Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Otecko sa k ich vyšilovaniu pridal, on však bol omnoho viac pokojný ako boli jeho decká. Zatiaľ čo Vera nechala mať s tvorečkom nič spoločné, ostatní asi tiež. Zakopať ho rovno pod zem však nemohla a tak ho radšej nechala byť. Ak by sa ho nebála dotknúť možno by ho hodila Zekimu či Thyre na chrbát, ale na to mala ešte dosť času keď sa jej podarí prekonať svoje vlastné presvedčenie. ,,Áno, už poďmee," prikmotrila sa ku konverzácii. Tá o mravcoch ju zase až tak veľmi nezaujímala a preto sa vybrala priamo k lovu. Ona bola pripravená a najmú bola pripravená nezavadzať. Nezavadzať a zachrániť deň, presne tak ako by to malo byť! ,,Ale budeme loviť niečo viac cool ako sú tieto veci žeano?" pýtala sa so záujmom zatiaľ čo labou ukazovala na tých malých tvorčekov o ktorých im tato vravel. Tie sa nezdali ako dobré ciele na veľký lov, ale kto to mal vedieť na sto percent? ,,Maminka teda nepôjde s nami alebo teta a velká sestra?"

Apríl | 1 | Cornic
Toto bolo asi prvý raz čo sa Vera vytratila zo svorky úplne sama. Adrenalín jej bubnoval v žilách, aj keď by si jeden mohol povedať, že sa nejednalo o žiadnu veľkú vec. Pre ňu to bol ale jeden z prvých krokov ku samostatnosti a preto bola z neho náležite nadšená. Nechystala sa ďaleko, chcela prejsť trasu, ktorú poznala, aby sa sa nemusela báť, že sa jej nepodarí vrátiť. Zatiaľ mala svoj domov a rodinu rada, najhoršie tínedžerské mesiace mala ešte snáď veľmi ďaleko za sebou. Nadšenie v nej neumierlalo ani keď jej pohľad padol na vlka neďaleko jazera. Vera k nemu prebehla bez menšieho rozmyslu nad nebezpečestvom, ktoré by pre ňu eventuálne mohol predstavovať. Jej sa napokon predsa len nič nemohlo stať.
Vlk vyzeral byť o niečo starší ako bola ona a hneď sa jej podarilo všimnúť na ňom niečo špeciálne, čo zatiaľ ešte nevidela. ,,Čo sa ti stalo s okom?" pýtala sa bez servítky, bez toho aby premýšľala nad tým akoby sa mohol vlk po jej otázke cítiť. Hlavu natočila mierne do strany a pohľad svojich jantárových očí uprela do toho jeho - evidentne slepého.

Reakcia Ezekiela jej vôbec k pokoju nepomohla. Bol rovnako vydesený z tej veci ako ona, aj keď by to Vera nikdy nahlas nepriznala. Po očku sledovala ako sa plazí po zemi a ani sa jej nechcelo k nej priblížiť, aby si tú vec obzrela lepšie. Akási neprimeraná zvedavosť ju ale prinútila aby sa nahla a mohla si vec lepšie premerať. ,,Thyra pozri!" hlechla smerom ku sestre aby ju prinútil priblížiť sa tiež. Aj keď sa snažila stáť pokojne, vždy ako sa zvieratko čo i len pozrelo jej smerom (čo vera nedokázala povedať, ale čo keby??) tak ňou trhlo. Preskakovala z jednej prednej laby na druhú pripravujúc sa snáď aby mohla odskočiť keď na nich zaútočí. Odskočiť a obetovať sestru alebo brata, s tým by sa dokázala vyrovnať. ,,Pozri sa koľko to má nôh!" znechucovala sa vlčica zatiaľ čo jej na chrbte vstávali chlpy dupkom. ,,Asi toľko koľko má Ezi chlpov na nose!" vyplazila mu jazyk. ,,Čo keby sme do toho štuchli paličkou?"

