Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tundra sa musela veľmi premáhať aby pod jeho slovami neprekrútila očami až by sa jej prevrátili k mozgu. Nepáčilo sa jej ako sa ňou rozprával, ako sa na ňu pozeral... celkovo sa jej nepáčilo, že oproti nej stál, to však nebolo vôbec niečo nové a rozhodne si to mohol uvedomiť ktokoľvek, kto by sa na nich v tomto momente pozrel. Jeho ďalšie slová ju ale poslali do veľmi zmätených myšlienok. Mal halucinácie? Alebo z toho všetkého stresu poriadne nepočula čo jej vravel? ,,Rue? Naša Rue?" pýtala sa s vráskou na čele, zatiaľ čo sa jej svaly trochu uvoľnili. Nie, to nie je možné, Rue bola mŕtva, som si istá. Ale čo ak nebola? Čo ak, čo ak?!
S nadvihnutým obočím počúvala jeho ďalšie slová, akoby k nej prechádzali spoza nejakej hustej hmly. To čo vravel jej nedávalo žiaden zmysel, s podobným konceptom s nikdy pedtým nestretla - nie žeby sa niekedy nejako extra snažila o poznávanie iných kultúr ale... Nie. Pomiatol sa. Preskočilo mu. Mal koliesko navyše, alebo o jedno menej, to bolo jedno. Každopádne nebol v poriadku. Tundra mala čo robiť aby sa zase bez slova neotočila a pobrala sa preč. ,,Čokoľvek čo povieš, Corv.." Chcela ale počuť čo mal čo povedať k Rue.. a prečo ju vlastne ťahal do ich konverzácie ako nejakého ducha.

Máj 10
Už cítila ako jej svaly oťažievajú a dokonca aj očné viečka sa jej nejako ťažko držalo otvorené. Možno teraz by bol ten správny čas aby sa uložila a možno sa jej konečne podarí ľahnúť a spať. Klamala by, ak by povedala, že sa jej nepozdávalo ako sa cítila. Bola pomerne rada unavená, najmä ak to znamenalo, že sa jej podarí rýchlo zaspať. V tomto momente už nebola tak úplne prieberčivá v mieste kde by si mohla odpočinúť. Zložiť sa pod jedným z koreňov stromov bolo dobré rozhodnutie - byť krytý z viacerých strán ako z jednej bolo byť lepšie ako spať na otvorenou priestranstve. Tundre sa tentoraz podarilo nájsť miesto, ktoré ju takmer objalo akonáhle si do neho ľahla. Bol to osud, že sa jej nepodarilo zaspať na tom prvom mieste? Dával niekto z hora na ňu pozor a poslal ju ďalej aby si našla bezpečnejšie miesto? Tundra nevedela, no tentoraz zaspala bez ďalších otázok.

Zatiaľ čo ona mala pomaly naježenú srsť po celej dĺžke svojej chrbtice a Corvus tu pre ňou stále s kmitajúcim chvostom. Tundra bola zmätená - tak ako z reakcie svojho brata, tak aj zo svojich pocitov. Ten mentálny obrázok čo si o ňom vytvorila sa vôbec nespojoval s tým čo videla v tomto momente pred sebou. Alebo sa aj zhodoval, len to tu na ňu teraz hral a očakával, že mu tu na to sadne. Nie, to rozhodne nie, bola dostatočne múdra na to aby sa okolo rovnakej rieky ani len neobšmietala, nie to ešte do nej dobrovoľne vkročila. ,,To isté môžem povedať aj o tebe," odsekla mu neprimerane. Hlavu stále držala sklonenú a uši stiahnuté, pripravená vydať sa presne opačným smerom ihneď ako by bolo potrebné. ,,Mám tiež oči, Corv," zavrčala mu na odpoveď tej úplne najviac zbytočnej vety, ktorú mohol povedať. Áno, bol nahnevaná, ak si to ešte niekto nestihol všimnúť. ,,Čo to vôbec za hovadinu na hlave máš?"

