Příspěvky uživatele

18.12. - 16. Dováděj ve sněhu
Vera bola ešte stále veľmi neistá na svojich tučnučkých labkách a len veľmi ťažko sa jej tmolilo po snehu. Sneh sa jej zatiaľ príliš nepáčil - chladil jej labky a lepil sa jej na srsť, ktorá ešte nebola úplne uspôsobená na život v zime. Jej mamka však bola vonku a aj jej brat rovnako, takže nebola žiadna možnosť, že by ona zostala pozadu. Tak to skutočne nie! Tmolila sa teda za chvostom brala a gánila na slnko, ktoré sa odrážalo od bieleho snehu a nepríjemne jej svietilo do očí. Skutočne nepríjemné. Zdalo sa ale, že bratovi nič nevadilo a jeho nálada sa tak trochu nalepila aj na jeho bledšiu sestru. Akonáhle sa pričapil k zemi, Vera jemne naklonila hlavu na stranu a sledovala jeho pohyby. Netrvalo nakoniec pŕliš dlho aby sa do vlčacieho behu a došmatlala sa k Ezimu a mamke. ,,Heej! Ja tiež!" nechávala sa počuť, keď mamka venovala pozornosť bratovi. Sestra sa k nim veľmi rýchlo pridala a popri tom padla na hromadu snehu. Neublížila si, to nie, no vypustila pri tom teatrálne Huffs. a malým chvostom vyslala so vzduchu drobný poprašok. Sneh jej sadol na nos a ona si kýchla, takmer okamžite ako sa jej podarilo oči zaostriť na malú vločku. Videli ste to? Ten sneh sa ju pokúsil zjesť? V rýchlosti fľochla na mamku, čo si o tom myslí, ale... Nakoniec to nebolo také zlé. Chvostík sa jej znovu rozkrútil a labkami zabúchala o zem. Páčilo sa jej ako každé jej buchnutie poslalo do vzduchu ďalšiu dávku snehu. Tentoraz si len dávala pozor aby jej nič nesadlo na nos.