Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Svoje rozhodnutie si to sem nakráčať bez rozmyslu už dávno oľutovala. Ocitla sa ako korisť utláčaná dvomi vlkmi na okraj. Od ktorého sa samozrejme držala ďaleko. Zatiaľ. Pokúsila sa o rozhovor, lepšie povedané zo seba niečo vydať na dôkaz toho, že nie je nemá. Ironické odpovede od vlkov očakávala, preto na nich zvlášt nereagovala. Z výrazu tváre bolo len ťažké vyčítať, čo jej beží v hlave. Na otázku vlčice neodpovedala. V hlave si chaoticky skladala vetu, ktorú by povedala. Nie, že by sa vlkov bála. Bála sa skôr problému, do akého sa dostala. Toho, že nevie, čo ďalej. Utiecť ako zbalelá? Keď už si sem razila cestu? Doteraz mlčala a stála na mieste. Nepohla sa ani vtedy, keď sa ku nej vlci približovali. ,,A keď prichádzam v mieri? To ste na každého návštevníka takí nepríjemní? Ako potom prijímate členov?"opýtala sa s miernym úškľabkom na tvári, ťažko povedať, ako to však myslela. Skrátka povedala prvú hlúposť, ktorá ju napadla. O fungovaní svoriek netušila nič. Otázku mierila najmä na tú šedú, aj keď jej prišla akosi povedomá. Medzi nimi sa však asi nič neudialo...narozdiel od známeho tmavého, ktorého úsmev jej napovedal, že ju odísť len tak nenechá.

Uskutočnenie jej tušenia na seba nedalo dlho čakať. Avšak, vyzeralo to o dosť inak, než si predstavovala. Priala si dobrodružstvo, splnilo sa jej to. Asi to však mala upresniť.
Ani sa nestihla rozhliadnúť po lese a stála tu obklopená dvomi vlkmi. Vlčicou, ktorú nespoznávala. A vlka, ktorého...asi poznala. Keď prehovoril, letmo si spomenula, čo sa jej s daným vlkom odohralo. Príjemný zážitok to rozhodne nebol. Pri pohľade na jeho škodoradostný úškľabok jej mimovoľne prebehol mráz po chrbte. Netrvalo jej dlho, aby si uvedomila, o čo išlo. Oni bola dvaja, Zarraya jedna. A práve ona urobila to, čo nemala - vstúpila na ich územie. V duchu sa preklínala pre svoju nevšímavosť. Hlava jej blúdi sem a tam. A potom to takto dopadne. Žiaden strach však nedávala najavo. Ukázať sa ako bojazlivá slaboška nemienila. Lenže čo teraz? Nechať sa vyhnať? Pokúsiť sa o kľudný rozhovor? Ani jedna z možností sa jej nepáčila. Naviac, Tieň, ako si ho pamätala, by ju nenechal utiecť len tak. ,,Hm, asi som sa ocitla na území svorky, však?"to bolo jediné, čo zo seba dokázala vydať. Len očkom prebehávala z vlčice na Tieňa.

//rieka Mahtaë juh

Už z diaľky ju zaujali podivné, vysoké skalné útvary. Nebol problém sa do lesa dostať, aj keď bol na vyvýšenom mieste. Zanedlho vstupovala do bukového lesa. Započúvala sa do jemného šumu stromov a okolitých zvukov. V lese bolo celkom živo. Množstvo pachov a zvukov. Zarrayu však zaujímali len oné neznáme skalné útvary. Spomedzi kmene stromov videla jeden presvitať. Zároveň bol blízko okraja zrazu. Vedela, že naň by sa nedostala. No stačil jej aj tento výhľad. A že toho dovidela veľa. Na riečne ostrovčeky, susedné lesy a pláne. Napriek tomu, že bola jeseň,pochmúrne obdobie, začínala mať Zarraya dobrú náladu. Z čoho? Tým sa nezaoberala. Páčila sa jej sloboda a voľnosť akú mala. Mala podivné tušenie, až príjemnú nervozitu alebo očakávanie z toho, že by sa niečo malo diať. Akoby...ju volalo samotné dobrodružstvo! Nezvykla dávať na svoje pocity, ale teraz vedela, že ju tušenie neklame. Len... Čo robiť? Nájde si ju dobrodružstvo samo?

