Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Júl 3 - 7. Napiš post, kde si vlče hraje na sirénu a zpěvem se snaží přesvědčit ostatní, aby šli za ním.

Vera mala viac ako len dobrú náladu. Chvost sa jej kmital zo strany na stranu a spokojne si pohmkávala tón, ktorý ona sama takmer vôbec nepoznala. Mala zábavu a celkom sa bavila. Vera často nepotrebovala spoločnosť a preto jej aj samota vyhovovala. Na druhú stranu, niekedy zase chcela okolo seba mať nejakých posluhovačov a práve dnes prišiel ten krásny deň. Mladá vlčica sa postavila na menšiu čistinku medzi stromami a nastražila uši. Keď sa k nej nedostal žiaden hlas, Vera sa rozhodla les naplniť tým svojim. Prečo aj nie? ,,Haaaloooo!" začala, spokojne zaťahujúc svoje slová ako sa jej to páčilo. Jej ,,haló" prechádzalo takmer do vytia a tento efekt sa jej neskutočne páčil - ešte si ho zopár krát zopakovala, predtým ako prešla k nôteniu ďalších slov. ,,Poďte sa so mnou niekto hraaať!" nechala sa počuť. Musela sa veľmi premáhať aby sa ku koncu svojho vytia nezačala smiať. Mala z toho srandu, zo všetkého toho kriku, ktorý sa rozliehal po lese. Vera takmer konkurovala všetkým vtákom, ktorí razom prestali pri jej vyrušovaní spievať. ,,Poďte za mnou! A budeme mať srandu!" pokračovala. Bola si takmer istá, že toto bolo niečo čo by k nej nových priateľov mohlo prilákať.

13. Napiš post, kde má tvé vlče v srsti něco letního (např. písek, květinu, šupinu, prach z cesty)
Vera si nenechala povedať. Popravde, Vera si nikdy nenechala povedať, ale to bolo viac ako len vedľajšie. Nos držala vysoko, no klamala by, ak by povedala, že nos bol ten jediný zmysel, ktorý použila. Netrvalo jej príliš dlho, aby popri kríkoch začala počuť šramotenie čo ju navádzalo, ktorým smerom sa má pobrať. Nadšene sa rozbehla dopredu, piesok z brehu sa jej lepil na srsť na labách, keď jej popri behu kamienky odletovali spod láb. Do srsti sa jej zase zamotávali halúzky, ktoré s hlasným praskaním odlamovala pri svojom predieraní sa. Zopár krát jej na hlave pristál aj neposlušný list, ktorý si z čela v rýchlosti sfúkla. Trvalo jej len niekoľko ďalších sekúnd, kým sa dostala k vlkovi, ktorý sa v tých kríkoch celý čas skrýval. V prekvapení zastala len okamih predtým ako sa na neho so smiechom vrhla. ,,Uh ahoj," naklonila hlavu na stranu a v tento moment si nebola istá, či mala to správneho vlka. Oči jej preskakovali po okolitých kríkoch. Predsa len toto nemôže byť ten správny vlk, nie? ,,Ty nie si tatko," preniesla niečo úplne evidentné a zacvakala ušami, akoby čakala, že sa za pár sekúnd niekde vynorí aj on. Ešte stále verila, že mala nájsť jeho. ,,Kto si?" opýtala sa, obzerajúc sa, čo na to povie jej brat. Nakoniec ale... niekoho našla, nie? A to si zaslúžilo odmenu!

Júl | 2 | Beleth
6. Napiš post, ve kterém zazní alespoň tři letní zvuky (např. cvrkot, šum, kapka, zpěv, třepotání, štěkání z dálky).

