Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pozorovala vlčicu, ako jej vstávajú chlpy dupkom. Čo také urobila? Alebo povedala? Nezdalo sa jej, že by urobila niečo, čo by ju vyprovokovovalo. Je probém v cudzinke, že je len príliš výbušná alebo v Zarrayi? Olízne si tlamu. Zarraya čoraz viac nadobúda pocit, že čoskoro na ňu cudzinka vyskočí. Až tak ju nahnevala? Pohľad presunie k svetlohnedej mladej vlčici. Predpokladala, že pred ňou si to nedovolí... Štastie, áno. Presne takýmto spôsobom by to povedala asi aj Zarraya, pretože úprimne nič 'krásne a štastné ' sa jej v živote ešte nestalo a pravdepodobne ani nestane.
Zrejme nebola naštvaná len na to, že Zarraya nevedela, kde sa nachádza jej kamoška. Určite sa jej ešte niečo udialo. Dve hromádky neštastia.
Pozdvihla obočie nad cudzinkiným divným smiechom. Lepší efekt tomu ešte dodala tým, že prinútila mraky sa stiahnuť. ,,Takže vlci tu vedia ovládať dokonca aj počasie, to je mi novinka, "poznamenala uvoľneným tónom. Cudzinka zase ešte viac zvýšila tón. ,,Veď ja ani nemusím byť tu. Mne sa po*ere všetko úplne všade,"mykne plecami. Radšej sa ani neusmieva a nerobí žiadne grimasy, pretože by ju tým mohla ešte viac naštvať. ,,Trochu sa ukľudni. Nádych, výdych..."no, toto myslí vážne.

Zarrayu cudzinkina odpoveď prekvapila. Kamarátka? Čakala, že to bude nejaká nepriateľka, alebo má niečo dôležité, a že vraj kamarátka... Zrejme asi budú musieť byť veľké kamarátky, keď po nej tak usilovne pátra. Kývne hlavou. Svojim spôsobom ju aj chápala, veď aj ona mala kedy dobrú priateľku, ale nie natoľko, aby ju utešovala a pomáhala jej v hľadaní, no bola si istá, že vlčica by ani nič z toho nechcela. ,,Pýtala si sa, či som nevidela iných vlkov, tak som odpovedala, "nemohla si odpustiť poznámku. Všimla si jej mierne nahnevaného tónu. Zarraya namiesto nej rozprávala úplne v pokoji. Na sekundu sa obzrie za novými pachmi, ktoré sa jej votreli do ňufáka. Videla jedného sivého vlka a svetlohnedú vlčicu pri nich, ktorá jej pozdravila. ,,Zdravím, "zaškľabí sa a potom pohľad nasmeruje na sivú.  ,,Smola. Skús štastie inde, "mykne plecami. Zvláštne, že tu ešte stále je. Veď nič nevie. A ani za to nemôže, tak čo sa tak hnevá?  
,,Hovorím ti, že nič neviem, nič netajím, som len obyčajná vlčica, čo sem nedávno prišla a nevie o tejto krajine vôbec nič, tak sa ukľudni, áno?" tentoraz už zvýši tón tiež. Nech si svoju zlosť vyleje na niečom inom. Nechápala, prečo na ňu tak vybafla. Naozaj to vyzeralo, že by niečo tajila?

Povedala cudzinke, že nikdy vlčicu nevidela, a to bolo všetko od nej. Čakala, že vlčica odíde, nechá ju a Zarraya si zase zdrieme a tým to zhasne. Lenže tak sa nestalo. Naopak, vlčica hodlala pokračovať ďalej. Čo na tej vlčici vidí? ,,A prečo po nej tak strašne pátraš? Teda ak to nie je tajné, "zazubí sa. Áno, fakt ju to zaujímalo, pretože vlčica bola normálna, ničím zaujímavá, teda podľa opisu vlčice. ,,Hej, stretla som zopár vlkov a vlčíc, ale ani jedna z nich neodpovedala tvojmu opisu, "zívne si a švihne chvostom. Neklamala, tu na to nemala dôvod. Keby vlčicu poznala, už by to bolo trochu zložitejšie a musela by sa trochu zamyslieť, či o nej povedať alebo nie, lenže Zarraya si bola istá, že nikde takú vlčicu nevidela a ani sa o nej nedopočula. Nemala čo k tomu ďalej povedať. Proste nič, nič.
No zrejme bola pre cudzinku tá vlčica fakt dôležitá, keďže sa vypytovala ďalej. Avšak tentoraz na otázku mohla odpovedať kladne. Dôležité, dôležité... Zarraya by rada vedela, prečo jej má pomáhať. ,,Asi ti to bude nanič, ale rieky sa tu vylievajú z korýt, no to by som nenazvala veľmi 'magickým'. A raz som sa z ničoho nič prepadla do zeme, kde som bola spolu s niekoľkými ďalšími vlkmi. Ďalej nás viedlo akési svetielko. Prepchali sme sa do tunela, potom sme sa ocitli pred jazerom, zo ktorého šli výpary. Jedna hnedá vlčica ho zmrazila. A mala ako prívesok na krku vločku, to by sa dalo nazvať také... Magické. A jedna vlčica, to bolo potom, mala modré odznaky na čele. Porozprávala mi o Živote a o Smrti, hádam, že ich poznáš. To je všetko, "mykne plecami. Neboli to nijak tajné informácie, ktoré by mohli byť využité proti nej, takže...

