Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Január | 6
Aj napriek všetkému čo sa stalo, les bol pokojný a tichý. Siku vravel, že je zradný a jeden by si v ňom mohol ublížiť - Tundre sa zatiaľ nezdal byť úplne iný ako všetky ostatné, ktoré vo svojom živote kedy videla. Popravde sa neplánovala ísť presvedčiť o opaku a skôr dúfala, že jej pobyt tu bude tak bezproblémový ako by si bola želala. Teraz, keď ležala s nohami zloženými pod sebou, hlavu mala položenú na predných labách a spokojne si odfukovala. Sneh pred jej očami padal v a ona sa mohla tak vpíjať do pokojného lesa. Vzduch bol ťaživý, vlhký, no nič na čo by si Tundra mohla sťažovať. Všetko bola súčasť prírody, normálny pohyb ročných období, ktoré nemohol nikto ovládať a jediné čo mohli urobiť bolo to prijať. A Tundra všetko prijímala so zodvihnutou hlavou ako správny vlk. Len keby vedela kde sa momentálne nachádza Mina, aby mohli odpočúvať spolu.

Posadila sa na sneh, aj keď jej to bolo trochu proti srsti - na oblohe však už konečne hralo zapadajúce slnko a ani vietor sa tak silno neoprieral do vysokých stromov. Zdalo sa, že bude lepšie počasie aspoň na nejaký čas a vlčice sa budú môcť vyspať bez strachu, že sa na nich zrúti nejaký strom alebo jeho časť. ,,Bolo by fajn mať miesto, kde by sa nemuseli vlčice báť, čo zlé by zase mohlo prísť," pritakal jej slovám o smole. Tej poznala viac ako dosť a aj keď nad usadením sa nikdy reálne nepremýšľala, tento nápad sa jej nezdal byť až takým zlým. Tundra sa cítila byť už dostatočne stará na to aby mala odhodlanie usadiť sa. Sama nie, ale skupina rovnako rozmýšľajúcich vlkov znela ako dobrý nápad. ,,Myslím, že sme si vymysleli celkom dobrý letný projekt," uškrnula sa na hnedú vlčicu. ,,Normálne sa teším na jar aby sme sa mohli na to miesto ísť pozrieť. Je to ďaleko?"

,,Sa čuduješ?" Tundra sa nad jej poznámkou uškrnula. Asi nebolo úplne najvhodnejšie takto rozprávať hneď potom ako vás niekto prijal do ich vlastného domu a ponúkol im bezpečie na zimu. Relatívne bezpečia, samozrejme. Ale jeden nemohol povedať nie plnému žalúdku a nebolo to tak, že by vlčice brali ich jedlo zadarmo, nie? Pôjdu loviť spoločne s nimi a všetko ostatné bolo len spravodlivé. Bledšia vlčica zastavila neďaleko jedného zo stromov pod ktorý by sa snáď na nejaký čas mohli uložiť a brať ho ako svoju základňu operácií. Venovala miestu pohľad, no zostala stáť na snehu počas toho ako sa jej na srsti zachytávalo viac a viac snehových vločiek. Aspoň sa na nej nerozpúšťali a nebola jej väčšia zima ako musela. ,,Myslíš, že by sme si dokázali ustrážiť územie? Len my dve?" spýtala sa jej vážne, uvažujúc nad myšlienkou, ktorú jej vložila do hlavy. Napokon pokrútila hlavou. ,,Ak by sme tam chceli zostať asi by sme k sebe niekoho potrebovali," povedala napokon. Lenže cudzí vlci boli riziko. Ale neboli aj oni dve na začiatku cudzinci? ,,To by mohlo byť dosť komplikované."

Január | 5 | Agapé
Tundra sa ťahala snehom a popravde nemala najmenšieho tušenia prečo vôbec vytiahla nos z lesa. Teda, v tom lese jej bolo nepríjemne, takže sa asi ani nebolo čomu čudovať. Nerobilo jej dobre odstúpiť od Mini tak ďaleko, najmä po tom ako sa dohodli, že si budú držať chrbát, ale fakt potrebovala vypadnúť z toho lesa aspoň na chvíľu. Sneh okolo nej sa však zvieral omnoho rýchlejšie ako by bola čakala a Tundra mala dojem, že sa chvíľu jej na chrbát padne celá obloha. Jeden kamienok k druhému, pravda bola taká, že sa necítila dobre ani tu. Jeden by si bol povedal, že by sa Tundra necítila dobre nikde, nakoniec nech sa nachádzala kdekoľvek, stále bola Tundra. Na zopár chvíľ sa pred ňou sneh rozostúpil pod náporom vetra a Tundre padol pohľad na ryšavú vlčicu. Srsť sa jej razom naježila, nečakala, že niekoho stretne - vlčice ale boli v pohode. Vlčice jej až tak nevadili. Aj napriek tou čakala, či si ju vlčica všimne alebo nie.

