Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vyzeralo to, že srna ešte ako - tak žila, ale dlho už nie, ani keby ju tu nechali, tak by nemala žiadnu šancu prežiť. Lov bol zanedlho u konca, prekvapivo im to netrvalo až tak dlho. Zarraya vstala a sledovala Noroxa. Na jeho poznámku nepovedala nič. Nechce ani vnútornosti, ani srdce, len mäso. Stačí jej málo. Poodstúpila od srny. Nechcela byť od krvi a orgánov. Keď si Norox vytiahol svoje srdce, hnedá pristúpila ku srne, odtrhla si svoj kúsok mäsa a jedla ho. Ostatných si nevšímala, hneď ako sa naje, vypadne stadiaľto. Utrhla si ešte zopár kúskov, ale iného sa ani nedotkla.
Oblízla si ňufák od krvi a bez pozdravu si namierila ku rieke. Potrebovala sa trochu od krvi vyčistiť, aj keď jej nemala na srsti veľa. Veľký podiel zo srny si nezobrala, takže tam toho ostalo pre tých dvoch viac než dosť.
Opatrne vstúpila do teplej vody, rýchlo zo seba zmyla krv a pokračovala ďalej cez pláň. Ako vždy, nemala plán, cieľ. Len čakala, kam ju labky zavedú.
Nechcela sa tu zdržiavať, preto pridala do kroku, až bežala. Napokon opäť spomalila a vydychovala.
Zrazu zacítila kvapku vody na svojom kožuchu. A ďalšiu. Pršalo. Čas, aby si našla nejaký úkryt, keď by sa rozpršalo. Zmoknúť jej naozaj netrebalo. Opäť sa pustila do behu.

//Rieka Tenebrae cez Kopretinovú lúku

Hnedá už srnu ani nemusela tlačiť Noroxovým smerom, pretože ten vyskočil z úkrytu a pustil sa do svojej časti lovu. Zarraya odstúpila a sledovala boj srnky s ním. Išiel jej po hrdle, no srna sa energeticky bránila. Srnu však bolo treba pridržať. Spolu s Evelyn a Erlendom pridržiavali srnu svojou váhou. Štastie však bolo na ich strane. Hoci sa srna bránila, sily jej ubúdali. Hnedá bola plná vzrušenia - po dlhšom čase si pochutná na srne. Netušila, čo tu taká osamelá robila, musela sa jedine odtrhnúť od stáda, vyzerala byť mladá. A stále nemohla uveriť tejto náhode, štyria sa tu zišli, presne na takomto istom čase a mieste, rovnako ako srnka. Nuž, nebolo by zlé, keby sa takéto náhody diali častejšie. Keby bola vo svorke, toto by mala pravidelne... Ale nie, nebude sa teraz presviedčať.
Pričom sa sústredila na udržanie srny, zacítila dva ďalšie pachy, no otáčať sa nechcela. Vlci sa k nim nepribližovali, tak si ich nikto nevšímal.
Taktiež si všimla, že jej už neslzia oči a nemá zapchatý ňufák, pachy už konečne cítila normálne. Chytila len nejakú chorobu, ale teraz už bola chvalabohu preč.

Zarraya vydedukovala, že Norox bol ten s jedným slepým okom. Ten sa aj ujal vedenie lovu. Zarraya sa nečudovala. Tak ona to nebude, ten tichý tiež nie a tá vlčica asi tiež. Hnedej sa veľmi nepáčilo, že musí niekoho počúvať, ale vedela, že niekto tu musí veliť a musí mať s lovom trochu skúsenosti. Teda nemusí, ale to by sa lov asi nepodaril.
Plán lovu bol jasný. Naženú srnku do kríku, kde sa skrýva Norox. Stará známa taktika. Jednoduchá, ale efektívna. Teda, Zarraya dúfala, že bude efektívna.
Spolu s Erlendom a Evelyn sa pomaly približovali ku srnke, no takto nespozorovaní nezostali dlho. Srnka si ich samozrejme všimla, aj keď všetci našľapovali čo najtichšie ako vedeli. Vlci nečakali, vystrelili za srnkou. Najprv sa im darilo, srnka smerovala presne tak, kam chceli. Potom však odbočila a rútila sa iným smerom. Toto bola jej príležitosť. Zarraya predbehla vlkov a bežala po boku srnky. Svojou váhou ju tlačila smerom, ktorým chceli aby išla. Zanedlho sa to hnedej podarilo, lenže požadovaným smerom srnka bežala len chvíľu. Opäť odbočila a Zarraya zopakovala to isté. Bolo dosť namáhavé takto na ňu tlačiť, išlo by to oveľa ľahšie, keby mala nejakú pomoc. Naštastie už boli blízko pri Noroxovi.

