Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Hnedá už od začiatku vedela, že tam len tak sama nedoplave, ale ignorovala to a rovno sa do toho pustila, čo bolo zle. Videla, ako vlci okolo nej si vybrali kusy kmeňa a pádlovali až ku lesu. Lenže šlo to dosť pomaly, a ona k tomu bola ešte sama, kedy by tam došla. Aj tým pádlovaním by sa vyčerpala, a skončila by uprostred mora na kúsku dreva. Potrebovala pomoc, ale nehodlala o to nikoho žiadať. Keby ovládala vietor, pomocou neho by sa popohnala až ku ostrovu...
Jej cesta na druhý breh sa zmenila iba na plávanie pri brehu. Veď sem prišla len na osvieženie, nie na púť cez tak veľké more. Mrzelo ju to však, pretože ona sa mohla doplaviť ku ostrovu, ale sama určite nie.
Doplávala k brehu, vyšla z vody a otrepala sa. Sadla si na piesok a pozorovala vlkov na kusov kmeňa.
Možno sa už aj niektorí dostali na ostrov... Kto vie, čo tam našli. Len ona sa naň nemohla doplaviť. Zazrela aj Odina, ktorý sa narozdiel od iných plavil sám, ale skutočne pomalým tempom. Otočila sa ku tmavohnedej vlčici a vstala. ,,Hej, neovládaš vietor?"spýtala a v duchu dúfala, že áno. Ak nie, tak to asi aj môže rovno vzdať.
Tmavohnedá vlčica namiesto odpovede sa rozhodla pomôcť Odinovi tak, že mu pomáhala tlačiť kmeň. Hnedá už nečakala, vystrelila ku lesu, a začala hľadať nejaké vhodné drievko, na ktorom by sa odviezla. Netrvalo dlho a našla to ideálne, maličké, na ktoré by sa zmestila len ona, ľahké no zato pevné. Nemala problém ho doniesť ku pláži, ľahko sa posúvalo. Keď bola pri brehu, popchla ho do vody a naskočila doň, potom začala vytrvalo pádlovať. Na jej prekvapenie jej to šlo rýchlo, pomáhal jej k tomu jemný vietor a vlnky. Neďaleko nej bol Odin a tá tmavohnedá, no Zarraya sa sústredila len na pádlovanie. Ostrov sa blížil...

//Západ od Gallirei

Zarrayu postupne prestávalo baviť civieť do mora a nič nerobiť. Túžba zistiť, čo sa na druhom brehu nachádza sa zväčšovala, ale strach bol stále silnejší. Čoho sa bála? Bolo to pre ňu úplne neznáme miesto, netušila, čo je v mori, veď bolo také obrovské... Keď tak chcela to dobrodružstvo, prečo tam nešla? Bez rizík sa to predsa neobíde. Opatrne urobila dva kroky vpred. Voda jej už siahala takmer po nos, preto musela vykonávať nejaké pohyby, aby sa udržala. Ale ďalej nešla. Odstúpila, a zachvíľu jej voda siahala len po polovicu nôh. Takto sa cítila trochu bezpečnejšie.
Zrazu sa ozval pozdrav, ktorý bol smerovaný ku nej. Otočila sa vlčicu, ktorá na ňu skríkla. Makovej lúke... Tam bola nejaká vlčica? Posledným slovám trochu nechápala, ale na tom nezáležalo. Vlčica hľadala nejakého sprievodcu, no.... oslovila trochu nevhodnú vlčicu. ,,Sprievodkyňu ti asi robiť nebudem... Sama to tu nepoznám,"odpovedala jej prosto s miernym úškľabkom. A vôbec, ani keby to tu poznala, našla by niekoho vhodnejšieho. Nezaujato otočila hlavu a uprela pohľad na more.
Vlčica sa jej však znova prihovorila. Ale k inej téme. Les? Pozrela sa na miesto, ktoré myslela. Naozaj, nieço zelené tam bolo. Ako to, že si to nevšimla? Takže je tam les. Ale ani to ju neodradilo od toho, aby sa tam vydala. Nie som jediná, ktorú to zaujíma.
Jej pozornosť upútal ďalší vlčí pach, známy pach. Otočila sa a zbadala zlatavo - sivého vlka. Spoznala ho. Pri ňom takmer spadla do tej prepadliny. Odin či ako sa volal. Nebolo to ale jedno z najpríjemnejších stretnutí, preto mu nevenovala pozornosť. Tá tmavohnedá vlčica sa však prihovorila aj jemu. Hm, nie, Zarraya do tímu nejde. Ide sama. Odhodlane začala vstupovať do hĺbky. Vida jej bola po brucho, po nos, až kým nohami ani nedosiahla dno. Zmocnil sa jej strach, ale plávala ďalej. Zanedlho bola pár metrov od brehu. Nebol to trochu hlúpy nápad?

