Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Február | 3 | Namaari
Namaari nebola úplne nadšená z jej slov. Teda, bola nadšená, ale rozhodne nie tak veľmi ako bola Vera, čo nebolo úplne prekvapenie. Vera dokázala byť vo svojich pocitoch veľmi intenzívna a ešte mala ďaleko od toho aby ich dokázala ovládať ako dospelý vlci. Alebo možno sa k tomu nikdy ani nedostane a toto bola proste povaha s ktorou sa narodila. Jeden nikdy nevie. Akonáhle ale odpovedala na jej nabádanie o niečo prístupnejšie, Vera spokojne nadvihla obočie. Celú túto interakciu brala ako jednu veľkú výhru. ,,Okay, dohodnuté," prikývla. Teraz im nezostalo nič iné ako čakať na prvé jarné dni, kým sa vytlačia jarné kvety a potom sa im otvorí omnoho väčší svet. Vera už mala za sebou svoj prvý rok a bola pripravená na väčšie výlety - a ktorá princezná by šla niekam bez svojich verných dám? Bolo načase aby Vera začala budovať svoju sieť a s ňou aj svoju budúcnosť! ,,A nechcela by si sa ísť zatiaľ pozrieť k vodopádom? Neponáhľaš sa domov, nie?" navrhla, nemali nič moc na práci a takto sa mohli aspoň nejako zabaviť. S prieskumom a tak.

Február | 2 | Namaari
Namaari ju hneď neodmietla, čo znamenalo, že ešte mohla dostať to čo chcela. Čo by bolo fajn, Vera bola zvyknutá na to, že dostávala čo sa jej páčilo a len veľmi občas sa jej dostalo priameho slova nie. Prekvapivo to bola práve jej mama, ktorá jej robila najťažší čas, no to Vere nevadilo - svoju mamku mala aj tak stále najradšej na svete. ,,Okay!" odpovedala jej radostne, no vo svojej hlave si už predstavovala ako spoločne s Namaari pokoria svet. Teda, nie doslova ale bolo vždy dobré, keď mala princezná zopár vlkov pri sebe, ktorým mohla dôverovať, nie? Ak si mohla Thyra dotiahnuť domov Ikrana, prečo by si nemohla priniesť kamarátku aj ona? Veci sa ešte mohli vyvinúť všelijako.
Ako sa ale začali rozprávať o ostrove, Vera počúvala veľmi pozorne. Takéto veci ju celkom zaujímali. Na jej ďalší návrh sa vybrať na výpravu, Vera takmer vyskočila z kože. ,,To vybavíme, hneď ako sa objaví jar," uškrnula sa na ňu. ,,Vystopujem doma Theu a pôjdeme! Spolu. Ako tím! Vieš čo Namaari, myslím, že by si sa k nám mala skutočne pridať," povedala jej vážne, no v hlase jej hral úsmev a dobrá nálada. ,,Myslím si, že toto môže byť dobrý začiatok nového, lepšieho priateľstva,"

Február | 1 | Namaari
Vera ohrnula ňufákom nad predstavou, že by jej krádne svetlušky neboli na nej vôbec pekné. Popravde, samozrejme, že mala Namaari pravdu ale predstava, že by jej na hlave napríklad svietila korunka? Živá korunka? Ako veľmi cool by to mohlo byť?! Jooj prečo nemôže byť svet presne podľa mojich predstáv? ,,Ak by si chcela možno by si sa mohla pridať k nám," navrhla jej. bez toho aby rpemýšľala nad tým, či by jej rodičia súhlasili. Nakoniec predsa len sa do ich kráľovstva pridávalo stále viac a viac vlkov - jedna jej kamarátka na pár chvíľ by snáď problém nebolo. ,,V poslednom čase ku nám prišlo celkom veľa vlkov, sme celkom populárny," zazubila sa na ňu spokojne a najmä hrdo. Ak Vera niečo skutočne bola, bola to hrdosť na jej rodinu. Ale to ona bola od narodenia, o niečo lepšia ako všetci ostatní.
Mladá vlčica počúvala čo jej kamarátka hovorila a razom sa jej pozornosť úplne presunula na ňu. ,,ČOŽE?" vyhŕkla prekvapene. ,,Teraz v zime? Ako ste sa tam dostali? Kde to bolo a bolo to ďaleko?" snažila sa z nej vytiahnuť všetky informácie.

