Příspěvky uživatele

< návrat zpět

November | 8 | Lorna
Slová vĺčaťa ju zas a znovu zastihli nepripravenú. Z nejakého dôvodu v jej mysli vĺčatá vôbec nehovorili o smrti a správali sa teda úplne inak. Zase však, Tundra nemala s vĺčatami úplne skúsenosť, tak rozprávala len zo svojich predstáv. Prekvapenie na tvári však asi nezakryla úplne najlepšie. Hnedá vlčica si možno niekedy myslela, že bola na svete jediná s traumatizujúcou minulosťou.
,,Hmm," zamyslela sa nahlas a porozhliadla, akoby očakávala, že jej nápad skočí priamo pred oči. ,,Lístky, žerú ryby lístky?" pýtala sa, no miesto toho aby čakala na Lorninu odpoveď, rovno sa vydala na lov. Na konároch sa už veľa listov nenachádzalo, no nejaké zožltnuté sa jej podarilo dostať medzi zuby predtým ako ich odfúkol vietor. Capla ich rovno na vodnú hladinu neďaleko nich a čakala či sa niečo objaví. ,,Jeden musí byť trpezlivý," zašepkala, snažiac sa robiť čo najmenej hluku aby nevyplašili nič čo by sa o nich mohlo zaujímať. Zazdalo sa jej, že by sa jeden menší kaprík predsa len mohol približovať. ,,Necháš ho ísť bližšie a keď si budeš istá, že ho dostaneš, tak po ňom cvakneš, hej?"

Tundra si ešte zotierala rozpadnuté listy z tváre, keď sa musela nad slovami Mini uchechtnúť. Ak by práve nemusela lapavo dýchať ústami, možno by si skutočne odfrkla, no nechcela momentálne riskovať svoj prísun kyslíka. Ten beh jej dal zabrať omnoho viac ako predpokladala s cítila sa ako nejaká posledná starenka. Táto choroba vážne zanechala jej pľúcnu kapacitu úplne mimo hraníc na ktoré bola zvyknutá. ,,Ja neviem proste joooj," nasrane kopla jednou zo zadných láb do konára vďaka ktorému sa zrúbala na zem, len aby sa ponorila späť do záchvatu kašľania. Ani od konára jej neprišlo uspokujúci zvuk zlomenia sa, tak sa len zadkom zosunula na zem. ,,Fiasko úplné," pokračovala v trucovaní. ,,Chceš to skúsiť ešte raz, alebo si dáme oddych?" spýtala sa jej. Evidentne Tundra v poslednom čase nerobila úplne najlepšie rozhodnutia ako sa zdalo, možno bol čas aby prenechala kormidlo niekoho kto aj vedel čo robí. Niekedy sama neverila ako dlho dokázala prežiť v divočine sama - niekedy má proste jeden šťastie a niekedy pokazí všetko kam strčí nos. Škoda len, že to znamenalo, že obe vlčice zostali bez večere. ,,Som úplne vyšťavená, cítim sa ako stará babka."

Tundra sa ešte ani poriadne nerozbehla a už lapala po dychu. Nie žeby vyvinula nejakú astronomickú rýchlosť, to určite nie. Upchaté dutiny si na ňu ale pekne zasadli a ona nedokázala dýchať inak ako cez tlamu. Našťastie však jej oči už zostávali suché a pohľad sa jej nezahmlieval slzami ako pred niekoľkými chvíľami. Možno si to mali obe lepšie premyslieť. Vymyslieť si lepšiu taktiku alebo vyčkať na lepší čas alebo nebyť tak hrozne zúfalí-
Bledá vlčica sa snažila ako mohla, no veľmi rýchlo si uvedomila, že nie je v takom stave aby chytila niečo viac ako chrípku, ktorú už mala. Srny sa od oboch vlčíc pomerne jednoducho vzďaľovali , čo Tundra pripisovala ich dlhým nohám, čo iné by mohlo byť za problém, nie? Listy ani konáre neboli úplne najlepším podkladom pre lov taktiež. Vlčice skutočne nemali šťastie - a akonáhle Tundra cítila, že skutočne stráca odhodlanie, nevšimla si konár a tlamou vrazila priamo do hromady lístia na zemi.
Nakoniec to aj tak prišlo k tomu, že šťastie praje pripraveným. Alebo také niečo. ,,Ale božee-" vypustila zo seba v snahe dostať sa na späť na laby a utrieť si nudlu z nosa.

