Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tundra sa musela usmiať, keď Mina súhlasila s jej návrhom a dokonca na ňom sama začala stavať. Nestávalo sa príliš často že by Tundra narazila na niekoho s kým by jej bolo tak troch hej. Aj keď si teda s hnedou vlčicou zase až tak veľa nepovedali, niekedy aj obyčajne ticho mohlo byť fajn. A Tundra sa pri nej necítila akoby musela rozprávať aj keď sa jej nechcelo. Čo ale musela, bolo prikývnuť aby vedela že súhlasí.
Jedno z vĺčat sa im vytratilo a pokračovala po svojom. Ezi nevyzeral že by bol stratený tak veľmi ako bol Zest na začiatku. A popravde? Tundra nemala náladu naháňať jeho chvost keď si chcel robiť čo chcel. Necítila za neho takú zodpovednosť - možno deti že bol od Zesta starší. Akonahle sa mu podarilo privítať sa s mamkou, Tundrine srdce trochu pookrialo a rovno sa aj prebodlo. Ako by si ona želala že by mala takéto privítanie keď sa vrátila domov! Kedykoľvek. Potriasla hlavou, neskoro plakať nad niečím čo jej nikdy nebolo súdené. ,,Hej, sme ho našli na lúke strateného a nevedel sa vrátiť späť," vysvetľovala, aby sa náhodou nedostali do problémov. Zdalo sa že jeho mame na nej veľmi záležalo, čo bolo tak trochu nové. ,,Ale už sa našiel a my sa neplánujeme zdržať," pritakalo slovám Mini. ,,Tak ak nič nemáte, tak rovno pojdeme," pokračovala. Počkala čo im chcela Zestova mama ešte povedať a pobrala sa po svojom smerom ktorým prišli.
> Márylouka

Márylouka >
Vlčatá sa rozbehli priamo za nosom, no tentoraz za nimi už Tundra nebežala. Akonáhle sa im nad hlavami objavili prvé javorové listy, problémy akoby z nej opadli a cítila sa, že sa im podarilo splniť misiu. Misiu, ktorú ani jedna z nich nechcela a netušila prečo sa na to vôbec dali. Asi by sa inak Tundra cítila veľmi zle, aj keď by si to nechcela priznať nahlas, že jej aj napriek všetkému čo sa v jej živote stalo, stále záležalo na iných vlkoch. Akonáhle sa jej Mina šťuchla, Tundra sa k nej natočila. ,,Som rada, že sme sa ich už zbavili. Ale ten návrh na lov stále platí, čo ty na to?" usmiala sa. Nebývalo to často čo by vlčica dobrovoľne vyhľadala niekoho prítomnosť, no už bola dostatočne hladná na to aby jej úsudok nebol úplne čistý. A dvom sa vždy loví o niečo lepšie ako jednému chudému vlkovi.
V lese bolo cítiť pach vlkov, skutočne tu sídlili vlci - čo dve tuláčky vedeli, no bolo niečo iné sa o tom presvedčiť na vlastný nos. ,,Je to teda správne miesto, hm?" pozrela smerom na Zesta, no ani nepotrebovala odpoveď. Stačil jeden pohľad na jeho reč tela a bolo jasné, že sa našli. ,,Už sa zvládnete ďalej vrátiť k tvojim rodičom, hej? Môžeme ísť?" pýtala sa, no hlasy v lese sa nedali úplne prehliadnuť.

Čáryles >
Minehava jej šuškala do ucha a ona sa ticho uškŕňala, snažiac sa zase nepriťahovať až tak veľa pozornosti, lebo by to asi nebolo úplne milé. Jej slovám ale pritakávala, Tundra tiež neverila mnohým vlkom ani nos medzi očami. Zest jej ale skákal za chvostom, viac vydesený ako by čakala. Bolo to nakoniec úplne krpaté vĺča s ktorým Tundra ani Mina evidentne nevedeli tak úplne narábať. Tundra nemala skúsenosti s vĺčatami a ona sama si svoje vlastné detstvo príliš neužila. Mykla nad touto myšlienkou ramenom, keďže nemala úplne čas dumať nad svojimi spomienkami. ,,Heeej, robí si len srandu z teba," kričala za vĺčaťom akonáhle sa jej spoza zadných nôh rozbehlo dopredu. S otázkou v očiach sa pozrela na Minu, no to za ním už letel aj ten druhý a Tundra sa porazenecky rozbehla za nimi. Jej dlhšie nohy ju poháňali, našťastie omnoho rýchlejšie ako vĺčatá. ,,Počkaj, nie že sa ešte viac stratíš!" kričala za nimi, no to sa už Mine podarilo nájsť cestu, ktorá vyzerala byť celkom nádejná. ,,Hej pozrite, poďte sem," v rýchlosti sa snažila ich k sebe pritiahnuť a upokojiť než sa s nimi budú môcť rozlúčiť. Snáď čoskoro. ,,Pozrite Mina niečo našla, to by sme mohli preskúmať nie?"
> Javorový les

