Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Január | 1 | Namaari
Všade naokolo nej bol sneh a Vera to brala za ten najmenší problém, o ktorý by sa mohlo jednať. Jej strieborná srsť v odrazoch slnečných lúčov od snehu akoby žiarila a ona si to užívala. Vera od narodenia milovala sneh a zimu a preto to na nej bolo vidno aj teraz. Laby dvíhala pekne vysoko a s každým krupnutím pod svojimi labami sa jej na tvári objavil spokojný úsmev. Ľadová škrupina pod jej labami znela omnoho lepšie ako zošúverané listy na jeseň. V myšlienkach sa rýchlo vrátila práve k Dantemu, ktorý zimu nenávidel. Aká smutná existencia. Nespokojne sa otriasla, keďže vôbec nerozumela ako niekto nemôže mať rád zimu. Pche!
Z vysokého snehu si to Vera skočila priamo na hladinu zamrznutého jazera, ktoré pod jej labami tentoraz nezapraskalo vôbec. Táto zima bola skutočne tuhá a jeden za skutočne nemusel báť, že sa pod jeho labami niečo preborí. Minimálne Vera sa teda vôbec nebála! Prečo by sa aj? Však jej sa nemohlo vôbec nič stať.

Vlci naokolo nich sa mrvili a zdalo sa, že každú chvíľu sa objavuje viac a viac vĺčat. Vera nebola z tohto odhalenia vôbec nadšená, no jeden si nemohol pomôcť. Pozrela na brata a hrozne dúfala, že nadšenie, ktoré cítil ona by cítil aj on. ,,Prieskum?" pýtala sa ho. Nadšene poskočila na labách a zviezla sa k zemi so zadkom vo vzduchu, keď ho vyzývala na hru. Všade okolo nich svišťal vietor a jej sivú srsť vyvracal až snáď ku koži. Asi by nebol úplne najlepší nápad zostávať kdesi na pláni alebo pri jazere. Tak do lesa, hehe. Znovu vrazila pohľad bratovi do tváre a precupkala bližšie k skupine vlčat. ,,Kto chce ísť na výlet, tak za mnou!" zavelila, no hlas držala nízko, aby ich otec nepočul a ich zábavu im neprekazil skôr ako by sa vôbec začala. ,,A nezaostávať. Slimákov necháme samých v lese!" nechala sa počuť a nenápadne sa vyparila medzi kríkmi kde čakala na odvážlivcov aby sa spoločne mohli posunúť ďalej.
> Východný hvozd cez Mahtae sever

Vere sa podarilo odlepiť oči od otca a konečne jej padli na brata, ktorý stál neďaleko nich. Jej oči sa zaleskli a objavili sa v nich iskričky. Okay, už vedela čo bude robiť a už nebude aspoň sama. Respektíve zmení prostredie a spoločnosť, lebo s Reonysom strávila času už viac ako dosť. ,,Eziii!" nadšene k nemu priskákala a jemne vrtela chvostom aby mu naznačila, že ho rada vidí. Dobré vzťahy v rodine bol základ! Alebo také niečo. ,,Čo robíš?" prišmatrala sa k nemu, snažiac sa mu zalíškať, keď si ho už najskôr v menšej skupinke nevšimla. ,,A čo plánuješ?" pokúšala ďalej spokojne, akoby sa nič nestalo a tak trochu ignorovala hurhaj naokolo nich. Až tak veľmi ju to nezaujímalo, vĺčatá boli príliš malé na to aby sa s nimi ešte dokázala zabaviť. Alebo si to aspoň myslela, nejako extrémne ju to k malým škvrňatám neťahalo. ,,Nechcel by si ísť niekam na prieskum so mnou?"

Január | 1 | Dante
Vlk sa ihneď pobral pridať k jej stážovaniu, aj keď si Vera bola takmer úplne istá, že on to myslí veľmi vážne. Omnoho serióznejšie ako ona sama. Osobne jej to ale nevadilo, smiala sa aj tak a chvost jej posielal do vzduchu slušné obláčiky napadaného snehu. ,,Hrozné," podotkla po jeho preslove a neveriacky krútila hlavou zo strany na stranu. ,,Ako si to niekto môže dovoliť?" pokračovala, no netrvalo dlho aby mala nos zarazený tak hlboko v snehu, že sa jej vločky snáď dostali až do očí. Zalapala po dychu, skôr od prekvapenia ako od nedostatku kyslíka a rovno sa aj zberala na rovné laby. ,,HEEJ!" zrevala, už sa nesmiala až tak veľmi ako doteraz. Jej hnev ale na druhú stranu nebol úplne dobiela, aj keď si Vera veľmi potrpela na to ako vyzerala a samú seba brala možno až príliš seriózne. ,,Ty.. ty-!" cerila sa na neho s chvostom vysoko vo vzduchu, snažiac sa ho prepáliť pohľadom svojich žltých šteňacích očí. ,,Vy južania nemáte žiaden takt a neviete ako sa správať k dámam!"

