Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Takže nesnáša vodu. Nevie, čo proti nej má, kto by si už nezaplával? Možno nevie plávať, preto nemá rád vodu. Ale tých pár kvapiek mu predsa nemohlo vadiť. Aspoň ho trochu osprchovala. Ten kožuch má naozaj hrozný. Najradšej by ho zhodila do vody, aby ten hnus zo seba zmyl, ale musela sa krotiť. Aj tak však nebude nikdy chápať vlkov, ktorým nevadí špinavý kožuch.
Pokračovala si ďalej v ceste, keď ju zrazu niečo prinútiko zastaviť sa. Ale ona nechcela stáť! ,,To ty! "vedela, že to robil on. Pomocou mágie ju prinútil, aby sa zastavila. Ako sa však ukázalo, nebolo to až tak silné a mágia zachvíľu prestala pôsobiť. Zarraya môže ísť ďalej, no nejde. Privretými očami ho sleduje, ako kráča za ňou. Čo teraz? Zaútočí? Len to nie. Naštastie nemal také úmysly. Zarraya sa hnevá na seba, že opäť urobila chybu. Keby nepovedala nahlas svoju myšlienku, možno by mohla ísť ďalej. ,,Ja sa ti nehrabem v hlave. Tá myšlienka sa mi votrela do hlavy a ja za to nemôžem. A rovnako nemôžem za to, že viem čítať myšlienky, "zazubila sa. Chápala ho, ani jej by nebolo príjemné, keby sa jej niekto hrabal v hlave, ale ona za to nemohla! Nechcela mu čítať myšlienky, prišlo to ku nej samo. ,,Máš tam snáď niečo tajné?, " neodpustila si poznámku. Samozrejme že áno. Každý predsa mal nejaké tajomstvo. A Zarraya si nevie pomôcť, veľmi ju zaujíma, čo to má za tajomstvo.

Zarrayu trochu prekvapila vlkova reakcia. Trochu. A vlastne to bolo úplne normálne, pretože ona by zareagovala tak isto. Chápala, že si chcel brániť svoju korisť, ale o tú nemusel mať strachy. Civela naň v 'obrannej' polohe- uši nastražené, rozkročené nohy a laby, snažiac sa byť pripravená, keby na ňu náhodou zaútočil. ,,O svôj obed sa nemusíš báť, ten hnus si môžeš nechať, " zaškľabila sa. Myslela to naozaj úprimne. Už len pohľad na tú mŕtvolu bol hnusný. Problémom však bolo, či sa mu má ospravedlniť alebo nie. Bolo to pre ňu trochu... Ponižujúce, hovoriť nejaké prepáč. Ani by to nedokázala myslieť úprimne. ,,Neošpliechala som ťa naschvál. Až tak hrozné to nie je, či? "rozhodla sa nakoniec pre tieto slová. Aj tak je bláznivá. Táto myšlienka sa jej znenazdajky objaví v hlave. Vie, že nepatrí jej, ale tomu vlkovi. ,,Bláznivá?Nie som bláznivá!"nechtiac povie svoje myšlienky. Nechcela to povedať nahlas.
Vtom začne cítiť ten chlad, ktorý sa prediera celým jej telom. Je jej viditeľne zima. Trasie sa, trochu aj zadrkoce zubami. Má chuť skočiť do tej rieky a znovu sa ohriať, lenže vie, že potom by jej bola ešte väčšia zima. Ale aspoň že zo seba zmyla ten sliz.
Chlad začína pociťovať čoraz viac a viac. A ešte k tomu fúka silný vietor. Taká zima jej asi nikdy nebola. Nehodla tu už ďalej mrznúť, preto sa vydá na cestu pozdĺž rieky. Hľadá hocijaké miesto, kam by sa mohla skryť. No tu asi ťažko niečo nájde.