//Západ od Gallirei

//Les stratených duší

Akonáhle vyšla z lesa, do očí jej udrelo silné poludňajšie slnko, ktorého lúče zakrývali tmavé stromy v lese. Obloha bola bez jediného obláčika. Bolo jasné, že dnes bude poriadna horúčava, a tie Zarraya nemala veľmi v obľube. Jej hustý kožuch tomu veľmi nepomáhal... Ale aspoň sa môže poriadne osviežiť vo vode. A že tú vodu nemusela hľadať dlho. Už keď vychádzala z lesa, počila šum vody, a postupne sa to zosilňovalo. Vyzeralo to však na niečo oveľa väčšie, neż len rieka. Možno nejaké jazero, ale poriadne veľké. Nechá sa prekvapiť.
Trávu pomaly vystriedal mäkký piesok. Divne sa po tom chodilo, nebolo to ako pevná zem. Zarraya nikdy nechodila po takých veľkých kopách piesku, len po trochu štrku pri väčšom jazere, ale toto bolo čosi úplne iné. Toto nebolo trochu väčšie jazero. Obrovské jazero. Ani nedovidela na jeho koniec, zpredu ju obklopoval len piesok a voda. Príjemná zmena od lúk a lesov. Bolo to more, ale to hnedá netušila, nikdy nemala možnosť niečo také vidieť, preto ju to zaujalo. Tam, kde žila ich svorka, nič také nebolo.
Zišla z kopčeka a kráčala pomedzi mušle a lastúry, ktoré si zaujato prezerala. Vedela, že je tu veľa vlkov, ale tých si nevšímala. Cítila slanosť v ňufáku, došlo jej, že voda bude slaná, preto ju nepila. Na pitie vhodná nebola, ale na kúpanie áno... Pomaly vošla do vody a nechala si obmývať labky morskou penou. Neuvedomila si, že meter od nej stála ta hnedá vlčica, okolo ktorej prebehla na lúke. Keby si ju tam bola všimla, prišlo by jej to divné, ale keďže o nej nevedela, nevšímala si ju.
Postupovala hlbšie, až jej voda siahala takmer po brucho. Zastala. Ďalej sa neodvážila. Nevie, čo je vo vode, a vôbec, čo je na druhej strane. To, že nevidela druhý breh, ju lákalo k tomu, aby sa tam vydala a zistila to.

// Lúka vlčích makov cez Náhornú plošinu

Pri nekonečne dlhom putovaní cez travnatú pláň Zarraya konečne dorazila do lesa. Jej cieľom teraz bolo si niečo uloviť. Na pláni nič nebolo, ale tu to bude naopak. Bolo tu cítiť množstvo pachov. Okrem toho tu bolo množstvo kerov s bobuľami. Zarraya vedela, že môžu byť jedovaté, ale naopak, môže objaviť niečo nové... Pristúpila teda ku kríku s drobnými žltými bobuľami, niektoré z nich aj oranžové. Opatrne si vzala po tri bobuľky a prehltla ich. Prvá chyba - boli horké, vôbec jej nechutili, vlastne to by nechutili nikomu. Po pár minútach sa však nič nedialo. Takže nemali žiaden účinok, len boli nejedlé.
Takýmto spôsobom pokus - omyl postupovala ďalej, až kým neobjavila jedlý a chutný druh bobúľ. Len bobule však na zasýtenie nestačili, preto zavetrila po nejakom hlodavcovi.
Namiesto toho však ucítila ešte niečo lepšie - zajaca. Vydala sa za pachom, až kým ušiaka neuvidela schovaného v trse trávy. Lov netrval dlho, pošťastilo sa jej a zanedlho si pochutnávala na veľkom vypasenom zajacovi.
Teraz bolo jej cieľom nájsť nejakú vodnú plochu, kde by sa mohla napiť, ale zdalo sa, že tú v tomto lese nenájde, tak jej nezostávalo nič iné, než pokračovať ďalej.

