Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Október | 1 | Cyril
Vera sa skrývala v hmle a nadšene sa premávala medzi stromami. Tie stáli ďaleko od seba a niekedy ani nebolo vidno, kde sa nachádza ten ďalší. Nebola si úplne istá, čo chcela dosiahnuť, ale to bolo jedno pokiaľ mala zábavu! Užívala si ako jej srsť zapadá do okolia má tak úplne dokonalé mimikri, ktoré by mohla využiť pri hre na skrývačku. Možno by sa mala otočiť na labe, vrátiť sa do svorky a zohnať Thyru alebo Ezekiela aby sa s ňou pohrali? Alebo možno aj nie, možno si nájde na hru niekoho iného. To bol presne okamih kedy sa jej do uší dostal hlas vlka, ktorého nepoznala. Bez toho aby nad tým príliš premýšľala, sa ticho začala presúvať k nemu. Takmer na neho doslova narazila, keď si ho po prvý raz uvidela ležať na kraji jazera. ,,A čo presne by si chcel ovládnuť?" prehovorila na neho z hmly, kde jej svietili len žlté vlčacie oči v sivej hmle.

Mladá vlčica si strážila svoje veci, aj keď sa jej ich teda nikto nepokúšal ukradnúť. Síce už mali kvety čo to za sebou a boli tak trochu dobité, stále bola na ne veľmi hrdá. Snažila sa dýchať hlbšie aby zachytila pach matky, no zdalo sa, že je kdesi zalezená už nejakú dobu, keďže ju cítiť moc nebolo. Žeby sa mala ísť pozrieť rovno do úkrytu a nechať kvietky tam, ak tam mamku nenájde. ,,Dekorácia," usmiala sa na neho spokojne. Kvety vyzerali skutočne skvostne, minimálne podľa jej veľmi skromného úsudku. Čo mohlo viac kričať ,,vyššia vrstva" ak nie veci, ktoré zjavne nemali nejaký vyšší význam? Vera netušila, no v tomto momente jej to ani len nevadilo. ,,Ale voňajú aj pekne, tak si keď tak môžeš našúchať na srsť alebo tak," zamávala jeho smerom labou, akoby mu chcela niečo naznačiť. Pravda však bola taká, že jediný pach čo ju momentálne zaujímal bol pach mamky.
Akonáhle sa predstavil, Vera pritakala snažiac sa spojiť si poriadne meno s tvárou. Ak mala nejakú povinnosť v kráľovstve ako princezná bolo to poznať mená svojich poddaných. Vlčica už začínala byť vo veku kedy si začínala uvedomovať aj svoje povinnosti. Viac menej. Niekedy menej ako viac. ,,Vera Nina. Podľa mamky," odpovedala hrdo, spokojne sa vystierajúc. ,,Princezná, ale to už vieš," nechala sa počuť. ,,Ale teda," jemne si odkašľala. ,,Som rada, že si tu u nás vo svorke," snažila sa nahodiť reč ako si pamätala od otca. ,,Určite budeš prínosom pre naše.. um. Kráľovstvo," uškrnula sa. Celkom jej to šlo!

Vera prekrúcala očami nad jeho slovami a bolo jej jedno či to mohol vidieť alebo nie. Síce kráčal viac menej za ňou, takže asi nie, ale aj tak! Evidentne si o sebe myslel, že bol extrémne vtipný a to sa mladej vlčici vôbec nepozdávalo. Chcela normálne odpovede na svoje otázky a nie nejaké hádanky alebo pouťovačky! To dokázala jej mamka alebo otecko dostatočne, nepotrebovala aby ju poučoval ešte aj niekto ďalší kto k tomu nemal absolútne žiadne slovo. ,,Takšže nevieš, huchh?" pootočila sa jeho smerom a mykla ušami. Nakoniec to bolo presne to čo od neho počula, nie? Možno nie úplne priamo, ale to nebolo momentálne absolútne podstatné. Akonáhle sa ale začal zaujímať o to, čo to vlastne do svorky nesie, spokojne sa narovnala - pozornosť mala rada dostatočne na to aby mu ospravedlnila jeho blbé odpovede. Aspoň zatiaľ teda. ,,Darčšek pre mamkhu," odpovedala, no mala toho ešte celkom dosť čo mu chcela povedať. Zastala teda a položila položivé kvety na zem, aby už nemusela ďalej rozprávať ako ušušlané vĺča. A možno bez nosa plného peľu kvetov sa jej podarí zachytiť mamkin pach o niečo lepšie, keď jej už vlk odmietal pomôcť. ,,Vresy, z lúky ďaleko odtiaľto. Dobré že?" spokojne sa uškrnula akoby očakávala, že taký výlet bude niečo čo vlka oslní. ,,Kto si zač vlastne?"