//VVJ

Hneď ako Zarraya uvidí jazero, z ktorého stúpala para a hnusne to páchlo, hneď vie, že už tu raz bola. Ani nedume nad ničím a bezhlavo skočí do rieky, dokonca nevadí ten zápach. Až keby pri nej niekto bol, poriadne by ho ošpliechala. Lenže...ono tu naozaj niekto bol. Zarrayi robí spoločnosť sivý vlk, ktorý má teraz trochu zmáčaný kožúšok, no až tak mu to vadiť nebude, či? Zarraya si ho ani nevšimla. Ale teraz ani netuší, že pri nej niekto je, pretože si užíva teplo, ktoré sa jej rozlialo po tele, keď skočila do rieky. Z čoho môže byť tá voda tak teplá, že nezamrzne ani v zime? Každopádne je to veľká výhoda.
Hnedá vlčica napokon usúdi, že tú špinu zo seba už zmyla a mala by vyjsť von. Pripláva k hladine, vykukne von a vyškriabe sa na breh. Otrepe si kožúšok, keď vtom... Vyľakane podskočí, keď uvidí sivého vlka na druhom brehu. Urobí krok dozadu. Chystá sa utiecť, keď ju niečo prinúti sa zastaviť. Ten vlk nevyzerá ako hrozba. Pokojne si je svoju korisť a možno si ju ani nevšimol. Čo to tam má? Zarraya privrie oči a sleduje vlka. To je... Líška? Fuj. Tá mŕtvola vyzeralla dosť nechutne. Toto by ona nikdy nezjedla, nikto by ju nedonútil. Radšej odvratí zrak. Zaujalo ju však jeho nahryznuté ucho. Keď zistí, čo je ten vlk zač, až potom sa rozhodne, či odíde. Je zvedavá, ako vlk zareaguje. Uvedomila si, že ho ošpliechala, asi sa nemala tak divoko vrhať do tej rieky, ale čas sa bohužiaľ nedá vrátiť späť.

Zarraya: a, b, d, f, f, b, f, f, b, f, c, a, c, e, f, e, a, b, b, b, b,a

Myslím si, že Zarraya by sa možno hodila do Ragaru. A výborný nápad, bavilo ma to

Ano, ano. Ragarská smečka je pro tebe vhodnou volbou, vyhnout by ses měla smečce Borůvkové.

//Cedrový háj

Akési čudo sa vynorilo z lesa a prišlo ku jazeru. Na to, aby ste zistili, že je to vlastne len vlk, by ste sa museli priblížiť. Zarraya je celá od slizu a nemôže sa dočkať, až tú ohavnosť zo seba zmyje v jazere. A ako štastná len bola, keď zistila, že práve narazila na jazero! Lenže... Bolo zamrznuté. No a to jej nedošlo? Nie. Odrazila sa a skočila na ľad. Ten len pukol, no neprelomil sa. Nech bude voda ľadová ako chce, ona ten sliz zo seva jednoducho musí dať dole!Začne skákať a dupať, aby sa ľad prelomil. Noták! Vyzerá to trochu šialene. Robí všetko preto, aby ľad prelomila, no nejde to. S povzdychom to vzdá. Zostáva jej už sa len vyváľať v snehu. Ľahne si na zem a začne sa po nej šúchať a prevaľovať sa. Je jej jedno, či ju niekto sleduje a smeje sa na nej, ten sliz zo seba proste zmyje. Keď sa rozhodne, že už to stačí, vyskočí na nohy a otrepe sa. Začína jej byť zima. Už by si naozaj mala nájsť nejaký úkryt, lebo zamrzne. Dobrý úkryt by mohol byť tá jaskyňa, ale tam už nikdy v živote nevkročí. Avšak... V hĺbke duše bola rada za to malé dobrodružstvo. Ona je dobrodružná povaha.
A keď už je na tom jazere ľad... Opatrne položí labky ba zamrznutú vodnú plochu až tak nakoniecmc vôjde celá. Začne kráčať. Ale sa šmýka! Zarraya sa dobre baví. Už viackrát padla na zadok, no považuje to za zábavu. Mimo spoločnosti má takmer vždy hravú náladu. Vyskočí s cieľom dopadnúť na druhý breh, no dopadne akurát na zadok. Ale už naozaj stačilo. Opatrne prikráča k druhému koncu a keď sa obidve jej labky ocitnú na pevnej zemi, kráča pozdĺž rieky spojenej s jazerom.

