Příspěvky uživatele

< návrat zpět

December | 7 | Mordecai
Klamala by, ak by povedala, že nechcela vlkovi skočiť do úsmevu. Zahryznúť sa mu do nosa a nechať mu zopár jaziev na perách, aby mu ten priblblý úsmev na tvári zostal už prinajlepšom navždy. Z krku sa jej vydralo hlboké zavrčanie, ak by sa nejednalo o jedlo, ktoré tak veľmi potrebovala, asi by už dávno bola preč a žiadna konverzácia by sa pred ňou nekonala. Hlavne po tom, čo jeho slová viac ako len okato naznačili, že sa mu páči - nech sa jednalo o akýkoľvek spôsob. Tundra sa nechcela páčiť nikomu a Mordecaiovi už vôbec nie. Nie, ona chcela svätý pokoj. Ak by existovalo miesto, kde by sa nemusela trápiť nad tak obrovskou korisťou, ona by bola spokojná aj keby už žiadneho vlka nikdy nestretla. Odfúkla si až v okamihu keď od nej odrthol svoj pohľad a ona zostala kdesi vzadu za ním. Trvalo jej niekoľko ďalších sekúnd, kým sa k nemu pri love znovu pripojila. Zviezla za na brucho a brodila sa len tak aby si ju žiadne zo zvierat nevšimlo. Tundra bola pripravená vyraziť za vlkom ihneď v okamihu ako vyrazí aj on. Svaly jej šklbkali očakávajúc akciu a pri predstave čo malo prísť po nej sa jej zas a znovu ozval žalúdok. Už len chvíľu, to vydrž-
Akcia však neprišla. Dokonca aj hlad v jej žalúdku pohasol po scéne, ktorá sa odohrávala na čistinke pred ňou. Zo zeme sa vyvrhli korene, obmotali srnu a tá nestihla ani poriadne zaručať. Ak by bolo na vlkovi možné znať, že sa jej všetka farba stratila z tváre, vlčica by bola bledšia ako sneh naokolo nej. ,,To.. ty?" zostala prikovaná k zemi akoby jej laby zamrzli na mieste. ,,Démon," vydýchla napokon, okolo jej tlamy sa kondenzovala vodná para z jej pľúc. ,,Vedela som, že s tebou nie je niečo v poriadku."

December | 6 | Mordecai
Nenávidela ako mal vlk pravdu. Aj keď bola stále dostatočne hladná na to aby jeho správanie prehliadala, nedokázala si pomôcť, no po labách sa len plazila úzkosť. Bola len otázka času, kedy sa jej zahryzne aj do žalúdka a bude po všetkom. ,,To, že potrebujem tvoju pomoc, neznamená, ži ti musím veriť," odpovedala, no nepáčilo sa jej ako sa stále viac menej točilo okolo toho isté. Pohľad jej v rýchlosti preskočil z vlka na stádo, respektíve na jej budúcu večeru, ak sa jej karty zohrajú poriadne. Chcela to jedlo. Tak hrozne chcela to jedlo. ,,Prečo toto vôbec riešime? Baví ťa aby som sa cítila nepríjemne?" zavrčala na neho aj keď sa pokúšala aby držala svoj hlas na tak nízkej úrovni ako sa len dalo. Stačil jeden zlý pohyb alebo ostrejší zvuk aby prišli o príležitosť a spolu s tým aj o celú večeru. ,,Chlapi majú prednosť, okay?" kývla hlavou dopredu k stádu. ,,Ja to jedlo fakt potrebujem," jej zúfalstvo sa predralo na povrch spoločne so zdvíhajúcim sa tepom jej srdca. Za tieto svoje slová si ešte bude najbližšie noci veľmi pekne nadávať.