Máj 9
Jediné čo počula bol šramot jej vlastných nôh na popadaných ihličkách lesnej trávy, zvuk, ktorý veľmi dôverne poznala a možno na ňu pôsobil tak trochu aj upokojujúco. Bol známy a to jej stačilo. Aj keď sa príroda naokolo nej menila, ihličnaté stromy vystriedali tie listnaté, zvuk vlastných láb na tráve zostával stále rovnaký. Zhlboka sa nadýchla aby do nozdier dostala silice dreva v snehu zistiť, či pohodová vôňa neurobí nejaká rozdiel v jej pokusoch so zaspávaním. Ešte mala niekoľko desiatok minút kým sa rozhodne znovu si ľahnúť pod nejaký strom a niekoľko stoviek metrov iným smerom. Nevedela tak úplne kam mala namierené, no na tom ani nejako extra nezáležalo. Hlavné bolo, že sa scenéria menila a ona nezostávala na jednom mieste príliš dlho.

Máj 8
Chcela zakloniť hlavu a zaviť z plného hrdla, ako to kedysi robievala so súrodencami, keď ešte bývali s mamou a otcom. Chcela nechať noc aby počula jej hlas, no vždy keď sa jej už podarilo odhodlať, že v ďalšej sekunde to už urobí, zháčila sa. Uši jej klesli k zátylku, bola tak veľmi zvyknutá na to aby zostala nepozorovaná, že sa nedokázala tak úplne prinútiť ohlásiť sa aj keď si bola takmer istá, že v najbližšom okolí sa nikto nenachádza. Jeden však nedokázal tak úplne povedať ako ďaleko sa dokáže vlčí hlas niesť zapadnutými údoliami a stromami zatarasenými lesmi. Tundra nerada riskovala a tak sa miesto spevu vybrala radšej na prestávku, tak trochu si prajúc aby sa v lese niekto ozval a ona sa mohla pridať k nemu. Bola to nerozumná myšlienka, samozrejme, že áno. Ale niekedy mohla dúfať aj ona.

Máj 7
Napokon sa z ležania prehupla do sedu a rozhliadla sa okolo seba. Predsa len by sa jej mohlo podariť nájsť niečo čím by sa mohla zamestnať, možno ak by si na nejaký čas zamestnala myseľ, tak by sa jej podarilo potom o niečo jednoduchšie zaspať? Nevedela presne povedať, či jej to vyjde, ale za pokus nič dať nemohla. Najmä ak druhá možnosť bola zostať len ležať a pozerať do blba. Dokonca aj čas sa pohyboval akosi rýchlejšie akoby sa Tundre páčilo. Miesto farebnej oblohy plnej oranžových a ružových odtieňov pred ňou ležala tmavá obloha postriekaná hviezdami. Ak nič iné, tak aspoň vyzerala byť nádherná a Tundra na nej mohla niekoľko ďalších minút nechať ležať svoje oči. Ak by sa jej chcelo mohla na nej nájsť niekoľko konštelácií, no keď jeden nemá tak úplne cieľ, bolo mu jedno podľa ktorej hviezdy kráča dopredu.

Máj 6
Trvalo niekoľko nepríjemných minút kým jej nespokojnosť prerástla k frustrácii. Chcela spať, skutočne chcela, no nejako sa jej nedarilo. Mala perfektnú príležitosť, perfektné miesto a perfektný čas. Mohla sa zobudiť ešte pred svitaním a možno by sa jej podarilo chytiť nejaké ranné vtáča ešte predtým než sa väčšina z ostatných vlkov vyvalila z postele. Prevaľovanie v tejto situácii nemalo vôbec žiaden význam, to Tundra veľmi dobre vedela - za tie roky čo prežila sama so sebou sa už veľmi dobre poznala. V niektorých prípadoch možno až príliš a pravda bola, že niekedy by chcela aby to bolo naopak. Možno, že by sa nechala sama sebou prekvapiť, napríklad? No prekvapenia môžu byť často nebezpečné a ona mala rada veci, ktoré dokázala predpovedať.