//Aina

//Osudovka

Pád sa síce nepodarilo spomaliť, a ani jedna z vlčíc sa od ostatných nevedela odlepiť, hoc sa Zarraya snažila čo najviac. Bolo jej na zvracanie. Takto sa dotýkať ostatných vlkov, fuj! Veď ona sa by k niekomu ledva priblížila, nieto ešte dotýkala. Lenže ona zato nemohla. Avšak keď sa veľká chlpatá guľa pozostávajúca z troch vlčíc vynorila v lese, zastavila sa. Ako prvá výde šedivá. A keď sa spamätá Zarraya, odlepí sa ako druhá. Podíde ďalej od ostatných a celou silou sa otrepe. No sliz nie a nie ísť dole. Všetko jej tam zostalo, pretože sliz je sliz. Zarraya teraz nerieši bolesť hlavy, ale jej cieľom teraz je čo najskôr nájsť nejakú rieku, jazero, to je jedno a poriadne sa okúpať. Ten sliz musí zo seba dať čo najskôr dole, inak sa zblázni. No raz sa jej tak riadne zakrúti hlava, až sa jej podlomia nohy a ona sa zvalí do ihličia. Šúcha sa po zemi v snahe vytrieť ten sliz, no ako ibak, ešte to len zhorší. Ihličie sa prilepí na ňu a keď si to uvedomí, prestane s tým. Ešte raz sa otrepe a pozrie sa na šedú. Obidve na seva zízajú s opovrhovaním. Stále sa na ňu hnevala, ako jej hrýzla do zadku, ale vlastne aj urobila dobre, inak by tam trčali aj doteraz. Napokon Zarraya bez jediného slovka zmizne za stromami. Dúfala, že už je všetkému koniec a nedostali sa len z blata do kaluže. Vton si však Zarr uvedomí, že už tu raz bola, takže pravdepodobne je všetkému koniec. Pridá do tempa. Musí sa ihneď okúpať, toto na sebe nenechá.

//VVJ

//A ďakujem sa super osudovku, síce ma prekvapilo, aká bola krátka, no som rada, že som mala možnosť to vyskúšať

Zarraya je stále v dobrej nálade. Hoci je tunel dosť slizký, ale jej to vôbec nevadí. Práveže má z toho veľkú zábavu, ňufák máča do slizu, naberá ho do labiek a hádže ho o stenu. Naštastie zatiaľ nikoho netrafila. Stále však išla za tou krásnou vôňou ihličia, ktorá sa jednoducho nedá ignorovať. Hýbe ňufákom a nasáva tú krásnu vôňu. Povzdychla si. Krajšiu vôňu ešte nikdy necítila. Trochu ju v tom vyrušila hnedá(trochu jej aj išlo na nervy, že nrvie, ako sa volajú, ale na predstavovanie sa teraz nie je vhodný čas), ktorá kráčala za ňou. Obzrela sa, ale veľa toho neuvidela, keďže tu tiež bola tma. Avšak cíti tu prítomnosť oboch vlčíc. Je super, že je v strede, cíti sa byť chránená. Avšak stále ju ohrozuje ten hnusný lepkavý sliz, ktorý kvapká zo stropu. Keď kus dopadne aj na jej chrbát, zhunesene sa strasie. Má chuť pridať do tempa a čo najrýchlejšie stadiaľ vybehnúť, ale zdravý rozum zvíťazí a ona radšej naśľapuje opatrne a pomaly keby sa ponáhľala, pošmykla by sa a ona naozaj nechce celá skončiť v tom hnuse. Sprvu jej to nevadilo, ale teraz je to naopak. Ale ona sa snaží namiesto toho viac sústrediť na tú krásnu vôňu. Potom sa to však celé pokašľalo. Hnedá sa pošmykne a ešte majú to štastie, že to bolo strmé, preto sa začne kotúľať a Zarraya sa prilepí na ňu. Zarr je najprv v šoku a netuší, čo sa deje. Keď však zo sebou naberú aj šedú, dôjde jej to. Je z nich obrovská guľa zložená z troch vlčíc polepených slizom. To je ale trapas! Keby ich niekto videl... Ako to len zastaviť? V tej chvi nemá čas na premýšľanie, preto zaryje pazúry do zeme a robí naozaj všetko preto, aby pád spomalila a odlepila sa od vlčíc.

