Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//lotéria 18

Dva roky, to je celkom dosť. Niet sa čomu čufovať, že to tu už Wizku pozná. Dva roky tvorili pre Zarrayu viac ako polovicu jej života, takže vlčica od nej je staršia. Kde vlastne bola Zarraya pred dvoma rokmi? Nuž, bola ešte malá chlpatá a veselá guľka. Zarraya si v hlave prehrala celý jej život.
Zo zamyslenia ju vytrhol vlčicin hlas. ,,Nemáš sa za čo odpravedlňovať. Som ako ty, tiež toho veľa nenahovorím. Divím sa, že som mala odvahu sa s tebou rozprávať, "zazubí sa. Kiežby sa na toto odvážila častejšie. Vlastne aj bola rada, že sa ozvala, inak by sa nedozvedeka nič, a predsa to len bolo lepśie, než byť ticho a dívať sa do prázdna.
Po tomto ich konverzácia však ustála. Nebolo sa už o čom rozprávať. Ani jedna už nemala otázky. Zarraya sa pri tom tichu cítila trochu trápne. Dlho nemusela, pretože jej pozornosť upútali dva cudzie, vlčie pachy. Zdalo sa jej to, alebo tie pachy poznala? Nedalo jej to a nakukla von, napokon vyšla z úkrytu celá. Vlkov vśak nikde nevidela. No bola si istá, že tu boli, asi už odišli. ,,Hej, ono už to prestalo, "povie svoju myšlienku nahlas. Dokonca aj vyšlo slnko. Do úkrytu sa už nevracala. Natiahla si svoje stuhnuté telo. To tu vážne strávili celú noc?

//lotéria 17

Na odpoveď Wizku nepovedala nič, len slabo kývla hlavou, hoc mala v hlave otázku. Prišlo jej to divné. To takéto ozdôbky len tak padajú z neba? Vyzeralo to dosť... neprirodzene a zaujímavo, to by žiaden vlk nevyrobil, možno, možno pomocou mágie. Ale kto by to vyrobil a nechal to len tak pohodené? Nezdalo sa jej to, no udržala sa a nepýtala sa. Tiež vyzerala Wizku dosť nervózne, žeby jej klamala? Nebolo to však poprvý raz, čo taká bola. Zarraya nevedela, či jej má veriť alebo nie. Každopádne prívesok už chcela nechať tak.
Otázka vlčice opäť preruší ticho. Kedy sem prišla. Zdalo sa jej, že túto otázku jej už niekto položil. Žeby Riveneth? Myšlienkami trochu zablúdila ku šedej. Ten lov bol fajn, ale na konci akosi zmĺkla a zostala bez pohybu. Toľko nad tým rozmýšľala, až takmer zabudla na otázku. Zavrtela hlavou. ,,Niesom tu dlho. Tri mesiace?"rozmýšľala nahlas. Stále sa pri rozprávaní cítila dosť neisto a obávala sa, či nepovie nejakú blbosť. Stále bola pritlačená na okraji a nešla bližšie, neustále odvracala pohľad. Aspoň sa tak veľmi nezakoktávala. ,,A ty? Rok? Dva?"neisto sa opýtala a oblizla si ňufák. Priplazila sa bližšie ku okraji a nakukla von, či to už neprestalo. Samozrejme, že ešte nie. Naokolo nebolo ani jedinej živej duše. Vrátila sa dovnútra.

//Lotéria 16

Vypočula si ju. Takže Smrť sa nachádza niekde pri rozpadnutých kameňoch, na severe v lese. Takých miest na svete nie je veľa. Len teraz už to nájsť. A Život na nejakých kopcoch, na juhu. Takých miest mohlo byť viac, ale Zarrayi toto vysvetlenie stačilo. Aj tak to tak skoro nebude. ,,Dobre... ďakujem,"prikývla. Cítila, ako sa postupne uvoľňovala. Takto to však nemalo byť. Mala byť tichá, nevydať ani jedno slovko, no čo sa nestalo? Veselo sa tu rozpráva s cudzou vlčicou. No, veselo ani nie, ale dokáže povedať viac než tri slová. Napokon, nebolo to až tak hrozné, naopak to bolo dobre, pretože sa dozvedela čosi viac o tejto krajine. No viac už ohľadom tejto témy nemala otázky.
Keď sa však pozrela na zadnú nohu vlčice, na ktorej bol... ako to nazvať... prívesok, ešte mala niečo na srdci. ,,Ten prívesok... ten ti dal tiež ten Život, alebo tá Smrť?"stále sa trochu zakoktávala, ale jej vyjadrovanie bolo už lepšie. Naozaj ju to zaujímalo, pretože toto mala aj tá hnedá vlčica, len to mala na krku a vyzeralo to ako snehová vločka. Aj ona to má od tých vlkov? Alebo ako? Ak áno, tak tých dvoch tu zrejme veľa vlkov pozná. Vtom ju napadlo ešte niečo, no už nechcela vlčicu toľko zahlcovať svojimi otázkami.