//Ostružinová lúka

Vlčica sa rozvalila na trávnatý breh rieky a sledovala temné ráno. Obloha bola nezvyčajne tmavá. Zarrayu to ani popravde neprekvapovalo. Najprv dym, v ktorom sa takmer udusila, potom výbuch sopky a nakoniec takéto ráno. Zatiaľ to však nevyzeralo nijak hrozivo. Len pochmúrne. A ani sa nezdalo, že by chcelo ustúpiť. Hnedej vlčici to vlastne ani nevadilo. Na tmu si od malička zvykala vo svojom domove.
Rozospalo vstala a vošla do vody. Vytiahla rybu, ktorá sa jej však z tlamy rýchlo vypadla. Po niekoľkých pokusoch sa jej podarilo vyloviť slušnú rybu. Z vody nevychádzala. Prúd bol pokojný, takže v ňom mohla kráčať naďalej. Rieka bola skutočne dlhá. Nijako sa nekľukatila, len prúdila rovno vpred. Tok sa dlho nemenil, no okolie sa rýchlo striedalo.
Zanedlho dorazila až na jej koniec. Vlievala sa do šíreho mora. Vlčica vystúpila z vody a namierila do lesa.

//Bukový zráz

Rozhovor bol stále o tom istom. O Adiramovej frustrácii ohľadom tunajších vlkov, hlavne vlčíc. A Zarraya bola skrátka ticho. Nie, že by ju bavilo byť stále mĺkva ako buk, ale ku tejto konverzácii jednoducho nemala čo dodať. Ani pomyslieť, pretože táto správa v nej veľmi nevyvolávala nejakú reakciu. V podstate jej to bolo jedno, pretože to od nikoho nevyžadovala. Ako by predsa mohla, keď je presne taká istá? Ona nemala informácie žiadne, a vlk už aj tak mal zlý deň, čo všetko nasvedčovalo tomu, že sa ich cesty rozídu. A tak sa aj stalo. Adiram jednoducho odpochodoval preč. Bez pozdravu. No, nie, že by ho za to vinila. Zarraya na takéto formálne záležitosti tiež nebola.
Vstala a kráčala ku rieke. Podľa nej to tu tiež bolo nudné, no nie čo sa týka obyvateľstva, ale prostredia. Je to tu také... obyčajné. Chcelo by to niečo dobrodružné. Magické? Áno, to, čo ešte nepoznala. Ale kde to hľadať? Raz sa od jednej vlčici dozvedela o Živote a Smrti. Kde však sú, kto sú a čo robia však zabudla. Ak by sa pridala do svorky, o zábavu by mala postarané, ale skutočne to chcela?

//rieka Mahtae juh

Museli si priznať, že takto v pokoji to všetko šlo lepšie a mohli sa vrátiť ku pokojnému rozhovoru. Poznamenala teda, ako tu stretla len málo vlkov a čakala čo sa stane - či jej odpovie bude ticho po tom, čo sa stalo. Odpovedal, a odpoveď ju mierne prekvapila. ,,To by dávalo zmysel, nás tulákov je málo," kývla hlavou. Aspoň sa dočkala vysvetlenia, prečo je to tu také tiché. Pokiaľ sa však do jednej z nich nepridá, veľa toho o nich nezistí. To však nepripadalo v úvahu, pretože... Ani by jej nevadilo, že by sa skoro na dennom poriadku musela rozprávať s ostatnými, ale strata slobody je to, čo by ju znepokojovalo.
Ďalej sa opäť dočkala dlhšej odpovede, na čo ju napadlo hneď niekoľko vecí, no chcela si to urovnať. Vyzeralo to, že tento vlk vôbec nebol spokojný s miestnimi. A najmä vlčicami. Možno mal len priveľké nároky, to nemohla posúdiť. ,,Možno si len nenašiel tých správnych. Ako dlho tu si?"prevalila sa na druhý bok. Zaujímalo ju, či je tu dlhšie ako ona. Lebo to záležalo od toho, koľko veľa prešiel. Možno má pravdu a vlci sú tu takmer len vo svorkách, ktoré o sebe nedávajú príliš vedieť. A mohli sa úplne mýliť.