Všade naokolo nej kŕkali žaby a cvčkovia hrali svoje pesničky. Vera sa ani o jeden z nich nejako extra nezaujímala, teraz keď prišla o svoje farebné zvieratko, na čele mala nahnevanú vrásku. Preto keď sa k nej pridala ďalšia vlčica - o niečo staršia ako bola ona sama, nepríjemne na ňu zagánila. Pridala sa ale do jej hry, čo bolo fajn a Vera jej bola ochotná veľmi rýchlo odpustiť. Hlavne keď si ponorila hlavu do vody a niečo z nej skutočne vytiahla. Mladšie vĺča zo svojej pozície presne nevidelo čo to mala, no rozhodne chcela. ,,Ukáááž mi!!" s hýknutím sa vrhla k vlčici aby sa pozrela a možno sa jej podarilo nožičku o ktorej vravela získať pre seba. Všade naokolo nich bolo počuť žblnkotanie rieky, počas toho ako sa dve spoločníčky máčali vo vode ako nejaké chlpaté ryby a bili sa o kúsok korienka, ktorý by ich za normálnych okolností možno ani nezaujímal. ,,Aj ja chcem vidieeeť, notaaak," zaťahovala, dostatočne hlasno na to aby ju počulo celé okolie jazera. Čo viac hovorilo ,,leto" ako škádlenie sa so svojimi rovesníkmi pri vode? Možno ešte tak bzučanie komárov pri ušiach počas toho ako sa vám snažili napchať do nosa. To však momentálne ich problém nebol, keďže jediný kto sa v tomto momente pchal do Belethinho nosa, bola Vera.

Júl | 1 | Beleth

5. Napiš post o tom, co tvé vlče najde ve vodě – a co si o tom vymyslí.
Vera sa zase motala okolo vody, jeden by si mohol myslieť, že ju niečo k nej skutočne ťahá. Vlčica skutočne nevedela prečo sa vždy ocitne pri nejakom jazere akonáhle sa vyberie preč zo svorky. Nesťažovala sa teda, okolo vody sa toho vždy motalo dosť na to aby jej pozornosť bola pritiahnutá na dostatočne dlhú dobu. Zase sa vybrala k brehu, aby sa mohla pozerať pod hladinu a vidieť čo tam nájde teraz. S Cornicom sa pred časom pokúšali zachraňovať rybičky, no to ju už nebavilo. Nerada zachraňovala veci, ktoré jej to nemohli vrátiť. Teraz jej ale pohľad padol na nejakú jaštericu vo vode a ako na ňu pohliadla, takmer sa hlavou sama zosunula pod hladinu. Zvieratko malo štyri nohy a na sebe žlté fľaky tiahnuce sa po tmavom tele - Vere takmer z očí šľahali hviezdičky, ešte niečo podobné nevidela. Zatiaľ čo sa jej chvost pohyboval rapídne zo strany na stranu snažila sa priblížiť čo najbližšie zvieratku ako len mohla. Labky dvíhala veľmi vysoko do vzduchu, akoby sa bála, že už len jemný pohyb srsti ho vystraší. Chcela sa ho dotknúť, alebo také niečo. Nebola si zase až tak úplne istá, čo s ním chcela urobiť. To by ho ale najskôr musela chytiť, samozrejme. Ticho roztvorila tlamu a nahla sa dopredu, ňufákom sa takmer dotýkajúc vodnej hladiny. Bola pripravená vrhnúť sa do vody, čo nakoniec aj urobila. Jej zuby však cvakli naprázdno a jediné čo sa jej dostalo do tlamy bola voda.