Ticho. Tak bude čakať, dokým nedostane odpoveď. Keď však ucítila nový, no nie vlčí pach, obrátila hlavu jeho smerom. Srnka. Svetielko nádeje sa v nej zažalo. Zastrihala ušami. Zaškvŕkanie v bruchu. Všetci boli hladní a všetci mysleli na to isté. Lov. Túto náhodou treva využiť. Sú tu štyria, a práve sa tu zatúlala osamelá srnka. Zarraya v duchu ďakovala za tú srnku. Lenže tímový lov... No, dopadne toto dobre? Táto skupinka nevyzerala ktovieako, ale možno ju ostatní prekvapia. Zarrayinou výhodou bol rýchly beh. Naviac bola vysoká a mohutná, čo vzbudzovalo dojem.
Šedý (ten slepý na jedno oko) prehovovoril. Ale nebola to odpoveď na jej otázku... Asi to bola jednoducho náhoda. Proste si tu štyria zamierili na túto pláň. Vo vhodnom čase. Nič viac, nikto ju nešpehoval. Zo Zarrayi začala pomaly opadávať nervozita, ale stále prebodávala zrakom okolitých vlkov.,,Nié, neboj, žiadna mágia nebude"odpovedala šedému na... skôr vyhrážku. Okrem čítania myšlienok nevedela nič, ale to by sa jej pri love zišlo asi ťažko. Alebo?
Bez ďalších slov vyrazila ku srnke. Spomalila, keď si uvedomila, že nemajú žiaden plán. No, ona to vymýšľať nebude. Povzdychla si. ,,Takže?Naženieme srnku ku...,"Noroxovi, ale ktorý z nich je Norox?

Nie, nebol to len blbý pocit. On tu fakt niekto bol. Hnedá sa bleskovo otočila a od ľaku poodstúpila o krôčik ďalej. Stál pred ňou čierno- biely vlk. Kedy sa tu ten zjavil. Chvíľu naňho nedôverčivo civela, no potom sa tu akoby mávnutím objavil ďalší vlk. Zase sivý. Čo tu dofrasa robia? Zamračila sa. ,,Čo chcete?"riekla a prehliadala si vlkov. Ani jeden z nich nevydal ani slovko. Neodpovedali.
Ktosi na ňu prehovoril, no nebol to ani jeden z vlkov. Hlas patril sivej vlčici. Koľko ich tu ešte príde?! A čo po nej všetci chceli? Chvíľu trvalo, než sa odvážila prehovoriť. ,,Zarraya,"povedala svoje meno s miernou neochotou. Nebola zvyknutá na to, že sa jej v priebehu sekundy zjavia za chrbtom traja vlci. Tá vlčica sa s tými dvoma poznala, ale to nič nemenilo na tom, že hnedá netušila, čo sa deje. Možno sa nedialo nič. Len náhoda. Možno ju tí traja špehovali a teraz sa tvárili nevinne. Ale prečo by to robili? Spýtavým pohľadom si prezrela všetkých troch. Čakala od nich nejaké vysvetlenie.
Zaškvŕkanie v bruchu. Opäť. A keď sú tu štyria, možno by sa im podariť skoliť aj nejakú srnku.... Zabudni. Nie, ona na tímové spolupráce nebola. Ale hlad bol silnejší...

//Ohnivé jazero

Jazero sa vzdialili, až nebolo na dohľad. Okolo Zarrrayi nič, len pustá pláň bez života. Už tu však niekoľkokrát bola.
Zaškvŕkalo jej v bruchu. Kedy naposledy jedla? Našťastie sa na tejto pláni nachádzalo niečo pod zub. Napriek tomu, že to tu vyzerá mrtvo. Naposledy tu ulovila zopár hlodavcov.
Vykročila a zavetrila. Cítila tu nedávny pach dvoch vlkov, a okrem nich nič.
Alebo? Niečo zašuchotalo v troch trávy. Zarraya otočila hlavu za zvukom a pozorovala to. Nie hlasnejšie než šepot sa približovala ku tvorovi. Čosi šedé vybehlo z trávy a utekali kamsi preč z dohľadu. Zarraya na nič nečakala a vystrelila za ním. Myš rýchlo dobehla, a asi nie je potrebné vysvetľovať, ako to skončilo. Na zasýtenie vlčice to však zďaleka nestačilo.
Zavetrila znovu. Opäť nič, len sa neďaleko hnedej potulovala líška. Zanedlho sa stratila v tráve, ale Zarraya mala stále pocit, že ju niekto sleduje.
Kráčala po pláni, hľadajúc niečo ďalšie pod zub, ale stále sa obzerala. Je to len blbý pocit. Kráčala ďalej.