Uľavilo sa jej, keď si to nakoniec rozmyslel a bol ochotný ju vypočuť a tiež podať svoje vysvetlenie, vďaka ktorému viac pochopila, čo sa vlastne stalo. ,,Hej, to som nevedela."Mal pravdu, že zbytočne urobila unáhlený úsudok, ale prečo ho to tak naštvalo to, že predpokladala že ovláda mágie? Nebolo to predsa nič urážlive. Aspoň podľa nej. Stále trochu nepokojne zamračená ho sledovala, ako sa snaží ovládať svoj hnev. To asi má nejakú výnimočnú schopnosť, nahnevať vlkov pre takú maličkosť? Naozaj mala chuť hodiť toto zbytočné konštantovanie za hlavu, pretože vŕtaním sa v tom by sa k ničomu nedostala a naviac, ďalšími rečami by ho len možno ešte viac poštvala. Nemala náladu čeliť takýmto vypätým situáciám. ,,Áno, proste to bolo blbé nedorozumenie, ja som sa zle vyjadrila a ty...si sa zbytočne nahneval."stroho to uzavrela,pretože tu nebolo čo ďalej riešiť. Našťastie.
Adiram však odvetil dodatok o jeho situácii s vlčicami a Zarrayi to dalo ešte väčší zmysel, prečo sa jej zdal už od začiatku taký nervózny.
,,Hej, tak to potom chápem. Nuž veľa miestnych vlčíc som nestretla, takže neviem potvrdiť. No možno sa to zdá len mne, ale celkovo som počas potulkách tu veľa vlkov nestretla." Taktiež si sadla a na chvíľu sa obrátila ku sopke. Láva sa stále rútila, no s výbuchom sa to nedalo porovnávať.

Názov:Hubový raj

Lovná zver: hraboše, hlodavce
Zaujímavosti: žiadne
Nebezpečie: otrava nejedlou hubou, pád z útesu

Popis:
Hubový raj? Áno, toto miesto ani nemohlo dostať lepší názov. Tí vlci, ktorí si radi pochutnajú na hubách, toto miesto môžu naozaj nazvať rajom. Ako už je jasné, hubový raj je unikátny tým, že tu nájdete huby od výmyslu sveta - jedlé, nejedlé a dokonca i fosforeskujúce v tme, od húb najmenších až po tie najväčšie, aké inde len tak neuvidíte. Aj také, ktoré majú (ne)žiaduce účinky ako je okamžité zlepšenie nálady po zjedení a halucinácie. Mnoho je tu však aj smrteľne jedovatých, ktoré sa dajú ľahko zmýliť s tými jedlými, takže sa vlkom odporúča dávať si pozor i napriek veľkému hladu. Všetky tu rastú celkom nahusto, takže to nie je ideálne miesto na prechádzanie - skôr na odpočinok.
Okrem húb tu rastie len suchá, riedka tráva a zopár tenkých listnatých stromov porozhádzaných náhodne na území. Čo sa týka živočíchov, tých tu veľa nečakajte. Hmyz, pavúky a stonožky sú tu samozrejmosťou. Ak sa vám pošťastí, okrem húb si možno pochutnáte aj na hrabošoch a hlodavcoch.
Terén je veľmi nerovnomerný, keďže je to územie viac kamenité než trávnaté. Naviac sa strmo zvažuje ku koncu útesu, preto okrem pojedenia jedovatých húb tu hrozí nebezpečenstvo šmyknutia sa a pádu do mora. Pokiaľ však vlk bezhlavo nebeží alebo si nedáva pozor na kroky, nie je žiadna šanca, že sa niečo také stane. Inak je to tu bezpečné a môžete si užívať výhľad.

Vlkova reakcia ju nemilo prekvapila. Došlo jej, že ho asi...nahnevala? Buď je ona hlúpa, že jej nejde do hlavy, že čo sa deje, alebo sa ten vlk vytáča z blbostí. Keď ho tak sledovala, až sa jej zdalo, že každú chvíľu do nej skočí. Nepokojne sa zamračila a pripravila sa, že mu odvetí niečo v tom zmysle, aby sa ukľudnil, no pokračoval ďalej. Čím ďalej hovoril, tým viac jej bolo jasné, že milý Adiram si úplne zle vyložil jej slová a nervoval sa úplne zbytočne. Možno pre niekoho, kto nevedel vyčítať jej povahu to vyzeralo, ale nikdy nebolo jej cieľom niekoho naštvať slovami. Konflikty sú to posledné, na čo myslela, ale predsa sa stalo. Takže to teraz všetko poporiadku treba vysvetliť. Skôr než odíde. Nerada by, ak to dopadlo takto. Rozširovalo by sa to ďalej a už by mala zlú povesť. ,,Hej, tak po prvé, myslela som si, že si tu už dlhšie, tak už sa v tom nejako vyznáš. Po druhé, kde som povedala, že za to môžeš ty? Bolo to myslené na miestnych vlkov všeobecne, keď si povedal, že niekto tu nezvládol svoju mágiu. Nie ty,"vysvetľovala so snahou ho zastaviť. Naozaj jej nebolo jedno, že odíde s tým, že úplne nepochopil jej slová a posledné, čo by chcela, je vyprovokovať ho. To aby zlepšila svoje vyjadrovacie schopnosti...

