Příspěvky uživatele

< návrat zpět

// vresový palúk cez mahar

Pevná pôda sa pomaly začínala strácať a Zarrayi sa chodíčoraz ťažšie. Je koniec krásnych miest. Pokrčí ňufák nad tým hnusným zápachom. Dúfa, že si nepošpiní srsť. Naozaj by nechcela spadnúť do tohto hnusu. Asi by si ten kožuch nikdy nevičistila. Už raz totálne zablatená bola a nechcela byť zas. Toto miesto sa jej ani nádou nepáčilo. Tak isto sa pýtate, prečo pokračuje ďalej? Nech ide preč! No, to isté si hovorí aj sama sebe. Jedna polovica jej hovorí, nech okamžite odtiaľto vypadne, ak nechce skončiť v tomto tu. Ale druhá polovica jej hovorí niečo úplne iné. Tá ju núti tu zostať a naďalej preskúmavať toto odporné, no zároveň i zaujímavé miesto. A Zarraya má rada dobrodružstvá. A akoby cítila, že niečo tu na ňu čaká. Niečo ju volá, nech pomaličky kráča bližšie. Zdá sa, že jej ,,druhá polovica" zvíťazila a ona kráča čoraz hlbšie a hlbšie. Bojí sa čoraz menej a menej... naopak nadobúda odvahu a zvedavosť. Cíti, že sa tu niečo skrýva a ona chce vedieť čo. No stále chce vedieť čo to je. To divné ticho ju trochu desí. A zrazu niečo zacíti. Cíti niečiu prítomnosť. No vie, že to nebude obyčajný tvor. Zastaví sa a spozornie. Odrazu sa jej pred očami vynorí... ona sama. Ibaže bez srsti. Bolo jej do vracania. Bol to jej dvojník, ktorý neskutpčne smrdel a ešte nemal srsť, dokonca ani kožu, len holé mäso, šľachy a kosti. Vyšpúli oči.Vidí dobre?! To čo má znamenať? Začne inšiktívne ustupovať. Určite sa mi to len sníva. Je to len hlúpy sen. Všetko toto je len hlúpa halucinácia. Alebo sen, to je proste jedno. Nie je to živé, pomyslí si a snaží sa tým upokojiť. No aj tak veľmi dobre vie, že si to nevymýšľa. Je to skutočné a ona... čo? Čo teraz urobí? Sleduje toho divného tvora a má sa na pozore tak, ako ešte nikdy nebola. Jej dvojník sa zatiaľ len usmieva a pooomaličky kráča k nej, zatiaľ čo ona ustupuje. Takže. Má dve možnosti. A to buď dať sa na útek, alebo bojovať. Srdce jej divoko búši. ,,Tak čo? Pamätáš si, ako zomrela tvoja mama? Ako ťa Achillé zradila? A chceš vedieť, ako to dopadlo s tvojou svorkou? Ja ti to kľudne poviem. Vaša svorka zanikla. Všetko je preč. Všetko vaše územie, je preč," provokatívne sa jej prihovorí jej dvojník a odporne sa zasmeje, až to Zarrayi píli uši. Aj hlas má úplne rovnaký, a to ju desí. Počuje vlastne samú seba. V mysli sa jej opäť vynárajú tie neuveriteľne živé spomienky na rodinu. Nie, prosím nie, pomyslí si a do očí jej vyhrknu slzy. Prečo na to ešte zabudla? Prečo si na to pamätá tak, ako ešte na nič? Kiežby existovalo niečo, čo jej vymaže pamäť! ,,Daj mi pokoj! Odíď!Vypadni!" zakričí Zarraya a zavrčí. Nebýva často nahnevaná, no toto je pre ňu ako úder do brucha. Jej dvojník sa iba zasmeje. Zarraya to ani nestihne zaregistrovať a jej dvojník po ej vyskočí. Labami jej prišliapne kus chvosta, no jej sa naštastie podarí oslobodiť. Zaskučí a vystrelí smerom preč z tohto miesta. Uteká, čo jej len sily stačia, no jej dvojníčka ju doháňa. Zbabelec, zbabelec, úbožička! Rozplačeš sa a ešte utekáš! Bojuj! ozval sa jej otravný hlas v hlave. No Zarraya vie, že keby sa s ňou pustila do boja, prehrala by. Nemala ani tú najmenšiu šancu. Otázkou bolo, či sa jej vôbec podarí utiecť, a nieto ešte vyhráť v boji s touto obludou. Najprv tie jablká, teraz toto... ,,Bojuj, ty zbabelec! Si len malá úbohá vlčica, čo je ešte stále vlastne vĺča," zarehotala sa jej dvojníčka. Zarraya sa ju snží ignorovať a bežať ďalej. No to bahno ju tak spomaľuje! A toto všetko spôsobila len jej zvedavosť. Keby nepokračovala ďalej ale hneď by oduišla, nič z toho by sa nestalo a ona by nebola v ohrození života. Prisahala, že už sem nikdy nevkročí. Nakoniec ju úplne dobehne a zahryzne sa jej už do beztak ukusnutého ucha. Zarraya zaskučí a pridá do tempa. ,,Slečna, pozri, daj mi tvoju srsť a ja ti dám pokoj, čo ty na to?" vyzývavo sa jej opýta. ,,Nikdy! Alebo tu máš, na!" povie, zasmeje sa vytrhne si chumáč srsti, následne ju hodí do tváre svojej dvojníčke. To ju ešte viac rozzúri a zahryzne sa Zarrayi do chvosta. Zarraya zavrčí a pozrie sa svojej dvojníčke priamo do tváre. ,,Čokeby si si tú srsť zobrala z niekoho iného? Prečo chceš práve tú moju?" zadychčane sa spýtala. ,,Lebo! Daj mi ju a ihneď!" zakričí a vrhne sa po Zarrayi. Tá sa šikovne uhne. A bum! Jej dvojníčka spadne práve tam, kde je najmäkšia pôda a začne sa prepadať pod zem. ,,Nie! Pomôž mi, prosím! Už nebudem chcieť tvoj kožuch! Nechaj si ho, len ma odtiaľto vytiahni!" začne prosiť Zarrayina dvojníčka a divoko sa myká. No čím viac sa hýbe, tým viac sa prepadá. Zem ju pohlcuje naozaj pomaly, kúsok po kúsočku. No Zarraya veľmi dobre vie, že keby jej pomohla, začne po nej ísť znova. Také finty už ona pozná. Na nič nečaká a trieli preč. Aj jej sa veľmi ťažko chodí a neustále sa prepadáva. Neustále sa obzerá, či za ňou tá príšera nejde. Nie. Vyzerá, že zvíťazila.
A konečne. Pôda pod nohami začína byť pevná a blíži sa koniec tejto nočnej mory. Onedlho pred sebou vidí les, tentoraz už normálny.

