Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Hvozd >
Vera si to šlapala priamo za nosom, dávajúc pozor aby nestúpila na nič iné než na to, čo si bola na sto percent istá, že je zem. Nebolo to zase až také ťažké, alebo sa jej to v jej sebavedomý zdalo. Nakoniec, všetko sa jej zatiaľ darilo presne tak ako by chcela, nie? ,,Neflákať sa, lebo ťa tu nechám. Chápačka?" otočila sa na Arvénu, ktorá doteraz ťapala za ňou, no Vera pokračovala ďalej. Všade okolo nich sa čas od času hýbala zem a vystrekovala z nej voda. Niektoré gejzíre boli menšie, iné zase tak veľké, že Vera nevidela jeho koniec. Jej pohľad ju však priviedol k niečomu inému - alebo skôr niekomu. Na zemi medzi skalami ležal vlk a vlčica si všimla, že má srsť takú, akú už predtým videla. ,,Strýýko?!" zamračila sa, neveriac svojim vlastným očiam. Ako dlho to bolo, čo sa stretli po prvý raz? Niekoľko mesiacov určite. Napokon mykla ramenami, nepodstatné. ,,Strýýýýko čau," zrevala napokon o niečo hlasnejšie a precapkala sa k nemu. Sledujúc či na ňu nejako zareaguje a či ju vôbec pozdraví. Vyzeral ešte horšie ako naposledy, a to bolo už čo povedať. ,,Čo robíš?" pýtala sa počas toho ako okolo neho obchádzala ako okolo mokrého psa. ,,Nudíš sa?" šťuchla mu do stehna jednou z predných láb.

Marec | 6 | Snežienka
Sledovala tvár vlčice a najmä jej reakciu na slová, ktoré ku nej vypustila. Akonáhle ale v jej očiach a rovnako aj v hlase cítila uznanie, hrdo vypla hruď snáď ešte viac ako predtým. Bola na seba hrdá, zatiaľ sa jej veľmi pekne darilo - s každým koho stretla veľmi pekne prezentovala svorku. Kiežby ju len niekto z rodiny videl a pochopil by, že bola presne na toto určená! A potom by na ňu boli viac ako len hrdí a možno by potom mamka trávila viac času doma. Hej.. Musí prezentovať svorku ešte lepšie a všetko bude okay.
,,A prečo si odišla?" spýtala sa hneď ako jej slová boli položené, bez toho aby sa nejako výrazne zamýšľala nad tým, že o danej téme asi Snežienka úplne nechce hovoriť. Takt a empatia nepatrila úplne k najsilnejším stránkam Veri, no momentálne na nich ani nepracovala. ,,Niečo sa stalo? Že sa niečo stalo?" pýtala sa so záujmom, hlavu mierne naklánajúc na stranu. Dráma bola vždycky na tanieri, minimálne čo sa Veri týkalo. ,,Hm!" zamumlala, keď vlčica jej návrh milo odmietla. ,,Možno by si zmenila názor ak by si stretla môjho ocina!"