Január | 10
Sneh na nose jej bol veľmi príjemný, dokonca sa Vera ani neponáhľala ho z kôpky snehu vytiahnuť. Na jej malom zranení pôsobil upokojujúco a mladá vlčica mala chlad rada. Viac menej. Labou si začala prechádzať po nose, aby si zaschnutú krv so snehom zmyla - po nose nasledoval aj krk, do srsti si vmasírovala ďalšiu hŕbu snehu a netrvalo dlho aby kým vyzerala ako zmoknuté kura. Kým sa jej toto vysuší, tak to bude chvíľu trvať, no aspoň na nej nebol už cítiť kovový pach krvi. Až teraz sa jej chvost začal kmitať zo strany na stranu, už bola spokojná a svet sa razom zdal byť omnoho lepší. Keď sa už nemusela báť, že si z nej bude niekto robiť srandu, netrvalo jej dlho aby sa vybrala hlbšie do lesa, kde sa ešte stále ozývali hlasy, ktoré tak dôverne poznala. Možno by nakoniec ešte predsa len mohli ísť na nejaký výlet, ako keby sa nič nestalo.

Január | 9
Prekrútila nad svojim vlastným správaním a najradšej by si sama nakopala zadok. Takto sa predsa len nespráva dcéra kráľovnej! Princezná a budúca samotná kráľovná, nemohla byť predsa len na seba hrdá, keď spanikáry pri každej malej nepríjemnosti, ktorá sa jej stane. Musí si svoje správanie ďalej o dosť viac premyslieť. Miesto toho aby sa teda vybrala rovno späť za rodičmi, rozhodla sa uložiť kdesi opodiaľ a trochu si usporiadať nie len myšlienky ale aj výzor. Musela si upraviť nos, nevedela ako vyzerá a pozrieť sa do hladiny vody v tomto momente možné nebolo. Labami narvala na kôpku kus snehu, dostatočne veľa na to aby sa jej podarilo strčiť si tam ňufák bez toho aby sa viac zranila než doteraz zranená bola. Trvalo jej nejakú chvíľu, kým sa na ďalší krok odhodlala, ani sama nevedela čoho sa vlastne tak trochu bojí.

Január | 8
Skôr ako sa však vyvrhne na lúčku kde mala rodičov, musela sa dať nejako dokopy. Labkou si prešla po nose, kde mala už len zasušenú šupinku - evidentne skutočne preháňala čo sa predstavy koľko krvi stratila týkalo. Labkou odtrhla jeden z listov kríku aby si mohla otrieť aj srsť na hrudi, no ani to nebolo nejako extra potrebné. Všetko bolo viac ako len okay a dokonca sa za ňou ani nikto nevyrútil po tom čo zastala, čiže si ju nikto nevšimol. Super, aspoň niečo jej vychádzalo, keď už sa narvala do stromu hneď prvú vec čo ráno mohla urobiť. Pomaly ale isto sa jej darilo chytiť dych, dokonca aj jej myšlienky sa nejako urovnávali a razom bolo všetko o niečo jasnejšie, čo nemalo čo robiť s tým, že všade naokolo nej bola beloba snehu prerušovaná len tmavými kmeňmi stromov a ich stále zelenými ihlicami.

