Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Dvaja mladí sa radostne predháňali a popri tom si Vera neušetrila aby svojho brata kde tu štuchla alebo mu zubami poťahala srsť - najmä v momentoch kedy sa jej zdalo, že sa dostáva nejako extra dopredu a ona by mohla trochu zaostať. Ich hodina stopovania ešte ani priadne nezačala a oni dvaja sa už do seba púšťali, našťastie však Reonys vedel ako pritiahnuť ich pozornosť. Vera sa najskôr vrhla k vode, aby si ovlažila svoje suché hrdlo, nachlípala si plný žalúdok vody až do okamihu kedy ju ťažila v bruchu a napokon sa pripojila k staršiemu bratovi, zazerajúc na toho vlastného, či predsa len náhodou nenašiel niečo zaujímavejšie o čo by ona mohla byť ukrátená ak by sa nezaujímala.
Pozorne počúvala čo im Reo vravel ohľadne medveďa a z nejakého dôvodu sa jej nejako nechcelo mu veriť. Ona sama, samozrejme, medveďa tiež ešte nevidela. Otec sa postaral o to aby ich les bol tak bezpečný ako to len šlo. A to možno dávalo Vere pocit, že je celý svet akosi bezpečnejší než v skutočnosti bol. ,,Ako vieš, že je taký naozaj, keď si ho ešte nevidel?" pýtala sa v rýchlosti, nebola si vôbec istá ako veľmi sa dalo veriť jej vlastným predstavám - jeden by skutočne očakával, že to čo vidí v hlave bude skutočné. Vera nemala žiadnu referenciu.
Akonáhle ich upozornil na vôňu ostatných vlkov na území, vlčica nadvihla hlavu a silno sa nadýchla. Do nosa sa jej skutočne dostalo niekoľko desiatok vôní, ktoré predtým ignorovala. Ako sa teraz na jednotlivé sústredila mohla cítiť... nebola si úplne istá čo. ,,Myslím, že cítim- uuhhhm," zamýšľala sa nahlas, no ešte nedokázala tak úplne pomenovať. Avšak akonáhle strčila nos do srsti Eziho a zhlboka sa nadýchla. ,,Cítim ihličie!"

Jún 10
,,Mamiiiii!!" zaskučala, hlas sa jej už začínal preklápať do afektovanosti. Síce by to nikdy nepriznala nahlas, no bola viac ako len vydesená - teda nachádzala sa takmer na okraji, kedy nemala ďaleko od toho aby sa so slzami v očiach rozbehla smerom ktorým prišla. Vera si v tomto momente takmer prehltla svoj vlastný jazyk, ako sa snažila robiť dve veci naraz. Najskôr sa pokúšala preskočiť vysoký koreň, pod ktorým sa doteraz skrývala - v rovnakom čas však aj zachovať pohľad na miesto z ktorého len pred pár sekundami počula podozrivý zvuk. Jediné čo ale dosiahla bolo to, že sa preklopila cez koreň a narazila si nos do pomerne tvrdej zeme. Takmer sa jej podarilo vyraziť si dych, avšak čo bolo na jej situácii najhoršie bolo, že kvôli adrenalínu a srdci v ušiach, vôbec nemohla vedieť či sa zvuky za jej chrbtom približujú.

Jún 9
S hlavou vysoko vo vzduchu sa snažila pôsobiť akoby jej nič v tomto momente nevadilo. Hruď mala hrdo napnutú avšak uši jej skenovali všetky smery, ktoré len mohli. Snažila sa pôsobiť uvoľnene, no popravde bola stále tak trochu na okraji paniky. Všetko sa ale zmenilo v momente, keď za svojim chrbtom počula prasknutie konára. Rýchlo nadskočila a otočila sa tým správnym smerom. Nikdy nebolo vhodné aby ti nebezpečie skočilo priamo na chrbát. Takto ho mohla aspoň vidieť zoči-voči. Srsť na chrbtici mala vysoko vo vzduchu a z diaľky mohla pripomínať malého ježka. Teda, už nie až tak malého, keďže malá Vera sa už takmer blížila k polovici svojho prvého roka. Dávala tomu ešte niekoľko sekúnd, no srdce sa jej nedarilo v rýchlosti upokojiť ani svojim počítaním, čo jej pomohlo predtým.

