Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Prímorské pláne cez Ostružinku >
Mina súhlasila s jej slovami, čo bolo fajn, aj keď si Tundra uvedomovala, že si možno trochu vymýšľa. Ten les bol v pohode, jediné čo sa vlčici nepáčilo bola reakcia matky na svoje vlastné vĺča. Prečo, keď jej reakcia bola taká sladučká a plná lásky? Možno práve preto, Tundra v srdci mohla cítiť maličkú ihlu, ktoré jej vravela, že takú reakciu na svoju prítomnosť si zaslúžila aj ona. Nechala tento pocit späť zarásť a snáď sa k nemu nebude musieť znovu vracať. Ha ha. ,,Hej, nechápem ako sa im tam páči," smiala sa Tundra, aj keď svoje slová až tak vážne nemyslela. Spoločný smiech bol ale niečo čo sa u nej v živote často nevyskytovalo a ona nebola ochotná o takéto zážitky len tak jednoducho prísť.
Jej laby sa nepohybovali tak rýchlo ako by si bola želala, kamene po ich stranách už vystupovali pomerne vysoko a nepomáhali ich pohybu vpred. Čo vlastne hladali? Nejaké miesto na dobrý lov? Zdalo sa ale, že v týchto končinách bolo tých správnych miest akosi málo. Obe vlčice si nevybrali veľmi dobré miesto na to kde boli hladné, čo bola dosť veľká chyba. A bledšia vlčica popri tom všetkom ešte aj nespokojne popoťahovala nosom. ,,Ja len dúfam, že nájdeme nejaké miesto kde sa dá loviť, lebo nechápem ako na takomto mieste dokáže prežiť akákoľvek svorka," nadávala ďalej, to jej išlo celkom dobre. V tom mala skúsenosti. Akonáhle si Mina kýchla, Tundra do nej štuchla labkou. ,,Už si alergická aj ty na mňa huh?" uškrnula sa. ,,Asi je to znak toho mali spoločne kopnúť," pokračovala so smiechom aj keď popravde? Vôbec by jej nevadilo ak by túto zimu netrávila hladná sama.
> Gaštanový les cez rozkvitnutú lúku

Márylouka >
Minehava sa zaujímala o to ako sa Tundra má, zatiaľ čo ona sama si pripadala akoby bojovala o svoj vlastný život. Nie žeby nikdy nebola chorá, to rozhodne nie, no do ďalšieho rázu vždy zabudla ako dobre to je, keď je jeden zdraví. Už mohla cítiť ako sa jej hlas stáča smerom k zachrípnutiu, takmer okamžite ako prehovorila na svoju spoločníčku. ,,Asi som len niečo blbé v tom lese vdýchla, mám dojem," snažila sa vyhýbať pohľadom hnedej vlčici, aby nevidela ako sa jej zo zapchatého nosa pomaly tlačia do očí aj slzy. Ešte nebola pripravená pôsobiť totálne exponovane.
Akonáhle sa jej opýtala na zvuky okolo nich, Tundra si uvedomila ako málo pozornosti svojmu okoliu venovala. Hlava jej razom vyskočila vyššie do výšky a uši zacvakali. Bolo to takto, že sa vlci cítili vo svorke? Že sa nemusia o seba tak veľmi strachovať, lebo sa môžu spoľahnúť na niekoho iného? Rozhodne sa nejednalo o Tundrino vedomé rozhodnutie, ona sama si nebola istá či mohla niekomu cudziemu ešte veriť no... pocit to bol príjemný. ,,Vodopády? Žeby?" ponúkla. Ona sama nikdy pri mori nebola, videla ho z diaľku len na planine, no to si mohla aj myslieť, že sa jednalo len o nejaké veľké jazero. ,,Mám viac skúseností s lesmi a horami než s vodou. Tá je nebezpečná hlavne na jar."
> Úzka roklina cez ostružinku

