Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vera sa ponáhľala dopredu a moc sa nezaujímala o to ako sa dvaja vlci kdesi za ňou pusinkovali. Jediné čo ju skutočne zaujímalo bol poklad, ktorý si už teraz odčítavala pod labami. Ak Vera bola niečo, tak to rozhodne bola ctižiadostivosť, ktorá v nej skutočne snáď nikdy nezhasíňala. A potreba vlastniť čokoľvek čo nemohol mať niekto iní. Hej, to bolo pre ňu skutočne perfektné a len tak by sa niečoho nevzdala.
Trvalo jej nejaký čas behania po kraji jazera s nosom pri zemi a očami pevne nastraženými, až jej do pohľadu udrel odraz slnka. ,,Hej niečo mám!" vyprskla zo seba s jakotom a hodila sa na chladnú zem, len aby jej niekto nepredbehol jej vlastné laby. Pod vankúšikmi sa jej blišťal pomerne veľký lesklý kamienok, ktorý bol predtým asi z polovice zahrabaný v zemi. Hej, to jej znelo celkom ako poklad. ,,Čo na to hovoríš, čo hovoríš?" dožadovala sa pozornosti, skôr ako však ktorýchkoľvek z vlkov mohol vziať kamienok do láb, uchmatla si ho do tlamičky a rozbehla sa smerom domov: ,,Muším to išť ukážať mamkhe!"
> Céder cez galtavar

August | 7 | Namaari
Nálada jej tak trochu opadla a jej sa na tvári objavil nespokojný výraz. Aspoň na pár minút mala dojem, že objavila niečo čo nikto iný ešte nevidel a bola tak prvá objaviteľka, proste... Nebolo by to extrémne cool? Vo Veriných očiach teda bolo a teraz bola sklamaná, že svietiaca ,,hviezda" pred jej ňufákom bola len obyčajný chrobák, ktorého mohol nájsť takmer ktokoľvek. Takže áno, skutočne bola sklamaná, že videla svetlušky. ,,Uhm, hej?" pozrela sa neveriacky na Namaari akoby neverila, že sa niečo také mohla skutočne opýtať. ,,Nezdá sa ti to?" spýtala sa teraz ona s úkosom a vráskou na nose. ,,Ja si myslím, že by to bolo cool, vieš si predstaviť aká krásna by som bola?" urobila drobnú piruetu, kedy nechala svoj chvost plápolať za sebou vo vzduchu. Vera si veľmi dobre uvedomovala, aké je pekná, nakoniec jej to otecko stále opakoval. A otecko mal predsa len vždy pravdu. ,,Ale chápem, že nevidíš tú víziu."

August | 6 | Namaari
Vlčici sa vôbec nepáčil jej nápad a Vera sa veľmi ťažko ubránila tomu aby nad ňou neprevrátila očami. Bol to dobrý nápad! Ona to len nechápe!" zavrčala si v hlave, no to bolo asi tak všetko. Ak sa chcela dostať ku hviezde a napokon aj k tomu svieteniu, čo jej Namaari sľúbila, tak potrebovala jej pomoc. Aj keby to nikdy nahlas nepriznala, teraz by sa jej skutočne zišla pomoc. A ona tú hviezdu aleže fakt chcela. ,,Dobre no. Tak nejaký iný nápad," zamumlala a rovno sa aj rozhliadala, čo by mohli vymyslieť. Konárom by ju rozhodne nedokázala trafiť, takže o to sa rozhodne pokúšať nebude. Už sa viac strápniť nechcela. To ale Namaari ju už volala k sebe. Vera sa k nej ticho blížila, kládla laby pred seba ako veľmi ticho len mohla, len aby sa dostala ku hviezde sediacej na jednom z listov naokolo nič.
Prikrčila sa, aby sa dokázala dostať čo najbližšie a prehliadnuť si ju a napokon predsa len- ,,Ono je to fakt chrobák, fujky," vyplazila jazyk a pozrela na vlčicu. ,,Tak to ma asi svietiť neurobí."

