Gallirea - Příspěvky uživatele

Akonáhle Reonys zahasil jej obavy ohľadne ich ďalšieho programu, Vera sa vrátil späť k jedlu - teda takmer, keďže v jej vybranom mieste už mal strčenú hlavu Ezekiel. ,,Heeej!" naštvane na neho zvolala a aby na seba upozornila, prednými labami mu skočila na ramena a vyšticovala ho za srsť na zátylku. ,,To je môj úlovok!" stážovala sa ďalej a hravo do brata štuchala až do okamihu kým jej neuvoľnil miesto a teraz mohla hlavu k mäsu zase strčiť ona. Odkusla si ďalší kus mäsa a posunula sa ďalej, chvostom spokojne krútiac a kútikom oka zazerajúc na brata. ,,Ale keďže som dobrá sestra, nechám ti ponúknuť sa," zamumlala hrdo napokon. Toľká bezočivosť, to je hrozné.
Ich pozornosť si nakoniec ale zase vyvolá Reonys, ktorý ponúka výlet aj Ezimu. Vera mykne plecami, aj keď sa na jej názor nikto nepýtal, čo by možno mohol byť problém ak by momentálne nemala spokojne plné bruško a dobrú náladu z jedla a lovu, ktorý mohla pozorovať ako nejaký šport v televízii. ,,Ale iba keď sľúbi, že mi nebude kradnúť veci!" ozvala sa dostatočne nahlas na to aby ju obaja počuli. Na Eziho veľavravne pozrela, aby si uvedomil, že svoje malé slová myslí viac ako len smrteľne vážne. Všetko čo nájdem bude moje! A ja sa nedelím!

Jún | 2 | Cornic
Uši mala nastražené, pevné sledovala čo sa všade okolo nej deje, preto vedela o prítomnosti vlka snáď skôr ako vedel o nej. Tvárila sa však akoby nič, akoby si nikoho nevšimla, až do okamihu kým sa jej on neprihovoril prvý. Srdce jej jemne nadskočilo, keď dokázala hlas rovno priradiť k vlkovi, ktorého poznala. Nie síce príliš dobre, ale dostatočne dobre na to aby vedela, že ich stretnutie bude pomerne príjemné. Už prešiel nejaký čas čo sa dvaja vlci rozlúčili a bolo to na nich vidieť. Obaja maliteraz kávy dlhšie ako boli vtedy vysoký a aj výrazy na ich tvárach boli už akési dospelejšia. Alebo sa tak Vera minimálne cítila. ,,Ale koho to tu čerti nesú," uškrnula sa smerom na Cornica, tvária sa, že mala na práci niečo veľmi dôležité, od čoho ju Cornic momentálne veľmi násilne odpútal. Labkou kopla do jedného z malých kamienkov,ktorý jej stál pred nohami. ,,Prišiel si si pozrieť znovu svoj kráľovský les?"

Reonys bol hrdý a v očiach Veri skutočne právom. Aj ona by bola a dokonca mu tak trochu závidela. Bolo to cool, extrémne cool a ona chcela byť súčasťou akcie! Vo svojom nadšení sa po popchnutí vybral ku koristi aby sa do nej zahryzla, no jej poskakovanie jej to ešte nedovolilo. ,,Keď budeme veľký, tak to pôjde ešte rýchlejšie!" nechala sa počuť a až v tejto chvíli sa skutočne pozrela na jedno pred sebou. Doteraz im boli vždy pred nosy prinesené kusy mäsa, až teraz sa k nej do mozgu skutočne dostalo aké obrovského zviera je. Z diaľky vyzeralo menšie, aj napriek tomu, že mala ako referenciu bežiacich vlkov - popravde na to bolo aj dosť málo času aby si čokoľvek v mysli porovnávala. ,,Je to fakt veľké..." precedila si pomedzi zuby s ušami stiahnutými k zátylku. Bola prekvapená, hej, ale aj hladná a preto jej netrvalo dlho kým sa prepracovala k tomu čo v skutočnosti potrebovala.
,,Pôjdeme potom stopovať, keď sa napapáme?" pýtala sa brata, ktorý jej to pred lovom slúbil. Bradu aj vršok hlavy mala krásne červený od hltavého jedenia, zatiaľ čo si krvou jazykom z nosa prefarbila takmer polovicu líca.

