Gallirea - Příspěvky uživatele

//lot. 6

Zarraya na jej otázku neodpovedá. Vlastne ani nemusí - dá sa to vyčítať z jej tváre. Samozrejme, že je nervózna, a to hneď z toho, že je blízko pri cudzej vlčici. A že ju presviedča, aby spolu išli na lov. Stále ešte nie je isté, či Zarraya bude chcieť ísť, vôbec sa nevie rozhodnúť. Popravde nevie prísť na to, či vlčica má dobré úmysly alebo naopak. Zarrayu vśak láka predstava, že si pochutná na srnke. Samozrejme sa im to nemusí podariť, ale šanca tu je. Ja som vedela, že ťa presvedčím. Áno, Zarraya sa jej pokúsila prečítať myšlienky. Táto veta jej však v ničom nepomohla. Dúfa, že to nevycíti a nenahnevá sa rovnako ako šedý, na toho už ani nechce pomyslieť. Len mu prečítala jednu myšlienku(trochu aj nechtiac ošpliechala vodou) a zakončilo sa to bitkou. Snáď nedopadne takto aj toto stretnutie.
Riveneth je celá natešená, no Zarraya ani náhodou. Ako sa mohla tak ľahko dať presvedčiť? To, že sa potrebuje poriadne najesť, v tom má Riveneth pravdu. Dlho lovila králiky, myši a podobne. Vtom si uvedomí, ako dôležité sú svorky - podnikajú svorkové lovy a členovia nezostávajú o hlade. Lenže ani to Zarrayu nepresvedčí pridať sa do svorky.
Povzdychne si a s neochotou začne šedú nasledovať. Vlčica nasledovala stopy, no Zarraya zavetrila. Cítila tu niečo, ale srnky to neboli. ,,Necítim nič, zatiaľ" oznámi. Aj keby niečo našli, pochybuje, že by mali takéto štastie a v takomto hroznom počasí by niečo ulovili.

NÁKUP
Za 10 krištáľov prosím 5 lístkov
Za 120 oblázkov prosím 15 lístkov
KRONIKA
-1 lístok(27.12.2020)
POSTY
7 lístkov za 7 príspevkov(14.1-16.1)

Dokopy to bude 28 lístkov

//Lot. 5

Aby ju neudupali? Minule sa tak skoro stalo. Alebo len zvolili zlú taktiku a Zarraya bola vtedy vyčerpaná na lov. Vlastne aj teraz by je vyčerpaná. Nedopadlo by to dobre, a ona to veľmi dobre vie. Riveneth ju ďalej presviedčala, no Zarraya nevyzerá nijako ochotne.,, Niežeby sa mi nechcelo. Len teraz sa na to necítim. " Ešte stále ju prekvapuje, skadiaľ našla toľko odvahy a riekla toľko slov bez mrmlania, vrčania či zdráhavosti. Pre iných vlkov je takáto komunikácia bežná vec, no pre ňu nie. Dosť dlho žila sama, zatiaľ čo nepovedala ani slovka a zvykla si na to. Musí sa rozhovoriť. Avšak späť ku srnke a jej love. Riveneth zrejme o niečom premýšľa. Zarrayin vnútorný hlások našepkáva, že sa len pretvaruje a pripravuje sa na skok, že skôr si dá na obed ju a nie srnku. No nemôže byť každý vlk taký, lenže Zarraya stratila dôveru v úplne každého. Takmer všetkých vlkov, ktorých stretla, sa k nej správali, akoby im niečo urobila. Má pocit, že každý je tu už len klamárom a môže sa spoľahnúť jedine na seba.
,,Nie, diviaci nie, tí sú agresívny... To už radšej aj srnu. "Čo jej to, dofrasa napadlo? Ide na lov s úplne cudzou vlčicou? Má aj svoj vlastný rozum! Vôbec sa jej nepáči, že musí takto poslúchať, ako na povel. Na jej tvári tú neochotu zbadal aj slepý. No... Takú srnku by si dala. Áno, je hladná a vlčica môže byť skúsenou lovkyňou. Zarraya sama srnku nikdy neuloví.

