Příspěvky uživatele

< návrat zpět

September | 1 | Kulihrášek
Tundra sa objavila pri jazere po niekoľkých hodinách chôdze. Nehľadala ho, ani nebola smädná, no jeden nemal pozerať darovanému koňovi na zuby. Vlčica bola vždy ostražitá, dávala si pozor na to čo sa okolo nej dialo, preto si všimla vĺča sediace kdesi na zelenom machu takmer okamžite ako sa dostala dostatočne blízko. V hrdle jej navrelo hlasné vzdychnutie, ktoré však prehltla - prekúritenie očami už ale schovať nedokázala. Čo komu urobila, že sa okolo nej teraz motali samé vĺčatá? Čo bolo toto za krajinu? Skutočne tu bolo tak bezpečne, že za každým stromom mal niekto štence? ,,Ahoj," pozdravila sa, presne tak ako sa slušalo. Nakoniec nemohla novú generáciu nechať v domnienkach, že tá staršia nebola poriadne vychovaná. ,,Nestratil si sa, že nie?" spýtala sa a v tento moment jej na tvár prišiel úsmev. Úsmev a rovnako tak aj trochu smiechu, keďže by bolo veľmi vtipné ak by stretla dve vĺčatá za posledných pár dní a obe z nich by boli stratené.

Poďme na to!! : D

,,Za smrťou?" zhrozila sa rovno Tundra, tam kde Minehava len zanechala tichú myšlienku. Pozerala na vĺča s nadvihnutým obočím nevediac či sa smiať alebo začať mať strach. Tak trochu dúfala, že sa jedná o metaforickú formu slov, no nebola si príliš istá. Aj keď to mladík povedal všetko pomerne pokojne, Tundra si nebola istá vôbec ničím. Doteraz bola dokonca aj jej sestra mŕtva a odrazu už nebola. ,,Ja som zase Tundra. Už som tu dlhšie, ale nie zase až tak dlho aby som poznala každý les," predstavila sa aj ona. Akonáhle však Minehava spomenula, že by sa nemal strácať, Tundra ne neho veľavravne pozrela, aj keď Zest stále nechcel priznať, že bol stratený. Ale to sa poddá. ,,Ak si priznáš, že si fakt stratený, tak to prijmeš jednoduchšie, popravde."
,,Nie," Tundra si jednoducho odfrkla a pozrela smerom na Zestriana. ,,Však sa ani nepodobáme," jemne sa na neho uškrnula. Nepodobal sa ani na jednu z nich, túto konverzáciu už raz mali.
>Cáryles

Vlča jej veľmi rýchlo odpovedalo a Tundre sa tak potvrdili jej predpoklady. Zamračila sa. Popravde ani tak nechcela aby vlčica bola jeho mamka. (Teda samozrejme, že chcela, no.. vedeli, že nebola.) Tak možno aspoň mohla vĺča hodiť na krk jej? To by mohlo fungovať a Tundra by sa necítia tak zle z toho, že by ho nechala niekde samého. Čo zatiaľ urobiť neplánovala, no bola len otázka času ak sa jej nič nepodarí vymyslieť pre dobro každého člena ich malej skupiny. ,,Samozrejme, že myslím, že sa jej spýtame na les," odfrkla mu nespokojne. Nebola si úplne istá, či vyzerala tak blbo aby pochybovala o tom, že šteňa nepozná vlastnú matku. Ale viete čo? Všetko bolo možné a Tundra bola posledná, ktorá by to neakceptovala.
Akonáhle sa ale vlčica k nim pridala, krpec na ňu vypálil otázku a Tundra čakala v očakávaní. ,,Tak to nebola moc veľká pomoc," povzdychla si a oči vyvrátila k oblohe akoby očakávala, že sa na nej v tomto momente objaví nejaká šípka, alebo niečo podobné. ,,Tuto mladý sa totižto stratil a nevie cestu späť," ukázala labou na malé vĺča, akoby to nebolo jasné už z otázok, ktoré boli položené. Otázok, na ktoré zatiaľ nemali ani jeden z nich odpoveď. ,,Chceš začať s predstavovaním ty? Ja hádam, že sa nemáme moc kam ponáhľať," pozrela na vĺča, ktorého meno ešte taktiež nepoznala. Ak ho bude vedieť, možno sa jej za nejaký čas podarí skontrolovať ako sa mu darí? Alebo možno aj nie.

