Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nuž, áno, bola to škoda. Obidve vlčice chceli vedieť, čo za svorku tam je, no ani jedna z nich to netušila. Stačí tam prísť a jednoducho trochu to tam pozorovať, ale to by Zarraya nikdy neurobila. Vlčice sa teda museli zmieriť s tým, že o svorke nebudú vedieť nič. Aspoň jedno plus bolo to, že Zarraya sa dozvedela, že sa tam nachádza akási svorka a prípadne sa jej vyhne. Aj tej rieke.
Nakoniec Búrke oznámila, že pôjde. Vlčica sa ju spýtala na smer. Zarraya mykne plecami. ,,Niekam. Kam ma laby zavedú, "odvetila a chvíľu sa na ňu pozrela. Nemala cieľ. Len blúdila po krajine, úplne sama. Už tu strávila niekoľko mesiacov. Ako to vlastne vedela? No... Cítila tu niečo iné. Ako to povedať. Prítomnosť mágie, niečo také, nevedela to presne pomenovať. A za ten čas už stihla stretnúť pomerne dosť vlkov, no ani s jedným nepobudla príliš dlho. Takže len blúdila, bez žiadneho cieľa, to bolo všetko. ,,Ak chceš, choď si za mnou. Ak nie, tak si môžeš ísť. Svojou cestou, "zazubí sa. Áno, jej povaha sa trochu zmenila. Keď proti vlkovi nič nemala, už nebola ku každému vyslovene mrzutá. Už to nemalo zmysel. Len spoločenský vlk z nej už asi nikdy nebude. Vtom sa otočila a zmizla za stromami.

//Stredozemná prepadlina

Na poznámku vlčice nepovie nič, výraz na tvári má stále taký istý, ako vždy. Len hrabne labou do vody, čím ju rozvíri. Voda je krištáľovo čistá, sú pod ňou vidieť kamienky. Ticho opäť všetko vyplnilo, jedine zvuk pokojne padajúcej vody. Zarrayi sa tu páčilo a dokázala by vodu pozorovať dlho. Ukľudňovalo ju to a relaxovala pri tom, až zabudla na prítomnosť vlčice. Tá sa však po chvíli ozvala. Na sever... ,,Nie, tak potom teda nie, nebola som tam a ani neviem o žiadnej svorke." Škoda, že vlčica o tej svorke nevedela viac. Pochopiteľne tu chcela mať prehľad. Nie aby sa do svorky pridala, ale naopak, vyhla sa jej. A ešte mala šťastie, že na sever ani nešla, vlastne šťastie mala aj tým, že počas jej túlania sa po krajine na žiadnu svorku nenarazila. Čo keď patrí tej svorke? No ktovie, niekedy na svorky možno zmení názor. Všetko je len otázka času.
Už sa v tej ľadovej vode máčala dlho. Pravda, zo začiatku jej to nevadilo, ale čo je veľa, to je veľa. Nechcela prechladnúť, predsa ešte len nebolo leto, ešte len začínala jar. Doskočila na breh a venovala pohľad Búrke. Chcela sa vydať ďalej, ale nevedela, či má niečo povedať alebo nie. Áno, mohla jednoducho zmiznúť, ale jej to prišlo... divné. ,,Hm, ja by som už radšej zamierila inde,"vyjde z nej. Bolo tu pekne, ale nič moc sa tu nedalo robiť. A niežeby sa Búrky chcela zbaviť. Síce samota bola lepšia, no ona zatiaľ nebola až tak hrozná spoločnosť.