December | 5 | Mordecai
Klamala by ak by povedala, že sa cítila viac ako len komfortne v prítomnosti hnedého vlka. Kecal z cesty, Tundre sa nepáčil ale chcela jeho pomoc. Jedným uchom dnu, druhým von - to mohlo stačiť aby si vlk urobil dobre, dal jej čo chcela a obaja sa rozišli a už sa nikdy nestretli. Boh jej pomáhaj, aby sa skutočne nikdy nestretli. ,,A čo potom keď tie hranice nájdeš? Budeš okolo nich tancovať? Alebo ich radšej rovno preskočíš?" pridala sa, bez nejakého väčšieho záujmu. Lebo úprimne? čas plynul akosi rýchlejšie keď medzi nimi nebolo ticho. Tundra nemala možnosť analyzovať a ticho na nej neležalo ako akýsi kovová deka. Vlk ale vyzeral ako niekto kto takéto nonsens otázky ocení. Nejaký filozof, alebo niečo. Nie niečo čo by Tundra ocenila.
Ako chceš uloviť niečo za čím nehodláš utekať? Vyskočila otázka v Tundrinej mysli ihneď ako boli jeho slová položené. Čo to je za hovadinu? svoje myšlienky ale nepovedala nahlas. ,,Pre môj pokoj určite nie," ohradila sa a zastala, presne tak ako ho doteraz nasledovala, odhodlaná nič o ich situácii nezmeniť. ,,Pardón kamoš, ale zdá sa, že ti neverím o nič viac ako veríš ty mne," pokračovala. ,,Za chvíľu povieš, že nie som vlk a zatneš mi zubami do spánkov."

December | 4 | Tundra
Tundra sa zamračí akonáhle príde odpoveď na jej otázku, ktorá je tak trochu úplne iná ako predpokladala. Jej hlava sa nakloní mierne na stranu, akoby jej to malo pomôcť porozumieť vlkovi viac - aj keď z jednej strany má dojem akoby sa ani nemusela pokúšať. Pre svoje vlastné dobro, možno? ,,Tak načo tá otázka predtým?" nedá jej to. Jeden sa proste nespýta na niečo také len tak, nie? Jeho doplnenie však dáva o niečo väčší zmysel akonáhle sa k nej dostane. Tundra si stále nie je úplne istá na akom mieste momentálne stojí, no zdá sa, že vlk je aspoň ochotný sa pohnúť. Či to bude pre ňu lepšie je len otázka času a ona sama si nie je úplne istá.
Na jej prekvapenia sa vlk ale ihneď zodvihol a pobral po stopách jelenej zveri, o ktorej len pred pár minútami vravel, že tam nebola. Hnedá vlčica by sa bola zamračila, ak by sa jej tvári v tomto momente už mračenie nenachádzalo. Našťastie však mohla vlka len nasledovať, mala ho na očiach a nemohol jej skočiť na chrbát bez toho aby o jeho pokuse nevedela. ,,Príliš filozofické otázky pred večerou," odpovedala mu jednoducho. Popravde? Nad takými vecami sa ona nezamýšľala. Možno patrila medzi tú viac ,,jednoduchšiu" časť populácie - zaujímajúc sa len o to, či si bude mať dať čo do úst alebo kde si zloží hlavu. Čo ju zaujímalo kto robil pravidlá, ktoré musela v živote preskakovať. ,,Veľa kecáš, málo beháš," popchla ho dopredu, snažiac sa vyhnúť odpovedi, držiac si od neho odstup ako len bolo možné bez toho aby sa z ich interakcie stalo niečo ešte viac divné.

December | 3 | Mordecai
Vlk pred jej labami bol zvláštny. Zo svojho sedoviska sa ani nepohol a usmieval sa na ňu úplne zvláštnym spôsobom, ktorý ani nedokázala opísať. Nemala z neho dobrý pocit, preto bola rada, že sa od neho zastavila až tak ďaleko - mala dosť priestoru, keby náhodou. Jeho ďalšia otázka, spojená s prázdnym lesom a podivnou atmosférou prinútila srsť na jej chrbte sa naježiť. Mala ona pekne zostať s Minou kdesi zalezaná pod koreňom stromu a počítať koľko krát za minútu jej zaskučí brucho. ,,Nie?" odpovedala, snažiac sa pôsobiť nenútene. Obyčajný otázka, nič iné. ,,Nebodaj tvoj áno?" spýtala sa počas toho ako sa narovnala. Uši držala pevne napnuté, snažiac sa mať rozhľad naokolo seba. Možno bola trochu paranoidná, no zatiaľ jej to vždy pomohlo prežiť. ,,Myslím, že ak by si mi trochu pomohol, o hlade by sme byť nemuseli," mykla ramenami. Možno by sa mu potom mohla stratiť v lese a mala by pokoj? ,,Tundra."

