Gallirea - Příspěvky uživatele

Príjemne si hovela v teplom úkryte, ponorená do bezsenného spánku. Nevnímajúc okolie do spánku rýchlo upadla, ale oči sa jej opäť otvorili a začínala si uvedomovať, že sa prebudila, aj keď stále bola na hranici medzi spánkom a bdelosťou. Nemala poňatie o čase, netušila, koľko hodín ubehlo a netrápilo ju to. Chcela opäť zadriemať a zobudiť sa až ráno. Vyzeralo to, že sa zobudila uprostred hlbokej noci, ťažko však povedať, keď aj počas rána je tma. Zatvorila oči v nádeji, že znova upadne do spánku, no prešla minúta...dve...a skôr sa jej len viac vyjasňovala myseľ. Začala sa nepokojne mrviť a pretáčať sa z jedného boku na druhý, ale v takom tesnom úkryte to bolo skôr otravné a zdĺhavé. Predsa chce spať ďalej! Zabručala a premiestňovala sa do inej polohy, než však opäť zaľahla, bola definitívne zobudená, vnímajúca každé šustnutie i myšlienku. Vedela, že v takomto nepríjemnom úkryte nemá šancu opäť zaspať, pokiaľ nie je natoľko unavená, že by jej to nevadilo. Uvelebila sa do najlepšej polohy, do akej sa len v tomto úkryte dalo a prvýkrát otočila zrak von. Oči si na tmu už privykli, ale aj tak dokopy nič nevidela. Na tmavom pozadí sa vynímala slabá žiara z mesiaca. Ten však nebol na nočnej oblohe sám - doprevádzali ho tisíce, státisíce, ba miliardy blikajúcich hviezd. Zažmurkala očami a sledovala ich blikot. Tesnosť a skrútena poloha, v akej bola, ju prinútila vyliezť zúkrytu a ponaťahovať neuveriteľne stuhnuté telo. V drobnej dutine a schúlenej v klbku jej na druhú stranu bolo hrejivo, no akonáhle vyšla von, pocítila silu ľadovej noci. Bol to však len chvíľkový nezvyk, s jej hustou kožušinou si ľahko na sviežu zimu opäť privykla. Ľahla si do chladivého snehu a pozorovala pokojnú oblohu. Kvôli hrobovému tichu mohla počuť len svoj dych. Ocitla sa tu sama, len s hviezdami. Ako keby sa dívali priamo na ňu, no vedela, že je to mylný pocit. Tie predsa dohliadajú na na každého, na celú krajinu. Zarrayi ani nenapadlo premýšľať nad ich pôvodom. Len ticho sledovala ich krásu, pretože to bolo všetko, čo mohli ponúknuť. Cez deň sa schovali, v noc ukázali. A ani nie počas každej noci. Záhadné stvorenia. Stvorenia? Prečo nad tým dumať, keď obyčajný smrteľník na pravdu nikdy nepríde. A popravde, ani ju nepotrebuje. Prevrátila sa na chrbát, čo jej naskytlo ešte famóznejší pohľad na oblohu. Privierala oči nad vločkami neprestajne znášajúce sa z neba. Noc na pozorovanie hniezd bola priam ideálna. Že bola mrazivá, ju mohlo skôr len tešiť. Ešte že nezúrila fujavica. To by v tej dutine zostala zalezená až doteraz. A takto by musela prežiť zvyšok noci!