//Lot. 4

,,Samozrejme že viem. Len v tom niesom žiaden majster. " samu ju prekvapilo, ako sa odvážila takej dlhej a hlasnej odpovedi. No, dlhá veľmi nebola, ale pre ňu áno. Málokedy sa stalo, že by sama od seba riekla toľko slov. Bolelo to? Nie, ozval sa hlas v jej hlave. Pravda, nebolelo to. Prečo nie je viac zhovorčivá? Nie je opatrná až príliš? Mala by to zmeniť a takto rozprávať vždy. Nemôže takto žiť celý život. Potom je to nanič, presne tak, ako jej povedal Deliven. Ale... Tá tichosť a plachosť jej ostane asi vždy. Len musí lepšie komunikovať.
A dofrasa. Riveneth navrhla lov. Tak... To radšej nie. ,,Nie nie, srnku by som nezvládla a muflóna už vôbec nie, nie som až tak skúsená. " Nad tým ani nemusela rozmýšľať. Srnku nie, nikdy. Keď lovila s Rigelom, nedokázala dohnať ani mláďa. Nechce ukázať dalšiemu vlkovi, aká je neschopná. Možno tak zajace alebo králiky. Alebo myši. Onedlho ju však tá smelosť opustí a zase sa trochu odsunie. Na vlčici však nebol iný len ten chvost, vlastne stavbou tela ani nevyzerá ako vlk. Skadiaľ asi pochádza?
Zavrtí sa na svojom mieste. Necíti sa dobre, takto v blízkosti cudzej vlčice. Pozná len jej meno a to je všetko. A nemá ktovieakú chuť loviť s cudzou vlčicou, ale možno je v love skúsenejšia a spoločnými silami, keď by sa im poštastilo by zvládli uloviť niečo väčšie... No skôr by nešla ako áno.

//Lotéria 3

Vyzerá strašne? Zarraya nevie, či to má brať ako urážku. Nemyslí si však, že by ju tím vlčica chcela uraziť. Pravdepodobne však myslela stav, v ktorom práve bola, a nie to, že sa jej nepáči jej farba kožuchu. Ak to naozaj myslela takto, má pravdu a Zarraya to musí uznať. Pochudnutá, mokrý kožuch polepený snehom, blatom a lístím... V tom hvozde sa doriadila. No kúpať sa už nemienila. Vlastne ani keby chcela, tak by nemohla, pretože všetko je zamrznuté, až na tú riečku, kam sa nehodlala vracať.
Riveneth, Riveneth, opakovala si toto neno v mysli. Super, už ju nemusí volať šedá, ako volala Tasu. Pri jej dalšej vete sa však musí namáhať, aby sa nerozosmiala. Nevie prečo, ale blúdim naprieč krajinou, hľadajúc niekoho, kto je rovnako hladný ako ja jej príde vtipná. Netuší, či ju chcela rozosmiať alebo to myslela vážne. Všímala si každý pohyb jej tváre, takže jej neuniklo, ako sa uškrnula. Takže to myslí len zo srandy. Dobrý polus, ju len tak ľahko niekto nerozosmeje. Teda aspoň sa nebude smiať.
Hladná je, ale nechce sa jej veľmi do rozhovoru. A radšej ani nechce, aby jej navrhla, aby spolu šli loviť. ,,Hladná... Nie." odvrkne. ,,Trochu, " neochotne dodá. Načo jej to je?