Jún 8
Očami prečesala kríky naokolo, no nikde sa nešustlo nič veľkosti, ktorá by aspoň zďaleka pripomínala vlka. ,,Hľadá ma niekto?" pokračovala, teraz jej v hlase už nehrala istota ako tomu možno bývalo normálne. Uši jej klesli k temenu hlavy keď sa úplne vytiahla spod koreňa stromu. ,,Som tu a už ma tá skrývačka nebaví! Ezi? Thyraaa?" jej hlas znovu preťal les, ktorý bol viac menej tichý. Tichý v zmysle, že Vera nemohla počuť hlasy nikoho iného okrem vtákov alebo veveričiek behajúcich po konároch. Sem tam nejaké zapišťanie myši ale to jej na pokoji príliš nepridávalo. Žeby ešte stále brat so sestrou držali svoje jazyky za zubami a ona bola len obyčajnou strachopudkou? Urgh, to by ju skutočne veľmi nahnevalo, najmä po tom, čo sa jej podarilo nájsť tak super-duper miesto na skrývanie. Prekrútila očami, možno presne toto chceli. Aby sa začala úplne zbytočne báť a oni mali o to jednoduchšie jej hľadanie. Nie, takú radosť im neurobím! zavrčala si popod nos a zostala sedieť na mieste. Už sa jej nechcelo znovu skryť pod koreň - ak by ju niekto našiel teraz, tak by im len povedala, že ju to už nebaví a to bol dôvod prečo sa nakoniec neskryla. Vôbec nie preto, že sa tak trochu vydesila svojou vlastnou predstavivosťou.

Jún 7
Všetko bolo akosi jednoduchšie keď jej chvost ticho sedel pri zadných nohách. Vera si ho pozorovala akoby sa jednalo o niečo čo nebolo jej súčasťou a čo malo hlavu samo pre seba. Našťastie sa však zatiaľ nestalo, žeby ju chvost prezradil, čo bolo viac ako len dobrá správa. Sedela teda ticho na jednom mieste a pozorne počúvala čo sa okolo nej šuchne. Hlavu mala položenú na kúsku kôry, ktorý jej presne pasoval pod bradu. Oči jej poskakovali po okolí a ona čakala kedy jej padnú na laby ktoréhokoľvek z jej dvoch súrodencov. Potom by sa strčila ešte o niečo hlbšie pod koreň stromu aby ju ani tak nevideli! V jej mysli to všetko dávalo presne zmysel a nebol žiaden dôvod na to aby pochybovala o čomkoľvek inom. Hehe, možno sa mi fakt podarilo nájsť to najlepšie miesto na skrývanie. A to je dôvod prečo ma ešte nenašli. Vĺča nevedelo koľko času presne ubehlo odkedy sa začali hrať na túto schovávačku. Uši mala stále pevne nastražené, no na detskú hru sa jej zdalo byť v lese až príliš veľké ticho. Teda, všade naokolo nej spievali vtáky a malé zvieratká behali kdesi na stromoch nad jej hlavou. Vystrčila sa zo svojej skrýše a pozrela sa smerom, ktorým ona sama prišla pred niekoľkými minútami - alebo to bolo niekoľko desiatok minút? Ťažko povedať. ,,Haloo?" narovnala sa a vystrčila hlavu zo svojej skrýše.

Jún 6
V rýchlosti nastražila uši aby mohla počuť prípadné kroky za svojim chvostom. Zatiaľ po jej stope ale nikto nešiel! Čo bola perfektná správa a Vera mala ešte nejaký čas nájsť omnoho lepšiu skrýšu než sa bude musieť vrhnúť kdesi do kríkov pred prípadným hľadačom. Oči jej začali takmer svetielkovať, keď jej sadli na jeden z koreňov, ktorý vytŕčal spod zeme. Vera musela zhltnúť radostné zjojknutie, čo však nedokázala úplne ovládnuť bol jej chvost, ktorý jej radosť dával vedieť veľmi širokej verejnosti. ,,Prestaaň!" zašepkala veľmi nahnevane smerom na svoj chvost. Nepočúval ju však a ona sa skutočne snažila túto hru dneska vyhrať. Nahnevane sa posadila na riť, chvost skrývajúc pod jednu zo zadných nôh tak, aby sa nemohol hýbať. Respektíve aby svojim pohybom nespôsoboval nepríjemné zvuky akoby niekto na tomto mieste bubnoval. Zasunula sa medzi kmeň a koreň, stále dávajúc pozor na svoj chvost. Snažila sa dýchať veľmi zhlboka aby sa jej podarilo upokojiť a všetko bolo okay. Jeden... Dva.. Tri... počítala si v mysli a dýchala akosi synchronizovane so svojim počítaním.

