Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Gejzírové pole >
Cyril ďalej točil o dosť veľkých blbostiach a Vera ho počúvala jedným uchom dnu a druhým von. Aj keď bola pravda, že jeho slová ju tak trochu zasahovali, rozhodne to nedávala najavo a hlavu držala vysoko. Ak táto mladá vlčica niečo vedela, bolo to ako prejaviť absolútny nezáujem a vyzerať otrávene. ,,Akože to istá by sa dalo povedať o tebe. Nejako extrémne si sa zatiaľ neukázal a furt len mrnčíš ako nejaké šteňa," pozrela na neho úkosom a na chvíľu sa cítila akoby mala byť jeho mamka. ,,Na to, že celý čas nerobíš nič iné len urážaš mňa a moju mamku, tak si sa nejako extrémne neukázal, že si lepší," vrčala si ďalej. Dvaja dokázali hrať túto hru a Vera skutočne nemala rada keď prehrávala. Zastavila a otočila sa na labe, aby svoj ňufák strčila kdesi k Cyrilovi do tváre. ,,Ani teraz úplne nevyzeráš reprezentatívne akože," premerala si ho od láb po špičky uší. ,,Takže by sme sa mohli dohodnúť, že s tým prestaneš."

Jeden z gejzírov vybuchol príliš blízko pre Verin komfort a bolo to niekedy v tomto momente, kedy si mladá vlčica uvedomila, že by bolo skutočne najlepšie ak by odtiaľto vypadli čo najskôr. Ponad rameno sa pozrela na starého vlka a na tvári sa jej objavila grimasa. ,,Ak pôjdeš ešte pomalšie, tak sa ti na zadku začne rozmnožovať mach," zavrčala jeho smerom a tentoraz skutočne pridala do kroku. Ak chcel vlk s ňou pokračovať ďalej, musel pridať do kroku aj on, inak nakoniec skončí ako vtáčik na oblohe. Aj keď v jeho prípade pomerne nedobrovoľne. Aj keď si sama sebe vravela, že ho skutočne nechá na planinách osamote, popravde by to nikdy skutočne neurobila - nakoniec to predsa len bol jej strýko a ona mala za neho akú-takú zodpovednosť. Jej mamka by rozhodne nebola rada ak by ho nechala len tak umrieť. Či?
> Východný hvozd

Nad jej hlavou sa rozprestierali hviezdy a všade naokolo nej vybuchovala zem. Kdesi za ňou sa za jej chvostom ťapal Cyril, alias jej strýko a ona ho viedla do bezpečia. Alebo to tak nimimálne brala ona, keďže kto si mohol byť úplne istý, či sa mu niekedy podarí do skutočného bezpečia dostať? V tomto momente sa však Vera cítila ako nejaký policajt, ktorý mal na starosti niekoho život. Vera mala rada zodpovednosť, najmä ak jej veci vychádzali presne tak ako chcela a mohla sa za ne chváliť - a ešte lepšie bolo ak chválil niekto ju. Hej, to mala Vera skutočne veľmi rada. ,,Už sme skoro tam strýko," nechala sa počuť a ďalej si to šinula cez pole pomerne závratnou rýchlosťou. Čas od času zastavila na jednom mieste aby dovolila dospelému vlkovi dobehnúť ju a aby mohli spoločne pokračovať ďalej. Aj keď si nebola úplne istá čo si od neho predstavovala dostať za svoj dobrý skutok, ale to mohli doriešiť potom.