//Lot. 2

Ako si tak Zarraya prezerá labku, udrie jej do nosa silný, vlčí pach. Zamračí a vyskočí na nohy, vyľakal ju najmä ten hlas. Vlčica sa už jej stihla aj prihovoriť. Avšak, narozdiel od ostatných vlkov znela priateľsky. Nezdá sa, že by na ňu chvela zaútočiť, ako tá malá. Kto vie, keby tam zostala, možno by došlo k tomu, čo sa stalo, keď jej robil spoločnosť ten šedý. Jazviak. Tak. Má čo robiť, aby sa zase nezaškľabila.
Premeria si vlčicu pohľadom. Na prvý pohľad obyčajná šedá vlčica. Niečo jej však na nej nesedelo - nemá akosi až príliš dlhý chvost? Alebo sa jej to len zdá? Nezdá. Odvráti zrak od chvosta vlčice a ustúpi. ,,Mhh, hej, " trochu oneskorene odpovie. Vlastne sa to nedá nazvať odpoveďou, skôr zabručaním. Vlčica však naozaj nevyzerá ako hrozba, preto sa trochu uvoľní. Vlastne ju pri nej drží len ten jej chvost, zaujímalo ju, či sa s ním narodila alebo ako, no samozrejme nemá odvahu sa jej na to spýtať. Nerozhodne prešľapuje z labky na labku. Čo keď je jej ten priateľský tón v hlase len pretvárkou... Nevyznelo to tak, že by to len hrala, no aj tak si na cudzinku dáva pozor. Jednoducho bolo vidieť, že bola... iná. Nemá však v pláne utiecť, to by sa strápnila a nemá rada, keď za ňou niekto beží, nerada sa otáča pred cudzími vlkmi. Bojí sa.

//Lotéria 1

Tá malá prišla Zarr dosť agresívna. ,,Fajn, fajn, "zavrčí a v momente zmizne medzi stromami. Húb už mala dosť, preto tu nemala žiaden dôvod zostávať. Nečakala však, že bude tak reagovať. Ale nechce už na ňu viac myslieť - chcela, aby odišla, tak odišla, tým to končí. Načo si ňou ďalej zaťažovať hlavu? Mala by sa sústrediť na cestu, aby si zase neroztrieskala tlamu. Potešilo ju však, keď zasvitalo a ona mohla vidieť viac na cestu, oveľa ju jej to uľahčilo. Počas cesty ešte stretla pár húb, no záujem už o nich nemala. Dve hryznutia a dosť.
Slnečný lúč udrie Zarrayi do tváre a ona zažmúri oči. Nečakala, že slnko vyjde tak rýchlo. Dni sa už predlžovali. Slnko jej však aj príjemne hrialo na kožuch. Hoci ho mala pomerne hustý, aj tak jej je zima. Najradšej by si sadla a oddýchla, ale nechce sadať na studený sneh, kto by už chcel prechladnúť? Stačil jej mokrý kožuch, ktorý ešte stále mala mokrý a nevyschol ani trošičku. Zato sa na ňu ešte prilepilo viac snehu, takže bola ešte viac mokrá. Na to počasie už mala trochu nervy.
Vyčerpaná z toho predierania si napokon trochu neochotne sadne na zem a vydychuje obláčiky pary. Chladilo ju to na zadku, ale jednoducho si už musela sadnúť. Trochu sa nadvihne a zase sa posadí. Zodvihne si labku a obzrie si ju. Labky ju už štípu, koľko sa nachodila. Kebyže to je obyčajný les, ešte vládze, no toto jej dáva zabrať.

Vĺča zareagovalo akosi agresívne. Samozrejme, ani Zarrayi by nebolo príjemné, ak by na ňu niekto tak dlho zízal, ale veď sa na ňu díva asi len sekundu. ,,Nie, ukľudni sa. " keby mala dobrú náladu, zaškľabila by sa no pravdepodobne by ju tým úsmevom len vyprovokovala a to nechce, šedý jej stačil. A vlastne, aj tak by ju nebolo poriadne vidno v tej tme. No napriek tomu mala na tvári pochmúrny a chladný výraz. Obráti sa a urobí krok dopredu. Zrazu si všimne akúsi rastlinu... Nie, to sú predsa huby! Opatrne do toho štúchne labkou. Náhle na nich dostane veľkú chuť, no vie, že nie všetky sú jedlé. A pochybuje, že by v tomto prekliatom mieste rástlo niečo jedlé. Najprv sa ku nej skloní a ochutná ju. Vonia dobre, no nechce sa dať tak ľahko zlákať. Avšak, má pocit, že táto huba je jedlá. Dlho už nejedla. Napokon neodolá a odhryzne si, huba má prekvapivo výbornú chuť. Odhryzne si zase. Bola to jedľa, takže sa Zarrayi ani po chvíli nič nestalo. Zatiaľ čo prežúva, vôbec si nevšíma vĺča. Odkusne si z inej huby, no toho istého druhu. Hm, huby by mala jesť častejšie. Len sa trochu bojí, že si odhryzne z nejakej jedovatej. A problém je, že ona nevie, ktoré sú jedlé a ktoré nie.