Ďakujem veľmi pekne za super akciu!!

TUNDRA 110 bodov
Špeciálna vlastnosť - Charizma = 110b

NICOS 30 bodov
3x 10 mušlí = 30b

SIBERIA 30 bodov
6x 10 kvetín = 30b

VERA 35 bodov
2x hviezda do mágie - blesky = 30b
10 kvetín = 5b

Připsáno, děkuji za účast :>

Na to, že sa pred ňou nachádzalo pomerne malé vĺča, jedno slová sa Tundre zdalo až zvláštne dospelé. Zacvakala ušami a veľmi musela ovládať mimiku svojej tváre aby nedala najavo v akej nepríjemnej situácii sa obaja ocitli. ,,Um a nebolo to náhodou tak, že vaši ti povedali aby si čakal a ty si zdrhoo?" tak trochu na neho tlačila aby sa dostala k odpovedi, ktorá jej vlastne ani nemala ako pomôcť. Vysvetlil jej pak ale, že to tak nebolo a ona sa neubránila nespokojnému zavrčaniu. ,,Ja to tu vôbec nepoznám, toto je popravde prvý krát čo som v týchto končinách," povzdychla si a narovnala sa, aby videla cez vysokú trávu a neušiel jej akýkoľvek pohyb, čo by sa okolo nich šustol - a to sa aj vyplatilo. Na planine sa objavila tmavohnedá vlčica, ktorá na zelenej tráve bola vidno pomerne jednoducho. ,,To asi nie je tvoja maminka, čo?" spýtala sa s nadvihnutým obočím počas toho ako si vĺča premerala pohľadom. Malo na sebe kus hnedej, čo mohlo prezrádzať nejaký vzťah ale Tundra nebola tak úplne presvedčená. ,,Čo keby sme sa jej šli spolu spýtať?"

Tundra stála neďaleko vĺčaťa, no pohľadom na neho narážala len letmo. Sledovala okolie, aby zistila, či je vĺča skutočne samo - možno len niekam odbehlo a nič sa vlastne nedeje. Tundra netušila, prečo sa vlastne vôbec zaujíma, no popravde čokoľvek bolo lepšie ako sa motať kdesi vo svojej vlastnej hlave, ktorá k nej nebola v tomto momente práve najlepšia. A tak sa starala do vecí, do ktorých by sa normálne možno nestarala, no teraz jej to zase ani tak moc nevadilo. ,,Oh, okay.." zamračila sa a svoje červené oči preniesla už úplne na vĺča, ktoré len potvrdilo jej domnienky. ,,Tak to si trochu viac stratený ako som čakala," povzdychla si a z úst jej vypadol jemný smiech, ktorý bol však viac smutný. Do čoho sa to dostala tentokrát? A úplne dobrovoľne? Urgh! ,,Tak to ti asi veľmi nepomôžem. Ja taktiež veľmi neviem kde som," žmurkla na neho s úsmevom, no zdalo sa, že vĺča nepotrebovalo až také veľké povzbudenie. Tundra by prisahala, že sa zdal byť vo svojej situácii pomerne okay, možno sa takéto veci v ich rodine stávali častejšie. Chudák. Vlčicu pichlo pri srdci, možno však len projektovala.
,,Nemyslíš si teda, že pre teba prídu?" začala sa znovu obzerať. Pre istotu, ak by náhodou predsa len nad ním nedržali ochrannú labu. Ak by som mala šteňa ja-

Her heart was hammering on her chest, while Tundra was feeling like her lungs are failing her. She was bolting though some unknown forest like any other time. Tundra never really spent time in one place, so the fact she didn't know the place she was in did not matter to her. What mattered was the fact, that she heard voices behind her back and she definitelly did not wanted to do that. Change of location was needed, right on time. What Tundra wasn't much sure about was why she was reacting so panicky. She was usually very calm and gathered, guarded even a interactions normally did not bother her. Much, at least. Breathing deep and long did not seem to work right know and she felt almost on the verge of panic. After those damned pirates that pinned her down to sand, she was not her usual self and she hated it so much. So much change in such a short amount of time, she was just not used to it. Most of the time in her life (after her father's death) she was in control of whatever was happening around her. Most of the time she just removed herself of whatever was making her uncomfortable and that was it. But now? Nothing was ever so simple as it used to be, Tundra did not like the change that happened in spite of her decision.

