Příspěvky uživatele

< návrat zpět

F1: V2: 2. Zkus vymyslet, jak se dostat z téhle kaše. (Všechny věty piš s pocitem nejistoty a strachu.

Tundra sa veľmi snažila pôsobiť nebezpečne a divoko, pravda však bola taká, že jej srdce bilo omnoho silnejšie ako bola ochotná priznať. Nahlas by to nikdy nepovedala, no cítila ako sa jej na chvost lepí úzkosť. Nemala rada, keď za po nej niekto sápal a už vôbec nemala rad ak sa nemohla voľne pohybovať. V tejto chvíli by skutočne radšej stála oproti svojmu bratovi a pokračovala v tej nepríjemnej konverzácii, ktorú mali pred príchodom jej mŕtvej sestry. Nemohla vo svojej situácii ale nič konkrétne robiť, jedine sa snažiť aby sa jej netriasli pery a uši jej nesadali k zátylku lebky. Jej strach musel byť zachytení vo vnútri a neprenášať ho na svoje držanie teľa a správanie. To však bolo omnoho jednoduchšie v myšlienkach a plánoch, než to bolo dosiahnuť. S obrovskými očami prechádzala pohľadom po pirátoch a po Netopierovi, dúfajúc, že ani jeden z nich nedokázal čítať jej myšlienky. Silno zatínala zuby aby bolesť prehlušila nepríjemný pocit, ktorý jej zovieral hrudník a srdce. Razom bolo o dosť ťažšie sa nadýchnuť - hlasy ale ktoré prichádzali z diaľky upútali jej pozornosť dostatočne na to aby na pár sekúnd na problémy so svojim dýchaním zabudla. Nastražila uši a chvost si stiahla medzi zadné laby.

F1: V2: 1. Napiš dialog mezi tebou a Admirálem, kde zkoušíš vyjednávat nebo mu vzdorovat. (Použij otázky, rozkazy a krátké věty.)

Vlci s nimi nenarábali úplne najlepšie, no to čo vypustili zo svojich úst ďalej, ju tak trochu naštvalo ešte viac. ,,Ticho? TICHO?!" revala, lebo vôbec nesúhlasila s tým čo kvákali. Teda, nie žeby úplne rozumela čo od nich chcú, to nie, ale aj tak. Tundra prišla na území Gallirei len pred príliš malou chvíľou, aby vedela čo od nich vlci chcú. Aké informácie by mohli ospravedlniť ich správanie? Pomýlili si ich s niekým kto im predtým ublížil? Možno. No aj tak tieto veci neospravedlňovali čo sa práve dialo. A vlčica bola príliš hrdá na to aby po rokoch svojho vlastného života akceptovala čokoľvek čo i len podobné tomu, čo sa jej dialo teraz. ,,Nie!" zarevala akonáhle jej spoločník súhlasil s vlkovými podmienkami. Úplne mi preskočilo. Úplne. Agresori nikdy nemali dostať to čo chceli, aj keby to znamenalo skončenie ich problémov. ,,Nepovieme nič!" snažila sa s Netopierom naviazať očný kontakt, no nezdalo sa, že by mala dostatok autority aby ho prinútila robiť čokoľvek, čo on sám nechcel. ,,Vy nás pustíte a my odídeme! Jednoducho ako tak!" nechala sa počuť, no niekde v hĺbke duše vedela, že jej to aj tak nepomôže. Cerila na vlkov zuby, aby si stále uvedomovali, že s nimi vôbec nesúhlasí. Ako veľmi jej to malo pomôcť, bola úplne iná otázka.

F1: 2. Popiš, jak jsi padl do zajetí. (V každé větě musí být alespoň jedno sloveso pohybu)