Radostne sa krútila okolo otcových nôh, keď povedal, že sa na ňu môže spoľahnúť. Samozrejme, že sa mohol! Les sa ale za nie príliš dlhú dobu začal plniť a oni už neboli sami. Dokonca ich vyhľadala tá sivá vlčica o ktorej si Vera v zime myslela, že je jej mamka. Teraz, keď si ju mohla poriadne prehliadnuť, nemala najmenšieho tušenia ako si ich mohla pomýliť. Celkom zahanbujúci omyl, len čo je pravda. Cupkala ale za papinom aby s ním riešila veci ako právoplatný a plnohodnotný člen ich svorky. ,,Ezi notaak!" zapišťala akonáhle ju brat takmer stiahol do trávy aby sa pozrela na nejaké hovienko alebo čo to tam mal. ,,Sa tu snažím byť reprezentatívna!" dušovala sa s pomerne dlhým slovom, ktorého význam možno ešte ani poriadne nepoznala. Noštek sa jej ale zahmýril aby si všimla na čo ju chcel brat upozorniť. ,,BAAAh!! Ezi daj to preč!!" nespokojne zakňučala, keď sa jej tá čierna vec takmer dotkla jednej z predných láb. Vyskočila vysoko do vzduchu, ako jej to zadné laby dovolili a preskočila tú vec, takmer dopadnúc bratovi presne na chrbát. Ňufák mala vykrivený so znechutením, až jej takmer ušli slová otca venované Siku.
Uši jej zakmitali a zazrela smerom na otca, takmer až urazene, výrazom niečo medzi nahnevaním a výčitkou očiach. Ona? A malá? Ona dokáže zvládnuť čokoľvek čo zvládnu velkáči! S huffnutím sa posadila na miesto kde doteraz stála a pohľad otočila k lesu a bratovi, ktorý sa išiel venovať snáď každému, kto sa v lese objaví. S Deltou sa sama predtým rozprávala, keď ich mamka vytiahla na výlet do zasneženej krajiny. Nemala ďaleko od toho aby ešte aj prekrútila očami, no do takého tantrum sa jej ešte nepodarilo dostať. Nepovedal pred chvíľou, že sa na mňa môže spoľahnúť? Ale možno nakoniec ani nemyslel ju? Mohlo to tak byť? Možno ho len zle prepočula a vlastne myslel niekoho úplne iného.

Vera by klamala, ak by povedala, že sa v tomto momente necítila dôležito. Pozorne cupkala popri otcovi, hlavu vysoko vo vzduchu a napnutými svalmi. Akonáhle jej vysvetlil o čo sa jedná, bolo jej jasné, že ich ,,pobehovanie" po lese v skutočnosti vážne nebolo len obyčajným pobehovaním a jednalo sa o veľmi dôležitý akt! ,,Keď náhodou niekedy zabudneš, tak sa o to postarám ja! Nemusíš sa báť!" presviedčala tatinka, aj keď ešte stále príliš nerozumela problémom dospelákov. Pre ňu nejaké narušenie hraníc nič zatiaľ neznamenalo a už vôbec sa nejakých cudzincov nebála. Nevedela však, že to bolo práve preto, že tu boli vlci ako otecko a mamka, ktorý dávali na týchto cudzích vlkov pozor a najmä práve udržiavali hranice presne tak ako mali byť. To sa k nej však určite dostane časom - zatiaľ však mala dostatočne žiadostivého ducha aby jej pochvala od rodičov bola dostatočnou motiváciou k čomukoľvek.
,,Uhum- na lov? Môžeme. A budeme loviť niečo veľké hmm?" pýtala sa s veľkými očami. Zajace už predsa len lovili a ona sa dokonca pokúšala uloviť aj rybu, pri čom si tak trochu natĺkla ňufák. Počula ale o tom, že sa lovia aj väčšie zvieratá a to mohlo byť mnohonásobne viac cool! ,,Myslím, že by sa to páčilo aj Ezimu a Thyre. Ale nikomu inému," pokračovala spokojne. Mala neprestreľne dôvody na to aby nebrali nikoho iného len ich. Sto percentne to dávalo zmysel. ,,A ešte mamičku, samozrejme."

Úkryt >
Vera si to spokojne cupkala za otcom. Aj keď jej cupkanie už bolo viac menej normálne kráčanie - jej laby už takmer mali proporcie dospelého vlka a ona si ani nestihla všimnúť kedy sa to zmenilo. Aj keď bola pravda, že pre ňu zmena nebola vôbec viditeľná, žijúc s drobnou zmenou každý jeden deň. Viac viditeľná musela byť pre okolie, keďže jej výška bola už taktiež ťažko prehliadnuteľná. ,,Tato , počkaj, idem aj ja!" kričala za ním, ako sa snažila udržať s ním krok - a povedzme si pravdu, bolo to pomerne náročné! Nie len, boli jeho nohy omnoho dlhšie ako tie jej ale ešte sa k tomu aj celkom ponáhľal. Vera za ním takmer bežala a keď sa rozhodla zastaviť a niečo oňuchať, ťažko sa jej dostávalo späť k nemu. ,,A čo to robíme teraz?" pýtala sa ho so záujmom, keďže nemala najmenšej predstavy čo značkovanie územia bolo a prečo to bolo potrebné.