August | 5 | Namaari
Vera si svoju spoločníčku tak trochu neochotne premerala. Nie žeby mala nejaké právo, no vôbec sa jej nepáčilo čo jej vlčica rozprávala. Takže jej súrodenci zomreli. A rovnako aj jej mamka a dokonca aj tatko? Ešte predtým ako sa narodila? A to bolo možné asi ako? Nie, Vere sa to skutočne nejako nepozdávalo, no aj napriek svojej prerezanej hube mala tentoraz vynikajúci nápad to nejako hlbšie nekomentovať. Aspoň raz teda. ,,Oh... Tak to je kus nemilé," povedala a to bolo asi aj všetko. Ešte by chcela zdieľať Vernich rodičov ako Delta alebo Seilah a to by teda fakt nešlo. Oni mali na krku vlčat už dosť.
Vlčica jej však neponúkla žiadne riešenie ich malého problému s lietajúcimi hviezdami, Vera to musela nejako poriešiť sama. ,,A čo keby sme sa rozbehli oproti seba? To by nám utiecť nemohli," zamyslela sa nahlas, no v tom momente mala Namaari akýsi úplne iný taxonomický nápad. ,,Hmyz?" zasmiala sa nahlas. ,,A to že ako?" zaujímala sa s pokrútením hlavy. Nie, ani to sa jej dnes nejako nezdalo.

If Vera could, her head would be underwater right now. She loved water. Loved it since she was just a puppy and her legs barely strong enough to support her weight. Vera never realized why this was the case, why the water attracted her so much. It was calm here, sure, but Vera was not really known for being the calmest one in the forest. Today though, she was trying to reastrain herself, mostly because wet fur never really suited her well. And she wanted to be nice today. And any other day, in that matter. Still, water was fun and she was not quite ready to give up playing in it. As the weather was slowly changing, she was certain her playing time was shortening. There is not gonna be any water to play in in the winter and after winter, she is not gonna be small puppy anymore, she knew that as a poem. A quick glance to right and left, just to make sure nobody was creeping on her, Vera bolted to the body of water and rolled right onto her back. Embarassing? Maybe just a little. She was not ready to give up all this fun just yet, so she decided to marinate in the moment a soak up all she could, before she would not be able to anymore. With water all over her ears and face, she giggled like a pup she still were.

Vera nadšene skučala - pískala a takmer sa až roztrhla. Chvost sa jej kmital ako akási helikoptéra, samotný zadok jej lietal zo strany na stranu, ako sa nedokázala ovládnuť v celom nadšení. Poklad! Sakra poklad! Vlčica si nebola úplne istá, čo znamenalo poklad. Teda, slovu rozumela, zase taká blbá nebola. Skôr si nedokázala predstaviť čo by taký poklad mohol obsahovať a bola z toho neskutočne nadšená. To očakávanie ju zabíjalo, preto keď ju Saelind rýchlym skokom vyzvala na hru, obaja mohli vidieť žeravú čiaru, ktorá po nej zostávala ako sa rozbehla smerom ku svorke. Metaforicky samozrejme, no Vera mala tak nastražené oči, že snáď cítila každú jednu cievu v ňom. Ak ho ona nenájde prvá, tak jej rozhodne praskne cievka a hodí také tantrum, aké ešte nikdy. ,,Ja to nájdem! Prvá! A potom bude všetko moje!" nechala sa počuť, s chvostom dominantne vysoko vo vzduchu a odhodlaným výrazom na tvári. Dávala pozor na to kam stúpa, aby náhodou niečo neprehliadla. Vo svetle sa na piesku čo-to odrážalo a Vera mala niekoľko momentov kedy si myslela, že už to našla, ale bola to len lesknúca mušľa, ktorá vo svetle hádzala dúhu. Potom sa jej do oka ale dostalo niečo, čo vyzeralo... tak akoby tam nepatrilo. Po stromami, niekde kdesi už začínalo ich územie a stromy viseli nad plážou. ,,Ja-ja už asi niečo mám!" zapišťala, takmer až hystericky a vrhla sa hlavou do piesku, len aby ju Ezekiel nepredbehol.