Všimne si smiechu vlčice. Aj keď tichého, ale je to smiech. Čo sa deje? Povedala niečo zle? Mierne pokrčí čelo. Na jej vysvetlenie najprv nepovedala nič. ,,U mňa je to trochu inak. Nenahovorím toho veľa, ale aj tak je je väčšina z toho blbosť." Keď sa nad tým tak zamyslela, prečo sa tu vlastne dohadovali o takýchto veciach - kto koľko toho nahovorí? Zarraya nevedela, či si po celý čas z nej robí blbý vtip alebo to myslí vážne.
Sleduje Búrku, ako vstane a umyje si zablatené labky. Ticho dlho nebolo. Novú tému na rozhovor opäť nezačala Zarraya. Tak to už s ňou je a vždy bude. Veď si to aj pred ňou priznala. Zarraya bola rada, že sa začínali rozprávať o niečom normálnom. Močiare poznala, ale rieku nie. ,,Pri niektorých riekach poblíž močiarov som bola, ale neviem, ktorú myslíš,"povedala na to len. Ani podľa upresnenia nevedela odpovedať. Namiesto toho zoskočila z balvana do ľadovej vody a napila sa. Niektorým by táto až príliš chladná voda vadila, no jej nie. Došla až ku brehu. Na vodnej hladine sa odrážalo vychádzajúce slnko. Svitalo. Okrem slnka prišiel aj jemný dážď, ktorý naberal na sile, no zatiaľ to nebolo nič hrozné. Zarraya pozorovala, ako kvapky dažďa dopadajú na hladinu a zároveň si vypočula vlčicu. Svorka? Ešte šťastie, že na ňu nenarazila.

Hnedá pohliadne na oblohu. Zase je noc. Noc ako každá iná, tichá a pokojná. Noci sú jej najobľúbenejšou časťou dňa a najradšej by tu nesedela na zadku ale poprechádzala by sa cez krajinu, ale nejako sa jej podarilo dať do rozhovoru s akousi cudzinkou, ktorej stále nepozná meno. Oblízne si tlamu a posadí sa na balvan. Nie je to veľmi príjemné, už ju to omrzelo, stáť alebo sedieť na šmykľavom kameni. Skôr sa však bála toho, že jej podarí spadnúť do vody, ktorá ju odnesie kto vie kam, pretože rieka je práve dosť rozbúrená a nehovoriac o tom, že sa na dne nachádza kopa kameňov. ,,To je,"zašomre si skôr pre seba. A ja patrím medzi nich. Zarraya je blbá v trochu inom zmysle, ale vykrikovať na ostatných, že nesmú žrať zajace by bolo medzi poslednými vecami, čo by urobila. Urobila už dosť blbých vecí, ktoré neskôr oľutovala, ale toto našťastie medzi ne nepatrilo. Konverzácia znova ustane. Ich rozhovor nie je práve ukážkovým, ale Zarraya si z toho veľkú hlavu nerobí. Jej trápne tichá nevadia. Béžová sa opäť ozve. Predstavila sa. Konečne. Takže Búrka. Jednoduché a klasické meno. Na rozdiel od toho Zarrayinho. Pri vlčicinej vete sa však Zarrayina tvár rozšíri do úškľabku. ,,Tak to sme potom dve. Som Zarraya a veľa toho nenahovorím." Skloní hlavu a zívne si, hoci ťažko povedať z čoho, pretože unavená až tak nie je.

Ticho. Vlčice tam len stoja a dívajú sa na seba. Ani jedna neprehovorí. Akoby tam ani neboli. Zarraya len čaká, či ešte niečo bude chcieť. Dáva jej päť sekúnd, inak padá. Už sa otočila a chcela zoskočiť z kameňa, no vtedy vlčica prehovorila. Len to po nej zopakovala, ale vyzeralo to, že ešte niečo chce povedať. No opäť sa vyskytlo ticho. Rada by sa konečne dozvedela hej keno a nemusela ju volať vlčica. Lenže, ona sa na meno nikdy nepýtala. Kto vie prečo, nie žeby sa hanbila, v jej hlave už je to tak nastavené. Nebude prejavovať to, že o rozhovor má záujem. Ona nemala, lenže keď sa jej nejako podarilo dať do reči a tá vlčica silou mocou sa s ňou chcela rozprávať...
Rozhovor opäť zachránila béžová. No tieto slová Zarrayu prekvapili. Strihla ušami a trochu udiveným výrazom sa na ňu zadívala. Fakt to znelo, akoby ju nič nenapadalo čo povedať, len chcela prerušiť trápne ticho. Ale toto bolo trochu divné. Kto by už behal po lúkach a zakazoval ostatním jesť zajace? ,,A to ťa ako napadlo? Fanúšička? Tak som to nemyslela. Nie, takto to nerobím, kto by už stváral takéto blbosti? "odvrkla. Alebo to vyznelo tak, že Zarraya tie zajace zbožnuje a urobila by pre nich všetko? Taká až nebola. Zarraya vlastne mala rada, všetko, čo sa dá zjesť. Aký divný rozhovor.