Jún 5
Vera sa ešte na schovávačku poriadne nehrala. Teda, hrala ale to nebolo také zábavné, najmä preto, že miesta kde sa mali doteraz schovávať poznala veľmi dobre. Tentoraz ich hra ale bola o niečo viac zaujímavá. Vlčata využili možnosť presunúť sa ďalej od nory a Vera bola jedna z najviac nadšených! Teda, to si ona minimálne myslela, samozrejme. V jej mysli bola vždy naj, nech sa jednalo o čokoľvek - hlavne teda pozitívne veci. V tých negatívnych si mohli prvesntvo nechať Ezi alebo kľudne aj Thyra. Ako dobrá sestra im veľmi rada raz za čas nechala prvenstvo vo svetle reflektorov. Momentálne ale bola rozhodnutá, že nájde to najlepšie miesto kde by sa mohla skryť. A popravde si ani nebola tak úplne istá, kto hľadá ale to nebolo vôbec podstatné! Prvý nápad, ktorý sa jej dostal pod nos bol obrovský kameň v strede jednej z čistiniek no Vere sa toto miesto tak úplne na skrývanie nepáčilo. Ohrnula nad kameňom nosom ako okolo neho prechádzala. Možno by sa jej podarilo oklamať niekoho kto nevedel po čom sa pozerá ale pri tejto hre išlo takmer až o život! Metaforicky, samozrejme. Pokrútila hlavou. Nie, toto vážne nebude fungovať, povedala si v mysli, no pridala do kroku, keďže pri skrývačke išlo skutočne o sekundy!

Jún | 4 | Cornic
Nad jeho otázkou sa veľavravne usmiala. Popravde, nemala najmenšieho tušenia čo by mohla od Cornica očakávať. Nepoznali sa zase až tak dobre ako by sa niekomu mohlo zdať, alebo ako veľmi by si Vera priala. Aj keď možno ani nebolo zase až tak veľa čo mohla vedieť, nakoniec to asi aj bolo jedno. ,,A stáva sa ti to často? Alebo to bola premiéra?" nechala sa počuť a kývla mu hlavou aby sa pohli ďalej. Ešte nevedela kam, ale možno by sa im pred labami otvorila nejaká aktivita, ktorá by sa im mohla páčiť. Napríklad... hm. Lovenie chrústov? ,,Ale čoby?" zamračila sa, keď sa Cornic začal pred ňou trochu ubíjať. To ona tu bola na to aby ho podpichovala hovadinami, ktoré ani poriadne nebola pravda, nie on. ,,Mne prišlo, že ti to na tom veľkom kláte išlo celkom dobre," povedala mu. Niekedy bolo treba aj pochváliť, nie však príliš! ,,Samozrejme nie tak dobre ako mne, ale dalo sa s tebou pracovať."

Jún | 3 | Cornic
Vlčica sa snažila nedať najavo, že je spokojná. Veľmi sa snažila aby jej chvost nezačal kmitať zo strany na stranu. Špička chvosta sa však aj napriek tomu šklbala popri zadných labách. Nechcela sa cítiť ako nadšené šteňa - radšej ako mysteriózna a zaujímavá vlčica. Našla si svoje rozptýlenie a nebola ochotná sa ho len tak pustiť. ,,Oh, možno ti tak trochu neverím," Vera nadvihla obočie a spokojne pozerala na svojho spoločníka, vypla hruď a urobila pár dlhých krokov úplne nepodstatným smerom. ,,Určite som ti veľmi chýbala," opravila ho spokojne, no jej výraz sa zmenil na kyslý akonáhle Cornic spomenul jej minulý pokus o záchrane rýb. To bola jedna veľká katastrofa. Popravde, celé ich prvé stretnutie bola tak trochu veľká katastrofa, no aj napriek tomu na ten čas Vera veľmi rada spomínala. Keď si odmyslí to ich šialené bežanie cez vysokú trávu a vydesené pohľady... Ale nie, bolo to fajn. ,,Myslím, že tentoraz nechám záchranu rýb už na niekoho iného. Chceš sa toho podujať?" podpichla ho teraz ona s úškrnom. Nebolo však pochýb o tom, že sa celkom vtedy zabavili. ,,A už to zopár mesiacov bude. Nevidíš aké mám teraz už dlhé laby? Tentoraz by si mi vo vysokej tráve nezmizol," zazubil sa.