Vlk mal aj napriek tomu v akej situácii práve stáli čas na vtipkovanie. Tundra sa nad tým musela uškrnuť, aj keď by sa jej jeden krvi len tak z trasúcich sa láb jeden nedorezal, najmä keď sledovala ako sa k nim rúti svorka vlkov. Jej normálna reakcia by bola dostať sa z tejto situácia jednoduchým zdrhnutím, no zdalo sa, že na to už bolo celkom neskoro. Krídlatý vlk ich dostal do týchto problémov svojim milým (a hlúpym) hrdinstvom do problémov a teraz už nebolo možné otočiť sa späť. Vlk sa po nich sápali a Tundra veľmi rýchlo stratila pojem, že sa deje s jej spoločníkom. Počas toho ako sa jej dotýkali laby cudzincov, mohla len počuť jeho krik, rovnako tak ako mohol snáď on počuť ten jej. Tundra rozhodne nemala rada ak sa jej niekto dotýkal a preto bláznivo cvakala zubami. ,,Nechajte ma ísť!" breptala, aj keď jej to nebolo nič platné, počas toho ako ju ťahali na... no niekam. Rozhodne im to Tundra neplánovala urobiť jednoduchšie, tým že sa prestane metať ako šialená. Akonáhle sa im podarilo vlčicu viac menej zimobilizovať, pritiahli ju neďaleko Netopiera. ,,Dúfam, že máš nejaký ďalší plán, lebo utiecť už asi fungovať nebude," povedala mu rezignovane, zatiaľ čo na neho otočila hlavu. V hlase jej nebol cítiť hnev a ani zášť, práve, že Tundra veci ako ťahanie po pláži od cudzincov celkom očakávala. Keď nič iné, tak minimálne bola z behu udalostí prekvapená.

F1: 1. Braň se! (Vlož do postu čtyři taktické pojmy např.: krytí, útok zezadu, ústup, moment překvapení)

Tundra videla, že vlk mal na zadku krídla, nebolo treba aby jej to opakoval. Jeho odpoveď jej nijakým spôsobom nepomohla, jedine jej možno pridala viac otázok ako mala predtým - nestáva sa predsa len každý deň kedy stretnete niekoho s krídlami. Chcela sa ho spýtať ešte zopár vecí, ich pozornosť sa však nachádzala niekde úplne inde. Vlci pred Tundrinými očami, ktorých videla len spomedzi konáriky ,,Hej!" sikla ticho. ,,Tie tvoje krídla zaberajú všetok priestor," nepáčilo sa jej ako sa na ňu lepil, no nemohla s tým nič urobiť. Ak by sa posunula ešte o kúsok do strany, už by spoza drobného kríka snáď vypadla. Stiahla si vlastné nohy k sebe akoby jej to malo pomôcť ale nejako extra jej to skutočne nepomohlo. ,,Niečo vidím, ale čo to je to netuším," priznala sa. Z miesta pred nimi sa ozýval krík a slová, ktoré sa k nej dostávali sa jej vôbec nepáčili. Vrhla za vlka nespokojný pohľad, akoby ich situáciu chcela hodiť na neho. Načo by im aj ona bola? Ale vlk s krídlami, to bolo niečo iné. A teraz si určite myslia, že sú kamaráti a Tundra si to za neho zlizne. Klasické problémy, ktoré sa odohrávajú keď sa dáte dokopy s neznámymi vlkmi.
Vlk vedľa nej razom vykríkol, čo poslalo Tundru ďaleko do piesku, akoby ju zasiahla tlaková vlna. Vlčica príliš nezvládala rýchle spontánne pohyby a preto si najskôr myslela, že chce skočiť po nej. Prečo si to myslela nebolo ani jej úplne jasné. ,,Hej hrabe ti? Musíme ísť opačným smerom!" revala po ňom, akoby jej na neznámom razom záležalo. Mala by sa otočiť a zdrhnúť dať sa na ústup a na vlka s krídlami veľmi rýchlo zabudnúť. Stále ale nedostala svoje odpovede, na otázky, ktoré ešte ani nestihla položiť. Ani sama nevedela prečo sa za ním napokon rozbehla, akoby išla na autopilota - hlavou vrazila do prvého cudzieho vlka, ktorý sa jej postavil do cesty aby ho zrámovala k zemi. Bolo len málo problémov, ktoré sa hrubou silou nedali vyriešiť, všetko len preto aby sa jej vlk s netopierími krídlami nestratil. ,,Musíme si nájsť nejaký úkryt," nechala sa počuť takmer okamžite ako sa dostala k vlkovmu boku. Zatiaľ čo sa on otočil dozadu, Tundra zostala hľadieť dopredu takto mali vykrytých celých 365 stupňov a nemohlo ich už nič prekvapiť. Teda asi. Tundra cerila svoje zuby na každého kto sa k nim priblížil, no na prvý pohľad bolo jasné, že sú neznámi v presile.