Well, vlastne som to už čakala... Ale, gratulujem výhercom, užite si odmeny! A aj tak, ďakujem za akciu, muselo s tým byť veľa práce...


A to je odomňa všetko

Zarraya očami ubiehala aj k ostatným vlkom, ktorý sem prichádzali a odchádzali. Počula malé vĺča niečo zvolať, ale pravdepodobne to nebolo mierené na ňu. Zrak presunula k béžovej. Sledovala, ako rozkročila labky a urobila akúsi divnú pózu, ktorá mala znázorňovať zajaca. Nie žeby jej to priala, ale bolo by vtipné, keby spadla do vody. Vlčica však dlho v takejto póze nevydržala a bez toho, aby spadla sa bezpečne dala do normálnej polohy. Zanedlho jej vysvetlila jej slová. Zarraya na to nepovedala nič, nemala čo. Takže ju prirovnávala k zajacu? Nevedela, čo si má o tom myslieť, prišlo jej však, že vlčica len chcela naviazať rozhovor. Cudzinka nevyzerala ako hrozba, preto mierne uvoľnila, no neprestávala ju sledovať. Ďalej sa medzi nimi rozhostí trápne ticho. V prítomnosti Zarrayi to už vždy bolo. Nebola úplne typ vlka, ktorý by dával otázky, začínal novú konverzáciu alebo by robil vtipy.
Posadí sa a strihne ušami. Rozhovor však zachránila vlčica dalšími vetami. ,,To som nepovedala. Zajace nie sú zlé, vlastne ich mám celkom rada, "uškrnula sa a to bolo všetko, čo povedala. Jej stará povaha bola späť. Zdvihla hlavu a zadívala sa do očí vlčice. Žeby sa jej snažila prečítať myšlienky? Chcela len vedieť, čo v hlave tej vlčice práve prebieha. Biele oči. Zaznelo v jej hlave. Biele oči? Áno, veď ona má biele oči. Žeby vlčica vedela, že vlci s bielymi očami vedia čítať myšlienky alebo si to len povšimla, že má biele oči a to je všetko?

Obrátila sa, keď vlčica preskočila na kameň, kde pred chvíľou bola. Hádam sa len nechystá ku nej? Pozorovala ju z druhého balvana. Očkom hodila i po dvoch vlkov, ktorý sem tiež prišli, ale rovnako rýchlo aj odišli. Jednu z vlčíc spoznala, ale skôr venovala pozornosť tej, ktorá bola pri nej bližšie a vyzeralo to, že sa chystá prehovoriť. Dojem neklamal. Natočila uši a počúvala. Do rozhovoru sa jej veľmi nechcelo... Vete však veľmi nepochopila. Zajaci vyrástli do poriadnej veľkosti? Čo tým myslela? Možno vďaka hučiacej vode počula zle, pretože pri nej bola bližšie ako pri vlčici. ,,Ako to myslíš? " odpovedala jej na otázku otázkou.
,,Len som preskočila na druhý kameň, problém? "mykne plecami. Všimne si jej úsmevu. Zarraya jej úsmev neoplatila. Zatiaľ pozorovala, ako sa bude ďalej správať. Vlčica nevyzerala... Ako to povedať, nebezpečne, hrozivo, no Zarraya si ju stále zvedavo premeriavala pohľadom a sledovala každý jej pohyb. Švihla chvostom do pritekajúcej vody, čím sa trochu ošpliechala, no ku bielej vlčici to až neprišlo. Voda bola príjemne ľadová.

