Gallirea - Příspěvky uživatele

Cedrový háj >
Ruch lesa za ich chrbtami veľmi rýchlo zanikol a oni sa ocitli sami. Možno prvý raz skutočne sami od ich narodenia v ich vlastnom úkryte. Aj keď teda... stále bol oni traja spoločne na ceste kam sa chcela mamka vydať, nebolo to nič, čo by vo Vere vyvolávalo nepokoj alebo obavy. Avšak zmena, ktorú ich odtrhnutie sa od rodného lesa vytvorilo bolo niečo veľmi vzrušujúce a Vera sa razom cítila o niečo viac dospelo ako len prd pár desiatkami minút. ,,Opováž sa mi oslintať srsť!" kriakala počas toho ako sa snažila fakt nenechať brata aby sa jej čo i len dotkol. Nie žeby mal lepkavé laby, alebo jeho srsť nebola poriadne čistá - to nie, Vera mala ale veľmi rada svoju integritu. Smiech sa jej ale nestrácal z úst a bavilo ju sa vždy pred Ezim otočiť tak, že sa mu len tak-tak vyhla. Samozrejme sa jej to nie vždy podarilo a zopár krát ju skutočne za chvost poťahal. O tom sa ale nerozpráva! ,,Čo keby sme sa pozreli na hviezdy potom?" pozrela na mamku, keď sa jej podarilo úplne vydýchanej zvaliť na zem. ,,Od nás z lesa ich nie je tak krásne vidno, nie?" vyvrátila hlavu k oblohe, no jej rodina pokračovala ďalej tak netrvalo dlho aby sa k nim zase pridala. ,,Oni vyzerajú úplne ako oči, nie? Čo ak sa na nás niekto pozerá?"
>Rieka

Vera nepokojne nadvihla labu, akoby bola v bolestiach - aj napriek tomu, že ju rana šiškou vôbec nebolela. Akonáhle sa jej dotkla, mala veľmi ťažký problém aby na planine nehodila tantrum. Musela si ale veľmi rýchlo uvedomiť, že tuna by to nemalo skutočne žiaden zmysel. Lepšie ako sa zbytočne hádzať o zem, nakrčila nosom. Maminka by ju určite poľutovala ak by tu bola, ale tieto svište o ňu neprejavovali takýto záujem. Možno to tak aj bolo lepšie. Ešte musela poriadne zapracovať na svojom ovládaní a pocitoch, ktoré ju veľmi rýchlo a veľmi silno prepadli. Iste by jej to do budúcnosti pomohlo, aj keď sa ona sama momentálne nachádzala vo veku kedy jej bola budúcnosť tak trochu ukradnutá. Akože, nie žeby jej na nej nezáležalo, to vôbec nie. Ešte to tak! Keďže ale mladí si vždy mysleli, že budúcnosť je príliš ďaleko a ešte sa ich veľmi dlho týkať nebude. Energicky prebehla na kraj ihriska a s hlasným huffnutím sa posadila. Akože bola pravda, že Vera bola veľmi prchká. A najradšej by niekoho uhryzla okamžite ako išli mimo skripta, ktorý si pre nich pripravila. ,,A ja sa s vami už nehrám!" zavyla na svišťou, no už na prvý pohľad sa veľmi jednoducho dalo rozpoznať, že im je to kvalitne jedno. Oh ako ju to sralo, že ich nehnevalo viac, že sa s nimi hrať nechcela. Ako to už bývalo, svište len začali pokračovať vo svojej hre akoby sa nič nestalo. Oh, ale vážne! ,,Ešte, že som sa s vami rozhodla nehrať, počujete?!" ego sa v nej nezaprelo aj keď ju malé hlodavce totálne ignorovali. Iste bolo lepšie veriť, že to bolo jej rozhodnutie a nie ich

Přidáno.