Marec | 5 | Snežienka
Vera pozorne počúvala čo jej chcela vlčica povedať, no už teraz sa rozhodla, že jej slová bude brať s viac ako len zrnkom podozrenia. Stávalo sa pomerne často, že ak bolo mladej vlčici povedané niečo, čo sa jej nepáčilo, dosť často celý koncept úplne zavrhla. Nakoniec už dávno nebola úplne mimino a ona veci vedela. Nie? Keď ale nič ďalšie neprichádzalo, Vera konverzáciu taktiež prešla len hmknutím a brala ju za vyhranú. Nakoniec predsa len vedela čo robí.
,,Noo, uhm-" nechala sa počuť, trochu zaskočená otázkou. Pravda bola taká, že ona ešte svoju vlastnú prácu nemala. Síce už vedela čomu by sa chcela venovať a komu bude veliť, ešte to nebolo oficiálne. Mladá vlčica ale vedela, že hneď ako sa otecko vráti domov, tak to všetko už bude tak ako to má byť. S Reonysom ako ochrancom a s ňou vo vedení lovcov! Vera bude mať konečne príležitosť ukázať sa ako vodkyňa akou mala byť. Teda, akou bola, samozrejme! No nakoniec ju Snežienka nemala ako okontrolovať a mohla jej povedať čokoľvek. Viac menej. ,,Moja momentálna práca je reprezentovať svorku a snažiť sa rozširovať jej rady!" odpovedala hrdo, vytláčajúc von hrudník. ,,Ale keď budem väčšia budem veliť celej skupine lovcov! A budú to tí najlepší lovci pod slnkom!" spokojne nadskočila počas toho ako vrtela chvostom. ,,A odtiaľ to je už len kúsok aby som bola kráľovná ako moja mamka," uškrnula sa. ,,A ty si vo svojej svorke robila čo?" jemne nadvihla obočie s položenou otázkou. ,,Možno by si sa k nám mohla pridať aj ty, hm?"

Marec | 4 | Snežienka
Vera prestúpila z nohy na nohu. Vlčica sa vydala na vysvetľovanie vecí sveta naokolo nej, aj keď Vera k tomu nejaký veľký záujem neprejavila. Netušila odkiaľ nabrala predstavu, že by to mladá vlčica ocenila - no ešte zatiaľ nedávala úplne najavo svoju nespokojnosť. V jej vlastných očiach už nebola vĺčaťom a veci vedela! Vedela, že zima nie je len o snehu a že sa v zime loví ťažšie. Samozrejme, že to vedela! Vera bola príliš hrdá na to aby videla, že jej biela vlčica prakticky robí službu. ,,Vidíš! A prežili ste aj tak," povedala jej triumfálne, až jemne nadskočila. Načo jej tu rozpráva také veci a potom povie, že žili vo večnej zime a evidentne žili dobre, keď sa tu momentálne spolu rozprávali? Vera fakt nerozumela. ,,Možno by som sa na to miesto aj išla pozrieť. Ale mám svoje povinnosti," povedala vlčici hrdo, čo korelovalo aj s ďalšou otázkou bielej vlčice. ,,Som Vera Nina z Cédrového kráľovstva a môj otec je kráľ a maminka kráľovná!"

Arvéna jej poskytla celkom dobré dôvody prečo sa nechcela vrátiť domov a prečo by sa mali vybrať niekam mimo svorky miesto toho aby sa vrátili domov. Vera síce nebola úplne proti tomu aby sa domov vrátili, teraz keď jej Reonys viacej predstavil ako svorka funguje, celkom chcela zobrať viac zodpovednosti do svojich labiek aby rodičia videli čo všetko dokáže. Ale Vera bola taktiež teeneger a len ťažko sa jej hovorilo nie nejakému fajnému zážitku. A ak mohla urobiť dojem za mladšiu sestru, prečo nie? Dobré vzťahy boli základ dobrého kráľovstva a Vera potrebovala mať spojencov, alebo také dačo, nie? ,,Fajn!" uškrnula sa na sestru. ,,Poznám miesto kde som nebola ešte ani ja, tak čo keby sme to preskúmali spolu?" žmurkla na ňu. Bude to ich malá spoločná akcia, na ktorú budú spoločne spomínať ešte pomerne dlho. Snáď.
Akonáhle jej ale odpovedala na jej ďalšiu otázku, Vera zacvakala ušami počas toho ako zvažovala jej odpoveď. ,,Akceptovateľné," odpovedala hrdo. Aj keď ona sama sa ešte do podobnej situácie predtým nedostala. ,,Ale na tom ešte zapracujeme. Možno budeš raz strážca hraníc ako Reo! Potom budeš musieť ako vedieť chrániť nie len seba ale aj svorku!"
> Gejzírové pole

