Příspěvky uživatele

Advent 23. - Úloha 12. Zkus, jak dlouho vydržíš držet packu v ledové vodě December || 2 || Nina
Vera si ďalej capkala po kamienkoch, akoby to nič nebolo. Veď nakoniec ani nebolo! Najlepšie ale bolo, že na túto aktivitu prišla úplne sama a bola úplne hrdá. Možno z nej ešte niečo bude, aj keď možno by bolo lepšie aby z nej bolo niečo lepšie ako bubeník na kameňoch. Bavilo ju to, to áno, ale v tomto veku ju bavilo aj naháňať svoj vlastný chvost. A prekvapivo táto aktivita bola aj celkom záživná. ,,Prejsť? Po vode, hahaah," pozrela na mamku so smiechom ale netrvalo dlho aby sa vyšvihla na labky a prešla k vode. Zostala stáť niekoľko desiatok centimetrov od hladiny a zamyslene pozerala pred seba. Toto bola pre ňu tak trochu novinka, ešte úplne nevidela svet naokolo seba a preto tuhá voda bola jedna z prvých čo videla. Ľad ale nebol úplne všade zamrznutý, pred jej labkami boli menšie jazierka vody, ktoré ju zaujali o niečo viac.
Chvostík sa jej zamykal zo strany na stranu akonáhle vrazila jednu z predných láb asi po zápästie do chladnej vody. Vankúšiky na jej packách sa zarazili do bahna, no to jej nevadilo. Voda bola studená, trvalo však až niekoľko sekúnd kým to Vera začala úplne cítiť na svojej labe. Najskôr sa jej to zdalo ako náramná zábava, vankúšiky na labke ju celkom príjemne štipkali - jej chvost sa točil ako malá vrtuľka. ,,Oučie!!" zakňučala o niekoľko sekúnd neskôr. V rýchlosti vytiahla labu z vody a prebehla k mamke aby sa jej obtrela o nohu a nenápadne prosila o utešenie. ,,Môžeme ísť na tú vodu mami, ale je veľmi studená. Budú nás bolieť packy," utrela si drobné slzičky o srsť svojej mamky.

December || 1 || Nina
Malá vlčica sa na svojich nožkách už cítila o dosť istejšie. Dokonca už ani nevyzerali tak neproporčne veľké k jej telu a už ju pekne niesli aj po nestabilnej podložke a preto mohla spokojne pokukovať po jazere neďaleko nej. Vera síce netušila kde to boli, no bola spokojná, že bola s mamkou. Síce bolo možné, že všetky potrebné informácie dostala, momentálne však nebola vo veku kedy by jej na nich záležalo alebo by boli žiadané. Jej ,,otázkové" mesiace boli snáď ešte pár týždňov ďaleko a zatiaľ si len užívala prítomnosť ako bola. A keďže nepoznala poriadne nič iné ako len sneh, kamene neďaleko jazera sa jej veľmi zapáčili. ,,Pošuješ ako moje pazuriky klapkajú po tých kamienkoch mami?" pýtala si pozornosť mamy, zatiaľ čo jej vlastná pozornosť bola venovaná kameňom. Tie vytŕčali kde tu spod kôp snehu kde bolo dosť vlhko na to aby sa sneh rozpustil. Vera sedela pri jednom z väčších kameňov a ťapkala po ňom pazúrikmi. ,,Páči sa ti akú hudbu robím?"

Zdalo sa, že to všade naokolo nej žilo. Vera si to uvedomila veľmi rýchlo, keď ju z rozjímania nad snehovými vločkami vyviedol chumáč snehu, ktorý na ňu dopadol. A zase na nos! Toto nebude vôbec žiadna sranda, keď všetci útočia na jej nos. Zagánila smerom od ktorého si bola viac ako len istá, že to prišlo - na nose sa jej objavila nespokojná vráska a z hrdla jej vyšlo nahnevané ,,Humph!" a za ním nasledovalo ešte nespokojnejšie ,,Hej!" Vĺčati sa nejako podarilo vyhrabať na svoje tučnučké packy, aj napriek snehu, ktorý odmietal spolupracovať. Vera ešte stále nebola na svojich nohách pevne postavená, aj keď na tom pracovala ako veľmi mohla. A potom sa otočila k Thyre zadkom, zahrabala prednými labkami a poslala jej smerom spŕšku snehu. Skontolovať koľko z neho reálne dopadlo na sestru sa jej nepodarilo, to bolo príliš veľa vecí naraz na jednu také malé vĺča. Nič to ale! Hlavne že si to užila. ,, Kiš-kiš bé-bé," smiala sa sestre zatiaľ čo sa v super-rýchlej vlčacej rýchlosti rozbehla opačným smerom od Thyri, zatiaľ čo sa nešikovne vyhýbala Ezimu. Nie, ani jeden z nich ju nemá vôbec žiadnu šancu chytiť.

18.12. - 16. Dováděj ve sněhu
Vera bola ešte stále veľmi neistá na svojich tučnučkých labkách a len veľmi ťažko sa jej tmolilo po snehu. Sneh sa jej zatiaľ príliš nepáčil - chladil jej labky a lepil sa jej na srsť, ktorá ešte nebola úplne uspôsobená na život v zime. Jej mamka však bola vonku a aj jej brat rovnako, takže nebola žiadna možnosť, že by ona zostala pozadu. Tak to skutočne nie! Tmolila sa teda za chvostom brala a gánila na slnko, ktoré sa odrážalo od bieleho snehu a nepríjemne jej svietilo do očí. Skutočne nepríjemné. Zdalo sa ale, že bratovi nič nevadilo a jeho nálada sa tak trochu nalepila aj na jeho bledšiu sestru. Akonáhle sa pričapil k zemi, Vera jemne naklonila hlavu na stranu a sledovala jeho pohyby. Netrvalo nakoniec pŕliš dlho aby sa do vlčacieho behu a došmatlala sa k Ezimu a mamke. ,,Heej! Ja tiež!" nechávala sa počuť, keď mamka venovala pozornosť bratovi. Sestra sa k nim veľmi rýchlo pridala a popri tom padla na hromadu snehu. Neublížila si, to nie, no vypustila pri tom teatrálne Huffs. a malým chvostom vyslala so vzduchu drobný poprašok. Sneh jej sadol na nos a ona si kýchla, takmer okamžite ako sa jej podarilo oči zaostriť na malú vločku. Videli ste to? Ten sneh sa ju pokúsil zjesť? V rýchlosti fľochla na mamku, čo si o tom myslí, ale... Nakoniec to nebolo také zlé. Chvostík sa jej znovu rozkrútil a labkami zabúchala o zem. Páčilo sa jej ako každé jej buchnutie poslalo do vzduchu ďalšiu dávku snehu. Tentoraz si len dávala pozor aby jej nič nesadlo na nos.