// kopce tary(cez zarostlý res)

// východný galtavar(cez východný hvozd)

Zachvíľu Zarraya dorazila na podobné miesto, ako bola tá lúka. Ibaže tu rastú len fialové kvety. A tá vôňa je ešte intenzívnejšia. Nevie skončiť s s ovoniavaním kvetov. Robí to dovtedy, až kým nezačne v jednom kuse kýchať. Vtedy usúdi, že má týchto kvetín dosť. Ľahne si a položí si hlavu na labky. Jej typická poloha, keď je v kľude. To miesto je pre ňu raj. A k tomu ešte ten západ slnka!
Vtom začuje niečo šušťať v tráve. Spozornie a snaží sa prísť na to, kto zvuk vydáva. Medzi toho množstva fialovej uvidí niečo sivé. Zdvihne kútiky úst. Po tej ceste vyhladla, aj keď nedávno zjedla dve myši a... vystrašila jedného vlka. Začne sa sústrediť na svoju korisť. No nečakala, že to bude tak ťažké - neustále sa pohybuje a vie, že keby vyskočila, tak by jej to nevyšlo a toho zajaca by už asi nikdy nechytila. A konečne. Zastal. Už sa Zarraya pripravuje na výskok, no zajac sa zase pohne. Nevie sa udržať na jednom mieste. Akoby vedel, že si ho niekto chystá uloviť. Zarraya prekrúti očami. No ona sa tak ľahko nevzdá. Vytrvalo ho sleduje. Zanedlho sa jej opäť naskytne príležitosť. Nezaváha ani chvíľku a zajac je ihneď v jej labkách. Zlomí mu väz a teraz už si na ňom pochutnáva.
Keď doje, vstane a vydá sa preč. Musí si rýchle nájsť nejaký úkryt, pretože noc sa už blíži. A na tejto lúke nemôže zostať.