10. Napiš post, kde si vlče hraje na něco, co není

Reonys im vysvetľoval čo a ako a popri tom sa ich pýtal otázky akoby boli kdesi v škole. Vere to nevadilo, lebo jej to vždy šlo. Jej šlo nakoniec predsa len úplne všetko. ,,Cedre samozrejme, ako naša svorka. Duh," prekrútila teatrálne očami akoby to bola tá najprimitívnejšia otázka akú ich malá skupinka mohla dostať. ,,Sme tak super, že po nás aj stromy pomenovali," naparovala sa hrdo, nakoniec presne takýmto veciam ešte stále verila. A prečo aj nie! Boli cool a to bolo hlavné. A kto nechcel byť cool keď bol malý?
Akonáhle ich ale popochol niekoho hľadať, Vera sa ostražito porozhliadla po okolí a uprela na Reonysa podozrievavý pohľad. Takže on sa na nich takto pripravil! No super. Tým viac zábavy pre ňu, samozrejme. Nadšene sa narovnala a hlavu vytiahla čo najvyššie mohla. Teatrálne sa zhlboka nadýchla aby sa uistila, že ju všetci počujú a že to všetko robí správne. Bola na seba hrdá samozrejme, akonáhle sa jej podarilo niečo dostať do nosa - čo to ale bolo, bolo otázne. Nemohla však nechať aby ju Ezekiel predbehol, minimálne nie tentoraz! ,,Poďte za mnou! Ja som ten najlepší stopár pod slnkom," Vera začala pochodovať popri jazere a snažila sa zachytiť pach, ktorý cítila na svojom bratovi. Prečo? Pretože predpokladala, že sa im tu schoval niekto z ich rodiny. Ako inak to mohol Reo zariadiť? A pach týchto vlkov Vera veľmi dobre poznala. ,,Cheche, toto funguje úžasne," smiala sa, že sa jej podarilo plány staršieho brata takto prekuknúť. Potom sa ale zamyslela - prečo ona chodí okolo jazera, keď tam sa nedá moc kde schovať? ,,Majster stopár vraví, že sa musíme držať kríkov," pritakala vlastným slovám a spokojne začala cupitať ku kríkom a agresívne ňuchať. Musela niečo zacítiť, bolo by veľmi trápene ak by sa jej to skutočne neporadilo. Ale potom! Predsa len sa jej dostalo do nosa niečo, čo tam predtým nebolo. Niečo čo tam nepatrilo a čo rozhodne nebol nikto z jej rodiny. Nespokojne pozrela späť na brata, mierne gániac. ,,Kto sa to schovával?"

Dvaja mladí sa radostne predháňali a popri tom si Vera neušetrila aby svojho brata kde tu štuchla alebo mu zubami poťahala srsť - najmä v momentoch kedy sa jej zdalo, že sa dostáva nejako extra dopredu a ona by mohla trochu zaostať. Ich hodina stopovania ešte ani priadne nezačala a oni dvaja sa už do seba púšťali, našťastie však Reonys vedel ako pritiahnuť ich pozornosť. Vera sa najskôr vrhla k vode, aby si ovlažila svoje suché hrdlo, nachlípala si plný žalúdok vody až do okamihu kedy ju ťažila v bruchu a napokon sa pripojila k staršiemu bratovi, zazerajúc na toho vlastného, či predsa len náhodou nenašiel niečo zaujímavejšie o čo by ona mohla byť ukrátená ak by sa nezaujímala.
Pozorne počúvala čo im Reo vravel ohľadne medveďa a z nejakého dôvodu sa jej nejako nechcelo mu veriť. Ona sama, samozrejme, medveďa tiež ešte nevidela. Otec sa postaral o to aby ich les bol tak bezpečný ako to len šlo. A to možno dávalo Vere pocit, že je celý svet akosi bezpečnejší než v skutočnosti bol. ,,Ako vieš, že je taký naozaj, keď si ho ešte nevidel?" pýtala sa v rýchlosti, nebola si vôbec istá ako veľmi sa dalo veriť jej vlastným predstavám - jeden by skutočne očakával, že to čo vidí v hlave bude skutočné. Vera nemala žiadnu referenciu.
Akonáhle ich upozornil na vôňu ostatných vlkov na území, vlčica nadvihla hlavu a silno sa nadýchla. Do nosa sa jej skutočne dostalo niekoľko desiatok vôní, ktoré predtým ignorovala. Ako sa teraz na jednotlivé sústredila mohla cítiť... nebola si úplne istá čo. ,,Myslím, že cítim- uuhhhm," zamýšľala sa nahlas, no ešte nedokázala tak úplne pomenovať. Avšak akonáhle strčila nos do srsti Eziho a zhlboka sa nadýchla. ,,Cítim ihličie!"