November | 5 | Lorna
Lorna vyzerala byť úplne nadšená zo svojho plánu a Tundra jej to rozhodne nechcela kaziť. Jej nálada sa taktiež pomerne povzniesla a aj napriek tomu, že jej ryby veľa nehovorili, bola pripravená ponoriť sa pod hladinu aj pod uši. ,,Dobre dobre, len som chcela vedieť," uškrnula sa, akonáhle sa vlčica začala obraňovať. Tundra veľmi rýchlo pochopila, že asi zasiahla možno trochu bolestivé miesto. Možno by sa aj ona správala rovnako ak by niekto zasiahol otázkou jej otca, no pre potreby tejto konverzácie nikdy neexistoval, čo bolo viac ako len dobre. Aj keď možno v tomto veku sa Lorna cítila veľmi dospelo, do toho sa však už Tundra vžiť úplne nedokázala - stále ju videla ako úplne malé vĺča. ,,Ja už som zopár zím vonku prežila, som v pohode. A tiež nie som úplne sama, aj keď svorka nie sme," odpovedala jednoducho, hrdiac sa teraz ona, aj keď možno pre Lornu v tomto ohľade nebola úplne dobrý role-model. Bolo to pre ňu vo svorke bezpečné, evidentne sa tam mala dobre, podľa toho ako sa k nim hrdo mala. Tundre na srdci navrela tichá závisť, no jazero si ukradlo jej pozornosť o niečo väčšmi. ,,Budem si to pamätať."
Lorna jej vysvetľovala ako chytať ryby, čo bolo od nej veľmi milé. Zdalo sa, že kdekoľvek bývala, tak sa o jej vzdelanie postarali pomerne dobre. Tundra však pohľadom na hladine zachytila okrem vznášajúcich sa rýb aj svoj vlastný odraz. Jazva na ľavej strane jej tváre žiarila medzi srsťou, vlčica už aj zabudla aká veľmi výrazná bola. Zahryzla si do jazyka, aby zo seba nevydala dlhý povzdych a radšej sa venovala nadšenej vlčici. ,,Si dobrá učiteľka, aby mi to nešlo ešte lepšie ako tebe," jemne jej šťuchla do ramena s jednou zo svojich predných láb arovno sa prešla k vode, aby čakala na odštartovanie ich malej hry - ak vôbec k nejakému prišlo. Tundra by klamala, ak by povedala, že jej na výhre nejako extra záležalo, no rozhodne sa nechcela nechať poraziť len tak bez boja.
Nechala ryby sa premávať vo vode, predtým ako nadskočila ako akási líška a hlavou sa ponorila priamo do vody. Nie úplne grandiózne, ale prácu to snáď urobilo - okrem iného aj celkom peknú vlnu k brehu poslalo.

Javorový les >
Tundra sa pratala s lesa ako rýchlo to len bolo možné, nie žeby sa medzi javormi cítila nejako zle, no už to bola dlhá doba čo odišla zo svojej rodinnej svorky a svorky ako také jej nerobili dobre. Necítila sa vo svojej koži, najmä keď sa jej vždy vynorili nie práve najlepšie spomienky na vlkov, na ktorých by najradšej chcela zabudnúť. Cítila ako sa jej do čela nahŕňa teplota, no momentálne to dávala za vinu drobnému stresu, ktorému sa vystavila. V momente kedy sa Mina zase ocitla po jej boku, Tundra mala dojem, že jej odletí nos ak si nekýchne. A aj si kýchla- pomerne hlasno. ,,Vyzerá to tu hrozne vyprahnuté, aspoň čo sa zvierat týka," odpovedala jej na otázku, odhliadajúc od faktu, že ak by tu aj niečo bolo, tak to rozhodne veľmi rýchlo vyplašila. Pohľadom prechádzala po lese z ktorého vyšli len niekoľko desiatok minút dozadu, nie však z toho Javorového. Nepáčil sa jej a podľa nej nemal dobrú energiu. Mykla hlavou smerom k západu, kde kdesi v diaľke hralo more. ,,Skúsime tam?" navrhla ťahajúc sa smerom k rozsiahlejším pláňam, kde predtým objavila Zesta, zatiaľ čo stále popoťahovala nosom. Vĺča už nahlas znovu nespomenula, bol doma, to bolo hlavné.
> Prímorské pláne