// dokončenie postu a nový prechod

Či chcela alebo nie, nakoniec podľahla spánku. Spánok trval dlho, predošlá deň, možno i dva... Nestalo sa to tak po prvýkrát. Zaspala, hoci nebola až tak unavená a zobudila sa o niekoľko dní. Zaklopala viečkami a vstala. Vlci boli preč. Bolo ráno. Obloha bola sfarbená do pastelovej ružovej a žltej, sem - tam nejaký oblak. Ani stopy po piesočnej búrke. Stále trochu rozospatá sa napila oranžovej vody, no hneď to oľutovala. Špinavú vodu nasilu prehltla a pomalým krokom sa vydala naprieč pláňou.

//Stredozemná pláň

//Medvedie jazero cez Stredozemnú pláň

Beh jej znepríjemňoval vietor so zrnkami piesku, ktorý jej neustále narážal do očí. Nepomohli ani zatvorené viečka. Bežala cez obrovskú pláň, vyschnutá tráva jej pichala labky. Keď na obzore uvidela jazero, spomalila. Nachádzala sa na známom mieste, toto oranžové jazero poznala. Presne tu sa na ňu ovalil ten ružový prach a ona z toho trochu...zblbla. Napriek zlej viditeľnosti a tme bolo vidno sýtu oranžovú farbu jazera. Tu bolo trochu pokojnejšie, vietor slabší a tak oveľa menej piesku, preto sa tu Zarraya rozhodla zostať. Ľahla si na chrbát a tým odhalila svoje brucho. Najprv sa však poobzerala, či jej tu náhodou nerobia spoločnosť ďalší vlci. Nanešťastie, nebola tu sama. Čo už. Vlci si ju nevšímali, nebude si ich všímať ani ona. Tak si teda ľahla a pomaly zavrela oči. Bralo ju do spania, ale zaspať nechcela. Nie tu. Prevalila sa na bok. Našťastie jej spanie znemožňoval piesok, ktorý ju sem - tam osviežil. Aspoň na niečo bol dobrý. Kýchla si. Paráda, teraz na seba upútala pozornosť. Dúfala, že si ju vlci nebudú všímať.

//Rieka Mahtae cez medvediu rieku

Hnedá vyšla z krovia a kráčala popri toku rieky. Zotrepala zo seba lístie a vetvičky. Cestičku jej osvetľoval mesiac, ktorý bol sfarbený jemne do oranžova. Zarraya pod labkami ucítila piesok. Nielen pod labkami. Facka do tváre prišla v podobe vetra so zrnkami piesku. Prekvapene zamrkala a spomalila. Do očí sa jej vháňali slzy. Niekde poblízku musí byť púšť, odkiaľ by sa tu potom objavil piesok? Zarraya dúfala, že nemieri do púšte, pretože to bolo jedno z posledných miest, kde by chcela skončiť. Najhoršie bolo, že za takej tmy videla pred sebou len tmu, preto netušila, čo ju ďalej čaká. Mesačný svit bol veľmi slabý, dopadal len na rieku a trochu aj Zarrayi pod nohy, ale neosvetľoval cestu pred ňou. Naviac stále mala alergiu, vďaka ktorej mala zapchaný nos, čo ju dosť znevýhodňovalo, pretože sa nemohla orientovať pachom. K tomu ešte kýchala a slzila. Jediný spôsob, ako sa jej zbaviť, bolo to, že by to preniesla na iného vlka.
Rieka sa vlievala do jazera. Zarraya zastala a napila sa vody. Napriek tomu, že tu bolo skutočne krásne, nemala v pláne sa tu dlho zdržiavať. Na druhej strane brehu bolo vidno siluety dvoch vlkov, no hnedá si ich nevšímala. Chvíľu si poležala na chrbáte, zrak upierala na mesiac a užívala si nočné ticho. Cez hlavu jej neprebehla ani jediná myšlienka. Až kým jej otravný vietor nevohnal piesok do očí. Vstala a rozbehla sa do tmy.

