane. Okrem mňa tu široko-ďaleko nebola ani stopa po vlkoch.
Vydal som sa smerom na severozápad. Škoda, že Duncan odišiel, mohol som mať spoločníka pri cestovaní. Pokiaľ si ešte dobre pamätám, tak Izumi šiel presne tadiaľto. Snáď naňho natrafím, pomysel som si. Dúfam že nebudem príliš dlho sám. Je to príjemné, ale v týchto podmienkach je v jednote sila, a to viem aj ja. Vlk, ktorý spoločnosť nemá zrovna najradšej.
Cesta ubiehala celkom pomaly. Snažil som sa niečo nájsť, ale nikde nič. Pomaly som kráčal krajinou. V čerstvo napadanom snehu som nevidel nijaké stopy, vlčice ani zvieracie. Dostal som sa naozaj na pusté miesto. Kde sú asi práve Duncan s Izumim? Odbočil som ešte viac západne, teda smerom, kde som včera videl miznúť za horizontom zimné slnko, a vydal sa ďalej hlbokým snehom.

// rieka Kierb (cez Zarostlý les)

Hlásim sa s Alexeiom.


Strana:  1 2   další »