Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Marec | 1 | Islin
Tundra sa hnala lesom priamo za nosom - alebo teda skôr priamo smerom, v ktorom verila, že bežal jeleň, ktorého naháňala. Predtým ako sa rozbehla, videla ho len kútikom oka ako sa mihol kdesi za kríkmi neďaleko nej. Popravde, vôbec by nedala laby do ohňa, že ho skutočne videla alebo videla niečo úplne iné. Nebola si istá, ale keď bol jeden na love nemohol prejsť ani jedno podozrenie bez toho aby to aspoň vyskúšal, nie? Tundra bola stále v love tak veľmi zúfalá, že sa vrhala na každú príležitosť, ktorá sa jej dostala pod nos. A jedna z nich mohla veľmi pekne vyjsť a potom bude spokojná! Akonáhle sa vyvalila z lesa kdesi pri vode, rozhliadala sa a nevidela nič v pohybe. ,,Jeleň," zachrapťala, pozerajúc sa na vlkov v jej okolí. ,,Utekajúci-" upresnila. Keby náhodou niekto nevedel. ,,Nevidel ho niekto?"

Ak by sa dalo, znovu prosím mušličky :) ♥

Tentoraz sem prišla Tundra pripravená. A že mala aj pomerne dobrý plán, ako dostať tie malé škrečky do kolien. Nie len, že sa jej rozhodne podarí ich prekvapiť, tentoraz si z nej srandu rozhodne robiť nebudú. Určite tentoraz budú veci inak a ona bude vládcom situácie do ktorej sa sama dostala. Ako to už ale býva, osud mal často úplne iný zmysel pre humor ako ktokoľvek iný. Isteže sa hnedá vlčica mohla domnievať, že sa bude diať všetko presne tak ako chcela, no pochopila, že sa mýlila okamžite ako sa objavila na lúke. Ešte, že existovali univerzálne prejavy radosti, inak by Tundra nemala najmenšieho tušenia, že sa na nej dané škrečky smejú. Už sakra zase. ,,Ešte uvidíte, vy malé potkany!" ihneď sa sama na sebe zachichotala, dobre vedela, že ani jeden z nich nebol žiaden potkan. No čo, ak sa mohli oni smiať na nej, mohla na nich zaútočiť nejako aj ona. A predsa len, ako prišiel prvý útok na jej osobu, videla ako sa k nej šiška blíži. Isteže sa jej podarilo ho chytiť priamo do tlamy, zase taká stará nebol aby nedokázala urobiť jeden trik. Keď sa jej tu podarí vrátiť zase znovu, možno im ukáže zase niečo nové. ,,Ejha, to bola celkom dobrá rana!" a tak sa jej podarilo aj zasmiať, čo vyvolalo ďalšiu vlnu ohlasov aj u škrečkov. Však z nej možno až tak nahnevaní neboli, len si k sebe museli nájsť nejakú cestu. Už sa jej podarilo uhnúť aj ďalšej šiške, ktorá k nej priletela sprava. Ako ju šuchla skutočne len o chĺpok. Každej ďalšej sa jej už ale úplne vyhnúť nepodarilo a niekoľko sa jej odrazilo od ramien. Nabudúce to bude lepšie. Ešte, že sa mohla vyhovoriť na to, že ich bolo oproti nej tak hrozne veľa.