Ešte predtým ako sa dostala k mamke, po slovách Delty na ňu ešte chvíľu zazerala. Potom stočila pohľad smerom dolu a akonáhle sa pozrela na mamku, jej tvár svietila nadšením. Avšak veľmi dobre si slová Delty zapamätala, takže ... ešte bude mať ich rozprava dohru. O tom si bola Vera istá. Jej mamka bola len jej mamka a na tom kopci bola Vera pripravená umrieť. Už dosť, že mali starších súrodencov, ale tí mali aspoň svoju vlastnú mamku! No však sa ešte uvidí ako to pôjde ďalej. ,,To nevadí mami. Možno si nájdeme nejaké prekvapenie sami," odpovedala nakoniec aj keby sa jej nejaké prekvapenie páčilo. Fakt, že Thyra zostala s ockom bolo fajn. Bolo fajn, ak dával niekto na ocka pozor, Vera si ticho prikývla na vlastné myšlienky, zatiaľ všetko šlo viac menej okay. ,,Hej a budeme preč dlho?" pridala sa k Eziho otázkam, no už sa aj hrnula smerom preč z lesa kadiaľ ich mamka popohnala. ,,Ezino dáme závod kto bude prvý mimo lesa?" nadšene poposkočila smerom k bratovi - do jeho osobnej zóny, aby mu ukázala, že má skutočne záujem o hru. Veď ešte aby aj nie. On, ona a ich mamka na dobrodružnej výprave? Čo na tom dalo nemilovať?
>Južný Galtavar

Vera takmer poskakovala na mieste, s labkami viac vo vzduchu ako na zemi. Mamka odchádzala a ona sa na ňu chcela prilepiť ako taký chlpatý kliešť. Nie žeby jej chcela piť krv! Ale teda.. aktivita sa môže stať skutočnosťou aj bez zámeru. ,,Uhm.. Mamka ma volala, tak sa potom uvidíme neskôr okay?" povedala svojej spoločníčke napokon, akonáhle si ujasnila, že skutočne chce ísť. Odpovede Delty na jej otázky ju zaujímali, chcela ich dokonca položiť ešte o niečo viac, no jeden musel vždy urobiť nejakú obeť, nie? ,,Tak sa potom uhm.. uvidíme. Niekde," v rýchlosti a s vlčicou rozlúčila a v plnej rýchlosti bežala medzi stromy aby ju skutočne mamka nenechala sedieť v lese s jej zaprášenými staršími súrodencami. Oni predsa ďalších súrodencov nepotrebovali, bolo ich dosť!
,,Už som tuu," pricapila sa nakoniec k mamkiným nohám a pozrela k jej ňufáku. ,,A kam to ideme? Dostaneme tam prekvapenie?" pýtala sa a so záujmom kmitala chvostom zo strany na stranu.

Vera stále pred neznámou, no zdalo sa, že o ňu nikto nejako neprejavuje veľký záujem. Ale Veru zaujímala! Klamala by, ak by povedala, že nie. Čakala na odpoveď, no dialo s toho tak veľa, že sa cítila akoby jej niekto ťahal chumáče srsti. Už stála pevne na labkách, no nespokojne dvíhala predné laby - nedokázala sa rozhodnúť či zostať alebo ísť za mamkou, lebo zase padlo ešte niečo zaujímavejšie! Všetko naokolo nej akoby klepalo a žiadalo si od nej pozornosť.. v tomto momente mal chuť kričať, bolo toho tu v lese na ňu veľa a jej malá hlavička sa nedokázala úplne sústrediť. Poslušne ale držala tlamičku zatvorenú a zuby pevne stisnuté. Napokon sa predsa len otočila smerom na mamku a z plného hrdla jej odpovedala. Nechcela aby ju prepočula. ,,Ja pôjdem maminka! Ale ešte s rozprávam s novou kamarátkou. Dobre?" pohľadom vyhľadala sivú vlčicu a dávala pozor na to či ju skutočne počula. Nie, skutočne nechcela aby ju mamka nechala keď išla za nejakým dobrodružstvo. Nie, to sa skutočne nemohlo konať. ,,Mami, Delta tu bude teraz bývať s nami?" pýtala sa ďalej.