//lotéria 15

Wizku jej vysvetlila, kto je Život a Zarraya nemôže veriť vlastným ušiam. Takže naozaj to naozaj bol nejaký vlk, a podľa jej slov vôbec nie obyčajný. Naozaj vyzerala, že hovorí pravdu, no Zarraya jej stále trochu neverí. Vie si to však jednoducho zistiť, veď má myšlienky! Už to chcela skúsiť, ale keď Wizku začala zase rozprávať, prerušila to a radšej počúvala. Keby klamala, rozprávala by pomaly a bolo by vidno, že premýšľa, no vlčica rozprávala rýchlo. Znelo to úžasne, kto by nechcel byť rychlejší? Ale Zarrayi prišlo divné, že dokáže toho tak veľa, a ty mu len dáš hocijaké kvety. To by tu potom bol farebný každý a bolo by to až príliš ľahké. Možno to sú nejaké naozaj vzácne kvety, ktoré nenájdeš len tak ľahko. V tom prípade by to už dávalo zmysel.
Smrť a Život. Zarrayu to vážne zaujíma a raz by tých vlkov chcela nájsť. Kožuch by si zafarbiť nechcela, ale urobiť sa rýchlejšou určite áno. Aj vylepšiť si mágiu... Naozaj však neklame? Zarrayi to nedalo a chvíľku sa zadívala do vlčice. Bolo to veľmi nepríjemné, ale istota je istota. Nevedela presne, aké myšlienky jej behali v hlave, ale cítila, že naozaj neklame. Ako to zistila, ihneď odvrátila zrak. Keď vlčica použila jednu z jej mágií, Zarraya pozdvihla niečo, čo by sa dalo nazvať obočím. Bola z toho nadšená ako vĺča, ale tú svoju nadšenosť schovávala. ,,Kde sa nachádza tá... Smrť? Ako vyzerá to miesto? A čo Život? Kde sa nachádza on? V nejakom lese alebo...?" z utiahnutej vlčice sa stalo toto. Zarraya prekvapila samú seba, ako to povedala, bez zakoktania, jednoducho ako normálny vlk.
Zarraya sa cítila pri Wizku bezmocná. Ovládala tú elektrinu, dokonca si aj nechala jeno ucho zmiznúť, nejaká dalšia mágia.

//lotéria 14

Odznaky mágie, to znie zaujímavo, ale veľmi tomu nerozumie. Predtým nikdy nič také nepočula. Toto jej nestačí a chce vedieť viac. Všimne si, že rovnakej farby, akej sú odznaky, sú i oči. Takže Zarraya by mohla mať odznaky biele. Moc ju to neláka, ale názor ešte môže zmeniť.
Života?Tak tomuto už nechápe vôbec. ,,Aký Život? Ako to myslíš?"Myslela ho ako nejakého vlka alebo... No, proste život. Kto by sa už volal Život? Nie, žiaden vlk to určite nebude. Tak čo potom? A čo keď si zo mňa len robí srandu?prebleskne jej hlavou. Trochu sa trhne pri tej myšlienke. Zase si z nej len niekto robí srandu! Áno, samozrejme že si z nej robí srandu a ona si to uvedomila až teraz. No... Wizku nevyzerá na vlčicu, ktorá by si z nej robila srandu.
Ak by predsa len neklamala, aké kvety? Nejaké 'špeciálne' alebo by natrhala zopár náhodných kvetov, ktoré by našla po ceste a dala by mu ich? Mala kopu otázok, napríklad, ako to môže prebiehať? Možno by jej tú srsť zafarbil z kvetov. To znelo... Zaujímavo. ,,Nesranduješ, že?"zaškľabí sa.