600 slov | Po stopách | prosím mušle, ak by sa dalo ♥

Tundra vedela čo musí urobiť. Mala presný plán, všetky kroky pekne premyslené a verila, že bola pripravená na všetko. Viac menej, ako to už len pri love išlo. Nos mala vo vzduchu aby sa jej v tomto momente podarilo zachytiť akýkoľvek pach. Vo svojej situácii si nemohla príliš vyberať, aj keď vedela, že posily jej čoskoro budú na chrbtom. Tentoraz sa Tundra ponúkla, že bude pôsobiť ako prieskumník, že sa postará o to, aby našla miesto na lov a konkrétnu korisť na ktorú sa jej skupina následne vrhne. Zatiaľ sa jej nedarilo, jediné čo cítila bola vlhká pôda pod svojimi labami a pach plesnivého lístia, ktoré sa uvoľňovalo spod napadaného snehu. Všetko smrdelo hnilobou a Tundra sa možno tak veľmi nesústredila ako veľmi si sľúbila. Všetko záležalo na tomto večeri, vlčica sa chcela ukázať ako spoľahlivá a to nešlo bez toho, aby splnila slová, ktoré sľúbila. Zatla zuby a priložila nos k zemi, dúfajúc, že jej to nejako pomôže. Dýchala zhlboka a dávala pozor na akýkoľvek náznak čohokoľvek živého, čo sa mohlo v lese nachádzať spoločne s ňou a čo by mohli zožrať. Srna by bola najlepšia možnosť, no táto hnedá vlčica nebola práve z tých, ktorí verili, že mali šťastie. Preto najskôr ani neverila, že skutočne jej čuchové bunky zachytili zviera o ktorom práve rozmýšľala. Čelo sa jej zmraštilo a uši klesli k zátylku. Čo bolo toto za čáry-máry? Všetky podozrenia pritiahnuté za vlasy sa jej razom nahrnuli do mysli a razom sa prichytila ako premýšľa nad tým ako jej akcia môže nevyjsť. Ale už bolo neskoro, príliš neskoro na akékoľvek pochybovanie, príliš neskoro na akékoľvek cúvnutie. Odvaha je všetko. Tak poďme.. 5 sekúnd odvahy stačí. počuť svoje vlastné slová bolo trošku zvláštne, no miesto toho aby sa ďalej zamýšľala, hlboko nasala vôňu, ktorú k nej privial vánok. Nebolo príliš ťažké pach nasledovať. Ak bola Tundra v niečom dobrá, bolo to stopovanie. Nakoniec po toľkých rokoch života osamote, musela vedieť ako si nájsť potravu. Aj keď pri väčšom počte vlkov sa len zviera mení a stopovanie zostáva rovnaké. Razom dokázala vybrať medzi pachmi čo sa jej dostávali do nosa, vyfiltrovať len ten jeden čo potrebovala a pachuť listov lepiaca sa jej na jazyk ihneď zanikla. Keď sa nemusela starať ako dané zviera sama strhne, jej práca bola o to jednoduchšia. Vystopuje stádo, počká na posily, spolu sa nejako pobijú o kus žvanca a na nejaký čas budú mať s týmto problémom pokoj. Čím sa jej pach v nose zdal byť čerstvejší, tým pomalšie kráčala. Nechcela brať žiadne náhody a ani pokúšať osud. Toto jedlo vážne potrebovali a Tundra dobre vedela aké jednoduché je vyplašiť zvieratá na mäso len jediným nesprávnym krokom. Stačí jedna suchá vetvička a celá jej tvrdá práca doteraz bude navnivoč. Miestami si pripadala ako trochu omámená, predstava jedla ju priťahovala k sebe viac ako stopy na ktoré sa mala pozerať. Dopredu zistiť koľko ich tam bolo a koľko z nich bolo dostatočne mladých na to aby sa im podarilo pre vlkmi utiecť. A koľko z nich bolo dostatočne starých, aby sa im podlomili vo všetkom tom strese nohy a zaryli sa hlavami do zeme. Pri tejto predstave sa uškrnula, no držala svoje vlastné volume na minime. Nesmela tento malý projekt pokaziť. Dýchala nosom, nádych hlboký a tichý, svaly pevne napnuté a oči sa jej takmer nemihli z cieľa. Na tvári sa jej objavil strnulí úsmev - už sa videla ako zahryzáva svojimi čeľusťami do potravy, ktorú mala pred sebou. Teda, až na jediný problém. Maličkosť, niekto by povedal. Ešte si tú večeru museli uloviť. Kde sa sakra toľko motali? Takto budú za chvíľu musieť stopovať oni ju.