Sivý, smradľavý dym, ktorý vystupoval z vrcholu kopca. Čo iné, než sopka? Jedine takéto vysvetlenie ju napadalo.Štípanie v ňufáku sa zosilňovalo a dymu pribúdalo. Vo vzduchu až bolo cítiť tú napätú atmosféru. Akoby sa presne teraz niečo malo stať. Dala na svoje pocity a úpenlivo hľadela na vrchol kopca - teda sopky, ak to aj sopka bola. Pozornosť len na chvíľu obrátila na Adirama, ktorý bol zatiaľ ticho. Netrvalo to dlho - stalo sa. O chvíľu už sledovala výbuch, ktorý jej potvrdil, že sa skutočne pozerá na sopku. Upierala zrak na vrchol, kde zúril oheň, rútil sa dym a to všetko osvetľovala pekelná žiara. Matka jej sopky opisovala ako ohnivé monštrá, ktoré chrlia lávu, no ani z tohto opisu si to takto nevedela predstaviť a až doteraz nemala česť to zažiť na vlastné oči a uši. Mali šťastie, že boli celkom ďaleko. Alebo dosť ďaleko na to, aby pred tým nemuseli utekať. Tá svorka, o ktorej jej však Adiram rozprával zrejme nie. Ale keď je to tu tak magické, ako sa zdá, určite sa nejako ochránili. Alebo minimálne to tušili, keď už sa usadili pri sopke.
Nad Adiramovou poznámkou sa zamyslela. Otázok mala ešte viac. ,,Čiže za to môže nejaký vlk?Ak tá vaša mágia dokáže toto, tak zbohom,"odvetila. Stačí, že niekoho naštve a je po nej, lebo kto vie, čo tu niektorí ešte dokážu? Padlo by vhod si niečo o tom pozisťovať. Bez toho, aby sa dotierala iným a ťahala z nich veci.

Napokon si utrhla zopár bobúľ, aby sa zamestnala. Vrátila sa na miesto, no naspäť si už nesadala. Tak nejak sa stalo, čo čakala. 'Rozlúčenie'však znelo trochu inak... Takúto ironickú poznámku ignorovala, ani sa jej to nijak nedotklo. Len by nad tým mávla chvostom. Vedela, na čo tým narážal. Veď čo by chcel? Informácie, s ktorými by sa mohla podeliť nemala, tak bude ticho, nie? Nebude tárať kecy do vetra, ak nemá čo zmysuplné povedať.
Sledovala, ako vlk kráča preč. Aj ona sa otočila iným smerom, no ihneď sa zarazila. V nose ju svrbil podivný štipľavý pach. Otočila sa za jeho zdrojom. Prichádzal zo severo-východu. Naviac sa jej zdalo, že dovidela na nejaký dym, ktorý naštastie ku nim neprichádzal. Možno sa jej to len zdalo, pretože na veľa toho nedovidela. Obidvaja však mohli pociťovať vietor, ktorý sa zdal akoby silnejší, než pred chvíľou. A možno už ten vlk aj prchol. ,,Čo je to?Nemohlo by to byť z tej sopky?"náhle ju napadlo, no veľmi nečakala odpoveď.

,,Aha."Zmohla sa na odpoveď na vlkove vysvetlenie ohľadom tuláctva. Všimla si jeho úsmev, no ten mu neopätovala. Netvárila sa však nejako ignorantsky a ani to nebolo jej cieľom. Len by to niekto mohol takto usúdiť. Nevedela, čo si má o tom celom rozhovore myslieť a ako dlho to celé vydrží.
Na jej počudovanie ju oboznámil s niekoľkými informáciami o svorkách. ,,Dobré vedieť," poznamenala len. Celkom jej padli vhod, aby vedela, kde sa radšej nezdržiavať. Aj keď by to zistila podľa pachu, teraz to rovno vedela dopredu.
Zavrtela sa na svojom mieste a pozrela sa po kríkoch s rôznorodými bobuľami. Nevedela prečo, no mala veľkú potrebu niečo robiť a nevysedávať na mieste.