//Gejzírové pole cez Východný hvozd

Zarraya sa odvrátila zo svojej cesty vpred a mierila ku lesu smerom na juh. Les, do ktorého vošla bol skutočne hustý a terén sa smerom od okraja dvíhal. Už od rána sa z neba spúšťal sneh, ktorého s postupom času bolo viac a viac a nezdalo sa, že by sa chcel utíšiť. Na druhú stranu sa z toho ani počas blížiaceho sa večera nestávala nepríjemná fujavica. Tento moment tak tvoril ideál dokonalej zimy - príjemná teplota, mierne sneženie a hromady snehu pod labkami. vlčica našľapovala opatrne, aby nezapadala do hlbokého snehu. Na krajinu padal západ slnka, ktorý v zime netrvá dlho, preto chcela Zarraya túto chvíľu čo najviac využiť na to, aby mohla obdivovať tichú prírodu. Jediný zvuk vydávala len ona tým, ako nakračovala na sneh. Keď sa tak rozhliadala po bokoch, medzi stromami sa mihnutím čosi zalesklo. Už odvrátila hlavu, no v okamihu sa zaujato za tým lesklým obzrela a nakukla pomedzi stromy. Miesto spoznávala. Malé, príjemné zákutie pri okraji lesa. Bol to vodopádik s jazierkom, cez ktorého však nepretekala voda. Ba naopak, tento výjav bolo asi to najkrajšie v zime. Strmý svah tvorený skalami bol celý pod ťarchou snehu. Z výstupkov padali dlhé cencúle, ktoré tvorili pravidelné mriežky. Jazierko bolo samozrejme zamrznuté, a balvany taktiež pokryté ľadom.To všetko stihla zachytiť len pomedzi konáre. Aké krásne to musí byť,vidieť v plnej kráse a z rôznych uhlov? Zarraya sa predrala pomedzi stromy. Konár nalomila tak, že sa na ňu zvalila hŕstka snehu. Vlčica sa v momente oklepala od ľadového prekvapenia a zastala na okraji vodopádu. Pod takýmto uhlom zospodu by to každý pokladal za najúchvatnejší pohľad. Vodopád sa nad ňou ticho týčil a nechal ju, aby ho obdivovala zo všetkých strán. Samotné cencúle z diaľky vyzerali ako zamrznutá tečúca voda a navrstvený ľad na sebe vytváral ilúziu modrej farby. Do všetkého sa primiešali posledné útržky lúčov slnka, ktoré tu a tam ozdobovali tento výjav slabými odleskami, ktoré sa s postupom času vytrácali. Zarraya si zívla a zvalila do snehu. Nadnes aj prechádzky stačili. Denné svetlo sa vytrácalo a prichádzajúca tma ju unavovala. Napriek jej hustému kožuchu ju sneh začínal chladiť, preto vstala na nohy a šmátrala po nejakom úkryte na zašitie. Tento les však bol hustý, a na bezpečné úkryty našťastie núdza nebola. Postihla ju taká únava, že sa vykašľala na hľadanie niečoho lepšieho a zaľahla do prvého, ktorý našla. Dutina v strome bola pre ňu tesná, ale spánok ju ovládol, viečka jej poklesli a zanedlho ju to netrápilo.

Krajina bola zatiaľ pokojná, no zem sa zvláštne guľatila, akoby varovala vlčicu, aby sa od nej držala ďalej. Zarraya túto zvláštnosť síce vnímala, no neprikladala tomu veľkú váhu, čo však asi mala. Nedávala tomu takú pozornosť akú dávala svojim myšlienkam. Nakračovala si tesne blízko popri zem, ktorá sa ju snažila varovať. Vlčica mala šťastie, keďže už párkrát nezaujato prešla nebezpečne blízko vypuklej zeme a nič sa neudialo. Zatiaľ to boli len výstrahy. Mala toľko možností si to všimnúť a vyhnúť sa gejzírom, no Zarraya utopená v myšlienkach sa stále nerozpamätávala a výstrahy pre ňu nič neznamenali. Kto vie, prečo to nebrala tak vážne. Zvyčajne mala oči pozorné, ba si všímala každý náznak nebezpečného, no teraz sa správala úplne opačne. Zahĺbiť sa do svojej hlavy? Len málokedy. Ale teraz sa jej to stávalo viac než často. Už necítila pachy, zamotali sa jej nohy, a teraz opäť nedáva pozornosť dôležitému. Vlastne, neustále to bolo to isté. Hm, má to niečo znamenať?
Zdalo sa, že Zarraya bude tieto výstrahy naďalej ignorovať. A tak teda zem akoby stratila trpezlivosť - nadula sa najviac ako mohla, ale dlho na seba čakať nenechala a rozhodla sa dať Zarrayi lekciu. Prudko vypustila horkú vodu presne pred Zarrayou, keď tam ani nestihla položiť labku. Aj tentokrát jej osud prial, pretože šlo o sekundy. Stačí, že by voda vytryskla o zopár sekúnd neskôr, a dopadlo by to s ňou...zle. Tento tryskot už samozrejme vlčicu prebral k životu, keď na sebe pocítila horkú sprchu. Automaticky sa zvrtla a sledovala prúd vody, ktorý ju tak prekvapil. Odstúpila dostatočne ďaleko, aby na ňu nedopadla už ani kvapka - predsa len nevedela, o akú vodu šlo. Para a voda sa niedli vzduchom, až sa prúd zoslabil a v okamihu zmizol. Zarraya sa obhliadala, snažiac zhodnotiť situáciu, ktorá sa práve stala. Bola svedkom úkazu, ktorý ešte nevidela, preto na zlomok sekundy pocítila strach z neznámeho. Zanedlho tryskala ďalšia voda zo zaguľateného povrchu, no od nej celkom ďaleko. Zase jej kamsi odletela pozornosť! Na tom niečo bude... Zaklial ju niekto? Pravdepodobne jej v tej zime zamrzol mozog. To by vysvetľovalo, prečo sa jej v poslednú dobu tak nedarí a žije akoby v snovej realite. Začala opatrne našľapovať, vyhýbajúc sa oným výstrahám. Napriek tomu však sledovala tieto gejzíry. Konieckoncov má novú skúsenosť a vedomosť o takýchto územiach. Tentoraz sa snažila byť naozaj opatrná, čo sa jej vyplatilo. Otrepala sa od spŕšok, ktoré na ňu doleteli a nechala gejzíry za sebou.