November | 4 | Lorna
Zdalo sa, že sa jej vĺča chcelo otvoriť, no napokon si to rozmyslelo. Tundra nebola typom, ktorý by sa príliš vypytoval, aj keď ju to popravde zaujímalo. Možno viac akoby malo - priznala si, no rozhodne nebola v pozície kedy by mohla vyzvedať. ,,Ojoj, ryby? Ty vieš loviť ryby?" Tundrina tvár sa zháčila v jemnej grimase, ktorá prezrádzala, že v tejto problematike nie je tak úplne zbehlá. Ryby neboli úplne jej šálka kávy, no ich lov ktorý mal nasledovať nebol tak úplne o jedle. ,,Dobre, veď ma," uškrnula sa nad jej nadšením, a sama radostne zakmitala chvostom. Páčila sa jej jej radosť a veľmi rýchlo sa nalepila aj na staršiu vlčicu. Niečo jej ale stále nedávalo zmysel a aj napriek tomu, že sa snažila zahryzávať si do jazyka a nezaujímať sa, nedalo jej to. ,,Tulákovi sa počas tohto ročného obdobia loví ťažko, to je pravda. A to ešte nezačala ani zima," nechala sa viesť vĺčaťom na miesto, ktoré malo byť ich bojové pole. ,,Zimy ale bývajú kruté a pre samotárov pomerne náročné," snažila sa vysvetľovať nejakým spôsobom aby neznela tak úplne ako svoja vlastná matka. Poučovanie nebolo úplne niečo nad čím by sa vlci dokázali spojiť. ,,Máš kde zostať počas zimy?" položila otázku. Tundra si nedokázala predstaviť ako by mohlo osamotené vĺča prežiť zimu, aj keď teda nevedela ako veľmi tvrdé tu bývajú. Ona sama s Minehavou si dvakrát premysleli ako budú vyzerať ich nasledujúce mesiace. ,,Ja sa ale inak volám Tundra. Ak by si niekedy potrebovala pomoc, tak vieš koho volať."

November | 3 | Lorna
Tundre sa vĺča pozdávalo. Od ich prvotnej interakcie na nej bolo pomerne dobre vidno, že sa vo svete vyzná. Viac menej. Bola odvážna, možno trochu nafúkaná - ale kto v tomto veku nebol, nie? Ešte si snáď stále tak trochu pripadala akoby bola pánom sveta až do okamihu kým nepríde nejaký vlk a zrazí jej sebavedomie. Tundra trochu dúfala, že sa to nikdy nestane. Nezaslúžila si to. Tundrin chvost sa spokojne pohol zo strany na stranu. ,,Tak to aby som sa začala báť ja teba," nechala sa počuť, kútikom úst jej trhalo dohora no nechcela pôsobiť, že si z nej robí srandu. Podporiť jej sebavedomie bolo to najmenej čo mohla pre vĺča urobiť.
Dospelá vlčica napokon zoskočila zo skaly, aby bola na podobnej úrovni ako jej spoločníčka. ,,Oh, to je mi ľúto. Ja som tiež nikdy nemala rodičov," jemne zaklamala, no popravde? Cítila sa akoby to bola skutočne pravda. Otec bol surovec, čo sa doma ukázal len ak si chcel na niekom vybiť zlosť a matka sa ho bála príliš na to aby s tým niečo urobila - čo jej Tundra ešte stále neodpustila a asi ani nikdy neodpustí. Možno by bolo lepšie ak by rodičov skutočne nemala, no na to už bolo teraz neskoro. Škoda už bola spôsobená. ,,Ale si teda veľmi šikovná. Ja som tu nová, prišla som v lete. Možno by si ma teda vedela naviesť kde nájsť dobré jedlo?"

November | 2 | Lorna
Tundra si ďalej spokojne pozorovala východ slnka, keď za sebou započula hlas. O tom či počula vĺča prichádzať ani nepolemizovali, v poslednej dobe nebola úplne v pohode a dávala svojej ostražitosti celkom zabrať. Akonáhle sa ale otočila a uvidela tam tmavé vĺča, usmiala sa. Niekoľko posledných týždňov sa k nej vĺčatá lepili. ,,Možno by si mala, cudzinci môžu byť nebezpečný a bolo by škoda ak by sa ti niečo stalo," natočila sa k vlčici, nevyzerala ako nikto koho doteraz stretla v okolí, čo bolo asi dobre? Alebo možno aj nie, kto vie. ,,Povedz mi, že nie si stratená, lebo už som hľadala rodičov jednému vĺčaťu a neviem či si to chcem znovu zopakovať," jemne sa uškrnula, no jej úsmev nebol úplne radostný. Na druhú stranu nechcela ani pôsobiť ako úplný creep, čo sa vlčaťa pýta kde býva.