Na pláži nebola sama, čo by pre ňu asi nemalo byť žiadnym prekvapením. Tundra sa ich snažila ignorovať, aj keď jej už bolo lepšie a nemusela pri nadýchnutí ešte stále zatvárať oči. Zhlboka sa nadýchla, len aby si všimla ako si to k nej šinie vlk. Akoby si ju ani nevšimol. Toto bolo po druhý krát čo sa k nej niekto priblížil bez toho aby si ho všimla dostatočne skoro na to aby nejako zareagovala. Nepáčilo sa jej to a nevedela čo sa jej dialo. Veľmi rýchlo si ale uvedomila, že s ním nie je niečo úplne s kostolným poriadkom.
Takmer do nej vrazil vlk. Vlk s krídlami. Krídlami, ktoré vyzerali ako tie od netopiera. Tundra sa zamračila a zadkom sa po piesku presunula o kúsok ďalej od samca. ,,Hej," ,,Čo to máš na sebe?" pýtala sa viac ako len podozrievavo. Popravde, ak by ju vlk nezaujal, pravdepodobne by sa od neho rovno pratala preč. Tundra nikdy nejako neprejavovala záujem o vlkov, nech sa jednalo o takmer kohokoľvek. Na čele jej však momentálne hrala vráska a po tom čo videla brata s rohami na hlave, asi bolo načase aby aj ona sama dostala nejaké odpovede. A ak nebudú od jej brata, o to lepšie.
Už otvárala tlamu, že sa ho spýta ešte niečo iné, no v tom sa od mora ozvali hlasy a zvuky chôdze mnohých vlkov. To Tundru vystrašilo o niečo viac ako jej momentálny spoločník. ,,Si to počul?" pýtala sa ho prekvapene. Nakoniec sa prikrčila sa za jeden z opadaných kríkov čo sa na pláži nachádzali.

Mahtae sever cez deltu >
Tundra nespokojne držala tlamu zavretú a stískala zubami aby nejako dostala zo seba von frustráciu. Nestávalo sa jej príliš často, žeby sa jej medzi prsty dostával piesok a ona tomu bola rada. Vôbec sa jej to nepáčilo a popravde ani nevedela prečo sa rovno neotočila a nevykašlala sa na celý svoj plán. Už sa cítila lepšie, čiže aspoň niečo jej v tomto momente vyšlo. Čo však nebolo úplne najlepšie, bolo, že si uvedomovala všetky problémy, do ktorých sa teraz dostala. Nemohla odísť, to bolo mimo otázok, samozrejme. Nemohla nechať sestru len tak znovu. Musela si vyžehliť to čo urobila predtým, aj keď si uvedomovala, že to nebola jej chyba. Kdesi vzadu v hlave však vedela, že bola. A aby si mohla skutočne odpustiť, musela to najskôr prijať a posunúť sa so svojim životom ďalej. Ale tuna. Blízko toho obrovského jazera, alebo kdekoľvek sa nachádzala svorka jej sestry.

VVJ cez Mahtae sever >
Tundra sa držala rieky, išla priamo za nosom a snažila sa akýmkoľvek spôsobom spracovať čo sa jej práve stalo. Bolo toho veľa, aj keď sa jednalo len o jedno stretnutie. Teda.. dve stretnutia, no bolo veľmi jednoduché povedať, ktoré z nich Tundru skutočne vykoľajilo. Nakoniec o Corvusovi vedela, že je živý, alebo bol keď sa naposledy videli. Ale Rue? Rue bola duchom, ktorý razom ožil a Tundrin mozog túto informáciu ešte nebol tak úplne ochotný spracovať. Presúvala sa pomaly a ani poriadne nehľadela pod svoje nohy. Načúvala pohybom rieky aby sa od nej nedostala príliš ďaleko, nakoniec rieka musela niekde končiť nie? Možno v tom momente sa už bude vlčica cítiť o niečo lepšie a rozmýšľanie jej pôjde prirodzenejšie.
> Mušličková pláž cez Deltu