Vera sa smiala keď ju otec povalil na zem a začal sa ňou hrať. Bránila sa, nakoniec jej rozšuchoril všetku srsť čo na tele mala a váľala sa po zemi. Svoj hnev však len hrala a veľmi si užívala jeho pozornosť, keď ju konečne od niekoho dostala. ,,Ale tatiii," vrčala po ňom, počas toho ako sa snažila uhryznúť ho do nosa. Ale z lásky, samozrejme.
Zdalo sa ale, že otecko bol stále tak trochu duchom neprítomný. Teda, až potom čo začal venovať pozornosť niekomu ďalšiemu a nie práve jej. Vera si to všimla už predtým, bola však príliš malá aby tomu dávala nejakú váhu. Teraz ale bola dostatočne vychcaná aby si dávala dve a dve dohromady. A niekedy možno aj tri a tri. Alebo sa tak minimálne zdalo po tom, čo takmer okamžite odbehol kdesi preč a nechal ich zase samých. Teda, nie úplne samých, samozrejme, avšak bez jeho prítomnosti. Vera si odfrkla, nepáčilo sa jej, že jej nikto nevenoval pozornosť a najmä ani potom čo si o ňu vyslovene požiadala! Ako mohlo niečo také fungovať, tak to skutočne netušila a vôbec sa jej to nepáčilo. Obzrela sa na zostatok vlkov v nore a prekrútila očami. ,,Ja idem tiež, počkaaj!"
> Cedrovka

Vere sa odpovedi nedostalo, minimálne teda nie takej, akú očakávala. Mamka sa jej neohlásila - možno ešte spinkala. Našťastie však choroba, ktorá sa jej ťahala na tvári už bola o niečo príjemnejšia. Zlaté oči jej už tak nehoreli a dokonca ich mohla aj poriadne otvoriť bez toho aby jej začali slziť. Mohla sa tak lepšie rozhliadnuť a zistiť, že sú tu vlastne takmer všetci z jej rodiny. A ešte aj niekto navyše, no z nejakého dôvodu aj ona bola ich rodina. Čo Vera ešte tak úplne neakceptovala. Akonáhle sa ale ozval hlas jej otca, uši na hlave jej nadskočili a razom aj posledné náznaky choroby zmizli. Vyskočila na laby a otriasla sa, aby uľahnutá srsť na jej tele zase pôsobila pekne našuchorene. ,,Ahoj tati!" ozvala sa a preskákala smerom k nemu, snažiac sa vyhnúť Ezimu, ktorý sa chcel hrať na príšeru. Evidentne. Možno by sa k nemu mohla neskôr pridať - znelo to celkom ako zábava, aj keď si nebola úplne istá ako sa to hralo. ,,S mamkou sme boli na výlete, ale potom začalo hrozne snežiť a tak sme sa museli veľmi rýchlo vrátiť," posadila sa pred otca, labky pekne zložené pri sebe zatiaľ čo jemne kmitala chvostom.

Vera sa zobudila trhnutím a klamala by ak by povedala, že sa cíti dobre. Oči mala zlepené takmer ako ich mávala keď bola ešte úplne maličká - ešte predtým ako si poriadne pamätala všetko čo sa okolo nej dialo. Hrdlo sa jej zase lepilo na seba a len ťažko si spomínala ako sa dostala domov. Cupitala popri mamke smerom do ich lesa alebo sa nechala priniesť? Popravde radšej ani nechcela vedieť, najmä teda preto, že odpoveď by mohla ublížiť jej hrdosti. Čo sa jej nepáčilo ešte viac bola choroba, ktorá ju momentálne zväzovala v jej hniezde v ktorom jej bolo možno až príliš dobre. Hlavu si položila na packy a v rýchlosti žmurkala očami ako len veľmi mohla. Chcela aby sa jej obraz pred nosom zase zaostril, no išlo to len veľmi pomaly. Vera si napokon veľmi rýchlo uvedomila, že sa jej vidieť ani nechce a len zavrela oči v pokuse znovu zaspať. Počula však ako sa okolo nej niekto mele a narúša jej feng-shui. Prekrútila očami a natiahla sa do plnej dĺžky svojho tela. ,,Uh um, mami?" zakňučala. Chcela sa mojkať - nakoniec čo lepšie bolo, keď ste sa zobudili s chorobou ako sa ta trochu zachumlať k mamičke?