,,Heej," pretiahla svoje slová, keď Mina Sikuovi nenovala tak trochu pošťuchnutie, ktoré sa jej možno dotklo viac ako by bola ochotná priznať. Nie žeby sa na hnedú vlčicu pozerala teraz cez prsty no, bola aj ona desivá, keď mala jazvu na tvári? A prečo ju vôbec zaujímalo či je desivá alebo nie? V rýchlosti pokrútila hlavou, snažiac sa zakryť svoj chvíľkový nepokoj a popri tom sa pozreiť pod jeden z koreňov naokolo nich. Ešte sa jej nepodarilo nájsť niečo kde by sa mohli uložiť. ,,Myslím, že by sme si mali dávať na nich bacha. Možno zostávať radšej spolu, ak by sme si vedeli pomôcť," navrhla, neuvedomujúc si ako veľmi paranoidne mohla v tomto momente znieť. Ak by mali nezainteresovaného pozorovateľa, rozhodne by obe nepôsobili ako najlepšia spoločnosť.
Na jej poznámku o dlhých nohách sa teraz uškrnula už skutočne. Bolo fajn vidieť kde sa sama vlčica videla o niekoľko mesiacov a hlavne asi s kým. Ona sama takéto plány nemala. Mať akýkoľvek vzťah bola práca, ktorú momentálne Tundra do niečoho venovať nechcela. Už len obyčajné priateľstvo stálo dosť veľa času.. Nie? Akonáhle sa ale otázka stočila späť k nej, Minin nápad neznel vôbec zle. Tundr bola zvyknutá plávať s prúdom a ocitnúť sa kdekoľvek ju vietor zavanul. ,,Mať niekoho kto ti bude držať chrbát neznie zase až ako taký zlý nápad," priznala sa Mine. ,,Ak by ti nevadilo, že by som sa pripojila, vresovisko neznie vôbec zle," pokračovala a popravde sama nevedela ako sa cítiť ohľadne svojich slov. ,,Skôr sa bojím o ďalšiu zimu. Aj keď si to nechcem priznať, už si prídem dosť stará na to aby som v zime dokázala byť sama," povzdychla si akoby sa jej vek blížil už k desiatim rokom. Od toho mala síce ešte ďaleko, ale zima skutočne nebolo najjednoduchšie obdobie tuláka. ,,Takže, ja by som bola len a len za. Inak žiaden plán nemám."

Tundra lived quite some winters already but she could not remember if she ever lived through one more cold as this one. Snow was literally everywhere and her breath froze over almost as soon as it left her throat. She had no idea how she would have survived if her meeting with Minehava few months ago did not work out. Maybe then she would be frozen over somewhere under a root of some random tree like a rat or something. Thinking similar thoughts did not bring her clarity - almost the opposite. Tundra never liked to drown in her own mind but lately it was almost impossible. So rather than to dwell on her silly little feelings she decided to scout around the perimeter she could call home for few months. Mina and Tundra were told that this forest was inscrutable. Deep with trail hard to follow and many places where wolves can break their legs. Tundra did not like to risk her wellbeing and would rather leave as soon as possible. But with winter as harsh as this one, their stay was about to get much longer than she would have expected before. So it was in her best interest to get to know it around even though she hated it here. She hated it here so. much.