Vlčatá sa celkom chytili jej slov ohľadne lesa a Tundra bola rada, že sa nemusela cítiť hlúpo. Najskôr vlastne nechcela ani nič hovoriť, no nepríjemný pocit sa jej lepil na srsť ako nejaká stromová smola a to sa jej vôbec nepozdávalo. Preto aj pomerne rada počúvala slová Ezekiela, ktorý len tak trochu prilieval olej do ohňa a rozprával im strašidelný príbeh. Tundra sa teda pokúšala nevyzerať nejako dojato alebo akoby si jeho slová brala nejako k srdcu, no vôbec sa necítila vo svojej koži. Pohľadu na Minehavu sa stránila, akoby mala dojem, že jej hnedá vlčica bude vedieť čítať myšlienky len jednoduchým pohľadom do očí - čomu sama neverila, že je vôbec možné ale.. Ten les bol fakt divný, okay? ,,Hm, to znie ako niečo čo by sme mali brať veľmi vážne," pritakala jeho slovám, pomaly smerujúc svoje kroky preč z lesa na lúku z ktorej prišli. Vlastne si na toto miesto len prišli overiť, či sa nejedná o les Zesta, inak tuna nič nepotrebovali. Tundra bola pripravená odísť a evidentne aj Mina, ktorá sa taktiež rovno vrhla mimo stromy. Celkom im to spolu šlo, jeden by si až povedal, že rodičovstvo nebude zase až také zlé.
,,Čím skôr aby sme sa nakoniec nestali ešte mi niečou korisťou," ušrnula sa, snažiac sa o niečo zlepšiť atmosféru, ale nejako si nebola istá ako sa jej darilo. Všetko bude lepšia keď sa už dostanú preč.
> Márylouka

Tundra sa až potešila, keď im Zest oznámil, že jeho staro-nový kamarát dokáže stopovať, rýchlo si však uvedomila, že im to predsa aj tak nakoniec nepomôže. Stopovať dokázala aj ona, rozhodne aj Minehava, nakoniec život tuláka bol založený skoro primárne len na tom aby si vedel kde sa čo okolo teba nachádza. Nechala ale vĺčatá aby si nadšene okolo seba poskákali a nechcela im kaziť radosť. Nakoniec si nie tak úplne užívala ničenie snov mladých vlkov, napriek tomu aby na niekoho mohla pôsobiť. Povzdychla si. Skutočne sa nemali od čoho odraziť. ,,No dobre drobizg, dáme si teda na pár hodín pauzu, čo vy na to?" pozrela smerom na Minu, ktorý mala momentálne svoju chvíľku, tak Tundra znova na chvíľu prebrala iniciatívu. ,,Tak sme zistili, že tento les nie je ten čo hľadáme. Čo urobíme teraz?" snažila sa ich prinútiť k rozmýšľaniu. Aj keď ona sama nikdy nebola rodičom, netúžila po tom a verila, že sa do takej pozície ani nikdy nedostane, cítila momentálne akúsi povinnosť nad dvomi mladými vlkmi. ,,Ešte je vonku aj tma, hmm čo taak - Nie ste náhodou hladný? Smädný?" pokračovala. ,,Akonáhle vyjde slnko mohli by sme sa vrátiť na lúku a zistiť či nestretneme niekoho kto by vedel ktorým smerom ďalej. Alebo vyskúšame ďalší les v poradí. Jeden to predsa len musí nakoniec byť, nie?" usmiala sa, no jej úsmev nebol zase až tak veľmi srdečný. Boh vie koľko lesov sa tuna nachádzalo a ako ďaleko vlastne Zest prechádzal. ,,Hm, v tomto lese sa mi moc nepáči," povedala nakoniec celkom zadusene. Z nejakého dôvodu jej vstávala srsť dupkom a nevedela prečo. Niečo jej pod širokými listami týchto stromov nepasovalo.