November | 1 | Lorna
Tundra sa práve skláňala nad jazerom, keď jej do oka padlo vychádzajúce slnko. Ešte pre pár minútami bola okolo nej tma, teraz však bola obloha oranžová a pomaly ale isto sa menila na červenú. Vlčica nemala na pláne nič zaujímavé dnes, tak jej pohľad mohol prechádzať po oblakoch, aj keď jej laby mrzli v chladnej vode. Jej telo bolo síce zvyknuté na zimu, no to neznamenalo, že cítila v zimnom období úplne komfortne. Najlepšie bolo na jar alebo na jaseň - jeden si ale nikdy nemôže vyberať. Netrvalo jej teda dlho aby sa odhodlala vyskočiť na jeden z kameňov stojacich neďaleko hladiny jazere a ešte s kvapkajúcimi labami sa po ňom prešla. Možno sa snažila nájsť nejaké vhodné miesto na pozorovanie oblohy, alebo len nechcela sedieť na mláčke vody, dôvod napokon nebol zase až tak dôležitý.

Tundra sa musela usmiať, keď Mina súhlasila s jej návrhom a dokonca na ňom sama začala stavať. Nestávalo sa príliš často že by Tundra narazila na niekoho s kým by jej bolo tak troch hej. Aj keď si teda s hnedou vlčicou zase až tak veľa nepovedali, niekedy aj obyčajne ticho mohlo byť fajn. A Tundra sa pri nej necítila akoby musela rozprávať aj keď sa jej nechcelo. Čo ale musela, bolo prikývnuť aby vedela že súhlasí.
Jedno z vĺčat sa im vytratilo a pokračovala po svojom. Ezi nevyzeral že by bol stratený tak veľmi ako bol Zest na začiatku. A popravde? Tundra nemala náladu naháňať jeho chvost keď si chcel robiť čo chcel. Necítila za neho takú zodpovednosť - možno deti že bol od Zesta starší. Akonahle sa mu podarilo privítať sa s mamkou, Tundrine srdce trochu pookrialo a rovno sa aj prebodlo. Ako by si ona želala že by mala takéto privítanie keď sa vrátila domov! Kedykoľvek. Potriasla hlavou, neskoro plakať nad niečím čo jej nikdy nebolo súdené. ,,Hej, sme ho našli na lúke strateného a nevedel sa vrátiť späť," vysvetľovala, aby sa náhodou nedostali do problémov. Zdalo sa že jeho mame na nej veľmi záležalo, čo bolo tak trochu nové. ,,Ale už sa našiel a my sa neplánujeme zdržať," pritakalo slovám Mini. ,,Tak ak nič nemáte, tak rovno pojdeme," pokračovala. Počkala čo im chcela Zestova mama ešte povedať a pobrala sa po svojom smerom ktorým prišli.
> Márylouka

Márylouka >
Vlčatá sa rozbehli priamo za nosom, no tentoraz za nimi už Tundra nebežala. Akonáhle sa im nad hlavami objavili prvé javorové listy, problémy akoby z nej opadli a cítila sa, že sa im podarilo splniť misiu. Misiu, ktorú ani jedna z nich nechcela a netušila prečo sa na to vôbec dali. Asi by sa inak Tundra cítila veľmi zle, aj keď by si to nechcela priznať nahlas, že jej aj napriek všetkému čo sa v jej živote stalo, stále záležalo na iných vlkoch. Akonáhle sa jej Mina šťuchla, Tundra sa k nej natočila. ,,Som rada, že sme sa ich už zbavili. Ale ten návrh na lov stále platí, čo ty na to?" usmiala sa. Nebývalo to často čo by vlčica dobrovoľne vyhľadala niekoho prítomnosť, no už bola dostatočne hladná na to aby jej úsudok nebol úplne čistý. A dvom sa vždy loví o niečo lepšie ako jednému chudému vlkovi.
V lese bolo cítiť pach vlkov, skutočne tu sídlili vlci - čo dve tuláčky vedeli, no bolo niečo iné sa o tom presvedčiť na vlastný nos. ,,Je to teda správne miesto, hm?" pozrela smerom na Zesta, no ani nepotrebovala odpoveď. Stačil jeden pohľad na jeho reč tela a bolo jasné, že sa našli. ,,Už sa zvládnete ďalej vrátiť k tvojim rodičom, hej? Môžeme ísť?" pýtala sa, no hlasy v lese sa nedali úplne prehliadnuť.