It was hard to keep her thoughts collected, when everything she knew so far was at the bring of extinction. Tundra was exaggerating, of course, her situation had not been that serious. Lately she found herself to be quite theatrical and did not figure how it came to be just yet. Didn't really matter to be hones, as long as nobody of her new friends had a problem with her. Or more like one friend and now was time for Tundra to pull her own weight in this problem. If they really wanted to start something new, with more wolves, they needed to establish some things first. Tundra needed more refined skills, skills that would be more then brutal strenght and running her head against the unmovable tree trunk. Maybe more agility would do her justice? Or maybe more she need to think more, before she do something. But who had time for that when all the action was always taking place right now? How does one gain more intelligence? And would that even be of any help? Maybe it was better for her to just let someone else to think for her while she did what she was good for? Would they agree to this kind of division? Tundra thought it would be nice, in the end it was more than one link that makes the chain, no?

Tundra si nikdy nemyslela, že by sa z nej dalo tak jednoducho čítať ako to Minehava predstavovala. Pravda ale bola, že bledšia vlčica sa príliš nepozorovala, rozhodne na seba nerada pozerala v odraze vody, tak ako mohla vedieť ako sa stále tvári? Eh. ,,Veľmi rada si od teba vezmem ďalšie lekcie," uškrnula sa napokon, po jemnom zaskočení. Ale Mina bola na ňu dostatočne otvorená a teda sa pomaly ale isto začínala otvárať aj ona. Pomaly, ako nejaký slimák, no to nevadilo. Každý krok dopredu bol krok dopredu, nie?
Hnedá vlčica síce vravela, že sa jar blíži a bolo to veľmi pekne vidieť. Svetlo počas dňa na jej srsti bolo veľmi príjemné, no vietor sa pomaly začal dvíhať ako sa blížilo k noci. ,,Už snáď aspoň nebude snežiť, tento rok tomu skutočne stačilo," zavrčala si popod nos, dvíhajúc hlavu smerom k oblohe. Jej ďalšiu otázku ale nečakala, síce si to obe rozhodne mysleli, Tundra nechcela byť prvá, čo by to povedala. Nechcela pôsobiť vystrašene, no teraz nemala problém súhlasiť. ,,Vieš čo, áno. Poďme čo najďalej odtiaľto," pritakala možno o niečo viac nadšene, než by jeden očakával. ,,Už to zvládneme. Takže kam? Na východ?"

Les stratených duší >
Mina ju nechcela volať starou, ale pravda bola trochu iná. Teda, Tundra asi skutočne nebola taká veľmi stará, momentálne bola asi vo svojom najlepšom veku no- ,,Ale trochu sa tak cítim," uškrnula sa na ňu, no to bolo asi tak všetko. ,,Alebo som skôr len doteraz bola trošku ztŕpknutá. Možno sa to v našom novom domove zmení," ich konverzácia pokračovala v podobnom smere, no nejako sa ďalej nedostávali. Tundra nebola v konverzáciách príliš dobrá a trochu cítila, že sa zahnala do kúta. ,,Ah vlastne. Teraz sa mi zdá, že si už niečo také spomínala," na tvári sa jej objavila ospravedlňujúca sa grimasa a stiahla uši k zátylku. Pod jej labami sa zem lesa veľmi rýchlo zmenila na kamenný podstielku a v snehu sa jej šmýkali pod vankúšikmi láb. ,,Toto asi nebude úplne miesto na lov. Chodí sa tu ťažko," vyplazila nespokojne jazyk. ,,A nič tu nie je cítiť. Cítiš niečo?"

Vlčice napokon predsa len zostali pri sebe, či už to bolo preto, že as chceli cítiť v bezpečí alebo preto, že sa ešte stále necítili úplne komfortne bola otázka na iné dni. Tundra sa nechcela príliš zamýšľať, niekedy čas ktorý strávila vo svojej vlastnej hlave nebol úplne najpríjemnejší. ,,Stále úplne nie som, popravde," mykla ramenami, ako sa im pomaly darilo tlačiť cestu cez strašidelný les a najmä hŕby snehu. A že toho snehu bolo skutočne veľa! Kedy táto zima už skončí? ,,Ale za pokus to stojí, nie? Naučiť starého psa novým kúskom?" uškrnula sa na Minu. Pravde bola taká, že ak by to Mina pred tými dňami nenaniesla, Tundra by na jar skutočne odišla a ďalej žila svoj život tak ako doteraz. Aj keď by možno mala svoje pochybnosti, rozhodne by ale nebola tá, kto by urobil prvý krok. ,,A hlavne keď si budeme vedieť vybrať my s kým budeme tráviť čas, tak by to mohlo byť okay," usmiala sa. Ani jedna z nich naplno nepovedala akých vlkov k sebe plánujú zobrať, no Tundre bolo jasné, že už sa obe skutočne rozhodli.
,,Ale ani tvoje rozhodnutie sa nezdalo zobrať nejako extra veľa času," rypla do nej jemne. Možno si obe dve vlčice len nahovárali ako veľmi samostatné boli. Nakoniec vlci predsa len boli zvieratá, ktoré patrili do svorky, nie?
Kamenné políčko >