Zarraya zamrká očami. Pôsobila naštvane, no to bolo len kvôli tomu, že ju vlčica vytrhla zo spánku a Zarraya teraz pobolievala hlava, ledva sa jej chcelo vstať na nohy. Veď komu by to bolo príjemné? Ale pomaly sa z toho spamätávala. Tak jej položila otázku, čo od nej chce, keďže si to namierila rovno ku nej. Hoci to vyzeralo, že vlčica bola aj s druhým vlkom, zatiaľ tu bola sama. Určite sa jej to zdalo, a pri tej ospalosti sa ani nie je čomu čudovať. Na odpoveď Zarraya nemusela dlho čakať. Pravda, nemusela tak prehnane zareagovať, no už sa viac-menej ukľudnila, no stále sledovala každučký pohyb vlčice. Len prehovoriť... o čom? Než sa jej to stihla opýtať, vlčica to doplnila. ,,Tak hovor,"vyzvala ju. Veľa vlkov tu ešte nestretla, takže bola malá pravdepodobnosť, že o vlčici bude vedieť. No možno áno. Cudzinka jej priblížila vzhľad vlčice, ktorú hľadala. Už v polke rozprávania vedela, že ju nepozná. Nenaťahoval to zbytočne a rovno teda odpovedala. ,,Nie. Nevidela."párkrát kývne hlavou do strany. Čakala, že vlčica odíde a ona si ešte pôjde ľahnúť, ale nezatvorí oči dovtedy, kým si nebude istá, že je preč.

Zo spánku ju vyruší akýsi hlas. To Zarrayu hneď preberie a okamžite sa vyškriabe na nohy, aby zistila, komu hlas patrí. Kričala na ňu cudzia sivá vlčica, určite ju nikdy nevidela. Zaspala som,prebehne jej v hlave. Nepozornosť sa nevypláca,ozvali sa jej v hlave Odinove slová. Mal pravdu. Hoci si dávala pozor, aby nezaspala, no aj tak zaspala. Potriasla hlavou a pohliadla na cudzinku, ktorá už pri nej bola bližšie. Čo vlastne hovorila? Niekto je, tu niekto je, niečo také. Vyzerala to, že nie je sama, pretože sa akoby k niekomu prihovárala. Zarrayi sa rozhodne nepáči, že jej budú robiť spoločnosť až dvaja vlci. Mala nutkanie utiecť, ale to by neurobila, pretože by vyzerala ako zbabelec a... nemôže večne utekať pred vlkmi. Nedôverčivo pohliadne na vlčicu a premeriava si ju od hlavy po päty. Mala fialové oči... čo to za mágiu ovláda? Zarraya ešte nikdy nevidela žiadneho vlka s fialovými očami, až doteraz. A to, že mágiu, ktorú vlčicu ovláda, Zarraya nepozná, v nej ešte viac vzbudzuje nedôveru proti vlčice. Všimla si aj vlčicin prívesok v tvare gule, ktorý mal rovnakú farbu ako jej oči. Ďalšia záhadná magická vecička pre ňu. Tento kraj nepozná ešte viac, než by čakala. ,,Čo chceš,"vyštekla po vlčici, no potom sa trochu ukľudnila. Bola trochu rozhodená z toho, že ju prebudila zo spánku a Zarraya nemala ani poriadne rozlepené oči.