//Kaskády cez Východný hvozd

//Mechový lesík

Zarraya len zopár krát žmurkla očami a zima ohlásila svoj príchod. Vyhrážanie v podobe studených teplôt skončilo, snehová prikrývka pod labkami bola tu. Vlčica zamyslene našľapovala do snehu. Zima, to bolo jej ročné obdobie, nemala by sa radovať? Na váľanie sa v snehu však akosi nemala náladu. Čiastočne preto, že jej trochu chýbal domov, hoci toto bola jej druhá zima. Zvykala si len veľmi ťažko. Možno len mala ťažké obdobie, alebo len skrátka výkyv nálady. Kvôli hlúpym chybám, ktorých sa nedávno dopustila. Napríklad by naozaj mohla zbystriť pozornosť na miesta, na ktoré kráča a nebyť tak za niekoho...komu nefunguje ňufák. A nerobiť si nepriateľov zo svoriek, pretože tie vždy mali a aj budú mať výhodu nad tulákmi. Nemala by ľahší život, keby sa do nejakej pridala? Jej svojské ja jej však hovorilo, aby si najprv užívala život tuláka. Pretože prináša možnosti, ktoré svorka neponúka. Sloboda bez záväzkov. To bolo to, čo napĺňalo túto vlčicu, no zároveň, nezačala by to byť po čase nuda? Prinesie jej to veľa, no všetkého veľa škodí. K závere tejto dilemy sa dalo ľahko dospieť kompromisom: keď zobere odvahu, skúsi šťastie. Pre niekoho tak banálne, no pre Zarrayu zásadné rozhodnutie, ktorá jej obráti doposiaľ slobodné túlanie sa. Takže toto mohla pokladať za vyriešené, ale v hĺbke tu bolo ešte niečo, čo ju trochu trápilo. Byť odvážnejšia? V preskúmavaní zákutí tejto krajiny. Tento rok toho nezažila dokopy nič. Ťažko však povedať, či je to jej vina. Vlk musí mať veľa šťastia, ak chce zastihnúť vhodné miesto vo vhodný čas. Ale možno sa istým spôsobom dá pričiniť. Hľadať bohov, čo sa raz dozvedela od istej vlčice. Ale čo by od nich pýtala? Vraj musí nájsť nejaké kamienky alebo kvetiny. Najviac jej však asi chodili po rozume mágie. Dobre vedela, že ak chce fungovať, musí sa s mágiou naučiť narábať. Že nevie ako na to predsa nie je výhovorka, stačí len skúšať a určite by sa niekam posunula. Pýtať sa niekoho pre ňu nebola lákavá cesta, tak čo iné jej zostávalo, než len skúšať? Ako však vôbec zistiť, čo ovláda? Prečo a kto by ju obdaroval? Alebo to má vrodené? Obrátila zrak ku slnku. Nepofukoval ani najjemnejší vetrík, počasie bolo pokojné. Zarraya mala jasno, čo musí urobiť. A tak, zdvihla hlavu, snažiac sa vnímať okolie, aby opäť nevstúpila do problému. Krajina pred ňou však bola zvláštna, miestami popraskaná zem. Dokonca, ak ju zrak neklamal, sa akoby nadúvala. Vlčica túto výstrahu však poriadne nevnímala.