//Ohnivé jazero cez Stredozemnú pláň

Opäť sa mierne pousmiala. Zlaté, ako si ku nej malá pomaly budovala dôveru a približovala sa. To by sa dalo ľahko zneužiť, ale Zarraya nemala dôvod to robiť.
Night navrhla, aby sa vrátili do svorky a Zarraya by išla s nimi, no to, že Zarraya nepôjde, bolo viac než jasné. Naďalej sledovala Night, keď malá vykvíkla. Zarrayu to mierne trhlo. Tá vec vyzerala ako chrobák, ale Zarrayi sa to nezdalo. Chrobák ju smeroval ku šedej vlčici, ktorá stála opodiaľ. Nakoniec sa mŕtvola chrobáka zastavila pri podivnej vlčici a Night spolu s ním. Zarraya to zvedavo sledovala z diaľky. Podivná vlčica sa predstavila. Anjel, no iste. Na Zarrayu s tými krídlami a čímsi čiernym omotaným okolo krku pôsobila divne. Tak falošne. Prihovárala sa milým tónom, ale nebolo to také... pravé. Byť Night by sa u nej nezdržovala. Zarr sa mierne zamračila, ale sledovala situáciu naďalej. Nepočula všetko, ale porozumeli, že bola reč o jej krídlach. Ale vážne, odkiaľ tie krídla zohnala?
Zanedlho sa tie dve pobrali preč. V Zarrayinej hlave sa pomaly začínali objavovať výčitky. Nemala ju nechať ísť. Tá vlčica s ňou nemá dobré úmysly,ozval sa jej vyčítavý hlások v hlave, no rýchlo ho zahnala. Veď za ňu nenesie zodpovednosť,tak prečo by mala? Naviac sa tu začínalo objavovať čoraz viac vlkov. Najvyšší čas vypadnúť.Tak teda ticho, bez slova zmizla v kriakoch. Typické pre ňu.

//Medvedie jazero cez Medvediu rieku

Prešľapla z labky na labku a natiahla sa si telo. Labky jej už stŕpli, ale naďalej upierala pohľad na vĺča. Keby sa toto stalo možno pred rokom, Zarraya by zbabelo utiekla preč, pretože dvaja vlci by boli na ňu... trochu veľa. Jej povaha aj postoj k druhým vlkom sa dávno zmenil. Aj keď stále bola skôr introvertka.
Zally, zlaté. Na tvári sa jej objavil mierny úsmev, ktorý však zanedlho zmizol. Malá rýchlo nadobudla odvahu. Na jej reakciu na to, že jej Zarraya nohu neodhryzne, nepovedala nič. Neočakávala toto, lebo tú vetu nemyslela až tak vážne.
,,Len sa poznáme,"odvetila na otázku, či je s Wizku kamarátka. Záleží, ako to zobrala Wizku. Zarraya to rozhodne ešte nebrala ako kamarátstvo. ,,Ahoj,"odzdravila čiernobielej vlčici späť. Možno sú tie dve príbuzné, veď majú podobné farby srsti.
Vĺča sypali jednu vetu za druhou. ,,Nie...s vlkmi." Do hlavy sa jej opäť votrela tá spomienka. Odohnala ju. Nie, nespomínať. To ucho jej to však bude vždy pripomínať...
Teraz však položila otázku Zarraya. Kývla hlavou. Night sea.
Medzitým pristúpila k rieke a poriadne sa napila. ,,Svorky?"zdvihla hlavu a tentokrát sa pozrela na Wizku. Nie, samozrejme že nepôjde, ale chcela aspoň vedieť, kde sa ta svorka nachádza, aby ju prípadne vedela obísť. Aj keď to mohla zistiť podľa pachu... To je jedno.
Všimla si, ako ku nej Night opatrne pristúpila. Nereagovala, nedávala nič najavo.

Zarraya nehybne ležala v tráve a uprene sledovala to vĺča. Také drobučké. A bojazlivé. Mierne s ňou myklo, keď malá (podľa hlasu to bola malá vlčica) vypískla. Bála sa. Nebolo sa čomu čudovať, Zarraya naozaj vyzerala ako nejaký strašiak, zvlášť pre také malé vĺča, ktoré ani nevedelo poriadne rozprávať. Oproti nej je obrovská, k tomu jej spadla rovno ku labkám a je zmoknutá ako kura. Pomaly sa postavila na nohy a oklepala si zo srsti trávu a hlinu, ktorá sa jej tam nalepila. Malá sa schovala pod nohy jednej vlčice. Zarrayi sa ihneď vybavilo jej meno. Ich rozhovor mala stále uchovaný v pamäti. ,,Mhmh,"podarilo sa jej zo seba vydať len akési zamrmlanie. Malá medzitým sa odvážila prehovoriť. Hnedá sa musela pousmiať. Bojí sa jej. Aspoň niekto, haha. Milé. Ale popravde, veľmi nevedela, ako zareagovať. Najlepšie by bolo jednoducho odísť preč, nech to chúďa už nestraší. Už sa chcela otočiť na päte a vypadnúť, keď jej malá položila otázku. ,,Zarraya. Neboj, nohu ti neodhryznem," odpovedala s miernou iróniou v hlase. Malá sypala ďalšie otázky a jedna z nich sa týkala jej ucha. V hlave sa jej prehrala nepríjemná spomienka. Zdalo sa, akoby od toho ubehli roky, ale ono to vlastne ani tak dávno nebolo. ,,Prišla som oň v boji."Možno to ucho jej pribralo na strašidelnosti, lenže niektorí vlci mali aj omnoho horšie zranenia. Koľko vlkov tá malá vlastne stretla okrem rodiny? A vôbec, kde je jej rodina?
Predpokladala, že tie lietajúce tvory boli vtáky. Musela sa pousmiať nad rozprávaním malej. Nemusela odpovedať, bolo snáď jasné, že spadla do rieky. ,,A kto si ty?"milo sa prihovorila, až ju samú ju prekvapil ten tón. Len... bola zvedavá na reakciu malej vlčice. Nikdy ešte nekomunikovala s takým malým vĺčaťom.