Vera si už pripravovala pľúca na ďalšiu vlnu svojho hlasu, keď započula ako sa k nej niekto valí. Aj keď možno ,,valí" bolo tak trochu silné slovo, no rozpoznať pohyby vlka v lese nebolo snáď zase až také ťažké. Mladé vĺča nadšene zakmitalo chvostom, očakávajúc, že sa spomedzi kríkov objaví niekto z jej rodiny. Otecko, možno sestra alebo maminka!! Čo by jej rozhodne skrátilo potrebu ju hľadať po území svorky, kde by mohla byť kdekoľvek. Keď jej teda zlaté oči padli na tmavého vlka, úsmev jej trochu pohasol a nevedomky sa narovnala. Musela predsa len zastať postavenie svojho mena. ,,Potrebovala som oznámiť svoju prítomnosť na území," odpovedala vlkovi, ktorého meno nepoznala. Do úst si nabrala kvety, ktoré ťahala cez polovicu galirei. Už mali za sebou čo to a aj tak vyzerali. Kde tu povädnuté a povysnuté a pri každom pohybe z nich opadávalo niekoľko okvetných lístkov. ,,Fieš gde je mamňka?" spýtala sa ho akonáhle sa okolo neho pobrala smerom hlbšie do lesa, kdesi v smere kadiaľ sa nachádzala ich nora. ,,Mám pre ňhu niečho."

VVJ >
Niekoľko metrov od vstupu do lesa zastala aby sa vydýchala. Nechcela prísť k mamke úplne bez dychu a uslintaná kvôli kvetom, ktoré niesla polovicu cestu v ústach. Akonáhle sa jej prerývané dýchanie akosi upokojilo, pevne nastražila uši aby sa uistila kde sa kto nachádza. A či sa vôbec niekto na území nachádza, čo nebolo úplne isté. Aj keď bola pravda, že hľadala jedného konkrétneho vlka, nevadilo jej, že by stretla aj niekoho iného. Aspoň by mohla ukázať svoj nový poklad aj niekomu inému a vyslúžiť si nejakú slávu a povesť - jednalo sa síce len o kvety, no pre Veru mali omnoho väčšiu hodnotu ako by si niekto mohol myslieť. Či už to ocenia aj ostatní, bola otázka neskoršieho času, no na druhej strane ju názor iných zase až tak nezaujímal. Dvojsečná zbraň, niekedy sa ani Vera sama nevyznala vo svojich pocitoch. ,,Haloo!" ozvala sa do lesa, načúvajúc akejkoľvek odpovedi, ktorá sa mohla medzi listami vyskytnúť. ,,Už som domaaa!"

Hadí chvost cez východný hvozd >
Akonáhle sa pred ňou objavilo jazero, ktoré tak dôverne poznala, Vera sa takmer rovno rozbehla. Už sa tešila domov, po takmer týždni (alebo aj dlhšom čase) sa zase vracala domov a všetko bolo super! Minimálne v jej hlave, po stretnutí so Životom bolo stále všetko viac ako len okay. Situácia, ktorá sa stala s Thyrou jej už dávno vyfučala z hlavy a jediné na čo momentálne myslela bolo ako spokojne ukázať mamke darček, ktorý trepala cez polovicu krajiny. Nevedela kde ju má hľadať, no to bol problém jej budúceho ja, nad čím sa Vera v tomto momente rozhodne nechcela zamýšľať. Toto bolo po prvý raz čo bola mimo svojej svorky tak dlho, prvý raz vo svete, ktorý doteraz nepoznala a aj napriek všetkej zábave čo mala a tešila ako malé vĺča. Zhlboka sa nadýchla a rozbehla sa v plnej rýchlosti do lesa, ktorý tak dôverne poznala.
> Cédrový háj

Vresový palouk cez Mahar >
Kamene po ktorých kráčala boli vlhké a nešlo sa jej príliš dobre. V tlame držala kvety, ktoré si so sebou zobrala a tie jej taktiež príliš nepomáhali. Aj keď sa snažila ich držať mimo svojho videnia, neposlušné konáriky alebo listy ju šteklili do nosa alebo sa jej objavovali v periférnom videní. Museli sa dávať extra veľký pozor aby sa na tmavých kameňoch nepošmykla a nezrútila sa kdesi do vody. V poslednom čase, teda najmä na tomto výlete, mala dojem akoby nerozmýšľala nad ničím iným, len nad tým aby sa nezrútila niekde do vody. Čo bolo celkom zaujímavé, keďže normálne mala Vera vodu celkom rada a v lete pri nej trávila veľa času. Nedočkavo pozerala dopredu ako sa k nej približoval les ku ktorému chcela ísť a zo srdca jej spadol obrovský kameň keď sa nad jej hlavou objavili prvé konáre a laby prestali klikať na kameňoch.
> VVJ cez východný hvozd