Jún 10
,,Mamiiiii!!" zaskučala, hlas sa jej už začínal preklápať do afektovanosti. Síce by to nikdy nepriznala nahlas, no bola viac ako len vydesená - teda nachádzala sa takmer na okraji, kedy nemala ďaleko od toho aby sa so slzami v očiach rozbehla smerom ktorým prišla. Vera si v tomto momente takmer prehltla svoj vlastný jazyk, ako sa snažila robiť dve veci naraz. Najskôr sa pokúšala preskočiť vysoký koreň, pod ktorým sa doteraz skrývala - v rovnakom čas však aj zachovať pohľad na miesto z ktorého len pred pár sekundami počula podozrivý zvuk. Jediné čo ale dosiahla bolo to, že sa preklopila cez koreň a narazila si nos do pomerne tvrdej zeme. Takmer sa jej podarilo vyraziť si dych, avšak čo bolo na jej situácii najhoršie bolo, že kvôli adrenalínu a srdci v ušiach, vôbec nemohla vedieť či sa zvuky za jej chrbtom približujú.

Jún 9
S hlavou vysoko vo vzduchu sa snažila pôsobiť akoby jej nič v tomto momente nevadilo. Hruď mala hrdo napnutú avšak uši jej skenovali všetky smery, ktoré len mohli. Snažila sa pôsobiť uvoľnene, no popravde bola stále tak trochu na okraji paniky. Všetko sa ale zmenilo v momente, keď za svojim chrbtom počula prasknutie konára. Rýchlo nadskočila a otočila sa tým správnym smerom. Nikdy nebolo vhodné aby ti nebezpečie skočilo priamo na chrbát. Takto ho mohla aspoň vidieť zoči-voči. Srsť na chrbtici mala vysoko vo vzduchu a z diaľky mohla pripomínať malého ježka. Teda, už nie až tak malého, keďže malá Vera sa už takmer blížila k polovici svojho prvého roka. Dávala tomu ešte niekoľko sekúnd, no srdce sa jej nedarilo v rýchlosti upokojiť ani svojim počítaním, čo jej pomohlo predtým.

Jún 8
Očami prečesala kríky naokolo, no nikde sa nešustlo nič veľkosti, ktorá by aspoň zďaleka pripomínala vlka. ,,Hľadá ma niekto?" pokračovala, teraz jej v hlase už nehrala istota ako tomu možno bývalo normálne. Uši jej klesli k temenu hlavy keď sa úplne vytiahla spod koreňa stromu. ,,Som tu a už ma tá skrývačka nebaví! Ezi? Thyraaa?" jej hlas znovu preťal les, ktorý bol viac menej tichý. Tichý v zmysle, že Vera nemohla počuť hlasy nikoho iného okrem vtákov alebo veveričiek behajúcich po konároch. Sem tam nejaké zapišťanie myši ale to jej na pokoji príliš nepridávalo. Žeby ešte stále brat so sestrou držali svoje jazyky za zubami a ona bola len obyčajnou strachopudkou? Urgh, to by ju skutočne veľmi nahnevalo, najmä po tom, čo sa jej podarilo nájsť tak super-duper miesto na skrývanie. Prekrútila očami, možno presne toto chceli. Aby sa začala úplne zbytočne báť a oni mali o to jednoduchšie jej hľadanie. Nie, takú radosť im neurobím! zavrčala si popod nos a zostala sedieť na mieste. Už sa jej nechcelo znovu skryť pod koreň - ak by ju niekto našiel teraz, tak by im len povedala, že ju to už nebaví a to bol dôvod prečo sa nakoniec neskryla. Vôbec nie preto, že sa tak trochu vydesila svojou vlastnou predstavivosťou.