Január | 7
V diaľke sa jej podarilo zachytiť hlasy známych vlkov, čo ju prinútilo zastaviť. Zastaviť však na snehu napadanom na zľadovatenej zemi nebolo úplne jednoduché. Vera sa nádherne šmykla ešte niekoľko ďalších metrov - presne tak ako sa jej stalo pred pár minútami, kedy to už však nestihla ubrzdiť a nos jej zavalila krv. Síce si mohla vydýchnuť, že jej rodina bola v poriadku a živá, v tomto momente boli to posledné čo skutočne pri sebe chcela. Vrhla sa k najbližšiemu stromu a spokojne sa oň oprela, zahalená pred ich pohľadom, ak by náhodou niekto pozrel smerom do lesa. Ako sa jej podarilo dostať sa priamo k nim, keď svojim behom chcela dosiahnuť práve úplný opak? Niekde bo svojej navigácii musela urobiť chybu, no nebola si úplne istá ako to bolo možné. Možno sa jej hlava podvedome chcela dostať na miesto kde sa cítila najbezpečnejšie? Priamo do nory ich svorky?

Január | 6
Rútila sa teda lesom ako zmyslov zbavená a jediné v čo dúfala bolo, aby sa jej nepodarilo spojiť si nos s nejakým ďalším kmeňom stromu. To čo skutočne vo svojom živote potrebovala nebolo, aby mala ešte aj krivý nos. Popravde? Krivý nos bola jedna z najväčších obáv, ktoré v tomto momente mala. Teda, samozrejme okrem toho, že by sa pred svojimi súrodencami úplne strápnila. A nedaj bože!! Pred mamkou. Mamka by z jej momentálneho správania rozhodne nadšená nebola. Počas svojho zbesilého behu hlasno nosom popoťahovala, aj keď si bola viac ako len istá, že jej to vôbec nepomáhalo. Vo svojich predstavách mala krvou potriesnený celý hrudník a nebola príliš ďaleko od toho aby vykrvácala. Ani jedno z toho však nebola pravda a Vera zas a znovu neskutočne preháňala. V panikou zachvátenej mysli ale všetky jej myšlienky zmysel dávali.

Január | 5
Mladá vlčica mohla cítiť ako jej z nosa vyteká krv. V tomto momente si vôbec nebola istá o aký silný prúd sa jednalo, cítila však kovovú chuť na svojom jazyku, čo ju vydesilo ešte viac. Narvať to priamo do kmeňa jedného zo stromov nebol úplne jej nápad, no čo mohol jeden urobiť keď si príroda niečo podobné zaumienila? Jediné čo ju na celej situácii skutočne štvalo bol fakt, že teraz všetci budú vedieť kde sa nachádza a vyčuchá ju aj ten najväčší blbeček!A nakoniec bude za toho blbečka práve ona, lebo kto to len tak napáli do stromu? To, že sa jej laby pošmykli na ľade nebude nikoho zaujímať. Musela si dať pozor aby okolo seba neurobila ešte väčší bordel a nikto ju z rodiny nenašiel. Musela sa presunúť mimo lesa a to čo najskôr. Fakt, že ak niekto nájde jej krv len tak ležať na zemi a bude sa o ňu báť, ju úplne obišiel. Jej najväčšia priorita bola zachovať si svoju hrdosť, ktorá bola krehšia ako by si kedy Vera dovolila myslieť.