Vera nadšene prikyvovala bratovým slovám. Nepochybovala o tom, že by medveďa dokázali vystopovať bez najmenších problémov. Aké ťažké to muselo byť? Určite nie až tak ťažké! Bolo jednoduché predpokladať, že svet fungoval omnoho jednoduchšie než to v skutočnosti bolo, najmä keď ste nemali najmenšieho tušenia ako skutočný svet fungoval. Vera bola hrdá a s veľmi malým zmyslom pre sebaprezerváciu - čo však bolo fajn, v tomto veku ešte musela veľa vecí vyskúšať. Akonáhle si ju Reo začal doberať a ceriť na ňu zubami, rovno mu to vrátila, snažiac sa obrániť jedlo, ktoré mu aj tak padlo za obeť. ,,Heeej!" protestovala nespokojne, no aj napriek hlasnému nesúhlasu jej bolo jasné, že zrovna toto bola aj jeho odmena. ,,Oh! Aby si mal potom s nami silu behať, že?!" skákala okolo nôh svojho staršieho brata, potom jej ale veľmi rýchlo niečo napadlo. ,,Lebo mi ťa predbehneme ani sa nenazdáš!" flochla na Ezekiela, jediné čo jej bolo jasné bolo, že jej Ezi bude držať chrbát. Na to sa mohla viac ako len spoľahnúť. Predtým ako sa ale začali presúvať na ďalšie miesto radostne vyhŕkla: ,,My nájdeme toho medveďa a budeme hrdinovia!"
> VVJ

Akonáhle Reonys zahasil jej obavy ohľadne ich ďalšieho programu, Vera sa vrátil späť k jedlu - teda takmer, keďže v jej vybranom mieste už mal strčenú hlavu Ezekiel. ,,Heeej!" naštvane na neho zvolala a aby na seba upozornila, prednými labami mu skočila na ramena a vyšticovala ho za srsť na zátylku. ,,To je môj úlovok!" stážovala sa ďalej a hravo do brata štuchala až do okamihu kým jej neuvoľnil miesto a teraz mohla hlavu k mäsu zase strčiť ona. Odkusla si ďalší kus mäsa a posunula sa ďalej, chvostom spokojne krútiac a kútikom oka zazerajúc na brata. ,,Ale keďže som dobrá sestra, nechám ti ponúknuť sa," zamumlala hrdo napokon. Toľká bezočivosť, to je hrozné.
Ich pozornosť si nakoniec ale zase vyvolá Reonys, ktorý ponúka výlet aj Ezimu. Vera mykne plecami, aj keď sa na jej názor nikto nepýtal, čo by možno mohol byť problém ak by momentálne nemala spokojne plné bruško a dobrú náladu z jedla a lovu, ktorý mohla pozorovať ako nejaký šport v televízii. ,,Ale iba keď sľúbi, že mi nebude kradnúť veci!" ozvala sa dostatočne nahlas na to aby ju obaja počuli. Na Eziho veľavravne pozrela, aby si uvedomil, že svoje malé slová myslí viac ako len smrteľne vážne. Všetko čo nájdem bude moje! A ja sa nedelím!

Jún | 2 | Cornic
Uši mala nastražené, pevné sledovala čo sa všade okolo nej deje, preto vedela o prítomnosti vlka snáď skôr ako vedel o nej. Tvárila sa však akoby nič, akoby si nikoho nevšimla, až do okamihu kým sa jej on neprihovoril prvý. Srdce jej jemne nadskočilo, keď dokázala hlas rovno priradiť k vlkovi, ktorého poznala. Nie síce príliš dobre, ale dostatočne dobre na to aby vedela, že ich stretnutie bude pomerne príjemné. Už prešiel nejaký čas čo sa dvaja vlci rozlúčili a bolo to na nich vidieť. Obaja maliteraz kávy dlhšie ako boli vtedy vysoký a aj výrazy na ich tvárach boli už akési dospelejšia. Alebo sa tak Vera minimálne cítila. ,,Ale koho to tu čerti nesú," uškrnula sa smerom na Cornica, tvária sa, že mala na práci niečo veľmi dôležité, od čoho ju Cornic momentálne veľmi násilne odpútal. Labkou kopla do jedného z malých kamienkov,ktorý jej stál pred nohami. ,,Prišiel si si pozrieť znovu svoj kráľovský les?"

