Gallirea - Příspěvky uživatele

Mahar cez vresovisko >
Ihneď ako Vera uvidela čistú vodu, vrhla sa do nej takmer bez premýšľania. Jediné čo chcela bolo, aby si mohla zo svojej krásnej striebornej srsti vymyť všetko bahno, ktoré sa jej tam počas prechodu cez močiare nalepilo. Ak by ju teraz videla mamka, rozhodne by z nej bola sklamaná. Teda, asi nie tak veľmi ako bola sklamaná z Thyry, ale akékoľvek sklamanie nebolo vôbec dobré. Voda pod jej labami bola ale chladná, omnoho chladnejšia ako by bola vlčica očakávala. Síce počasie už bolo o niečo chladnejšie, Vera neočakávala, že voda na kúpanie bude zase až tak chladná. Musela ale zaťať zuby, keď nechcela pokračovať ďalej ako nejaké malé prasiatko. A ona nebola prasiatko! Ale princezná! Musela sa teda tak správať ale aj tak vyzerať, ako by to predsa len bolo? Musela svojej rodine robiť dobré meno. Takmer okamžite ako sa umyla, pohla sa rovno aj ďalej.
> Tmavé smrčiny cez Tenebrae

Východný hvozd cez Midiam >
Zem sa jej nepríjemne lepila na laby a ak by nebola tak tvrdohlavá ako Vera bola, možno by sa aj otočila na labe a vrátila sa späť. Stále sa ale úplne nezmierala s tým, že ju mamka nechala ísť samú a celá situácia na konci lovu jej v brušku vyvolávala nepríjemné vlny. Mladá vlčica nebola úplne dobrá v komunikácii svojich pocitov, najmä keď sa jednalo o niečo čo zahŕňalo jej rodinu. Ona bola skutočne typ vlka, ktorý si radšej niektoré veci nechá len pre seba zatiaľ čo v nej bude rásť zášť až do okamihu kedy vybuchne. Nebolo to zdravé, ale to bolo Vere tiež tak trochu jedno, to čo si mysleli ostatní sa jej nijako netýkalo. Takže! Miesto toho aby sa otočila a bez nového príbehu sa vrátila do svorky, pevnejšie stisla zuby a modlila sa aby bažiny skončili omnoho skôr ako predpokladala. Pre jej vlastné dobro.
> Kierb cez vresovisko

Severný galtavar cez VVJ >
Vera sa rozbehla dopredu ešte skôr ako si bola úplne istá kde vôbec idú - netrvalo ale dlho aby si uvedomila, že je nakoniec predsa len sama. Uši jej stáli nastražene na hlave, keď sa rozhliadala okolo seba aby zistila kde je jej mamka. Nie žeby si toho neužila za hranicami svorky bez akejkoľvek kontroly už pomerne dosť, no Vera veľmi rada využívala každej šance kedy mohla byť s mamkou sama. ,,Mami?" preniesla nahlas, no popravde skutočne neočakávala odpoveď. Klamala by, ak by povedala, že jej nebolo z celej záležitosti smutno, no to by nebola Vera ak nad tým teatrálne neprekrútila očami a s povzdychom si urobila zábavu aj z toho. Veď nakoniec nikoho nepotrebovala a na prieskum môže ísť aj sama! Hej, presne tak! Nech si doma robia čo chcú! nechala sa počuť vo vlastnej hlave a rovno za nosom sa začala presúvať ďalej. Niekde, boh vie kde.
> Mahar cez Midiam