//Stredozemná pláň

Zarraya so zvyškami zajaca v tlame prebehla cez pláň až nakoniec spomalila. Bola pred ňou lúka plná bielych kvetov, až si to najprv zmýlila zo snehom, no potom jej došlo, že sú to len kvety. Pustila zajaca na zem a ľahla si do kvetov, pričom dojedla posledné kúsky zo svojej koristi. Potom sa len rozvalila na chrbát a dávala sa na rannú oblohu, ktorá sa pomaly, ale iste zasvetľovala do oranžovej - slnko vychádzalo. Rozvaľovanie sa na lúke, pozorovanie oblohy, to je Zarrayina obľúbená činnosť. Na lúke by bolo úplné ticho, nebyť malých riečok tečúcich neďaleko nej. Zarrayi sa pri takejto príjemnej atmosfére zatvárali oči. No dávala si pozor, aby nezaspala, pretože na takomto otvorenom priestranstve to nebolo bezpečné. Donútila sa zdvihnúť a poobzerať sa, či je tu sama, no vyzeralo, že bola. Klesla jej hlava na zem a nechtiac zaspala. Rovnako ako sa najedla, potrebovala sa konečne vyspať, či chcela alebo nie.

//rieka Midiam cez Čerešňový háj

Po dlhom behu sa Zarraya zastaví a pozrie sa pred seba. Je na pláni, bola vlastne len pokračovanie miesta, v ktorom bola predtým, než prešla cez lesík. Tu už bola - a hoci to vyzerá, že je to miesto, kde by ste nenašli nič, Zarraya vie, že opak je pravdou. Dlho nič nejedla, a tu bolo potravy dosť. A zaškvŕkanie v bruchu tomu dodalo len viac pravdy. Zarraya je vyziabnutá, nohy má ako paličky. Urobí zopák krokov vpred so zdvihnutou hlavou a zavetrí. Do nosa sa jej privanul čerstvý pach zajacov. Len ich nikde nevidela. Nevadí, kto hľadá, nájde. Vykročí za pachom a zrakom pátra po sivom kožúšku. Náhle sa prudko zastaví, keď sa z vysokej trávy vynorí presne to, čo hľadala. Na tvári sa jej objaví úsmev. Konečne sa jej poštastilo. No, lenže ešte nebolo isté, či sa jej to aj podarí uloviť. Akonáhle je pri zajacovi dostatočne blízko, natiahne za ním labu, no zajac utiekol a Zarrayi nezostáva nič iné, než len sa za ním pustiť. Tentokrát však skutočne mala štastie, pretože zajac bol akosi spomalený. Pritiahne si ho ku sebe labkou, zlomí mu väz, čím ho usmrtí a pustí sa do jedenia. Zadok položí na zem a odtrhne si zo zajaca, až dokým ho nezje celého. Potom si trochu ľahne, aby si odpočinula od behu, no brucho stále nemala plné.
Trvalo jej trochu dlhšie, než zbadala ďalšiu korisť, no tentokrát to bola bohužiaľ len myš. No lepšie ako nič.
Bola to len myš, preto netrvalo dlho a aj tá dopadla rovnako ako zajac, v Zarrayinom bruchu. Ako -tak nasýtená sa rozhodla ísť ďalej.

//Kopretinka cez Ohnivé jazero

//Stredozemná prepadlina cez Vyhliadku

Prú vec, ktorú si Zarraya všimne, keď dôjde k rieke, je to, že je rozvodnená. Vylievala sa z koryta. Takže jej len predsa neklamal. Trochu ju štve, že vlk, ktorý tu je kratšie, vie viac než ona. Ako dlho tu už vlastne je? Prišla niekedy v strede jesene, a teraz je jar. Prvé územie,  ktoré v tejto krajine navštívila, bola tá divná trávnatá pláň, ak sa nemýli. Sama nevie, ako vlastne vie, že práve toto miesto bolo jej prvé miesto v tejto krajine... Nevedela si to vysvetliť, jednoducho cítila, že je niekde inde.
A druhá vec bola tá, že tú cítila Odinov pach. Keď si to uvedomila, trochu pokrčila ňufákom. Pach bol čerstvý, takže tu nebol ešte predtým, než sa stretli. Asi ju predbehol. Cesta cez tie kopce jej trvala akosi dlho. Slnko už dávno zapadlo a mesiac sa odhalil. Na oblohe neboli žiadne hviezdy, ani mrakov nebolo veľa, najviac ich bolo okolo mesiaca, čím ho viacmenej skrývali. Obrátila hlavu ku rieke. Načo čakáš? Rozhodne sa preskočiť na balvan stojaci vo vode a následne doskočiť na breh. Pred ňou sa rozprestierala obrovská šíra pláň.

