Gallirea - Příspěvky uživatele

Vera sa nadšením takmer triasla. Podarilo sa jej presne čo chcela a nemohla sa prekonať skrývať svoje nadšenie - pohľadom stále preskakovala zo Sesi na stádo a na miesta kde si myslela, že by mohli byť jej rodičia a starší súrodenci. Mladá vlčica ich konečne pomaly začínala akceptovať ako členov ich rodiny a momentálne veľmi pomáhalo ako veľmi cool vyzerali. V živote tak mladého vlka s úplne inými prioritami ako majú dospelí bolo zároveň veľmi ťažké a rovnako veľmi jednoduché niekoho ohúriť. A že Vera bola viac ako len ohúrená ihneď ako zaznamenala, že sa stádo začalo hýbať a vlci za nim. V rýchlosti preutekala na miesto kde im Sesi povedala, aby si našla to najlepšie miesto - nemohla predsa len prenechať pre Thyru alebo Eziho! ,,Hej hej, vidíte to!! To je Reo!" nadšene si špitkala akonáhle sa jej podarilo pretlačiť kríkom až úplne dopredu. Aj napriek tomu, že boli pomerne ďaleko, Vera sa cítila akoby bola v prvom rade nejakého veľkého kina. Takmer mohla na nose cítiť prach, ktorý vírili do vzduchu nohy zvierat. Zatiaľ čo jej súrodenci preberali etiku lovu, na čo hľadela s jemne nadvihnutým obočím. ,,To je kolobeh života, nie?" pridala sa. ,,A my musíme papať," v jej hlave veľmi jednoduché, najmä keď sa príliš nezaujímate o to ako sa môže cítiť niekto iný. A už vôbec nie iný druh zvierať.

Vera nečakala, že sa jej plány podarí naplniť tak rýchlo. Popravde ju to tak trochu zaskočilo a nemala úplne vymyslené ako by mala pokračovať ďalej. Na jazyku mala ešte zopár žiadostí a presvedčovania aby dostala presne to čo chcela, no aj tak bola spokojná. K presvedčovaniu sa pridala aj Thyra, čo ich žiadosti rozhodne pomohlo a mohli sa presunúť tam kam mali. ,,Áno, áno sľubujeme!" pridala sa, tak na pol ucha počúvala čo im Sesi vravela a pohľadom už hľadala miesto kam by sa mohli presunúť aby boli všetci spokojní. Samozrejme, že Vera nechala ísť úplne proti slovám Sesi, najmä teda preto, že predsa len to bol tatko kto im povedal že tu maju zostať... a na jeho zlú stranu sa zatiaľ Vera dostať nechcela. ,,Len ale poďme aby sme to najlepšie nezmeškali!" popoháňala ich lebo si skutočne myslela, že sa im podarí všetko zmeškať. Čo by bola skutočne škoda, keď sa im už podarilo Sesi presvedčiť aby len tak nesedeli na zadku niekde vo vysokej tráve. Nastavila sa k druhému ramenu sivej vlčice aby mohli teda ísť, a veľmi veľmiveľmi sa snažila aby nevybehla rovno na lúku zo ostatnými do stredu všetkej akcie.

Máj | 10 | Cornic
Vera sa snažila pôsobiť akoby to nebol žiaden problém vychniapať s tak vysoko do vzduchu, na miesto kde nebolo zase až tak veľa miesta a najmä na miesto kde už nikto stál. ,,Hm," zahmkala si spokojne ako sa posadila na zadok, ako jej to len obmedzené miesto dovolilo. S Cornicom od seba nesedeli ďaleko, čo asi ani na ich momentálnu situáciu nebolo možné. ,,To je fajn, lebo j už budem musieť pomaly ísť," odpovedala na mu na otázku, ktorú vlastne položila ona. Nebola si úplne istá, čo mohla cudzincovi povedať kde presne býva - čo ale nebol jej problém, keďže momentálne to poriadne nevedela povedať ani ona. Ale tváriť sa mohla, že áno.. len aby vyzerala lepšie. S tým problém Vera skutočne nevidela. ,,Stretneme sa ešte? Bola to dnes celkom zábava," na tvári sa jej objavila radostná grimasa. ,,Teda, až na tých pár ... vecí, táto výprava bolo celkom okay!"