November | 7 | Lorna
Lorna skutočne nebola spokojná s tým, že sa jej nedarilo na prvý raz. Popravde, Tundra bola rovnako prekvapená, že jej sa to podarilo. Aj napriek tomu sa ale malá nevzdývala, čo bolo dobre. Ak jej skutočne život vo svorke neprischne, jedna z najdôležitejších vlastností ktoré využije vo svojom život bola psychika odolnosť. ,,Život tuláka je plný sklamaní a je celkom dosť o šťastí," stavala sa znovu do pozície učiteľky, cítila sa akoby mala čo odovzdať a v tomto momente sa veľmi dlhom čase cítila dôležito. Čo sa u nej veľmi často nestávalo. ,,Ale ide ti to dobre," pokračovala a nechala vĺča aby sa trápilo a skúšalo - nakoniec kedy by sa mala učiť ak nie za mlada? Išlo jej to dobre, teda až do momentu kedy už nie. ,,Oh. Hej. Lorna," prikmotrila sa k nej vlčica, akonáhle mala mladá hlavu pod vodou až príliš dlho. Nebolo jej úplne jasné, či sa nalogala vody, alebo sa len zasekla. Aj neprieč tomu, že nemala akúkoľvek skutočnú zodpovednosť za jej život, rozhodne ju neznechcela nechať utopiť sa. ,,Siláčka, takto to asi nepôjde," nechala sa počuť, akonáhle jej bolo jasné, že Lorna nevyťahuje obrovského sumca - čo by bolo popravde celkom perfektné. ,,Ale ten koreň tam rozhodne nemá čo robiť, čiže dobrá práca," snažila sa držať pomerne seriózne, aby neznela akoby si z nej otvorene robila srandu. Nakoniec stať sa môže čokoľvek. ,,Čo keby sme skúsili nejaký iný spôsob nakoniec? Možno sa ti niečím iným podarí lepšie hm? Čo keby sme rybky prekabátili a prinútili ich prísť k nám?"

,,Pche," Tundra sa uškrnula nad poznámkou Mini a hodila na ňu takmer až urazený výraz, v rámci všetkej početnosti, samozrejme. Svoju konverzáciu ale museli obmedziť na minimum, najmä preto ak nechceli svoju budúcu korisť vyplašiť ešte skôr ako sa k nej dostanú. Bledšia vlčica kývla tej tmavej a prikrčila sa. Jej kroky ju niesli k nižšiemu porastu, ktorý im hatal cestu - pohybovala sa pomaly, dávali si pozor aby jej laby nevydávali žiaden zvuk. A napokon predsa len, niekoľko metrov pre nimi sa vyhrabávali spod listov dve srny niečo... čokoľvek čo srny žrali, to momentálne nebolo vôbec dôležité a Tundre to bolo jedno. ,,Ideme?" naznačila ústami Mine akonáhle ju uvidela kdesi v loveckom okruhu, hlas jej však zostal v hrdle, nechcela ich vyplašiť.
Bledá vlčica čakala, snáď nie na spasenie. Skôr na tú najlepšiu príležitosť aby vyrazila dopredu a hneď sa aj mierne pošmykla na kope listov, čo sa jej pre tentoraz podarilo ešte vyrovnať. Začiatok ale nie úplne úžasný a ešte jej aj zalahýňali v ušiach kvôli zapchatým dutinám. Nádhera.