//Stredozemná pláň cez Čerešňový háj

Zarraya nechápala neustále vlkove škľabenie sa. Ani nechcela vedieť, čo mu v tej hlave behá. Nech si tie svoje myšlienky o nej nechá pre seba. Nepáčilo sa jej, ako... No, ako mu musela dať za pravdu, a on ju poučoval. Síce je mladšia, ale má aj svoju vlastnú hlavu. Nútil ju sa zamýšľať.  Prečo tak veľmi chce vedieť jeho meno? Prečo má taký problém sa jej predstaviť? Jednoducho jej príde otravné ho volať vlk, vlk, vlk. A niekedy by sa jej to možno mohlo hodiť, pretože nikdy nevieš. ,,Veď viem, ale to je len nateraz, "dodala ešte predtým, než sa jej nakoniec predstavil ako Odin. Tak to bol teda veľký problém, pomyslí si ironicky. A kto vie, či neklame a meno si nevymyslel.
Jej povzdychnutie počul a aj naň odpovedal. Niečo také už čakala. Vedela, že tým narozdiel od niekoho myslel ju. ,,To teda nie si. A ty to vieš. "Niektorí vlci sú už takí- radi kazia iným deň, sú zlá spoločnosť, vedia to a udržiavajú si to. Preto nemalo zmysel tráviť čas s takýmito vlkmi. ,,Nesadli sme si a nikoho z nás toto nebaví. Tak... Asi pôjdem? Bude to lepšie pre nás oboch, "usúdila. Verila, že Odin už nič nebude chcieť. Vlastne, keď už povedal svoje pravé meno, bolo to zbytočné. Zarraya vstala a niekam sa vydala. Čo viac dodať? Najradšej by na to celé zabudla.

//rieka Midiam cez Vyhliadku

Síce mu až tak neverila, ale predsa si len na rieky dá pozor. Pre istotu. Veď určite na nejakú rieku natrafí a uvidí. Týmto považovala rozhovor o tom, kto má viac informácií o tejto krajine ukončený. Nebolo tu čo ďalej riešiť.
Zarraya vie, že sa pozornosť nevypláca, nemusí ju poučovať. Toto by sa mohlo stať každému. A Zarraya väčšinou pozor dáva. Ale, aspoň má ponaučenie, že nabudúce bude musieť viacej ustriehnuť. Pretože keby tam spadla, nič by ju nezachránilo a keby mŕtva neskončila, dolámala by si kosti. A takto doničená by skončiť nechcela. Opäť sa začali baviť o smrti. Zarraya nie je úplne so svojou smrťou zmierená, ale ako to povedať? Nevíta ju. Keď už zomrie, tak zomrie, nezabráni tomu. Kto by povedal, že sa bude s akýmsi vlkov sediaca pri priepasti rozprávať o smrti? Ešte s nikým neviedla takýto divný rozhovor, pri ktorom by sa musela takto zamýšľať.
Téma sa však opäť obrátila. Zarraya vedela, že jej vlk nebude chcieť odpovedať tak, ako by to chcela. A hodlala mu vysvetliť, prečo sa predstaviť. ,,Má. Aby som ťa nemusela volať vlk a ty mňa vlčica, ale normálne sa volať menami. Viem, že na to potom obaja zabudneme, aj na naše stretnutie, ale nateraz. Je to problém?" Možno by sa jej to niekedy zišlo, ak by na to nezabudla. Vlk však sa jej nechystal predstavovať. Takže by potom jej meno mohol proti nej nejako zneužiť - ona jeho meno nepoznala ale on to jej áno. Veď on na to aj tak či tak zabudne, Zarraya vedela, že mu je ukradnutá. ,,Prečo sa ja tu s tebou vlastne bavím? "ticho položí otázku, no skôr sebe ako jemu.