Máj | 9 | Cornic
,,Je to ďaleko?" zacvakala ušami akonáhle Cornic spomenul svorku. To bola celkom dôležitá informácia, za ktorú y na ňu jej otecko mohol byť hrdý! Fakt, že on už dosť pravdepodobne vedel o všetkých svorkách, ktoré sa v okolí nachádzajú išiel tak trochu mimo nej a radšej sa dala do akéhosi vypočúvania. ,,A na ktorú stranu?" pýtala sa, aj keď jej by v tomto momente žiadne smery nijako nepomohli. Na to ako veľmi rada sa čímkoľvek vystatovala, popravde zase až tak vzdelaná na nebola. A možno ak sa aj jej rodičia pokúšali, len málo toho sa na ňu nalepilo. Aspoň mala dostatok múdrosti na to aby neprezradila kde kampia oni.
Vera sa ale musela uchechtnúť, keď jej Cornic položil otázku. ,,Ja tiež už dávno som," narovnala sa, hlavu držala krásne vysoko - bohužiaľ sa na Cornica v tomto momente z výšky pozerať nemohla. Ani metaforicky ani v realite. ,,Aj bez stromu," pokračovala, no trvalo jej len niekoľko ďalších sekúnd kým sa začala štverať za ním.
Len niekoľko ďalších desiatok sekúnd jej trvalo kým sa dostala k nemu, pazúre zarývajúce s do hrubej kôry pňa. ,,A teraz je to tu všetko moje," šťuchla Conicovi do ramena labou s výhražným výrazom na tvári, aj keď bolo jasne vidieť, že sa úškrňa.

Máj | 8 | Cornic
Spokojne ho nasledovala a popravde sa príliš netrápila ktorým smerom sa poberajú. Aj keď obloha nad ich hlavami už bola takmer červená, Vera sa ešte stále domov neponáhľala. Aj keby možno mohla. Nepochybovala o tom, že ju bude čoskoro niekto hľadať. ,,Oh," zahmkala keď odpovedal. Trvalo mu to o niečo dlhšie ako by očakávala a popravde asi nebola ani príliš prekvapená. ,,Naši ma prídu hľadať ak sa do noci nevrátim.." odpovedala ona, no aj tak sa nejako domov neponáhľala. Nemala na to dôvod a pravdu povediac, Vera mala rada raz za čas tvoriť problémy len tak zo srandy. ,,A bývate ďaleko odtiaľto?"
Vera zostala stáť dolu, zatiaľ čo Cornic sa štveral smerom k oblohe. Ona sa smiala na tom ako sa mu šmýkali labky a potom aj na tom ako majestátne na povalenom strome stále. ,,Cítiš sa ako kráľ sveta?" pýtala sa ho medzi záchvevmi smiechu. Pravda bola, že to skutočne vyzeralo celkom dobre. Zhora musel mať krásny výhľad na okolie, ktoré nebolo zahalené trávou.

Máj | 7 | Cornic
Cornic jej pritakal a to jej popravde stačilo ku šťastiu. Mala rada ak s ňou vlci súhlasili - spokojne teda sledovala svojho spoločníka s hrdým výrazom. Momentálne ale mali omnoho horší problém ako bolo Cornicove zajatie bol fakt, že razom nemali čo robiť. A s trávou tak vysoko nad ich hlavami ani poriadne nevedeli, kde sa nachádzajú. Minimálne teda Vera nevedela, keďže bola o čosi nižšie ako jej sivý kamarát. Nechala ho teda tentokrát viesť cestu, najmä preto, že ona sama bola tak trochu v koncoch a vždy bolo lepšie ak by v rozpakoch zostal niekto iný ako ona. Vypočítavé? Možno tak trochu, ale kto by nevyužil svojej peknej tváre? ,,Som hneď za tebou," posmelila ho s úškrnom akonáhle sa jej spýtal či môže byť tadiaľ. ,,Kto ťa príde hľadať ak sa stratíme?"

Aj napriek tomu, že sa jej snažili všetci vysvetliť, prečo je lepšie ak by zostala kdesi vzadu a len sa pozerala, Vera absolútne nebol nadšená týmto nápadom. Najskôr jej narozprávajú, že majú pred sebou lov, povedia jej všetky superlatívy aké ich len napadnú, nechajú ju čakať niekoľko hodín kým sa k tomu dostanú a potom ju nechajú zas a znovu sedieť v kúte? No tak to určite! Reonys jej ale aspoň sľúbil, že ju naučí stopovať keď sa im podarí vrátiť a on zostala zasekaná so svojimi súrodencami so Sesi, ktorá sa do ich rodiny tak trochu prikradla. Urgh, môže byť dnešok ešte o niečo horší? Vlci v jej okolí už museli byť snáď zvyknutý ako dramatická čas od času vedela Vera byť a ako niektoré veci prežívala možno o niečo viac ako by bolo vhodné. A toto bola jedna z vecí, ktoré prežívala skutočne intenzívne. ,,Teta Sesiii, že sa pôjdeme pozrieť o niečo bližšie?" presunula svoju pozornosť na Sesi, keď sa ostatní presunuli o niečo ďalej, aby sa zase o niečom dohadovali. Vera sa snažila na ňu hodiť čo najlepšie psie oči aké v sebe našla, aj keď jej bolo tak trochu proti srsti vypytovať niečo práve od nej. ,,Odtiaľto nič nevidíme, viac by sme sa naučili ak by sme lepšie videli, že áno?" pozrela na svojich súrodencov, najmä teda na Thyru, dúfajúc, že sa za ňu postaví a spoločne sa im podrí Sesi prehovoriť.