Čáryles >
Minehava jej šuškala do ucha a ona sa ticho uškŕňala, snažiac sa zase nepriťahovať až tak veľa pozornosti, lebo by to asi nebolo úplne milé. Jej slovám ale pritakávala, Tundra tiež neverila mnohým vlkom ani nos medzi očami. Zest jej ale skákal za chvostom, viac vydesený ako by čakala. Bolo to nakoniec úplne krpaté vĺča s ktorým Tundra ani Mina evidentne nevedeli tak úplne narábať. Tundra nemala skúsenosti s vĺčatami a ona sama si svoje vlastné detstvo príliš neužila. Mykla nad touto myšlienkou ramenom, keďže nemala úplne čas dumať nad svojimi spomienkami. ,,Heeej, robí si len srandu z teba," kričala za vĺčaťom akonáhle sa jej spoza zadných nôh rozbehlo dopredu. S otázkou v očiach sa pozrela na Minu, no to za ním už letel aj ten druhý a Tundra sa porazenecky rozbehla za nimi. Jej dlhšie nohy ju poháňali, našťastie omnoho rýchlejšie ako vĺčatá. ,,Počkaj, nie že sa ešte viac stratíš!" kričala za nimi, no to sa už Mine podarilo nájsť cestu, ktorá vyzerala byť celkom nádejná. ,,Hej pozrite, poďte sem," v rýchlosti sa snažila ich k sebe pritiahnuť a upokojiť než sa s nimi budú môcť rozlúčiť. Snáď čoskoro. ,,Pozrite Mina niečo našla, to by sme mohli preskúmať nie?"
> Javorový les

Vlčatá sa celkom chytili jej slov ohľadne lesa a Tundra bola rada, že sa nemusela cítiť hlúpo. Najskôr vlastne nechcela ani nič hovoriť, no nepríjemný pocit sa jej lepil na srsť ako nejaká stromová smola a to sa jej vôbec nepozdávalo. Preto aj pomerne rada počúvala slová Ezekiela, ktorý len tak trochu prilieval olej do ohňa a rozprával im strašidelný príbeh. Tundra sa teda pokúšala nevyzerať nejako dojato alebo akoby si jeho slová brala nejako k srdcu, no vôbec sa necítila vo svojej koži. Pohľadu na Minehavu sa stránila, akoby mala dojem, že jej hnedá vlčica bude vedieť čítať myšlienky len jednoduchým pohľadom do očí - čomu sama neverila, že je vôbec možné ale.. Ten les bol fakt divný, okay? ,,Hm, to znie ako niečo čo by sme mali brať veľmi vážne," pritakala jeho slovám, pomaly smerujúc svoje kroky preč z lesa na lúku z ktorej prišli. Vlastne si na toto miesto len prišli overiť, či sa nejedná o les Zesta, inak tuna nič nepotrebovali. Tundra bola pripravená odísť a evidentne aj Mina, ktorá sa taktiež rovno vrhla mimo stromy. Celkom im to spolu šlo, jeden by si až povedal, že rodičovstvo nebude zase až také zlé.
,,Čím skôr aby sme sa nakoniec nestali ešte mi niečou korisťou," ušrnula sa, snažiac sa o niečo zlepšiť atmosféru, ale nejako si nebola istá ako sa jej darilo. Všetko bude lepšia keď sa už dostanú preč.
> Márylouka