Mina sa im ospravedlnila, čo popravde Tundre ani len nenapadlo, že by mala urobiť. bledšia z dvoch vlčíc nepatrila práve k tým, ktoré by patrili k najlušnejším vlkom v okolí, najmä po podobenj výmene plnej adrenalínu ako mala ich malá skupina za sebou. Neponáhlala sa teda pripojiť k jej ospaavedlní a jednoducho pokračovala vo svojom pomalom presunu pomedzi stromy. Všade bola zima a jej dych sa kryštalizoval vo vzduchu. ,,Bola to riadna shitshow," vydýchla akonáhle sa k nej hnedá vlčica pridala a oni boli dostatočne ďaleko na to aby sa nemuseli báť hovoriť dostatočne nahlas. ,,Ale ak ten vlk všetku energiu čo venoval bliakaniu na nás venuje aj na lov, tak budeme okay," pokračovala počas toho ako sa rozhliadala k miestu kde by si dve vlčice mohli zložiť svoje kosti a mohli si pospať vo svetle budúceho, prisľúbeného, jedla. ,,Pomôžeme im tak veľmi ako oni pomôžu nám a na jar zdvíhame kotvy," pokračovala. ,,Už vieš čo by si chcela robiť potom? Máš nejaké plány?"

Január | 4 | Mordecai
Tundra sa mračila, čo v ich konverzácii nebolo vôbec vzácne. Jeden by si mohol myslieť, že jej tie vrásky z čela snáď nikdy nezmiznú a bude ich tam mať permanentne ako známky krásy. Teda, v tomto momente mala od krásy skutočne ďaleko, skôr ako známku starosti. Vlčica sa pevnejšie zahryzla do mäsa aby sa s ním nehádala. Nemalo to zmysel, to ona vedela no nejeden by mohol povedať, že svoje múdrosť v tejto situácii už dávno zahodila. V okamihu ako povedal presne to čo si myslela v jej kroku, ktorý bol doteraz nerušený sa objavil akýsi zásek. Pohľad jej v rýchlosti preskočil na škeriaceho sa vlka (Ah, ako veľmi rada by mu vyrazila tie zuby z tváre!) len aby sa jej vrátil späť a jej kroky pokračovali ako doteraz. Vyšinutý, fakt vyšinutý - ale pokiaľ stále rozprával bolo dobre. Možno ak ho bude ignorovať dostatočne dlho, prestane ho baviť a nechá ju napokoji? To bola Tundrina stratégia o ktorej si myslela, že bude fungovať.
Nejaký čas sa jej dokonca zdalo, že jej to vychádza. Nakoniec ako veľký mohol byť ten les? V nejaký okamih musel predsa len skončiť a vlk by pochopil, že to nemá zmysel a šiel by domov. Tak ako ona. Akonáhle sa jej ale na jazyku začala rozprestierať nepríjemne kyslá chuť, tvár sa jej sama skrivila do kyslej grimasy proti ktorej najskôr celkom jednoducho bojovala. Najskôr jej to začalo na špičke jazyka, prechádzajúc ku koreňu, pričom jej pohľady na Mordecaia začínali byť o to častejšie. Až do okamihu kedy to nevydržala a mäso skončilo v snehu na zemi.
Odpľula si. ,,Vieš čo. Končím. Je to tvoje, zaslúžil si si to. Namakal si sa, hej?" prešla okolo nohy, pud sebazáchovy sa v nej asi konečne nakopol na plné obrázky. ,,Odchádzam. Nenasleduj ma," rázne sa vykročila pomedzi stromy.

Priberám si ešte 7. Kopretinku :D

Nakoniec im ich plán vyšiel, aj keď možno trochu inak ako by na prvý raz predpokladali. Jediné čoho sa nemuseli báť, bolo že ďalšie dni pôjdu spať v zime. Siku im vyrozprával, že o úkryt sa báť nemusia, čo v Tunriných ušiach znelo pomaly ako rozprávka. ,,Ďakujeme teda ešte raz," vlčica mierne sklonila hlavu v ďakovnom geste. ,,Asi vás necháme nech si to vyrozprávate a my si zatiaľ pôjdeme oddýchnuť?" navrhla s otázkou v pohľade, no úkosom sledovala aj Minu. Nebol to len Siku s Ivarom, ktorý si určite chceli niečo spoločne prejsť, ale aj oni dve sa mali tiež o čom porozprávať. A ako sivý vlk naznačil, evidentne by bolo najlepšie ak by sa naučili ako to v tomto lese vyzerá. Pre svoje vlastné dobro.
,,Ideme si niečo nájsť?" pohodila smerom k hnedej vlčici a bradou naznačila smer hlbšie do lesa. Oddych pred lovom asi bol najlepší nápad aký by mohli mať.