August | 4 | Namaari

Vlčica bola prekvapená informáciou o jej bratovi, až tak, že Vera takmer vyprskla da smiechu. Musela sa ale krotiť, najmä teda preto, že nechcela vyplašiť hviezdy čo sa okolo nich mihali. Páčili sa jej a najradšej by si ich zobrala domov aby ich mohla ukázať mamke. Možno by sa potom mamke chcelo s ňou tráviť viac času, ak by jej priniesla tak pekný darček! ,,Starší brat predsa!" uškrnula sa aspoň, bez teatrálneho smiechu, ktorý sa jej dral krkom. ,,Ocko ho mal s inou mamkou predtým, ale teraz má nás a nie ju," povedala hrdo, neuvedomujúc si, čo vlastne jej slová môžu znamenať. A fakt, čo to vravelo o jej otcovi, jej už totálne uchádzal. Vere často uchádzal takt a nad pocitmi iných vlkov sa príliš nezamýšľala, možno tak ako jej otec. ,,To si mala mamku potom sama pre seba, hej?"
Konverzácia o rybách ju zaujímala, a rozhodne by sa o nich chcela porozprávať viac, no teraz na to nebol čas. Vera strnulo stála v strede menšej lúčky a ostro sledovala všetky zažínajúce a zhasínajúce svetielka. ,,Myslíš, že by som mohla svietiť????" zajasala, len veľmi ťažko bojujúc s chuťou zapišťať ako malý zajac. ,,Tak to teraz musím urobiť, kukaj na mňa!" upozornila vlčicu a rozbehla sa priamo k prvému svetlu, ktoré sa jej ukázalo pre nosom. Zuby jej cvakli naprázdno, tak silno, až Vera cítila ten otras vo svojej vlastnej lebke. ,,Ouč," zakňučala, no hodila aj napriek tomu po spoločníčke veľavravný výraz. Možno bolo teraz na čase aby sa ukázala zase ona. Aj keď Vera pochybovala, že bude na tom o niečo lepšie ako ona. Ako inak, že áno.

August | 3 | Namaari
Vera počúvala čo jej vlčica vravela a teda, vyzerala smutne. Ona vlka, ktorého spomínala nepoznala, no tak trochu sa dokázala vžiť do jej kože. Nie žeby sa o to nejako extra snažila, hej. ,,Mňa učil loviť môj brat," nechala sa počuť s úsmevom. ,,Celkom mu to išlo tiež. Možno ak by si chcela tak by mohol učiť aj teba," kukla plecami, akoby ten problém, ktorý vlčica mala bolo, že ju nemá kto učiť. To problém nebol, minimálne v očiach Veri a v tomto momente sa jej celkom fajn sľubovali sľuby za cudzích vlkov, najmä ak to nezahralo aj ju. ,,Ale ryby sú teda ťažké na lovenie, a to je pravda! Už sa ti podarila nejaká uloviť aj?" pýtala sa so záujmom, tentoraz nefalšovaným. Aspoň teda do momentu kedy sa na lúke nezačali objavovať hviezdy.
Vera nadšene skučala keď sa okolo nich začali objavovať stále viac a viac. Čím viac hupsala v trave, tým viac ich bolo a tým vyššie položené pišťanie Vera vydávala. Aspoň chvíľu teda, akonáhle si uvedomila, že pred ňou zase začínajú ,,umierať" utíšila sa. ,,Koľko ich je!" kvákala a chvost jej kmital zo strany na stranu ako akási helikoptéra. ,,Dnes bude asi obloha úplne tmavá!" pokračovala zamyslene. ,,Čo by sa asi stalo ak by som není zjedla?" uškrnula sa šibalsky na spoločníčku, avšak jej odpoveď nebola zase až tak podstatná. Vera už mala všetko naplánované!