Tenebrae cez Kierb >
Kvietky okolo nej boli zaujímavé. Vysoké s výraznými farbami a Vere sa veľmi páčili. Jej chvost spokojne vrtel zo strany na stranu počas toho ako vlčica uvažovala, či by dokázala zobrať si nejaké domov. Hmm, možno nejaké vetvičky len? zamýšľala sa, no najradšej by bola ak by mohla zobrať celú rastlinku. Vlčica však nemala dostatočne veľa informácií a vedomostí aby niečo také doviedla do zdarného konca a popravde ani nevedela kde začať. Nakoniec len mykla ramenami a obtrhala najbližšie konáriky, ktoré sa u nej nachádzali. Nevedela presne koľko si chce toho zobrať, no nemala moc na výber. Maximálne mohla zobrať toľko čo sa jej zmestilo do tlamy bez toho aby sa oslintala. Dúfala, že cestu domov spoločne s ňou prežijú a že sa budú mamke páčiť. Mali by sa! Však boli od Veri!
> Hadí chvost cez Mahar

Prstové hory cez smrčiny >
Vera mala šťastie, že prechod cez les nerobila cez noc. Aj napriek tomu, že medzi stromami smrčín mala vychádzajúce slnko na svojej strane, aj tak jej zimnica prechádzala po chrbte a v každom tieni videla niečo čo tam vôbec nebolo. Aj napriek tomu, že by to snáď nikdy nepriznala nahlas, v lese sa bála omnoho viac akoby bola očakávala. Jej kroky boli dlhé a rýchle, zastaviť sa jej podarilo až pri hranici rieky, ktorá ju zastavila aj napriek tomu, že vĺča nechcelo. Musela nájsť miesto kde sa jej rieku podarí prekročiť bez toho aby si musela namočiť laby do vody - snažila sa ponáhľať, no dávala si pozor aby sa nedostala príliš blízko k prúdu, ktorý by ju mohol stiahnuť Boh vie kde. Preto aj keď objavila spadnutý strom, ktorý jej mohol poslúžiť ako most, dávala si pozor kam pokladá nohy. Jedno šmyknutie ju mohlo stáť život. To vedela aj napriek tomu, že bola pre niekoho možno až príliš sebavedomá.
> Vresový palouk cez Kierb

Vrchol Narrských kopcov >
Vera sa momentálne cítila najlepšie ako sa cítila za posledné mesiace. Nebola si úplne istá koľko času skutočne prebehlo od momentu kedy sa vybrala na svoj výlet po ,,rozlúčení" sa s mamkou. Muselo to byť niekoľko dní, až týždeň - nakoniec nejako nesledovala ako jej dni ubiehali keď bola na hore so Životom. Ale už sa celkom tešila domov, ako porozpráva mamke čo sa všetko stalo, a mohla sa vystatovať koho ona stretla pred súrodencami. Ticho dúfala, že jej bude Thyra a aj Ezekiel závidieť a už teraz spokojne rástla pred touto predstavou. Chvost teda držala nadšene vysoko ako si to štrádovala smerom ktorým sem prišla. Tú cestu poznala a vo svojom veku si bola takmer úplne istá, že ju nič nemôže prekvapiť. Akoby aj mohlo? Ju? No to iste! So smiechom sa pobrala do hlbšieho lesa kde sa jej srsť tak trochu dupkom stavala.
> Tenebrae cez smrčiny

