Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk pomaly vysvetlil aj moje neblahé domnienky. To mäso patrí im. Nemala si sa sem ani trepať, si moc na severe. Len som krotko prikývla. "Išla som to predsa zistiť, tak už viem. No netušila som, že sa tu nachádza svorka a ako vidíš, zotrvávam na hraniciach," dopovedala som ešte zmierlivo a mávla chvostom.
Vlk sa predstavil ako Therion pomedzi pár letmých úsmevov. Netušila som, prečo mi príde ako v kŕči, taký neistý, no zároveň rozprával. Avšak moc sme sa k rozhovoru nedostali, pretože nás vyrušil príchod tmavosivej vlčice s uštípnutým kusom ucha. Nebola to však tá povestne zlá, avšak keď prišla trochu bližšie, do nosa sa mi dostal železitý pach krvi, ktorú mala stále sem tam na labách a spodku tlamy. Tak a už vieme, kde skončilo žrádlo, pomyslela som si a venovala jej len pohľad a kývnutie na pozdrav. Nebola som koniec koncov neslušná.
Aj sa potvrdilo, že to zviera bol kamzík, ktorého doneisla svorke. Pre seba som si potichu zaškrípala zubami. Čo mi zostáva, mám tu trčať? Len tak a o hlade? Pomyslela som si a nervózne hrabla labkou do snehu podo mnou, kým sa tí dvaja vybavovali.
Viac menej na mňa hodili ignor, obaja začali pelášiť naspäť po stope krvi, kam som predtým aj ja mierila. Cítila som sa urazená, že ma najprv ide spacifikovať za to, že slušne čakám na hraniciach a potom proste odíde. Len sa nažerte, sami. Jja si aj zdochnem! Hromžila som v duchu. "Nabudúce vleziem do stredu lesa, keď na hraniciach byť nemám!" Zavyla som ešte za Therionom a s nešťastným dupaním a rozkopávaním snehu s apobrala preč.

//Jašteria lučina

Nestihla som sa ani posadiť, pretože som začula chrupčanie snehu pod ťažkopádnymi krokmi. Kroky patrili práve svetlohnedému vlkovi, šiel sem pomaly. Ja som sa automaticky narovnala a mierne naježila chrbát, bol to len obranný reflex. Čakala by som však určite niekoho dôstojnejšieho, dodala som si v duchu pre seba, pretože napriek tomu výraznému pachu z jeho kožuchu, mi vôbec nepripadal ako niekto vysoko postavený v hierarchii. Odtieň jeho srsti však pôsobil upokojujúco v zamrznutej, mŕtvej krajine, preto som uvoľnila plecia a otriasla sa, keď podišiel bližšie.
"Krv koristi, kde je?" Odpovedala som čulo bez zaváhania a zavrtela hnedým chvostom. "Ahoj, mimochodom som Tati a mám rada vrúcne objatia," zazubila som sa a opatrne sa k nemu priblížila, aby som sa mu mohla letmo dotknúť nosom srsti na krku, na čo som rýchlo cúvla. Pokorne som zvesila hlavu, pretože som chcela získať dlabanec do brucha. Treba sa tváriť priateľsky, tento vlk si to asi zaslúži, prejavila sa vo mne štipka empatie, preto som úprimne dúfala, že mu priateľské gesto zdvihne náladu. "A prečo machová svorka? Kde je mach?" Zasmiala som sa nad skutočnosťou počasia, no zároveň mi hlava prahla po poznaní inej svorky. Už len kvôli nedávnej debate s Kayou, ktorá mi nevedomky vnukla novú ideu.

//Zarastený les (popri Kierbe)

Predstavila som si sivú tvár, znetvorené ucho a otriasla sa. Jej pach sa približoval a silnel. Nechcela som však skočiť beštii do hltanu, a preto som sa vydala po východnej hranici lesa. Dobre označenej hranici a ja som prekvapene zažmurkala, pretože som si uvedomila, ako ľahko som našla polohu ďalšej zo svoriek. Ale kto sú alfy? Čo za vlky tu žije, že tu nechajú tú príšernú Styx? Uvažovala som a s nevôľou sa vzdala vidiny zahodenej mršiny, pretože okrem krvi len silnel pach obávanej vlčice. Ešte aj jazva na tvári ma začala páliť, ako sa mi do líc oprel vietor pri spomienke na ňu.
Zastavila som sa len na to, aby som sa nahltala trochu snehu, pretože rieka bola tak ľadová, že by ma museli prinútiť, aby som z nej nejako pila. Posadila som sa na hranice a oprela sa o najbližší útly strom. Nepotrebovala som im oxidovať po území, no dúfala som, že sa tu nájde nejaká mne známa tvár a povie mi, čo má tí sivá tu čo robiť. A či im nezostalo žrádlo, samozrejme.