//Zelené nory cez prepadlinu

Zarraya sa akosi dostala z tých podzemných tunelov a keď vyšla von, nadýchla sa čerstvého vzduchu. V tlame niesla králika, teda aspoň to, čo z neho zostalo a tlamu mala opäť od krvi. Odhodila králika a rozbehla sa cez les. Minula posledný strom a zastavila sa až pri brehu rieky. Sklonila sa a napila sa, čím si aj umyla tlamu od krvi z králika. Keď však zdvihla hlavu a uvidela, čo je pred ňou, doslova jej to vyrazilo dych. Voda sa valila zo skalísk a narážala do balvanov v rieke. Zarraya nemo stála a dívala sa na túto prírodnú krásu. Skočila na balvan a sadla si naň. Toto si predsa nesmie nechať ujsť. Zavrela oči a a načúvala rútiacej sa vode. Okrem neho tu nebolo počuť vôbec nič, preto sa Zarraya trochu zľakla, keď neďaleko seba zbadala béžovo-bielu vlčicu. Všimla si ju až teraz. Odvrátila zrak. Neprihovárala sa jej. Ona nie je tá, ktorá začína rozhovory. Zoskočila z balvana na druhý a ku valiacej sa vode bola ešte bližšie. Na kožuchu aj ucítila kvapky, ktoré sa na ňu dostali, keďže bola pri vode veľmi blízko.

//mením smer na Kaskády cez Stredozemnú prepadlinu

Mám 32 bodov, vymieňam ich za:
Za 20 bodov 2x teleportačný lístok
Za 10 bodov 18 drahých kameňov
Za 2 body 15 mušlí
Ďakujem

Škoda, že som nestihla splniť tú jednu úlohu...

Keď sa na ňu šedá pousmiala, Zarraya sa pokúsila o úsmev tiež. Potom sa odvrátila a s odstupom sledovala hnedú, ako vliezla do nory a pokúšala sa chytiť králika. Perfektne sa tam zmestila, no Zarraya by sa tam určite zasekla. Hoci sa snažila, zatiaľ jej to veľmi nevychádzalo. Keby to nevyšlo, Zarrayi by to vôbec nevadilo. Aj keď by si niečo pod zub dala, od hladu neumierala a bolo kopec iných miest, kde by nejakého králika mohla ešte uloviť. Potom sa to však začínalo obracať k lepšiemu. Králik strácal sily, nakoniec povolil a vlčici sa ho podarilo vytiahnuť z nory von. Bola jej za to vďačná, skrývať to nemohla. ,,Ďakujem, "zamumlala a pritiahla si úlovok ku sebe. Vlčica vyzerala byť na seba hrdá a Zarraya sa jej ani nečudovala. Vzala ho do tlamy, a sadla si o kúsok ďalej. Počula, že sa rozprávali o mágiách, ale do rozhovoru sa im neplietla. Odtrhla si kus zo zajaca a prežúvala. Vstala a prešla do dalšieho tunelu, aby ich viac neotravovala. Počas cesty králika rýchlo zjedla. Nemala dôvod sa tu ďalej zrdžiavať. Nechala, nech ju labky vedú ďalej.

