Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Január | 3 | Namaari
Namaari nemala úplne náladu pridať sa k nej v ležaní na ľade, čo ale Vere vôbec nezabraňovalo v pokračovaní zubenia sa na svoju kamarátku. Aj keď ju úplne neodmietla, uši Vere so záujmom zacvakali aj keď chvost pokračoval v zametaní snehu. ,,Ty si tiež jeden z tých vlkov čo nemajú radi zimu snáď?" zapozerala sa na vlčicu, no teraz si nebola úplne istá čo si predtým hovorili o tom kde Namaari býva. Vera si spomínala na nejaké útržky čo jej spoločníčka vravela, no nedala by za ne laby do ohňa a popravde? Keď sa spolu naposledy s hnedou vlčicou stretli, Vera mala hlavu plnú úplne iných problémov. Napríklad svetlušiek. Svetlušky boli super. Až v tomto okamihu sa bledá vlčica postavila a otriasla zo seba všetok sneh, len aby ho poslala do vzduchu okolo nich. ,,Na srsti vločky vyzerajú ako diamanty," upozornila Namaari aby si všimla ako sa jej vlastná srsť razom trblietka. ,,Takmer ako princezná," uškrnula sa, no v ich malej spoločnosti bola samozrejme len jedna princezná.

Január | 2 | Namaari
Vera sa hnala po ľade, akoby jej to tam patrilo. Sneh padal z oblohy akoby ju objímal, zatiaľ čo jednotlivé snehové vločky sa jej zachytávali na srsti ako malé diamanty. Mladá vlčica zimu proste skutočne milovala. Bolo celkom prekvapivé, že sa Vere laby na ľade zase až tak veľmi nešmýkali, no vo svojom živote si už čo-to na ľade nachodila a nejako si zvykla. Samozrejme, vždy sa mohlo stať niečo nečakané - ako napríklad, že vás niekto osloví práve keď ste v strede skoku a vy sa rozpleštíte na ľade ako nejaká žaba. Hej. Gustiózne.
Vlčica si odfrkla sneh z tváre, ktorý sa jej tam pri páde dostal, aby mohla zaostriť na vlčicu. ,,Namaari!" nadšene vyhŕkla s kmitajúcim chvostom. Hnedú vlčicu nevidela snáď.. od jari? Ked spoločne chytali kdesi pri jazere svetlušky a Vera ich chcela zjesť aby svietila. Pri tejto spomienke sa jej na tvári objavil kyslí výraz. ,,Pridáš sa?" ukázala labou na ľad neďaleko nej, na ktorom bola doteraz sivá vlčica natiahnutá. Spokojne sa pri tom uškrnula, akoby toto bola presne poloha v ktorej chcela skončiť.

VVJ>
Vera sa pchala cez tie najväčšie húštia aké kedy videla. Srsť sa jej hlasno sťažovala ako ju ťahali vetvičky a ona si nadávala, že čo si to vlastne vymyslela. Za sebou počula pohyb, no nebola si úplne istá koľko z jej malých súrodencov sa s ňou rozhodlo vydať na prieskum. Všade naokolo nich bolo temno - les bol omnoho hustejší než ten na ktorý bola Vera zvyknutá a raňajšie slnko zahalené v oblakoch rozhodne nepomáhalo. Vlci mohli počuť ako sa nad ich hlavami vietor opiera o vysoké koruny stromov, no jeho laby na nich nedosiahli. Aspoň teda nie v plnej sile.
Akonáhle sa Vere podarilo odtrhnúť pohľad od prázdnych vetiev zmietajúcich sa vo vetre, oči jej padli na jedno jediné vĺča čo sa rozhodlo ísť s ňou. Na tvári staršej vlčice mohlo byť vidieť sklamanie , že jej návrh nebol prijatý s väčším nadšením, no aspoň mala malú sama pre seba. Vera sa vystrela, ako veľká sestra. Narovnala sa a laby, ktoré úhľadne zložila pod sebou s hlavou vysoko vo vzduchu. ,,A tvoje meno je aké?" spýtala sa jej vážnym hlasom. Vlci z kráľovstva sa museli vedieť prezentovať.