Vera sledovala všetko s veľkými očami a trebalo jej veľmi veľa sily vôle, aby sa nerozbehla za bežiacimi vlkmi. Bolo to v jej génoch, v jej minulosti, v jej labách, aby bežala za svorkou a pripojila sa k lovu. Nemohla však, mala to momentálne zakázané a navyše bolo po všetkom omnoho skôr ako by bola čakala. Zacvakala ušami, prekvapená, že sa všetko udialo tak rýchlo. V rýchlosti sa obzrela na Seci, či bude rovnako prekvapená ako ona, ale to sa Ezi už rozbiehal dopredu a ona nemohla by predsa posledná. Zubami a pazúrmi sa držala brata, len aby nedorazila o sekundu neskôr ako on.
Nadšene poskakovala v kruhu okolo svojej rodiny, do ňufáka sa jej dostávala vôňa čerstvej krvi a sliny sa jej hrnuli na jazyk. ,,A ako rýchlo vám to išlo!" pridala sa k ospevovaniu, sledujúc reakcie všetkých vlkov naokolo - najviac však strhávalo jej pozornosť veľké a mŕtve zviera pre ňou, preto si možno ani nevšimla, že sa Ciri nemá úplne najlepšie. ,,Myslela som si, že vám to bude trvať omnoho dlhšie!" pokračovala, s pohľadom obráteným na Reonysa. Chvost sa jej vrtel za zadkom ako nejaká malá vrtuľka a ona nemohla prestať poskakovať. Samé dobré správy dnes! Teda, boli by lepšie, ak by mohli loviť aj oni, ale jeden si nie vždy môže vybrať.

Jún | 1 | Cornic
Vera sa motala po lese kdesi neďaleko svojej svorky. Ešte stále sa úplne necítila na to, že by šla nejako ďaleko - aj keď už na to bola určite dostatočne veľká! Ak by chcela, tak by určite šla ale momentálne nechcela, nič viac za tým nebolo, na sto percent. Uši mala pevne nastražené, dávala pozor aby na ňu nikto nevybafol spoza kríkov, ktorých bolo na tomto mieste viac ako len dosť. Možno tak trochu očakávala, že niekoho stretne, predsa len, ak by nechcela, zostala by sedieť doma na zadku a nedávala by nikomu žiadnu príležitosť aby spolu mohli prehodiť zopár slov. A tak spokojne pokračovala vo svojom pohybe cez les aby jej niečo zaujímavé neušlo a potom sa mohla pred svojimi súrodencami chváliť, že čo super zase ona robila.

Vera sa nadšením takmer triasla. Podarilo sa jej presne čo chcela a nemohla sa prekonať skrývať svoje nadšenie - pohľadom stále preskakovala zo Sesi na stádo a na miesta kde si myslela, že by mohli byť jej rodičia a starší súrodenci. Mladá vlčica ich konečne pomaly začínala akceptovať ako členov ich rodiny a momentálne veľmi pomáhalo ako veľmi cool vyzerali. V živote tak mladého vlka s úplne inými prioritami ako majú dospelí bolo zároveň veľmi ťažké a rovnako veľmi jednoduché niekoho ohúriť. A že Vera bola viac ako len ohúrená ihneď ako zaznamenala, že sa stádo začalo hýbať a vlci za nim. V rýchlosti preutekala na miesto kde im Sesi povedala, aby si našla to najlepšie miesto - nemohla predsa len prenechať pre Thyru alebo Eziho! ,,Hej hej, vidíte to!! To je Reo!" nadšene si špitkala akonáhle sa jej podarilo pretlačiť kríkom až úplne dopredu. Aj napriek tomu, že boli pomerne ďaleko, Vera sa cítila akoby bola v prvom rade nejakého veľkého kina. Takmer mohla na nose cítiť prach, ktorý vírili do vzduchu nohy zvierat. Zatiaľ čo jej súrodenci preberali etiku lovu, na čo hľadela s jemne nadvihnutým obočím. ,,To je kolobeh života, nie?" pridala sa. ,,A my musíme papať," v jej hlave veľmi jednoduché, najmä keď sa príliš nezaujímate o to ako sa môže cítiť niekto iný. A už vôbec nie iný druh zvierať.