//Cedrový háj

Zarraya nečakala, že do nej hnedá príde a namiesto toho, aby niečo navrhla, do nej drgne. Ale bolo jasné, že to bolo kvôli účinkom toho omamného výparu, keby boli pri zmysloch, ani jedna z nich by sa tak nezachovala. Pretože Zarraya by nikdy nemala odvahu sa úplne cudzej vlčici na niečo spýtať. Avšak Zarrayi sa nič nestalo, keďže to boli dve rozdielne vlčice-jedna maličká a chudá, druhá na vlčicu veľmi vysoká a mohutnejšia. Radšej od nej odstúpi o krok dozadu a zadíva sa na jazero, pohľadom tiež pátra po šedej. Avšak namiesto nej ju upúta hnedá, ktorá čosi robí s tou vodou. Zarraya zo zaujímavosti k nej oodíde bližšie a pozoruje ju. Pozdvihne 'obočie' keď zistí, čo robí. Pomocou svojej mágie mrazí vodu, až sa z nej stane kus ľadu, na ktorý sa dá stúpať a... Konečne môžu prejsť! Skadiaľ nabrala takú mágiu? Narodila sa z ňou? To by chcela aj Zarraya. Lenže ona ovládala iba hlúpe čítanie myšlienok, ktoré jej ani neślo a ani to nikdy nepoužila. Medzitým už šedá sa objavila ba druhej strane. A Zarraya si ju všimla až teraz. Tak neváhala a opatrne vykročila na ľad. Zatiaľ ju držal. Snažila sa nakračovať ľahko, nechcela zasa skončiť v tej vode. Keď už bola takmer na konci, radšej to preskočila. Krásne dopadla tentoraz už na pevnú zem a labky ju niesli ďalej. No keď uvidí další tunel, stopne. To vážne? Zase tunel? Povzdychne si. Naozaj nechce skončiť zase zaseknutá. No tento vyzeral trochu širší. No už nebolo cesty späť. Tá vôňa, ktorá z neho vychádzala, ju veľmi lákala. Vkročila do tunela...

Výpary omamnej látky pôsobia aj na Zarrayu. Odrazu sa jej všetko zdá také... no, super. Akoby bol celý život prechádzka ružovým sadom. To predsa nebola ona. Ona nikdy, nikdy by nemala tak pozitívnu náladu a nikdy by z nej tak nesršal optimizmus. Lenže teraz to tak je. Aj keď sa voda zdá až príliš riedka a ona sa v nej začne potápať, jej je to proste jedno! Vôbec jej to nevadí. ,,huu, hlúpa voda, veď počkaj!" celá nafetovaná skríkla a začala divoko machať labami, len aby sa udržala na hladine. Už je celá udychčaná, ale jej to nevadí a pokračuje ďalej. ,,Bruh,"vyjde z nej a labkou rozpŕskne vodu. Dobre sa na tom zabáva. Pritom si všimne šedú, ako aj ona skočila do vody a má podobnú náladu ako Zarr, no ona ju ignoruje. Vyplazí jej jazyk a pokračuje ďalej. No už je dosť vysilená a začne sa potápať. Postupne sa jej ponoril ňufák, potom celá hlava a napokon sa pod hladinou ocitne úplne celá. Vtedy sa ako tak spamätá a začne panikáriť. Jej cieľom bolo dosta´t sa preč z toho jazera, veď neodišla až tak ďaleko a cesta nebola dlhá. Vyškrabala sa na pevnú zem a ostriasla sa, avšak šla ďalej od hnedej, nechcela ju oprskať. ,,fúha,"riekne. Ešte stále je v tej dobrej nálade, no nezabúda na ich cieľ. ,,Nechoď do tej vody, vôbec sa v nej nedá plávať!"upozorní hnedú. ,,Musíme vymyslieť niečo iné, ako sa stadiaľ dostať, máš nejaký nápad," povie. Nuž, ona žiaden nápad nemá. Jej mágia jej asi nepomôže, preplávať sa to nedá...