Úzka roklina cez Rozsiahle lúky >
Tundra v rýchlosti prikývla Minimim slovám, v tomto momente bola hladná, chorá a ešte aj naštvaná. Vlci zo svorky so svojim spokojným životom a teplým miestečkom na spanie boli veľmi jednoduchým cieľom na ktorý mohla preniesť svoj hnev bez toho aby sa k nej dostali akékoľvek následky. To bol jeden z dôvodov prečo úplne súhlasila možno aj keď si to úplne nemyslela. ,,Úplne. A my potom môžeme utrieť biedu," zavrčala si popod nos k téme. Uši sa jej stiahli k zátylku, aj napriek nadávaniu, ktoré im rozhodne dvíhalo morálku, si museli niečo uloviť ak nechceli ísť spať s prázdnym bruchom. ,,Mali no.. vyzerali byť celkom dobre živený," povzdychla si. Možno sa nemala tak ponáhľať preč a mala prehltnúť svoj žiaľ pri pohľade na Zesta. Neurobila to tak a teraz boli kvôli nej obe hladné. Skvelá práca Tundra, fakt skvelá. ,,Ale tento les vyzerá byť už o niečo lepšie," pozrela na Minu s nadvihnutým obočím. Snažila sa popoťahovať nosom aby sa jej na sliznicu dostal nejaký pach, no jediné čo získala bol hlien v hrdle čo ju prinútilo rozkašlať sa. Aby nevyplašila všetko v ich blízkosti, snažila sa labami zakryť si tlamu a zastaviť kašeľ. Až sa jej do očí nahrnuli slzy. ,,Cítiš niečo?" pýtala sa zatiaľ čo ona nastražila uši aby im neušiel žiaden zvuk. Bolo však počuť ako sa niečo pohybuje po zaschnutých listoch. Tundra ale ešte nevedela čo.

November | 6 | Lorna
Lorna vyslovila svoju nevôľu čo sa týkalo života vo svorke a Tundra sa príliš nečudovala. Ona by na tom asi bola rovnako ak by sa teraz rozhodla s niekým žiť na mieste ktoré nepozná. Nepoznala však čo všetko v Lorninom živote a už ďalej nechcela tlačiť na pílu. Aj keď jej chcela navrhnúť aby sa pridala k nim ak by chcela, no dospelá vlčica pochopila, že na to nebol ten vhodný priestor.
Hnedej vlčici sa ale podarilo spojiť zuby s nejakou korisťou, dokonca cítila ranu akú dostala do nosa - Tundra bola však posledným vlkom, ktorý by sa vzdal len pri pocite bolesti. V rýchlosti hodila hlavou do strany a mätajúca sa ryba sa razom ocitla vo vzduchu a letela smerom k zemi niekoľko metrov od jazera. Ona sama zostala mokrá snáď na celkom krku, hlave a aj predných labách, jediné šťastie bolo, že v tomto čase ešte úplne nemrzlo. Posledné čo chcela bolo chytiť nejakú pliagu a moriť sa s ňou ďalšie týždne. Rybie mäso za to skutočne nestálo. ,,Tak trochu nie ryba, ale aj tak dobrá práca," povedala, tentoraz si už svoje hravé šťuchnutie nechala len pre seba. ,,Ale to len preto, že som ti ich vyplašile predtým," pokračovala vrhnúc pohľad na menšiu rybu stále sa mátajúcu na vzduchu. Nemala im kam zmiznúť. ,,Chceš to skúsiť znovu?"

Prímorské pláne cez Ostružinku >
Mina súhlasila s jej slovami, čo bolo fajn, aj keď si Tundra uvedomovala, že si možno trochu vymýšľa. Ten les bol v pohode, jediné čo sa vlčici nepáčilo bola reakcia matky na svoje vlastné vĺča. Prečo, keď jej reakcia bola taká sladučká a plná lásky? Možno práve preto, Tundra v srdci mohla cítiť maličkú ihlu, ktoré jej vravela, že takú reakciu na svoju prítomnosť si zaslúžila aj ona. Nechala tento pocit späť zarásť a snáď sa k nemu nebude musieť znovu vracať. Ha ha. ,,Hej, nechápem ako sa im tam páči," smiala sa Tundra, aj keď svoje slová až tak vážne nemyslela. Spoločný smiech bol ale niečo čo sa u nej v živote často nevyskytovalo a ona nebola ochotná o takéto zážitky len tak jednoducho prísť.
Jej laby sa nepohybovali tak rýchlo ako by si bola želala, kamene po ich stranách už vystupovali pomerne vysoko a nepomáhali ich pohybu vpred. Čo vlastne hladali? Nejaké miesto na dobrý lov? Zdalo sa ale, že v týchto končinách bolo tých správnych miest akosi málo. Obe vlčice si nevybrali veľmi dobré miesto na to kde boli hladné, čo bola dosť veľká chyba. A bledšia vlčica popri tom všetkom ešte aj nespokojne popoťahovala nosom. ,,Ja len dúfam, že nájdeme nejaké miesto kde sa dá loviť, lebo nechápem ako na takomto mieste dokáže prežiť akákoľvek svorka," nadávala ďalej, to jej išlo celkom dobre. V tom mala skúsenosti. Akonáhle si Mina kýchla, Tundra do nej štuchla labkou. ,,Už si alergická aj ty na mňa huh?" uškrnula sa. ,,Asi je to znak toho mali spoločne kopnúť," pokračovala so smiechom aj keď popravde? Vôbec by jej nevadilo ak by túto zimu netrávila hladná sama.
> Gaštanový les cez rozkvitnutú lúku