- - >Ovocná tôň cez Stredozem. prepadlinu

//Tak nakoniec som to nestihla, ospravedlňujem sa, snáď som vám príliš nenarušila hru a teraz padám ;-;

Zarraya nastražila uši a obrátila sa, keď sa za ňou ozval čísi hlas. Ten patril malej hnedej vlčici. Netušila, že tu má spoločnosť. Ako to, že ju tu necítila? Možno preto, lebo sa príliš sústredila na králika. Švihla chvostom. Najprv chcela ponuku odmietnuť. ,,No, keď by sa ti chcelo..., " vyletelo z nej napokon. Práve si nechala od niekoho pomôcť. To nemala. Cítila sa trápne, že niekto to musí loviť za ňu. Keby jej niekto ponúkol pomoc pred dvoma mesiacmi, chladne by odmietla. Ako rýchlo sa jej povaha zmenila. Ale keď sa už ponúkla, tak aspoň si precvičí svoje lovecké schopnosti, nie?
Ucítila tu však i dalšieho vlka, čo jej veľa radosti nepridalo. Len o to trápnejšie sa cítila. Bola to však skôr vlčica, podľa stavby tela, a aj staršia. Zarraya si nervózne oblízla tlamu a pohľad neustále presúvala z vlčíc na králika.

//rieka Midiam

Rieka sa začínala zužovať a Zarraya ju mohla bez problémov preskočiť. Dostala sa do lesa. Lepšie povedané, kopcovitého lesa. Už si myslela, že tu na nič zaujínavé nenatrafí, keď sa zrazu šmykla a prepadla sa dole. Zmätene sa rozhliadala okolo. Vyzeralo to, že sa prepadla do akejsi nory. Hneď pred ňou sa cesta rozdeľovala do niekoľko tunelov. Nechcela zablúdiť, ale mala potrebu zistiť, čo tam je. Pretože, čo by to bolo, keď by nezariskovala? Nikam sa neponáhľala. A o to jej aj išlo, aby toho objavila čo najviac, nie? Bez dalšieho váhania sa rozbehla do jedného z tunelov. Zarraya tu cítila silný a lákavý pach králikov. A čím hlbšie šla, tým viac pach silnel. Možno to bola pasca, ale nad tým veľmi nerozmýšľala. Ďalej sa skrčená prikrádala, až sa konečne mohla vystrieť. Dostala sa do väčšieho priestoru. Akási malá jaskyňa. Zbystrila, keď uvidela malú chlpatú guličku pobehovať po tuneloch pred ňou. Králik jej utekal, tak sa s dupotom rozbehla za ním. Králik to mal jednoduchšie, keďže bol menší a nemusel sa prepchávať tunelmi ako Zarraya. V tej chvíli svoju veľkosť nenávidela. Keď už však bol tunel priúzky, musela sa zastaviť. Naozaj nechcela, aby sa zasekla, ako pri tých cudzinkách. S nevraživým pohľadom sledovala utekajúceho králika.

//Kopretinová lúka cez Stredozem. Pláň

Zarraya pokračovala vo svojom putovaní ďalej. Napokon sa rozhodla zmeniť smer, nešla na juh, ale na západ a dostala sa tam, kde už kedysi bola. Ulovila si tu zopár myší a... Namazala si na tvár blato a krv z myši a vystrašila toho vlka. Uškľabila sa pri tej spoemienke. Odkedy sem došla, mala samé šialené nápady. A rozhodla sa v tom pokračovať ďalej. Tentokrát skúsi niečo menej šialené, ale aj tak kto vie, čo si o nej tí vlci pomyslia. A čože mala v pláne? Keď sa s Wizku rozprávala o Živote a Smrti... Čo tak nepoučiť dalších vlkov? Určite o nich nevedia všetci. To nebolo až tak bláznivé, nie? Nebude predsa na škodu, keď niekoho poučí. Zamyslená kráčala cez pláň a usmievala sa. Koľko blbých nápadov ešte budeš mať? Ale veď to až tak blbé nie je, narozdiel od toho, že na Aurona zakričala, či nebude jej partner... Čím viac tým ďalej sa za seba hanbila a pýtala sa samej seba, prečo to urobila. Prečo sa takto správala? Kde bola jej plachosť, tichosť a rozum?
So sklonenou hlavou si ani nevšimla, že došla k rieke. Tentokrát sa tu nezastavovala. Išla ďalej, pozdĺž nej.

//Zelené nory