//Lotéria 13

Wizku. Zaujímavé meno. Pomerne ľahké na zapamätanie a zároveň aj trochu nezvyčajné. Wizku, wizku, stále si to opakuje v hlave. Pri tejto vlčici sa cíti trochu inak. Povahou je dosť podobná Zarrayi. Obidve toho veľa nenarozprávajú. A hoc si to nechcrla veľmi priznať, pri Wizku sa cíti dobre. Nemá rada hlučné a ukecané vlky. Lenže ona takouto vlčicou nevyzerá byť. Napriek tomu má Zarraya problém sa rozhovoriť, hoci jej vadí to ticho. Ale o čom sa rozprávať?
Chcela niečo povedať, no potom ju niečo prinútilo ústa zavrieť. Čo? To ani ona sama nevie. Možno sa bojí, že by povedala nejakú blbosť. Zrazu sa z nej stala hamblivá vlčica.
Má potrebu niečo povedať. Keď už sa predstavili... No otázka Wizku ju zachránila. Chvíľu však musela rozmýšľať, čo tým mala na mysli - čo je jej? O sekundu jej to došlo. ,,Nie, lovila som. Teda, lovili sme. Srnku, "hovorila pomaly. Asi by si tú krv mala zotrieť. Ide to iba umytím, no teraz takúto možnosť nemá. Tak si aspoň jazykokm oblízne tlamu.
Asi je rad na ňu. Napokon, veď to nebolí, keď rozpráva, či? ,,Tú... Modrú srsť... Ty si sa tak narodila?"Snáď tu vetu sformulovala dobre. Mala by tú vetu pochopiť. Zarraya to však nepovedala len preto, aby prerušila ticho, vážne ju to zaujímalo.

//lotéria 12

Zarraya odvráti zrak os vlčice. Nechce na ňu príliš dlho civieť. Prečká tu, až to hrozné počasie trochu ustane a vypadne. A zase sa bude túlať. Len túlať, túlať a zase túlať. Nie je to trochu unavujúce? Naozaj tak chce prežiť zvyšok svojho života? Život má len jeden, tak by si ho mohla trochu užiť... Mohla by sa niekde usadiť. Nájsť si priateľov. Skutočných. Takto to je oničom. Zavrtí hlavou a odoženie tieto myšlienky. No oni zase prichádzajú. Prečo sa jej odzdravila tak chladne? Veď jej ponúkla miesto! ,,Ja... Ďakujem za to, že si mi dovolila sa sem ukryť, "vyšlo z nej. Bola rada, že nejako prerušila to trápne ticho. Aspoň niečo zo seba vydala.
Pohodí chvostom a jej pohľad sa opäť zastaví na vlčici. Práve vtedy, keď sa na ňu pozrela, jej položila otázlu. Predstavenie sa, samozrejme. ,,Zarraya."na chvíľu sa odmlčí. ,,Ty?"nech ju nemusí stale volať vlčica. Opäť sa rozhovorila. Pred niekoľkými mesiacmi by ledva riekla svoje meno. Teraz dokonca našla odvahu sa jej niečo spýtať! Pred mesiacmi by v sebe takú odvahu nenašla. Dlho bola ticho, sama, a okrem vrčania a iných zvukov nevydala ani slovka.

//lotéria 11

Vlčica sa na ňu pousmiala. Zarraya sa začína cítiť hrozne. Zase sa pred niekým strápňuje. Odvráti pohľad. Nie je jej príjemné, keď sa na ňu niekto dlho pozerá. Vlastne to asi nie je nikomu. A ani sa niet čomu čudovať, keď má tlamu celú od krvi. Zastrihá ušami a urobí krok doprava. Nemá čas na ňu civieť, jej cieľom je nájsť niečo, v čom by sa mohla ukryť. Ľadové kryštáliky, ktoré sa jej režú do kože je veľa aj na ňu.
Pozdrav vlčice ju však prinúti sa zastaviť. Zarrayu trochu prekvapilo, akým... nesmelým, sklamaným tónom to povedala. ,,Zdravím." chladne odzdraví. Niečo v nej jej však hovorí, aby na ňu nebola taká, veď vyzerá byť milá, ten mrzutý šedý bol niečo iné... Prešľapne z labky na labku a nervózne sa porozhliadne. Málokedy sa pozrie na vlčicu. Keď prehovorí, otočí sa a sklopí hlavu. Veľmi sa tu s ňou tlačiť nechce, ale má na výber? Počasie je čoraz viac neznesiteľnejšie. Nesmelo vôjde dnu a pritlačí sa ku stene. Je to nepríjemné, ale predsa len lepšie ako byť von. Zasunie si labky pod seba venuje ešte jeden pohľad vlčici. Zaujmú ju tmavomodré odznaky na čele vlčice. Vlci sa takto nerodia... skadiaľ ich má?