//Mušličková pláž

//Ohnivé jazero

Pri jazere sa nezastovavala, mierila ku lúke, ktorá bola posiata žiarivými červenými kvetmi. Ako to, že si to územie nikdy nevšimla?
Cesta na lúku jej netrvala dlho. Tie červené kvety boli vlčie maky - hnedá ich videla zriedkavo. Zastavila sa a privoňala ku jednému kvetu. Mal silnú vôňu, ale vôňa sa aj tak nevyrovnala tým fialovým... Čo keď ju tieto tiež zbavia zmyslov ako tie fialové? Nepoznala ani účinky ani iné podrobnosti vlčích makov, vlastne o nich nevedela nič, preto jej rozum hovoril, aby sa od nich držala ďalej. Ale na druhú stranu, už ju nebavilo byť taká ostražitá vo všetkom, veď... toto su len kvety. Ak o nich nezistí niečo teraz, nedozvie sa to nikdy. A bolo by dobré mať prehľad aj o kvetoch. Zarraya sa tak odvážila k nim viac priňuchať, ale okrem vône na nich nič zaujímavé nebolo. Okrem ich vône zaregistrovala aj niekoľko čerstvých vlčích pachov. Zdalo sa, že tu momentálne nie je sama, ale bolo jej to jedno. Pred rokom by uháňala preč, ale jej povaha sa za tú dobu vyvinula (aj keď v opatrnosti stále nepoľavovala).
Ticho si povzdychla a potom sa opäť nadýchla čerstvého ranného vzduchu a s prižmúrenými očami sa pozrela do vychádzajúceho slnka. Vyzeralo to, že bude teplý deň. Ideálne na okúpanie. Koniec leta a ona si ešte stále nezaplávala, tak prečo to nezmeniť? S trochu lepšou náladou vykročila vpred, a znova sa pustila do cesty. Pustila sa do behu a užívala si svištanie vetru v ušiach. Ani si neuvedomila, že až príliš blízko prešla okolo hnedej vlčice, kým nezmizla v záplave červených kvetov.

//Les stratených duší cez Náhornú plošinu

Popravde, netušila, ako bude vlçica na jej blbé vysvetlenie reagovať. Trochu sa jej uľavilo - bolo to v poriadku. To mala teda vážne štastie, v takomto prostredí sa mohla schovávať oveľa hrozivejšia svorka. Otočila sa a predierala sa cez húštavu, aby odtiaľto čo najrýchlejšie vypadla, na tomto území sa cítila naozaj neisto. Vtom ju vlčica zastavila. Zarraya sa ku nej otočila so spýtavým pohľadom. Ponúkla jej ľahšiu cestu, Zarraya samozrejme neváhala a vydala sa smerom, kam jej vlčica ukázala. ,,Fajn, ďakujem,"otočila sa ku nej a pomaly sa strácala z dohľadu.
Vtom jej cez hlavu prebleskla myšlienka, či ju vlčica neoklamala a nenaviedla na ešte horšiu cestu. Ukázalo sa však, že to myslela vážne - teré bol o dosť rovnejší, zo zeme vytŕčalo menej koreňov a stromy boli o trochu viac rozostúpené o seba, takže nemusela mať dôvod k obavám. Cesta bola postupne ľahšia a cez stromy presvitali lúče zapadajúceho slnka.
Musela prižmúriť oči, po čase, čo strávila v tmavom lese nebola na takéto svetlo zvyknutá. Vydýchla si a porozhliadla sa. Ocitla sa na známom mieste, neďaleko nej ležalo to oranžové jazero. Vydala sa k nemu, v hlave stále rozmýšľajúc o tom, čo sa jej stalo pred chvíľou. Strápnila sa, ale mohla si za to sama, a čo iné mala robiť? Aspoň teraz vie o ďalšej svorke, má o trochu väčší prehľad o tejto krajine.