Január | 3 | Mordecai
,,Nechal?!" odfrkla si nespokojne. Mala toho toľko čo mu chcela povedať, no zdalo sa, že toho bolo až príliš a nevedela nájsť tie správne slová. Nechal? Nechal?! Tundra sa takmer cítila urazená jeho slovami, akoby to skutočne bolo niečo za čo by mu mala ďakovať. On tu úplne podvádzal proti normálnemu biologickému bitiu a potom takto? Bože do čoho si sa to zase dostala? Čo sú tu všetci neurotici? Bude niečo vo vode? ,,Som rada, že som zistila, že tuna už nebudem pýtať o pomoc," zašepkala si pomedzi zuby a začala ťahať svoje budúce jedlo. Najradšej by mu to tu nechala, no jej život nebol len jej. Teraz už nie. ,,Asi mám dojem, že ak by si mi chcel skutočne ublížiť, asi by som s tým aj tak nevedela niečo urobiť," mykla plecami, po tom čo sa jej spýtal či sa nebojí. Popravde? Hrozne sa bála, ale to sa Tundra bála takmer celý svoj život, keď videla ako sa k nej niekto blíži. U tohto vlka aspoň už vedela čo predpokladať. Viac menej.
A zdalo sa, že čo vlk skutočne chcel, bolo počúvať sa. A ona aj tak väčšine jeho narážok poriadne nechápala. Minehava by si jeho slová asi užila o niečo viac. Tundra sa nie príliš rada nazývala jednoduchou, no v určitom uhle slova tomu tak asi bude. ,,Zdá sa, že som v tom už aj tak úplne po uši."

Január | 2 | Mordecai
Takmer by mu aj bola uverila, že svoje slová myslel vážne a bolo mu ľúto, že sa mali rozlúčiť. Ak by bola o niečo viac zúfala alebo ak by si už nenašla svojho spoločníka na dlhé zimné večeri, možno by aj zapochybovala o svojom rozhodnutí odísť. Aj napriek tomu, že dobre vedela aký je vlk nebezpečný, možno by nebolo zlé ho mať na svojej strane? Na Tundru ale čakala Mina a staršia vlčica nebola ochotná riskovať niečo čo ani nebolo jej. ,,Alebo skôr príliš neskoro," zašomrala si popod nos, no bola si istá, že ju vlk počul.
Tundru takmer až naplo - síce krv a vnútornosti bolo niečo čo vídala často, keď sa jej konečne podarilo dostať sa k potrave, no takto? To čo sa dialo pred ňou bolo neprirodzené a kruté. A Tundra od predstavenie nedokázala odtrhnúť pohľad. Jej bok bol kompletne vystavený vlkovi a jej pozornosť na mŕtvom zvierati. Jediné čo ju mohlo tešiť bolo, že samec aspoň počkal na to kedy to so zvieraťom ukončí a to aspoň nemuselo trpieť omnoho viac ako tomu bolo normálne. Sklonila sa, no skôr ako chytila polovicu srny za ucho a začala ju ťahať kdesi do lesa, zastala. ,,Čo ešte dokážeš?" spýtala sa, dúfajúc, že to nebude brať ako pozvánku skúsiť si to ,,niečo" na nej. Možno sa ale dozvie niečo nové, čo by mohla využiť. Už sa ale veľmi ,,tešila" keď o tomto povie Mine.

Nálada sa akosi upokojila a aj samotná Tundra sa cítila o niečo lepšie. Jej srdce ael ešte stále pumpovalo zostatočný adrenalín do celého jej tela a uši jej zostali nastražené. Pre istotu. Vlk s tmavou srsťou na očiach vyzeral byť omnoho prívetivejší až by vlčica možno aj zabudla akého vlka mal pod sebou. Ak sa ale dokázal tak jednoducho nechať spacifikovať, znamenalo to, že sa ho bojí? Čo tento vlk s jazvami na tvári skrýval, že sa ho ten druhý bál? Bolo to podozrivé. Konieckoncov podozrivé bolo pre Tundru už skoro všetko, aj keby si asi nikdy nahlas nepriznala, že bola paranoidná.
,,Jedlo. Hlavne jedlo," odpovedala mu a pozrela na Minu. Niekedy bolo veľmi ťažké odhadnúť čo si niekto ďalší myslel a Tundra mala momentálne veľké problémy. Mali len jednu možnosť ako si toto nepokašľať. Boli tu už niekoľko mesiacov. Niekoľko mesiacov pred zimou, mali náskok aby si našli miesto na život a aby dokázali prežiť chladné počasie. Aj napriek tomu sa počas ich potúlok podarilo naraziť len na dve svorky, čo pre ne nepredstavovalo úplne veľa možností. A predpoklad, že ak by teraz odišli, našli by ďalšiu - lepšiu, bol tiež na veľmi nízkej úrovni. ,,Môžeme to urobiť ako výmenný obchod, hm?" zamyslela sa. To jej znelo omnoho lepšie, nemala rada ak by musela zostať niekomu niečo dlžná. Ten vlk si to od nej mohol napokon vyžiadať v tej najmenej vhodnej chvíli. ,,Chceli by sme sa k vám pridať na love. Keď tak môžeme počas zimy pomôcť s čímkoľvek bude treba," navrhla, úkosom pozerajúc na Minu, či súhlasí s jej slovami, aby keď tak sklapla ak to bude treba. ,,A na jar sa uvidí čo ďalej. A budeme sa držať mimo aby sme sa vám neplietli pod nohy v tom čo si tu robíte," dokončila. ,,To znie fajn, nie?"