August 4
Uši jej klesli k zátylku, keď si prehliadala to majestátne zviera, ktoré sa páslo na malej čistinke medzi stromami. Nie žeby jej to vadilo, skôr závidela ako jednoduché mali jelene dostať sa k potrave. Ak by sa aj ona dokázala napásť trávy, razom by bolo niečo aspoň o trochu jednoduchšie, bohužiaľ ona ale musela žrať mäso, samozrejme. Nespokojne si v duchu zavrčala a otočila sa, aby si mohla nájsť niečo vhodnejšie pre svoju situáciu. Vo chvíľach ako boli tieto si tak trochu prijala mať svoju vlastnú skupinu, kedy by sa mohli do lovu ponoriť všetci spoločne. To by ale musela prijať, že bolo treba veriť cudzincom a na to sa popravde ešte tak úplne necítila. Veci sa síce v jej živote menili, no bolo potrebné uvedomiť si svoje hranice a nebolo úplne vhodné meniť všetko tak úplne naraz. Nechať si niečo aj na druhý deň bola rozhodne cesta tiež.

August 3
Akonáhle sa jej do uší dostal zvuk pohybu za kríkmi, spozornela. Jej prvá reakcia, ktorú si ani neuvedomila bolo naježenie srsti na chrbtici - veľmi dobre si uvedomovala, že sa môže jednať ako o korisť, tak aj o nepriateľa. A pokiaľ nebude vedieť viac, bolo by veľmi hlúpe zbytočne sa vystavovať akémukoľvek nebezpečenstvu. Prikrčila sa, ticho sa približujúc ku kríkom spoza ktorých by snáď mohla nakuknúť akú to má spoločnosť. Nevedela čo očakávala, samozrejme. Tundra nebola zrovna vlkom, ktorý by očakávala, že sa na ňu budú pozerať dobré veci spoza ďalšieho roku. Preto si spokojne vydýchla, keď si uvedomila, že za rastlinami sa nachádzala len obyčajný jeleň. Čo bolo asi jedno, aj napriek tomu, že bol nádherný, pre samotnú Tundru bol príliš veľký aby ho mohla uloviť. Mohla sa ale pozerať, samozrejme. To jej ale žalúdok nenaplní.

August 2
Ticho sledovala ako sa po oblohe posúvajú hviezdy a ona stále zostáva nerozhodnutá čo ďalej. V poslednom čase príliš premýšľala a možno by jej pomohlo aby sa prestala trápiť nad vecami, ktoré nedokáže ovplyvniť. Tundra však nebola príliš dobrá v emočnej regulácii, tak miesto toho aby zase pokračovala vo vlastnom grilovaní sa, rozhodla sa ísť si uloviť niečo popod zub. Nevedela ešte čo, ale bolo jej jasné, že čo ona sama dokázala uloviť rozhodne nebude niečo veľké. Možno nejaká veverička, alebo zajac, alebo vlastne čokoľvek čo si bude vyžadovať jej plnú pozornosť bez toho aby nemusela premýšľať nad niečím iným. Les bol tichý, nie však mŕtvo tichý, čo bolo fajn, Tundra mala aspoň dobrú predstavu, že sa jej na niečo podarí naraziť a najlepšie čo najskôr, čo by bolo rozhodne viac ako len fajn.