// Lúka červených makov cez Ohnivé jazero

Tak na tú svorku myslela, až ku nej nevedomky zablúdila. Zostávala jej len jediná možnosť, a to vypadnúť, než si ju niekto všimne. Pomaličky začala cúvať dozadu. Stadiaľto sa tak ľahko nevymotá... Ale hnedej to bolo dávno jasné, že skôr či neskôr na nejakú svorku narazí.
Neskoro. Spoza oparu v lese sa vynorila vlčica, alebo vlk? Netrvalo dlho a (podľa hlasu)vlčica prehovorila. Pozdrav, následne otázka, čo ju privádza na toto územie. Cez hmlu na ňu nešlo dobre vidieť, preto bola skôr len obrys. Keď hmla trochu ustúpila, šlo i rozoznať farby - čiernobiela vlčica, na labke akási ozdoba. Zarraya ju rýchle prešla pohľadom. Chvíľu bola ticho, rozmýšľala, ako má začať. Želen sem zablúdila, ospravedlní sa a vypadne? To by bola za blbca, veď podľa pachov je jasné, že je tu svorka. Ako to vysvetlí? ,,Pardon, nečakala som, že v tomto prostredí bude svorka. Nejak... som nedávala pozornosť pachom a došla sem,"vysvetlila a pomaly ustupovala. Ospravedlnila sa, vysvetlila to, teraz pôjde preč, nebude robiť problémy. Mala štastie, že narazila na, zdalo sa priateľskú vlčicu, pretože to mohlo dopadnúť fakt horšie.
Nečakala, že vlčica bude niečo chcieť, preto sa otočila a opatrne prestupovala pomedzi stromami. Ešte by jej chýbalo, aby spadla a strápnila sa. Musela sa zaškľabiť nad tou myšlienkou. Ale nebolo by zaujímavé žiť v takomto prostredí?

// Riečne eso cez Narrské vŕšky

Opäť sa pustila do behu. Zastavila sa pri kopcoch, kde to bolo stažené, preto len pomaly našľapovala. Kráčala po vyschnutej pôde až sa dostala na vrchol, ktorý jej poskytol slušný výhľad. Sadla si vedľa skaly a pozorovala krajinku pred sebou, pričom začala premýšľať o svojej ceste. Ceste, ktorá vlastne neviedla nikam. O čom to vlastne je, to blúdenie krajinou? Už ju to začínalo nudiť a unavovať. To žitie v samote, stránenie sa od druhých vlkov... Proste neviedlo nikam. Čo sa stalo, to sa stalo, samota jej nepomôže. Takže, mala by sa pridať do svorky? Tak, ako to robia ostatní vlci? Nevedela by si samú seba predstaviť vo svorke. To by nefungovalo - ťažko by sa jej počúvalo rozkazy niekoho. Mala by povinnosti, ale i výhody.
Očami hľadela do prázdna a ďalej sa zamýšľala, ale nakoniec sa len postavila a vybrala sa zdolávať ďalší, vyšší kopec. Na jeho vrchole sa opäť pozastavila a vychutnala si výhľad.
Zvuk šumiacej rieky silnel. Hnedá sa zastavila pred atramentovo sfarbenou riekou a porozhliadla sa po nejakom spadnutom strome, ktorý by jej poskytol prechod cez rieku. Tentoraz to však bol probl3m, pretože bola pri úplne inej časti rieky a prechod cez ňu tu poskytoval len veľmi tenký kmeň. Inú možnosť však nemala.
Naštastie sa jej podarilo bezpečne dostať na druhý breh a polračovať ďalej do lesa. Konečne miesto, kde ešte nebola. Ako sa však ukázalo, bol tu dosť ťažký prechod, ale hnedú to neodrádzalo, naopak. Daka si to ako výzvu - odhodlane sa predierala cez kríky, priehlbiny i kopčeky. Pachom nevenovala vôbec pozornosť, čo bola chyba. Veľká chyba. Až keď si uvedomila, koľko veľa pachov tu je, zistila, kam vstúpila. Svorka.