Narrské kopce >
Miesto na ktoré sa štverala jej pripadalo takmer úplne odtrhnuté od miesta z ktorého sa sem dostala. Vera mala oči nastražené na svoje okolie lebo si nebola tak úplne istá čo očakávať. Nie žeby sa bála, to by nikdy nepriznala! No bola ďaleko od domova na mieste, ktoré sa okoliu jej svorky nepodobalo ani len že zďaleka a jeden jednoducho nemohol byť vždy odvážny, nie? Čas okolo nej, ktorý doteraz vnímala úplne v poriadku sa akoby zastavil – ani nevedela koľko času prešlo od momentu čo sa vybrala do kopca až ku chvíli kedy jej oči padli na bledého vlka stojaceho opodiaľ. Bolo zvláštne, že si ho nevšimla skôr, no nedala by labku do ohňa za to, že dávala až tak veľký pozor. Na srsti mal prilepené pestrofarebné listy, akoby mu tam boli nafúkané vetrom. Mladá vlčica sa pri tomto pohľade zháčila, keďže vlk pôsobil neupravene. Teda.. Vera logicky vedela, že by si to mala v tomto momente myslieť, nakoniec presne to jej mamka vždy vravela keď sa vrátila ona zašpinená domov. Pri pohľade na svojho spoločníka však vlčica vôbec necítila zhnusenie alebo kritický úsudok. Bledý vlk vyzeral akoby na neho listy patrili. Vyzeral pekne a vlčici sa na neho príjemne pozeralo. Akonáhle zamávala dlhým chvostom, Vera si neušetrila milý čin opätovať. Nemohla z nej spustiť oči.
,,Vitaj. Aký je dôvod tvojej návštevy?" prerušil vlk s jesennými listami napokon ticho. Vera na ňu ticho hľadela a snažila sa pozbierať slová, ktoré akoby sa jej vytratili z košíka. Čo nebolo pre mladú vlčicu úplne typické, Vera mala inak vždy plnú tlamu tých správnych slov. ,,Um.. Asi žiaden? Som sa tu dostala tak trochu náhodou," jemne sa uškrnula. Napokon to predsa len bola pravda. Pravý dôvod jej výletu zostal doma a Vera už aj zabudla prečo sa sem jej mamka vlastne ponáhľala. Zabudnúť na problémy, ktoré neboli tvoje sa dalo pomerne jednoducho a Vera nebola top vlka, ktorý by príliš premýšľal nad ostatnými. Tento fakt už o nej mnohí poznali. ,,Oh? Tak to je fajn, že mám spoločnosť rada," usmial sa bledý vlk. Zdalo sa, že mu Verina prítomnosť skutočne nevadila a to vlča dokázalo oceniť. Mala rada keď bola stredobodom pozornosti a nemusela sa o ňu s nikým deliť. A keď jej ju nedokázala dať mamka, ktorá zostala nakoniec radšej doma, Vera si ju dokázala nájsť aj inde!
Nerobili nič zvláštne ani jedinečné. Boli sa napiť, potom zase pozerali na výhľad, ktorý z najvyššieho kopca bol – Život Vere ukázala čo sa nachádza na všetkých stranách a tá sa nedokázala vynadívať na nekonečné more žltého piesku, ktoré mali kdesi hlboko pod labami. Svoju prítomnosť v Narrských kopcoch si užívala, nechcelo sa jej ísť domov a tichý hlas kdesi vzadu v hlave jej šuškal aby tu zostala. Vera sa mu dokonca nebránila, videla niekoľko krát mesiac na oblohe predtým ako si čo i len spomenula na rodinu, ktorú nechala kdesi za sebou doma. Ak by tu v tomto momente bola jej mamka, rozhodne by so Životom nezostávala tak dlho.
Srdiečko jej však po niekoľkých dňoch jemne pišťalo po prítomnosti aj niekoho iného než len bieleho vlka. Ležala kdesi v zákryte Životovho chvosta, keď nesmelo preniesla svoje ďalšie slová, akoby očakávala, že na ňu bude nahnevaný: ,,Uh-um, chýba mi maminka." Reakcie, ktorú očakávala sa ale nedočkala, tak pokračovala vo svojom monológu sama. ,,Čo keby sme sa dohodli, že by som ťa prišla ešte pozrieť? Dobre?" pozrela sa na neho, no labky sa jej nepohli do pohybu. Trvalo ešte niekoľko ďalších hodín kým sa jej s ním podarilo skutočne rozlúčiť. A aj to jej trvalo veľmi dlhú dobu zísť z kopca dolu – niekoľko krát sa obzerala, sledovala bledého vlka ako zostával na svojom území na kopci a usmieval sa na ňu. Hej, ak jej niekedy bude zase smutno, tak aspoň Vera vedela kde sa môže vybrať aby si užila spoločnosť, ktorá sa jej skutočne mohla venovať. Tento blažený pocit sa však pomaly začal vytrácať s každým ďalším krokom, ktorým sa vzďaľovala – teplo pri srdci ale zostávalo a Vera by sa v ňom mohla kúpať ešte niekoľko ďalších dní. Už si len zapamätať ako presne tento jeden špeciálny kopec našla, aby sa k nemu mohla kedykoľvek znovu vrátiť.
> Púšť cez Narrské kopce

____ OBJEDNÁVKA _____
Vera zmena farby nosa - 40 mušlí (Tá bledá čiaročka je akoby pokračovanie jej bieleho znaku na tvári.)