//lotéria 10

//Východný hvozd cez Vresový palúk

Pomalým, lenivým krokom kráčala po snehu. Išla tak pomaly, že mala pocit, akoby kráčala niekoľko dní. Povzdychne si a pridá do tempa. Čo tak si trochu zabehať? Každým krokom zrýchľuje, až nakoniec beží. Behals tak rýchlo, až okolo labiek rozprašovala sneh. No keď zrazu jej jedna laba nedopadla na pevnú zem, ale na čvachtavú bahnitú zem, spomalila. Naozaj sa nechcela šmyknúť a kožuch mať opäť zalepený blatom.
Lenže počasie jej neprialo. Ľadové kryštáliky sa jej zabodávali do tela, príšerne to štípalo! Začne sa rozhliadať okolo, pohľadom pátra po hocijakom úkryte. Z hrdla sa jej vydá zavrčanie. Už má toho dosť. Už nerieśi to, či spadne alebo nie, hlavne, aby už bola ukrytá. V zápale hnevu sa jej skĺzne jedna labka na blate a narazí do hrubého koreňa stromu. Podskočí a zaśmýka sa na blate, keď uvidí vllčicu chúliacu sa pod koreňmo. Takže tu si!Zostane nemo stáť. Škoda, a to miestečko pod koreňmi už vyzeralo tak dobre, lenže ona jej to vyfúkla. Bude si musieť nájsť niečo iné. Ale Zarraya vlastne vyzerala trochu vtipne, tvor s krvavou tlamou od srnky, k tomu po polku labiek zababraný od blata vyzeral vtipne. Alebo pre niekoho desivo.

//lotéria 9

Nehybne tam sedela s pohľadom do prázdna, ani nevedela, ako dlho. Zrazu sa jej zachcelo spánku. Neudržala sa a hlava jej padla na zem. Než by si stihla pomyslie, zaspala.
Zanedlho sa však prebudí. Rozlepí oči a zmätene sa rozhliadne. Riveneth tu je stále. Prečo zaspala? Koľko toho prespala? To je divné... Žeby zaspala len na niekoľko minút? Netuší, ako dlho mohla spať. Ľahko to však môže zistiť. Pozrie sa na oblohu. Práve zapadalo slnko. Predtým však bol ešte jasný deň. To ju Riveneth neprebudila? Divné, divné. Vyškriabe sa na nohy a pozrie sa na mŕtvu srnku. Akosi ju na ňu úplne prešla chuť. Švihbe chvostom. Šedá je stále ticho. Všade navôkol je podivné ticho. Má sa jej prihovoriť? Všetka tá odvaha vymizla. A tak pekne jej to išlo! Stále sa na vlčicu uprene díva. Tá sa ani nepohne. Akoby zamrzla v čase. A čo keď sa tak naozaj stalo?,, Hm, ja už pôjdem, " zamumle potichu. Riveneth zatiaľ nereaguje. Obráti sa, no v tom ju ešte napadne. Bolo by neslušné a naozaj drzé keby sa nepoďakovala. Štipku slušnosti v sebe predsa má. ,,Ďakujem za lov, " riekne trochu hlasnejšie, naposledy sa na vlčicu pozrie a zmizne v húšťave. Kam ide? To sama nevie.

//Mahar cez Vresový palúk

Hlásim Zarr

//Lot. 8

Mäsa tam ešte je kopec, no Zarraya už má naozaj dosť. Odsunie sa od srnky a oblíže si tlamu od krvi. Vyzerala ako nejaké monštrum. Od krvi ma zašpinenú aj labku. Prehltne zvyšok mäsa a uhne pohľadom. Zase začína byť hanblivá. A tak pekne sa už rozbiehala. Nechcelo sa jej do reči, ale odpovedať musela. Keď už spolu ulovili srnu... ,,Som tu len krátko. " stručná odpoveď. Aj tak tu však môže byť dlhšie, pretože nevie, kde sú hranice. Avšak keď stúpila na prvé územie tejto krajiny, pocítila niečo iné, akosi cítila, že toto je úplne iné miesto. Popravde ani sama nevie, ako dlho tu je - 2 týždne? Mesiac? Dva? V poslednej dobe stráca pojem o čase. Cíti sa však podobne ako Riveneth. Aj ona je vlk-samotár, nemá tu nikoho, nemá domov.... Ani nevie, ako sa táto krajina volá. Možno by jej vlčica toho vedela povedať viac, ale ešte nemá odvahu sa jej na to spýtať. Kam tým však mieri? Nezdá sa to, no Zarraya jej slová počúva. Chcela sa dozvedieť niečo viac o tom, kde to je, veď sa tu narodila, určite toho musí vedieť viac. Rada by sa tu viac zorientovala, kde sú aké svorky a tak - neustále sa bojí, že narazí na svorku, aj keď sa to dá zistiť podľa pachov, Zarraya to zabúda kontrolovať.