Tundra sledovala vĺčatá ako si vymieňali svoje životné zážitky a po pár chvíľach i ona sama pochopila, že sa skutočne nejedná o súrodencov. Ticho si povzdychla ako sa jej sny tak trochu rozplývali. Chcela ich mať tak trochu už z krku, no zdalo sa, že sa ich zase až tak rýchlo nezbaví. ,,Škoda," povedala sklamane, no vĺčatá sa nezdali byť zase až tak nervózne, možno ako sa ona cítila. Evidentne si užívali svoju prítomnosť, čo bolo asi fajn. Staršie vĺča sa začalo predstavovať, na jedno malé pískla malo až priveľmi dlhé meno čo Tundru zase až tak veľmi neohúrilo. ,,Princ? Zaujímavé," uškrnula sa a jemne sklonila hlavu, trošku si ho doberala, ale to bol len detail. ,,Ešte som sa nikdy nerozprávala s princom," pozrela smerom na Minu, aby sa uistila ako sa i ona cíti v tejto situácii. Napokon, nestávalo sa príliš často aby sa niekto stretol s tak významným vlkom, nie? ,,Ja som Tundra. Len Tundra. A toto je Minehava," ukázala labou na hnedú vlčicu neďaleko nej. ,,Momentálne cudzinci, sme tu nové," pokračovala. ,,A snažíme sa zestovi pomôcť dostať sa domov. Ale ako sa zdá, tak ani princ nám zatiaľ nedokáže pomôcť, nie?" nadvihla obočie, možno z tohto napokon niečo vzíde, aj keď si nebola úplne istá.

September | 2 | Kulihrášek
Tundra sledovala vĺča a pozorne počúvala v očakávaní aké slová sa mu dostanú z úst. Tak trochu cítila ako sa jej zoviera srdce popri tom, no jeho slová ju uvoľnili. Takmer mohla počuť ako jej padol kameň zo srdca, že sa nebude musieť starať o ďalšie vĺča. O tretie! Za posledný mesiac! Na to, že nemala rada vĺčatá a ani ich prítomnosť nejako nevyhľadávala, bolo to na ňu dosť veľa. Ale nemala zase ani dôvod to nikomu zazlievať. To bol len a len jej problém. ,,Ah, tak to rada počujem. Lebo len pred pár dňami som už nejaké zatúlané šteňa riešila, a popravde?" uškrnula sa, ,,Nechcelo by sa mi to robiť ešte raz."
Presunula sa k vode aby sa mohla napiť, dávala si pozor aby sa jej nestratil z pohľadu. Pre istotu aspoň. ,,Ty si z akého lesa, hm?" spýtala sa. Nevedela koľko jej na okolí svoriek, vedela teda len o dvoch - o Sarumene a svorke z Javorového lesa. Možno bude aj tento z jednej z nich alebo sa dozvie o nejakej novej?

Tundra s nadvihnutým obočím pohliadla na Minehavu, aby sa uistila čo si o rozprave Zesta myslí ona. Nejako sa však nevyjadrovala, takže sa do toho nehrnula ani ona sama. Získať nejaké informácie ale nemohlo byť na škodu, ak to bola skutočne pravda a ak by niekedy mohla takúto pomoc potrebovať? Jeden nikdy nemohol vedieť čo sa mohlo stať, nie? ,,Na severe si hovoril, že táto vlčica existuje, hej?" pýtala sa. ,,Nejaké presnejšie smery alebo záchytné body? snažila sa od neho čo to dostať ešte, zatiaľ čo sa pozerala po stromoch aby zistila aké to sú. Zest ale, ako sa zdalo, dobre vedel, že to nie je jeho les a Tundra si nemyslela, že bol až tak hlúpy aby nepoznal svoj les. Verila mu teda a tak trochu im nezostávalo nič iné ako sa len otočiť na päte a skúsiť iný les, ktorý videli na horizonte. Čo by jej aj celkom vyhovovalo, keď jej tento les ježil srsť na chrbtici.
Minehava ju upozornila na niečo čo si všimla, Tundra už v tom momente bola dostatočne nervózna na to, aby mierne poskočila pri tom ako sa medzi stromami objavilo bledé vlča, ktoré kútikom oka vyzeralo ako duch. ,,Aaahh," vyhŕkla so zodvihnutou prednou labou, akonáhle si ale uvedomila, že sa jedná o skutočne živé vĺča a nie o ducha, ticho si odkaľala, akoby sa nič nestalo. Tundre obaja pripadali pomerne rovnaký, tak podobný ako súrodenci môžu byť. Žeby ho napokon tá Zurri predsa len nechala vstať z mŕtvych? ,,Vy ste bratia?" pýtala sa so záujmom, keďže evidentne sa vĺčatá navzájom poznali. Čo bolo rozhodne pre ňu pozitívne k tomu aby čo najskôr našli cestu do toho javorového lesa, ktorý hľadali. ,,Povedz mi, že ty poznáš cestu domov, hej?" zacvakala ušami v očakávaní, že už sú snáď na konci svojho hľadania.