//Neprebádaný les cez rieku Kierb

Aj tu už bola. Má pocit, že už bola všade, a to sa jej predsa nepáči! Ona chce, aby bolo čo objavovať. Z nejakého dôvodu nemá rada, keď dorazí na miesto, kde už predtým bola. Každopádne, uvidíme, kam ju labky dovedú, keď vyjde z tohto lesa.
Tento les sa jej nepáči čoraz viac. Je tma a čím hlbšie ide, tým viac nevidí, kam stúpa. Stromy sú poukladané čoraz hustejšie, je to tu ako v džungli. A najlepšie na tom je, že sa už nemôže vrátiť späť, pretože je už tak hlboko, že by zablúdila. Zostáva jej len ísť vpred. Niečo si zašomre pod ňufák, keď sa zrazu o niečo potkne. Nezaujíma ju, čo to bolo, aj tak by nič nevidela. Terén je čoraz hroznejší. Zostáva len otázkou času, kedy si tu zlomí nohu a nikto jej nepríde na pomoc. Prečo, prečo som sem išla!, okríkne sa v duchu. To má zato, že chce všetko objavovať. No a vtom momente príde tá chvíľa, keď spadne a tlamu, si pekne narazí o zem. Znechutené zavrčí a tentoraz už opatrnejším krokom sa prediera ďalej. Opäť sa potkne, no naštastie nespadne. No teraz to už je niečo veľké... je to nejaký tvor, ťažko povedať čo v tej tme. Obráti sa a skenuje pohľadom to stvorenie. Je to... vlk. Teda... len vĺča, ale aj tak. Ustupuje. Nie, už nie. Teraz naozaj nemá náladu na toto.

//Aina

Zatiaľ čo bežala do lesa, počula šedého zakričať 'zbabelec'. Chcela k tomu niečo dodať, lenže nepočul by ju, už bol preč. To predsa nie je zbabelosť, ona bojovať nechce. A už vôbec nie kvôli takejto hlúposti. Potrasie hlavou a pridá do kroku. Ako sa jej len uľavilo, keď už bolo po všetkom. Už ho radšej nikdy nechce stretnúť, kto vie ako by dopadlo ich dalšie stretnutie. A keby sa tak stalo, nazve ho... Jazviak. Tak. Veď na tele mal plno jaziev. Zaškľabí sa pri tejto myšlienke. Jej nikto nebude takto hovoriť. Zrazu jej príde na um ešte jedna myšlienka. Čo keď to je len trik? Čo keď neodišiel, len sa tak tvári, aby mohol zase zaútočiť? Keď si to uvedomí, zastane a švihom otočí hlavu, div že si krk nezlomila. Nikto. Ticho. Ale veď dá sa to zistiť pachom, nie? Zavetrí. Jeho pach tu necíti, takže by to malo byť v poriadku. Pomaly sa opäť dá do kroku, no je každú sekundu nasmerovaný niekde inde - opatrnosti nikdy nie je dosť. Avšak ani po troch minútach na ňu nikto nevyskočí, preto už je viac v pokoji. Poobzerá si a sadne si. Malá prestávka. Kde to vlastne je? Možno tu už náhodou bola. Čosi sa jej marí, že áno, ale mohla si to pomýliť s iným lesom. Vlastne je to aj tak jedno. Teraz ju však zaujali stromy, ktoré boli až neprirodzene obrovské, a nikdy ešte také nevidela. Ako tak prechádza touto krajinou, zdá sa jej,, že každé miesto je výnimočné. Takmer na každom bolo niečo zaujímavé. V jednom vodopáde boli jablká, v jednom lese našla drahokamy, jedna rieka nezamŕza ani v zime, na jednom mieste bola tráva podivne vysoká...
Po menšej prestávke sa rozhodne pokračovať v preskúmavaní opäť. Kam vlastne ide? Niekam. Objaviť niečo nové.