Apríl 5
Verina hlava nadskočila akonáhle sa jej do uší dostal zvuk lámania konárov. Jej srdce, doteraz viac menej pokojné razom chcelo vyskočiť z hrudníka - tak veľa ako si Vera mohla byť istá, mohlo sa jednať skutočne o čokoľvek. Od zajaca, cez vlka, po jeleňa a možno dokonca aj medveď. Ak by vlčica nevedela lepšie, možno by si ešte mohla myslieť, že to bude ten ľadový medveď, ktorého spomínali so Snežienkou. Tie ale nežili tak ďaleko na juhu ako sa práve Vera nachádzala. Ale! Čo by to skutočne mohlo byť bol los! Vera sa skrčila k zemi a hodila sa pod kmeň prvému stromu po jej pravici aby sa za neho mohla bez problémov skryť. S hlbokým nádychom sa nahla dopredu aby mohla nakuknúť a zistiť či sa k nej niečo skutočne blíži alebo nie. Ak by sa jej podarilo dostať sa blízko k takému zvieraťu, tak to by bol úplne perfektný zážitok!

Apríl 4
Verine oči sa privykali na tmu v lese. Mladá vlčica mala dojem, že sa nad ňou razom zatvorilo nebo akonáhle vkročila pod koruny stromov. Bolo to zvláštne, ano, ale nie dostatočne zvláštne na to aby ju to odradilo od jej malého výletu, od ktorého si sľubovala nejakú zábavu. A čo bolo zábavnejšie ako nachádzanie nových miest, ktoré ste predtým ešte nikdy nevideli? Musel byť dôvod prečo sa na tomto mieste tak koncentrovala tma, možno niečo magické čo by stálo za odhalenie? Vere ihneď naskočili do očí všetky možné hviezdičky aké mohli, akoby ich stiahla všetky z oblohy. Široký úsmev dával najavo jej nadšenie, no dávala si veľký pozor aby bola ticho. Už bola dostatočne stará na to aby vedela oceniť nenápadnosti. Už sa videla ako sa jej podarilo vyriešiť akýkoľvek problém by sa jej mohol dostať pod laby. A potom mala prísť odmena, hej?

Apríl | 3 | Snežienka
Snežienka sa dušovala, že počas jedného z jej lovov sa jej skutočne podarilo zložiť jeleňa. Teda nie len jej, samozrejme. Celej jej loveckej skupine, ktorej prežitie záviselo na tom či sa im podarí dostať jedlo alebo nie. Jej kráľovstvo nebolo také zúfalé aby muselo zobrať všetko čo sa pred nimi mihlo, Ak by bolo na Vere, určite by brala tie najprestížnejšie zvieratá len aby sa nimi mohla vyťahovať. Aj keby to nikdy predtým nepriznala nahlas. Chcela byť najlepšia a ak na dokázanie potrebovala mať nad norou hlavy losa, tak bude mať nad norou hlavu losa. Keď na to príde ten správny čas. ,,A nechali ste si jeho parohy?" pýtala sa ďalej so záujmom, veľmi dôležité na odpovedanie. Minimálne pre Veru.
,,Určite nie tak hlúpi ako niektorý vlci, ktorých som stretla," uškrnula sa na Snežienku. Samozrejme Vera netušila ako veľmi medvede moli byť hlúpe, ale keď to vlčica povedala, Vera si ich skutočne predstavovala ako nejaké červíky. Nerozumné možno, no Vera mala na to zatiaľ ešte právo. ,,Oh! Myslíš, že by si niekto mohol dať na hlavu lebku medveďa?" vydýchla pri tejto predstave. ,,Vieš si to predstaviť? Potom by boli všetci vystrašený v momente kedy na teba položili oči!" pískala ďalej, ale samozrejme, vo svojich predstavách videla lebku na svojej hlave, nie na hlave Svetlušky.

Vera was almost certain that everything around here was a dream - yet it felt so real that for the time being she got consumed by the thrill of the hunt. Her ears were perked, listening for every little rustle that could give away the position of their future meal. Of course, they all knew where the elks were, they were just waiting for the right time to strike. To make the whole action as quick and painless as possible. One of the facts that gave vera off that this was a dream was the fact that she was a leader. She never lead a hunt before, at least not in the real world. But now, she was the head and the neck of the operation.
That was also a moment when the action started. Vera gave the call and all the wolves around her moved unisono. She was not sure who it was with her, but int he end that was not really important. Success of their mission was top priority and Vera was prepared to prove herself worthy. Her paws moved lightly through underbrush hearing snorts of their dinner getting closer and closer. Forest in which they were hinting was thick with bushes and very hard to maneuver about. Which was good but also quite bad for them. What made elks move around with problem did not discriminate agains wolves as well.
That hunt before them was to long, hard and pretty tiring. Thank god, it was only a dream.