Prímorské pláne >
Zest im začal vysvetľovať ako sa to všetko udialo a ona sa nezmohla na nič iné, len aby sa pozrela smerom na Minehavu a spýtavo nadvihla obočie. Akoby sa pýtala, či skutočne plánujú veriť tomu, čo im práve rozprával. Veď predsa len si vĺčatá celkom vymýšľali, nie? Nebolo by prekvapeným ak by to isté robil aj Zest, keďže Tundre chýbala pomerne dôležitá informácia. Teda tá, že Smrť bol skutočným vlkom a nie obyčajnou smrťou, ktorá ich nakoniec čakala všetkých. ,,A tá smrť, to je niekto nejaký veľmi mocný?" pýtala sa nakoniec, možno jej v hlase jemne hralo doťahovanie, no snáď nebolo počuť až príliš. ,,Niekto kto dokáže priviesť mŕtvych späť k životu, huh?" zaujímala sa, no popravde nikdy o ničom podobnom predtým nepočula a nebola si istá ako veľmi mohla vĺčaťu veriť. Ale táto Zurri... to už znelo ako iný príbeh, ktorých slovám by sa mohlo priložiť viacej dôvery.
Akonáhle sa im podarilo vojsť do lesa kam im viedla Minehava, Tundre bolo jasné, že ten správny les nenašli. Tento nemal s javormi nič spoločné a popravde sa Tundre ježili chlpy na chrbtici takmer okamžite ako sa im podarilo vstúpiť pod listy prvých stromov. Nepovedala však nič, nechcela pôsobiť ako vystrašené vĺča, avšak jej pozornosť bola venovaná tmavým škvrnám. ,,Ah, tak nejak. Odišla som z domova a odvtedy cestujem kade tade," nechala sa počuť a veľavravne zazrela na vĺča. ,,Nikdy nezostával moc dlho na jednom mieste, ale tuna som mala výnimku, lebo som stretla niekoho známeho," pokračovala bez vyzvania. ,,Tuna Zest by možno chcel byť tiež takým objaviteľom, nie?" uškrnula sa. ,,Potom by si si nemusel pamätať kde bývaš a nikdy sa nestratíš. Je to celkom fajn popravde."

September | 1 | Kulihrášek
Tundra sa objavila pri jazere po niekoľkých hodinách chôdze. Nehľadala ho, ani nebola smädná, no jeden nemal pozerať darovanému koňovi na zuby. Vlčica bola vždy ostražitá, dávala si pozor na to čo sa okolo nej dialo, preto si všimla vĺča sediace kdesi na zelenom machu takmer okamžite ako sa dostala dostatočne blízko. V hrdle jej navrelo hlasné vzdychnutie, ktoré však prehltla - prekúritenie očami už ale schovať nedokázala. Čo komu urobila, že sa okolo nej teraz motali samé vĺčatá? Čo bolo toto za krajinu? Skutočne tu bolo tak bezpečne, že za každým stromom mal niekto štence? ,,Ahoj," pozdravila sa, presne tak ako sa slušalo. Nakoniec nemohla novú generáciu nechať v domnienkach, že tá staršia nebola poriadne vychovaná. ,,Nestratil si sa, že nie?" spýtala sa a v tento moment jej na tvár prišiel úsmev. Úsmev a rovnako tak aj trochu smiechu, keďže by bolo veľmi vtipné ak by stretla dve vĺčatá za posledných pár dní a obe z nich by boli stratené.