Poprosím o 12x2 drahokamov a 15x3 mušlí :)

Vlčica naďalej reagovala podráždene. Akoby aj nie, keď sa jej na územie navalí cudzinka, ktorá tam vlastne došla...náhodou? Zarraya zakrútila hlavou, aby sa trochu prebrala. To sú všetky svorky takto nepríjemné? Zarraya si potom nevedela vysvetliť ich fungovanie, ako vôbec naberajú členov. Naďalej cúvala, čiastočne počúvajúc slová vlčice. Vlastne mala pravdu, iný prístup čakať nemohla. Pozrela sa na druhého vlka, ktorý bol ku nej zhovievavejší. Či niečo potrebuje? Pokrútila hlavou. Zamračila sa sama pre seba. Neverila, že takto stratila pozornosť len tak, niečo muselo byť vo vzduchu. Aj jej prišiel takýto úlet zvláštny. A že sa to stane práve jej, tak obozretnej, by nikdy nepovedala. Zrazu sa lesom niesol bolestný výkrik, čo vlkov ešte len viac znepokojilo. Obrátila sa im chrbtom a mizla medzi stromami. Smery menila rýchlo,no napokon si jeden smer ustálila na sever. Na okraji lesa si obhliadala známu sopku, ktorá len nedávno chrlila lávu. No teraz nevidela ani najmenšie známky toho, že by sa toto ohnivé divadlo niekedy stalo.

//Gejzírové pole

Hnedej len veľmi pomaly dochádzalo, kde vlastne došla a čo spôsobila. Z dialky registrovala čoraz viac hlasov, zanedlho sa ukázali traja vlci. Nešetrili slovami, aj keď to teda milé privítanie nebolo. Príjemnejšie než v bukovom lese to iste bolo, ale...nie veľmi. Stále trochu mysľou mimo si prezerala vlkov, ktorý sa pred ňou náhle vyjavili. Jedno malé, na prvý pohľad celkom nesmelý vlk a vlčica, ktorá sa naopak do nej neohrozene pustila. Zarraya im to nemohla vyčítať, keďže ona im prišla na územie ako nepozvaný hosť. Hrnulo sa do nej nepríjemné horko, od ktorého zabudla na zimu...Tak, čo teraz? Čo im povie? Nemala im čo povedať. Vykľučkovať už z toho nemohla, musela podať nejaké vysvetlenie. Aj keď hlúposť. Hnedej nezostávalo nič iné, než sa len snažiť z toho vymotať a hovoriť skrátka to, čo si myslela o situácii. ,,Ja...Som sem neprišla nárokom! Trochu sa mi zamotali nohy, a, no, je to na dlhé vysvetľovanie,"koktala. Uvedomovala si, že tárala dve na tri, ale ticho byť nemohla, no nie? Začala pomaly cúvať, netušiac, ako vlci zareagujú. Nemala ani potuchy, ako to vo svorkách funguje. Vyhodia ju? Alebo s ňou budú mať podobné plány ako Tasa a Tmavý? Ani nemusela hovoriť, že sa na územie dostala zvláštnou náhodou.

//Rieka Mahtaë cez Veľké Vlčie jazero

Labky ju viedli okolo jazera až do vyhliadnutého, machového lesa. Ťažko povedať, čo opäť, len tak spôsobilo jej nepozornosť. Tentoraz ju túžba za spoznaním opantala natoľko, že všetky myšlienky na možné nebezpečenstvá z hlavy úplne vypustila. Opäť. Predtým ju niečo také, že by mohla vstúpiť na územie svorky ani nenapadlo. Tentokrát jej to po mysli pobehovalo, no úspešne to odignorovala. Bolo jej to jedno, hlavne, aby sa dostala niekde z dvoch smerov. Netušila, čo ju tam tiahlo a ani sa o to nezaujímala. Zvedavo sa obhliadala po lese obrasteným machom a niečo ako dávaj si pozor na pachy pre ňu neexistovalo. Asi mala naozaj pokazený ňufák, ako hovoril tmavý. Alebo skôr pozornosť. Čo bolo celkom paradoxné, keďže ešte nedávno z nej bola nesmierne podozrievavá a opatrná vlčica. Bolo však isté, že jej povaha sa o dosť zmenila. Vyslovene vyhľadávať spoločnosť asi nikdy nebude, ale už zo seba vie vydať zopár slov! A viesť rozhovor. Aspoň trochu. Alebo nie? S Adiramom to nedopadlo úplne najlepšie. Popravde, jej postoj bol ku tomu ľahostajný.
Po machovom koberčeku sa jej príjemne chodilo. Dva neznáme hlasy síce počula, no dopínalo jej veľmi pomaly...