Už nepršalo, čo Vera dokázala oceniť. Ak by nebolo gejzírov, ktoré k nebu posielali spŕšky horúcej vody, na jej srsť by nebola dopadla ani kvapka. Malá skupina vlkov sa ale stále motala cez rozsiahle polia smerom k lesu, ktorý mohli vidieť bližšie ako na horizonte a každým krokom sa k nemu približovali. Mladá vlčica stále pozerala dozadu ponad svoje rameno aby sa ubezpečila, že ju jej šialený strýko stále nasleduje. Nie žeby bol nejako extrémne nadšený z jej prítomnosti, to jej ale bolo tak trochu jedno. Hlavné bolo, že ho viedla do bezpečia presne tak ako mala a bola na seba hrdá! Jej mamka bude určite nadšená, keď znovu pohliadne na svojho brata a fakt, že to bola práve Vera, ktorá ho priviedla. Aj napriek tomu, že on z toho úplne nadšený nebude, ale to si budú musieť oni dvaja medzi sebou nejako vyriešiť keď sa k tomu dostanú.

Apríl | 2 | Snežienka
Snežienka jej začala rozprávať o ďalších zvieratách ako bol len los. Vera počúvala pozorne, ako budúca hlavná lovkyňa cédrového kráľovstva by mala vedieť o všetkom čo sa kde šuchne! Aj keď nebolo veľmi pravdepodobné, že by vlci museli kvôli jedlu loviť ďalšieho predátora. No na druhú stranu ako hrozne super by to bolo?! ,,Aj sa vám podarilo nejakého niekedy uloviť alebo?" nadšenie sa jej na tvári dalo krájať, v očiach mala hviezdičky a nedalo sa jej dlhšie vydržať poslušne sedieť popri bielej vlčici. Vyskočila na laby akoby si sama predstavovala, že momentálne bojuje s medveďom, ktorého jej teraz opísala. ,,No my sme sa na toho losa len pozerali. Ale boli sme v tom takí dobrí, že si nás ani nevšimol!" povedala hrdo počas toho ako sa skrčila k zemi a začala sa zakrádať. ,,Nejako takto!" smiala sa, Vera bola momentálne ešte stále nadšená zo života naokolo nej, očakávajúc, že všetko pôjde presne podľa jej predstáv. Ešte poriadne nezakúsila skutočný život, aj keď jej o ňom Snežienka veľmi pekne rozprávala. Predstava a skutočné prežitie niečoho boli dve rozdielne veci. ,,Keby si nevoňala ako vlk, možno by si ťa ten medveď v snehu aj zmýlil!"

Apríl | 1 | Snežienka
Spanie pod stromom vlastne vôbec nebolo také zlé ako sa Vera snažila to svojou poznámkou vykresliť. Popravde? Vlčica by možno rada strávila viac času vonku ako by si bola ochotná priznať, no... nehodilo sa to. Nie? Pazúrmi prehadzovala kôpku hliny, ktorá sa jej našla pod labami počas toho ako sa rozprávali. ,,Hmm. Naposledy som mala jeleňa," usmiala sa, no do hlavy sa jej razom pridávala spomienka na to ako si jedného z nich zaobstarali. Bolo to milé. ,,Bol to jeden z mojich prvých lovov. Teda prvý pri ktorom som aj niečo robila," pozrela na Snežienku, vysvetľujúc situáciu aby to pochopila. Nakoniec nemala všetky podklady aby vedela prečo bol pre ňu jeleň tak dôležitý. ,,Najskôr sme sa len pozerali, počas nášho prvého lovu a- a potom sme videli aj losa," pokračovala nadšene. ,,Ten bol mega obrovský, takýto," nadskočila a labami sa takmer dotkla oblohy. Samozrejme metaforicky. ,,Už si niekedy videla losa?"