Január | 1 | Namaari
Všade naokolo nej bol sneh a Vera to brala za ten najmenší problém, o ktorý by sa mohlo jednať. Jej strieborná srsť v odrazoch slnečných lúčov od snehu akoby žiarila a ona si to užívala. Vera od narodenia milovala sneh a zimu a preto to na nej bolo vidno aj teraz. Laby dvíhala pekne vysoko a s každým krupnutím pod svojimi labami sa jej na tvári objavil spokojný úsmev. Ľadová škrupina pod jej labami znela omnoho lepšie ako zošúverané listy na jeseň. V myšlienkach sa rýchlo vrátila práve k Dantemu, ktorý zimu nenávidel. Aká smutná existencia. Nespokojne sa otriasla, keďže vôbec nerozumela ako niekto nemôže mať rád zimu. Pche!
Z vysokého snehu si to Vera skočila priamo na hladinu zamrznutého jazera, ktoré pod jej labami tentoraz nezapraskalo vôbec. Táto zima bola skutočne tuhá a jeden za skutočne nemusel báť, že sa pod jeho labami niečo preborí. Minimálne Vera sa teda vôbec nebála! Prečo by sa aj? Však jej sa nemohlo vôbec nič stať.

Vlci naokolo nich sa mrvili a zdalo sa, že každú chvíľu sa objavuje viac a viac vĺčat. Vera nebola z tohto odhalenia vôbec nadšená, no jeden si nemohol pomôcť. Pozrela na brata a hrozne dúfala, že nadšenie, ktoré cítil ona by cítil aj on. ,,Prieskum?" pýtala sa ho. Nadšene poskočila na labách a zviezla sa k zemi so zadkom vo vzduchu, keď ho vyzývala na hru. Všade okolo nich svišťal vietor a jej sivú srsť vyvracal až snáď ku koži. Asi by nebol úplne najlepší nápad zostávať kdesi na pláni alebo pri jazere. Tak do lesa, hehe. Znovu vrazila pohľad bratovi do tváre a precupkala bližšie k skupine vlčat. ,,Kto chce ísť na výlet, tak za mnou!" zavelila, no hlas držala nízko, aby ich otec nepočul a ich zábavu im neprekazil skôr ako by sa vôbec začala. ,,A nezaostávať. Slimákov necháme samých v lese!" nechala sa počuť a nenápadne sa vyparila medzi kríkmi kde čakala na odvážlivcov aby sa spoločne mohli posunúť ďalej.
> Východný hvozd cez Mahtae sever

Vere sa podarilo odlepiť oči od otca a konečne jej padli na brata, ktorý stál neďaleko nich. Jej oči sa zaleskli a objavili sa v nich iskričky. Okay, už vedela čo bude robiť a už nebude aspoň sama. Respektíve zmení prostredie a spoločnosť, lebo s Reonysom strávila času už viac ako dosť. ,,Eziii!" nadšene k nemu priskákala a jemne vrtela chvostom aby mu naznačila, že ho rada vidí. Dobré vzťahy v rodine bol základ! Alebo také niečo. ,,Čo robíš?" prišmatrala sa k nemu, snažiac sa mu zalíškať, keď si ho už najskôr v menšej skupinke nevšimla. ,,A čo plánuješ?" pokúšala ďalej spokojne, akoby sa nič nestalo a tak trochu ignorovala hurhaj naokolo nich. Až tak veľmi ju to nezaujímalo, vĺčatá boli príliš malé na to aby sa s nimi ešte dokázala zabaviť. Alebo si to aspoň myslela, nejako extrémne ju to k malým škvrňatám neťahalo. ,,Nechcel by si ísť niekam na prieskum so mnou?"