Tak a bolo to tu. To ako mohla vyzerať budúcnosť, priamo pred jej labami. Takmer Tundruno srdce vyskočilo v hrude, dotýkalo sa jej hrudnej kosti a nadšenie sa okolo nej dalo krájať. Tundra nedokázala rozprávať ako nadšene sa po dlhom čase cítila. Tak ako ešte nikdy predtým sa tešila čo jej svet prinesie a to bolo čo povedať. Totiž Tundra väčšinu svojho života žila zo dňa na deň, bez väčšieho očakávania. Tuna jedlo, tuna voda. Tuna prespať a tam zase všetko od začiatku. Tajomstvo to úplne nebolo, že si od života mladá vlčica predstavovala niečo viac a až teraz si to uvedomovala. Takto mohla za zmenu ďakovať Mine, ktorá bola akoby kotvou, ktorá ju pritiahla späť do života. Tundra by nikdy nebola povedala, že to pre ňu takto dopadne, no bola rada. Tancovať sa jej z celej situácii popravde vôbec nechcelo, ale to tiež nevadilo. Taktiku ako prežiť v tomto novo získanom svete si ešte musela nájsť ale zdalo sa, že obe vlčice mali toho dostatočne veľa pred sebou a popravde? Tmavá vlčica si to dokázala veľmi pekne predstaviť, svet vôbec nemusel byť taký zlý, ak ste mali pri sebe tých správnych vlkov. Tých správnych, alebo stačilo mať aj len jedného - čo ale rozhodne nebola limitácia s ktorou sa Tundra mala zmieriť.

Ak by sa dalo, prosím mušličky :) ♥

Tundra cítila tie zvieratá omnoho skôr ako ich po prvý raz videla. Ako to už býva, snehu nebol pohyb úplne najjednoduchší, preto vlčica neplánovala robiť nič. Čo by jej aj pomohlo? O tak malé zvieratá sa jeden nemusel ani len zaujímať. Tak ako mrštné boli, s tým by si vlčica v hlbokom snehu nedokázala poradiť. Tak len zastala na mieste a nasávala ich pach. Chutne voňali, klamala by ak by povedala niečo iné. Ešte, že si mohla zapamätať presné miesto kde sa práve nachádzala a vrátiť sa sem niekedy v cez leto. Okrem iného, vtedy by bola príroda snáď viac na jej strane ako teraz. Zase, ak by to teraz neskúsila, možno by nedokázala úplne žiť s otázkou ,,čo ak?" K jej rozhodnutiu však prišlo omnoho skôr ako by bola čakala a nie úplne jej pričinením. Možno by sa netvárila tak prekvapene, ak by očakávala, že korisť môže zaútočiť prvá. Ako to už býva, najväčšie prekvapenie bolo, keď sa Tundre od ramena odrazila prvá šiška. A po nej nasledovala ďalšia. A ďalšia z úplne inej strany. I keď by si jeden mohol povedať, že to bola náhoda, skutočne tomu tak nebolo. O jeden pohľad po strany neskôr, Tundra mohla vidieť ako sa k nej blíži ďalšia spŕška šišiek. Krútivo sa k nej približovala a vlčici sa podarilo niekoľkým vyhnúť. Tackavo sa presunula smerom ku stromom, údery ju neboleli, len bola prekvapená. A aby toho nebolo veľa, zvieratká sa na nej ešte aj smiali! I keď im Tundra nerozumela rozoznať, že sa jej vôbec nebáli a mali dobrú zábavu zase tak ťažké nebolo.