//Elysejské polia cez Jazvečí les

Hnedú včela skutočne vyľakala až tak, že vystrelila do behu, bez zastávky až do lesa, kde musela spomaliť a lapať po dychu. Zvalila sa na zem a stále prudko vydychovala. Ako tak odpočívala, omamná vôňa kvetov z lúky na ňu prestávali pôsobiť, až zostala len mierna bolesť hlavy. Teraz, keď bola konečne pri zmysloch, si začínala všetko uvedomovať. S tým prišiel aj pocit hanby za svoje správanie, také vĺčacie. A všetko to samozrejme spôsobili tie blbé kvety. Zase si nedávala pozor na to, kam išla a čo jedla - zjedla aj nejaké bobule (vyzeralo to, že žiaden strašný účinok nemali, ale keby boli náhodou jedovaté, už je po nej.) No nič, hádam toho Aurona už nikdy nestretne a teraz pôjde ďalej. Zabudne na to. Zdvihla sa a svižným, no nie rýchlym krokom vykráčala z lesa. Vedela , kde sa ocitne - opäť pri tej špinavej rieke. Nemala by nasledovať tá čierna? Stráca sa v tom. To je jedno, aj tak či tak sa v nej kúpať nebude. Doskákala teda až ku brehu a obzrela sa. Snažila sa nemyslieť na jej správanie pri Auronovi, ale myšlienky na to sa jej ešte viac tlačili do hlavy.

//Sarumen cez Narrské vršky

Usilovne hrabala, akoby mesiac nejedla a v jame bolo jedlo. Jama, ktorú vyhrabala, už bola dosť hlboká, ale ona hrabala ďalej. Keď bola hĺbka pre ňu dostatočná, vliezla tam. Zvonku tlmene započula čosi lavíne, pôde a potom aj o nejakej hlinovej bitke. Nevšímala si to a napodobňovala pohyby plávania vo vode a fuňela. Išlo jej to (samozrejme) veľmi ťažko, k tomu sa ani nemohla poriadne nadýchnuť, preto či chcela alebo nie, musela vyjsť z jamy. To už jej Auron ukazoval na nejakú zlatú žilu, čo objavil. ,,Aká zlatá žila?Ále, to je len bahno." odfrkla si a znova skočila do svojej jamy, úplne ignorujúc Aurona. A hrabala hlbšie. Hlbšie a hlbšie, až si od hrabania necítila labky. Zatiaľ čo vydychovala, zpomedzi kopy hliny vytŕčalo čosi lesklé. Kamienok! Krásny biely kamienok. Biely by bol,keby na ňom nebola tá kopa hliny, ale hnedú úplne uchvátil. Uchmatla to do tlamy a drala sa so svojim nálezom von. Pristúpila ku Auronovi, drgla do neho a ukázala mu svoj kamienok. ,,Aha, čo som našla! Chceš? Nedám!" zaškľabila sa a hravo vrtela chvostom. Trikrát sa otočila okolo svojej osi, až sa jej zatočila hlava a s kamienkom v tlame sa rozbehla po lúke. Ďaleko sa nedostala. Po troch metroch sa potkla a tvrdo spadla na ňufák, až jej kamienok vyletel. ,,Au," zastonala a zamračila sa. To už sranda nebola, bolelo ju to. Vtom jej pozornosť upútalo čosi čierne so žltými pásikmi. Hnedej nedošlo, že je to včela. Chňapla po tom, no vtom pocítila bolesť v ňufáku, akoby ju pichlo niečo ostré... Bleskovo vyskočila na nohy a zutekala kamsi preč od včely, ale nie Auronovým smerom...