//Vresovisko (cez rieku Kierb)

Rozjašená som sa ocitla medzi stromami. Všade sa na mňa z nich sypal sneh, musela som sa pretláčať skrz kry, ktoré taktiež pokrýval sneh. Z jedného som horko ťažko vytiahla zadnú nohu, ktorá mi tam po doskoku uviazla. Mohla som len hromžiť mojim obmedzeným repertoárom nadávieka urážlivých slov, ktorými som počastovala ihličnany vôkol. Akonáhle som sa však vyslobodila, na pomstu som daný krík označkovala a vydala sa v náruč spletitému lesu.
Skoro o každý kmeň som sa musela obtrieť, keď som sa okolo neho zvŕtala v snahe postupovať naprieč lesom. A to si si myslela, že Východný hvozd je tak hrozný s tou obrovskou jamou, haha, vysmiala som samu seba a zavetrila.
Do nosu ma udrel pach krvi, pomerne čerstvej. Nastražila som uši a vydala sa po stope, každým krokom s väčšou nádejou, pretože som zbadala aj rozrytý sneh a vlčie stopy. Z nebies sa sem nemohol dostať žiaden ďalší sneh, a preto bolo niečie lovisko stále odkryté.
Našla som sneh postriekaný krvou, mláku krvi, ktorá pod sebou prikrývku roztopila. Rozhliadla som sa a skusmo sneh ochutnala, krv mi bola povedomá, no nevedela som určiť zviera. Nech som však hľadala ako som chcela, mršinu tu nik nenechal. Aké sebecké, uškrnula som sa a rozhodla sa vydať po stopách krvi, pretože vlci za sebou mo stopy nezametali, ťahali to zviera preč.
Najjednoduchšie bolo nájsť rieku, ktorá bola miesta primrznutá a dala sa nejako preskákať, kým vlk nepraskla kryha pod labou. Llovci sa vydali práve popri toku, takže nebolo vôbec obtiažné ich sledovať. Zarazilo ma však, že na jednej stope som poznala pach vlčice, korej patril. Mimovoľne sa mi naježila srsť, avšak odhodlala som sa svedomito pokračovať vpred.

//Machový lesík (popri rieke)

//Východný hvozd

Ako som robila kolečká a motala sa snehovým lesom, vypľulo ma odrazu na malej lúčke. Nnerástlo tu ani mnoho kríkov, proste som sa ocitla na otvorenom pľaci. Mala by som si niečo nájsť a uloviť... Hádam som to nezabudla ešte, ťažko teraz hľadať lenivé hraboše, povzdychla som si a opätovne tak na mňa dopadla ťarcha samoty. Žiaden pocit spokojnosti zo spoločnosti, nič. Len sneh kam oko dovidelo.
Potrebovala som si však zlepšiť náladu, a preto som sa s hlasným "Wíííí!" rozbehla ako skákajúca žaba po lúčke a preskakovala vyššie záveje, v ktorých som často končila tlamou napred. Smiala som a na celé kolo a prestala som, až som sa dokotúľala na opačný koniec lúčky, celá ulepená od snehu. Divoko som sa otriasla a s novou energiou skočila za hranice prvých stromov, ktoré boli v dohľade.

//Zarastený les (cez Kierb)

//Boruvkovy les

Bol to príjemný pocit, zas vypadnúť von. Nadýchnuť sa mrazivého vzduchu a nemusieť sa zodpovedať dospelým. Pri prepadline som sa však ešte obzrela, zaváhala, či by som predsa nemala ísť s niekým, no na to sa nadula moja tvrdohlavá hlava a pokračovala som rovno až do hvozdu, kde som sa kedysi stratila. Je fakt nepriechodný, to sa určite stáva každému, ubezpečila som sa v duchu a natiahla sa, kým som hľadala očami schodejšiu cestu. V snehu boli vyšľapané stopy, no viedli prekvapivo na vrchol kopcov. Nejaký divný vlk, čo má rád sedenie na holých kameňoch v snehovej búrke, napadlo mi, no neohliadala som sa a pustila sa brodiť snehom.
Toho po celodennej búrke síce dosť pribudlo, avšak do tohto lea moc neprenikol. Nemala som ani poriadny cieľ cesty, blúdila som medzi stromami, vracala sa zas k pláni a do lesa. Nikoho som tu necítila a tak nejak netušila, čo so životom. Mmožno by som mohla nájsť tie vĺčatá, čo naháňali so mnou motýľa, skrsol mi v hlave nápad. Keďže som nevedela kde hľadať, pustila som a priamo za nosom. Objavovať!