Máj | 6 | Cornic
Vera sa chichotala akonáhle sa Cornic spojil so zemou s hlasným žuchnutím a ona si len mohla predstavovať ako sa mu líce opieralo o chladnú zem. Zo svojej pozície nemohla poriadne nič vidieť, maximálne tak tmavú špičku jeho chvosta. Začala sa tlačiť von, zadkom dopredu, dávajúc pozor aby nakoniec aj ona neskončila s jazvou na tvári. Cornicovi sa tak trochu hodila, to bola pravda, no ona mala svoju tvár veľmi rada takú aká bola. Akonáhle jej šiel poďakovať, Vera vypäla hruď a hlavu zodvihla vysoko do vzduchu. Cornic bol od nej stále vyšší, no to je nevadilo. ,,Čo by si bezo mňa robil, huh?" hodila na neho hrdým pohľadom, ktorý sa nakoniec prehodil do smiechu. Napokon medzi nimi zostalo ticho, niekoľko sekúnd, po ktorých Vera odtrhla pohľad od svojho spoločníka a zahmlkala. ,,Čo budeme robiť teraz?" spýtala sa ho. Popravde, už nemala nejaké extra nápady. Jej plán s rybičkami nevyšiel a k tej hnusnej vode sa už vracať nechcela, minimálne teraz rozhodne nie. ,,Chceš ísť pohľadať ten veľký strom?" pozrela na neho so šibalským úsmevom. Ešte sa jej nechalo ísť domov, aj keď sa obloha už pomaly vyfarbovala.

Céder >
Zatiaľ čo si ona spokojne ťapala za bratom, ktorý jej venoval pozornosť. Páčilo sa jej ako pokojný bol a to asi v tomto momente potrebovala - aj keď ešte nemala tak úplne prehľad čo znamenalo skutočné nebezpečenstvo. Pre ňu sa momentálne jednalo len o jedno veľké dobrodružstvo, ktoré malo končiť s plným bruškom a najmä pokojným spánkom kdesi kde bude cítiť pach svojej mamky a otecka. ,,Váááu Reo! Tp je super!!" pridala sa do konverzácie potom, čo sa otec od nich oddelil. V jej mladej hlave už pomaly postavenie začalo dávať zmysel, no ešte stále si úplne neuvedomovala, čo to presne znamená. Zdalo sa však, že to bola pomerne veľká vec a ona bola rada taktiež. Rea mala rada tiež a preto bola rada, že to bol práve on! Lepšie ako niekto koho ani poradne nepozná!
Napokon sa jej znovu prihovoril a ona pokrútila hlavou. Ak jej to aj niekto vysvetloval, táto informácie jej prešla jedným uchom dnu a druhým von. Ale ako ťažké muselo byť nájsť tak obrovské zviera v tráve? Vo Verinej mysli vôbec nie tak ťažké! Skôr ale ako dokázala svoje myšlienky povedať skutočne nahlas, otec začal rozdávať úlohy. ,,NUH-UH!" zaprotestovala Vera. ,,Prečo musíme sedieť na zadku kým vy máte zábavu?"