Márylouka >
Minehava sa zaujímala o to ako sa Tundra má, zatiaľ čo ona sama si pripadala akoby bojovala o svoj vlastný život. Nie žeby nikdy nebola chorá, to rozhodne nie, no do ďalšieho rázu vždy zabudla ako dobre to je, keď je jeden zdraví. Už mohla cítiť ako sa jej hlas stáča smerom k zachrípnutiu, takmer okamžite ako prehovorila na svoju spoločníčku. ,,Asi som len niečo blbé v tom lese vdýchla, mám dojem," snažila sa vyhýbať pohľadom hnedej vlčici, aby nevidela ako sa jej zo zapchatého nosa pomaly tlačia do očí aj slzy. Ešte nebola pripravená pôsobiť totálne exponovane.
Akonáhle sa jej opýtala na zvuky okolo nich, Tundra si uvedomila ako málo pozornosti svojmu okoliu venovala. Hlava jej razom vyskočila vyššie do výšky a uši zacvakali. Bolo to takto, že sa vlci cítili vo svorke? Že sa nemusia o seba tak veľmi strachovať, lebo sa môžu spoľahnúť na niekoho iného? Rozhodne sa nejednalo o Tundrino vedomé rozhodnutie, ona sama si nebola istá či mohla niekomu cudziemu ešte veriť no... pocit to bol príjemný. ,,Vodopády? Žeby?" ponúkla. Ona sama nikdy pri mori nebola, videla ho z diaľku len na planine, no to si mohla aj myslieť, že sa jednalo len o nejaké veľké jazero. ,,Mám viac skúseností s lesmi a horami než s vodou. Tá je nebezpečná hlavne na jar."
> Úzka roklina cez ostružinku

November | 5 | Lorna
Lorna vyzerala byť úplne nadšená zo svojho plánu a Tundra jej to rozhodne nechcela kaziť. Jej nálada sa taktiež pomerne povzniesla a aj napriek tomu, že jej ryby veľa nehovorili, bola pripravená ponoriť sa pod hladinu aj pod uši. ,,Dobre dobre, len som chcela vedieť," uškrnula sa, akonáhle sa vlčica začala obraňovať. Tundra veľmi rýchlo pochopila, že asi zasiahla možno trochu bolestivé miesto. Možno by sa aj ona správala rovnako ak by niekto zasiahol otázkou jej otca, no pre potreby tejto konverzácie nikdy neexistoval, čo bolo viac ako len dobre. Aj keď možno v tomto veku sa Lorna cítila veľmi dospelo, do toho sa však už Tundra vžiť úplne nedokázala - stále ju videla ako úplne malé vĺča. ,,Ja už som zopár zím vonku prežila, som v pohode. A tiež nie som úplne sama, aj keď svorka nie sme," odpovedala jednoducho, hrdiac sa teraz ona, aj keď možno pre Lornu v tomto ohľade nebola úplne dobrý role-model. Bolo to pre ňu vo svorke bezpečné, evidentne sa tam mala dobre, podľa toho ako sa k nim hrdo mala. Tundre na srdci navrela tichá závisť, no jazero si ukradlo jej pozornosť o niečo väčšmi. ,,Budem si to pamätať."
Lorna jej vysvetľovala ako chytať ryby, čo bolo od nej veľmi milé. Zdalo sa, že kdekoľvek bývala, tak sa o jej vzdelanie postarali pomerne dobre. Tundra však pohľadom na hladine zachytila okrem vznášajúcich sa rýb aj svoj vlastný odraz. Jazva na ľavej strane jej tváre žiarila medzi srsťou, vlčica už aj zabudla aká veľmi výrazná bola. Zahryzla si do jazyka, aby zo seba nevydala dlhý povzdych a radšej sa venovala nadšenej vlčici. ,,Si dobrá učiteľka, aby mi to nešlo ešte lepšie ako tebe," jemne jej šťuchla do ramena s jednou zo svojich predných láb arovno sa prešla k vode, aby čakala na odštartovanie ich malej hry - ak vôbec k nejakému prišlo. Tundra by klamala, ak by povedala, že jej na výhre nejako extra záležalo, no rozhodne sa nechcela nechať poraziť len tak bez boja.
Nechala ryby sa premávať vo vode, predtým ako nadskočila ako akási líška a hlavou sa ponorila priamo do vody. Nie úplne grandiózne, ale prácu to snáď urobilo - okrem iného aj celkom peknú vlnu k brehu poslalo.