//Východný hvozd cez rieku Kiërb

//Na Zarr prosím, veď kam inam :D

Asi bol čas na útek. Zarraya dúfala, že šedý sa pošmykne do vody na klzkých kameńoch, to by sa mu potom mohla smiať. No nestalo sa tak. Vie, že sa zchyľuje k boju, a nie je cesty späť. Snažísa byť pripravená - vyzerá to, že šedý zaútočí prvý. Nadýchla sa a vydýchla. Keď sa na ňu vrhol, chcela sa uhnúť, no nepodarilo sa. ,,Nehovor mi tak!" zavrčí. Snaží sa byť v kľude, no to sa nedá, keď máte vlka na chrbte! Zatrasie sebou. Naozaj nevedela, čo robiť. ,,Pusť ma!"aj keď vie, že to nepomôže. Vie aj to, že si jej zlosť užíva a chce, aby bola agresívna. Takú radosť ti nedoprajem. Bolesť nevníma, nemá čas tu teraz stonať. Zaklonila hlavu a zubami mu cvakne tesne pred ňufákom, na ktorý už nedosiahne. Je úplne bezradná. Slová by nepomohli, preto radšej nič nehovorí. V rýchlosti sa snaží na niečo prísť, ako by ho mohla zo seba striasť. Vážne sa toto deje? Len kvôli tej jednej myšlienke, čo mu prečítala z hlavy? Kto by čakal, že to tak skončí. Osud je nepredvídateľný.
Prikirčí sa, takže je v "naťahovacej" póze - akoby ležala, len zadok má zdvihnutý. A potom bum, skotúľa sa priamo do rieky a tým pádom aj šedý. Dúfa, že to ho na chvíľu zmiatne a neudrží sa. No, vyzeralo to dosť komicky, akoby sa hrali vĺčatá, ale to bola prvá a jediná možnosť, ktorá ju napadla. Chytro začne plávať ku brehu, pokiaľ sa jej šedý už nedrží, vyškriabe sa von a mieri hocijakým iným smerom, len preč od neho...

//Neprebádaný les

Už sa to hrotí. Zarraya sa snaží byť v kľude, pretože najčastejšie v hneve sa robia zlé rozhodnutia. A práve ona zlé rozhodnutie urobila. Nechcela ho tým však vyprovokovať. ,,Chcela som len, aby si mi dal pokoj. Ale ty mi ho asi nedáš! Tú líšku nechcem, ber si ju, ale do mňa sa už nestaraj!" trochu roztraseným, zároveň i nahnevaným hlasom skríkla. Bolo však neskoro. Vrazí do nej a ona sa zašpotáca, no akýmsi zázrakom sa jej podarí udržať na nohách. Len pokoj, našepkáva jej vnútorný hlas. Preglgne. Naozaj sa nechce púšťať do boja. Nedopadlo by to dobre. Síce ten vlk tiež nevyzerá nijak zdatne, no pri jej štastí... Radšej ani teraz nechce vedieť, čo si o nej myslí. Tie nadávky by ju ešte viac naštvali. Varovne ho cvakne zubami pred jeho ňufákom. Celou silou sa snaží udržať na nohách, no, nedarí sa jej. Napriek tomu sa udržala celkom dlho. Spadla na zem, naštastie nie do vody. Chvíľku vydychuje, potom sa vyškriabe na nohy, ktoré sa jej trasú od zlosti aj od vysilenia, v udržaní na nohách si naozaj dala snahu. ,,Ber si tú mŕtvolu a zmizni!"chcela tú líšku popchnúť k jeho nohám, ale radšej bolo lepšie, keby sa jej už nedotýkala. Cúva, držiac sa čo najďalej od rieky. Vtom uvidí kamene v rieke, bez rozmýšľania skočí na druhý z nich, no sú klzké, a takmer spadla do rieky, no naštastie si len namočila labu. Keď skočí na posledný, skok na druhú stranu sa jej trochu nepodarí, predné labky má na brehu, no zadné labky vo vode. Vyškriabe sa celá na breh a otočí sa, zrakom pozorujúc šedého, s labami rozkročenými a odhalenými tesákmi.