//Vresovisko

//LOTÉRIA - 14
VJA - úloha 4. - 15 sk pesničiek

Z našej dvojice som bola rozhodne veselšia polovica ja. Kaya sa odvrátila a pravdepodobne si myslela svoje, keď som jej možno trošku trúfalo odpovedala. Namiesto toho sa dívala von na les, ktorý začal byť čím ´dalej tým svetlejší. Sledovala som pomalý úsvit, kým nám prvé lúče nezasvietili až priamo do skulín jaskyne. Slnko nevychádzaj, posťažovala som si v duchu, keď ma svetlo na okamih oslepilo.
Možno aj to pridalo čiernohnedej na optimistickej nálade, na čo som veselo dvakrát klepla chvostom o zem. Plánovala sa totiž vydať na prieskum. "O nikoho nezakopni," prehodila som žartom a postavila sa, keď sa Kaya rozhodla zdvihnúť. S úsmevom som ju vyprevadila, kým sa mi dostala z dohľadu. Žilymi to netrhá, teda, maj sa, dokončila som si pre seba v duchu pozdrav a elegantne sa narovnala, keď som začula kroky a prašťanie snehu pod labkami. "Skôr než odídeš...!" Zvolala som ešte na Kayu, no jej chvost mi šikovne zmizol v kríkoch. Venovala som sa teda práchodzím, apsoň pohľadom. Aj tak to nemá zmysel po nej volať, je na to určite moc tvrdohlavá.
Bol to Sigy s jeho malým synom. Musí sa cítiť ako nahý napadlo mi, keď som si všimla chvenie jeho srsti. Usúdila som, že je malému asi viac zima ako Kayi, hoci už bol samá noha a rýchlo rástol. Aspoň má otca, dodala som si pre seba a povzdychla si.
V mojich myšlienkach bolo pekné počasie a všade okolo mňa lúka. Nechcelo a mi veľmi ísť von ani napriek zlepšujúcemu sa počasiu. Preto som Sigymu len odkývla a nechala ich prejsť hlbšie do úkrytu, kde som zachytila len tlmený dopad, keď si ľahli. "Dobrý večer, priatelia."

Dnes sa zdá, že bude celkom pekne, možno nebude na škodu sa ponaťahovať,[/mysl] usúdila som napokon a rozhodla si popreťahovať končatiny a ísť východom von. Tlaková níž mi síce začala spôsobovať migrénu, či taký nejaký piodobný stav otupenosti, no verila som, že studený sneh tomu pomôže. Presunula som sa však len ku vchodu, sotva som predné laby položila na snehový poprašok. Vybavila som si možnosť ísť k jazierku, odkiaľ som sa dostala sem ešte s Kayou. Voda čo ma drží nad vodou, je to celkom trefné teraz, ešte sa aj na vodu môžem dívať, pobavila som sa nad situáciou, kedy som stála na zamrznutej ploche a snažila si nenabiť nos. Snehu vôkol však nedá sa ujsť, tak som sa rozvno vyvalila na chrbát a vyváľala sa pred vchodom do úkrytu, nech si trošku zvyknem na chlad a prisplsobím teplotu. Ppredsa len som stále zostávala rozospatá. Napriek tomu som pociťovala pokoj v duši, asi to spôsobovalo to biele počasie a malé vločky poletujúce z oblohy.
Otriasla som sa a s veselým skokom pomedzi kríky sa rozhodla konečne pre rozhýbanie sa. Sotva o sekundu na to som zahromžila, pretože som zakopla a ťažko hľadala rovnováhu, metajúc okolo seba sneh. "Do šľaka aj s veľkou palicou!" Zatriasla som udretou labkou a hodila po dreve v snehu ublížený pohľad. Kkuká na mňa čistá závisť, že ja sa môžem hýbať a ona nie! Nnadávala som v duchu kusu starého dreva a pre istotu pomalšie vybrala inú trasu, smerom na východ. Duj, duj, duj, duj vetrisko, odožeň tie mraky plné vločiek, nech sa mi dobre ide a nič ma neštve...