Javorový les >
Tundra sa pratala s lesa ako rýchlo to len bolo možné, nie žeby sa medzi javormi cítila nejako zle, no už to bola dlhá doba čo odišla zo svojej rodinnej svorky a svorky ako také jej nerobili dobre. Necítila sa vo svojej koži, najmä keď sa jej vždy vynorili nie práve najlepšie spomienky na vlkov, na ktorých by najradšej chcela zabudnúť. Cítila ako sa jej do čela nahŕňa teplota, no momentálne to dávala za vinu drobnému stresu, ktorému sa vystavila. V momente kedy sa Mina zase ocitla po jej boku, Tundra mala dojem, že jej odletí nos ak si nekýchne. A aj si kýchla- pomerne hlasno. ,,Vyzerá to tu hrozne vyprahnuté, aspoň čo sa zvierat týka," odpovedala jej na otázku, odhliadajúc od faktu, že ak by tu aj niečo bolo, tak to rozhodne veľmi rýchlo vyplašila. Pohľadom prechádzala po lese z ktorého vyšli len niekoľko desiatok minút dozadu, nie však z toho Javorového. Nepáčil sa jej a podľa nej nemal dobrú energiu. Mykla hlavou smerom k západu, kde kdesi v diaľke hralo more. ,,Skúsime tam?" navrhla ťahajúc sa smerom k rozsiahlejším pláňam, kde predtým objavila Zesta, zatiaľ čo stále popoťahovala nosom. Vĺča už nahlas znovu nespomenula, bol doma, to bolo hlavné.
> Prímorské pláne

November | 4 | Lorna
Zdalo sa, že sa jej vĺča chcelo otvoriť, no napokon si to rozmyslelo. Tundra nebola typom, ktorý by sa príliš vypytoval, aj keď ju to popravde zaujímalo. Možno viac akoby malo - priznala si, no rozhodne nebola v pozície kedy by mohla vyzvedať. ,,Ojoj, ryby? Ty vieš loviť ryby?" Tundrina tvár sa zháčila v jemnej grimase, ktorá prezrádzala, že v tejto problematike nie je tak úplne zbehlá. Ryby neboli úplne jej šálka kávy, no ich lov ktorý mal nasledovať nebol tak úplne o jedle. ,,Dobre, veď ma," uškrnula sa nad jej nadšením, a sama radostne zakmitala chvostom. Páčila sa jej jej radosť a veľmi rýchlo sa nalepila aj na staršiu vlčicu. Niečo jej ale stále nedávalo zmysel a aj napriek tomu, že sa snažila zahryzávať si do jazyka a nezaujímať sa, nedalo jej to. ,,Tulákovi sa počas tohto ročného obdobia loví ťažko, to je pravda. A to ešte nezačala ani zima," nechala sa viesť vĺčaťom na miesto, ktoré malo byť ich bojové pole. ,,Zimy ale bývajú kruté a pre samotárov pomerne náročné," snažila sa vysvetľovať nejakým spôsobom aby neznela tak úplne ako svoja vlastná matka. Poučovanie nebolo úplne niečo nad čím by sa vlci dokázali spojiť. ,,Máš kde zostať počas zimy?" položila otázku. Tundra si nedokázala predstaviť ako by mohlo osamotené vĺča prežiť zimu, aj keď teda nevedela ako veľmi tvrdé tu bývajú. Ona sama s Minehavou si dvakrát premysleli ako budú vyzerať ich nasledujúce mesiace. ,,Ja sa ale inak volám Tundra. Ak by si niekedy potrebovala pomoc, tak vieš koho volať."