Poďme na to!! : D

,,Za smrťou?" zhrozila sa rovno Tundra, tam kde Minehava len zanechala tichú myšlienku. Pozerala na vĺča s nadvihnutým obočím nevediac či sa smiať alebo začať mať strach. Tak trochu dúfala, že sa jedná o metaforickú formu slov, no nebola si príliš istá. Aj keď to mladík povedal všetko pomerne pokojne, Tundra si nebola istá vôbec ničím. Doteraz bola dokonca aj jej sestra mŕtva a odrazu už nebola. ,,Ja som zase Tundra. Už som tu dlhšie, ale nie zase až tak dlho aby som poznala každý les," predstavila sa aj ona. Akonáhle však Minehava spomenula, že by sa nemal strácať, Tundra ne neho veľavravne pozrela, aj keď Zest stále nechcel priznať, že bol stratený. Ale to sa poddá. ,,Ak si priznáš, že si fakt stratený, tak to prijmeš jednoduchšie, popravde."
,,Nie," Tundra si jednoducho odfrkla a pozrela smerom na Zestriana. ,,Však sa ani nepodobáme," jemne sa na neho uškrnula. Nepodobal sa ani na jednu z nich, túto konverzáciu už raz mali.
>Cáryles

Vlča jej veľmi rýchlo odpovedalo a Tundre sa tak potvrdili jej predpoklady. Zamračila sa. Popravde ani tak nechcela aby vlčica bola jeho mamka. (Teda samozrejme, že chcela, no.. vedeli, že nebola.) Tak možno aspoň mohla vĺča hodiť na krk jej? To by mohlo fungovať a Tundra by sa necítia tak zle z toho, že by ho nechala niekde samého. Čo zatiaľ urobiť neplánovala, no bola len otázka času ak sa jej nič nepodarí vymyslieť pre dobro každého člena ich malej skupiny. ,,Samozrejme, že myslím, že sa jej spýtame na les," odfrkla mu nespokojne. Nebola si úplne istá, či vyzerala tak blbo aby pochybovala o tom, že šteňa nepozná vlastnú matku. Ale viete čo? Všetko bolo možné a Tundra bola posledná, ktorá by to neakceptovala.
Akonáhle sa ale vlčica k nim pridala, krpec na ňu vypálil otázku a Tundra čakala v očakávaní. ,,Tak to nebola moc veľká pomoc," povzdychla si a oči vyvrátila k oblohe akoby očakávala, že sa na nej v tomto momente objaví nejaká šípka, alebo niečo podobné. ,,Tuto mladý sa totižto stratil a nevie cestu späť," ukázala labou na malé vĺča, akoby to nebolo jasné už z otázok, ktoré boli položené. Otázok, na ktoré zatiaľ nemali ani jeden z nich odpoveď. ,,Chceš začať s predstavovaním ty? Ja hádam, že sa nemáme moc kam ponáhľať," pozrela na vĺča, ktorého meno ešte taktiež nepoznala. Ak ho bude vedieť, možno sa jej za nejaký čas podarí skontrolovať ako sa mu darí? Alebo možno aj nie.

Ďakujem veľmi pekne za super akciu!!

TUNDRA 110 bodov
Špeciálna vlastnosť - Charizma = 110b

NICOS 30 bodov
3x 10 mušlí = 30b

SIBERIA 30 bodov
6x 10 kvetín = 30b

VERA 35 bodov
2x hviezda do mágie - blesky = 30b
10 kvetín = 5b

Připsáno, děkuji za účast :>

Na to, že sa pred ňou nachádzalo pomerne malé vĺča, jedno slová sa Tundre zdalo až zvláštne dospelé. Zacvakala ušami a veľmi musela ovládať mimiku svojej tváre aby nedala najavo v akej nepríjemnej situácii sa obaja ocitli. ,,Um a nebolo to náhodou tak, že vaši ti povedali aby si čakal a ty si zdrhoo?" tak trochu na neho tlačila aby sa dostala k odpovedi, ktorá jej vlastne ani nemala ako pomôcť. Vysvetlil jej pak ale, že to tak nebolo a ona sa neubránila nespokojnému zavrčaniu. ,,Ja to tu vôbec nepoznám, toto je popravde prvý krát čo som v týchto končinách," povzdychla si a narovnala sa, aby videla cez vysokú trávu a neušiel jej akýkoľvek pohyb, čo by sa okolo nich šustol - a to sa aj vyplatilo. Na planine sa objavila tmavohnedá vlčica, ktorá na zelenej tráve bola vidno pomerne jednoducho. ,,To asi nie je tvoja maminka, čo?" spýtala sa s nadvihnutým obočím počas toho ako si vĺča premerala pohľadom. Malo na sebe kus hnedej, čo mohlo prezrádzať nejaký vzťah ale Tundra nebola tak úplne presvedčená. ,,Čo keby sme sa jej šli spolu spýtať?"