Aj napriek tomu, že budúca večera už bola skolená a a všetky ostatné zvieratá sa rozpŕchli kade-tade po svete, nebolo také ťažké si všimnúť, že dráma pokračuje. Vera bežala späť k mamke s nastraženými ušami aby jej nič neušlo - už od narodenia bola sivá vlčica ako akási kamera, ktorá chcela vedieť o všetko kde sa čo šuchne. Akonáhle ale začala počuť o čom sa bavia, spomalila a snažila sa tváriť čo najviac nenápadne. Jej sestra to ale nejako nezvládala a v mladej vlčici sa bili emócie. Chcela svojej sestre pomôcť, zastať sa nej aj napriek tomu, že vedela, že bola právom v riadnej kaši. Nechcela však ísť proti mamke, možno by sa skutočne ozvala ak by na Thyru kričal tatko, ale rozhodne nie mamka. Ticho sa prikradla ku skupine, kdesi ku sestre aby na ňu mohla pôsobiť ako akási psychická podpora, aj keď nič nehovorila. Zdalo sa ale, že Thyra bola už za hranicou meltdownu a nejako celú situáciu nedávala. Bez nejakého varovania sa rozbehla preč a Vere nezostávalo nič iné len ju nasledovať pohľadom. ,,Thyraaaa!" hľadela za ňou, no trvalo jej niekoľko sekúnd rozhodnúť sa či má za ňou bežať alebo nie.
Ale nakoniec bola rada, že jej rozhodovanie zobralo taky čas, lebo mamka povedala niečo extrémne zaujímavé. Aj keď ju trochu bolelo, že si musela vybrať medzi sestrou a výletom k Životu, rozhodnutie bolo jasné. ,,Aj ja pôjdem s tebou! Dobre mami?" nečakala na odpoveď a išla s nou tak či tak.
> východný hvozd cez vvj

Vera doslova letela dopredu ponad trávnatú planinu, asi ako nejaký šíp alebo fľak sivej farby. Museli sa dostať na miesto určenia presne tak ako sa dohodli, aby im mamka dovolila účastniť sa aj ďalšieho lovu. Hej, ešte nedokončili ani tento a Vera už tak trochu premýšľala čo bude na tom ďalšom. Uvedomovala si Theu kdesi okolo svojich zadných láb a predpokladala, že Thyra bude ešte kdesi za ňou. To boli všetko dôvody prečo si mladá vlčica vôbec nevšimla, že jej sestra robila niečo veľmi hlúpe a už vôbec ju nedokázala zastaviť. Popravde prišla o takmer všetko dráma lebo sa sústredila na beh a aby sa nepotkla o svoje vlastné nohy. Akonáhle sa však na planine objavil oheň, razom boli všetci v ešte omnoho väčšej panike ako doteraz. Na zvieratách, ich koristi, bolo vidno, že panikária omnoho viac ako by možno bolo dobré. Vera prerývane dýchala, keď sa jej podarilo konečne zastaviť, stavajúc sa na zadné laby aby videla, čo sa deje kdesi sa nimi.
,,Ako sa tu objavil ten oheň?" pýtala sa nasrdene, sledujúc ako mamka s tatkom bežia úplne opačným smerom od stáda. Prečo? Vlčica sa zamračila a až teraz si všimla, že Thyra vôbec nie je nikde k dohľadu. ,,Kde je Thyra?" skočila Thei takmer do tváre, akoby ona bola zodpovedná za prítomnosť jej tmavej sestry. Tak veľmi sa snažili dostať na miesto na ktoré sa mali dostať, len aby sa teraz vracali po svojich stopách späť? ,,Raaahhhh!" naštvane zaručala a rozbehla sa späť, smerom k rodičom, aby zistila o čo im ide.

Vera sa stále plazila v tráve a nosom detegovala akékoľvek zmenenie smeru vetra. Keď jej brat vysvetľoval ako to funguje, všetko to dávalo teoretický zmysel - avšak až teraz, keď si to skúsila na vlastnej koži a najmä úplne mimo obyčajnej hry, až teraz pochopila aké to skutočne je. Všetko dávalo zmysel a ona bola nadšená. Tlkot jej vlastného srdca počula takmer až vo svojich ušiach. Toto stopovanie bolo omnoho lepšie ako očakávala a rozhodne omnoho lepšie ako keby mala sedieť v kúte a len sa pozerať čo sa deje.
Mamka všetko organizovala a to sa Vere páčilo. Nakoniec možno aj ona bude lovkyňou, v tomto veku sa jej ale páčilo takmer čokoľvek čo ju postavilo na piedestál zodpovednosti a následných pochvál za dobre vykonanú prácu. Napokon sa vĺčatá dozvedeli aj ako sa zvieratá volajú a mladá vlčica si mohla konečne uložiť tento pach s menom a výzorom zvieraťa. Všetko bolo omnoho lepšie ako keby sa miesto lovu predsa len rozhodli ísť hladať Theinu babku, ktorá nemusí ani existovať. (Nie žeby Vera Thei neverila, to nie, ale...)
Akonáhle si všimla, že sa mamka s otcom rozbehli v skutočnom začiatku lovu, Vera taktiež vyskočila na laby a s pomerne veľkým okruhom sa rozbehla smerom k lesu, kde mali sledovať aby sa tam losy nedostali. ,,Baby poďme, musíme tam byť skôr ako oni!"