It was true and nothing that happend was just in her mind. Mordecai was real and he was a demon - well. Was he really real? Tundra was not sure even though she wanted to be. She wanted everything to be easy, simple enough to put in neat boxes so she could understand it better. The truth was, she could really use help of somebody who knows how things are in here. If he was not lying to her and magic really was part of this region then maybe she could be able to use it too? And that would also mean, that Mordecai was just a real, regular wolf and she had been ridiculous. Tundra was not sure what was worse. She had made a fool out of herself and for what? Just beause she was not comfortable with something that she did not know beforehand? Yeah. She was and is a fool and she hated it so much. Still better like this than staying at home and knowing nothing, no? At least now she could use this informations for her own good and for Mina's good and for the good of their future, possible pack. Tundra could not wait for spring to roll in so they would be able to move on and hopefully as far away from here as possible. That shrubland where they are about to head better be as amazing as Tundra dreamed up.

Tundra sa rozhliadala z ich malého úkrytu a skutočne sa to zdalo, že svet okolo nich ešte stále spal. Sneh žral okrem pachov rovnako tak aj zvuky - v jednom ohľade to bolo veľmi príjemné, Tundra si dokázala život takto predstaviť, samozrejme len ak by bola ich situácia akási iná. Ale s Mininým nápadom, ktorý Tundre predostrela pred ich spánkom možno niečo podobné bude aj realita. ,,Asi?" odpovedala jej zatiaľ čo jej uši zacvakali. Nebola si úplne istá, no nechcela zase pôsobiť úplne tak, že by sa na Minu lepila ako lepidlo. Napokon sa jej podarilo dostať na nohy a ona sa musela otriasť. Síce v ich úkryte na nich nenasnežilo, no to vôbec nevadilo. ,,Ktorým smerom pôjdeme? Popravde sa mi viac na sever ísť nechce," ohrnula nosom, aj napriek jej menu nebola úplným fanúšikom zimy. ,,Už tuna je snehu celkom dosť a čo ešte tam?" prekrútila očami stúpajúc do snehu, ktorý sa len niekoľko desiatok metrov od nich stúpal do výšky. Budú sa musieť celkom fajne predierať. ,,Juh teda?" kývla hlavou, snažiac sa podľa svetla mesiaca zistiť, ktorým smerom by to mohlo byť.

Tundra spala, no je spánok nebol nejako hlboký. Cítila sa akoby bola zavalená pod metrom snehu a svet okolo nej k nej doliehal ako cez jeho vrstvu. Odpočívala, no v takomto štádiu by potrebovala snáď dvojnásobne dlhý čas aby sa úplne vyspala, než akoby potreboval pri spánku hlbokom. Nedokázala sa však úplne odstrihnúť od reality, lebo les v ktorom s Minou spali nebol ich a už vôbec nebol bezpečným. Odhliadnuc od toho, že teraz boli dve, čo bola omnoho väčšia zodpovednosť ako keď sa životom presúvala sama. ,,Uh-um," odpovedala jej na otázku, no oči držala zatvorené a trvalo jej niekoľko sekúnd kým sa natiahla v ranom strečingu. Po ňom nasledovalo hlboké zívnutie a až potom bola pripravená čeliť svetu, ktorý bol pre nich pripravený. ,,Ešte je tma," povedala vecne so spokojným vždychom. ,,Tma je fajn, aspoň sa môžeme presunúť k hraniciam bez toho aby o nás všetci vedeli," podotkla, mysliac si, že Mina ma ešte stále záujem o ten prieskum na ktorom sa dohodli. Aj keď bolo všetko pod snehom ešte a veľa toho asi vidieť nebudú. Možno sa im podarí aspoň naraziť na územie kam by mohli ísť na lov. Alebo nájdu niečo čo by ani neočakávali.