Marec | 3 | Snežienka
Vlčica hovorila presne to čo chcela hovoriť aj ona. Aj keď na jej vkus možno trochu veľa času venovala aj iným ročným obdobiam. Predsa len sa o tom nebavili! Bavili sa o zime! ,,Podľa mňa by zima mohla byť aj dlhšia. A kto sa o seba nevie postarať, tak to je jeho problém," pokračovala v konverzácii. Ona zimu venovala a jej rodina žila ďaleko na severe a všetko pre nich bolo okay. Ak to dokázali oni, dokázali by to všetci. Teda, najmä ak za niečo stáli. A ak nie, vždy sa mohli pridať k nim do svorky a pracovať pre nich. Otecko by im rozhodne jedlo zaobstara. S mamkou boli ten najlepší kráľovský pár aký si mohol jeden želať.
Zažmurkala akonáhle sa vlčica spýtala na vankúšiky na labkách. Zostala zaskočená nad jej otázkou pričom predtým premýšľala úplne nad niečím iným. ,,Uh- netuším? Ale sú celkom roztomilé," pozrela na svoje vlastné bledé vankúšiky no vrátila ich razom späť na zem akonáhle ju vlčica znovu pochválila. Hej, Vera milovala pochvaľovanie, robilo jej to dobre na jej hrdosť, ktorá bola už asi dostatočne vysoko. ,,Oh. To je zaujímavé. Tak to ste asi žili ešte viac na sever ako žijeme my," zamýšľala sa. ,,Veľmi ďaleko? A ako sa voláš? Je to tiež niečo zimné?"

Marec | 2 | Sneženka
Vera sa ďalej motala okolo jazera a nejako extrémne nedávala pozor či sa k nej niekto približuje. Svet bzučal aktivitou a bola len otázka času kedy sa k nej niekto pripojí - a že sa aj pripojil, o dosť skôr ako vĺča očakávalo, no nejako extrémne jej to nevadilo. Aj keď ona sama sa nikdy pozornosti nedožadovala. Väčšinou. ,,Čáu," odpovedala jednoducho a vlčica sa rovno pustila do rozprávania. Aspoň sa Vera nemusela na nič pýtať. ,,Ty si asi prvý vlk, ktorého som stretla, že má rád zimu," naklonila jemne hlavu na stranu aby si bielu vlčicu premerala akoby jej neverila. ,,Všetci hovoria, že zima je blbá. Že je zima a všetkým mrznú vankúšiky na labkách," povzdychla si a pokrútila hlavou. Preto ju bledá vlčica zaujala ešte o niečo viac. Jej slová pohladili Veru práve na tom správnom mieste. ,,Žehej!" nadšene nadskočila a ukázala vlčici svoj bok s hlavou vysoko vo vzduchu. ,,A to by si ma mala vidieť keď sneží!" pokračovala. ,,Ale teba v snehu skoro ani nie je vidno."

Marec | 1 | Sneženka
Vera patrila k minorite vlkov, ktorým skutočne prekážalo, že sa zima pomaly ale isto končila. Vlčica to cítila na svojom nose, tá vlhkosť, ktorá začínala sálať zo zeme a slnečné lúče dotýkajúce sa jej srsti. Slnko síce svietilo aj počas zimy, no bol to úplne iný pocit teraz. Vychádzajúce slnko ešte stále posielalo na sneh červené farby s oranžovými nádychmi, no Vera bola dostatočne múdra na to aby vedela, že už nebol čas stúpať na jazero. Teda, ak by ju k tomu niekto vyzval možno, možno, by to urobila. Asi. Kto vie. Možno ak by to urobili spolu? Aby Vera nepôsobila ako nejaký poseroudka. Potrebovala predsa len na všetkých naokolo zapôsobiť, nie? Aká kráľovná by inak mohla byť, ak by po nej vlci nepokukovali s obdivom a možno aj s trochou strachu? To fakt netušila. Čo však vedela na sto percent bolo, že ďalej ako na breh jazera sa zatiaľ nepohne.