Céder >
Od nadšenia takmer ani nedýchala, keď sledovala mamku na miesto, kde si prvý raz vyskúšajú lovenie na vlastnej koži. Srdce jej bubnovalo v hrudnom koši a oči jej radostne pobehovali po planine. Spokojne si to ťapkala vedľa mamky, najmä po tom ako ju pochválila - všetko bolo razom okay a aj ten hlúpy lov bol odrazu omnoho viac cool a nadšenie sa dalo krájať. Napokon ich všetkých ale zastavila a začala vysvetľovať. Vera takmer visela na jej slovách a akonáhle sa tak hlboko nadýchla, vĺča urobilo to isté. Do nosa sa jej razom dostalo omnoho viac pachov ako predtým, teraz keď sa na ne sústredila, dokázala po vetre cítiť čo im mamka hovorila.
Ako ich ,,vypustila", Vera sa pritlačila k zemi, no v tejto polohe bolo pre ňu viac ako len ťažko niečo vidno. Musela sa viac sústrediť na svoj nos ako na oči - aj keď sa tak trochu obzerala, aby zistila kde sa nachádzajú jej sestra spoločne s Theou. Nechcela predsa len aby ju nejakým spôsobom predbehli. Aj napriek tomu, že im mama vravela aby používali nos, Vera si nemohla ušetriť rýchle pohľady aj na zvieratá, snažiac sa zistiť o aké zviera ide. Ich pach síce už teraz poznala, ten si zapamätá. No pomenovať dané zviera bolo niečo úplne iné. Aj keď sa jej zdalo, že jej presne o týchto hovoril Reo keď sa hrali na stopovanie pri jazere. V rýchlosti sa snažila loviť v mysli a kdesi nájsť to správne pomenovanie.

Aj napriek tomu, že v inej situácii byVera viac ako len rada súhlasila s Thyrov, v tomto momente zostala ticho. Síce na svoju sestru nadšene pozerala a ticho kývala hlavou zhora nadol v jasnom súhlase, zostala ticho. Ich mamka nebola zrovna nadšená z prejavu ich nesúhlasu a malá vlčica takmer uverila, že ich nechá nakoniec doma.
,,Budeme tá najlepšia ochranka akú ste kedy mali!" zajasala s krútiacim chvostom. Niečo bolo lepšie ako nič, najmä keď to povedala jej mamka. Vera bola tak trochu na svoju mamku naviazaná omnoho viac ako by bola ochotná priznať nahlas či už aj sama pre seba. ,,Že dievčatá? To zvládneme!" pozrela v rýchlosti na Theu a Thyru, očakávajúc, že sa pridajú k jej slovám a všetko bude ok. Idú na lov! Na LOV!! A nebudú len tak sedieť, tentoraz sa pozrú o niečo bližšie. ,,Ale najskôr ich naženeme úplne presne, že ani nebude treba na nich dávať pozor samozrejme!" uškrnula sa a nadšene bežala za mamkou, aby ju náhodou niekto nepredbehol. Vera bola pripravená o svoje miesto na vrchole ich skupiny. A potom sa môžu pozrieť na tú záhadu s Theinov babkou. Veď im nakoniec neutečie, nie?
> Severný Galtavar