August | 2 | Namaari
Vlčica jej odpovedala, nepríliš pohotovo, no to nevadilo. Vera sama nepremýšľala až tak veľmi často, minimálne nie tak silno aby sa tak trochu odpojila od sveta. Vĺčaťu z úst utiekol rýchly, bodavý smiech. ,,A o čom takom si premýšľala?" pýtala sa so záujmom. Otázka však bola aký podtón tento záujem mal - pravda bola ale taká, že to nevedela ani samotná Vera. Často neuvažovala nad tým aké jej vyjadrovanie a slová majú na pocity vlkov naokolo nej. Ďalšie slová vlčice však Vera brala ako pozvanie, aby sa k nej pridala. Teda, mladý vlčica si nebola úplne istá, či sa chcela pridať k premýšľaniu, ale na to aby nakukla na vodu sa celkom cítila. Vodu mala rada, odmalička sa v nej rada máčala a naháňala ryby, aj keď sa jej príliš v ich lovení nedarilo. To nevadilo, pokiaľ mala Vera srsť mokrú, tak bola spokojná. ,,Uh-hmm," zamyslela sa v momente ako sa jej zadok dotkol zeme neďaleko jej novej známej. Hlava sa je otáčala vo všetkých strán, aby si pozrela čo vlčicu mohlo tak zaujať. ,,WAAAUU," zaškrečala a razom znovu vyskočila na laby. ,,TO JE HVIEZDA! A TU DOLU!" ihneď skočila do vyššej trávy aby sa ku hviezde dostala bližšie.

August | 1 | Namaari
Vera nikdy nejako neriešila bezpečnosť. Ona sa cítila stále akoby jej nič nemohlo ublížiť a v lese predsa len nesedelo nič, čo by ju mohlo zožrať. Alebo tak minimálne pochopila slová svojho brata. ktorý ju presvedčil o tom, že v ich lese žiadne medvede nie sú. Fakt však, že nie každý les je ten ich, bola úplne iná vec, samozrejme. Toto bol teda dôvod prečo bolo Veru počuť skôr ako vidieť. Nedávala si pozor kam kladie laby a už vôbec či stúpa na nejaké halúzky. Akonáhle sa ale dostala z lesa k jazeru, bola si takmer istá, že o nej každý vedel. Stála pevne na svojich labách s hlavou hrdo s najmä vysoko vo vzduchu, tak trochu z nej dnes vyžarovala detská namyslenosť. Najmä keď pohľadom skončila na staršej vlčici so srsťou vlhkej zeme. Jemne naklonila hlavu na stranu, v poslednom čase sa jej celkom darilo stretávať nových vlkov - jej svet sa každý deň aspoň trochu rozširoval. ,,Čo tu tak trucuješ?" spýtala sa.