Január | 1 | Dante
Vlk sa ihneď pobral pridať k jej stážovaniu, aj keď si Vera bola takmer úplne istá, že on to myslí veľmi vážne. Omnoho serióznejšie ako ona sama. Osobne jej to ale nevadilo, smiala sa aj tak a chvost jej posielal do vzduchu slušné obláčiky napadaného snehu. ,,Hrozné," podotkla po jeho preslove a neveriacky krútila hlavou zo strany na stranu. ,,Ako si to niekto môže dovoliť?" pokračovala, no netrvalo dlho aby mala nos zarazený tak hlboko v snehu, že sa jej vločky snáď dostali až do očí. Zalapala po dychu, skôr od prekvapenia ako od nedostatku kyslíka a rovno sa aj zberala na rovné laby. ,,HEEJ!" zrevala, už sa nesmiala až tak veľmi ako doteraz. Jej hnev ale na druhú stranu nebol úplne dobiela, aj keď si Vera veľmi potrpela na to ako vyzerala a samú seba brala možno až príliš seriózne. ,,Ty.. ty-!" cerila sa na neho s chvostom vysoko vo vzduchu, snažiac sa ho prepáliť pohľadom svojich žltých šteňacích očí. ,,Vy južania nemáte žiaden takt a neviete ako sa správať k dámam!"

December | 5 | Dante
Vlk sa nejako konverzácii o svojom otcovi nechytal, aj keď to Veru zaujímalo. Mala rada rodinné dynamiky, vidieť ako fungovali iné rodiny bolo zaujímavé - ak bola strčená v problémoch niekoho iného, mohla ignorovať fakt, že si jej rodičia urobili ďalšie vĺčatá alebo že mala nevlastných súrodencov, ktorí boli síce okay, ale stále nie tak úplne jej. ,,Mal ťa vychovať tak, aby si mu vyhovoval," mykla ramenami jednoducho. V jej očiach bolo takmer všetko jednoduché. Akcia a reakcia. Ak by jej teraz otec povedal, že sa nie je takou dcérou akú ju chcel mať, asi by to tiež neskončilo úplne najlepšie. Vera bola ale oproti svojmu otcovi však ešte stále škvrňaťom. ,,Asi ani on nebol taký dobrý otec ako by si o sebe myslel," pokračovala, no vlk sa rovno stočil k úplne inej konverzácii, z čoho síce nebola nadšená, ale nevadilo to.
Poriadne si ho napokon obzrela. ,,Vie čo, fajn. Všetko je na prd a nič nie je dobré," zvalila sa na zem neďaleko od neho a teatrálne hodila hlavou pozadu. Už len chýbalo aby si labou prešla po čele - Oh the misery! ,,Vzduch je vlhký a slnko tak hnusne svieti cez tie stromy. A tie lúče sú tak nepríjemné, keď ti sadnú na nos a snežné vločky sa vôbec netrblietajú vo vzduchu," vrčala, no na výraze jej tváre bolo vidno, že svoje slová vôbec nemyslí vážne. Premerala si ho s nadvihnutým obočím a bradou vo vzduchu.
,,Uvedomuješ si, že sever nie je len jeden les, že?" zasmiala sa nad jeho otázkou, ktorá bola tak trochu od veci. Ona mohla prežiť celý svoj život kdesi na severe a stále by sa objavila niečo čo by ešte predtým nevidela. A ak sa jeden nudí, stačilo si nájsť len jedného z losov a nuda veľmi rýchlo odbehne. ,,Nebodaj na juhu je len jeden les a potom pláž?" zabrdla do neho a odfrkla si, táto predstava sa jej vôbec nepáčila. Pochybovala ale, že to bola pravda.

December | 4 | Dante
Vera zacvakala ušami akonáhle jej prezradil čo sa mu stalo. S nadvihnutým obočím si ho premeriavala, ona sama si nedokázala predstaviť, že by sa s otcom čo i len nepohodli, nieto ešte aby sa s ním pobila. So súrodencami? To bol iný príbeh, ale s otcom alebo s mamou? Nemysliteľné! (Ale jeden nikdy nevie, čo prinesie budúcnosť, nie?) ,,Oh- Kvôli čomu?" zaujímala sa, bez toho aby jej napadlo, že by to vôbec nemala byť jej starosť. Bola ale zvedavá ako voš a podľa tej starej riekanky bude aj skoro stará.
Následne ale pokývala hlavou zo strany na stranu, vlk bol evidentne úplne mimo svoju hlavu. Alebo ak toto bola jeho normálna nálada, tak pán-božko vlkov ochraňuj. Z nosa jej utieklo uchechtnutie (snort), ktoré najskôr nechcela nechať uzrieť svetlo sveta, ale čo tam potom nakoniec? ,,Ty si taký negatívny, že sa ani nečudujem, že by si sa nevedel usmiať," uškrnula sa. ,,Ešte sa to na mňa nalepí a čo budem potom robiť?" so smiechom sa od neho hravo odtiahla. Hej, dnes mala skutočne dobrú náladu. ,,Nevadí mi ani jedno, ale na juhu som ešte nebola," priznala sa s myknutím ramien. Popravde nebola ešte takmer nikde, no na druhú stranu územie okolo svojho lesa poznala takmer ako oko v hlave. ,,Ja som z Cédrovej, tie vyzerajú takmer ako vŕby ale ihličnaté. Aká náhoda."