December || 4 || Nina
Mamka sa za ňou hnala po jazere, čo Vere tak trochu vyhovovalo. Užívala si, že má konečne jej pozornosť len pre seba, po ich pobyte v lese so všeeetkymi ich súrodencami bola takmer vo vytržení. Bolo ich veľa. Možno až príliš veľa. To bol ale problém budúcej Veri, keďže v tomto momente ju ešte ani len nenapadlo myslieť na to ako by svoju situácii mohla zmeniť. ,,Maminka?" zastala napokon, keď sa jej jazyk už takmer ťahal po zemi. Veľa toho teda neubehla, no na jej packách to aj tak bolo dosť! Snažila sa. ,,Budeme mať ešte viac súrodencov niekedy?" pozrela sa na sivú vlčicu s veľkými očami. Áno, odpoveď na túto otázku ju veľmi trápila. ,,Ale tí starší nie sú naši taký súrodenci, že nie?" jemne naklonila hlavu na stranu a sledovala mamkinu reakciu. Vo svojom veku ešte nedokázala úplne pochopiť pocity, ktoré sa jej odohrávali v hlavičke. Sama s nimi nedokázala poradiť a ešte ich ani nevedela úplne pomenovať.

/Tak trochu všetci, reakcie Etney, ale hlavne Delta, nech sa ta veľká skupina trochu rozbije :"D

Všade bol hrozný zmätok a všetci rozprávali cez seba. Vera len ťažko držala nič všetkých konverzácie, ktoré sa simultánne viedli a po nejakom čase ju to už aj začalo nudiť. Maminka sa snažila venovať pozornosť každému, čo jej tiež až tak príliš nevoňalo, no čo mohla robiť? Snažila sa ale ďalej nasávať všetky informácie čo mohla - aj keď sa mohlo stať, že si nejaké informácie zle spojí. Takže otecko mal ešte ďalšie vĺčatá, ale tie neboli malinké ako oni traja. Huh, to je zvláštne. Mykla ramenami, na chvíľku si myslela, že tu bude hnevať, ale nakoniec jej to bolo jedno. Viac ju zaujímali mágie, no na to sa už zaujímala aj Thyra, čo bolo fajn. Opýtala sa za ňu, čo ju štvalo, lebo mamka mala odpovedať ... no, jej. Humph. otočila nespokojne ňufákom. Čo ju zaujalo ešte o niečo viac, bola konverzácia medzi Tatkom a Ezim. Priskočila ku nim a dožadovala sa otcovej pozornosti tak, že mu skočila prednými labami na rameno. Následne sa zosunula na zem, to ale nevadilo. Pozornosť získaná, misia splnená. ,,A ako sa robia tie vlčacie oči tati?" spýtala sa a sklonila uši dozadu. ,,Ukaž, ukaž!!" capkala si po snehu okolo jeho predných nôh a strkala sa mu medzi laby až kým jej neodpovedal.
Skôr ju zaujalo ďalšie vĺča, ktoré sa k nim pridalo. Čo tam po dospelákoch?! Tí ju v tomto veku ešte príliš nezaujímali. Pricválala teda k vlčici, ktorá bola viditeľne staršia ako oni, no ešte stále sa mohla pokladať za vĺča. Asi. Teda.. Vera ešte nebola ani zďaleka dobrá v hádaní veku vlkov. Pre ňu boli všetci starí. ,,TY nie si tiež naša sestra, že nie?" jemne naklonila hlavu na stranu. ,,Nevyzeráš ako my," ohradila sa, no potom sa vlčica začala pýtať na svojich rodičov, takže jej bolo odpovedané. ,,Oh.. A chceš zostať tu?" spýtala sa a prestúpila z nohy na nohu. Stratili sa jej rodičia hej? Aj keď Vera nebola príliš známa tým, že mala filter na ústach, to čo jej behalo po mysli ale nevyslovila. Ona svojich nebude zdieľať ešte s niekým ďalším.