Zarrayi len zostávalo rozmýšľať, kam sa pohne ďalej. Naozaj si mohla z čoho vyberať. Pred ňou bolo obrovské jazero, za ním sa rysovali rôzne lesy, planiny, kopce, údolia. Tu, na severe bolo citeľne chladnejšie, čo vlčici pripomenulo jej domov. Na juhu už bola, tam už nemá čo hľadať, ale...čo ked tam ešte niečo na ňu čaká? Machový lesík ju taktiež zvláštne privolával. Odrazu pociťovala nutkanie sa vydať iba týmito smermi. Len tam, nikde inde! Bol to divný pocit, skoro ako svrbenie v labkách, ktoré ju nútilo sa pohnúť. Vlčicu sprvu prepadla panika - čo keď na ňu tí dvaja uvalili kúzlo? Nedávalo by zmysel, ak by ju nechali utiecť bez pomsty. Vlčici táto myšlienka prišla čoraz reálnejšia, hoc to vôbec tak nebolo. Snažila sa ich potlačiť do úzadia. Veď hľadá dobrodružstvo. A to je aj niečo nebezpečné, vzrušujúce! Nervózne si obhliadala obidve smery. Mechový lesík ju lákal čoraz viac. Naviac, nie je to tá sopka, ktorú pozorovala s Adiramom? Bola si istá, že to bude ona. Zarraya už nemohla viac odolávať. Buď tam pôjde teraz, alebo nikdy. Neposlušné labky ju viedli okolo jazera až do onoho lesa. Avšak, nepozorná si opäť neuvedomila, kam to vlastne kráča.

//Mechový lesík cez VVJ

//Bukový zráz cez rieku Mahtaë juh

Obzrela sa až na konci lesa. Z miesta neodohraného boja bolo odvtedy ticho. Jediný zvuk bol šum listov pod jej labkami. Zadýchaná pokračovala až ku známej rieke, pričom ju nohy od behu až pálily. Skutočne si nespomínala, že by si niekedy takto musela zabehať. Ich les bol pomerne veľký, takže sa z neho nedostala hneď. Neľutovala, že svoju možnosť využila. Dobre počula, čoho boli schopní. Striaslo ju pri predstave, že by tam doteraz mala zostať. Buď mŕtva, alebo ležať bezvládna zranená. Možno by už ani nikdy neunikla. Veď ich plány jej jasne dali najavo. Dala si zopár dúškov studenej vody a obzrela sa na zraz. Aj tak mohla dopadnúť - spadnúť do vôd pod ním. Keď si situáciu spätne prehrala,vôbec to nechápala. Mala tak veľa možností, ako zle dopadnúť. A jej sa podarilo vyviaznuť živá. Dokonca bez zranenia! Ani jeden škrabanec. A ešte sa na tých dvoch zasmiala. Buď boli naozaj neschopní, alebo mala osudové šťastie. To sa o nich už nedozvie, keď sa ku tomu lesu ani nepriblíži. Zabudnú na ňu. Určite si nedajú takú námahu ju hľadať. Každopádne to bol len ďalší negatívny zážitok zo svorkou. Jej nápady sa do nejakej pridať boli navždy pochované. Možno. Pokiaľ nezažije niečo, čo ju presvedčí o opaku.