Mykne plecami. Nie je to žiadne tajomstvo, ale prečo by to mala hovoriť vlkovi, ktorý jej nie je veľmi sympatický? O tom, čo mala na mysli určite vedel takmer každý v tejto krajine. Vypočula ho, keď jej on zdieľal svoje informácie vedel. ,,Len či si s tými riekami nevymýšľaš. Ale áno, vlkov tu je dosť, "či chcela alebo nie, s niektorými musela súhlasiť. Vlastne to isté vedela aj ona, len ju to nenapadlo, že by to mohla povedať. Teraz ju bude mať za hlúpu. Možno preto ju nazval ignorantom, asi to už začínala chápať. Práveže ona si to všetko všímala. Niekedy. Ale keď by s tými riekami neklamal, bola to dobrá informácia pre ňu, tak by sa riekam vyhla.
Čo je zvedavé na tom, že sa ho pýta, prečo je taký natešený? Nevyzeral ako vlk- optimista, čo sa teší naozaj zo všetkého, tak ju zaujímalo, čo mu tak zdvihlo náladu. Odpovedi však nerozumela, vedela, že ju náročky napínal. Pravdu sa už nedozvedela.
,,Veď to nebolo naschvál, "odvrkne. On však myslel asi to, že bola nepozorná a tak je jej život ľahostajný. Ona si pozor dával, len sa s ním zarozprávala a toto bolo po prvýkrát, čo takmer spadla do priepasti.
Téma sa presunula ku smrti. Zarrayi prišlo divné, že sa rozprávali práve o nej. ,,Nevzdávam to, tak som to nemyslela."Nie, že sa na smrť teší, ale ani ju smrť až tak hrozne nedesí. Veď keď po nej nič nebude, tak čoho sa báť? Nad jeho ďalšími slovami sa však už naozaj musela zamyslieť. Sklonila hlavu. ,, V tomto máš pravdu. Mám život pred sebou a určite je tu niečo, čo by som chcela dokázať, "odvetí. Bolo toho veľa. Jednoducho si... Trochu život užiť a neskrývať sa pred ostatnými, ako doteraz.
,,Mimochodom, aj keď predstavovanie sa nemám rada, som Zarraya. "

Zlato-šedý jej neveril. Bude ho volať zlato-šedý, keďže nepoznala jeho meno... Alebo bol ten vlk zlato-hnedý? Bude pre ňu jednoducho vlk. To, že jej neveril, od neho čakala a bolo to pochopiteľné, pretože ani ona na jeho mieste by mu neverila. ,,Viem, že mi neveríš. No je to na tebe. Len chceš, aby som ti to povedala a ty by si mi uveril, no ako som už hovorila, nevidím dôvod, prečo by som ti to nala hovoriť. " Ani po druhýkrát, keď ju vyzval, držala tlamu. No, vlastne tých informácií bolo viac, ale všetky sa týkali tých dvoch istých vecí. Zarraya sa však o tom ďalej nechcela dohadovať. Nebude ho silou mocou presviedčať, že má pravdu, to robia len vĺčatá. Zato jej oznámil, že on ich má niekoľko tiež. ,, Určite, "odfrkla si. ,, Tak mi ich povedz, nie? "prečo by mu mala veriť, že. Mohol jej na to odpovedať rovnako ako ona- prečo by jej to mal hovoriť? Kto vie, možno vie to isté čo ona a možno niečo viac. Možno. Nebude však veriť ona jemu a ani on jej.
Všimla si jeho máchnutia chvostom. čo je? Z čoho si taký natešený?"Odkedy vyslovila jeho myšlienky, zdal sa jej nejaký veselý, čo nechápala. Pri jeho ďalších slovách nechápavo sklonila hlavu na stranu. Ignorant? Ako to myslí? A ako, že nepoužíva zmysly? Rovnako nechápala i jeho ďalšiu vetu. ,,Žiadne sebevražedné sklony nemám. "Hovorila, že nie je na tom tak zle, aby sa išla zhodiť do prepadliny.
,, Nie. Neteším sa na ňu ale ani sa jej nebojím, prečo by som sa jej mala báť, je to súčasť života. Prečo?"odvetí. Nad smrťou sa veľmi nezamýšľala, ani čo bude po nej. Pretože po nej bude len veľké nič, tak tu dôvod na strach nebol. Kam tým mieri?