Napokon sa k nim pridala ešte jedna sestra, čo bolo fajn. Zdalo sa, že ich Vera skutočne upútala a nakoniec presne to bolo, čo aj chcela urobiť. ,,Ja som Vera Nina, vaša najstaršia sestra," nechala sa počuť. Popravde, nemala najmenšieho tušenia čo bola staršia ako Thyra alebo nie. Nikdy sa na to nepýtala no v tomto momente sa v lese nenachádzal nikto, kto by jej slová dokázal vyvrátiť. ,,A od dnešného dňa ma budete počúvať, inak z vás nebudú také dobré princezné ako zo mňa," pokračovala, no jej slová neboli konečné. Konečne mala niekoho kto ju mal počúvať a že si Vera svoji pozíciu aj slušne užívala. Konečne nebola v okolí najmladšou, ak teda nepočítala momenty s Thyrou a Ezekielom. Mohla sa teraz cítiť dôležito, lebo mala poznatky, ktoré jej malé sestry nemali. ,,Prvá lekcia! Keď sa predstavujete, vždy musíte mať odvážny pohľad a hlavu vysoko vo vzduchu!" zvolala a nahodila hrdinskú pózu. Predné laby mala pevne položené na zemi vedľa seba, zatiaľ čo zadné mala mierne rozkročené a chvost vo vzduchu so špičkou smerujúcou k oblohe. ,,A predstavujeme sa celým menom! Aj menom po mame," upozornila ich a pozrela na tmavšiu zo sestier, ktorá sa ešte nepredstavila. Labou na ňu ukázala. ,,Teraz ty. Predstav sa!"
Vera už bola dostatočne veľká na to aby okrem zábavy videla aj riziká. Mohli zostať v lese - teda, mali by zostať v lese. Vonku to vyzeralo na skutočnú snehovú búrku, čo mohlo byť celkom cool. Vera ešte nebola nikdy vonku počas snehovej búrky, tak sa pokojne uškrnula. Nejako sa zabavia bez toho aby sa všetky tri zaryli po ňufák do snehu.

Január | 4 | Namaari
Vera venovala Namaari kyslí úsmev. Zdalo sa, že nikto nezdieľal jej názory čo sa týkali zimy. To bolo fajn, Vere to nejako extra nevadilo. Jeden z ďalších dôvodov prečo bola Vera špeciálna, minimálne vo svojich očiach. Čo iné na tom aj mohlo byť? Blo by to zvláštne ak by princezná zo severu nemala rada zimu, nakoniec prvé mesiace svojho vedomého života prežila v snehu a zvykla si na neho možno až príliš dobre. Avšak aj leto malo niečo do seba, kúpanie sa v jazerách bola jedna z ďalších zaujímavých aktivít, ktoré mala rada. ,,Oh, svetlušky! Áno, už viem aj ja," ušrknula sa a až v tomto momente sa začala stavať na laby. V rýchlosti sa otriasla, no sneh na srsti jej nevadil. Jej strieborná farba bola podľa nej krásne podčiarkovaná snehovými vločkami. ,,Ale stále si myslím, že by vyzerali celkom pekne na prívesku," uškrnula sa. Predtým ich chcela zožrať, teraz jej stačili na prívesku - aj tomu sa hovorí charakter development, nie? ,,Eyy, super! Už si lovila aj vo väčšej skupine? Niečo väčšie?" zaujímala sa so záujmom. ,,Ja už som vo svorke lovila tiež a celkom mi to šlo!" povedala hrdo, tak trochu ignorujúc, že jej malá skupina urobila väčší bordel ako pomoc. To čo urobila Thyra ale nebola jej chyba!

It was stupid. It was utterly and completely stupid. Vera did not like how big her family was getting and was really angry about the lack of attention she was getting from her parents. Lately, her moments were spent with Reonys, who was really nice. But still. Not her father and definitelly not her mother whose time vera was craving the most. Sure, puppies needed more of her parents' time, but they could like... not make more if them, no? Was she not enough for them? Was she not doing good or did she mess up somehow? Maybe they were angry with Thyra and decided to try again?
Yeah, that would be it. It could not have been anything Vera did, Vera has been doing everything the right way. Always. She was the epiphany of a perfect daughter and it's gonna stay that way. She is going to make them proud. Oh so proud! They are all going to see what she is capable off, what she is going to accomplish. This took Vera's mood into a stratosphere, she felt better about herself now and maybe her day was not in ruins after all. Maybe she could pay visit to the lake to make her mood even better. Oh! Maybe those waterfalls she wanted to go see. How might waterfalls look in winter, she wondered.