Vlčica počula kroky ktoré sa pohybovali smerom k nej, zo začiatku sa ich snažila ignorovať. Snažila sa príliš nedýchať a naschvál sa predtým vyhýbala pohľdu do jeho tváre - na nej sedel jediný jedinečný znak, že sa skutočne jedná o jej vlastnáho brata. Čiernych vlkov ste mohli nájsť na každý jedno laby minimálne dvoch, pomaly všade kde ste sa otočili. Ale čierny vlk s bielym fľakom presne na tom správnom oku? Nie, tých ste až toľko stretnúť nemohli. Akonáhle sa k nej dostali jeho slová, Tundra s trhnutím zastala na piesku. Uvedomovala si ako chladný bol, akoby razom teplota klesla o minimálne desať stupňov. ,,Prečo by som to preboha robila?" zhrozila sa. ,,Dúfala, som, že sa už nikdy nestretneme," odpovedala jednoducho, uši sa jej sklonili k zátylku. Bola to pravda? Skutočne nechala mať so zbytkom svojej rodiny nič spoločné? Nikdy nesnívala o tom, že sa znovu stretnú, pre ňu zomrel vtedy spoločne so všetkými ostatnými a Tundra mala dostatočne dobrý život na to aby nemusela túžiť po jeho prítomnosti.

Máj 5
Tundre bolo viac menej jedno kedy spala - či sa jednalo o deň alebo noc, každá denná doba ponúkala svoje pre a proti a ako aj nebezpečenstvá tak aj bezpečie. Momentálne bol večer - slnko sa pomaly prehupovalo do noci aj keď obloha bola ešte stále bledá. Tundra ani nemohla vidieť žiadne hviezdy, čiže sa jednalo o skutočne najlepší čas na spánok. Skrútila sa pod jeden zo stromov v očakávaní, že sa jej podarí zaspať takmer okamžite ako zatvor oči, alebo ešte predtým ako položí hlavu na zem. To sa však nestalo a aj napriek tomu, že jej svaly boli unavené, hlava z nejakého dôvodu nechcela aby sa presunula do dimenzie medzi nebom a zemou. Bola nútená prekrútiť očami, keďže so zaspávaním zase až tak často problém nemala. Už dávno sa naučila ako ovládať myšlienky, ktoré sa jej objavovali v hlave. Zdalo sa, že dnešný deň bol skutočne výnimkou.

Máj 4
Akonáhle si bola viac ako len istá, že je v bezpečí, prišiel čas na to aby si našla miesto na odpočinok. Vlčica nebola náročná, stačil jej kus trávy alebo kríky dostatočne husté na to aby ju nebolo zo všetkých strán vidno. Veľmi rada si kosti uložila aj na čistú zem ak nebolo inak - síce vedela, že to nebol príliš dobré na jej kĺby, ale o seba sa prestala báť už veľmi dávno. Nie žeby úplne vyhľadávala seba deštruktívne cesty, avšak keď už na jednej stála tak jej bolo jedno kde s nahádzala. Teraz však mala pred sebou pomerne pekné miesto a aj tráva vyzerala byť pekne zelená. Všetko čo si mohol jeden želať pri svojom cestovaní a Tundra bola ešte dostatočne pri zemi, že si svoje šťastie uvedomovala.

Máj 3
Už to bolo veľmi dávno kedy Tundre naposledy tuláci znepríjemnili život. Síce aj ona sama bola tulákom, no aj tak sa najradšej od tejto skupiny vlkov dištancovala. Ona sama sa za tuláka nepokladala - aj keď čisto systematicky bola ich slovníkovým príkladom. Tundra by bola najradšej neviditeľná, žiť sama pre seba, to pokladala za úplné bezpečie. Aj napriek tomu, že jedla príliš nemala, mala ho dostatočne na to aby dokázala fungovať. Nikdy nechcela viac ako potrebovala, nikdy nerozumela vlčej chamtivosti, ktorá chcela mať viac ako bolo nutné.
Ticho prechádzala lesom a s ušami pevne postavenými na hlave, aby dokázala určiť či je niekto v okolí. Dávala pozor na akékoľvek náznaky prítomnosti, či už pohyb na tráve alebo lámanie konárikov, dych vo vzduchu alebo pach mokrého psa. Nič, všetko vyzeralo byť viac ako len okay a Tundra si konečne mohla aspoň trochu oddýchnuť.