// bažiny(cez Mahar)

// cedrový háj (cez VVJ)

Už zapadá slnko a Zarraya si to až doteraz nevšimla. Ten čas tak rýchlo letí..., pomyslí si. Keď dorazí na lúku zvalí sa na zem. Avšak... postaví sa a zistí, že si vlastne ľahla na hrudu hliny. Je ich tu kopec. Krtkovia. Presunie sa na mieso, kde niesú žiadne kopčeky hliny a vdychuje vôňu kvetov. Zarraya miluje tieto chvíle - západ slnka a ešte je k tomu na lúke plnej kvetov. Zdvihne hlavu, aby zavetrila, pretože keď ju má položenú na zemi, mieša sa jej s tým vôňa kvetov. Zaregistruje tri silné pachy, tí vlci tu boli približne včera. Cítila aj iné, ale už staršie pachy. No neboli len vlčie, cítila tu aj krtkov. Takže okrem nich tu je sama. Napokon sa uvoľní a pomaly zatvorí oči. No nezaspáva, stále sa má na pozore. Tu je nechránená a ľahko ju niekto môže zbadať. Je tu také ticho a kľud... jediný zvuk na okolí je zvuk potôčika. No aj napriek tomu, že toto miesto bolo prekrásne a ona by tu zostala aj naveky, musela sa pohnúť ďalej.
Keď nabere silu, vstane a s labkou si odstráni kvet prilepený na jej ešte stále mokrej srsti. Pricupitá do stredu lúky, kde zbadá niekoľko balvanov blízko pri sebe. Tvorili dobrý úkryt pred dažďom, snehom... No práve nepršalo, takže Zarraya nemala dôvod sa tam schovávať. Zamierila smerom na východ.

//vresový palúk(cez východný hvozd)

// vodopády( cez erynijský les)

Dážď nakoniec úplne ustal. Avšak stále pofukuje zimný vetrisko. Kiežby aspoň na hodinku posvietilo slnko... nech mi konečne vyschne kožuch, pomyslí si Zarraya. Každý jeden chĺpok má premočený a vietor tomu veľmi nepomáha, ešte to len zhoršuje. Trasie sa ako osika. Jediná upokojujúca vec je tá vôňa nesúca sa vzduchom. Zarraya ju nasleduje, až nakonec dôjde ku malému potôčiku. Zrazu sa niečo zablysne a ona sa otočí tým smerom, odkiaľ to svetlo išlo. Bolo to niečo malé a červené. Vyzeralo to na nejaký kamienok. Vstane a pristúpi bližšie. No to už z konáru zletí straka a kamienok si oamžite zoberie, načo s ním odletí preč. Takto Zarraya ani nemala možnosť si tú vec poobzerať. Aj tak by ju to dlho neudržalo a vykašľala by sa na to.
Pomaly sa prechádza lesom, keď jej niečo spadne na hlavu. Obzrie sa , ale nikde nič. Len samé stromy a zopár vtákov. Asi sa jej to len zdalo. Bezcieľne pokračuje ďalej, no ono zase! Tentokrát už asi vie, kto za tým stojí. Medzi korunami stromov vidí mihnúť sa niečo ryšavé. Veverička. Nie, veveričky. Je ich tam viac. Zrazu sa na ňu spustí lavína takýchto šišiek a ona radšej uteká preč. Pousmeje sa. Potvorky malé. , pomyslí si.
Radšej vyjde z lesa úplne. Bolo vidno, že ju tam nechceli, tak načo sa tam zdržiavať? Poslednú dobu navštevuje samé zaujímavé miesta.