September | 3 | Namaari
Vere sa vôbec nepáčilo čo jej Namaari hovorila. Ak by boli svetlušky predsa len všade, znamenalo by to, že nie sú vôbec špeciálne. A ak neboli vôbec špeciálne, tak... načo by sa vôbec Vera mala snažiť? Zhlboka sa nadýchla, ani jedna z nich nedokázala potvrdiť svoje slová a mladšie vĺča už vôbec nevedelo prečo ich doteraz nikdy predtým nevidela ak skutočne boli všade. Mykla napokon ramenami a povzdychla si. ,,Sa na to doma pozriem, ale myslím, že by som o nich vedela ak by boli i nás," pozrela na vlčici. ,,Ja svoj domov poznám pomerne dobre. Neviem ako ty.. Ale takúto vec by som si všimla!" nechala sa počuť, no ich záujem o svetlušky pohasíňal asi rovnako rýchlo ako sa okolo nich daný chrobáčikovia strácali. Vera si nebola istá ako dlho bola mimo domova, no podľa zmeny dennej doby sa zdalo, že pomerne dlho.
Čo jej ale vlčica hovorila ďalej ju zase ale znovu zaujalo. Uši sa jej nastražili a sama takmer nadskočila. ,,Myslíš, že mohol byť neviditeľný?!" zhíkla, pomerne nadšene, neuvedomujúc si, ako veľmi traumatizujúce môže byť zmiznutie akéhosi malého vĺčaťa. Nech už sa mu udialo čokoľvek, Vera nebola dostatočne dospelá na to aby si uvedomovala aké to môže byť. V tomto momente bola to bola ešte stále práve ona, ktorá sa strácala a robila svojim rodičom viac ako len malé nervy. ,,Hm, zdá sa, že máte vo svojej svorke celkom srandu," pokračovala bez väčšieho premýšľania. ,,Stále sa vám tam niečo deje! Nás naši raz zobrali na skutočný lov, ale bola to celkom nuda, lebo sme museli sedieť pod kríkmi a len sa pozerať," prekrútila očami, akoby sa obe veci dali porovnávať.

September | 2 | Namaari
Aj napriek tomu, že už obe vedeli, že sa vôbec nejedná o hviezdy, ani jedna z nich sa nejako nechcela vzdať toho, že by sa im jednu podarilo chytiť. Verina motivácia bola jasná - chcela zvieratkom ohúriť kohokoľvek len mohla, teda najmä svoju mamku a súrodencov, ako to už v každej správnej rodine býva. Akonáhle sa Namaari pokúsila jednu chytiť na jazyk, Vera sa začala smiať. S vyplazeným jazykom vyzerala jej spoločníčka veľmi smiešne, možno tak smiešne ako vyzerala Vera, keď navrhla aby sa rozbehli oproti sebe. ,,Nieee," smiala sa nahlas a krútila hlavou zo strany na stranu. Ale popravde sa zdalo, že sa hmyz už pomaly začína vytrácať. Čo bolo viac ako len trochu sklamaním. ,,Asi sa nás nakoniec trošku naplašili," Vera ohrnula nosom na ktorom sa jej objavila jemná vráska. Už ju táto hra zase až tak moc nebavila a tak pozrela na Namaari so záujmom. Viac menej. ,,A čo inak robievaš keď sa nudíš? Máte doma niečo zaujímavé? Vodopády?" hlasno sa nadýchla. ,,Počula som, že niekde sú vodopády! Ale ešte som ich nevide- teda, samozrejme, že som ich videla!"