//Riečne eso (teleportačný lístok)

Zarrayino tempo kroku sa spomaľovalo. Padala na ňu únava, dokonca ju trochu pobolieval a hlava, no pred chvíľou mala energie viac než dosť. Vyčerpaná si ľahla pod strom a upadla do spánku.
Zobudila sa pri rieke. Zaklipala očami a pomaly zdvihla hlavu. Chvíľu si myslela, že je pri mieste, kde sa odlúčila s Nicolasom, ale keď sa porozhliadla, niečo jej tu nesedelo. Nie... Veď je úplne inde. Nie je to len sen? Znova zamrkala očami, aby sa uistila. Nie, to nie je žiaden sen. Nemala ani poňatia o tom, ako sa tu ocitla, kde sa tu ocitla a prečo. Nebola tu sama, ale okolitých vlkov si vôbec nevšímala. Rozospatá, ťarbavou chôdzou sa prišuchtala k rieke a napila sa. Voda bola studená, ideálna na osvieženie. Zdvihla zrak ku nebu. Počasie nebolo práve najkrajšie. Šedivé mraky sa rozpínali po nebi.
Zdalo sa, že voda mala zázračné účinky. Zanedlho bolesť z hlavy ustúpila a Zarraya v sebe cítila viac energie. Takže, zaspala pri strome, na mieste,kde sa s Nickolasove pohádala. Lenže zobudila sa tu. A bola si istá, že toto je úplne iné miesto. Alebo je to všetko len sen. Príliš živý sen. Ako sa z neho prebudiť? Zamyslená si ani nevšimla, že vošla do rieky. Zľakla sa, pretože prúd bol príliš silný a kamsi ju ťahal. Rýchlo preplával na druhý breh a oklepala sa. Následne, po pár krôčikov zakopla o väčší kameň a spadla na ňufák. Celkom bolestivé. Ocitla sa pri nejakom vlkovi. Zdvihla zrak. Pred ňou stálo akési sivé vĺča. Až príliš blízko.

//zmena prechodu na rieku Mahtae(sever) pomocou teleportačného lístku

Keď Nickolas za ňou zakričal, obrátila sa a pozrela sa naňho spýtavým pohľadom. Čo ešte chce?. ,,Nie,veď som tuláčka." odpovedala, ale čosi sa jej na ňom nezdalo. Akoby v sebe čosi zadržiaval, kýchnutie alebo kašeľ, mal aj zaslzené oči. On za ňou plače? Na Zarrayinej tvári sa objavil nechápavý výraz. Jeho hlas sa triasol. Pre istotu od neho odstúpila, ale neskoro. Nickolasove symptómy sa preniesli na Zarrayu. Bum! Kýchla si už aj ona. A zase! Oči sa jej napĺňali slzami, hoci neplakala. Cítila divnú bolesť v hrdle. Uprela naštvaný pohľad na Nickolasa. ,,To ty a ten tvoj de*ilný kvet!"hlas mala podivné chrapľavý, ťažko sa jej rozprávalo. Skrátka niečo nebolo v poriadku. A Zarraya si bola istá, že za to môže ten kvet. Prudko ho striasla z hlavy. V skutočnosti za to kvet vôbec nemohol. Zarraya nebola jediná, ktorá túto 'alergiu' dostala - rozniesli sa to po celej Gallirei... Ale Zarraya to nemala ako vedieť. ,,Keď-keď to bolo náročky...,"vyhrážala sa mu, zatiaľ čo sa otočila a zamierila niekam preč, ale venovala mu ešte zopár nepríjemných pohľadov. Bez ďalšieho slova následne zmizla.

// Kaňon rieky