Vera sa takmer až roztrhla od hrdosti, v momente ako jej vlčica pochvalu oplatila. Hruď sa jej napla a na tvári mala naradostnený úsmev s hviezdičkami v očiach. Ako jej to len dobre padlo, keď ju vlci všade naokolo nej len ospevovali! Chvost sa jej nadšene krútil a jej poskakovania mala vo svojom veku ešte dovolené. Momentálne sa nachádzala v čase kedy sa mohla ešte správať ako vlča, ale na druhú strannu argumentovať tým, že je už veľká. Alebo teda minimálne Vera verila, že jej to ešte stále prechádza. ,,Poklad?" zalapala po dychu, jej pozornosť sa razom znovu vrátila k vlčici. ,,Akože skutočný pokľad? Skutočne skutorný?" pýtala sa akoby neverila svojim vlastným ušiam - alebo skôr slovám, ktoré vyšili z úst vlčice. Vera bola ešte príliš malá na to aby si uvedomovala srdiečka, ktoré po sebe Reo so Sae hádzali. Pre ňu bola zatiaľ láska ešte stále fujky-fujky a nevedela čo na sebe vlci videli. ,,Um, a ako vonia taký pokľad?" jemne naklonila hlavu na stranu, aj keď boal viac ako len prirpavená na to aby vyrazila do sveta. Vera mala síce viac rada akciu ako premýšľanie, nebola však zase úplne hlúpa. ,,Možno ako niečo nevšedné? Alebo také? Ako rozlíšim niečo čo neviem ako vonia?" začala klásť pomerne dôležité otázky, mminimálne teda pre ňu, aj keď mohla hádať. Ale takto to bolo rýchlejšie, ak by jej to Reo povedal. Potom by mohla aspoň flexiť nad Ezekielom, ktorý sa motal kdesi pod listami kríkov.

11. Napiš post, kde tvé vlče vymyslí nové slovo a použije ho v rozhovoru.

Vera ešte stále tak trochu neveriacky pozerala na novú vlčicu, ktorá sa objavila v ich partii. Zdalo sa, že sa s Reom poznali a vĺčaťu sa dokonca zdala byť aj tak trochu povedomá. Preskúmavala ju s hlavou jemne naklonenou na stranu, no i tak si nedokázala spomenúť kde ju kedy predtým videla. Napokon len mykla ramenami, asi to nebolo zase až tak podstatné, ak si na to nedokázala spomenúť. ,,Cítila som!" obraňovala sa pred bratom. Nechcela totiž pred cudzinkou vyzerať divne. ,,Niečo... Ale som ju aj počula. Ale aj cítila, okay?!" zamračila s prekrútením očí, no jej tantrum netrvalo zase až tak veľmi dlho. Jej pozornosť bola ešte jednoducho rozptýlená na to aby sa dokázala na niekoho hnevať dlhšie ako niekoľko hodín. A Reonysa mala predsa zo svojich súrodencov najradšej. Teraz mala však dostatočne veľa času na to aby si vlčicu poooriadne obzrela. ,,Máš pekný kožúšok," nechala sa počuť. Vera nebola z tých, ktorá by komplimenty len tak rozdávala na počkanie, o tom sa dalo skutočne hovoriť. ,,Najúžasňákovskejší!" vyhŕkla napokon, pomerne nadšene, že sa jej tak dlhé slovo podarilo povedať bez väčších problémov. Chvost sa jej zase rozkmital na mieste a pozrela smerom na brata, akoby očakávala, že budú pokračovať vo svojom tréningu.

Júl 4 - 1. Napiš post o tom, jak tvé vlče jde samo nebo s někým na houby.

Už sa takmer stávalo pravidlom, že sa Vera vyberala na výlety sama, najmä keď sa nudila. Les naokolo ich svorky poznala pomaly lepšie ako svoje vlastné laby a tak sa nebála každým svojim výletom zájsť ďalej a ďalej. Dnes išla smerom na sever, aj keď na smere jej samotnej nikdy nejako extra nezáležalo. Nos mala pri zemi, snažiac sa využiť informácie, ktoré jej poskytol pred niekoľkými dňami Reonys. Napokon, opakovanie bola matkou múdrosti, alebo také nie. ,,Ooo! Ahoj pán hríbik!" pozdravila neživú vec pod svojimi labami počas čoho je chvost kmital zo strany na stranu. Hríb bol pomerne veľký, s tmavohnedým klobúkom a o niečo bledšou nožičkou a mladej vlčici voňal celkom príjemne! Až by sa do neho Vera celkom rada zahryzla. Jej večera bola ale prerušená ďalšou hlavičkou, ktorá vykukla spomedzi napadaných listov. Vĺča radostne nadskočilo a razom zabudlo na svoj hlad a sliny v ústach. ,,Toto miesto musím ukázať maminke!" nadšene sa radovala a labami v rýchlosti vyhrabávala dubáčiky spod lístia aby si ich mohla lepšie obzrieť a aby na nich lepšie videla. Nakoniec predsa len neodolala a do jedného sa zahryzla - rýchlo ho ale aj vypľula. Pravda bola taká, že voňalo omnoho lepšie ako chutilo. Čo bolo dosť veľké sklamanie!