Otroka? Nemali v pláne jej len nechať niečo na pamiatku? Situácia sa stupňovala. Tieň neváhal a s celou silou do nej vrazil, pričom sa Zarraya ihneď dala na labky napriek tomu, že ju chcel udržať a začala cúvať. Teraz mala šťastie, no čo ďalej? Už sa na ňu osud neusmeje! Alebo áno? Bola to jej jediná nádej, keďže svojpomocne vyhrať nad dvoma vlkmi nemala šancu. Mágie neovládala, bojovať nevedela a nemala ani nikoho, kto by ju zachránil. Útek bola jediná možnosť. Pochybovala však, že by bola rýchlejšia než dvaja dokopy. Tieň s Tasou sa však opäť pripravoval do nej hrozivo pustiť, ešte s väčšou silou, než predtým. Zarraya mala len jednu výhodu - že na vlčicu bola skutočne vysoká a mohutná, no vlkovi sa ani tak nemohla vyrovnať. Už sa obracala, pripravená utekať, čo jej nohy stačia, avšak... Nikto sa na ňu nevrhol. Len prudký dopad na zem, pošmyknutie labky na liste a hýbajúca sa kôpka dvoch vlkov. Z tohto pohľadu zo Zarrayi vyrazil smiech. ,,Takí hrôzostrašní na začiatku a aha, ako sa im podarilo zamotať!Asi nebola dobrá taktika,"neodpustila si poznámku a trielila preč. Čo sa dialo ďalej, už samozrejme vidieť nestihla. Neobracala sa. Tomuto lesu sa bude vyhýbať ako čert krížu.

//Rieka Mahtaë - Sever cez rieku Mahtaë juh

Náhle pocítila horko z obáv. Bola až príliš úprimná. A to sa často nevyplácalo. Mala snáď klamať o tom, ako nenávidí magičov len preto, aby ich nepoštvala proti sebe? Nie, to je zbabelosť! Nakoniec bola rada, že neklamala. Prečo by šla proti nim, ked nevie, kedy sa jej mágie zídu?
Stála obkľúčená v nevýhodnej pozícii v strede medzi vlkmi, pripravená na...boj? Tí dvaja asi nič originálnejšie nevymyslia. Predovšetkým sa zameriavala na tmavého, ktorý sa ku akcii odhodlával viac než Tasa, ktorá len čakala na jeho povely. Vedela, že nemá šancu boj vyhrať. Boli na ňu dvaja, naviac nie tuláci, ale vlci zo svorky. Keby nejaké tie mágie ovládala, mala by veľkú výhodu, keďže oni sa môžu spliehať na fyzické sily. Bohužial Zarraya sa nemohla spoliehať ani na jedno z toho. Čo potom mala robiť? Nechať sa dobiť na smrť? Nepochybovala, že by toho boli schopní. Táto pomsta za hlúpe hodenie do rieky a nechcené votretie na územie jej prišla trochu uletená. Do zbytočných slov sa nepúšťala, ľahko by jej zaneprázdnenosť myšlienkami o tom, aké je to zbytočné využili.
Tieň nečakal a vrhol sa do nej, pričom ju zvalil na zem. Rýchle sa spamätala, dostala na nohy a odstupovala čo najďalej od zrázu. To by mala prehraný boj za jedného žmurknutia oka. Silne rozmýšľala o tom, že sa pokúsi v tejto nevhodnej chvíli v sebe objaviť mágiu. Bolo úplne jedno akú.

Možno mala lepšie položiť otázku. Lepšie si vetu premyslieť, než ju vypustí z úst. Asi mala skôr povedať prečo. Keďže jej veta znela ako priateľský plán proti magičom. Na druhú stranu šedá onedlho súhlasila s nápadom tmavým - čo už také priateľské nebolo. ,,Zatiaľ nemám nič proti magičom,"odpovedala na predošlú otázku,čím to asi uzavrela. Zdalo sa, že Tasa sa rozhodla pre iný plán. Ale nie proti magičom, ale proti Zarrayi. Tá stála napätá ako struna. Nikdy nevedela, čo od nasledujúcej sekundy čakať. Nasledovala ďalšia otázka. Nepredstavila sa, tmavý to vedel a Tase to podľa nej vedieť netrebalo - dlho sa tu nezdrží a zanedlho na ňu zabudnú. Skôr, nez však stihla čokoľvek povedať, urobil to za ňu Tieň. Očividne na svoju prehru nehodlal zabudnúť,pričom Zarraya si ledva spomínala, ako ku tomu došlo. Táto hra na pomstu jej prišlo ako niečo, čo robia len vĺčatá. Zrak nespúšťala ani z jedného z nich. Nepovedala by, že prišiel moment,keby to čítanie myšlienok naozaj potrebovala. Mágia by jej konieckoncov ochránila krk, tak prečo proti nej bojovať? Mohla len čakať a prípadne sa brániť. Tieň si ju neustále obchádzal. Netušila, či už plán mal alebo len teraz začal rozmýšľať. Bolo ťažké udržiavať pozornosť na obidvoch. Mala smolu, boli na ňu dvaja. ,,Tak? Čo plánuješ na pomstu?"vyštekla na Tieňa. Takúto hlúpu potýčku zažila asi naposledy ako naozaj malá. Zatiaľ to boli len prázdne vety. V jednu chvíľu aj vyzerali nesmelo.