December | 5 | Dante
Vlk sa nejako konverzácii o svojom otcovi nechytal, aj keď to Veru zaujímalo. Mala rada rodinné dynamiky, vidieť ako fungovali iné rodiny bolo zaujímavé - ak bola strčená v problémoch niekoho iného, mohla ignorovať fakt, že si jej rodičia urobili ďalšie vĺčatá alebo že mala nevlastných súrodencov, ktorí boli síce okay, ale stále nie tak úplne jej. ,,Mal ťa vychovať tak, aby si mu vyhovoval," mykla ramenami jednoducho. V jej očiach bolo takmer všetko jednoduché. Akcia a reakcia. Ak by jej teraz otec povedal, že sa nie je takou dcérou akú ju chcel mať, asi by to tiež neskončilo úplne najlepšie. Vera bola ale oproti svojmu otcovi však ešte stále škvrňaťom. ,,Asi ani on nebol taký dobrý otec ako by si o sebe myslel," pokračovala, no vlk sa rovno stočil k úplne inej konverzácii, z čoho síce nebola nadšená, ale nevadilo to.
Poriadne si ho napokon obzrela. ,,Vie čo, fajn. Všetko je na prd a nič nie je dobré," zvalila sa na zem neďaleko od neho a teatrálne hodila hlavou pozadu. Už len chýbalo aby si labou prešla po čele - Oh the misery! ,,Vzduch je vlhký a slnko tak hnusne svieti cez tie stromy. A tie lúče sú tak nepríjemné, keď ti sadnú na nos a snežné vločky sa vôbec netrblietajú vo vzduchu," vrčala, no na výraze jej tváre bolo vidno, že svoje slová vôbec nemyslí vážne. Premerala si ho s nadvihnutým obočím a bradou vo vzduchu.
,,Uvedomuješ si, že sever nie je len jeden les, že?" zasmiala sa nad jeho otázkou, ktorá bola tak trochu od veci. Ona mohla prežiť celý svoj život kdesi na severe a stále by sa objavila niečo čo by ešte predtým nevidela. A ak sa jeden nudí, stačilo si nájsť len jedného z losov a nuda veľmi rýchlo odbehne. ,,Nebodaj na juhu je len jeden les a potom pláž?" zabrdla do neho a odfrkla si, táto predstava sa jej vôbec nepáčila. Pochybovala ale, že to bola pravda.

December | 4 | Dante
Vera zacvakala ušami akonáhle jej prezradil čo sa mu stalo. S nadvihnutým obočím si ho premeriavala, ona sama si nedokázala predstaviť, že by sa s otcom čo i len nepohodli, nieto ešte aby sa s ním pobila. So súrodencami? To bol iný príbeh, ale s otcom alebo s mamou? Nemysliteľné! (Ale jeden nikdy nevie, čo prinesie budúcnosť, nie?) ,,Oh- Kvôli čomu?" zaujímala sa, bez toho aby jej napadlo, že by to vôbec nemala byť jej starosť. Bola ale zvedavá ako voš a podľa tej starej riekanky bude aj skoro stará.
Následne ale pokývala hlavou zo strany na stranu, vlk bol evidentne úplne mimo svoju hlavu. Alebo ak toto bola jeho normálna nálada, tak pán-božko vlkov ochraňuj. Z nosa jej utieklo uchechtnutie (snort), ktoré najskôr nechcela nechať uzrieť svetlo sveta, ale čo tam potom nakoniec? ,,Ty si taký negatívny, že sa ani nečudujem, že by si sa nevedel usmiať," uškrnula sa. ,,Ešte sa to na mňa nalepí a čo budem potom robiť?" so smiechom sa od neho hravo odtiahla. Hej, dnes mala skutočne dobrú náladu. ,,Nevadí mi ani jedno, ale na juhu som ešte nebola," priznala sa s myknutím ramien. Popravde nebola ešte takmer nikde, no na druhú stranu územie okolo svojho lesa poznala takmer ako oko v hlave. ,,Ja som z Cédrovej, tie vyzerajú takmer ako vŕby ale ihličnaté. Aká náhoda."