Tundra stála veľmi blízko svojej spoločnícky a s vycerenými zubami stále čakala čo sa bude ďalej diať. Bola pripravená asi skoro na všetko, už si vo svojej mysli predstavovala ako ho spolu s Minou zložia na zem a zoberú nohy na plecia. Predsa len to boli len jej myšlienky a bola otázka kto by s kým zatočil, no v Tundre momentálne vírilo dostatok adrenalínu na to aby si bola viac ako len istá, že by toto stretnutie prežila.
Všetko ďalšie sa odohralo v celkom veľkom náraze. Pocity, ktoré ju razom ovládli neboli jej, no aj tak ju pohltili viac ako by bola čakala. Stiskla zuby, nútiac sa aby neustúpila ani len o krok a držala sa boku hnedej vlčice. Boli v tom spolu, dostali sa do toho spolu a spolu sa aj dostanú von. Teda asi. Tundra toho veľa nechápala, toto bolo po prvý raz čo sa stretla s mágiou a aj tak ju nedokázala pomenovať. Bosoráctvo, to bolo presne to čo sa tu dialo! Sivý vlk s hnedými ponožkami ich ale po objavení toho ďalšieho sivého opustil a vlčica sa cítila o niečo pokojnejšie. Srsť na chrbte jej ale stále stála ako na pozdrav a zo Sivého nespúšťala oči. ,,Čo je toto za srandičky?"

Január | 1 | Mordecai
Tundra si čím ďalej tým viac uvedomovala, ako veľmi málo o svete vie. Nakoniec roky izolácie, ktoré na ňu boli najskôr hodené od jej otca, a napokon aj tie, za ktoré si mohla sama, na nej zanechali. Nie, toto fakt nemôže byť normálne! presviedčala sama seba, no tak isto ako tu teraz stála a cítila chladný vzduch na srsti, tak isto aj srna ležala pod koreňmi za ktoré mohol Mordecai. Žiadostivo pozrela na korisť, ktorá pred nimi ležala a cítila ako ju to k nej ťahá. Skutočne sa zdalo, že ona potrebovala jeho, no on ju ani zďaleka nie. Prečo jej teda teraz pomáha? Niečo za tým muselo byť a Tundra neverila skutočne nikomu. Či to už bol obyčajný vlk alebo skutočný démon. ,,Vezmem si svoju časť a odchádzam," nechala sa počuť no ako sa chcela pohnúť, jej laby ju nepočúvali. Trvalo niekoľko ďalších sekúnd, počas ktorých na ňu hnedý vlk uprene pozeral. Mala dojem akoby sa mala každú sekundu rozpustiť až kým sa neponúkla a pohla dopredu. Urobili dlhý okruh okolo vlk, stále sa snažiac držať na ňom pohľad - aj keď v tomto momente jej už bolo jasné, že nemôže nič urobiť ak by sa ju skutočne pokúsil omotať rovnako ako tú srnu. Jediné čo mohla urobiť je zobrať si pre to čo prišla a dúfať, že ju tento démon nechá napokoji a zostane v lese kde ho aj objavila.
Priblížila sa k srne aby ukončila jej utrpenie svojimi zubami. ,,Koľko je tu takých ako si ty?" spýtala sa akonáhle sa od srny odtiahla a na jazyku cítila krv. Jemne sa odklonila a pozrela na Mordecaia, ako to bude ďalej pokračovať.