Medzi vlkmi sa rozhostilo ticho. Zarrayi to však vôbec nevadilo. Tá len hľadela hocikde, len nie na spoločníka pred ňou. Nie, žeby ho chcela ignorovať. Len nemala dôvod na niekoho priamo pozerať. Samej by jej to bolo nepríjemné ako vlčici, ktorá už nejaký ten piatok neprehodila ani slovko s nejakým vlkom.
Ticho sa tiahlo a bolo až čudné, ako ten Adiram s ňou nestratil trpezlivosť, keď prehovoril. On ako prvý, samozrejme. Od Zarrayi by ste chceli veľa, keď by sa mala pýtať otázky. A ešte ako prvá prelomiť to ticho.
Otázka vlka nebola prekvapujúca - pýtal sa, či pochádza zo svorky. Na to bola jasná odpoveď, ktorú už vedel sám. ,,Jasné že nie, veď to aj vidno, nie?"napodobnila jeho úškľabok, čím konečne dala niečo najavo. Aj keď by podľa toho veľa o nej nezistil. No vlk sa pýtal ďalej a jej nezostávalo nič iné, než odpovedať. Dozvedela sa o tom, z ktorej svorky pochádza(aj keď jej samozrejme nič nehovorila) a o svojej stratenej sestre. No aj tu to končilo rovnako - o tej Lilith nič nevedela a chcela to týmto zakončiť, no z úst jej vyšlo niečo iné. ,,So svorkami ti neporadím, ja o nich viem ešte menej, než ty. Aj ja by som sa rada dozvedela, čo sú to za svorky, koľko ich je a kde sú, vlastne v akom kraji som sa ocitla. No ale, nie je nikto, kto by mi povedal. A o žiadnej Lilith tiež nič neviem."No, to bola rozhodne najdlhšia veta, ktorú kedy vyslovila.

Zdalo sa, že vlk hodlá v komunikácii pokračovať, keď si sadol vedľa nej. Naštastie nie blízko, pretože sama by nevedela, ako by reagovala, keby niekto narušil jej osobný priestor. Nie, žeby to Zarrayi veľmi vadilo alebo ho pokladala za nebezpečného, no bola v strehu a rozmýšľala, ako sa to vyvinie. Väčšina takýchto interakcií končila rovnako. Ako? Že tých vlkov už nikdy nevidela.
Dojedla posledného zajaca a kosti odsunula labkou. Najedená bola, neponáhľala sa nikam... a tak jej len zostávalo vyplniť voľný čas dohováraním sa s tým Adiramom. Následne sa stalo presne to, čo čakala. ,,Zarraya," odvetila rovnakým hlasom a na výraze sa jej sa nič nemenilo. Vlastne aj keby chcela, čo k tomu mala dodať? Vymenili si mená, hotovo.
Zaujímalo ju asi len to, či je zo svorky, ale to ľahko zistila aj sama. Ale možno ju len chcelo trochu posmeliť.

Ucítila pach neznámeho a približujúceho sa vlka, ktorý sa zanedlho objavil pri nej. Zarraya nastražila uši a pozornosť obrátila na neho. Objavil sa úplne náhodne rovnako ako niektoré vtáky odišli, no stále sa našlo zopár drzých. Na druhú stranu to práve padlo vhod, pretože keď sa priblížil, konečne všetky tie otravné potvorky odleteli. Bolo jasné, že na dva vlky by sa netrúfol ani najodvážnejší.
Vraj či jej môže pomôcť? ,,Veď sa práve stalo,"odpovedala rovnako miernym tónom, čím trochu uznala jeho 'pomoc'. Doteraz len ostatných vlastne odplašovala, tak to skúsi inak a možno...zostane prekvapená.
Rýchlo si prehliadla  vlka s nečitateľným výrazom na tvári. Potom sa jednoducho vrátila ku dojedaniu zvyškov zo zajaca. Tým trochu komunikácia uviazla, dokým sa vlk neozve. Zarraya nebola vlčicou, ktorá by začínala alebo viedla rozhovor. Len sa nechávala viesť a odpovedala, ak bolo treba.