Cedrovka >
Vera sa vyvalila z lesa k jazeru ako nejaká veľká voda. Doslova aj metaforicky - bolo jej jedno koľko konárikov pri svojej ceste zlomila len aby sa dostala z miesta A na miesto B čo najrýchlejšie ako mohla. Netrvalo jej dlho aby objavila, že jej rodina vôbec nebola tak ďaleko ako si predtým myslela. Najskôr chcela ísť k jazero a šmýkať sa na lade, teraz ale keď objavila, že je tu lepšia zábava, rozbehla sa priamo za otcom. Spod láb jej odletoval sneh a ona sa mohla cítiť ako v nejakej rozprávke. ,,Tatko!!" nadšene pred neho skočila. ,,Som vás hľadala! Nevieš kde je mamka?" spustila hneď na neho, najskôr ignorujúc svojich mladších súrodencov. O ich existencia vedela, ich pach bol v lese, no osobne s nimi nejako veľa času nestrávila. ,,A máš tu aj skvrňata," odfkla si, keď jej pohľad konečne zablúdil k súrodencom. Načo potrebovali viac detí? Nestačili im oni traja? Ak jej niekto pokazí ďalší lov, tak ako to urobila Thyra, tak potom-

Dvaja vlci pokračovali vo svojej práci aj keď Vera už stratila všetok záujem, ktorý o danej činnosti dovtedy mala. Už len tak prechádzala okolo brata a pozerala sa naokolo seba, akoby očakávala, že sa pred ňou razom otvorí nejaké nové miesto, ktoré ešte predtým nevidela. ,,Hej bolo, pokazilo mi úplne môj prvý lov," prekrútila očami s nadšením aké by sa dalo úplne krájať. Metaforicky samozrejme. Vera si rada nachádzala možnosť ako urobiť veci zas a znovu o sebe a za tento lov Thyre bude ešte vyčítať. Alebo minimálne raz, keď sa znovu stretnú. Thyra musí vedieť, že pod Veriním žezlom to takto nebude lietať. ,,Ja by som asi šla a ako vravíš- potom sa niekde stretneme, okay?" mykla ramenami a kývla hlavou smerom na miesto, kde sa nachádzalo veľké jazero. To miesto mala veľmi rada a hlavne v lete, ale aj zima bola úžasná. Prehodila s bratom ešte niekoľko slov a potom zmizla kdesi medzi stromami smerom k jazeru.
> VVL

December | 3 | Dante
Vera spokojne pozorovala neznámeho vlka, aký obrovský bol, jeho zvláštny nos a chýbajúce časti tela. Dúfala, že jej nikdy nič chýbať nebude. Zatiaľ, čo na niektorých vlkoch to možno vyzeralo dobre, ona si sama seba nedokázala predstaviť inou než bola teraz. ,,Čo sa ti stalo?" spýtala sa rovnakú otázku ako pred niekoľkými mesiacmi položila Cornicovi. On síce svoje oko mal, no bol nepoužiteľné a malo úplne inú farbu ako to druhé. Na prvý pohľad bolo jasné, že s ním nie je niečo v poriadku. ,,Prečo by som nemala byť rada?" uškrnula sa na neho napokon a kývla labou naokolo seba. ,,Vidíš všetok ten sneh?" pýtala sa ďalej, no v tomto momente sa jednalo skôr len o rečnícku otázku, než nejakú na ktorú by skutočne očakávala odpoveď. ,,Milujem sneh," toto jej zakončenie mu snáď odpovedalo na všetky otázky, ktoré jej položil. Vera skutočne milovala sneh. Narodila sa akurát v čase kedy väčšinu svojho dospievania prežila v snehu a nejako si na neho zvykla, možno až príliš dobre. To nevadilo, milovala ho tak či tak. ,,Tebe snáď nevadí?"