Šedá vlčica - Tasa, ako sa jej neskôr predstavila, ju utvrdila v tom, že mágie neovláda. Zarraya teda chápala jej postoj voči nim. Avšak Tasa sa chcela presvedčiť, či Zarraya neklame jej. Zarrayi bolo jedno, či si myslí, že klame, ale prikývla. Tasa jej teraz prišla miernejšia. Zarraya usúdila, že jej pridalo na sympatii jej nezáujem o mágie. No keď okom prešla ku tmavému, žiaden rozdiel už nevidela. Len si niečo zašomral pod nos.Ten na chvíľu potom zmĺkol, keďže sa slova ujala šedá.
Tasa s otázkami neprestávala. Tentokrát položila niečo odveci témy, na čo Zarraya nevedela odpovedať ani netušila zámer otázky. ,,Neviem, ako to myslíš. Komu?"nechápavo sa opýtala. Asi potrebovala upresniť situáciu. Každopádne jej celé ich uskupenie a vlci v ňom pripadalo zvláštne. Okrem nich sa tu vlastne doteraz nikto neukázal. Nečudovala sa, že ku sebe nepríjmajú hocikoho.
Tmavý prehovoril až vtedy, keď Zarraya chcela odísť. Potom sa ešte otázal šedivej. Vedela, že tmavý ju tak ľahko nepustí, na čo bola pripravená. Ale čo Tasa? Možno jej nečakané priateľské chovanie nebolo tak náhodné.
Zarraya sa nikam neponáhľala. Bola pokojná, neplánovala utekať. Zatiaľ.

Zarraya napäto sledovala šedivku, tak ako aj ona ju. Netušila, čo tým ' i niečo iné' myslela. Aj keď nepočula celú vetu, toto jej stačilo.
Rozhodla sa položiť otázku, ktorú vlastne aj myslela vážne. Ak sa nazývajú svorkou, ako s takým prístupom naberajú vlkov? To však netušila, že oni klasickou svorkou neboli. Na území síce cítila len málo pachov, no z toho nemohla vyvodzovať žiadne závery. Zarraya netušila, čo v takejto situácii očakávať. Ľutovala, že im do hláv nevidela viac.
Šedivka začala vysvetľovať odpoveď na jej otázku. ,,Neviem, o čom to rozprávaš. Každý vlk ovláda mágiu,"pustila sa do odpovede, pričom sa pri konci spomalila. ...Alebo možno nie? Stále predsa netušila, akí vlci tu žijú. Nikdy sa nestretla s tým, že by na mágie mal niekto takýto názor. Z jej prejavu rýchlo pochopila, aký má ku vlkom ovládajúcim mágiu odpor a urobiť si obrázok o odpovedi. Takže nepríjmajú hocikoho. Zarraya však tento zámer nemala a ani to nepovedala. Vlastne bola na ich strane, aj keby nechcela. Svoj 'dar' čítať myšlienky využila asi raz v živote.
,,Nikdy som nepovedala, že chcem ku vám ísť. Ocitla som sa tu náhodou. Vlastnou nevšímavosťou,"nedbalo odvetila tmavému. ,,O mágiu sa nejak nezaujímam, popravde,"stručne odpovedala šedivke. Neklamala, tak to aj bolo.
Vedela, aká otázka by nasledovala teraz, preto ju zodpovedala ešte predtým, než ju položili. ,,Takže čo teraz? Necháte ma v pokoji odísť,"skúsila to.