Vera nečakala, že sa jej plány podarí naplniť tak rýchlo. Popravde ju to tak trochu zaskočilo a nemala úplne vymyslené ako by mala pokračovať ďalej. Na jazyku mala ešte zopár žiadostí a presvedčovania aby dostala presne to čo chcela, no aj tak bola spokojná. K presvedčovaniu sa pridala aj Thyra, čo ich žiadosti rozhodne pomohlo a mohli sa presunúť tam kam mali. ,,Áno, áno sľubujeme!" pridala sa, tak na pol ucha počúvala čo im Sesi vravela a pohľadom už hľadala miesto kam by sa mohli presunúť aby boli všetci spokojní. Samozrejme, že Vera nechala ísť úplne proti slovám Sesi, najmä teda preto, že predsa len to bol tatko kto im povedal že tu maju zostať... a na jeho zlú stranu sa zatiaľ Vera dostať nechcela. ,,Len ale poďme aby sme to najlepšie nezmeškali!" popoháňala ich lebo si skutočne myslela, že sa im podarí všetko zmeškať. Čo by bola skutočne škoda, keď sa im už podarilo Sesi presvedčiť aby len tak nesedeli na zadku niekde vo vysokej tráve. Nastavila sa k druhému ramenu sivej vlčice aby mohli teda ísť, a veľmi veľmiveľmi sa snažila aby nevybehla rovno na lúku zo ostatnými do stredu všetkej akcie.

Máj | 10 | Cornic
Vera sa snažila pôsobiť akoby to nebol žiaden problém vychniapať s tak vysoko do vzduchu, na miesto kde nebolo zase až tak veľa miesta a najmä na miesto kde už nikto stál. ,,Hm," zahmkala si spokojne ako sa posadila na zadok, ako jej to len obmedzené miesto dovolilo. S Cornicom od seba nesedeli ďaleko, čo asi ani na ich momentálnu situáciu nebolo možné. ,,To je fajn, lebo j už budem musieť pomaly ísť," odpovedala na mu na otázku, ktorú vlastne položila ona. Nebola si úplne istá, čo mohla cudzincovi povedať kde presne býva - čo ale nebol jej problém, keďže momentálne to poriadne nevedela povedať ani ona. Ale tváriť sa mohla, že áno.. len aby vyzerala lepšie. S tým problém Vera skutočne nevidela. ,,Stretneme sa ešte? Bola to dnes celkom zábava," na tvári sa jej objavila radostná grimasa. ,,Teda, až na tých pár ... vecí, táto výprava bolo celkom okay!"

Máj | 9 | Cornic
,,Je to ďaleko?" zacvakala ušami akonáhle Cornic spomenul svorku. To bola celkom dôležitá informácia, za ktorú y na ňu jej otecko mohol byť hrdý! Fakt, že on už dosť pravdepodobne vedel o všetkých svorkách, ktoré sa v okolí nachádzajú išiel tak trochu mimo nej a radšej sa dala do akéhosi vypočúvania. ,,A na ktorú stranu?" pýtala sa, aj keď jej by v tomto momente žiadne smery nijako nepomohli. Na to ako veľmi rada sa čímkoľvek vystatovala, popravde zase až tak vzdelaná na nebola. A možno ak sa aj jej rodičia pokúšali, len málo toho sa na ňu nalepilo. Aspoň mala dostatok múdrosti na to aby neprezradila kde kampia oni.
Vera sa ale musela uchechtnúť, keď jej Cornic položil otázku. ,,Ja tiež už dávno som," narovnala sa, hlavu držala krásne vysoko - bohužiaľ sa na Cornica v tomto momente z výšky pozerať nemohla. Ani metaforicky ani v realite. ,,Aj bez stromu," pokračovala, no trvalo jej len niekoľko ďalších sekúnd kým sa začala štverať za ním.
Len niekoľko ďalších desiatok sekúnd jej trvalo kým sa dostala k nemu, pazúre zarývajúce s do hrubej kôry pňa. ,,A teraz je to tu všetko moje," šťuchla Conicovi do ramena labou s výhražným výrazom na tvári, aj keď bolo jasne vidieť, že sa úškrňa.