// Riečne Eso cez Jazvečí les

Ten šedý sa na ňu usmial. Hnedá však na ňeho len hľadela spýtavým výrazom, ale kútiky úst sa jej pomaly zdvíhali do úsmevu a nálada sa každú sekundu lepšila. Bolesť hlavy aj všetky nepríjemné halucinácie odišli. Svet bol zase ružový a krásny... Presne tak, ako to bolo v časoch malého vĺčaťa. Hlas, ktorý ju upozorňoval, že s ňou niečo nie je v poriadku, slabol. Zarraya bola plne omámená vôňou kvetov, až nebolo cesty späť. Jedine keby odišla z tejto lúky, ale prečo by to robila, že? Veď je tu tak prekrásne. Zarrayi vymizol z tváre spýtavý pohľad, už sa len usmievala. Nie falošne, skutočne, od radosti. To sa u nej často nestávalo.
Vlk sa ju snažil presvedčiť, že sa nakoniec niekde stretli, teda, bolo to v nejakých bažinách. A volal sa Auron. No nezdalo sa jej, že by stretla nejakého Aurona. Ale to je jedno. ,,Vlastnee, aj mne je dobre! Ale nikdy som sa tak dobre ešte necítila,"povedala a začala silnejšie vrtieť chvostom. Ako sa tak Auron smial, smiech pomaly prechádzal aj na ňu, až sa hnedá zasmiala tiež. Ten vlk má taký divný smiech!
,,Lietať? Čo to je?"spýtala sa, no vzápätí si odpovedala sama. ,,Ahá,"zamrmlala si. ,,No tak prečo nie, poďme to...,"veru ani dokončovať nemusela. Zachichotala sa na Auronovom páde. Odstúpila, rozbehla sa a preskočila šedého. Aspoň sa pokúsila. Dopadla tesne za ním, až do neho drgla zaskom. Jej chichot sa zosilnel. ,,A čo tak plávať v hline?"navrhla a začala labkami hrabať jamu. Všetku hlinu smerovala na Aurona. Zámerne.

Dosť, dosť, v duchu si priala Zarraya. Zároveň bola naštvaná na samú seba a svoju ľahostajnosť. Nemala zjesť tie blbé plody. No, má aspoň ponaučenie, keby ešte niekedy chcela ochutnať neznámy plod.
Naštastie halucinácie začali postupne slabnúť, až sa Zarrayi vracala dobrá nálada. Až príliš dobrá. Po dlhšej dobe sa hnedá cítila fakt... Dobre. Divné. Malá bolesť hlavy a niekoľko halucinácii stále pretrvávalo, ale to ignorovala. Vlci postupne odchádzali. Alebo sa len skôr stratili z dohľadu. Skrátka bolo opäť všetko fajn. Je na lúke krásnych voňavých kvetov, nemá žiadne starosti. Zarraya sa usmiala. Len tak. Nezaťažovala sa tým, z čoho má takú dobrú náladu.
S radosťou sa rozbehla a slobodne si bežala cez lúku. Až musela pribrzdiť pri kríku. Obišla ho, no po pár krokoch strnula. Mieril k nej akýsi šedý vlk, priamo ku nej. A zvláštne na tom bolo, že jej prišiel povedomý. Keď ku nej prehovoril, zdvihla obočie. ,,Hej, a ty si ktooo? My sme sa už náhodou nevideli?"radostne pohodila chvostom. Na čo sa to pýtal? Či je v poriadku? ,,Hej, asi hej. Len je mi trochu divne."pristihla sa, ako pomaly vrtí chvostom. V hlave pritom viedla vnútorný rozhovor so sebou, či je v poriadku. Jasné, že som. Všétko je fajn, ukončila to.