December | 2 | Dante
Vera si to krásne štrádovala lesom , laby dvíhala vysoko a radostne si pospevovala. Sneh jej odletoval od láb ako do neho kopala a skákala pod spŕšku snehových vločiek, ktoré ona sama posielala do vzduchu. Mala dobrú náladu a to jej stačilo. Nakoniec jej brat predsa len potvrdil, že by bola perfektná lovkyňa a čo bolo na svete lepšie ako uznanie? Mladá vlčica bola tak hlboko vo svojich myšlienkach, že si ani nevšimla, že nebola sama. Nadšene si tancovala na menšej čistinke medzi kríkmi, keď sa jej medzi jej vlastný smiech dostal hlas niekoho cudzieho.
Zastavila sa, no hlavu stále držala vysoko a chvost jej kmital zo strany na stranu, posielajúc do vzduchu stále nejaké vločky. ,,Čože?" spýtala sa s nadvihnutým obočím akonáhle jej pohľad spadol na hnedého vlka. Chýbal mu kúsok ucha a nemal ani oko - prečo väčšina vlkov mimo svorky, ktorých stretla nemali oko? Už to začínalo byť pomaly štatisticky významné, ak by Vera vedela, čo to vôbec znamená.

December | 1 | Dante
Vera sa vytratila zo územia svorky takmer hneď ako na nej neboli nikoho oči. Už to bol nejaký čas, čo sa jej to podarilo - naposledy mala omnoho väčšiu výpravu ako teraz, no z nejakého dôvodu bola nadšená aj tak. Nakoniec nemuselo byť všetko vždy lepšie ako to predtým, nie? Alebo? Vera nebola zase až tak zaslepená ako by si o nej niekto mohol myslieť, no aj tak by si to nebola priznala a nahlas už určite nie. Bežala však zasneženým lesom a to jej stačilo, hlasno sa smiala a užívala si sneh v srsti a chladný vzduch v očiach.
Bolo jej jedno, že ju niekto započuje, alebo by sa k nej mohol niekto pridať alebo jej ublížiť. V jej svete sa jej nemalo čo stať a ona si to uvedomovala. Pud sebazáchovy mala dostatočne silný, no uvedomovať si aké by mohli vzniknúť problémy keď jeden bol celý život chránený viac ako len dobre?

Reonys jej zobral slová priamo z úst počas ich konverzácie. Vera k nemu nadšene priskákala s iskričkami v očiach, aby sa mu strčila skoro priamo do tváre. ,,ŽE?!" chvostík krútila tak rýchlo, že jeden by mohol mať dojem, že sa jej za chvíľu podarí vzlietnuť. ,,To som si presne myslela aj ja!" vlčica jeho slová brala ako potvrdenie svojho nápadu a v tomto momente už bolo rozhodnuté. Vera bude lovec a bude v tom najlepšia ako ktokoľvek iný - prirodzene. ,,Ak by Thyra robila presne to čo som jej povedala, celý lov by dopadol úplne dokonalo," rozohňovala sa. Nebola si úplne istá koľko toho Reonys videl z toho čo sa stalo na love, no momentálne predpokladala, že všetko. Stále bola na sestru trochu nahnevaná, aj keď ju mala veľmi rada, toto si budú musieť ešte celkom prerozprávať. Našťastie však mamka nebola naštvaná na Veru, čo ona sama brala ako celkom slušnú výhru.
,,Urggh," Vera dnes tak veľmi vzdychala, že by si jeden mohol myslieť, že jej ten výraz na tvári zostane navždy. ,,To môže trvať roky!" protestovala no kdesi vnútri chápala, že svorka musí zostať bezpečná. Ale prečo sa o to musia zase postarať práve oni?

Vážiť, vážiť.. Vera prekrútila očami akoby jej na tom záležal život. Tieto slová sa jej nepáčili - Samozrejme, že si vážila čo sa okolo nej dielo! Rozhodne nebola nevďačná, ak by sa jej mágia ukázala omnoho skôr ako keby na ňu mala čakať. Pravda bola, že Vera nemala rada čakanie a najradšej by mala všetko pred svojimi labami hneď ako jej to napadne. Dobre, možno bola rozmaznaná a nevďačná, ale Vera bola ešte príliš ďaleko od mentálnej kapacity aby si to dokázala priznať a najmä aby dokázala pochopiť, že to tak nie je dobré. ,,Som inak premýšľala, že čo by som mohla vo svorke mať na starosti ja," pridala ďalej do konverzácie, ktorá sa jej podarila zas a znovu stočiť ku nej samej. ,,Toto," gestikulovala labami a ukázala na stom o ktorý sa práve obtrela, tak aby sa nepovedalo. ,,Asi nie je úplne pre mňa," kráčala ďalej, aby trochu zahrabala do zeme a sledovala čo jej Reonys hovoril. Počúvala ho, tak trochu na pol ucha, no dôležité veci, ktoré sa týkali práce sa snažila si zapamätať. Ak chcela byť raz skutočne kráľovná, asi by mala vedieť o všetkom čo sa vo svorke robí, nie?
,,Mohli by sme ich vydať potom hľadať? HM?" pozrela na brata a priskákala k nemu. ,,Mimo svorky som videla len to veľké jazero a tú lúku s vresami, ktoré som priniesla domov," snažila sa ho nechať vedieť, že by veľmi pekne ocenila, ak by vymyslel nejaké nové miesto, ktoré by mohla vidieť. Však Reo musel poznať všetko mimo svorky, nie? ,,Čo keby sme išli pozrieť nejaké vodopády??"