Február 9
Žmurkala a oči držala k oblohe aby vytlačila z očí všetky slzy preč z očí skôr ako sa začali formovať a váľať sa jej po lícach. Konečne sa jej začala krv variť v žilách a skutočne bola nahnevaná - ako si dovolili ju vôbec opustiť? Ju? Však sa ešte uvidí, keď prídu späť a budú prosiť aby s nimi Vera trávila čas. A ona im pekne povie čo si o nich myslí a bude! Dostanú svoju vlastnú medicínu a ona bude ako skutočná kráľovná. Teraz to bolo na nej aby dohliadla na svorku. Teda na nej a na Reonysovi, ale všetci dobre vedeli, že ona bola tá, ktorá to tu všetko zdedí. Eventuálne. Ale keď jej rodičia boli mimo, tak sa musela postarať o všetko ona. A všetko bude potom okay a všetci budú vidieť, že to bude dobré rozhodnutie do budúcnosti. Hehe, a potom aj strýko bude mať hviezdičky v očiach. Hlupák starý.

Február 8
Odpoveď neprichádzala. Vera cítila každý jeden sval vo svojich ušiach ako sa snažila tak silno načúvať. Snažila sa ignorovať to bodanie v očiach, ktoré znamenalo, že slzy sú veľmi blízko. Kde sakra sú? A kde boli tak veľmi dlho? A kedy sa plánujú vrátiť? Toto bol presne momente kedy bol najvyšší čas začať byť nahnevaná a veci budú razom o niečo jednoduchšie. Teda, viac menej. Jedno ale bolo viac ako len jasné, a to fakt, že Vere bolo omnoho príjemnejšie byť naštvaná do červena než aby bola smutná. Respektíve aby sa jej tlačili slzy do očí a mala zase zapchatý celý nos. To bolo extrémne trápne a neskutočne nie cool. Ak by ju teraz videla Thea alebo Namaari, rozhodne by na nich vôbec nezapôsobila. Mohol takto vyzerať ten správny vodca? Budúca kráľovná. No tak to určite nie.

Február | 7 | Namaari
Namari nebola z jej nadšenie ani len trochu nadšená, čo na Verinej tvári vyvolalo ešte väčšší úsmev než by možno malo. Jej laba na lade však pôsobila pevne, rovnako ako aj jej podklad. Ľad ešte nevŕzgal a to bolo fajn, hnedá vlčica mala nakoniec asi pravdu, že bol ľad viac ako len pevný. Ale Vera si za svojimi slovami stála, stále mala dojem, že nebezpečenstvo pridávalo všetkému akúsi vyššiu váhu. Nikto z dospelých jej to ešte nepotvrdil, no to ani nebolo potrebné. Jediné čo jej zostávalo bolo sa na kamarátku uškrnúť. ,,Tak to teda vezmem na seba," povedala, no ďalšie slová, ktoré prišli od Namaari trochu potemneli ich náladu. Dokonca aj Vera pocítila akési pichnutie pri srdci a to u nej nebývalo príliš bežné. Úsmev sa jej premenil do akéhosi kyslého a na pár sekúnd nevedela čo povedať. ,,Ah- asi máš tak trochu pravdu. Tak to je teda dobre, že tento teda nepraská, nie?"

Február 6
Les bol až príliš tichý na to aby sa jej to páčilo. V poslednom čase bol ich les tak veľmi tichý tak veľmi často. Vera sa bála prečo tomu tak je a najmä čo to mohlo asi pre nich zmanenať. Chcela sa spýtať na tento problém jej brata, no vôbec si nebola istá, či je to dobrý nápad. Reonys mal svoje vlastné problémy, v poslednom čase tiež nechodil úplne najšťastnejšie a Vera nemala odvahu ani na to aby sa spýtala prečo. Teda, nie žeby sa Vera niečoho bála! To rozhodne nie! Čo sa ale týkalo pocitov nebolo úplne jej karta. Keď bola v spoločnosti pôsobila sebavedomo, niekedy možno až bezočivo - keď ale bola sama.. veci boli často úplne iné za zatvorenými dverami. ,,Mami?" Vera aj tak skúšala svoje šťastie, či sa jej napokon dostaví odpovede, no nedávala tomu veľké nádeje. Napínala uši no dávala tomu ešte niekoľko ďalších sekúnd.