Vere oči preskakovali po okolí, ako okolo nich zúrila zem podobne ako naštvaný medveď prebudený zo zimného spánku. Toto miesto bolo fajn, skvelé na výlety a zábavu medzi vĺčatami, ktoré pobehujú po okolí - nie keď ste museli sedieť na jednom mieste a očakávať, že čoskoro sa zem rozletí aj pod vašou zadnicou. V tomto momente by už aj šla ďalej, no nebola si úplne istá či sa na to cítil strýko. ,,Čokoľvek čo povieš.." prekrútila očami nad jeho dramatickými slovami. Ani teraz ani predtým nebolo pre ňu príliš ťažké pripisovať to jeho udretej hlave. Napokon ale predsa len zvolil a ich destinácia bola razom známa. Nie ich les, ale les tak či onak. So stabilnou zemou a niekde kde strýkovi na hlave nepristane trs trávy. ,,A odtiahneš sa tam sám, alebo-" pýtala sa, no to už začínal vlk stavať na nohy. Na chvíľu premýšľala či má význam ho podoprieť ale napokon ho nechala starať sa samého o seba, s jednoduchým myknutím ramien.
,,Robím si čo chcem, nie len čo sa mi povie," odfrkla. ,,Povinnosti a zábava taktiež," uškrnula sa na neho, no bola si takmer viac ako len istá, že Cyril jej slová rozhodne neocení. Nakoniec, ak by povedala čokoľvek, tak by to neocenil.

Marec | 8 | Snežienka
Vlčica veľmi jednoducho mohla vedieť aké slová na Veru zaberú a či už to bolo cielené alebo nie, Veru skutočne dostala. Vydúvala sa a ak by jej kosti neboli viazané svalmi tak by sa snáď roztrhla. Jej spokojnosť sa dala krájať, no poskakovanie naokolo si tiež vybralo akési unavenie. Netrvalo príliš dlho kým sa zvalila na zem aj ona a spokojne si odfrkla. ,,Všetci vedia, že si s nami nemajú začínať!" radostne zakončila ich konverzáciu a sama zabúchala chvostom o zem. Trošku si oddýchne a potom sa zoberie domov, už bola omnoho dlhšie preč ako na začiatku chcela, no Vera celkom rada stretávala nových vlkov. ,,A kde budeš dneska spať? Len tak pod nejakým stromom, alebo tak?" pýtala sa. Vera nespávala mimo svorky tak často a skôr spánok pod stromami brala ako kempovanie. ,,Ú! A čo si mala naposledy na obed?"

Marec | 7 | Snežienka
Snežienka jej dala presne to čo chcela a netrvalo dlho aby pochopila, že to asi nebola úplne najlepšia konverzácia. ,,Oh," odpovedala jednoducho, jej uši sa stiahli jemne k zátylku. Na niekoľko sekúnd nevedela ako reagovať, keď si uvedomila jeden z ďalších prípadov ako môže svorka.. alebo kráľovstvo jednoducho skončiť. Mladá vlčica mala razom ešte viac otázok, ktoré sa úplne nevenovali prežitiu jej rodiny. Skôr otázky ako - A koľko vás bolo? A koľko bolo ich? A ako to vlastne prebiehalo? Tieto si však radšej nechala pre seba v tomto momente. Asi by sa mala vrátiť domov a pripomenúť sa Reonysovi ohľadne značkovania hraníc. Aj keď jeden si nemohol byť úplne istý, že nejaké značky na hraniciach by mohli zastaviť koordinovaný útok.
Vlčica sa napokon zložila k zemi, zatiaľ čo sa Vera zostala motať po jej okolí. Rozprávali sa, no jej momentálne myšlienky vyžadovali pohyb. ,,Môj starší brat, čo nie je úplne môj brat sa stará o hranice. Je v tom fakt dobrý," odfrkla si, stále nerozumejúc tomu, ako môže jedna svorka napadnúť druhú. Vera si vôbec neuvedomovala ako veľmi chránený svoj život mala. Privilegovaný. Bledá vlčica ale nejako extra nereagovala na jej pozývanie celkom pozitívne. Asi bol čas na to aby to vĺča vzdalo. Skúsila a nevyšlo. ,,Však keby si zmenila názor, vždy mi môžeš dať vedieť dobre? Ale povieš im, že som ťa pozvala ja, okay?" pozrela na vlčicu, snáď priamo do očí, s chvostom spokojne kmitajúcim vo vzduchu. ,,To by bolo super."