//východný galtavar(cez veľké vlčie jazero)

// rieka mahtae

Zarrayine oči neustále tekli zo strany na stranu. Tu je toho toľko na obzeranie! Toto miesto ju uchvátilo. Vodopády nevidela až doteraz, len o nich počula. No nečakala, že budú také krásne a veľké. Akonáhle zbadá šedobielu vlčicu s fialovým príveskom a čierneho vlka, ustupuje a prejde na opačnú stranu vodopádov a pozoruje ich. Naštastie si ju nevšímajú. Zatiaľ. Medzitým si ale všimla, že po vodnej hladine si plávu jablká. Zmätene otočí hlavu na stranu. Nechápe tomu. Odkiaľ sa tu vzali jablká? Veď tu naokolo nie je žiadna jabloň. Vidím dobre?, všetky tieto myšlienky jej víria v hlave a nevie si to zodpovedať. Dobrých pár minút tam stojí a prekvapene sa na nich díva. Tak jedine že by ich tu niekto zámerne doniesol, ale prečo?, pýta sa sama seba v duchu. Nech už to bolo akokoľvek, aspoň tu má niečo na jedenie. Ale zase čo keď ju niekto pristihne, ako ,,kradne" jablká? Naozaj teraz nemala náladu na hádky. Ešte raz sa poriadne poobzerá a uchmatne si jedno jablko. Zachutí jej to a zobere si dalšie. Chutia výborne - sú sladokyslé. Ihneď sa dostali na Zarrayin rebríček najlepších pokrmov. Nikdy ich ešte nemala. Tých jabĺk je tam naštastie ešte dosť a neminú sa tak skoro. Mohla ich jesť až do prasknutia. Ale nechce ich zjesť všetky, takých päť jabĺk jej bohato bude stačiť, pretože rýchlo ju zasýtia.
Zachvíľu sa z toho stane hra, a to taká, že sa Zarraya pokúsi chytať jablká len pomocou úst. Medzitým už vlci odišli a Zarraya sa tak môže naplno zabávať. Niekedy sa stane, že sa jej to jablko vyšmykne, ale na druhý - tretí pokus to už zvládne. Všetky si ich hádže na kopku, ktorá čoraz rastie a rastie. V momente, keď vyhodila jablko na kopku, odhodila ho až príliš ďaleko a chvíľu jej trvalo, kým ho našla schované v kríkoch. Vráti sa späť ku vodopádom a pokračuje vo svojej práci. Keby bolo leto, zaisto by sa tu aj okúpala, bola by to väčšia zábava. Lenže už je jeseň, a voda už nie je taká teplá, ani na to nie je dobré počasie. Veď keď loví jablká, niekedy do vody musí vopchať celú tlamu, a cíti, aká je voda studená. Pozrie sa na kopu, ktorú vytvorila. Je tam slušný počet jabĺk. Približne jedenásť. Nakoniec uloví ešte jedno jablko- zaryje doňho tesáky a zaukusne sa doňho tak, aby jej nevypadlo. Potom ho vyhodí do vzduchu, spraví ,,kotrmelec", no nestihne ho chytiť a tak ho musí vybrať z vody ešte raz. Pousmeje sa, sadne si ku svojej kopke a zahryzne sa do jedného jablka. Zopár ich ešte zje, ale jablká ju rýchlo zasýtia a ona už má naozaj dosť. Medzitým už prestalo pršať. Bola tak zamestananá chytaním jabĺk, že to ani nepostrehla. Avšak po daždi zostala stopa - stále bolo pochmúrne počasie. Pohľad obráti späť ku svoju úlovku. Stále jej nešlo do hlavy, skadiaľ sa tu vzali. A nie, nebolo jej to jedno. Keď už som pri vodopádoch, tak prečo sa nenapiť?, pomyslí si a nato sa posunie bližšie ku nim a napije sa. Nielen jablká, ale aj voda z tohto vodopádu bola úžasná. Taká chladná, osviežujúca. Olízne si tlamu, aby si utrela prebytočnú vodu. Následne si položí hlavu na labky a pozoruje vodnú hladinu.
Najedená a spokojná Zarraya vyrazí preč. Naposledy sa obzrie. Je jej ľúto tie jablká len tu tak nechať. Rada by si ich zobrala zo sebou, ale ako? Nemôže ani čo i len jedno celú dobu niesť v tlame. Napokon odkráča preč. Ale ešte sa tu vráti.