Február | 5 | Namaari
Miesto na ktorom sa dve vlčice ocitli bolo nádherné. Vera mala to šťastie vidieť vodopády aj počas leta a stále si nedokázala úplne predstaviť ako bolo možné, že taká obrovská masa vody dokázala tak kompletne zamrznúť. Vyzerala nádherne, počas toho ako sa slnečné lúče opierali do masy ľadu - ešte krajšie ako snehové vločky na jej srsti, ktoré tak veľmi milovala. Namaari vedľa nej ju presunula späť do reality svojimi slovami. ,,Nie je to viac vzrušujúce, keď vieš, že sa to môže pod tebou prepadnúť?" spýtala sa jej so zubatým úškrnom a pohodila hlavou smerom k vode. Ak by mala odpovedať sama za seba, povedala by, že určite. ,,Pridáva to životu takú... iskru?" pozerala na kamarátku, no neváhala urobiť prvý krok a skutočne, pod jej labami sa ľad ani nepohol. Zatiaľ.

Február | 4 | Namaari
Všetko do seba zapadalo pomaly lepšie ako puzzle a Vera by klamala, ak by povedala, že z toho nebola nadšená. Ak to pôjde takto dobre aj s jej súrodencami, možno by napokon mohli vytvoriť tak silnú monarchiu, že by ani jeden z nich také niečo nečakal. Bledá vlčica sa chopila vedenia a začala sa predierať snehom. Možno by bolo lepším nápadom ak by nechala ísť Namaari prvú, no to si uvedomila až neskôr - keď ju laby začínali bolieť od toho ako sa drala hrubou vrstvou zľadovatelého snehu popri, ktorý jej siahal až takmer k ramenám. Ak bola jedna vec pravda, bol to fakt, že sa zima skutočne nedržala v pozadí.
Ale napokon ako vodca kráčala snáď celú cestu, ak sa ju hnedá vlčica nerozhodla predbehnúť. ,,Chceš sa staviť, že keď pôjdem k vodopádom, tak ma ten ľad podrží?"

Cedric a Arvéna sa k nej pripojili a dalo sa vidieť, že mali celkom zábavu. To sa Vere veľmi páčilo, čo prezrádzal aj jej chvost, ktorí sa odmietal poddať jej nárokom. Chcela pôsobiť drsne a chladno, akoby mala nad svojimi mladšími súrodencami akúkoľvek moc. Teda, verila, že tomu tak je, mala autoritu, ktorý prichádzala s poradím jej narodenia. ,,Skvelý začiatok," povedala im hrdo, premýšľajúc akú ďalšiu lekciu by im mohla dať. ,,Takto sa za vás nebudeme musieť hanbiť," uškrnula sa na nich, no momentálne ju ale nič nenapadalo a tak sa od nich otočila. ,,A teraz poďme na ten prieskum, ktorý som vám sľúbila," pozrela na svojich dvoch súrodencov. ,,Alebo by ste radšej chceli ísť ukázať mamke a tatkovi čo ste sa naučili?" smiala sa, lebo jej bolo jasné, že to posledné čo teraz vlčatá chceli bolo ísť domov.
Nechala ich vyhádať sa a následne rovno vykročila do lesa, konečne jej napadajúc akú by im mohla dať otázku. V rýchlosti preskočila jeden z väčších konárov, ktoré stáli v ich ceste, otočila sa na súrodencov a strčila im hlavu do cesty. ,,Rýchlo! Niekto na vás skočí v tieňa! Čo budete robiť?!" zrúkla na nich a vycerila zuby.