Rue bola stále opretá o jej hruď a Tundra si to užívala ako dlho len mohla. Rozprávala jej, Tundra sa však musela veľmi sústrediť aby sa k nej dostal aj význam slov, nie len hlas jej stratenej sestry. ,,Ah, to rada počujem, že si v bezpečí," vydýchla si a prestúpila z nohy na nohu, no cítila ako na ňu celá situácia dolieha. Necítila sa príliš dobre, svet sa jej rozsypával pod labami aj keď sa stalo presne to v čo veľmi dlho po smrti ich otca túžila. ,,Ja, nemôžem zostať dlho, musím sa pohnúť ďalej," povedala v rýchlosti. Srdce jej rýchlo bilo, cítila ako jej panika olizuje nohy. ,,Ja- prídem sa za tebou pozrieť. Aká svorka?" pýtala sa ďalej. Potrebovala vedieť kde má hľadať ak ju chcela skutočne niekedy nájsť. Akonáhle jej sestra oznámila meno svorky, prikývla a rozhliadla sa aby našla smer, ktorým by sa mala ďalej vydať.
,,Fajn," odpovedala bratovi. Aj on tu bol s nimi, samozrejme. Ich rozhovor sa však neniesol
v nejakých hlbokých témach, aj keď sa zdalo, že Corvus sa ku konverzácii celkom mal. Toľko sa o Tundre povedať nedalo. ,,Nech to tak pokračuje," Tundra sa s Corvusom nerozlúčila. Nepovedala mu ahoj ani dovidenia, venovala mu len dlhý pohľad, plný slov ktoré nedokázala vysvetliť ani vysloviť nahlas. Nech to mohlo vyzerať akokoľvek, Tundra mu nepriala do života nič zlé. Ale asi ani dobré... Iba také aké si zaslúžil, nech to znamenalo čokoľvek. S hlbokým nádychom sa pobrala popri rieke, zapisujúc si meno Ruinej svorky hlboko do mozgu. Táto informácia sa jej ešte bude hodiť.
> Mahtae juh cez sever

Hlásim sa!
Nicos na záhadu.
Siberia na hrozbu.
Tundra k pirátom.
Vera k vlčatám.

Jún 10
Páčilo sa jej aký pocit jej na srsti vyvolával vánok, ktorý sa medzi stromami nachádzal. Bol jemný ale veľmi príjemný a napriek tomu že bol pomerne teplý. Takto jej srsť usychala omnoho rýchlejšie a ona sa už mohla psychicky pripravovať na oddych. Na problémy o ktorých premýšľala predtým ako sa ponorila do vody už takmer zabudla a myšlienky sa jej k tomu vôbec nestáčali - čo bolo aj dobre, keďže jedno mentálne zrútenie na jeden deň viac ako len stačilo. Akonáhle uznala, že srsť je dostatočne suchá, zvalila sa medzi opadané listy z minulých rokov, ktoré boli teraz už pomaly rozpadnuté. Okolo jej bolo cítiť vôňu rozkladu, no tentoraz to bolo celkom príjemné. Taká obyčajná vôňa lesa, prirodzená. Nie ako zdochlina ponorená vo vode, ale ako dôverne známe objatie.

Jún 9
Tundra sa nemusí pozerať ďaleko pred tým ako nájde miesto kde by sa jej mohlo páčiť. Síce áno, našla ho pomerne rýchlo - krásny veľký strom so širokými koreňmi a miestom pre jedného vlka aby si tam zložil svoju ťažkú hlavu. Čakala však, chcela aby sa jej srsť aspoň trochu uschla predtým ako sa zloží medzi korene. Síce nemala srsť nikdy úplne krásnu, na druhej strane ani nechcela vyzerať úplne ako nejaký hastroš. Listy polepené z jednej aj druhej strany, kde tu vytŕčajúce ihlice z ihličnanov a zabahnené kusy zlepenej srsti. Nie, to sa jej fakt nepozdávalo a radšej sa teda bezcieľne prechádzala vo svojom najbližšom okolí. Takto mohla aspoň zistiť či sa niekde nachádza niečo zaujímavé alebo možno dokonca nájsť nejaké lepšie miesto (Aj keď práve o tomto dosť pochybovala.).