//cedrový háj(cez erynijský les)

// krištáľový lesík

Zarraya si zívne. Začína spomaľovať a keď takmer spadne do rieky, zašpotáca sa, no naštastie sa udrží na nohách. To ju okamžite preberie. Chvíĺu tam len nečinne stojí a priezerá sa, ako sa voda divoko valí a obmýva balvany. Silný prúd so sebou nesie aj jedno poleno... To je jej príležitosť! Aspoň bezpečne prejde cez túto rieku. Pretože keby mala plávať, prúd by ju strhol a Zarraya až taká hlúpa nie je. No bezpečný nie je ani ten hrubý kus dreva. Zarr sa na ňom neštastne pošmykne a zrúti sa do vody. Len kľud, len kľud, upokojovala sa v duchu. Alebo tú rieku mala preskočiť? No, to by dopadla ešte horšie.
Po niekoľko minútovom boji s prúdom sa vyškriabe na breh a oklepe sa. Akoby nestačilo, že lial dážď, ešte spadla do rieky. Takže srsť jej môže schnúť znovu. Nadurdená kráča smerom k vodopádom. Nieje to práve najľahšia cesta, ale ten vodopád Zarrayu láka. Možnosť vidieť niečo takéto sa vám nenaskytne každý deň.
// vodopády

//stredozemná pláň(cez náhornú plošinu)

Zarraya ešte stále nieje nadšená z toho, čo urobila - sama si zhoršila náladu. Vydýchne si, keď konečne dorazí do lesa, je premočená na až na kosť a stromy jej poskytujú úkryt. A hľa, zachvíľu dorazí ku riečke, kde sa môže umyť. Opatrne namočí labku do vody -je tak akurát. Nakoniec tam vliezla celá a počká, kým voda všetku špinu úplne zmyje. Zachvíľu už je úplne čistučká. Vyškriabe sa na breh a otrepe sa. Necíti sa o nič príjemnejšie, kožuch mala ešte viac premočený, no nemôže po svete behať s bahnom a krvou v srsti.
Tento les sa jej páči. Pôsobí útulne a živo, aj keď nie je práve najlepšie počasie. Ale ako si tak chodí, začína si všímať, že často sa tu nacházajú drobné jamky, ktoré zrejme vyhrabal iný vlk. Ale prečo by to robil? čo tým chcel dosiahnuť? Onedlho ju prejde nálada nad tým rozmýšľať, nech sa namáha koľko chce, aj tak na to nikdy nepríde.
Vyzerá to, že už je na konci, stromy sú čoraz riedšie a pred ňou sa otvára nová krajina. Naposledy sa obzrie a vyrazí preč.

// rieka mahtae(cez medvediu rieku)

Zarraya sa zaškľabí. Presne takúto reakciu od vlka čakala. Vlk sa vyľakal. No to už od nej uteká preč.Stojí tam úplne sama, spoločnosť jej robia iba malé hlodavce. Čo to malo znamenať? Sama nevedela, prečo to urobila. Nestáva sa často, že jej takto prepne a ona straší iných vlkov, veď ona sama sa ostatných bojí a uteká od nich čo najďalej. Skrátka si na niekom potrebovala vybiť svoju zlosť. Zatiaľ čo dážď silnie, Zarraya tamlen tak stojí a zamýšľa sa nad tým, čo vlastne teraz urobila a či to bolo normálne. Len si znepriatelila dalšieho vlka. Čím viac tam stojí a zamýšľa sa nad tým, tým viac nadobúda pocit, že to bolo riadne hlúpe. Zavrtí hlavou, aby odohnala všetky myšlienky a beží smerom preč z tejto pláne. Musí si čím najskôr zmyť to bahno a krv z tváre, dokým ju niekto takto neuvidí. Lenže kto vie, kde je najbližšie rieka. Ktorým smerom má zamieriť? Očami tekajúc zo strany na stranu, hľadá smer, ktorým by sa mohla vydať a povzdychne si. Dúfa, že toho vlka už tak skoro neuvidí. Nakoniec sa rozhodne pre juhozápad a vyrazí týmto smerom.