Máj 2
Prvým krokom aby sa Tundra v lese cítila bezpečnejšie bolo, aby zistila či sa niekto nachádza v jej bezprostrednej blízkosti. Fakt, že sa nenachádza na území žiadnej svorky vedela, pachové značky sa naučila čítať už pred veľmi dlhou dobou a preto si bola viac ako len istá, že tento problém sa jej pred nosom neukáže. Tuláci sa ale nedali odhaliť tak jednoducho a preto sa vlčica najskôr rozhodla porozhliadnuť po okolí. Les sám o sebe vyzeral viac ako len dobre, preto veľmi dúfala, že sa jej nepodarí na nikoho naraziť. Jediné čo v tomto momente skutočne chcela bolo zvaliť sa do vysokej trávy a pospať si aspoň na niekoľko hodín bez toho aby sa musela báť, že na ňu bude niekto hľadieť. Už len pri tejto predstave jej prebehla husina po chrbtici. Tundra rada zostávala anonymná.

Máj 1
Tundra bola v novom lese, čo u nej bolo viac ako len bežné. Nerada zostávala na jednom mieste príliš dlhú dobu a už sa to snáď stalo viac ako len životným štýlom. Akonáhle sa jej začalo zdať, že územie naokolo seba pozná príliš dobre, alebo keď jej už žiadne zákutia nepripadali zaujímavý - jednoducho sa zodvihla a zobrala preč. Žiadne vzťahy, žiadne miesta ju k sebe nepriviazali, Tundra sa bránila zubami a pazúrmi len aby sa nezačala cítiť akoby bola doma. Domov pre ňu nebolo niečo na čo by rada spomínala, aj napriek tomu, že už ubehlo viac len pár rokov odkedy odišla. Z nejakého dôvodu sa stále cítila ako malé vĺča, akoby vôbec nevyrástla a stále bola zaseknutá na jednom mieste v minulosti. A ona si nechcela dovoliť byť zaseknutá aj viac ako len metaforicky.

Tundra sa sústredila na seba a vodu pred vlastným nosom. Síce verila, že je vždy viac ako len obozretná, niekedy sa aj jej podarilo zostať vo svojich vlastných myšlienkach o niekoľko minút dlhšie akoby chcela. Väčšinou však boli dôsledky len také, že si sama sebe vynadala a život mohol pokračovať ďalej. Raz za čas sa ale zamyslela dostatočne hlboko na to aby sa k nej niekto prikradol a ona bola z jeho prítomnosti prekvapená. Tak ako aj teraz, čierna srsť vlka sa farbila v zapadajúcom slnku a ona si odfrkla. Nemala rada čiernych vlkov už len zo svojho vlastného sebeckého dôvodu a osobne sa im najradšej vyhýbala. Zaujalo ju čo to má biele na hlave, no nie dostatočne veľmi na to aby k nemu prebehla. Miesto toho si hltavo do krku presunula čo najviac vody a skôr ako sa k nej neznámi približil dostatočne blízko na aby mal nejaký blbý nápad, začala sa presúvať smerom od neho s ušami namierenými smerom dozadu.

Galtavar >
Neobzerala sa, aj keď mala uši stále tak trochu natočené dozadu aby sa ubezpečila, že ju nikto neprenasleduje. Teda, v skutočnosti neverila, že by ju ktokoľvek chcel prenasledovať, no niekedy sa v jej mysli vynorili myšlienky akoby ani priamo nepatrili jej. Na tvári sa jej v rýchlosti objavila grimasa a v odraze vody sama na seba vyplazila jazyk. Keď sa jej takéto myšlienky objavili v mysli, často sa k nim aj správala ako k úplne cudzím entitám - nenechala ich aby ju ovládali. Niekedy sa to darilo, niekedy nie. Vo vode mohla vidieť svoj vlastný odraz, ktorý príliš rada nemala. Tvárila sa, že v skutočnosti hľadí na kamene pod vodnou hladinou, no jazva cez polovicu tváre si stále pýtala jej pozornosť. Ďalšia vec s ktorou sa aj napriek tým rokom ešte stále nezmierila. Ešte že vlnky, ktoré na vode robil jej jazyk odraz vo vode rozmazal.