Tundra stála za hnedou vlčicou a dvoch sivých vlkov si obzerala s odmeraným pohľadom, aj keď sa snažila nepôsobiť tak odťažito. Obe dobre vedeli, že potrebujú svorku aby prežili zimu, no ako veľmi boli ochotné, to bola otázka na niekedy inokedy. Akonáhle ale jeden spred nich zmizol, druhý akoby úplne stratil hlavu, Tundra urobila krok dozadu a nadvihla obočie. ,,My sme nič neurobili," odpovedala jednoducho, no srsť na chrbtici sa jej naježila aj tak. Jeho vystupovanie sa jej nepáčilo - tak veľmi sa jej nepáčilo. Bola prekvapená, že sa hnedá vlčica rovno neotočila na päte a neodišla. Ale svorka. A jedlo! Sakra práca! ,,Mina, toto asi nebude to miesto, ktoré sme chceli nájsť," pošepkala hnedej akonáhle sa jej postavila k boku a oprela sa jej o rameno. Nie, nenechá ju v tom samu a rozhodne len tak neutečie.
,,Ešte raz opakujem, že my sme nič neurobili. Prišli sme sem hľadať útočisko na zimu," vycerila zuby. Aj napriek tomu, že až tak veľa svalov po týchto zimných mesiacoch na sebe nemala, ona sa biť vedela. Alebo si to aspoň myslela, samozrejme, ak mohla z konfliktu radšej odišla. ,,Možno maju besnotu?" pošepkala znovu svojej spoločníčke s otázkou v očiach.

December | 2 | Mordecai
Tundra opustila Minú svojim vlastným rozhodnutím. V tomto momente by ale bola rada ak by predsa len bola s ňou. Nie žeby jej až tak chýbala, ale aj napriek tomu, že sa im spoločný lov predtým nepodaril, možno teraz by im vyšiel? Vlčica odviedla dobrú prácu so stopovaním a bola si istá, že tentoraz by im to mohlo krásne vyjsť. Čo ale jeden neskúsi, nikdy nemôže vedieť skutočnú odpoveď. Vlka si všimla najskôr len kútikom oka, jeho srsť nebola príliš rozdielna od tej jelenej, najmä ak sa jeden presúval z miesta A na miesto B vo vysokej rýchlosti.
Trhlo ňou, bola pripravená po ňom skočiť, neochotná prepásť príležitosť na jedlo. Ak srna ležala, možno bola zranená - ešte väčšia pravdepodobnosť, že by ju Tundra mohla dať dole. Po kroku k nemu ale zabrzdila, pohľad jej prešiel na vlka. ,,Aaah, sakra. Myslela som, že si korisť," zanadávala, no po jeho slovách jej vyskočilo obočie kdesi až na oblohu. ,,Oh?" kývla hlavou smerom k stopám, ktoré doteraz sledovala. ,,Vážne?"

December | 1 | Mordecai
Bola zima a Tundra premýšľala ako to túto zimu bude. Nie len že sa jej mráz zahryzával do srsti zatiaľ čo sa snažila stopovať stádo sŕn. Najskôr na ne narazila na lúke, no neprešlo veľa času predtým ako si ju všimli a pobrali sa do lesa. Dobre vedela, že v lese má ešte menšiu šancu si chytiť čokoľvek z ich stáda, no teleso v pohybe zostávalo v pohybe. Nos na snehu snažiaci sa zachytiť pach ju upokojoval, bola to aktivita tak prirodzená, že si ju vôbec neuvedomovala avšak zároveň dostatočne náročná na to aby sa jej musela plno sústrediť. Z pohľadu niekoho iného by mohla pôsobiť trochu... zvláštne. Pobehovala po lese v plnom sústrední ako stopársky pes, stopujúc niečo čo by dokázala vystopovať už aj pri zbežnom pohľade. Výsledok ale nebol tak úplne cieľom v tomto momente a skôr si len užívala jazdu.

Tundra nasledovala Minu a snažila sa pôsobiť omnoho pokojnejšie než ako sa cítila. Pravda bola taká, že bola veľmi nervózna - možno až príliš nervózna, na to, že sa jednalo len o obyčajnú svorku. Nechcela sa v myšlienkach príliš vracať k názorom, ktoré už svojej spoločníčke predtým prezentovala a preto sa snažila vymenovávať veci ktoré okolo seba videla. Tak trochu si neuvedomila, že sa s ňou hnedá vlčica pokúša ďalej viesť konverzáciu. ,,Ja už si moc nepamätám čo hovoril," zaklamala. Pravdou bolo, že momentálne nemala mentálnu kapacitu na premýšľanie. Potrebovala sa sústrediť na vlkov, ktorých mali tuna stretnúť. ,,Tento les je trošku zvláštny," zašepkala akonáhle sa dostala na úroveň svojej spoločníčky. ,,Ale asi v pohode," usmiala sa napokon, pripomínajúc si, že nemá byť taká negatívna po celý čas. ,,Ale nie, vyzerá fajn. Všetko bude okay. Určite to bude ten les o ktorom hovoril Ezekiel," nadýchla sa, neveriac ani jednému slovu, ktoré povedala. Hlad bol ale silný a v tomto momente by pre kus mäsa asi urobila takmer čokoľvek.