Manipuláciou sem >
Pre malé vĺča bolo pomerne jednoduché zistiť, že sa jej niečo sníva. Svet naokolo nej nebol vôbec taký ako si pamätala. Najskôr všetko vyzeralo ako vždy, teda... všetko vyzeralo ako vždy ale bolo to ružové? Vera sa uškrnula. Ešte nevidela deň kedy by bolo všetko ružové! Nakoniec aj počas večerov kedy slnko zapadalo tak farebne, že farbilo všetko na okolí, stále si veci zanechali svoj farebný podklad. Vlčica nevedela čo iné robiť ako len ticho vsávať svoje prostredie. Čo iné aj mohla v sne robiť? Lietať? V tom momente si uvedomila, že vlastne - prečo nie? Rýchlo vyskočila na laby a už aj bola na oblohe kde lietala ako vták a to aj bez krídel! Vôbec jej to neprišlo divné, predsa len sa v snoch dá robiť takmer úplne čokoľvek. A ona ak chcela robiť čokoľvek, tak to čokoľvek aj robiť mohla! Tento fakt Vera zistila už dávno a jej hrdosť bola veľmi vysoká, možno až príliš. Nebol by to však sen ak by jej vyšlo všetko presne tak ako chcela. V momente kedy si uvedomila, ako vysoko nad zemou je, tá sa odrazu začala približovať až príliš rýchlo!
Smerovala priamo k zemi a v momente kedy sa malo jej telo dotknúť trávy, sa prebudila.

Ihneď sa jej lepšie hralo, keď nechala svoje ego sedieť na striedacej lavici. I keď v tomto momente to asi aj tak bolo jedno, keďže ju na lúke nemohol nikto vidieť. To bola čistá výhoda, lebo sa mohla správať akokoľvek hlúpo len chcela a nikto jej nemohol povedať ani slovo. Okrem toho sa nemusela báť ako vyzerá lebo ... ju nikto nevidel! Lepšie ako nič, ak by ste sa opýtali Veri. Iste, možno by sa vo svojom veku ešte nemala starať o to ako vyzerá, ale čo si budem. Možno vek skutočne niekedy nehral žiadnu rolu. Už sa jej ale myšlienky strácali, keď jej pred nosom preletela jedna zo šišiek. Krátko sa jej podarilo vyhnúť provizórnej lopte zatiaľ čo sa jej pred očami premietol jej krátky život. Takmer vypustila dušu keď na špičke nosa cítila ako sa jej oň daná šiška obtrela. ,,Ale notak! Keď už sa hráme, tak aspoň trochu ohľadu, nie?" ešte si popod nos trochu zanadávala, ale už si dobre uvedomovala, že jej slová pre svište nemajú žiaden význam. Možno.. Rozumejú mi vôbec? Cítila sa akoby odpoveď bola nie, no nemohla si byť úplne istá. Až v tomto momente jej napadlo, že vlastne tá celá ignorácia mohla byť len nedorozumením! Možno ju skutočne neignorovali preto, že by im bola ľahostajná ale preto, že nevedeli čo im rozpráva! Áno, toto vysvetlenie sa jej páčilo omnoho viac ako to predtým. Musela sa usmievať takmer od ucha po ucho akonáhle sa všetko tak krásne vysvetlilo! O tomto už teda nemusela rozprávať mamke, tak ako plánovala predtým. Možno by jej o tomto mieste nemusela hovoriť vôbec!

Přidáno.

//Bola povolená manipulácia súrodencami. Čiže prechody ako majú oni.