Máj | 5 | Cornic
Cornic sa na nej chichotal a ona mu na to vyplazila jazyk. Len ťažko sa jej však skrýval úsmev na tvári. Veľmi rýchlo sa im podarilo stratiť všetok strach ktorý mali a razom sa zase mohli cítiť ako malé vĺčatá, bez jediného strachu na zemi. ,,Ak sa budeš takto chichotať, tak tá tu nechám vysier!" vyhrážala sa mu nespokojne, no na jej hlase sa dal poznať smiech, ktorý sa jej len ťažko skrýval. Hovorila jedno, no robila druhé, keď sa kvôli vlasten úplne cudziemu vlkovi pchala do kríkov, ktoré sa jej zachytávali k srsť a trhali jej ju snáď viac ako jej súrodenci. ,,Ak budem mať kvôli tebe lysinku, tak ťa uhriznem do členka," pokračovala vo svojom vyhrážaní sa, no Cornic mohol cítiť ako sa zubami snažila konárik, či čo to bolo čo ho držalo, prehrýzť. Trvalo to o niekoľko sekúnd dlhšie ako by čakala a Cornic snáď skončil aj s ožužlanou nohou. ,,Ak by si mi chcel poďakovať, tak je teraz ten najlepší čas!" smiala sa hrdo keď sivý vlk skĺzol k zemi a povrázok na jeho labe povolil. Šikulka!

Máj | 4 | Cornic
Ihneď potom ako sa ozvala, tak počula zvuk pohybu smerom k nej. Nemala ako vedieť, že sa jednalo o jej požadovaného spoločníka, no v tomto momente nemala najmenšej nálady sa zamýšľať nad ďalšími problémami, ktoré by sa u nich mohli vyskytnúť. Ako sa vraví, problémov nebolo nikdy dosť a tým pádom nebolo úplne treba pridávať ďalšie, že áno. Letela svetom, no ďalej sa už neozývala, až do okamihu kedy takmer nezamrela. Cornic na ňu vyhúkol z krovia, čo samozrejme nemohla vedieť, že bol on. Minimálne nie v okamihu kedy mala všetko naokolo seba rozmazané, počas toho ako bežala trávou - zachytila len tmavý fľak, ktorý sa k nej veľmi rýchlo blížil. ,,HEEeej!!" zvreskla a sama sa zasypala na zem v snahe vyhnúť sa čomukoľvek sa na ňu v tento moment valilo.
Na zemi ležala veľmi neladne a na svojho kamaráta nepríjemne zazerala. ,,Ty si taký blázon, že až!" oborila sa na neho, no na zemi zostala ešte niekoľko ďalších sekúnd, kým sa jej srdce dostalo aspoň do akej-takej pohody. Teda, od pokoja mala veľmi ďaleko, čo dávala na svojej tvári pomerne jednoducho znať. Po týchto sekundách sa ale musela uškrnúť, po tom čo si visiaceho Cornica lepšie obzrela. ,,Si sa zasekol?" smiala sa ako vyskočila na laby. Nechala ho ešte nejaký čas vyžrať si čo sa mu stalo a potom sa pustila do zápasu s kríkom aby jej kamaráta pustil.
Fakt, že len pred pár minútami stály úplne vydesení z toho že ich niekto sleduje vo vode, už bol dávno zabudnutý.

Máj | 3 | Cornic
Vera si ani poriadne neuvedomila ako sa jej podarilo dostať sa von z jazera. Popravde z neho skôr vyletel, než čokoľvek iné, a jeden by možno prisahal, že sa jej laby ani nedotýkali kameňov. Srde cítila nie len v ušiach, ale aj v krku a ústa mala od nervozity úplne suché. Voda jej odskakovala od rýchlo sa pohybujúcich láb až do momentu kedy jej čľapli do bahna nachádzajúceho sa všade naokolo vody. Neriešila to v tomto momente, kedykoľvek inokedy by bola nahnevaná za nie práve najčistejšiu srsť, no teraz jej to bolo jedno. Akonáhle sa ale dostala do vyššej trávy, cítila sa o niečo lepšie. Razom ona bola tá, čo sa skrývala v tráve, že ju nikto nemohol vidieť - a mohla na kohokoľvek vyskočiť a prekvapiť ho ak by chcela. Popravde... zase až tak o moc lepšie sa necítila.
Vrazila sa do prvej ďurky v zemi, ktorú našla a nechala trávu aby sa jej uzatvorila nad hlavou. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa upokojiť, šlo to ale veľmi pomaly, stále ju vyrušovali akékoľvek zvuky, ktoré sa kde tu mihli. A samozrejme Cornic, vlastne. ,,Tu soom!" na rýchlo sa ozvala, no aj ona sa rozbehla smerom, ktorým počula jeho hlas. Zostávalo jedine dúfať, že sa nezrazia priamo nosmi.