Mahtae juh cez Bukovku >
Tundra sa zachechtala nad predstavou Mininho brata, ako si nos rozrazil o kamene hneď ako sa pokúsil skočiť do snehu. Nie len, že si to dokázala živo predstaviť, ako krv strieka všade naokolo jeho nosa, ešte si vedela predstaviť aj výraz na jeho tvári so slovami - ,,Takto som si to vôbec nepredstavoval." ,,Niekedy mám dojem akoby jediný cieľ vĺčat bolo sa prizabiť čo najviac krát ako sa len dá," krútila hlavou zo strany na stranu. Ona si nebola úplne istá, či mala nejaké spomienky nad ktorými by sa rada pousmiala v tento moment. Ale nič jej neprichádzalo na myseľ ak sa chcela vyhnúť aj nepríjemným spomienkam na sestru. Ktorá jej veľmi chýbala. ,,Snáď mi to nie je vidno aj na tvári," labou si prešla nos, kde sa sivé chlpy na vlkoch ukazovali čo najskôr. ,,Zatiaľ čo tebe vidno bielu len na čele," uškrnula sa nad ňou, no to už prišli na hranicu nejakej svorky, ktorú možno poznali? Z rozprávania. ,,Okay teda, poďme na to," zhlboka sa nadýchla. ,,Úsmev a bežíme, nie?" zasmiala sa a nasledovala hnedú vlčicu s pocitom úzkosti narastajúcom v žalúdku. ,,Musíme urobiť dostatočne dobrý dojem."
> Les Stratených duší

Gaštanový les >
Tundra sa veľmi snažila myšlienkami nevracať späť k ich konverzácii v lese. Ak bola v niečom dobrá, bolo to zametanie minulosti pod koberec, len aby na ne narazila v ten najmenej vhodný moment. ,,Hej, bol pekne plný rečičiek," zasmiala sa pri spomienke na vĺča, ktoré ani poriadne nevedelo ako svet funguje ale bolo si isté, že mu všetko patrí. Alebo minimálne tak Tundre vyzeralo.
Akonáhle sa jej Mina začala pýtať na minulosť, Tundr sa musela uškrnúť. Akoby nad tým práve nepremýšľala, samozrejme! Minulosť sa k nej vždy vrátila, bohužiaľ sa jednalo o niečo, od čoho sa jeden nedokázal úplne oddeliť. Bohužiaľ. Tundra by si skutočne užila nový život ak by mohla, ale bohužiaľ to tak nefungovalo. ,,V mojej svorke som bola len ja, moji dvaja súrodenci a mama," pozrela na Minu. ,,Otec sa niekedy ukázal, hlavne na to aby nám vynadal, na toho ho vždy bolo. Potom sa raz nepohodol s bratom a svorka sa rozpadla," nechystala sa zatiaľ zachádzať do nejakých väčších detailov, čo bolo asi pochopiteľné. ,,Už to je zopár rokov popravde. Toto nie je moja prvá zima, čo by som bola sama. Ale popravde po minulé roky sa mi darilo viac," dokončila a kývla hlavou smerom k Mine aby pokračovala. Tundra vedela, že hnedá vlčica už niečo ohľadne svojej rodiny spomínala, no ak chcela doplniť ešte niečo viac, mala na to príležitosť. ,,Asi už začínam byť stará," vyplazila jazyk.
> Tetivový potok cez bukový zráz