Máj | 8 | Cornic
Spokojne ho nasledovala a popravde sa príliš netrápila ktorým smerom sa poberajú. Aj keď obloha nad ich hlavami už bola takmer červená, Vera sa ešte stále domov neponáhľala. Aj keby možno mohla. Nepochybovala o tom, že ju bude čoskoro niekto hľadať. ,,Oh," zahmkala keď odpovedal. Trvalo mu to o niečo dlhšie ako by očakávala a popravde asi nebola ani príliš prekvapená. ,,Naši ma prídu hľadať ak sa do noci nevrátim.." odpovedala ona, no aj tak sa nejako domov neponáhľala. Nemala na to dôvod a pravdu povediac, Vera mala rada raz za čas tvoriť problémy len tak zo srandy. ,,A bývate ďaleko odtiaľto?"
Vera zostala stáť dolu, zatiaľ čo Cornic sa štveral smerom k oblohe. Ona sa smiala na tom ako sa mu šmýkali labky a potom aj na tom ako majestátne na povalenom strome stále. ,,Cítiš sa ako kráľ sveta?" pýtala sa ho medzi záchvevmi smiechu. Pravda bola, že to skutočne vyzeralo celkom dobre. Zhora musel mať krásny výhľad na okolie, ktoré nebolo zahalené trávou.

Máj | 7 | Cornic
Cornic jej pritakal a to jej popravde stačilo ku šťastiu. Mala rada ak s ňou vlci súhlasili - spokojne teda sledovala svojho spoločníka s hrdým výrazom. Momentálne ale mali omnoho horší problém ako bolo Cornicove zajatie bol fakt, že razom nemali čo robiť. A s trávou tak vysoko nad ich hlavami ani poriadne nevedeli, kde sa nachádzajú. Minimálne teda Vera nevedela, keďže bola o čosi nižšie ako jej sivý kamarát. Nechala ho teda tentokrát viesť cestu, najmä preto, že ona sama bola tak trochu v koncoch a vždy bolo lepšie ak by v rozpakoch zostal niekto iný ako ona. Vypočítavé? Možno tak trochu, ale kto by nevyužil svojej peknej tváre? ,,Som hneď za tebou," posmelila ho s úškrnom akonáhle sa jej spýtal či môže byť tadiaľ. ,,Kto ťa príde hľadať ak sa stratíme?"

Aj napriek tomu, že sa jej snažili všetci vysvetliť, prečo je lepšie ak by zostala kdesi vzadu a len sa pozerala, Vera absolútne nebol nadšená týmto nápadom. Najskôr jej narozprávajú, že majú pred sebou lov, povedia jej všetky superlatívy aké ich len napadnú, nechajú ju čakať niekoľko hodín kým sa k tomu dostanú a potom ju nechajú zas a znovu sedieť v kúte? No tak to určite! Reonys jej ale aspoň sľúbil, že ju naučí stopovať keď sa im podarí vrátiť a on zostala zasekaná so svojimi súrodencami so Sesi, ktorá sa do ich rodiny tak trochu prikradla. Urgh, môže byť dnešok ešte o niečo horší? Vlci v jej okolí už museli byť snáď zvyknutý ako dramatická čas od času vedela Vera byť a ako niektoré veci prežívala možno o niečo viac ako by bolo vhodné. A toto bola jedna z vecí, ktoré prežívala skutočne intenzívne. ,,Teta Sesiii, že sa pôjdeme pozrieť o niečo bližšie?" presunula svoju pozornosť na Sesi, keď sa ostatní presunuli o niečo ďalej, aby sa zase o niečom dohadovali. Vera sa snažila na ňu hodiť čo najlepšie psie oči aké v sebe našla, aj keď jej bolo tak trochu proti srsti vypytovať niečo práve od nej. ,,Odtiaľto nič nevidíme, viac by sme sa naučili ak by sme lepšie videli, že áno?" pozrela na svojich súrodencov, najmä teda na Thyru, dúfajúc, že sa za ňu postaví a spoločne sa im podrí Sesi prehovoriť.