Vlčata zaujala záhada, ktorú si Vera vymyslela. Teda nevymyslela si ju úplne, per se, ale vlčica bola pripravená zobrať si všetku chválu, ktorú mohla. Nie, nerobilo jej to žiaden problém. ,,Thea hľadá svoju babku!" uškrnula sa na Thyru a významne na ňu pozrela. Ich svet bol ešte príliš malý na to aby vedeli aký veľký je v skutočnosti. Preto by sa nájdenie jedného vlka mohlo zdať ako pomerne jednoduchá problematika na riešenie. No ešte predtým ako stihli naplánovať všetky svoje ďalšie kroky, hlasov v lese bolo stále viac a viac. ,,Um sme traja. A potom starší súrodenci, ale tí sú taký polovičný," ešte v rýchlosti šepotom odpovedala na otázky Thei, no následne si jej pozornosť vypýtala mamka. A čo by bola Vera ak by nepočúvala svoju mamku? Dokonca aj Vera mala hranice svojej rebelskej nátury, ktoré boli niekedy nie príliš jasné, ale to bol detail.
Stále pomerne nasrdene pozerala na sivú vlčicu, no sklapla takmer okamžite, ako jej to bolo povedané. Snažila sa však zachovať si svoju hrdosť pred dvomi vĺčatami a tak len hádzala nenápadné pohľady, ktoré mohli hovoriť takmer čokoľvek. Výraz na jej tvári sa ale menil s každým ďalším slovom, ktoré im kráľovná venovala. V očiach sa jej takmer objavili hviezdičky v momente ako sa Vera nadšene nadýchla. ,,Sľubuješ?" priskákala k mame s prosíkacím šteňacím výrazom na tvári. ,,Tak dobre. Pôjdeme. Teda, ja pôjdem, okay?"

Vere sa objavila na nose vráska a popravde, ich malá pátracia akcia skončila omnoho skôr ako začala. Vlčica si ticho zavrčala popod nos, no dobre vedela, že ani to jej moc nepomôže. ,,No to si nám teda nedala veľa s čím pracovať," povzdychla si, no ich pozornosť sa potom otočila k niečomu inému - teda niekomu. Pridala sa k nim Thyra, ktorá na Veru dosť veľavravne pozrela - popravde si Vera nebola úplne istá čo jej pohľad vravieť mal, no rozhodne to na sebe nenechala tak jednoducho znať. Nerada hovorila súrodencom naprieky, najmä ak boli pred niekým cudzím. Pred rodičmi? To si mohla dovoliť o niečo viac, vtedy sa nebála povedať aj to čo nevedela. ,,Toto je Thea a máme tu celkom dobrú záhadu, čo by mohla byť celkom sranda. Pridáš sa?" pozrela na sestru, aby sa pridala k nim na hromadu. Normálne by si možno chcela nechať všetku slávu pre seba, no tentoraz to nevidela zase až tak ružovo, tak prečo neprivolať aj Thyru?
V lese sa však ozval hlas jej otca, ktorý mohli celkom v pohode počuť, najmä preto, že Vera na začiatku nevybehla od ich východiskového bodu zase až tak ďaleko. ,,Urg, zase lov? Nie vďaka!" zamumlala, skôr ku sestre ako k niekomu inému. ,,To bude veľká nuda, keď zase budeme môcť iba pozerať," prekrútila očami. ,,Ale nabudúce už by sme mohli loviť aj my!" Ticho pozrela na Theu aby si ju premerala. Nevedela povedať presne o koľko mladšia od nich bola. ,,A možno aj ty. Bude to epické!"

Vlča jej začalo rozprávať svoj srdcervúci príbeh, no popravde Vere zase tak veľa nehovoril. Zdalo sa, že v poslednom čase sa mladej princeznej darilo stretávať len vlkov so srdcervúcimi príbehmi. Jej to nič nehovorilo, nikdy vo svojom živote si nezažila niečo traumatizujúce a nedokázala si ani len predstaviť aké by to asi mohlo byť ak by žila bez svojich rodičov. Bola ešte príliš mladá na to aby si uvedomovala ako veľmi chránená vo svojom živote bola a mohla si v tomto momente dovoliť len pohodiť chvostom. Ale možno ak by jej pomohla nájsť babku, tak by potom šla niekam inak? ,,Hmm, a vieš kto to je? Možno by som ti vedela pomôcť," spýtala sa jej, no Vera mala úplne iné úmysly za svojou pomocou. Vera nakoniec aj tak vždy hľadela len na svoje záujmy. ,,A ako vyzerala?" pýtala sa ďalej, akoby Vera poznala viac vlkov ako len členov ich malého komunitného kráľovstva.
Na jej otázku ohľadne druhého člena vodcovskej pozície, Vera ticho zažmurká. ,,No moja mamka, samozrejme!" odpovedala jej, akoby očakávala, že túto informáciu bude poznať. Pre Veru to bola celý život realita a nevedela, že to vo svokrách môže byť aj iné. ,,Kráľovná!" dodala hrdo. Najmä preto, že vedela, že tento titul v budúcnosti bude patriť aj jej. Tak to fungovalo, nie? Teda ak Thyra alebo Ezekiel nebudú robiť problémy. ,,Áno, áno, presne tak. Ale teraz, čo všetko vieš o tej svojej babke?"