Tundra sa až potešila, keď im Zest oznámil, že jeho staro-nový kamarát dokáže stopovať, rýchlo si však uvedomila, že im to predsa aj tak nakoniec nepomôže. Stopovať dokázala aj ona, rozhodne aj Minehava, nakoniec život tuláka bol založený skoro primárne len na tom aby si vedel kde sa čo okolo teba nachádza. Nechala ale vĺčatá aby si nadšene okolo seba poskákali a nechcela im kaziť radosť. Nakoniec si nie tak úplne užívala ničenie snov mladých vlkov, napriek tomu aby na niekoho mohla pôsobiť. Povzdychla si. Skutočne sa nemali od čoho odraziť. ,,No dobre drobizg, dáme si teda na pár hodín pauzu, čo vy na to?" pozrela smerom na Minu, ktorý mala momentálne svoju chvíľku, tak Tundra znova na chvíľu prebrala iniciatívu. ,,Tak sme zistili, že tento les nie je ten čo hľadáme. Čo urobíme teraz?" snažila sa ich prinútiť k rozmýšľaniu. Aj keď ona sama nikdy nebola rodičom, netúžila po tom a verila, že sa do takej pozície ani nikdy nedostane, cítila momentálne akúsi povinnosť nad dvomi mladými vlkmi. ,,Ešte je vonku aj tma, hmm čo taak - Nie ste náhodou hladný? Smädný?" pokračovala. ,,Akonáhle vyjde slnko mohli by sme sa vrátiť na lúku a zistiť či nestretneme niekoho kto by vedel ktorým smerom ďalej. Alebo vyskúšame ďalší les v poradí. Jeden to predsa len musí nakoniec byť, nie?" usmiala sa, no jej úsmev nebol zase až tak veľmi srdečný. Boh vie koľko lesov sa tuna nachádzalo a ako ďaleko vlastne Zest prechádzal. ,,Hm, v tomto lese sa mi moc nepáči," povedala nakoniec celkom zadusene. Z nejakého dôvodu jej vstávala srsť dupkom a nevedela prečo. Niečo jej pod širokými listami týchto stromov nepasovalo.

Tundra sledovala vĺčatá ako si vymieňali svoje životné zážitky a po pár chvíľach i ona sama pochopila, že sa skutočne nejedná o súrodencov. Ticho si povzdychla ako sa jej sny tak trochu rozplývali. Chcela ich mať tak trochu už z krku, no zdalo sa, že sa ich zase až tak rýchlo nezbaví. ,,Škoda," povedala sklamane, no vĺčatá sa nezdali byť zase až tak nervózne, možno ako sa ona cítila. Evidentne si užívali svoju prítomnosť, čo bolo asi fajn. Staršie vĺča sa začalo predstavovať, na jedno malé pískla malo až priveľmi dlhé meno čo Tundru zase až tak veľmi neohúrilo. ,,Princ? Zaujímavé," uškrnula sa a jemne sklonila hlavu, trošku si ho doberala, ale to bol len detail. ,,Ešte som sa nikdy nerozprávala s princom," pozrela smerom na Minu, aby sa uistila ako sa i ona cíti v tejto situácii. Napokon, nestávalo sa príliš často aby sa niekto stretol s tak významným vlkom, nie? ,,Ja som Tundra. Len Tundra. A toto je Minehava," ukázala labou na hnedú vlčicu neďaleko nej. ,,Momentálne cudzinci, sme tu nové," pokračovala. ,,A snažíme sa zestovi pomôcť dostať sa domov. Ale ako sa zdá, tak ani princ nám zatiaľ nedokáže pomôcť, nie?" nadvihla obočie, možno z tohto napokon niečo vzíde, aj keď si nebola úplne istá.

September | 2 | Kulihrášek
Tundra sledovala vĺča a pozorne počúvala v očakávaní aké slová sa mu dostanú z úst. Tak trochu cítila ako sa jej zoviera srdce popri tom, no jeho slová ju uvoľnili. Takmer mohla počuť ako jej padol kameň zo srdca, že sa nebude musieť starať o ďalšie vĺča. O tretie! Za posledný mesiac! Na to, že nemala rada vĺčatá a ani ich prítomnosť nejako nevyhľadávala, bolo to na ňu dosť veľa. Ale nemala zase ani dôvod to nikomu zazlievať. To bol len a len jej problém. ,,Ah, tak to rada počujem. Lebo len pred pár dňami som už nejaké zatúlané šteňa riešila, a popravde?" uškrnula sa, ,,Nechcelo by sa mi to robiť ešte raz."
Presunula sa k vode aby sa mohla napiť, dávala si pozor aby sa jej nestratil z pohľadu. Pre istotu aspoň. ,,Ty si z akého lesa, hm?" spýtala sa. Nevedela koľko jej na okolí svoriek, vedela teda len o dvoch - o Sarumene a svorke z Javorového lesa. Možno bude aj tento z jednej z nich alebo sa dozvie o nejakej novej?