Ihneď ako jej pomohla Riveneth, išlo to oveľa ľahšie. Srnka viditeľne už stráca silu, no drží sa a nemieni sa tak ľahko vzdať, avšak napriek tomu prehráva. Štastie je tentoraz na strane vlčíc. Srnka onedlho spadne na zem, no mŕtva ešte nie je. Zarraya urobí to isté, čo šedá, zahryzne sa srnke do krky, zo zadnej strany. Zarrayi sa zázračne zlepší nálada. Naozaj si nemysleka, že to dokážu. Konečne sa za seba nemusí hanbiť, že sa jej nepodarilo uloviť srnku, a to s pomocou. Minule to nevyšlo, ale teraz áno. Bolo to len štastie, alebo tou dobrou taktikou?
Srnka leží v mláke a snehu načerveno zafarbeným od krvi. V hĺbke duše si Zarraya pripadá ako vrah - vyzeralo to, akoby to urobilo nejaké monštrum. Tak čo teraz, mala zomrieť od hladu?
Neisto si odhryzne kus zo srny. Bolo ťažké udržať to nadšenie. Pre iných vlkov to bola bežná vec, no pre ňu nie. Srnku nemala už naozaj dlho a bola príšerne hladná. Srnka mala úplne inú a lepšiu chuť ako zajace alebo myši. Lepšiu. Vie, že taká možnosť sa jej tak skoro už nenaskytne, preto si od srny poriadne odtrhne, no stále je tam toho dosť.
,,Zarraya," čo sa to deje? Ona a predstaviť sa? Prekonáva sa. Prišlo jej však trápne tam len tak sedieť a nepredstaviť sa tiež.

Zarraya začuje ešte niečo šepnúť Riveneth. Priplazí sa trochu bližšie a pozoruje, čo sa bude diať. Pozorne sleduje jej taktiku, aby sa možno niečo naučila. Jej chvíľa onedlho príde. Viedla ju ku nej. Vtom konečne prišla tá chvíľa. Vyskočí, pazúry zaryje do srnky a tesáky do jej hrdla. Je to trochu nechutné, ale sú vlci a robia to len preto, aby prežili. Zarraya chce, aby to ukončili, čo najskôr, nech sa srnka dlho netrápi, nie je bezcitná. Keby im však utiekla, aj tak by s tými ranami neprežila a padla by od vyčerpania.
Funguje to skvele - srnke trvalo, kým da spamätala. Srnka sa začne mykať a robiť všetko preto, aby Zarrayu zhodila, no ona sa usilovne drží. Zrazu sa pošmykne a spadne zo srnky, no ochvíľu to napraví a pokračuje vo svoje práci naďalej. Srnke ubúdajú sily, no sama to nedokáže, je treba aj Riveneth. Znie to, akoby to všetko išlo ako po masle, no je to presne naopak - Zarraya sa drží a oslabuje srnku, no aj ju to oslabuje. Začne ju ťahať nadol a prinútiť spadnúť. Zahryzne jej aj do nohy, aby sa jej podlomili a srnka spadla.

//lot. 7

Hnedá vlčica zavetrí, aby mohla odpovedať Riveneth na otázku. A skutočne, cítila to. ,,Beriem slová späť, cítim niečo, " bez okolkov odpovie, aj tentokrát sa to zaobišlo bez mrmlania a dokonca aj ochotne. Musí to využiť, srnku majú rovno pod nosom, nie je čas predstierať svoju neochotu a Zarraya si to uvedomuje. Snaží sa našľapovať čo najtichšie, ako sa len dalo, ešte jej chýbalo, aby ju vuplašila. Stále však neveda, kde presne srnka je. Je blízko, tým si sú isté obidve. Snaží sa však našľapovať čo najtichšie, ako to len ide, ešte jej chýba, aby tú srnku vyplašila!
Riveneth jej vysvetlí svoj plán. Niečo podobné skúšali s Rigelom. Ona sa však zdá iná než Rigel, no predsa ju šedá môže oklamať a ju len využiť.
Postupovala, podľa pachu ku svojmu cieľu... A potom ju uvidela. Zamrzla na mieste. Otočila sa na vlčicu. ,,Tu je," šepla tak potichu, že ktovie či ju vôbec počula. Asi bol rad na ňu, mala by sa niekde skryť. Potichučky sa priplazila k prvej húšťave, ktorú uvidela a teraz vyčkáva. Je rad na Riveneth.