//Východný hvozd

//LOTERIA - 13

Nesnažila som sa o tichý pohyb, a preto ma vlčica okamžite spozorovala. Spozornela som v sede, keď strihla ušami a mierne pootočila hlavu, no zotrvala na mieste. "Sedím," opravila som ju s pobaveným hlasom. "Prišlo mi, že nechceš byť vyrušovaná," dodala som zmierlivejšie a po pár krokoch smerom von som sa usadila u Kayi. Oprela som sa však o skalnatý výbežok vnútri vchodu do úkrytu, takže som od nej zostala ďaleko skoro na dva metre. Vonku sa občas ozval hlas sovy, no inak tam zúrila len búrka.
Prekvapene som sa však zamrvila, keď sa ma spytovala, či som niečo hovorila pred pár minútami. Má uši ako... ako ... netopier alebo čo ale neozvala sa späť, uvažovala som a len cvakla naprázdno zubami. Zostala som totiž chvíľku s pootvorenou tlamou a počas úvah som si toho neuvedomila. "Len som zisťovala, či spíš... čo očividne nie," zagúľala som napokon očami a zadívala sa smerom, kam čumela aj vlčica. Ootočila sa totiž naspäť. "Uvažuješ, že ideš pod krík umrieť mrazom?" Nadhodila som žartom a nevinne sa na Kayu usmiala. Nepriala by som tej vlčici nič zlé, ale pozitivita sa mi dosiaľ v mojom krátkom živote vyplácala.

//LOTERIA - 12

Šepot nezabral. Skúsila som aj syknúť podobne ako som to videla robiť hady, no odozva žiadna. "Tak fajn," odfrkla som si nahlas a s dlhočizným zívnutím sa natiahla ako mačka. Ppredné laby dopredu, zadné najviac ako to šlo dozadu. Pretočila som sa v tejto jogistickej polohe (//jogistickej je fakt spisovné slovo, odpadla som práve :D) na druhý bok a znova si zívla. Uvoľnila som si napätie v tele a spokojne sa pár krát zhlboka nadýchla ľadového vzduchu.
Podľa tmy v jaskyni bola stále noc, podľa zvuku vetra i búrlivá. Nejako podvedome som však cítila, že sa chýli k ránu a verila som v lepšie počasie. Nnebudem tu nečinne ležať, ani nebudem hľadať Alfu. Pôjdem si po svojom nájsť nejakého ušiaka, keď sa nepostarám sama o seba, oni sa na mňa aj tak vyprdnú alebo zabudnú ako Wizku, rozhodovala som sa nad svojim nasledujúcim počínaním, pretože mi prišlo, že aj Kaya už zatúžila trochu viac po samote. Nemala som plán za kým ísť, koho vidieť. Začula som však nejaké hlasy z diaľky. Tlmené, no najskôr sa blížili k jaskyni. Pomaly čas vypadnúť ako prídu, pomyslela som si a po ďalšej minútke strečingu sa rozhodla otriasť a vydať sa smerom k východu. Zarazila ma však ediaca vlčia silueta. V šere som rozoznala na jej krku vločku. Kaya, napadlo mi, no so zdivhnutou labou som zamrzla na mieste a sadla si tam, kde som aj bola.

//LOTÉRIA - 11

Nachádzala som sa na ľadom pokrytej planine. Do tváre ma bičoval známy vietor, zo známej krajiny. Bez života, bez flóry či fauny. Bola som úplne sama. Nezotrvala som na mieste, laby sa mi pohli smerom, ktorým sa týčilo pohorie v hmle. Do uší sa mi dostával povedomý šum mora, údery vĺn do skál a škriekanie vtáctva v okolí. Ľadová pláň končila po úmorných hodinách chôdze, takže les som uvítala s radosťou. Som doma. Som doma, vraciam sa! Moje myšlienky sa na mieste snažili byť ešte skôr, ako ja...
Precitla som. Labami som v sne zabrala do behu, no v realite som si jednu akurát tak udrela do kamennej stene vedľa mňa. "Sakra," zahrešila som potichu s mojím slabým repertoárom na nadávky a skusmo kĺbom pohýbala. Zdalo sa však, že šok z prebudenia bolel viac ako malé, narazené miesto.
Začala som sa rozhliadať a celkom jej trvalo privyknúť si na tmu. Predsa len bola zvyknutá spávať vonku, takže to bola menšia zmena. Vonku padla zrejme noc, takže ani keby som chcela, nenašla by som spiacu Kayu nikde v okolí. Nepočula som však blízko seba jej dych. "Žiješ?" Šepla som smerom, ktorým spala. Nechcela som zobudiť tých dvoch vzadu, ak teda spali, no zároveň som sa nemala ani k tomu vstávať.