V inventári jej zostane 50 mušlí.
Obrázok - https://toyhou.se/29872568.gal-vera-nina#90374017

Tmavé smrčiny cez prstové hory >
Verine laby ju niesli stále ďalej a ďalej. Už na nej bolo vidno ako veľmi unavená bola ale aj tak si ešte dávala niekoľko posledných metrov kým sa niekde uvelebí. Pod jej labami sa nachádzal piesok, to ešte nikdy predtým nezažila - bolo to podobné ako kamienky na brehoch riek, no na druhej strane niečo úplne úplne iné. Slnko na oblohe vychádzalo a na tomto mieste bolo o niečo teplejšie ako všade inde. Toto miesto bolo zvláštne, trošku jej bolo ľúto , že tu s ňou nebola mamka aby jej vysvetlila prečo to tu bolo také divné. Nespokojne si zavrčala, bude musieť ísť po tom za ňou a poriadne jej všetko vyrozprávať aby zo seba dostala všetku tú frustráciu, ktorú z výletu cítila. Pohľad jej padol na jeden z kopcov, ktoré boli o niečo vyššie ako ostatné. Z nejakého dôvodu ju na to miesto ťahalo a nenechávala sa príliš prehovárať.
> Vrchol

Kierb cez Tenebrae >
Výprava ju už moc nebavila a aj napriek tomu, že nevedela kde presne ide, tak trochu mala predstavu kde sa nachádza. V lese... v tmavom lese, to nebolo zase až tak ťažké rozoznať, že áno? Uškrnula sa, Vera bola niekedy veľmi vtipná, minimálne teda pre seba si pomerne vtipná pripadala. Čo si mysleli ostatní bol tak trochu ich problém. Nos držala vysoko vo vzduchu aby sa jej podarilo zachytiť akúkoľvek zmenu pachu, ktorá by sa mohla vo vlhkom lese objaviť. Ako by jej to pomohlo zatiaľ netušila, no to bol problém pre jej budúce ja a nie momentálnu Veru. Kráčala stále dopredu, prekladajúc jednu nohu cez druhú a verila, že sa niekam dostane. Eventuálne. A možno to bude miesto, ktoré bude mať omnoho lepší výhľad a možno nebude tak veľmi od bahna ako močiare. Jedno lepšie ako druhé.
> Narrské kopce cez prstové hory

Mahar cez vresovisko >
Ihneď ako Vera uvidela čistú vodu, vrhla sa do nej takmer bez premýšľania. Jediné čo chcela bolo, aby si mohla zo svojej krásnej striebornej srsti vymyť všetko bahno, ktoré sa jej tam počas prechodu cez močiare nalepilo. Ak by ju teraz videla mamka, rozhodne by z nej bola sklamaná. Teda, asi nie tak veľmi ako bola sklamaná z Thyry, ale akékoľvek sklamanie nebolo vôbec dobré. Voda pod jej labami bola ale chladná, omnoho chladnejšia ako by bola vlčica očakávala. Síce počasie už bolo o niečo chladnejšie, Vera neočakávala, že voda na kúpanie bude zase až tak chladná. Musela ale zaťať zuby, keď nechcela pokračovať ďalej ako nejaké malé prasiatko. A ona nebola prasiatko! Ale princezná! Musela sa teda tak správať ale aj tak vyzerať, ako by to predsa len bolo? Musela svojej rodine robiť dobré meno. Takmer okamžite ako sa umyla, pohla sa rovno aj ďalej.
> Tmavé smrčiny cez Tenebrae

Východný hvozd cez Midiam >
Zem sa jej nepríjemne lepila na laby a ak by nebola tak tvrdohlavá ako Vera bola, možno by sa aj otočila na labe a vrátila sa späť. Stále sa ale úplne nezmierala s tým, že ju mamka nechala ísť samú a celá situácia na konci lovu jej v brušku vyvolávala nepríjemné vlny. Mladá vlčica nebola úplne dobrá v komunikácii svojich pocitov, najmä keď sa jednalo o niečo čo zahŕňalo jej rodinu. Ona bola skutočne typ vlka, ktorý si radšej niektoré veci nechá len pre seba zatiaľ čo v nej bude rásť zášť až do okamihu kedy vybuchne. Nebolo to zdravé, ale to bolo Vere tiež tak trochu jedno, to čo si mysleli ostatní sa jej nijako netýkalo. Takže! Miesto toho aby sa otočila a bez nového príbehu sa vrátila do svorky, pevnejšie stisla zuby a modlila sa aby bažiny skončili omnoho skôr ako predpokladala. Pre jej vlastné dobro.
> Kierb cez vresovisko