//krištáľový lesík(cez náhornú plošinu)

// zrádcov remízok(cez náhornú plošinu)

Priečna ulica úloha č.3

Zarraya prestane kráčať a obzrie sa. Toto miesto nevyzerá ktovieako hostinne a pravdepodobne si ani tu nič neuloví. Veď čo by ste čakali od pláne, kde je všade len vyschnutá tráva? Tento pohľad ju moc neteší. A ešte k tomu pofukuje studený vietor, ktorý Zarrayi nepridáva na nálade. Vietor silnie a Zarrayi je čoraz viac zima, síce je pravda, že ho má hrubší než ako ho majú iní vlci, ale toto je aj na ňu veľa. Je zamračené a čochvíľa začne padať dážď. Mizerný deň. Už sa chce vydať na cestu, keď začuje šuchotavý zvuk. Nastraží uši a nehybne stojí. Žeby konečne nejaká korisť? To jej trochu pozdvihne náladu. A skutočne - keď sa prikloní bližšie, nájde dieru vyhrabanú do zeme. A ešteže má to štastie, že vidí mihajúci sa ružový chvostík. To ju utvrdí v tom, že konečne si našla nejakú potravu. Začne rozhrabávať hlodavcovu dieru, no spočiatku sa jej nedarí, zviera šikovne uteká. Po niekoľkých minútach Zarraya víťazoslávne vystrčí von hlavu a v ústach drží mätajúceho hlodavca, snažiac sa vyslobodiť. Avšak ten už skončil v Zarrayinom bruchu. No ani to jej nestačí a vydá sa hľdať daklšieho. Myslí si, že už takéto štastie nebude mať, no mýli sa. Tejto zveri je tu naozaj veľa. Onedlho už naháňa akosi veľkú myš. Ani tej sa nepodarí ujsť.
Zarraya je natoľko hladná, že by si ešte predsa niečo dala pod zub, avšak z toho behu je unavená. Sadne si a švihne chvostom. Zavetrí a... počkať, toto už je vlčí pach, a je veľmi blízko. Takže okrem hlodavcov jej tu robí spoločnosť aj další vlk. Alebo vlčica? To je jedno, nevie si predstaviť, že by ju po celý ten čas sledoval. Dúfala, že nie. A aj má pravdu, ten vlk si sedí o niekoľko metrov ďalej a nevyzerá, že by o nej vedel. Vyzerá byť... zamyslený. Vtom do hlavy Zarrayi priletí nápad. Čo keby som ho vystrašila?, pomyslí si a škodoradostne sa usmeje. No dobre, ale ako? Musí si vyrobiť strašidelnú masku, pretože obyčajným ,,bú" by ho asi nevydesila. Ale je tu dalšia otázka - z čoho? Porozhliadne sa. Veľa materiálov tu nemá, ale predsa by sa len dalo. Uvedomí si, že myš, ktorú ulovila, ešte nedojedla. Pribehne k nej a rozmýšľa, ako sa z tejto mrtvoly dá vyrobiť maska. Naštastie začne padať dážď na vtedy to Zarrayi dopne. Chvíľu vyčká, kým zemina namokne a vytvorí sa z nej blato. Keď sa tak stane, poriadne si obtrie hlavu o zem. Nie je to príjemné, mať srsť polepenú bahnom, ale čo už! Ešte raz sa obtrie o zem, až dokým neusúdi, že je špinavá až - až a odbehne k myši. Hlavu si vyváľa aj v nej a tak má hlavu špinavú aj od krvi. Začne sa pomaly plaziť smerom k vlkovi a keď je pri ňom dostatočne blízko, najhlasnejšie, ako len vie, mu zavrčí do ucha.