//je mi jedno či kaya na ňu bude reagovať alebo až v ďalšom poste :D ak sa chceš odpojiť si free

//LOTÉRIA - 10

Kaya sa už nezmohla na ďalšie slová. Aj tak mi neprišlo, že by sa jej chcelo s niekým baviť, tiež nepozná tých dvoch tu, otočila som hlavu a pohľad očí kamsi, kde som cítila silné pachy dvojice. Boli určite členovia svorky, no ani jedna z nás sa s nimi ešte nemala tú česť zoznámiť. Ako som však prahla po rozhovoroch a známostiach, čím viac som začala dospievať, tým viac som sa oddaľovala od extrovertnej vlčice. Každopádne som bola rada, že so mnou čierno-hnedá strávila nejaký čas a napokon aj uznala, že je v úkryte lepšie.
Keď som pootočila hlavu jej smerom, počula som len pravidelné dýchanie, ani sa nemrvila v spánku. Vonku by zamrzla, keby som o ňu nezakopla. Takže na tom určite mám zásluhy, som hrdinka, radovala som sa pre seba v duchu a pár krát zívla. Snažila som sa nájsť si vhodnú polohu, a preto som sa niekoľko minút po tom, čo Kaya zaspala, prevaľovala z boka na bok. Nnajdlhšie som zotrvala na chrbte s labami opretými o skalný výčnelok nad mojou priehlbinou. Klipkali mi viečka, pokračovala som v zívaní. Dokonca som v tejto bizarnej polohe aj zaspala. Škoda, že mi nohy padli po klzkej skale zas naspäť a ako mi klepla moja vlastná kosť o kosť, prudko som zdvihla hlavu a poobzerala sa. Následne som začala so svojou kontrolou, no došla som k záveru, že som sa prebrala len pri menení polohy za inú. Ospalo som zívla, nešlo to ani tak potichu, ako by som ja chcela. Nnapokon som sa len rozpľacla na bruchu a hlavu si prekryla prednou, kým moje podvedomie konečne stíchlo.

//LOTÉRIA - 9

V šere jaskyne Kayu nebolo takmer vôbec vidieť. Márne som žmúrila do tmy, mohla som sa orientovať akurát tak podľa zvuku. Podľa toho som odhadovala, že si čierno-hnedá našla nejakú spráchnivenú kožušinu a vlečie si ju k bodu, ktorý si zvolila na oddych. "Lepšie ako vonku v záveji, hm," nadhodila som pobaveným hlasom a pretočila sa na druhý bok tak, aby som ležala chrbtom v smere do stredu jaskyne. Nechcela som sa viac s nikým baviť, stačila mi ona jedna. A aj tak tu nikoho iného nebolo, tí dvaja vlci v rohu najskôr tiež len drichmali. A možno niektorí budú až do konca celej zimy, nečudovala by som sa, zamyslela som sa a stiahla si k telu chvost, nech si držím pri sebe viac tepla.
Kayu som počula konečne si ľahnúť a zamrmlať nejakú ironickú poznámku. Krátko som sa zasmiala. "Po rozmrazení už by z nich nič nebolo," dodala som len a zdvihla hlavu, aby som sa mohla zadívať na tmavú siluetu kúsok odo mňa. "Dobrú noc," šepla som len a položila si hlavu nazad na predné laby. Chce sa mi vôbec spať? Spala som dva dni a sotva som jeden celý strávila vonku... Dokopy som nič nerobila a energie na rozdávanie... Ale asi to bude rozumné riešenie, nikoho tu nie je a tí, čo tu sú sem prišli oddychovať, nemá zmysel si vynucovať pozornosť. Vvšak nech počkajú, ešte aj na to príde, že zo mňa nikto nespustí zrak! Chvíľu som sa vrtela, kým som si našla vhodnú polohu s hlavou plnou blbostí, no napokon mi padli viečka a myseľ opantal spánok.