Jún 7
Všetko bolo akosi jednoduchšie keď jej chvost ticho sedel pri zadných nohách. Vera si ho pozorovala akoby sa jednalo o niečo čo nebolo jej súčasťou a čo malo hlavu samo pre seba. Našťastie sa však zatiaľ nestalo, žeby ju chvost prezradil, čo bolo viac ako len dobrá správa. Sedela teda ticho na jednom mieste a pozorne počúvala čo sa okolo nej šuchne. Hlavu mala položenú na kúsku kôry, ktorý jej presne pasoval pod bradu. Oči jej poskakovali po okolí a ona čakala kedy jej padnú na laby ktoréhokoľvek z jej dvoch súrodencov. Potom by sa strčila ešte o niečo hlbšie pod koreň stromu aby ju ani tak nevideli! V jej mysli to všetko dávalo presne zmysel a nebol žiaden dôvod na to aby pochybovala o čomkoľvek inom. Hehe, možno sa mi fakt podarilo nájsť to najlepšie miesto na skrývanie. A to je dôvod prečo ma ešte nenašli. Vĺča nevedelo koľko času presne ubehlo odkedy sa začali hrať na túto schovávačku. Uši mala stále pevne nastražené, no na detskú hru sa jej zdalo byť v lese až príliš veľké ticho. Teda, všade naokolo nej spievali vtáky a malé zvieratká behali kdesi na stromoch nad jej hlavou. Vystrčila sa zo svojej skrýše a pozrela sa smerom, ktorým ona sama prišla pred niekoľkými minútami - alebo to bolo niekoľko desiatok minút? Ťažko povedať. ,,Haloo?" narovnala sa a vystrčila hlavu zo svojej skrýše.

Jún 6
V rýchlosti nastražila uši aby mohla počuť prípadné kroky za svojim chvostom. Zatiaľ po jej stope ale nikto nešiel! Čo bola perfektná správa a Vera mala ešte nejaký čas nájsť omnoho lepšiu skrýšu než sa bude musieť vrhnúť kdesi do kríkov pred prípadným hľadačom. Oči jej začali takmer svetielkovať, keď jej sadli na jeden z koreňov, ktorý vytŕčal spod zeme. Vera musela zhltnúť radostné zjojknutie, čo však nedokázala úplne ovládnuť bol jej chvost, ktorý jej radosť dával vedieť veľmi širokej verejnosti. ,,Prestaaň!" zašepkala veľmi nahnevane smerom na svoj chvost. Nepočúval ju však a ona sa skutočne snažila túto hru dneska vyhrať. Nahnevane sa posadila na riť, chvost skrývajúc pod jednu zo zadných nôh tak, aby sa nemohol hýbať. Respektíve aby svojim pohybom nespôsoboval nepríjemné zvuky akoby niekto na tomto mieste bubnoval. Zasunula sa medzi kmeň a koreň, stále dávajúc pozor na svoj chvost. Snažila sa dýchať veľmi zhlboka aby sa jej podarilo upokojiť a všetko bolo okay. Jeden... Dva.. Tri... počítala si v mysli a dýchala akosi synchronizovane so svojim počítaním.

Jún 5
Vera sa ešte na schovávačku poriadne nehrala. Teda, hrala ale to nebolo také zábavné, najmä preto, že miesta kde sa mali doteraz schovávať poznala veľmi dobre. Tentoraz ich hra ale bola o niečo viac zaujímavá. Vlčata využili možnosť presunúť sa ďalej od nory a Vera bola jedna z najviac nadšených! Teda, to si ona minimálne myslela, samozrejme. V jej mysli bola vždy naj, nech sa jednalo o čokoľvek - hlavne teda pozitívne veci. V tých negatívnych si mohli prvesntvo nechať Ezi alebo kľudne aj Thyra. Ako dobrá sestra im veľmi rada raz za čas nechala prvenstvo vo svetle reflektorov. Momentálne ale bola rozhodnutá, že nájde to najlepšie miesto kde by sa mohla skryť. A popravde si ani nebola tak úplne istá, kto hľadá ale to nebolo vôbec podstatné! Prvý nápad, ktorý sa jej dostal pod nos bol obrovský kameň v strede jednej z čistiniek no Vere sa toto miesto tak úplne na skrývanie nepáčilo. Ohrnula nad kameňom nosom ako okolo neho prechádzala. Možno by sa jej podarilo oklamať niekoho kto nevedel po čom sa pozerá ale pri tejto hre išlo takmer až o život! Metaforicky, samozrejme. Pokrútila hlavou. Nie, toto vážne nebude fungovať, povedala si v mysli, no pridala do kroku, keďže pri skrývačke išlo skutočne o sekundy!