//Jazvečí les

Pôvodne nechcela les opustiť, ale nakoniec zistila, že je na konci. A pomedzi stromami sa vynímalo čosi fialové. Čo iné, než len kvety. Zo zvedavosti Zarraya vyšla z lesa a kráčala popri kvetoch. Spočiatku sa jej táto lúka zdala ako každá iná, ale potom sa jej do ňufáka začala prikrádať omamná vôňa vychádzajúca z tých kvetov. Hnedej sa tu však čosi nezdalo. Za prvé, nikdy ešte necítila takú výraznú vôňu. Ani ku kvetom nemusela priňuchať. Zamrmlala si čosi o vôni pod nos a vliekla cez kvety ďalej. Napriek tomu, že v diaľke videla obrysy niekoľkých ďalších vlkov, vôňa z kvetov jej "bila" do nosa oveľa silnejšie.
Prikráčala ku kríku a obchádzala ho. A odtrhla si jeden z plodov. Nevedela, čo do nej vošlo, taká ľahostajná predsa nikdy nebola... Zrazu sa hnedej zatočila hlava, až takmer spadla. To bol však ešte len začiatok - začala pred sebou vidieť rôznofarebné tancujúce fľaky. Zamračila sa. Začalo jej byť horko. Cítila, ako jej krv prúdi v žilách. Nielen cítila, ale aj počula. Chcela odísť, ale už bolo neskoro. Veď sa ani nevedela udržať na nohách, netušila, kde sa nachádza, nevedela nič. Všetky myšlienky jej akoby vyfučali z hlavy. Ľahla si na zem a pozorovala stádo podivných svetielkujúcich farebných jeleňov, ako precválali okolo nej, až sa zatriasla zem. Pišťalo jej v ušiach, bolo jej neznesiteľne horúco...

//Tenebrae cez Ježčiu mýtinu

Čím viac bola bližšie pri rieke, začínala spomaľovať, až sa úplne zastavila a pozorovala svoj odraz na vodnej hladine. Ani táto rieka nebola práve najčistejšia, ale možno by sa tu nejaké ryby našli. Veď... až tak sa neponáhľala. Nevyzeralo to, že by sa poriadne rozpršalo. Stále pršalo slabo, dokonca sa hnedej aj zdalo, že to pomaly ustáva. Takú rybu už nemala dlho.
Usadila sa na brehu a začala pozorne sledovať hladinu. Dlhú dobu sa nič nedialo, až hnedá stratila nadej. Zrejme tu žiadne ryby niesu a ona len stratila čas. Vstala položila jednu labiu na balvan s tým, že preskáče na druhý breh, keď čosi čľuplo vo vode. Otočila hlavu za zvukom, no voda bola pokojná ako predtým. Hnedej to však nedalo a snažila sa to nahmatať vo vode. Zostúpila z kameňa a ponorila hlavu do vody. Naozaj tam niečo bolo. Nebolo síce isté, či je to ryba, ale pohybovalo sa to. Zarraya po tom cvakla zubami, no nestihla.
Stratilo sa to. Hnedá musela vynoriť hlavu z vody, aby nabrala do pľúc vzduch. Ešte chvíľu pozorovala vodu, ale po tom čosi už nebolo ani stopy. Doskákala teda na druhú stranu a zamierila do lesa.

//Elysejské polia

//Stredozemná pláň cez Kopretinku

Hnedá pomerne rýchlo prešla cez pláň, ale musela uznať, že bola naozaj obrovská. Odpočinulia si v nejakej lúke bielych kvetov, ale ani tu nechcela zostávať. Síce poprchávalo len mierne, hnedá nikdy nemohla vedieť, kedy sa spustí lejak. Preto po niekoľkých minútach odpočinku sa znova vydala na cestu. Znova sa však musela zastaviť pred riekou, ktorá jej bránila v ceste. Nemusela dlho rozmýšľať, ako cez ňu prejsť. Jednoducho cez ňu prešla pomocou spadnutého kmeňa stromu, ktorý jej vytvoril lavičku. Raz tu už bola. A spadla. Nechcela to zažiť znovu, preto di tentokrát dala lepší pozor.
Keď bola na konci, drevo zrazu puklo. Hnedá to už rýchlo doskočila na druhý breh. Keď sa obzrela, drevo už sťahoval skutočne silný prúd rieky. Ako to, že keď tu spadla, prúd ju nestiahol? No, asi len mala štastie. Kto vie kam by ju vyplavilo.
Zarraya sa pozrela pred seba. Ležala pred ňou ďalšia lúka. Otrávene si povzdychla a pustila sa do behu. A pred ňou... Zase rieka. To bude ešte dlhá cesta.

// Riečne eso