Pri jej slovách si hlasno a teatrálne povzdychla. Cítila sa akoby sa rozprávala s matkou - alebo skôr ako si svoju interakciu s matkou predstavovala, ak by sa správala akoby by mala. Tundra nemala rada tento pocit, nemala rada premýšľanie o svojej rodine. ,,Hej, som v pohode, okay?" odpovedala možno až priveľmi rýchlo a rovno sa aj stavala na laby. A popravde? Trochu ju aj tá noha bolela, tá ktorou kopla do konára, no to by radšej skôr skutočne zomrela než aby to Mine prezradila. ,,Môžeme skúsiť tú svorku, ktoré spomínal Ezekiel.." zamyslela sa, snažiac sa zmeniť konverzáciu k niečomu inému ako k jej nohe, ktorú nasilu tlačila do zeme, aby nebolo vidno, že na nej nestojí v plnej váhe. ,,Alebo radšej niečo kde nás úplne nikto nepozná? To by sa mi asi páčilo o niečo viac, ale neviem koľko máme času kým začne úplne snežiť," zavrčala popod nos s hlavou vyvrátenou k oblohe. Až tak dobre v počasí čítať nedokázala, no nevyzeralo to, že by sneh na seba nechal dlho čakať. Ustarostene pozrela na svoju spoločníčku a pohodila hlavou aby sa pohli ďalej - postávaním na jednom mieste svorku nenájdu.
> Mahtae juh

Tundra zazrela na Minu akonáhle ju nazvala hlupaňou a ticho zavrčala. Nie preto, že by s ňou nesúhlasila, práve naopak. Presne tak sa cítila a na moment si aj myslela, že ak by sa teraz otočila a odišla všetko by mohlo byť okay. Nesťahovala by hnedú vlčicu na svoju úroveň, ktorá v poslednom čase nebola úplne najlepšia. Prichádzajúca zima z nej dostala to najlepšie a najhoršie zároveň. A ešte aj tá pokašlaná choroba! Jaj bože! ,,Som veľmi rada, že sa tak zaujímaš o moje zdravie," zachechtala sa s krútiacou hlavou. Vážila si to viac ako bola ochotná priznať si a rovnako veľa sa jej to aj páčilo. Aj napriek tomu, že si veľmi dobre uvedomovala, že si to nezaslúžila a najlepšie by bolo utiecť skôr ako- ,,Uhm.." pozrela späť na Minehavu tak trochu ublížene. Ale popravde? Klamala by ak by povedala, že nad tým sama predtým nerozmýšľala. Bola ale príliš hrdá na to aby to povedala nahlas prvá. ,,Myslela som, že sa tomu vyhnem," povzdychla si. ,,Ale hej, asi máš pravdu. Ak bude táto zima zlá, tak by to dávalo asi najlepší zmysel," pritakala napokon. ,,Ale ako si vyberieme? Máme vôbec nejakú možnosť?" pýtala sa. Ona vedela len o jednej svorke. Teda o dvoch ak to, čo vravel Ezekiel o svojom domove bola pravda.

November 10
Tundra si zložila nohy pod seba a zvalila sa ku koreňu stromu tak, aby dokázala sledovať Minehavu. Ak chceli byť v bezpečí, jedna z nich musela dávať pozor a tentoraz padol los práve na ňu. Neplánovala spať, aspoň zatiaľ nie a myšlienky jej to popravde teraz ani nedovoľovali. Možno o pár desiatok minút keď sa budú meniť, tak sa k nej únava dostane bližšie.. Mala by, ak chcela byť svieža na ďalší deň plný pokazených lovov, Tundra skutočne nepatrila najviac pozitívnym vlkom pod slnkom. Vedela to o sebe, no momentálne nevedela čo s tým má robiť. Možno sa jej to nejako podarí vymyslieť, keď sa svet okolo nej nejako zastabilizuje, no tak ďaleko do budúcnosti bledá vlčica nevidela. Ak vôbec. Popravde si nikdy nemyslela, že sa vo svojom živote dostane tak ďaleko ako sa dostala! A to je čo povedať.

November 9
Po tak pokašľanom love sa Tundra na noc rozhodla utiahnuť inde. Minehava si odfukovala kdesi pod stromom a ona sama potrebovala chviľku pre seba. Cítila sa naprd, skutočne dosť na prd - aj napriek tomu si ale dávala pozor aby sa príliš nevzdialila a kdesi v kútiku oka videla na hnedú vlčicu. Tá skoro zanikala v tieňoch čo sa v živote tuláka veľmi často hodilo. Nakoniec to všetko aj tak bolo jedno a prežívali len zo dňa na deň. Alebo sa skôr tak cítila len Tundra, ktorej život nebol nikdy ničím špeciálnym. Možno mala trochu strach, že sa teraz veci zmenia, keď už sa ďalej nebude životom pretĺkať sama. A aj keď sa dalo predpokladať, že zmena bude dobrá, bolo to niečo nové a nové znamenalo nepreskúmané a desivé. Kto by bol povedal, že jedno jednoduché stretnutie dokáže tak veľa zmeniť tak rýchlo? Zimy predsa len bývajú kruté.