Cedrovka >
Vera sa vyvalila z lesa k jazeru ako nejaká veľká voda. Doslova aj metaforicky - bolo jej jedno koľko konárikov pri svojej ceste zlomila len aby sa dostala z miesta A na miesto B čo najrýchlejšie ako mohla. Netrvalo jej dlho aby objavila, že jej rodina vôbec nebola tak ďaleko ako si predtým myslela. Najskôr chcela ísť k jazero a šmýkať sa na lade, teraz ale keď objavila, že je tu lepšia zábava, rozbehla sa priamo za otcom. Spod láb jej odletoval sneh a ona sa mohla cítiť ako v nejakej rozprávke. ,,Tatko!!" nadšene pred neho skočila. ,,Som vás hľadala! Nevieš kde je mamka?" spustila hneď na neho, najskôr ignorujúc svojich mladších súrodencov. O ich existencia vedela, ich pach bol v lese, no osobne s nimi nejako veľa času nestrávila. ,,A máš tu aj skvrňata," odfkla si, keď jej pohľad konečne zablúdil k súrodencom. Načo potrebovali viac detí? Nestačili im oni traja? Ak jej niekto pokazí ďalší lov, tak ako to urobila Thyra, tak potom-

Dvaja vlci pokračovali vo svojej práci aj keď Vera už stratila všetok záujem, ktorý o danej činnosti dovtedy mala. Už len tak prechádzala okolo brata a pozerala sa naokolo seba, akoby očakávala, že sa pred ňou razom otvorí nejaké nové miesto, ktoré ešte predtým nevidela. ,,Hej bolo, pokazilo mi úplne môj prvý lov," prekrútila očami s nadšením aké by sa dalo úplne krájať. Metaforicky samozrejme. Vera si rada nachádzala možnosť ako urobiť veci zas a znovu o sebe a za tento lov Thyre bude ešte vyčítať. Alebo minimálne raz, keď sa znovu stretnú. Thyra musí vedieť, že pod Veriním žezlom to takto nebude lietať. ,,Ja by som asi šla a ako vravíš- potom sa niekde stretneme, okay?" mykla ramenami a kývla hlavou smerom na miesto, kde sa nachádzalo veľké jazero. To miesto mala veľmi rada a hlavne v lete, ale aj zima bola úžasná. Prehodila s bratom ešte niekoľko slov a potom zmizla kdesi medzi stromami smerom k jazeru.
> VVL

December | 3 | Dante
Vera spokojne pozorovala neznámeho vlka, aký obrovský bol, jeho zvláštny nos a chýbajúce časti tela. Dúfala, že jej nikdy nič chýbať nebude. Zatiaľ, čo na niektorých vlkoch to možno vyzeralo dobre, ona si sama seba nedokázala predstaviť inou než bola teraz. ,,Čo sa ti stalo?" spýtala sa rovnakú otázku ako pred niekoľkými mesiacmi položila Cornicovi. On síce svoje oko mal, no bol nepoužiteľné a malo úplne inú farbu ako to druhé. Na prvý pohľad bolo jasné, že s ním nie je niečo v poriadku. ,,Prečo by som nemala byť rada?" uškrnula sa na neho napokon a kývla labou naokolo seba. ,,Vidíš všetok ten sneh?" pýtala sa ďalej, no v tomto momente sa jednalo skôr len o rečnícku otázku, než nejakú na ktorú by skutočne očakávala odpoveď. ,,Milujem sneh," toto jej zakončenie mu snáď odpovedalo na všetky otázky, ktoré jej položil. Vera skutočne milovala sneh. Narodila sa akurát v čase kedy väčšinu svojho dospievania prežila v snehu a nejako si na neho zvykla, možno až príliš dobre. To nevadilo, milovala ho tak či tak. ,,Tebe snáď nevadí?"