Zamračila sa. ,,URGHHH!" vyvrátila nahnevane oči k oblohe, akonáhle sa dopočula, čo jej Reonys chcel povedať. Sakra práca! Prečo musím na všetko čakať?! Mladá vlčica skutočne nebola fanúšikom čakania a rozhodne nepatrila k najtrpezlivejším vlkom. ,,Ale mne sa už nechce čakaať," mrnčala, aj keď niekde v hĺbke duši vedela, že jej to absolútne nepomôže. Našťastie však mali dvaja súrodenci veci na pláne, ktoré pomôžu Vere zmeniť myšlienky v jej malej hlavičke. Aj keď na hlúpe čakanie len tak jednoducho nezabudne - nakoniec mágia bola celkom veľká vec, nie?
To jej už ale tmavý brat začal vysvetľovať niečo nové a ona sa musela prinútiť aby sa jej myšlienky venovali práve jemu, miesto toho aby premýšľala nad tým ako zistiť svoju mágiu predtým ako úplne zostárne. ,,Huh, okay. To znie celkom jednoducho," mykla ramenami, aj keď sa jej predstava, že bude musieť svoju srsť ošuchovať o kadejaké kmene stromov moc nepozdávala. Jej srsť bola pekná, zimne huňatá a lesklá od jej vlastnej starostlivosti. Prečo by si ju len tak nechala vytrhávať kde tu na kríkoch? ,,A bude to trvať dlho?" začala sa zaujímať, s možno trochu zajačími úmyslami. ,,A musíme prejsť celé hranice, hej?" pokračovala. ,,Možno sa nám podarí nájsť mamku počas toho, to by bolo milé," kvákala ďalej akoby mimo rečou, počas toho ako kde-tu zarývala pazúriky do zeme. V skutočnosti len však robila spoločnosť Reonysovi a zabávala sa. Nebola v tom úplne srdcom, ale to bol tak trochu detail.

Svorka >
Hlavu držala vysoko vo vzduchu, rovnako ako chvost, počas toho ako sa vracala k bratovi. Evidentne toho mali ešte dosť veľa na práci a Vera sa práce zase až tak nebála. Aj keď možno nemala nadšenie úplne zo všetkého, no ak mala niekedy byť skutočne kráľovná tejto svorky, mala vedieť ako sa o ňu postarať, nie? ,,Už som aj tuu," nechala sa počuť akonáhle si to docupkala späť k tmavému bratovi. Na kvety už pomaly zabudla a jej myseľ sa sústredila na to aby si zapamätala všetko čo by mohla do budúcnosti potrebovať.
Na slová brata pritakala, to bolo samozrejme múdre a dôležité. Hranice svorky sú veľmi dôležité, určite. ,,Okay, to znie napohodu," mykla ramenami, neuvedomujúc si aké problémy by im hrozili ak by sa na to vykašľali. Vera celý život žila v bezpečí a jej svorka mala postavenie, ktoré nikto nespochybňoval. Akýkoľvek bol záujem Veri, pre ňu bola ich svorka nedotknuteľná. ,,Hranice voňajú ale ako my, nie?" dodala informáciu, ktorá bola dosť jednoducho rozoznateľná aj bez toho aby ju musela povedať nahlas. Pri Reovy sa aspoň nemusela báť, že sa po otázkach bude cítiť blbo. Niečo podobné by sa mamky asi neopýtala. ,,S tým koľko nás ale teraz je, by sme im dali čo-proto ak by dačo skúsili!"