Vera ešte nikdy predtým nevidela svišťa. Jej očká boli široko roztiahnuté ako ich sledovala naháňať sa po lúke. Ešte, že ani jeden z nich sa jej nebál, čo bola tiež pomerne novinka. Aj keď síce ako vĺča si ešte úplne neužila vyplašené zvieratá, ktoré by pred ňou museli utekať. Tak sa jej chvostík točil na všetky strany, chcela ich naháňať a bolo to na nej jasne vidieť. Tento moment a najmä v tomto veku nebolo ťažké úplne ignorovať pocity iných zvierat, dokonca aj vlkov. Veď aj keď bolo otázkou, či sa Vera niekedy do toho stavu, kde sa bude starať o iných, dostane. Ešte stále bolo všetko vo hviezdach - v tejto chvíli sa rozbehla medzi svište a popravde príliš nečakala na ich reakciu. Už si možno myslela, že si ju ani jeden z nich nevšimne? Ego jej šepkalo, že je tak veľmi nenápadná, že by ju nemohol žiaden z nich vidieť. Ťažko im mohlo byť predpokladať, že sa k nim blíži niečo s nie príliš kladnými zámermi. I keď zdalo sa, že svište nemali problém ani s jej prístupom. Možno dokonca... že ju totálne ignorovali.
Iste vyhýbali sa jej, ak sa im dostala do cesty alebo ak sa niekde príliš priblížila. Ako, klamala by, ak by povedala, že sa jej darilo. O svojom výkone na svojich nízkych a tučnučkých labách však mohla básne. Efektívnosť s akou sa pohybovala bola na vĺča pomerne vysoká. Alebo to si aspoň Vera v najlepšej viere hovorila. Akonáhle sa jeden zo svišťov priamo pred jej nosom zaryl do zeme, zaryla sa do nej aj Vera. A že ako! O niekoľko centimetrov viac a snáď by jej pod zemou skončila celá hlava! A nebolo by to perfektné, ak by práve v tom momente nedostala šiškou priamo do svalu na stehne!

Přidáno.

Vera sa sústredila na mamku a jej rozprávanie. V tomto veku sa to novými informáciami okolo nej len hemžilo a niekedy bolo ťažké to všetko spracovať. Jej mozog bol ale ako špongia a aj keď si momentálne neuvedomovala, že sa to všetko na ňu lepí a keď tieto informácie bude potrebovať, určite si ich bude vedieť nájsť. Alebo sa objavia samé, to bolo jedno. Každopádne žrala každé slovo, ktoré vyšlo mamke z úst preto úplne odignorovala vlka, ktorý sa im prehnal lesom a rovno aj odišiel. Otecka si všimla, ale viac pozornosti mu venovala až v okamihu kedy ju na jeho náladu upozornila Thyra. Jemne naklonila hlavu na stranu a zabúchala chvostikom ,,To nič ocko, aj ty budeš raz určite vedieť mágiu robiť," urobila dva-tri kroky smerom k nemu, no držala sa stále pri mamke. Ešte chcela vedieť ďalšie veci alebo tak. ,,Nemusíš byť preto smutný! My ťa ľúbime," prikyvovala svojim slovám akoby sa snažila im pridávať ďalšiu vážnosť. A čo aj nie? Toto bolo veľmi dôležité!

December || 3 || Nina
Vera popotiahla nosom a samozrejme sa obtrela o mamkinu srsť. Ako by to aj inak bolo? Na to tu predsa mamky boli, nie? V rýchlosti pokrútila hlavičkou. Po lícach jej stiekli posledné slzy, napokon čo sa stalo nebolo niečo hrozné a malá Vera na svoju labu rýchlo zabudla. Bolo jednoduché povedať, že sa snažila len byť teatrálna - uvedomovalo si ale tak malé šteňa vôbec čo to znamenalo? ,,Do-dobre," prikývla. Nina jej dávala veľké množstvo informácií, ktoré musela spracovať, ak si zapamätá aspoň fragment z nich, určite bude rada. Informácie takto skoro v živote sa skladovali kdesi vzadu v hlave a len tak ťažko sa vymazávali. Vera ich bude mať uskladnené v hlave a použije ich v okamihu keď ich bude potrebovať. ,,Pôjdeme to teda skúsiť znovu? Spolu?" pozrela na mamku, no ešte sa nemala chuť od nej úplne odtrhnúť. Pozrela smerom hore do jej tváre a položila si hlavu na jej labu. ,,Hihihi, mami!" zasmiala sa na jej slová a už bolo veľmi ďaleko od plakania. Nič také sa už viac nedialo! ,,JA sama teda! To zvládnem, okay? Budeš sa pozerať? Ale z diaľky dobre?" Vera sa odlepila a prešla k ľadu, obchádzajúc mláku kde si namočila labu, z veľkej diaľky. Akonáhle ale laby položila na ľad, nebolo to také zlé ako čakala. Nakoniec to bolo ok. Mamka mala pravdu, ona to zvládne v pohode. ,,Mami pozeráš sa? Mamiii? Pozeraj!" zavyla a rozbehla sa po ľade.