Máj | 6 | Cornic
Vera sa chichotala akonáhle sa Cornic spojil so zemou s hlasným žuchnutím a ona si len mohla predstavovať ako sa mu líce opieralo o chladnú zem. Zo svojej pozície nemohla poriadne nič vidieť, maximálne tak tmavú špičku jeho chvosta. Začala sa tlačiť von, zadkom dopredu, dávajúc pozor aby nakoniec aj ona neskončila s jazvou na tvári. Cornicovi sa tak trochu hodila, to bola pravda, no ona mala svoju tvár veľmi rada takú aká bola. Akonáhle jej šiel poďakovať, Vera vypäla hruď a hlavu zodvihla vysoko do vzduchu. Cornic bol od nej stále vyšší, no to je nevadilo. ,,Čo by si bezo mňa robil, huh?" hodila na neho hrdým pohľadom, ktorý sa nakoniec prehodil do smiechu. Napokon medzi nimi zostalo ticho, niekoľko sekúnd, po ktorých Vera odtrhla pohľad od svojho spoločníka a zahmlkala. ,,Čo budeme robiť teraz?" spýtala sa ho. Popravde, už nemala nejaké extra nápady. Jej plán s rybičkami nevyšiel a k tej hnusnej vode sa už vracať nechcela, minimálne teraz rozhodne nie. ,,Chceš ísť pohľadať ten veľký strom?" pozrela na neho so šibalským úsmevom. Ešte sa jej nechalo ísť domov, aj keď sa obloha už pomaly vyfarbovala.

Céder >
Zatiaľ čo si ona spokojne ťapala za bratom, ktorý jej venoval pozornosť. Páčilo sa jej ako pokojný bol a to asi v tomto momente potrebovala - aj keď ešte nemala tak úplne prehľad čo znamenalo skutočné nebezpečenstvo. Pre ňu sa momentálne jednalo len o jedno veľké dobrodružstvo, ktoré malo končiť s plným bruškom a najmä pokojným spánkom kdesi kde bude cítiť pach svojej mamky a otecka. ,,Váááu Reo! Tp je super!!" pridala sa do konverzácie potom, čo sa otec od nich oddelil. V jej mladej hlave už pomaly postavenie začalo dávať zmysel, no ešte stále si úplne neuvedomovala, čo to presne znamená. Zdalo sa však, že to bola pomerne veľká vec a ona bola rada taktiež. Rea mala rada tiež a preto bola rada, že to bol práve on! Lepšie ako niekto koho ani poradne nepozná!
Napokon sa jej znovu prihovoril a ona pokrútila hlavou. Ak jej to aj niekto vysvetloval, táto informácie jej prešla jedným uchom dnu a druhým von. Ale ako ťažké muselo byť nájsť tak obrovské zviera v tráve? Vo Verinej mysli vôbec nie tak ťažké! Skôr ale ako dokázala svoje myšlienky povedať skutočne nahlas, otec začal rozdávať úlohy. ,,NUH-UH!" zaprotestovala Vera. ,,Prečo musíme sedieť na zadku kým vy máte zábavu?"

Máj | 5 | Cornic
Cornic sa na nej chichotal a ona mu na to vyplazila jazyk. Len ťažko sa jej však skrýval úsmev na tvári. Veľmi rýchlo sa im podarilo stratiť všetok strach ktorý mali a razom sa zase mohli cítiť ako malé vĺčatá, bez jediného strachu na zemi. ,,Ak sa budeš takto chichotať, tak tá tu nechám vysier!" vyhrážala sa mu nespokojne, no na jej hlase sa dal poznať smiech, ktorý sa jej len ťažko skrýval. Hovorila jedno, no robila druhé, keď sa kvôli vlasten úplne cudziemu vlkovi pchala do kríkov, ktoré sa jej zachytávali k srsť a trhali jej ju snáď viac ako jej súrodenci. ,,Ak budem mať kvôli tebe lysinku, tak ťa uhriznem do členka," pokračovala vo svojom vyhrážaní sa, no Cornic mohol cítiť ako sa zubami snažila konárik, či čo to bolo čo ho držalo, prehrýzť. Trvalo to o niekoľko sekúnd dlhšie ako by čakala a Cornic snáď skončil aj s ožužlanou nohou. ,,Ak by si mi chcel poďakovať, tak je teraz ten najlepší čas!" smiala sa hrdo keď sivý vlk skĺzol k zemi a povrázok na jeho labe povolil. Šikulka!