V tej tme sa začne objavovať modré svetlo, ktoré bolo čoraz silnejšie. Žeby sa konečne dostali na slobodu? Samozrejme že nemali také štastie. Boli pri jazere. Nie malom jazierku, obrovskom jazere. Lenže nie obyčajnom. Vyžarovalo z neho modré svetlo, na povrchu pukali bublinky a para z neho stúpala smerom nahor. Zarrayu to moc nepotešilo. Tá voda musí byť riadne horúca. To neprepláva. O krok ustúpi. Ani dve vlčice sa do toho nevrhajú. Paráda, čo teraz? Iná cesta nie je. Jeden z nich sa musí do toho pustiť. A keď chcú na druhu stranu prejsť všetci, musia aj toto jazero preplávať všetci. No ani jedna z nich do toho ísť nechcela. Hnedá navrhla, bech sa vrátia späť. ,,Nemiem sa opäť prepchávať tým úzkym tunelom, " odvrkne a pristúpi bližšie ku jazeru. Naozaj sa zase nechce sekať v tom tuneli a nedá si ešte raz hryznúť do zadku. Musí to preplávať. Nebude sa riadiť ostatnými. Má aj svoj vlastný rozum. Nebude ako hlúpa poslúchať rozkazy druhých. Jej ego jej to nedovoľovalo. Najprv opatrne ponorí jednu labku do vody. Je príjemne tepla. Nadýchne sa a skočí do vody, pričom začne usilovne plávať, no sem-tam si dá pársekundovú prestávku na dodanie sily.

Čím viac Zarraya do tunelu vstupuje, tým väčšia tma tu bola. Musela našĺapovať ešte opatrnejšie, a niekeedy aj najprv labkou nahmatala okolie. Keď si jej oči privyknú na tmu, pokračuje ďalej. Snaží sa ísť rýchlo, aby nezdržovala vlčicu za ňou. Už to vyzeralo, že to pôjde hladko. No Zarraya pocíti, ako sa tunel sužuje. Až sa v ňom úplne zasekla. Dofrasa, teraz by som si fakt priala byť maličká a vychrtlá.Snaží sa nejako pretlačiť, no nejde to, skrátka je až na to príliš obrovská. Začína panikáriť. Vedela, že si za to mohla sama. Prečo tu len išla? Mala zostať sedieť na zadku. Aspoň že sa už jej neštikútalo. ,,Ticho buď, nemôžem za svoju veľkosť,"odpovedala šedej. Je ako magnet na neštastia. Zato šedej už došli nervy, tak začala konať. Urobila to, čo Zarraya nečakala. Hryzla ju priamo do zadku. ,,K*ava(//pre istotu vycenzurujm) jedna!" skríkne po nej a zavrčí. Toto ju naštavalo. A vlastne aj urobila dobre. Konečne to s ňou pohlo. Pokračovala ´dalej, snažiac sa ignorovať neutíchajúcu ostrú bolesť.