Advent 24. - Úloha 17. Obdivuj krásu zimy z útulného místečka
Maminka ju odložila pod jedným zo stromov a ona sa musela veľmi premáhať aby zostala na mieste kde jej povedala. Nie žeby chcela utekať preč, ale všetko naokolo vyzeralo tak krásne, až sa jej do toho chcelo zahryznúť. Prestupovala z nohy na nohu a pohľadom skúmala kríky pod stromami opadané snehom. Kdesi sa nimi si odbehla mamka niečo vybaviť a ju nechala aby sa zabavila. Ale zostávať na mieste a zabaviť sa predsa len vylučovalo, nie? Vera nevedela čo má robiť, cítila sa rozpoltená a jedinou možnosťou ako s takým pocitom narábať bolo plopnúť sa na zem a zostať ležať. Odfúkla si aby dostala preč sneh, ktorý jej počas toho sadol na nos. A nakoniec... to na snehu ani nebolo také zlé. Packy mala zložené pod telom a brada sa jej opierala o sneh na zemi. Oči poskakovali po snehových závejoch a v tomto momente si skutočne užívala, že všetko naokolo nej vyzeralo ako diamanty.
Chvostík jej bubnoval o jej malé vyležané miestečko. Čím viac sa hmýrila, tým viac sneh pod ňou usadával a tým hlbšie sa nachádzala. To bolo ešte viac príjemné, chladný vzduch tak okolo nej až ta necirkuloval a ona mala preto možnosť sledovať okolie o niečo pozornejšie. Jastrila oči aby medzi zapadnutými konármi spozorovala sivú srsť mamky, no moc sa jej nedarilo. Miesto toho videla všade len sneh, sneh a možno ešte trochu snehu. Bol krásny, to bolo jasné! O tom potom, avšak všetko v rovnakej farbe jej mladým očiam veľmi nepomáhalo. Prekrútila očami a skrútila sa do klbka - už len počkať na mamku.

Vera sa už pomaly videla ako mizne medzi stromami, avšak jej plán sa rozhodne nenaplnil. Zatiaľ čo súrodenci ju snáď len odignorovali (Vera nemala možno ako si to skontrolovať, bežanie v tomto momente bolo dostatočná práca, než aby si stíhala všímať ešte aj niečo ďalšie.) no mamka na ňu dávala pozor. Čapla ju, malej vlčici chýbalo len niekoľko metrov aby sa zdúchla z ich malej čistinky v ktorej sa spoločne hrali, jej chvost sa zaknísal bolesťou. ,,EEk!" vyjadrila svoj protest dosť jasne, z hrdla sa jej vydralo drobné zavrčanie. Možno ak by sa nejednalo o jej vlastnú mamku, tak by venovala aj zopár hryzancov - v tomto momente len stiahla uži dozadu. Už ju nálada na utekanie prešla!
Ale najlepšie na tom všetkom bolo, že si to u nej mamka hneď všetko pekne vyžehlila. Vere sa v očiach veľmi rýchlo objavili iskrička a tlamička sa jej rozďavila v prekvapení. ,,JA tiež mami?" vyskočila na laby a obskákala okolo mamky. ,,Ja také tiež dokážem, žeano-žeano?!" dožadovala sa, prednými labkami sa mame oprela o rameno a nadšene krútila chvostom. Tak toto bolo teda niečo!