August 1
Nájsť miesto kde by chcela zostať bolo omnoho ťažšie než si najskôr myslela. Na každom mieste kde sa zatiaľ ocitla sa jej niečo nepozdávalo alebo sa jej priamo nepáčilo. Uvedomovala si, že problém bol asi v nej - teda asi určite. Bola hrozne vyberavá, no jeden nemohol byť príliš vyberavý, najmä ak sa jedná o miesto na ktorom chcete prežiť zvyšok svojho života. Alebo sa možno desila samotného faktu, že zostane pripútaná na jednom mieste a to sa jej nepáčilo. Takto si dávala dôvod postupovať ďalej bez toho aby si musela priznať skutočnú pravdu, ktorá bola tak trochu ťažké prijať. Minimálne teda pre Tundru, ktorá strávila prvú polovicu svojho života tým, že dúfala, že sa jej podarí odísť zo svojho domova a druhú polovicu skutočným cestovaním kam ju nohy zaviedli. Alebo o tom všetkom len príliš premýšľala, čo bolo taktiež dosť pravdepodobné.

Ranský les cez Márylouku >
Tundra mohla počuť zvuk mora takmer okamžite ako sa dostala z lesa. Hviezdy boli stále vysoko nad jej hlavou a vlčica bola rada, že nemala pod labami piesok ale trávu. Pohľadom sa držala skôr na stranu kde sa nachádzali lesy, než na rozsiahle more so slanou vodou a nepríjemnými spomienkami. Toto miesto sa jej nepáčilo, to jej bolo jasné už z prvého pohľadu. Možno by sa mohla pozrieť skôr viacej do vnútrozemia? Skôr ako sa však vyberie smerom, ktorým si myslela, v diaľke sa jej zazdalo, že nie je sama.
Prekvapene zastala a strnulo pozerala na vĺčatko, ktoré si to ťapkalo po tráve. Nebola si úplne istá, či chce mať ďalšiu konverzáciu s niekým novým, najmä teda preto, že vĺča znamenalo aj prítomnosť jeho rodičov. Teda.. väčšinou. Počas tých niekoľko desiatkach sekúnd čo ho sledovala, sa ale nezdalo, že by bol s niekým. Pripadala si ako creep, keď sa k nemu rozkráčala so sklonenou hlavou. ,,Stratil si sa?"

Delta cez Mahtae juh >
Akonáhle sa jej vzdialenosť od pláže zväčšovala, cítila sa omnoho lepšie. Ona sama veľmi rada hovorila, že svoje emócie nevnímala ani ich neriešila, no práve v situáciách ako boli tieto bolo takmer až bolestne jasné, že klame sama sebe. Les, ktorý sa jej rozprestieral nad hlavou bol príjemný, síce v noci nebolo také veľké teplo ako cez deň, no aj tak sa jej tu páčilo. Nie dostatočne však na to aby tu zostala dlhšie ako musela. Prechádzala od rieky smerom viac na sever, nie úplne na miesto kde sa stretla so svojimi súrodencami, no to ani nechcela. Keď už teraz vedela, že tu bude zostávať, asi bolo na čase aby sa porozhliadla a našla si miesto kde by mohla zostať dlhšie ako len na jednu noc. To u Tundri nebolo niečo čo by sa stávalo často. Ale svet sa mení a s tým aj to ako jeden naň reaguje, nie?
> Prímorské pláne cez Márylouku

Tundra sa takmer nespoznávala, už dlho ju jej vlastné emócie takto neodrovnali ako teraz. Nevedela čo so sebou, mala rozhádzané myšlienky a cítila sa akoby sa v jej vnútri nachádzal nejaký uragán. Nedokázala si momentálne nijako pomôcť, nemala ani len najmenšiu predstavu ako regulovať svoje vlastné emócie - vždy sa jej slušne darilo ich vopchať kdesi kde sa na ne nemusela pozerať. Posledné mesiace ale boli katastrofa, čistá katastrofa a Tundra si potrebovala oddýchnuť. Najradšej by vybrala mozog z hlavy a nechala ho položený kdesi na kameni aby sa vyvetral. To jej znelo ako najlepší nápad. Keďže to ale v zdraví nešlo, jediné čo jej zostávalo bolo, aby sa pohla ďalej. Možno zmena scenérie bude na ňu pôsobiť blahodarne, aj keď o tom Tundra viac ako len pochybovala. S prekrútením očí sa prinútila na laby a kúsok smerom odkiaľ prišla.
> Ranský les cez Mahtae juh