Zarrayi sa to ani náhodou nepáči. Je tu na ňu priveľa vlkov, ktorých samozrejme vôbec nepozná a má chuť sa zahrabať pod zem. Aspoňže sa tá šedá ukľudnila. No, tak asi sa úplne neukľudnila, ale už nejačí. Labky ju stále nesú, a ona má pocit bezpečia, ten hlások v jej hlave ju ukľudňoval. Vyrušil ju z toho hlas tej šdej. Aké magické svinstvo? Ten plamienok? No potom jej dôjde, že tým myslela toho vlka. Trochu pozdvihne ,,obočie". Na jednej strane bol celý biely a na druhej čierny. Určite sa takto nemohol narodiť. Ale potom ako to, že má taký kožuch?
Zarraya začuje šum rieky, ktorý je čoraz silnejší. A naozaj, zjaví sa pred nimi jaskynka, v ktorej tečie rieka a... skrze ňu presvitalo denné svetlo. Žeby už konečne koniec? Lenže nadšenie z nej hneď opadlo, keď zistila, že tam hore vyletel len ten plamienok a oni sa tam nedostanú. Super. Takže ten plamienok ich nechal v háji. Stupňovala sa v nej zlosť, no na tvári nenechala nič poznať.
A predsa tu je možnosť úniku. No jej sa najviac pozdáva cesta tunelom. Aj keď vyzeral byť riadne úzky, lepšia cesta nebola. A vanol z nej príjemný vetrák, takže to určite musel byť únik. Kam, to jejk bolo jedno. Ona sa predsa nepotrebuje nikam vraciať, je cestovateľka. Nadýchne sa, skrčí sa a vydá sa tej úzkej cestičky, no tmavohnedá ju predbehne a vôjde ako prvá. Nemohla si nevšimnúť jej prívesku z vločky, ktorý sa zdal, akoby jemne žiaril. Odpútaod neho pozornosť a ako druhá vôjde do tunelu. Krčí sa, ako najviac môže, no nie je to nič ľahké, srsť sa jej šúcha o drsný kameň a drobné kamienky ju bodajú do labiek.

Zarrayu upúta modrý plamienok, ktorý sa tam znenazdajky zjavil. Trochu podskočí. Kde sa tu len vzal? Mala bludička prišla ku zranenej vlčici a začala ju liečiť. A zrazu šedá začala strašne kričať, až to každému išlo na nervy. Zarraya nad tým len prekrúti očami a sklopí uši. To si ona neuvedomuje? Je šialená, dokonca sa ponúkla, aby jej hnedá vlčica prehrýzla tepny. Čoho sa tak bojí? Toho plamienku? To vážne? ,,Veď sa ukľudni, " otrávene sa ozvala. A to bolo prvé slovjo, ktoré riekla. Sama sa divila, že mala odvahu sa jej prihovoriť. Ale ten vreskot bol príšerný. A náhodou, Zarrayi sa ten plamienok veľmi páčil. Chcela sa ho dtknúť.... Vábil ju. Nie! To môže byť pasť. Zavrtela hlavou. Vlčica stále pišťala. Onedlho sa k nim pridala aj hnedá, aby ju utíšila.
Plamienok nútil všetkých nasledovať ho. Bolo to tak lákavé! Zarraya nemohla odolať a rovnako ako iní, aj ona vyrazila za ním. Nie, to nemohla! Bola to pasť a ona si na tom trvala. Nesmela ho počúvať. Už chápala tú šedú, prečo ho nechcela nasledovať. Ale tak jačať nemusela. No lákanie plamienku bolo bohužiaľ silnejšie a Zarraya sa jednoducho tiež za ním vydala.

Takže ja som našla 15 králikov, preto si prosím 30 oblázkov a 30 kameňov :)

Nahozeno.

//Vyhliadka

Ani nevie ako, a dostala sa sem. Čo ju však zarazilo, bolo to, že tu bolo dalších päť vlkov. Prepadla ju panika. Toto je úkryt svorky? Zastavila sa. Ak áno, bude mať problém. Avšak opatrne pokračovala ďalej. Predsa nebude taká posera. Až... Narazila na šedú vlčicu. Bola zranená. Zostúpila k nej a obzerala si ju. Bola hrozne v rozpakoch. Má jej pomôcť alebo nie? Nemohla ju tu tak nechať. Alebo áno? Čo keď vlčica jej pomoc nechcela? A ani ostatní vlci jej nepomáhali.
Trochu sa trhla, keď okolo seba uvidela ostatných vlkov. Naozaj dúfala, že nedośla na územie cudzej svorky. Ale keď boli jedna svorka, prećo jej nepomohli? Tí dvaja nahore tam len tak stáli a nič nerbili. Urobili jej to oni? Prečo?V hlave sa jej rojilo množstvo otázok. Trochu odstúpi. Asi by mala odísť. Vzdialila sa od vśetkých a ticho ako myška ich pozorovala. Tá situácia jej prišla trochu divná.