,,A ani tebe nie je nič do mojich, " odvrkne. Má dojem, že on sa chce hrabať v jej hlamave, ale ona v jeho nie. Tak to teda nie! Už ju to štve. Nenávidí ten jeho výraz. Má čo robiť, aby ho nehryzla do ksichtu. No on to pravdepodobne chcel. Chcel ju vyprovokovať, a aj sa mu darí. No Zarraya mu nechce na to skočiť - môže byť omnoho silnejší, než je ona, veď aha, ako ju prinútil zastaviť sa - Zarraya stále nechápe odkiaľ to bere. Žeby sa s tým narodil? Nechce však nad tým veľmi premýšľať, musí byť na pozore, čo keď na ňu zaútočí? Ešte máličko cúvne. No keď cúvne zase, vie, že bude ju nasledovať - túto 'hru' poznala. V mysli sa jej na chvíľu objaví Deliven. Na jeho otázku je ticho. Samozrejme, že sa bojí. Nechce pred ním vyzerať ako slaboška, ktorá nedokázala ocgrániť svoju rodinu. ,,Tak počúvaj, keď sa mi v hlave budeš hrabať ty, budem sa v tvojej aj ja. " No, pravdou však je, že nie je si istá, či by niečo také dokázala - svoju mágiu neovláda práve najlepšie. To má za to, že na ňu po celý čas kašľala. Ale určite mu nedovolí zisťovať jej minulosť ani nič o nej. Cúvne a on zase urobí krok ku nej. Keď to tak bude ďalej pokračovať, spadne do rieky a... Vybaví si samú seba, ako zvýskne, spadne do vody a šedý sa smeje. Nie, nie, nenechá sa strápniť. Ustúpi nabok od rieky. Má utiecť? Dobehol by ju. Zostáva jej len... Skloní sa, využije jeho nepozornosť a chytí do tlamy tú mŕtvolu, pričom ju odhodí asi dva metre od seba. Až za strasie, fuj. ,,Na, choď si ju jesť a o mňa sa už nestaraj!"

Zarrayi sa táto situácia vôbec nepáči. Trasie sa od zimy, ten vlk... Najradšej by niekam utiekla, ale to by bola riadna zbabelosť. Alebo by ho hryzla do tej tlamy, nepáči sa jej jeho úškľabok. Odvráti tvár a urobí jeden krok vzad. Mierny. No, tak bude si musieť dať pozor, aby ho ešte viac nenahnevala. Keby to nevykríkla nahlas, nedialo by sa to. Dúfala, že jej uverí a nechá to tak, lenže on jej samozrejme neveril. Lenže ona mu neklamala a myslela to vážne. Trochu ju však vydesí, keď zistí, že myšlienky vie čítať aj on. Chce hlavne na nič nemyslieť. Jej tajomstvo vlastne nebolo až tak hrozné, len ju zradila kamarátka. To bolo všetko, žiadne iné tajomstvá už nemala. Ale nie, je to hrozné - nedokázala ochraniť svoju rodinu. Do mysle sa jej votrela spomienka na Achillé so zákerným úsmevom. Vie, že to šedý môže 'prečítať', ale aj tak by tým veľa nezistil. Netušil by, čo je to za vlčicu... Zarraya pokrúti hlavou. Nechce na to myslieť. Lenže ono to je tak, že keď na niečo nechcete myslieť, tak vtedy na to budete myslieť najviac. ,,No dobre, možno som sa trochu posnažila, " odpovie nakoniec. A aj je na tom trochu pravdy. V tom okamihu vedela, že si o nej niečo myslí, a ona musela vedieť čo. ,,Nebudem ti klamať. Samozrejme, každý má nejaké tajomstvo, " odvetí. ,,Ale teba do toho nič, " výhražne povie. Zamračí sa. Ten vlk sa jej nepáči čoraz viac. ,,Ak nechceš, aby som zistila tvoje tajomstvá, nehrabaj sa ani ty v mojej hlave. "
Už chce, aby jej dal pokoj. Lenže nezdá sa, že by sa mu to chcelo. ,,Už mi daj pokoj. Nikdy sme sa nestretli, dobre? "