Reonys bol hrdý a v očiach Veri skutočne právom. Aj ona by bola a dokonca mu tak trochu závidela. Bolo to cool, extrémne cool a ona chcela byť súčasťou akcie! Vo svojom nadšení sa po popchnutí vybral ku koristi aby sa do nej zahryzla, no jej poskakovanie jej to ešte nedovolilo. ,,Keď budeme veľký, tak to pôjde ešte rýchlejšie!" nechala sa počuť a až v tejto chvíli sa skutočne pozrela na jedno pred sebou. Doteraz im boli vždy pred nosy prinesené kusy mäsa, až teraz sa k nej do mozgu skutočne dostalo aké obrovského zviera je. Z diaľky vyzeralo menšie, aj napriek tomu, že mala ako referenciu bežiacich vlkov - popravde na to bolo aj dosť málo času aby si čokoľvek v mysli porovnávala. ,,Je to fakt veľké..." precedila si pomedzi zuby s ušami stiahnutými k zátylku. Bola prekvapená, hej, ale aj hladná a preto jej netrvalo dlho kým sa prepracovala k tomu čo v skutočnosti potrebovala.
,,Pôjdeme potom stopovať, keď sa napapáme?" pýtala sa brata, ktorý jej to pred lovom slúbil. Bradu aj vršok hlavy mala krásne červený od hltavého jedenia, zatiaľ čo si krvou jazykom z nosa prefarbila takmer polovicu líca.

Vera sledovala všetko s veľkými očami a trebalo jej veľmi veľa sily vôle, aby sa nerozbehla za bežiacimi vlkmi. Bolo to v jej génoch, v jej minulosti, v jej labách, aby bežala za svorkou a pripojila sa k lovu. Nemohla však, mala to momentálne zakázané a navyše bolo po všetkom omnoho skôr ako by bola čakala. Zacvakala ušami, prekvapená, že sa všetko udialo tak rýchlo. V rýchlosti sa obzrela na Seci, či bude rovnako prekvapená ako ona, ale to sa Ezi už rozbiehal dopredu a ona nemohla by predsa posledná. Zubami a pazúrmi sa držala brata, len aby nedorazila o sekundu neskôr ako on.
Nadšene poskakovala v kruhu okolo svojej rodiny, do ňufáka sa jej dostávala vôňa čerstvej krvi a sliny sa jej hrnuli na jazyk. ,,A ako rýchlo vám to išlo!" pridala sa k ospevovaniu, sledujúc reakcie všetkých vlkov naokolo - najviac však strhávalo jej pozornosť veľké a mŕtve zviera pre ňou, preto si možno ani nevšimla, že sa Ciri nemá úplne najlepšie. ,,Myslela som si, že vám to bude trvať omnoho dlhšie!" pokračovala, s pohľadom obráteným na Reonysa. Chvost sa jej vrtel za zadkom ako nejaká malá vrtuľka a ona nemohla prestať poskakovať. Samé dobré správy dnes! Teda, boli by lepšie, ak by mohli loviť aj oni, ale jeden si nie vždy môže vybrať.

Jún | 1 | Cornic
Vera sa motala po lese kdesi neďaleko svojej svorky. Ešte stále sa úplne necítila na to, že by šla nejako ďaleko - aj keď už na to bola určite dostatočne veľká! Ak by chcela, tak by určite šla ale momentálne nechcela, nič viac za tým nebolo, na sto percent. Uši mala pevne nastražené, dávala pozor aby na ňu nikto nevybafol spoza kríkov, ktorých bolo na tomto mieste viac ako len dosť. Možno tak trochu očakávala, že niekoho stretne, predsa len, ak by nechcela, zostala by sedieť doma na zadku a nedávala by nikomu žiadnu príležitosť aby spolu mohli prehodiť zopár slov. A tak spokojne pokračovala vo svojom pohybe cez les aby jej niečo zaujímavé neušlo a potom sa mohla pred svojimi súrodencami chváliť, že čo super zase ona robila.