Vlča bolo pomerne nadšené, že si to k nej Vera ženie, to sa jej podarilo všimnúť si pomerne rýchlo. Na to ako bola naštvaná, tak trochu ju to prekvapilo a zastavilo vo vlastných krokoch, ktorými nimi mala k nej namierené. Na tvári sa jej stále držal rovnaký kyslý výraz ako doteraz, no špička chvosta ju zradila a pohupla sa zo strany na stranu tak isto ako jej spoločníčka. ,,Hmm.. tak dobre," nadýchla sa. Predsa len ak rozhodnutie urobil jej otec, tak muselo byť správne, nie? Musela sa ho na to priamo opýtať, keď sa k nej vráti. Musel mať na to dôvod.. musel! ,,Tak keď ťa prijal on, tak je to potom ok," odfrkla si, ale stále na ňu tak trochu zazerala. ,,A ako si sa k nemu dostala?" pýtala sa. Určite sa k nemu prilepila hneď ako ho videla, Vera si tým bola viac ako len istá. ,,Ja som Vera-Nina dcéra alfy tejto svorky a .. a- A budeš robiť čo ti poviem okay?" zamyslela sa nahlas. Hej, to znelo ako celkom dobrý nápad. Možno by ju mohla mať ako malú spoločníčku, keď na Veru nebude mať nikto čas? Každému sa predsa len hodil nejaký malý nochsled. ,,Čo na to povieš, hm? Za to tu budeš môcť bývať a podelím sa o svojich rodičov. Ale len trochu."

September | 1 | Namaari
Na nose sa jej objavila vráska, keď ju vlčica zase priniesla k zemi. Nepáčilo sa jej ako pravdivo hovorila a veľmi sa snažila vymyslieť niečo, čo by jej na to mohla povedať, no nič jej nenapadlo. V tomto momente miesto toho aby povedala ešte niečo blbšie, radšej zostala ticho. Možno po prvý raz vo svojom živote, no nedokázala si úplne odpustiť drobné prekrútenie očami. ,,No dobre, priznávam, že som to nepremyslela úplne do detailov," nechala sa počuť, ,,Ale keďže sa nejedná o hviezdy, nakoniec je to úplne jedno!" uškrnula sa na vlčicu a znovu poskočila. Vo vzduchu naokolo nich stále poletovali svetlušky kde-tu a oni dve stáli akoby v ich strede. Bolo to pekné. Samozrejme o niečo menej peknejšie, než keď si myslela, že sa jedlo o skutočné hviezdy. Ale musela sa priznať, že aj tak boli na peknom mieste. Mala by si ho zapamätať, aby tu mohla priniesť niekoho a ohúriť aj jeho! ,,Myslíš, že by som si jednu mohla zobrať domov?" napadlo ju ešte so záujmom. ,,Jednu by som chytila, to určite dokážem, ak by som veľmi chcela," zašuchorila sa. Síce jej to prvý raz nevyšlo, no to sa zase až tak veľmi nesnažila, nie? ,,Ja som Vera-Nina z Cédrového lesa! Princezná Vera!" povedala hrdo s pohľadom upretým na vlčicu. ,,A nechcela by si sa radšej pridať k nám? My tam máme dosť miesta.. a potom by ťa môj brat mohol učiť, ako sme sa bavili!"