Jún 8
Trvalo jej ešte niekoľko ďalších minút kým sa prinútila postaviť. Voda jej cícerkami tiekla z hrubej srsti a ona bola rada že sa v chladnej vode mohla aspoň trochu ochladiť, keď všade naokolo bolo viac ako len teplo. Pod korunami stromov bolo ešte celkom príjemne, lúky ale boli niečo úplne iné - na ne pražilo slnko celý deň a nebolo ničoho čo by zachytilo jeho lúče. Tundra sa rozhodla radšej zostať schovávať v tieni, kým sa jej bude dať a na ďalšie miesto sa môže predsa len presunúť v noci. Svetlo mesiaca bolo omnoho príjemnejšie, keďže skoro vôbec neprialo - nebolo ani treba, zem zo seba sálala teplo ešte niekoľko hodín po Tom čo na oblohe už plávali hviezdy. Nezostávalo jej nič iné len aby si zatiaľ našla nejaké miesto na odpočinok a akonáhle les zahalí noc tak sa bude môcť vybrať kdesi ďalej. Ešte nevedela kde, no teraz keď vedela že je Rue živá, nechcelo sa jej chodiť ďaleko.

Jún 7
Tundre okolo ponorenych vo vode preplávala ryba. Všimla si ju len kvôli pohybu vo vode, ktorý narušil jej pokoj. Musela sedieť bez pohybu už nejaký čas, keď ryby zabudli že sa v chladivej vode nachádza predátor. Nezazlievala im to, bolo jej to jedno. Aj tak nemala najmenšej chute si znovu hlavu ponoriť pod hladinu aby mohla jednu z nich uloviť. Aj keď by ju tato aktivita zamestnala na nejaký čas, už teraz jej bolo jasné, že by ju to bavilo maximálne niekoľko desiatok minút. Pozitívom ale bolo, že už nemyslela na sestru a jej návrat a čo to mohlo znamenať pre jej ďalší život. Jej myseľ bola príťažlivo tichá a jediné čo počula bol zvuk žblnkotajúcej vody, ktorá kde tu narážala na kamene. Bolo to príjemné, upokojiť sa zase dostatočne na to aby ste nemohli v ušiach počuť svoje vlastné srdce. Tundra sa niekedy bála, že ho bude počuť ako sa zastaví.

Skôr ako sa k nej dostala akákoľvek odpoveď, razom zacítila srsť Rue na tej jej. Ani jej nenapadlo, že by ju sestra chcela napadnúť, ako to často bývalo keď sa k nej začali približovať akýkoľvek vlci. Rýchly nečakaný pohyb jej smerom často vyústil k vycereným zubom a vytrhanej srsti vo vetre. Tentoraz však len pohla hlavou na stranu aby sa Rue mohla zaboriť do jej srsti na krku. Nezmenila sa, nezmenila sa takmer vôbec, stále to bola jej malá, srdečná Rue, ktorá verila v dobro sveta. Naivná, samozrejme, to šlo ruka v ruke a Tundra si neuvedomovala ako jej veľmi za tie roky chýbala. Ani si poriadne nespomínala kedy naposledy dostala od niekoho objatie. ,,Neverila som, že by sme sa ešte niekedy mohli stretnúť," vysúkala napokon zo seba, snažiac sa premôcť slzy, ktoré sa jej tlačili do očí. Musela zostať ostražitá. ,,Si v poriadku? Ako sa cítiš? Myslela som si, že si-" vetu nedokončila, asi každému bolo jasné, čo chcela povedať. Pozrela napokon na Corvusa: ,,Dúfam, že ste k sebe milí."

Jún 6
Okolo láb je preplávala pomerne veľká ryba, čo sa zase tak často nestávalo. Tundra nemala vôbec žiadne skúsenosti s lovom rýb, nič jej to nehovorilo a ani ju život nejako k vode neťahal. Mala k nej viac-menej neutrálny postoj, nič viac ako len potrebu pre život v nej nevidela. V lese sa nachádzali omnoho jednoduchšie a výživnejšie zdroje potravy ako boli svižné ryby. A Tundra nebola taká ohybná ako by možno v tomto veku mala byť. Jej kĺby ju boleli, dalo sa to však vydržať, väčšinu času k nich akoby ani nevedela. Iné dni zase... Niekedy sa cítila ako stará babka, nad čím sa musela zasmiať. Jediná pravda bola, že sa o seba dostatočne nestarala a nechala sa spustnúť. Prečo by aj? Keď bola veľmi veľmi dlho vychovávaná v tom, že na nej nezáležalo. A vyhovárať sa na niekoho iného bolo omnoho jednoduchšie ako byť nahnevaný sám na seba.