Vera zazrela na Eziho, snáď ak by mohol pohľad zapaľovať, tak by jeho srsť teraz žiarila všetkými farbami plameňov. Nebolo to tak, ž by ho sestra nemala rada, práve naopak! Čo však nemala rada omnoho viac bolo, ak niekto upozorňoval na jej nedostatky. Za toto ho ešte uhryzne do chvosta a bude si s ním musieť poriadne pohovoriť. To sa ale v spoločnosti cudzích nepatrilo a ona sa snažila udržať si nejakú úroveň. Aspoň zatiaľ. ,,Moje meno je Vera Nina po mamke, lebo so dievča a jeho je Ezekiel Etney lebo je chlapec," odpovedala, akoby táto informácie bola známou po celom svete. Vera si neuvedomovala, že menovanie vĺčat dvomi menami vôbec nebolo bežné a že možno sú aj jediní, ktorý dve mená vo svojom najbližšom okolí majú. Fakt, že Ezi už odpovedal za ňu tak trochu ignorovala, potrebovala mať posledné slovo. ,,A vy druhé meno skutočne nemáte?"pýtala sa znovu na vec, na ktorú sa možno už raz pýtal jej brat. Potrebovala si niečo overiť, no nenechala sa ponúkať aby sa vybrala hľadať mamku. Kývla hlavou smerom k rieke a po jej brehu začala v hlbokom snehu kráčať po prúde. Alebo proti prúdu - to bolo pre ňu v zime dosť ťažké povedať. ,,Ja som vedela, že sme skutočne výnimoční. Vidíš to Ezi?!"

Vera sa musela veľmi hlboko nadýchnuť ak nechcela práve v tomto momente úplne vybuchnúť. Tantrum, ktoré predtým zahnala si na ňu počkalo a ukázalo sa možno ešte vo väčšej sile akoby sa ukázalo predtým. Musela sa veľmi strážiť a očká upierala na slnko aby zahnala hnev, ktorý sa jej ukladal na pozdĺž očí. I keď niekto by mohol povedať, že to boli skôr slzy, ale kto počúval niekoho kto tu ani nebol? Lebo im však povedala, že sa nimi nechce hrať a oni na ňu vôbec nereagovali! Iste sa jednalo o niečo, o čom by mohli aspoň trocha zúfať. Toto nebolo vôbec fér. ,,Radšej ale.. Viete čo, ja som sa ale rozhodne, že vám vaše správanie odpustím. Musím byť predsa len nad vecou a tak.. vám odpúšťam," mumlala napokon nahlas, no jedinú reakciu, ktorú si vyslúžila bolo, že na ňu jeden zo svišťou zažmurkal. Lepšie ako nič, jeden kútik sa jej predĺžil do kyslého úsmevu až si musela povzdychnúť. Tož, možno sa Vera v tomto momente dostala do kontaktu so skutočnou realitou, ktorá sa netočila len okolo nej, čo bolo pre mladú vlčicu pomerne nové. Ešte že doma na tom bola omnoho lepšie a rodičia venovali väčšinu pozornosti práve jej alebo jej priamym súrodencom. Mohla teda teraz už spokojne vyskočiť na labky aj keď ju všetko čo sa stalo stále tak trochu škrelo. Oh už viem! Poviem o tom potom maminke a ona mi určite poradí. Ihneď sa začala škeriť, lebo vedela, že mamka má pre ňu pripravené len tie najlepšie rady. Iste to bol lepší nápad ako sa nad niečím zbytočne zlostiť. Tak sa teda spustila na predné laby s kmitajúcim chvostom aby ich vyzvala na hru. Už ale na ich reakciu príliš dlho nečakala a rovno sa vrhla medzi nich aby chytila svoju prvú šišku.

Přidáno.

Ezi položil pomerne zaujímavú otázku, na ktorú Vera v tomto momente nedokázala odpovedať. Alebo bolo by jej ublížené ak by zo seba aj tak niečo nevypustila! ,,No... podľa mňa tá voda vyzerá ako.. no voda? Nie?" zamračila sa. Vodu pod ľadom ešte nevidela v skutočnosti ale ak by to bolo niečo iné, tak by mala nakoniec úplne iné meno, nie? Tak isto ako ľad je ľad a voda je voda. To dávalo logiku a Vera sa rozhodla, že táto odpoveď jej úplne stačí. ,,Mamka je niekde tým smerom, ktorým som prišla. Som si istá, že je kúsok za nami," obzrela sa. V hmle, ktorá ale kraľovala nad riekou bolo veľmi ťažké niečo vidieť. Možno nejaké siluety by sa im podarilo vytvoriť z toho či videli, ale kto vie či by niektorí z nich bola skutočne ich mamka. ,,Môžeme jej ísť naproti aby sa nebála že sme sa jej stratili," navrhla. Kútikom očka sledovala Sivú vlčicu, ktorej stále tak trochu neverila. Rozprávala zvláštne, na Verin vkus až priveľmi. A fakt, že mala tak podobnú srsť ich maminke? Jednoducho sa jej nepozdávala.