November | 3 | Lorna
Tundre sa vĺča pozdávalo. Od ich prvotnej interakcie na nej bolo pomerne dobre vidno, že sa vo svete vyzná. Viac menej. Bola odvážna, možno trochu nafúkaná - ale kto v tomto veku nebol, nie? Ešte si snáď stále tak trochu pripadala akoby bola pánom sveta až do okamihu kým nepríde nejaký vlk a zrazí jej sebavedomie. Tundra trochu dúfala, že sa to nikdy nestane. Nezaslúžila si to. Tundrin chvost sa spokojne pohol zo strany na stranu. ,,Tak to aby som sa začala báť ja teba," nechala sa počuť, kútikom úst jej trhalo dohora no nechcela pôsobiť, že si z nej robí srandu. Podporiť jej sebavedomie bolo to najmenej čo mohla pre vĺča urobiť.
Dospelá vlčica napokon zoskočila zo skaly, aby bola na podobnej úrovni ako jej spoločníčka. ,,Oh, to je mi ľúto. Ja som tiež nikdy nemala rodičov," jemne zaklamala, no popravde? Cítila sa akoby to bola skutočne pravda. Otec bol surovec, čo sa doma ukázal len ak si chcel na niekom vybiť zlosť a matka sa ho bála príliš na to aby s tým niečo urobila - čo jej Tundra ešte stále neodpustila a asi ani nikdy neodpustí. Možno by bolo lepšie ak by rodičov skutočne nemala, no na to už bolo teraz neskoro. Škoda už bola spôsobená. ,,Ale si teda veľmi šikovná. Ja som tu nová, prišla som v lete. Možno by si ma teda vedela naviesť kde nájsť dobré jedlo?"

November | 2 | Lorna
Tundra si ďalej spokojne pozorovala východ slnka, keď za sebou započula hlas. O tom či počula vĺča prichádzať ani nepolemizovali, v poslednej dobe nebola úplne v pohode a dávala svojej ostražitosti celkom zabrať. Akonáhle sa ale otočila a uvidela tam tmavé vĺča, usmiala sa. Niekoľko posledných týždňov sa k nej vĺčatá lepili. ,,Možno by si mala, cudzinci môžu byť nebezpečný a bolo by škoda ak by sa ti niečo stalo," natočila sa k vlčici, nevyzerala ako nikto koho doteraz stretla v okolí, čo bolo asi dobre? Alebo možno aj nie, kto vie. ,,Povedz mi, že nie si stratená, lebo už som hľadala rodičov jednému vĺčaťu a neviem či si to chcem znovu zopakovať," jemne sa uškrnula, no jej úsmev nebol úplne radostný. Na druhú stranu nechcela ani pôsobiť ako úplný creep, čo sa vlčaťa pýta kde býva.

November | 1 | Lorna
Tundra sa práve skláňala nad jazerom, keď jej do oka padlo vychádzajúce slnko. Ešte pre pár minútami bola okolo nej tma, teraz však bola obloha oranžová a pomaly ale isto sa menila na červenú. Vlčica nemala na pláne nič zaujímavé dnes, tak jej pohľad mohol prechádzať po oblakoch, aj keď jej laby mrzli v chladnej vode. Jej telo bolo síce zvyknuté na zimu, no to neznamenalo, že cítila v zimnom období úplne komfortne. Najlepšie bolo na jar alebo na jaseň - jeden si ale nikdy nemôže vyberať. Netrvalo jej teda dlho aby sa odhodlala vyskočiť na jeden z kameňov stojacich neďaleko hladiny jazere a ešte s kvapkajúcimi labami sa po ňom prešla. Možno sa snažila nájsť nejaké vhodné miesto na pozorovanie oblohy, alebo len nechcela sedieť na mláčke vody, dôvod napokon nebol zase až tak dôležitý.