Všimne si vlkovho pobavenia na tvári, keď sa jej takmer podarilo spadnúť. Čo iné sa dalo čakať. Aj si povzdychol. Asi by bol rád, keby tam spadla, mal by divadlo. Zamračila sa na vlka. Jeho poznámku odignorovala. Najradšej by utiekla, ale prejavila by sa ako zbabelec a to rozhodne nechcela. Počúvala ďalej vlka, že či niečo vie. Nemá rada takýchto vlkov, ale vedela, že nie každý k nej bude milý. ,,Názov tejto krajiny neviem, ale viem o nej jednu informáciu. No nevidím dôvod, prečo by som ti to mala hovoriť, "zazubí sa. Myslí tým Život a Smrť a ich schopnosti, to by sa mohlo hodiť. Ale prečo by mu to mala rozprávať, a najmä, keď sa tak k nej správa? Nepovie mu to. A vlastne, načo mu je názov krajiny? Má vôbec táto krajina názov? Podľa nej je to len další kus zeme, prečo by mala mať názov. No to Zarraya nevie, ako sa mýli.
Na chvíľu sa mu pozrela do očí so zámsrom vyčítať mu nejaké myšlienky. Pri takýchto vlkoch môže byť čítanie myšlienok užitočné... Dozvedela sa to, že v mysli hovoril niećo, že je postihnutá na mozgu. Nechápavo sa zatvárila. ,,To, že neviem názov krajiny, znamená že som postihnutá na mozgu? "zaškľabila sa. No, najmúdrejšia nie je, pravda, ale určite nie je hlúpa. Privrela naňho oči. ,,Nie, až tak zle na tom niesom, "odvetí a sadne si. Tento rozhovor ešte bude zaujímavý. Zarraya je zvedavá, ako sa to vyvinie.

Vlk ucítil Zarrayin pohľad a otočil sa k nej tiež. Obaja sa na seba dívali, kým si Zarraya nevšimla jeho pokrčenia ňufáka a pohľadu, ktorý sa zmenil z kamenného na arogantný. Zarraya mu drzý pohľad oplatila a prezerala si ho. Obyčajný vlk, šedo - zlatej farby. S tým jeho výrazom a tónom hlasu, ktorým sa jej po chvíli prihovoril jej nepripadal práve najsypatickejší. Aké rozdielne povahy len mali vlci. Vedela, že sa jej prihovorí. Tak si ho teda vypočula. Neočakávala od neho nič milé a aj sa jej to potvrdilo. Spýtal sa jej na názov kraja. Pokiaľ ti nevyrezali jazyk... tým asi narážal na to, že bola ticho. Pred chvíľou som sem prišla a, o čom mám akože hovoriť? . ,,Nie, jazyk mi nevyrezali, "otvorila tlamu, aby mu to dokázala. ,,A to ti nebudem vedieť povedať, pretože som tu nová. Ako ty, "keď sa jej pýtal na názov tejto krajiny, tak asi tu bude tiež nový. Hovorila trochu pridrzým tónom, rovnakým ako hovoril on. Pritom si ani neuvedomovala, že sa približovala ku priepasti. Až kým sa jej nepošmykla labka na kamienkoch a Zarraya takmer skončila v priepasti. Srdce jej poskočilo, zľakla sa. Sledovala, ako sa drobné kamienky a prach stratili v tme. Radšej sa od nej vzdialila. To by bol trapas, keby tam spadla. Už si predstavovala, ak by sa na nej ten vlk smial. Vydýchla a pohliadla k vlkovi. Znovu sa vzpriamila.

//Kaskády

Zarraya sa teda vydala do lesa, no nikto ju nenasledoval. Popravde sa jej trochu uľavilo. Opäť mohla byť sama a tak jej bolo lepšie, než ďalej rozvíjať rozhovor. Už sa nebolo o čom rozprávať. Alebo bolo, ale so Zarrayou to jednoducho nešlo. A ani nikdy nepôjde. Síce na nepríjemnú udalosť čo sa jej stala už tak nemyslela, ale poznamenalo ju to navždy. Dlho bola sama a nenávidela doslova všetko okolo seba, preto už nebude nikdy zhovorčivá. O pár rokov sa to možno zmení... Možno. Ktovie. Náhle sa však Zarraya zastaví. Príliš sa zamyslela a dopadlo to tak, že takmer spadla do obrovskej prepadliny, ktorá ukončila jej cestu na kopci a pred ktorou sa ocitla. Sklonila sa dole. Veď, keby tam spadla, komu by to vadilo, že. Ani jej, ani nikomu inému. Ale takúto smrť veru nechcela. Švihne chvostom. Čo by asi mohlo byť na dne? No až na samé dno nedovidela, takže to muselo byť naozaj hlboké. Viac ju však prekvapil akýsi kamenný... Chodník vedúci cez prepadlinu. Bol to most, ale to Zarraya nevedela. Vedela však to, že to nemohlo byť dielo prírody ani vlkov. Skadiaľ sa to tu vzalo? Otočí hlavu. Prižmúri oči. Vlk. Prečo musí mať vždy také 'štastie'. Chcela tu byť sama.