Aj napriek tomu, že Vera nerozumela čo hovoril, Cyrilove ústa sa stále hýbali. Nebola si úplne istá či vôbec hovorí jej jazykom alebo nie, no s tou intenzitou akou rozprával to asi aj tak bolo jedno. Cvakala ušami, premýšľajúc čo má teraz robiť. Možno by mala ísť nájsť svojich rodičov, no... Nie. Rodičia jej dávali už teraz málo pozornosti na to aby si nechala ukradnúť ďalšieho rodinného príslušníka svojimi súrodencami. Nie, strýko je zatiaľ iba jej a zase tlačí z úst samé hovadiny. Vera pokrútila hlavou zo strany na stranu a povzdychne si. ,,Vrháš na seba hanbu strýko," odpovie mu, možno až priveľmi dospelým hlasom, ktorý by sa na ňu v jej veku nehodil. Posadila sa k nemu, chrbtom jemne opretá o jeho chrbát a hlavou vysoko vo vzduchu sledovala horizont. Ak sa nedokázal ochrániť on sám, tak bolo na nej aby boli v bezpečí.
Cítila sa hrdo, mať pod labkou niečo tak veľmi dôležité. Samozrejme, že nechcela aby bol Cyril zranený... ,,Vyzerá to, že si sa veľmi udrel. Naše kráľovstvo nie je ďaleko, tam by si bol v bezpečí," navrhla mu po chvíľke ticha. Sama nebola úplne nadšená z tohto nápadu, ale bol asi najmúdrejší, aký by mohla mať. ,,Alebo môžeme nájsť nejakú opustenú noru v lese pod gejzírmi."

Vlk pred jej labami žil, to si všimla veľmi rýchlo. Ak by jej nepomohlo to štuchnutie, tak zvuky ktoré vydával boli celkom veľavravné. Veľmi jednoducho sa dalo vidno, že Cyril nie je úplne vo svojej koži a Vera to nechcela od neho chytiť. Držala sa ďalej, skláňajúc hlavu aby si pozrela, či náhodou nekrváca. Z nosa alebo tak. Vĺča nevedelo čo by robilo ak by tomu tak bolo no našťastie nikde krv necítila. Akonáhle na ňu položil oko a povedal jej iným menom, odfrkla si. ,,Vera," zavrčala s ohrnutým nosom. Niečo mu fakt muselo byť, inak jej meno nemohol zabudnúť, tým si bola istá. ,,Volám sa Vera strýko," prestúpila z nohy na nohy, no tón jej hlasu nebol úplne najprívetivejší.trošku ju to urazilo, samozrejme, no jej strýko nebol úplne príčetný ani keď sa stretli po prvý raz. Bolo toto ich stretnutie o tak veľmi iné? ,,Čo ti je? Buchol si sa do hlavy?" vydedukovala napokon, hrdá na to, že sa jej jeho problém podarilo tak rýchlo rozlúsknuť. Ale teraz ako ho vyriešiť? Aj keď si myslela, že bola dostatočne silná, svojho strýka by k nim domov asi sama neodtiahla.