//Les
LOTÉRIA - 8

Samou radosťou, že mi vlčica rozpráva, om ju omylom pošteklila špičkou chvosta na boku. Len som sa odvrátila, pretože som si ničoho nevšimla. Uši som však nechala nastražené, pretože ma jej slová zaujímali. Nad spomenutím močiarov som sa samozrejme zarazila a už mala na jazyku otázku, avšak Kaya ma rýchlo predbehla a potvrdila moje domnienky. Ale predsa sa tam niekto rozhodol žiť, to sú vlci naozaj až tak divní? Rozjímala som sa nad touto skutočnosťou, kým ona už dávno neriešila svorky v lesoch, ale ich zoskupenie. "Nie som hlúpa," namietla som, ako keby bolo nad slnko jasné, že som si ani vysnívať nemohla dokonalé miesto pre svoj domov. Tu to nie je dokonalé ani zďaleka, alfu skoro nevidno, ani družku nemá, vymenovávala som si v duchu staré zvyklosti z domova a radšej to s povzdychom nechala tak. Trošku som sa posunula pri vstupe do jaskyne pre Kayu, nech má teda pocit, že tam nie je. Veď v šere bola prakticky neviditeľná, nebyť jej vločky na krku, ktorá pútala pozornosť.
Nemala však koho. Zostala zarazená a ja som sa v širšej časti chodby od nej vzdialila. Cítila som tu len tých dvoch od tône, niekde spali. Vlka s jeho čiernym kožuchom bolo sotva vidieť. Rozhliadla som sa a po pachu zamierila na opačnú stranu k priehlbine, v ktorej som spala predtým a utkvel v nej môj pach. "Nájdi si nejakú vhodnú priehlbinu, potom nie je cítiť ani vietor od vchodu," riekla som návrh a sama sa v jednej usalašila, pod skalnatým výbežkom zhora.
Jej poznámka ma pobavila, pretože bolo skutočne čudné, že sú všetci fuč. "Aj vĺčatá sú asi okej vonku," riekla som zamračene a ešte raz skontrolovala vchod. Nikoho nikde. "Ja by som bola najradšej vonku, krúpy sa mi ani nedotkli kože, no je múdrejšie byť počas búrky vnútri," trošku som sa rozhovorila. Nechcela som dávať rozumy, neznela som preto povýšenecky. Len som sa nahlas zamýšľala nad touto divnou krajinou.

//LOTÉRIA - 7

Musela som si ju podozrievavo premerať, keď mi prezradila, že teda o aspoň nejakých iných svorkách vie. "V čom sa líšia?" Nadhodila som a milo sa na ňu usmiala, snažiac sa nevtieravo domáhať svojej odpovedi. Kaya pokračovala v rozprávaní o dosiaľ neznámom slove a okrem toho, že som si pár krát kýchla a zažmurkala som sa ju ani nepokúsila prerušiť. Takže... to mi niekedy napadne, bude sa to dať použiť, zhrnula som si jej slová veľmi jednoducho a prikývla, víriac chvostom sneh na brehu, od ktorého som sa odrazila a posunula sa na druhú stranu jazierka s veselým smiechom.
Neohrabane som sa pomocou pazúrov dvihla na nohy a opatrne prestúpila do snehu na brehu. Pohliadla som na čierno hnedú vlčicu, zaujala pomerne neutrálny postoj. Veď mi priznaj, že sa ti nechce, to je naozaj všetkým vlkom zaťažko...? Nerozumela som, prečo nikto nevedel priamo povedať čo cíti, keď bolo evidentné, že je nesvoj. Nebola som tu na niekoho súd, počúvala som o jej nepriateľoch a striasla sa. "Takže je to možné? Že mŕtvi môžu povstať?" Pýtala som sa neveriacky a otriasla sa od nánosu snehu a krúpov, ktoré priniesla búrka hneď po svitaní.
Kaya bola však rozumná, na čo som sa na ňu víťazoslávne uškrnula a doklusala k jej boku, ktorý som jej chránila aspoň pred ľadom z nebies a vetrom. Mne sa pod kožu len tak nedostal a sotva som si všimla ochladenie. Naopak mi zima dodávala energiu, kdežto teraz to nestálo za zásah kryštálikom ľadu do oka. Jej mrmlanie som prešla veselým popiskovaním si, len aby som ju "akože" nepočula. "Nájdeš si najlepší flek a budeme sa tváriť, že sme neviditeľné, aj tak strhnem pozornosť na seba," uškrnula som sa a pobavene zašvihala chvostom, víriac sneh z krovín okolo nás, ako sme postupovali lesom k jaskyniam.

//jaskyne

//vymazal sa mi záver, nevšímať si neukončenú vetu...