Advent 23. - Úloha 12. Zkus, jak dlouho vydržíš držet packu v ledové vodě December || 2 || Nina
Vera si ďalej capkala po kamienkoch, akoby to nič nebolo. Veď nakoniec ani nebolo! Najlepšie ale bolo, že na túto aktivitu prišla úplne sama a bola úplne hrdá. Možno z nej ešte niečo bude, aj keď možno by bolo lepšie aby z nej bolo niečo lepšie ako bubeník na kameňoch. Bavilo ju to, to áno, ale v tomto veku ju bavilo aj naháňať svoj vlastný chvost. A prekvapivo táto aktivita bola aj celkom záživná. ,,Prejsť? Po vode, hahaah," pozrela na mamku so smiechom ale netrvalo dlho aby sa vyšvihla na labky a prešla k vode. Zostala stáť niekoľko desiatok centimetrov od hladiny a zamyslene pozerala pred seba. Toto bola pre ňu tak trochu novinka, ešte úplne nevidela svet naokolo seba a preto tuhá voda bola jedna z prvých čo videla. Ľad ale nebol úplne všade zamrznutý, pred jej labkami boli menšie jazierka vody, ktoré ju zaujali o niečo viac.
Chvostík sa jej zamykal zo strany na stranu akonáhle vrazila jednu z predných láb asi po zápästie do chladnej vody. Vankúšiky na jej packách sa zarazili do bahna, no to jej nevadilo. Voda bola studená, trvalo však až niekoľko sekúnd kým to Vera začala úplne cítiť na svojej labe. Najskôr sa jej to zdalo ako náramná zábava, vankúšiky na labke ju celkom príjemne štipkali - jej chvost sa točil ako malá vrtuľka. ,,Oučie!!" zakňučala o niekoľko sekúnd neskôr. V rýchlosti vytiahla labu z vody a prebehla k mamke aby sa jej obtrela o nohu a nenápadne prosila o utešenie. ,,Môžeme ísť na tú vodu mami, ale je veľmi studená. Budú nás bolieť packy," utrela si drobné slzičky o srsť svojej mamky.

December || 1 || Nina
Malá vlčica sa na svojich nožkách už cítila o dosť istejšie. Dokonca už ani nevyzerali tak neproporčne veľké k jej telu a už ju pekne niesli aj po nestabilnej podložke a preto mohla spokojne pokukovať po jazere neďaleko nej. Vera síce netušila kde to boli, no bola spokojná, že bola s mamkou. Síce bolo možné, že všetky potrebné informácie dostala, momentálne však nebola vo veku kedy by jej na nich záležalo alebo by boli žiadané. Jej ,,otázkové" mesiace boli snáď ešte pár týždňov ďaleko a zatiaľ si len užívala prítomnosť ako bola. A keďže nepoznala poriadne nič iné ako len sneh, kamene neďaleko jazera sa jej veľmi zapáčili. ,,Pošuješ ako moje pazuriky klapkajú po tých kamienkoch mami?" pýtala si pozornosť mamy, zatiaľ čo jej vlastná pozornosť bola venovaná kameňom. Tie vytŕčali kde tu spod kôp snehu kde bolo dosť vlhko na to aby sa sneh rozpustil. Vera sedela pri jednom z väčších kameňov a ťapkala po ňom pazúrikmi. ,,Páči sa ti akú hudbu robím?"

Zdalo sa, že to všade naokolo nej žilo. Vera si to uvedomila veľmi rýchlo, keď ju z rozjímania nad snehovými vločkami vyviedol chumáč snehu, ktorý na ňu dopadol. A zase na nos! Toto nebude vôbec žiadna sranda, keď všetci útočia na jej nos. Zagánila smerom od ktorého si bola viac ako len istá, že to prišlo - na nose sa jej objavila nespokojná vráska a z hrdla jej vyšlo nahnevané ,,Humph!" a za ním nasledovalo ešte nespokojnejšie ,,Hej!" Vĺčati sa nejako podarilo vyhrabať na svoje tučnučké packy, aj napriek snehu, ktorý odmietal spolupracovať. Vera ešte stále nebola na svojich nohách pevne postavená, aj keď na tom pracovala ako veľmi mohla. A potom sa otočila k Thyre zadkom, zahrabala prednými labkami a poslala jej smerom spŕšku snehu. Skontolovať koľko z neho reálne dopadlo na sestru sa jej nepodarilo, to bolo príliš veľa vecí naraz na jednu také malé vĺča. Nič to ale! Hlavne že si to užila. ,, Kiš-kiš bé-bé," smiala sa sestre zatiaľ čo sa v super-rýchlej vlčacej rýchlosti rozbehla opačným smerom od Thyri, zatiaľ čo sa nešikovne vyhýbala Ezimu. Nie, ani jeden z nich ju nemá vôbec žiadnu šancu chytiť.