Máj | 2 | Cornic
Pravda bola taká, že by sa momentálne jeden u Veri krvi nedorezal. Pekný deň, ktorý mal byť plný naháňania malých rybičiek sa veľmi rýchlo zmenil na tak trochu desivý výlet k jazeru - to bol údel prílišne pracujúcej fantázie. Najmä ak raz začnete pochybovať, potom si vaša myseľ vymyslí všelijaké nové veci. Vlčica sa momentálne na Cornica tak trochu lepila, aj keď ich srsť mala ešte ďaleko od toho aby s dotýkala. Bola rada, že to nemusela byť práve ona čo navrhla aby sa presunuli niekam inam, aj keď už jej v mysli pracovali výhovorky, ktoré by mohla použiť. Samozrejme, jeden z plánov bol jednoducho od jej spoločníka zdrhnúť, no popravde sa ani na to necítila príliš odvážna. ,,Hej, myslím, že som neďaleko videla nejaký zaujímavý dutý strom," zaklamala. Dutých stromov bolo ale všade tak trochu dosť, tak verila, že by sa im jeden podaril nájsť aj keby sa príliš nesnažili. ,,Chceš ísť prvý?" pýtala sa ho, s očami ešte stále prilepenými na vysokých pálkach obrastajúcich jazero. Moc sa jej nechcelo urobiť prvý krok. ,,Alebo by sme mohliii-uhhm," zamýšľala sa, v rýchlosti pohľadu si premerala okolie aby zistila ktorými inými smermi by sa mohli dostať z jazera. Odpoveď - ak sa nechceli okúpať, tak žiadnymi. ,,Nie.." odfrkla si a pozrela Cornicovi do tváre, snažiac sa s ním komunikovať tak trochu telepaticky. ,,Poď zdrháme!" zajačala a rozbehla sa v plnej rýchlosti po kameňoch smerom od jazera a kdesi do podrastu kde by sa mohli obaja zamotať kdesi do trávy.

Vera príliš nerozumela o čom sa otecko s Reonysom rozprávali, no nejako jej to nevadilo. Momentálne bola tak trochu na bratovi nalepená a užívala si, že bola súčasťou konverzácie, ktorej síce úplne nechápala, ale to bolo skutočne to najmenej. Čo ale počula omnoho radšej bol fakt, že sa už konečne začali hýbať. Ona bola pripravená. Vera bola pripravená už niekoľko desiatok minút a tak trochu ju už žrali mrle. Zdalo sa, že byť alfa nebolo zase až tak zábavné ako sa to zdalo, keď spoločne s ockom značkovali ich vlastné územie. Teraz sa zdalo, že dospeláci nerobili nič iné ako sa len medzi sebou rozprávali a to tak mladého vlka ako bola Vera vôbec nebavilo. ,,Yaaayyy!!!" nadšene sa nechala počuť, keď otec zahlásil, že sa budú presúvať. Prvý krok lovu! nadšene si vravela v hlave zatiaľ čo sa prilepila na Reonysa, ktorý bude tento lov taká jej pestúnka. Vyzeral, že vedel čo robí a to sa pri jej prvom love rozhodne mohlo hodiť. (A navyše jej venoval pozornosť!)
> Severný Galtavar

Zdalo sa, že po príchode brata sa veci tak trochu pohli a ak mohla byť Vera za niečo vďačná, bolo to skutočne toto. Zatiaľ čo jej presnejšie vysvetľoval veci na ktoré sa ho nepriamo pýtala, ona sa snažila zachytiť všetko čo sa naokolo deje aby jej nič neušlo. Vera mala veľmi rada vo svojich veciach poriadok a to mohla docieliť len tak, že v každej minúte vedela čo sa kde deje. Najmä ak sa veci jednali o jej rodinu, v tom momente to bolo to najdôležitejšie pod slnkom. ,,To znie ako veľká zodpovednosť," odpovedala zamyslene. Zodpovednosť sa jej páčila. Minimálne teda v jej veku, keď ešte žiadnu poriadnu zodpovednosť nemala. Bola viac ako len nažhavená - skutočne verila, že ak by chcela dokázala by vyriešiť každý jeden problém pod slnkom. Nadšene nadskočila. ,,Môj odhad je, že pojdemeee loviiiť-" zamýšľala sa nahlas po tom, čo jej Reonys vymenovať všetky možnosti ktoré mali, a možno ešte o niečo viac. ,,Lane?" oznámila mu, no slovo sa jej mierne zakrútilo do otázky, akoby očakávala na jeho reakciu, či dobre vybrala. Teda, samozrejme, že vybrala dobre, duh!
Akonáhle sa ich konverzácia pobrala späť k ,,cudzinke", Vera sa musela zamyslieť až do sekundy kedy sa razom uškrnula. ,,Kto by s nami nechcel žiť ale! Však sme super!"