Jún | 4 | Cornic
Nad jeho otázkou sa veľavravne usmiala. Popravde, nemala najmenšieho tušenia čo by mohla od Cornica očakávať. Nepoznali sa zase až tak dobre ako by sa niekomu mohlo zdať, alebo ako veľmi by si Vera priala. Aj keď možno ani nebolo zase až tak veľa čo mohla vedieť, nakoniec to asi aj bolo jedno. ,,A stáva sa ti to často? Alebo to bola premiéra?" nechala sa počuť a kývla mu hlavou aby sa pohli ďalej. Ešte nevedela kam, ale možno by sa im pred labami otvorila nejaká aktivita, ktorá by sa im mohla páčiť. Napríklad... hm. Lovenie chrústov? ,,Ale čoby?" zamračila sa, keď sa Cornic začal pred ňou trochu ubíjať. To ona tu bola na to aby ho podpichovala hovadinami, ktoré ani poriadne nebola pravda, nie on. ,,Mne prišlo, že ti to na tom veľkom kláte išlo celkom dobre," povedala mu. Niekedy bolo treba aj pochváliť, nie však príliš! ,,Samozrejme nie tak dobre ako mne, ale dalo sa s tebou pracovať."

Jún | 3 | Cornic
Vlčica sa snažila nedať najavo, že je spokojná. Veľmi sa snažila aby jej chvost nezačal kmitať zo strany na stranu. Špička chvosta sa však aj napriek tomu šklbala popri zadných labách. Nechcela sa cítiť ako nadšené šteňa - radšej ako mysteriózna a zaujímavá vlčica. Našla si svoje rozptýlenie a nebola ochotná sa ho len tak pustiť. ,,Oh, možno ti tak trochu neverím," Vera nadvihla obočie a spokojne pozerala na svojho spoločníka, vypla hruď a urobila pár dlhých krokov úplne nepodstatným smerom. ,,Určite som ti veľmi chýbala," opravila ho spokojne, no jej výraz sa zmenil na kyslý akonáhle Cornic spomenul jej minulý pokus o záchrane rýb. To bola jedna veľká katastrofa. Popravde, celé ich prvé stretnutie bola tak trochu veľká katastrofa, no aj napriek tomu na ten čas Vera veľmi rada spomínala. Keď si odmyslí to ich šialené bežanie cez vysokú trávu a vydesené pohľady... Ale nie, bolo to fajn. ,,Myslím, že tentoraz nechám záchranu rýb už na niekoho iného. Chceš sa toho podujať?" podpichla ho teraz ona s úškrnom. Nebolo však pochýb o tom, že sa celkom vtedy zabavili. ,,A už to zopár mesiacov bude. Nevidíš aké mám teraz už dlhé laby? Tentoraz by si mi vo vysokej tráve nezmizol," zazubil sa.

Vera nadšene prikyvovala bratovým slovám. Nepochybovala o tom, že by medveďa dokázali vystopovať bez najmenších problémov. Aké ťažké to muselo byť? Určite nie až tak ťažké! Bolo jednoduché predpokladať, že svet fungoval omnoho jednoduchšie než to v skutočnosti bolo, najmä keď ste nemali najmenšieho tušenia ako skutočný svet fungoval. Vera bola hrdá a s veľmi malým zmyslom pre sebaprezerváciu - čo však bolo fajn, v tomto veku ešte musela veľa vecí vyskúšať. Akonáhle si ju Reo začal doberať a ceriť na ňu zubami, rovno mu to vrátila, snažiac sa obrániť jedlo, ktoré mu aj tak padlo za obeť. ,,Heeej!" protestovala nespokojne, no aj napriek hlasnému nesúhlasu jej bolo jasné, že zrovna toto bola aj jeho odmena. ,,Oh! Aby si mal potom s nami silu behať, že?!" skákala okolo nôh svojho staršieho brata, potom jej ale veľmi rýchlo niečo napadlo. ,,Lebo mi ťa predbehneme ani sa nenazdáš!" flochla na Ezekiela, jediné čo jej bolo jasné bolo, že jej Ezi bude držať chrbát. Na to sa mohla viac ako len spoľahnúť. Predtým ako sa ale začali presúvať na ďalšie miesto radostne vyhŕkla: ,,My nájdeme toho medveďa a budeme hrdinovia!"
> VVJ