200 slov | Krup | prosím mušle, ak by sa dalo ♥

Tundra bola na prieskume a dávala si pozor kam pokladá laby. Aj napriek tomu, že naokolo seba necítila žiadne nové pachy vlkov, cítila sa nie príliš príjemne. Srsť mala na chrbtici naježenú a svaly na ušiach tak napnuté, že ju začínali bolieť špičky uší. Všade naokolo bolo ticho. Ticho a beloba, ktorá bola nepríjemná a aj napriek tomu, že bola zima, bola zvláštne neprirodzená. Tundra nemala rada zimu, nie takúto, keď zem pod jej nohami bola veľmi hlboko a ona sa musela predierať hlbokým snehom. Teda, to by bolo ešte v pohode, ak by pod labami nezacítila ako sa jej šmýka. To nemala rada ešte viac! Blbá zima a blbý les a blbé všetko - Sakra práca! Zatiaľ sa ale zdalo byť všetko v pohode, aj napriek myšlienkam, ktoré Tundru z nejakého dôvodu vôbec nepomáhali. Nepáčilo sa jej, že sa jej podarilo dostať na ľad bez toho aby si to dokázala uvedomiť. Ale kto mal vedieť čo bolo okolo nej, keď všetko bolo zapadnuté pod metrom snehu? Ani nevedela, ktorým smerom sa pohnúť aby sa dostala preč na pevnú pôdu. To sa jej však nepodarilo predtým ako pod sebou započula krupnutie ľadu. Oči vyvrátila k oblohe. Toto dnes fakt nepotrebovala.

Tundra si odfrkla akonáhle Mina pripomenula ako veľmi márne neboli. V jej spomienkach to vyzeralo úplne inak, no na takú konverzáciu v tomto momente asi úplne priestor nebol. Aj keď hnedá vlčica mohla vidieť že sa pod nosom ďalej uškŕňala. ,,Išlo nám to veľmi dobre, čo ti poviem. Mladí by si z nás mohli brať príklad," krútila hlavou, no prestala takmer okamžite ako si na ňu vlčica položila hlavu, aj keď jemné záchvevy jej smiechu mohla cítiť počas celej ich konverzácie. ,,Ale myslím si, že fakt ak by sme zvýšili čísla, bolo by to o dosť lepšie. A aj keď nebudeme loviť úplne vyčerpané, to určite pomôže tiež," pokračovala. Pravda bola, že ten ich prvý spoločný lov bol asi také veľké fiasko práve preto, že boli obe viac menej zúfalé a chceli tak veľmi aby im to vyšlo až to úplne pokašlali. Tundra by sa tomu vôbec nečudovala, práve stres môže byť ich najväčším nepriateľom.
Akonáhle bol ich plán rozhodnutý, Tundra mohla spokojne skloniť hlavu a privrieť oči, zostávajúc hore dostatočne dlho na to aby počula Minine pokojné odfukovanie. Až potom zaspala ona sama.

Tundra sa nakoniec narvala do skuliny medzi zem a vypadnutý koreň stromu. Miesta tam nebolo príliš veľa, no ak sa Mina rozhodla k nej pridať, bude im dostatočne teplo na to aby sa im netriasli laby. Bledšia vlčica sa natlačila k chladnej kôre stromu kde ju ešte neoblizovala vlhkosť a spokojne si vydýchla. Vzdych bol ťaživý a vlhký, pachy v ňom sa len ťažko pohybovali ale to nevadilo. Ani jedna z nich sa nechystala na niečo, na čo by potrebovali rozoznávať pachy. ,,Snáď áno. Na niekoho zúfalého, ako sme boli my keď sme sa prvý raz stretli," uškrnula sa, aby jeden nepovedal, že ohovárajú len iných vlkov. Jeden musel vedieť kedy povedať pravdu aj sám o sebe. Laby si zložila pred seba a napokon si na nich položila hlavu. ,,Uh, to by bol asi ten najhorší a aj najlepší posmrstný život, ktorý by si bol jeden prial," smiala sa, snažiac sa svoj hlas držať nepríliš hlasný. ,,Neviem, ale asi to ani nechcem vedieť. Ak sa s nimi budeme stretávať len počas lovu, to mi úplne stačí," odfrkla si. ,,Aký si ale dáme plán na zajtra? Prejdeme okolie a pozrieme kde sa dá loviť aj v tomto snehu?"