Január | 3 | Namaari
Namaari nemala úplne náladu pridať sa k nej v ležaní na ľade, čo ale Vere vôbec nezabraňovalo v pokračovaní zubenia sa na svoju kamarátku. Aj keď ju úplne neodmietla, uši Vere so záujmom zacvakali aj keď chvost pokračoval v zametaní snehu. ,,Ty si tiež jeden z tých vlkov čo nemajú radi zimu snáď?" zapozerala sa na vlčicu, no teraz si nebola úplne istá čo si predtým hovorili o tom kde Namaari býva. Vera si spomínala na nejaké útržky čo jej spoločníčka vravela, no nedala by za ne laby do ohňa a popravde? Keď sa spolu naposledy s hnedou vlčicou stretli, Vera mala hlavu plnú úplne iných problémov. Napríklad svetlušiek. Svetlušky boli super. Až v tomto okamihu sa bledá vlčica postavila a otriasla zo seba všetok sneh, len aby ho poslala do vzduchu okolo nich. ,,Na srsti vločky vyzerajú ako diamanty," upozornila Namaari aby si všimla ako sa jej vlastná srsť razom trblietka. ,,Takmer ako princezná," uškrnula sa, no v ich malej spoločnosti bola samozrejme len jedna princezná.

Január | 2 | Namaari
Vera sa hnala po ľade, akoby jej to tam patrilo. Sneh padal z oblohy akoby ju objímal, zatiaľ čo jednotlivé snehové vločky sa jej zachytávali na srsti ako malé diamanty. Mladá vlčica zimu proste skutočne milovala. Bolo celkom prekvapivé, že sa Vere laby na ľade zase až tak veľmi nešmýkali, no vo svojom živote si už čo-to na ľade nachodila a nejako si zvykla. Samozrejme, vždy sa mohlo stať niečo nečakané - ako napríklad, že vás niekto osloví práve keď ste v strede skoku a vy sa rozpleštíte na ľade ako nejaká žaba. Hej. Gustiózne.
Vlčica si odfrkla sneh z tváre, ktorý sa jej tam pri páde dostal, aby mohla zaostriť na vlčicu. ,,Namaari!" nadšene vyhŕkla s kmitajúcim chvostom. Hnedú vlčicu nevidela snáď.. od jari? Ked spoločne chytali kdesi pri jazere svetlušky a Vera ich chcela zjesť aby svietila. Pri tejto spomienke sa jej na tvári objavil kyslí výraz. ,,Pridáš sa?" ukázala labou na ľad neďaleko nej, na ktorom bola doteraz sivá vlčica natiahnutá. Spokojne sa pri tom uškrnula, akoby toto bola presne poloha v ktorej chcela skončiť.

VVJ>
Vera sa pchala cez tie najväčšie húštia aké kedy videla. Srsť sa jej hlasno sťažovala ako ju ťahali vetvičky a ona si nadávala, že čo si to vlastne vymyslela. Za sebou počula pohyb, no nebola si úplne istá koľko z jej malých súrodencov sa s ňou rozhodlo vydať na prieskum. Všade naokolo nich bolo temno - les bol omnoho hustejší než ten na ktorý bola Vera zvyknutá a raňajšie slnko zahalené v oblakoch rozhodne nepomáhalo. Vlci mohli počuť ako sa nad ich hlavami vietor opiera o vysoké koruny stromov, no jeho laby na nich nedosiahli. Aspoň teda nie v plnej sile.
Akonáhle sa Vere podarilo odtrhnúť pohľad od prázdnych vetiev zmietajúcich sa vo vetre, oči jej padli na jedno jediné vĺča čo sa rozhodlo ísť s ňou. Na tvári staršej vlčice mohlo byť vidieť sklamanie , že jej návrh nebol prijatý s väčším nadšením, no aspoň mala malú sama pre seba. Vera sa vystrela, ako veľká sestra. Narovnala sa a laby, ktoré úhľadne zložila pod sebou s hlavou vysoko vo vzduchu. ,,A tvoje meno je aké?" spýtala sa jej vážnym hlasom. Vlci z kráľovstva sa museli vedieť prezentovať.