// magický palouk
Priečna ulica č.2

Povedzme si to na rovinu, Zarraya je neskutočne vyčerpaná a tak len ledva kráča. Je smädná, hladná... lenže tu potrava nie je. Namiesto toho tu sú samé kery a nízke stromy, ktoré môže Zarraya využiť ako úkryt. Zachvíľu už nevládze a zvalí sa pod jeden strom. Zatvorila oči a okamžite zaspala.
Prudko otvorí oči a rozhliadne sa. Nevie, čo ju zobudilo, preto sa porozhliadne. Keď zaspávala, bol ešte jasný deň. No teraz už je hlboká noc. Počká, kým si jej oči privyknú na tmu a pomaly sa vyšplhá na nohy. Spánok jej dodal energiu, no aj tak bola vyhladovaná. Otrepe sa od drobných kúskov lístia, čo jej zostali prilepené na kožuchu a kráča hlbšie do lesa. Zrazu začuje trepot krídel. Pozrie sa na oblohu plnú hviezd a hneď vie, kto zvuk vydáva. Niesu to vtáky, ale húf netopierov. Tie Zarrayu zaujímajú a neodvracia zrak, naďalej ich pozoruje. Tieto zvieratá videla len málokedy. Asi... raz v živote. Vie o nich len to, že sa zdržiavajú v jaskyniach, to je všetko. Netopiere sa čoraz viac vzdiaľujú od Zarrayi a ona chce s nimi udržať krok, preto si cupitá ich smerom.
Nakoniec sa jej stratia z dohľadu. Sadne si a pozerá sa do diaľky. Otoči sa smerom na sever a vyrazí tam. Okolie sa postupne začína meniť. Stromy sú biele a tráva je ešte vyššia, než bola na tej lúke. No to ešte nie je všetko. Uprostred sa nachádza kráter, ktorý má šmykĺavý povrch a zle sa tu chodí, Zarraya má čo robiť, aby sa nenapichla do ostrých trčiacich kameňov. Avšak jej sa to páči. Miluje takýto adrenalín. Vie, že je to nebezpečné, ale je to pre ňu aj trochu zábava. Keď sa to pomaly stáva naozaj nebezpečné, Zarraya prestane a radšej sa vráti naspäť. Vlastne sa jej to miesto aj páči. No aj tak ide ďalej. Ale ešte sa tu vráti.
// stredozemná pláň(cez náhornú plošinu)

//minulosť
Priečna ulica 1.

Labka po labke, chvost jej švihá zo strany na stranu, avšak nie z radosti. Stále jej v hlave víria všetky tie nepríjemné spomienky a ona nie a nie sa ich zbaviť.  Zarraya si bezcieľne vykračuje už dlhšiu dobu naprieč krajinou. Okolie si nevšíma, veď je to len obyčajná nudná lúka. Avšak postupne si uvedomuje, že až taká obyčajná nie je. Každým krokom sú steblá trávy čoraz vyšie a vyššie. Medzi nimi sa ukrýva mnoho liečivých byliniek. Zachvíľu je už zeleň taká veľká, že šiaha Zarrayi takmer po hrudník. Mladá vlčica sa rozhliadne okolo a hľadá iných vlkov. Nikde nikto. Povzdychne si a spokojne sa zvalí do trávy. Tentoraz už vidí len oblohu plných mrakov a vysokú trávu ktorá ju zahaľuje.
Zarraya zavrie oči a premýšľa, no stále je v strehu. Konečne oddych. Už bolo načase. Asi by som si aj mala niečo uloviť. , pomyslí si. A veru, už bola naozaj hladná. Pri myšlienke na nejakého chutného zajačika sa oblízne. Nasáva okolité pachy, no všetky sú len vlčie a aj tie sú už dosť staré. No žiadne iné zviera. Zvláštne. Nuž, tak tu si pravdepodobne nič neuloví.
Vstane, otrepe sa a vydá sa na cestu, keď začuje divný zvuk. Preľakane sa otočí na stranu, odkiaľ ten zvuk vychádza. No bola tu sama, úplne sama. Opatrne pokračuje ďalej.

//zrádcův remízek