December | 2 | Dante
Vera si to krásne štrádovala lesom , laby dvíhala vysoko a radostne si pospevovala. Sneh jej odletoval od láb ako do neho kopala a skákala pod spŕšku snehových vločiek, ktoré ona sama posielala do vzduchu. Mala dobrú náladu a to jej stačilo. Nakoniec jej brat predsa len potvrdil, že by bola perfektná lovkyňa a čo bolo na svete lepšie ako uznanie? Mladá vlčica bola tak hlboko vo svojich myšlienkach, že si ani nevšimla, že nebola sama. Nadšene si tancovala na menšej čistinke medzi kríkmi, keď sa jej medzi jej vlastný smiech dostal hlas niekoho cudzieho.
Zastavila sa, no hlavu stále držala vysoko a chvost jej kmital zo strany na stranu, posielajúc do vzduchu stále nejaké vločky. ,,Čože?" spýtala sa s nadvihnutým obočím akonáhle jej pohľad spadol na hnedého vlka. Chýbal mu kúsok ucha a nemal ani oko - prečo väčšina vlkov mimo svorky, ktorých stretla nemali oko? Už to začínalo byť pomaly štatisticky významné, ak by Vera vedela, čo to vôbec znamená.

December | 1 | Dante
Vera sa vytratila zo územia svorky takmer hneď ako na nej neboli nikoho oči. Už to bol nejaký čas, čo sa jej to podarilo - naposledy mala omnoho väčšiu výpravu ako teraz, no z nejakého dôvodu bola nadšená aj tak. Nakoniec nemuselo byť všetko vždy lepšie ako to predtým, nie? Alebo? Vera nebola zase až tak zaslepená ako by si o nej niekto mohol myslieť, no aj tak by si to nebola priznala a nahlas už určite nie. Bežala však zasneženým lesom a to jej stačilo, hlasno sa smiala a užívala si sneh v srsti a chladný vzduch v očiach.
Bolo jej jedno, že ju niekto započuje, alebo by sa k nej mohol niekto pridať alebo jej ublížiť. V jej svete sa jej nemalo čo stať a ona si to uvedomovala. Pud sebazáchovy mala dostatočne silný, no uvedomovať si aké by mohli vzniknúť problémy keď jeden bol celý život chránený viac ako len dobre?

Reonys jej zobral slová priamo z úst počas ich konverzácie. Vera k nemu nadšene priskákala s iskričkami v očiach, aby sa mu strčila skoro priamo do tváre. ,,ŽE?!" chvostík krútila tak rýchlo, že jeden by mohol mať dojem, že sa jej za chvíľu podarí vzlietnuť. ,,To som si presne myslela aj ja!" vlčica jeho slová brala ako potvrdenie svojho nápadu a v tomto momente už bolo rozhodnuté. Vera bude lovec a bude v tom najlepšia ako ktokoľvek iný - prirodzene. ,,Ak by Thyra robila presne to čo som jej povedala, celý lov by dopadol úplne dokonalo," rozohňovala sa. Nebola si úplne istá koľko toho Reonys videl z toho čo sa stalo na love, no momentálne predpokladala, že všetko. Stále bola na sestru trochu nahnevaná, aj keď ju mala veľmi rada, toto si budú musieť ešte celkom prerozprávať. Našťastie však mamka nebola naštvaná na Veru, čo ona sama brala ako celkom slušnú výhru.
,,Urggh," Vera dnes tak veľmi vzdychala, že by si jeden mohol myslieť, že jej ten výraz na tvári zostane navždy. ,,To môže trvať roky!" protestovala no kdesi vnútri chápala, že svorka musí zostať bezpečná. Ale prečo sa o to musia zase postarať práve oni?