Júl 3 - 7. Napiš post, kde si vlče hraje na sirénu a zpěvem se snaží přesvědčit ostatní, aby šli za ním.

Vera mala viac ako len dobrú náladu. Chvost sa jej kmital zo strany na stranu a spokojne si pohmkávala tón, ktorý ona sama takmer vôbec nepoznala. Mala zábavu a celkom sa bavila. Vera často nepotrebovala spoločnosť a preto jej aj samota vyhovovala. Na druhú stranu, niekedy zase chcela okolo seba mať nejakých posluhovačov a práve dnes prišiel ten krásny deň. Mladá vlčica sa postavila na menšiu čistinku medzi stromami a nastražila uši. Keď sa k nej nedostal žiaden hlas, Vera sa rozhodla les naplniť tým svojim. Prečo aj nie? ,,Haaaloooo!" začala, spokojne zaťahujúc svoje slová ako sa jej to páčilo. Jej ,,haló" prechádzalo takmer do vytia a tento efekt sa jej neskutočne páčil - ešte si ho zopár krát zopakovala, predtým ako prešla k nôteniu ďalších slov. ,,Poďte sa so mnou niekto hraaať!" nechala sa počuť. Musela sa veľmi premáhať aby sa ku koncu svojho vytia nezačala smiať. Mala z toho srandu, zo všetkého toho kriku, ktorý sa rozliehal po lese. Vera takmer konkurovala všetkým vtákom, ktorí razom prestali pri jej vyrušovaní spievať. ,,Poďte za mnou! A budeme mať srandu!" pokračovala. Bola si takmer istá, že toto bolo niečo čo by k nej nových priateľov mohlo prilákať.

13. Napiš post, kde má tvé vlče v srsti něco letního (např. písek, květinu, šupinu, prach z cesty)
Vera si nenechala povedať. Popravde, Vera si nikdy nenechala povedať, ale to bolo viac ako len vedľajšie. Nos držala vysoko, no klamala by, ak by povedala, že nos bol ten jediný zmysel, ktorý použila. Netrvalo jej príliš dlho, aby popri kríkoch začala počuť šramotenie čo ju navádzalo, ktorým smerom sa má pobrať. Nadšene sa rozbehla dopredu, piesok z brehu sa jej lepil na srsť na labách, keď jej popri behu kamienky odletovali spod láb. Do srsti sa jej zase zamotávali halúzky, ktoré s hlasným praskaním odlamovala pri svojom predieraní sa. Zopár krát jej na hlave pristál aj neposlušný list, ktorý si z čela v rýchlosti sfúkla. Trvalo jej len niekoľko ďalších sekúnd, kým sa dostala k vlkovi, ktorý sa v tých kríkoch celý čas skrýval. V prekvapení zastala len okamih predtým ako sa na neho so smiechom vrhla. ,,Uh ahoj," naklonila hlavu na stranu a v tento moment si nebola istá, či mala to správneho vlka. Oči jej preskakovali po okolitých kríkoch. Predsa len toto nemôže byť ten správny vlk, nie? ,,Ty nie si tatko," preniesla niečo úplne evidentné a zacvakala ušami, akoby čakala, že sa za pár sekúnd niekde vynorí aj on. Ešte stále verila, že mala nájsť jeho. ,,Kto si?" opýtala sa, obzerajúc sa, čo na to povie jej brat. Nakoniec ale... niekoho našla, nie? A to si zaslúžilo odmenu!